ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V krátkosti, stručne, hľadel som ukázať zo slovenskej minulosti toľko, aby oprávnené bolo zvolať so Sládkovičom: „Nehaňte ľud môj!“

V Paríži v marci 1919 za šesť alebo sedem dní vídal som Milana Štefánika,¹⁸⁰ a za taký krátky čas aspoň 5-6 ráz počul som od neho: „Priemernému slovenskému človeku nevyrovná sa priemerný človek iného národa!“ Keď to prvý raz povedal v mojej prítomnosti, mal som dojem, že chce, aby to bolo počuť, a vysvetľoval som si, že pravdepodobne hovoria o Slovákoch niečo im na ujmu. A môj dojem len utvrdil sa, keď tie slová počul som od neho i po druhý, tretí i — šiesty raz s tým istým dôrazom povedať.

Hovorím, môj dojem bol, že Štefánik počul o nejakom zľahčovaní Slovákov. Ale mohol i predpokladať nedobrú mienku. Veď nešťastného ľudia sú veľmi hotoví prenáhlene posudzovať, odsudzovať tak, ako na šťastnom, skvele postavenom im je všetko pekné, dobré. O Slovákoch v ich 900-ročnej minulosti všelijakými neresťami zavalených a dlávených, nejedna prenáhlená mienka mohla byť už i zakorenená. Václav Novotný,¹⁸¹ keď v Českých dějinách prišlo mu povedať súd o príchode Maďarov ku strednému Dunaju, napísal, že „v urputném a nepoddajném lidu maďarském“ postavila sa „pevná hráz dalšímu příboji germanisace, jaké by měkké a poddajné plémě slovanské nebylo dovedlo utvořiti.“^[343] On napísal „slovanské plémě“, ale hovoriac o Veľkej Morave, mohol myslieť len Slovákov. Slováci mu boli plemenom „měkkým a poddajným“ hneď po tej kapitole, v ktorej dôkladne vyrozprával, ako hatila Mojmírova, Rastislavova a Svätoplukova Veľká Morava v dvoch tretinách 9. storočia nával nemeckého sveta dolu Dunajom na východ. I po zaniknutí Veľkej Moravy na ľavej strane Dunaja Nemcov i v Bratislave nebolo ešte ani v polovici 12. storočia, ale za Dunajom, pri Maďaroch, už od 10. storočia Nemci boli pánmi.^[344] Slováci i potom, v 17. storočí a v prvej polovici 18., v svojom ťažkom živote a v nedobrých okolnostiach sčiastky strovili, sčiastky povytískali toľko Nemcov, ako v Slovanstve pomerne nikto iný. V prvej tretine 19. storočia uhorský štatistik^[345] s dôrazom povedal, že slovenská dedina ani pri záplave takých privilegovaných Nemcov neponemčila sa ani jedna. Už 1874., keď štátny stroj od 1867. v rukách Maďarov surovo hubil Slovákov, nemecký historik a politik Löher žaloval sa, že medzi Karpatmi a stredným Dunajom Nemci v susedstve Slovákov neobstoja. A roku 1909, keď maďarizáciou ešte väčšmi dusili Slovákov, o Nemcoch na Spiši uhorský Nemec volal akoby na ratu, že pri Slovákoch môžu sa zachovať, len ak sa — pomaďarčia.

Okrem toho, že o nešťastnom sme veľmi náchylní prenáhlene súdiť, ľudská naša vlastnosť je, že zlé veci, keď sa raz pominuli, my ľahko zabúdame. Václav Novotný, pokladajúci Slovákov za „měkké a poddajné plémě“, odporu neschopné, je z toho českého pokolenia, ktoré už nevie, v čom boli jeho dedovia, ešte i otcovia.^[346] Ako by ono, to pokolenie české, mohlo pochopiť, čo to bolo so Slovákmi do konca svetovej vojny! Ono od prvej chvíle videlo našu zaostalosť, a nazdávalo sa, že je to primerané stavu, aký býval tu počnúc od Adama a Evy. Ono, toto české pokolenie nevie, že u nás do konca svetovej vojny už nejakých 30 — 35 rokov temer nechodilo sa do škôl (okrem povinnej, elementárnej); rodičia i takí, ktorí ešte sami nemali prebudený národný cit, vybadali, že maďarská škola je ich deťom nedobrá, nepriaznivá, a odvrátili sa od nej. Pritom taký veľký obrat, ozaj prevrat, aký spôsobila 5-ročná svetová vojna, premení i mentalitu ľudí. Pani Vilma Seidlová¹⁸² (spomeniem ju, aby mi dostačilo i jedno meno) za oných čias, keď videla, v čom sme, plakávala nad nami: dnes (Slov. pohľady 1926, s. 87)¹⁸³ pohrdlivo hľadí na nás. V júni 1919 bol lupičský vpád maďarských boľševikov,¹⁸⁴ a pri obrane veliteľ Šnejdárek¹⁸⁵ na novohradsko-zvolenskej hranici nevedel si rady — mal vojsko také nepatriotické, všelijakými „-izmy“ ešte i za vojny nakazené. Ale na prvú zvesť, že je tam zle, v Turci za štyriadvadsať hodín zobral sa dobrovoľný zbor, asi 300 chlapov, a ich oduševnením od rána do večera premenil sa i duch vojska — maďarské bandy boli v krátkom čase vyhnané.^[347] Ináč u nás i taký príklad ostal bez účinku. V česko-slovenskom vojsku Slováci sú pokladaní za „nespoľahlivých“. V kasárňach ostávajú len prostým mužstvom. (K četníckej službe tiež temer nepripúšťajú sa.) V kasárni turčiansko-sv.-martinskej poručík medziiným vykladá mužstvu, aké to vyhodené peniaze, stavať tam oproti kasárni ústav na zveľadenie remesiel! (Lebo on tak súdi, že ako dosiaľ nedokázali Slováci nič v remeslách, nedokážu ani v budúcnosti.)

Mohli by sme si pomyslieť, že deväť rokov pre pomer medzi Čechmi a Slovákmi je ešte prikrátky čas; všelijaké predsudky a mylné mienky za deväť rokov ešte nemohli sa vyžiť. Mohli by sme sa teda spokojne utvrdzovať v presvedčení, že len trpezlivo treba pripravovať lepší, bratskejší stav. Ano, ale predovšetkým nesmieme sami seba ponižovať, ani samých seba bezvinných karhať. (… Aby zlatý Milan Štefánik nemal príčiny obrátiť sa v hrobe!)

Keď pred osemdesiatimi rokmi (1846) Alfred Meissner¹⁸⁷ v epickej básni Žižka napísal:

najmä od neho, českého Nemca, bolo to pekne. Ale dnes, v reči o pomere medzi Čechmi a Slovákmi hovoriť, že Veľká Morava bola len pokusom „o náš slobodný štátny život“, „útvarom efemerným“, a z druhej strany Čechy vyvyšovať v samých hyperbolách, v miere, ktorá historicky (najmä už dnes)^[348] neobstojí — sotva môže byť dobrá vec. Alebo predstavovať, že Slovákovi brat Čech „vybojoval slobodu a samostatnosť, vytrhol ho z maďarského jarma, zachránil pred národnou smrťou…,“ sotva bude správnym ocenením svetovej vojny. Keď my Slováci i od vážneho historika českého máme výrok o tom, čo dostalo Česko po dva razy od Slovenska,^[349] my zniesli by sme o bratoch Čechoch súdy i preuveličeno prednášané, ale nesmeli by byť — tendenčné, na poníženie Slovákov.

Ponižovanie toto ujalo sa po októbri 1918 hneď, ako zašli dojmy prvej veľkej chvíle. (Vlastne začalo sa ono o dvadsať rokov prv, v tom čase, keď to v spolku¹⁸⁹ i vo zvláštnych časopisoch spomínali česko-slovenskú jednotu. Ale mýlka, veľká mýlka je chcieť si získať, pripútať k sebe niekoho ponižovaním, potupovaním jeho!)…

Hneď po októbri 1918 bolo tu priveľa politiky. Ako z mojich výkladov v poslednej kapitolke vychodí, na Slovensku, kde už 30 — 35 rokov takrečeno nechodilo sa do škôl, v novom štáte bolo treba predovšetkým školy. Školy, školy! podľa rozličných potrieb životných, a všetko ostatné bolo by prišlo samo od seba.

Ináč deväť rokov v stavaní štátu je dosť málo. Za deväť rokov ani pri pomýlenej politike nemohlo sa natvoriť zla toľko, že by náprava nebola ľahká. Len čím skôr bolo by sa postaviť tak, aby neostalo ani pamiatky po tejto politike, a pri každom kroku ešte hodne dlho stále mať na pamäti, v čom boli Slováci do 1918. Pritom, kto je Slovák, u toho čím viacej citu slovenského! Tak vysúkať rukávy do práce!

Spomínal som iskry, aké svietievali po slovenských dedinách i v najhorších časoch. Teda nie odvracať sa malodušne, ale pozorovať napr., kde aká iskra by sa ukázala, a i tam priložiť ruky k dielu… Z poľa, akým v československom štáte môže byť slovenské pole — najmä kto je sám životaschopný, nepotrebuje utekať.