ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Kým v Uhorsku latina bola úradnou rečou, to jest kým snemy po latinsky rokovali a vynášali zákony, kým sa správa po latinsky viedla, súdy po latinsky súdili a školy po latinsky učili, nebolo tu národnostnej otázky, nijakých bojov medzi domácimi národmi. Minulosť Uhorska je hodne krvavá: tu pre spory o trón, tu pre náboženstvo bývali krvavé domáce boje, zas poddaní išli na pánov, mocní oligarchovia ruvali sa medzi sebou, alebo spravili odboj proti kráľovi, len pre národnosť nebolo, hoci od tisíc rokov bývalo tu viac plemien, nijakej otázky až do konca XVIII. storočia, a spory, zrážky pre ňu vypukli až v XIX. storočí, za našej alebo našich otcov pamäti.

A niet príčiny chváliť tú minulosť. Národnostnému boju vo vývine národov a civilizácie nevyhne sa, a keby sa u nás jedno-druhé prv bolo začalo trieť, lámať, pravdepodobne menej bolestí by sa bolo dostalo našim pokoleniam a voľnejší duchovný rozvoj by boli mohli mať už naše deti.

U západných Slovanov i u časti južných počiatky národného obrodenia na konci XVIII. storočia pripisujú sa menovite i účinkom panovania cisára Jozefa II.¹ Iste, do národnej tmy najmä Uhorska tento veľký človek musel hodne posvietiť. V Sedmohradsku, aby poznal pomery neuznaných, potlačených Rumunov, Jozef osobne zjavil sa ešte ako následník trónu; ako cisár vykonal ta dve cesty, býval i na službách božích v rumunských chrámoch a všetky jeho nariadenia, posielané do Sedmohradska, boli trojrečové, popri nemčine tak rumunské, ako maďarské. U nás Slovákov spisovatelia jozefínskej doby (Hrdličkovci² v Plachého Starých novinách)³ začali spomínať „obživenú reč“ slovenskú, obzerať sa, kde, v ktorých krajoch bývajú Slováci a koľko je i ostatných Slovanov. Keď stopujeme, kde sa vzal Bernolák,⁴ ktorý prvý pozdvihol slovenčinu za literárny jazyk a ktorému v zápätí šiel veľký básnik Hollý,⁵ prídeme tiež na účinky jozefinizmu.⁶ U Maďarov, čo ako oponovali jeho reformám, keď cisár umrel včas, neočakávane, ozval sa i taký hlas: „Nebyť jeho, len pozde alebo i nikdy by sme sa neboli dostali k svetlu. On nám zapálil fakľu, aby sme mohli vidieť najväčšie pravdy.“^[1] I českí historici hovoria: „Vše, co germanisačnímu úsilí v josefinismu skutečně bylo obsaženo, nebo co se do něho vkládá, nemohlo nám tolik uškoditi, jako nám josefinismus prospěl.“^[2] Nemčina u Jozefa II. bola len prostriedkom vzdelanosti — nijakým cieľom; pri nej duchovný rozvoj zostal slobodným. Jozef „chcel stvoriť štát, a stvoril národy.“

V Uhorsku poriadkom Jozefa II. oponovalo sa pod heslom „sloboda krajiny“, ale keď cisár umrel neočakávane (20. februára 1790), tu aká radosť vypukla? Protivníci mŕtveho cisára výskali, že zemianske privilégiá budú prinavrátené, zemianske majetky nebudú odanené, pred trestným zákonom sedliak zase nebude rovný so zemanom, bude zase stoličná samospráva, panský súd, vôbec stavovské poriadky, ktoré Jozef vyvracal. Povyťahovali mentieky v kuruckých časoch nosené, panie zavrhnuté uhorské čepce, oplecká, zástery, a gombári nestačili robiť šujtáše,⁷ zlatníci strieborné gomby.⁸ A, či z nejakého nepovedomého súvisu s tými národnými šatami, či zo strachu pred novými poriadkami a pred nejakým novým cisárom Jozefom, začalo sa ozývať i „magyar nyelv!“ (maďarská reč) a čo malo značenie majetkom alebo postavením, išlo za týmto heslom. Na naliehanie stolíc snem (1790 — 91) i uzavrel uvedenie maďarčiny na miesto latiny, s tým obmedzením, že kto ešte nevie po maďarsky, môže užívať latinskú reč na sneme i pred úradmi. Stolice žiadali maďarskú učenú spoločnosť, počas zasadania snemu vzalo vznik maďarské divadlo. Rozpínavosť išla tak ďaleko, že niektoré stolice v petíciách žiadali pripojiť k Uhorsku Halič, ktorú Mária Terézia bola dostala pri delení Poľska,⁹ a uviesť i tam, Poliakom a Rusom, maďarčinu. Vidiac toto opojenie Samuel Decsy¹⁰ v spise Pannoniai Féniksz povedal: „Terajšiemu horleniu maďarského národa za materinský jazyk nemôže sa dôverovať, lebo vrelosť táto je nie z ozajstnej oddanosti k nášmu národnému jazyku, ale zo strachu, že stratíme zemianske slobody, a kadenáhle zemianske slobody budeme môcť postaviť na pevný základ, hneď zabudneme na svoj jazyk.“ Lenže iní z píšucich maďarských ľudí nemali v úmysle ochladzovať rozpálené hlavy. Sám triezvy Kazinczy¹¹ začal hovoriť o maďarskom vynaučovaní nemeckej, slovenskej, srbskej a rumunskej mládeže, o možnosti pomaďarčiť všetok verejný život. Vôbec prišlo do úžitku slovo maďarčenie.

A tým prestalo Uhorsko, ktoré nemalo národnostnú otázku, národnostné rozbroje. Áno, heslom „maďarčenie!“ zvestovalo sa, že národnostná otázka v Uhorsku bude zamotaná, ťažká, že pre ňu mnoho sĺz potečie.

Nasledovali napoleonovské vojny.¹² Vtedy, ako všeličo iné, zatíchol i maďarský pohyb. Po odstránení Napoleona obnovili sa agitácie za maďarský jazyk a začali spomínať maďarský národný štát.

Roku 1836 tretím zákonným článkom maďarčina bola už postavená vytisnúť ostatné krajinské jazyky. K netolerantnosti, ktorá od samého počiatku charakterizovala tento pohyb, pripojil sa i fanatizmus a v zápätí išli násilia. Stoličná vrchnosť miešala sa i do cirkvi; z Lajoš-Komárna¹³ Slovákov preto, že nechceli si dať vziať slovenské služby božie, už roku 1827 bili verejne na dereši. Ešte pribúdalo výstredností od vystúpenia Kossutha¹⁴ ako novinára. Széchenyi,¹⁵ zdesený stavom vecí, v svojej reči v maďarskej akadémii roku 1842 už karhá fanatikov, že iné jazyky kvôli maďarskému vytískajú ako nejakú nákazu. Priťahovať si iných a asimilovať je pre národ vraj dobrá vec; ale „kto len gramatiku učí, na všetko šnúry prišíva, všetko natiera na červeno, zeleno a bielo,¹⁶ či môže mať pre iných príťažlivosť? Alebo či má vyvýšenosť, potrebnú k asimilovaniu iných, kto si nectí u iného to, pre čo u seba požaduje úctu? Či je toho spôsobný, kto svojho hrdinského protivníka, preto že bojuje za svoju krv s takým oduševnením, ako on za svoju, miesto aby ho v rytierskom duchu pozdvihol k sebe, pohansky napáda a nehanbí sa nízkym upodozrievaním pošpiniť jeho dobré meno?“^[3] „Niet azda krajiny na zemi,“ — hovorí o niečo ďalej — „kde by sa vysoká idea vlastenectva tak miešala s krajinskou rečou,“ a „niet nič odpornejšie, ako prázdne, mizerné, na hriešnu hruď namazané vlastenectvo.“

Slabé bolo i slovo Széchenyiho, zaniklo vo vlnách šovinizmu. I tí, ktorých on sám považoval za najtriezvejších (Deák!),¹⁷ vystúpenie jeho pripisovali rozorvanosti duše a s poľutovaním hovorili o veľkom človeku.

Slovenské národné povedomie vtedy už malo mocných kriesiteľov, poetov plamenného slova, povolaných zapáliť duše. Slovo Jána Kollára¹⁸ malo účinky v Slovanstve ďaleko na západ i na juh, ono burcovalo duchov i doma: jednako slovenskí národovci ostávali takrečeno jednotlivými ohňami po tmavých stráňach. Kým ľud nebol z poddanstva oslobodený,¹⁹ u nás pre národný pohyb nebolo masy — nemohol sa šíriť. Slovenské zemianstvo, okrem niektorých bielych havranov, išlo ta, kde duch spoločnosti sľuboval mu zachrániť privilégiá, meštianstva u nás temer nebolo: slovenskí národovci mohli brať svojich regrútov ozaj len z malého kruhu inteligencie, hlavne z kňazov, učiteľov. Všetkých spolu ostávalo ich tak málo, že prichodilo im viac len brániť sa — miesto aby boli mohli robiť propagandu. Pritom, čo koľko protivníkov malo Slovanstvo v rozličných krajinách, zo strany týchto protivníkov panslavizmom, strašidlom panslavizmu, neoperovalo sa nikde tak diabolsky, ako proti Slovákom. „Slovanské nebezpečenstvo“, „úklady severu“, „panslavizmus“ je viac než storočná terminológia maďarskej politiky, či bolo treba zahubiť žiačikov na niektorej strednej škole pre ich prítulnosť k svojej materinskej reči a či vykonať niečo u dynastie.

Aké boli účinky maďarizmu v slovenských krajoch v 20. a 30. rokoch XIX. storočia, dosť dobre môžeme poznať i z dramatických prác Jána Chalupku.²⁰ Predstavitelia a obrancovia slovenskej veci od svojich písacích stolíkov po prvý raz vystúpili roku 1842: išla deputácia so slovenskými žalobami do Viedne.²¹ Potom už nebolo ďaleko do roku 1848, keď slovenskí národovci na verejných zhromaždeniach poučovali svoj ľud, z verejných zhromaždení prednášali slovenské žiadosti a stalo sa, že za vec svojho národa chytili sa i zbroje.

To, čo rozumieme pod rokom 1848, bolo hnutie, akých málo zná história. Od Sicílie na Paríž, odtiaľ cez Nemecko na Viedeň prišlo i do Uhorska. A v týchto všetkých krajinách, kdekoľvek cítila sa nejaká národná alebo sociálna krivda, všade ožila nádej teraz ju odstrániť. Vladári zas obávali sa, že eruptívne vyrazia s niektorých vrstiev spoločnosti i z celých národov túžby alebo i trpkosti dávno skrývané. Na zvesť o parížskej revolúcii Széchenyi, ktorý inak predstavoval si vývin maďarského národa, smutný povedal: „Brat brata, plemä plemeno bude vraždiť bez milosti… Ach, môj život stratený!“ Len Kossuthovi, ktorý v Uhorsku dostal sa na čelo politiky, bolo i more po kolená. Srbskej deputácii povedal: „Srbská otázka v Uhorsku len mečom môže byť riešená!“ Chorvátom ešte spupnejšie: „Medzi nami môže rozhodnúť len meč!“ Mečom pohrozil i Rumunom na ich žiadosti v Brašove vyslovené, a proti Slovákom preto, že v svojom zhromaždení 10. mája v Liptovskom Sv. Mikuláši formulovali žiadosti „pred kráľa, pred snem, pred palatína a pred ministerstvo“, dal vyhlásiť štatárium. Len keď maďarská revolúcia bola už stratená a jej vodcovia boli hotoví ponúknuť uhorskú korunu pre niektorého ruského princa cárovi, vtedy, 21. júla 1849, tri týždne pred Világošom,²² snem na svojom úteku už v Segedíne vyniesol zákon na uspokojenie nemaďarských národností.

Deák potom mal príčinu roku 1861 povedať: „Smutné udalosti minulého času spôsobili škodné nedorozumenia medzi nami a našimi občanmi nemaďarskej národnosti… Sme odhodlaní urobiť všetko, aby tieto nedorozumenia boli odstránené…“

II

Premeny a zdravšie pomery sľuboval Uhorsku tento rok 1861. Maďari rozhovorili sa o rovnoprávnosti. Prví ich publicisti písali, že „rovnosť osoby a právo národnosti sú nenarušiteľné. Nech sa každá osobnosť národná zachráni pre velikú rodinu človečenstva, nech sa vzdelávaním svojej reči vyvinuje a pokračuje vo vzdelanosti.“ (Žigmund Kemény²³ v Pesti Napló.²⁴) „Rovnoprávnosť nemaďarských národov musí byť taká, aby, porovnajúc svoj stav so stavom súkmeňovcov za hranicami uhorskej krajiny žijúcich, nemuseli preklínať svoj osud, že ich do Uhorska postavil.“ (Pesti Napló 1860, č. 277.) Ak tak, predstavitelia nemaďarských národov nemohli sa neozvať. U Srbov ohnivý Miletić²⁵ sa celkom pridal k maďarskej politike. Náš Jozef M. Hurban i roku 1848 na slovanskom kongrese v Prahe, hoci vtedy v Uhorsku život jeho samého bol už v nebezpečenstve, osvedčil proti krajnejšej mienke, že „dají-li nám Maďaři, co slušno, nemožno nám… meč proti nim tasiti… Žádosti naše k slovanskému sjezdu jsou, aby dal, co může, sympatii i srdce, aby chránil jakkoli může, národnosti naši proti Maďarům, jinak nežádáme nic více… Odtrhnouti se z nynějších poměrů, zrušiti tisícileté formy, třebas potlačující, není tak snadno.“^[4] Teraz, roku 1861, Hurban zložil pieseň:

Na sneme, otvorenom 2. apríla 1861, v svojej povestnej reči o adrese Deák 13. mája hovoril: „Smutné udalosti minulého času spôsobili škodné nedorozumenia medzi nami a našimi spoluobčanmi nemaďarskej národnosti. Títo naši spoluobčania v záujme svojej národnosti a Chorvátsko i v záujme svojho štátoprávneho postavenia majú požiadavky, ktoré ignorovať nemôžeme, ale ani nechceme. Sme odhodlaní urobiť všetko, aby sa nedorozumenia odstránili, a urobíme, čo bez rozkúskovania krajiny a bez obetovania jej samostatnosti urobiť môžeme… Žiadame si ustanovenia našich zákonov, ktoré by v tejto veci mohli byť na prekážke, podľa našich spoločných záujmov na základe spravodlivosti premeniť… My na základe úplnej rovnoprávnosti chceme rozviť a zabezpečiť náš ústavný život… Nezabúdajme, koľké nebezpečenstvá nás obkľučujú! Z udalostí minulých časov zostalo v tejto vlasti mnoho nedorozumenia, mnoho rozhorčenosti…“

V búrkach rokov 1848 — 49 otužení a v nasledujúcom desaťročí skúsenosťami obohatení slovenskí mužovia na počiatku vážneho roku 1861 založili noviny Pešťbudínske vedomosti.²⁶ V máji, keď Deák povedal svoju veľkú reč, v Pešťbudínskych vedomostiach najmä z článkov Štefana M. Daxnera²⁷ už bolo vidieť, že Slováci pripravujú sa k dôležitému kroku. A 6. júna i otvorilo sa v Turčianskom Sv. Martine slovenské národné zhromaždenie, v ktorom sa uzavrelo, čo žiadajú Slováci pre svoje národné zabezpečenie od zákonodarstva krajiny.

Zabezpečenie národnej rovnoprávnosti v Uhorsku je hneď v záhlaví Memoranda, ktoré potom skladá sa zo štyroch častí. V prvej časti žiadalo sa, aby osobnosť slovenského národa a vlasteneckosť slovenskej reči pozitívnym zákonom a inaugurálnymi diplomami bola uznaná. „Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou podmienkou občianskej slobody a rovnoprávnosti, tak medzi národmi uznanie národnej osobnosti je prvou podmienkou národnej rovnoprávnosti.“ V druhej časti žiadalo sa osobnosť našu národnú uznať v priestore tom, ktorý ona ako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností. Tretia časť je o slovenskej správe obce i stolice v slovenskom Okolí, o slovenských súdoch a slovenských školách — pri diplomatičnosti maďarskej reči. Predstavitelia Slovákov už roku 1849 spoločne s predstaviteľmi Rumunov a Chorvátov predložili vláde vo Viedni memorandum, v ktorom žiadali v Uhorsku národnú rovnoprávnosť; teraz v štvrtej časti svojho Memoranda Slováci tiež osvedčili solidárnosť s ostatnými nemaďarskými národmi krajiny. Za heslo svoje postavili: Jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!

O desaťročí, ktoré nasledovalo po roku 1849, ťažko by bolo s uspokojením hovoriť. Ale toľko je pravda, že slovenská národná spoločnosť v tejto bachovskej ére²⁸ neoslabla, naopak — zmocnela. Zhromaždenie 6. a 7. júna pod martinskými lipami bolo toho svedectvom. Štefan M. Daxner, jeho spoludejatelia a horliví pomocníci v pripravovaní zhromaždenia sotva očakávali, že toľko národa, toľko znamenitých ľudí, vynikajúcich osobností dostaví sa na ich pozvanie. Po premožení maďarskej revolúcie v Uhorsku začal sa vládny systém, vychodiaci z národnej rovnoprávnosti — keby skoro nebol zabočil do germanizácie. Jednako pri bachovskej germanizácii išlo hlavne o to, aby štát bolo možno ľahšie spravovať; to nebolo to, čo je dnes pri maďarizácii, ktorej ide o utvorenie veľkého maďarského národa. Za Bacha neterorizovali, ľudia mali možnosť rozviť sa prirodzene. Z tých, ktorých rok 1848 našiel už ako prebudených Slovákov, i strední ľudia rozvili sa do 1860, v osobnosti, užitočné na svojej postati. Odpadnúť neodpadol nikto a z Thunových škôl²⁹ pribudlo i mladých síl. Biskup Moyses³⁰ nebol na tomto zhromaždení, ale stál v úzadí pohotove, čakal na úlohu, ktorá sa mu dostane. Nuž a jeho, toto požehnanie tejto éry slovenskej, ďakovali sme tiež bachovcom…

Osud samého Memoranda bol nepriaznivý. Dňa 13. mája Deák hovoril ešte o nebezpečenstvách, obkľučujúcich Maďarov. Bolo to medziiným i pod pojmom trónnej reči, v ktorej cisár 1. mája v ríšskej rade s rozhodnosťou sa osvedčil proti maďarskému stanovisku. Po roku 1849 nálada vo Viedni bola hodne protimaďarská. Keď v lete roku 1850 za gubernátora do Budína postavili arciknieža Albrechta,³¹ dispozície boli také, aby z Uhorska neostalo viac, ako zemepisný názov. Sedmohradsko odtrhli, postavili srbskú Vojvodinu, Rijeku odlúčili, samé Uhorsko podelili na päť vicegubernií (Šopron, Prešporok, Košice, V. Varadín, Pešť) — temer podľa národnostných území. Ale Maďari už od kancelárstva Revického,³² od času cisára Franca,³³ mali stále rezervy vo Viedni. I po roku 1849 členovia konzervatívnej aristokracie postupne zaujímali vplyvné miesta pri dvore a v značnej miere ich bedlivej činnosti treba pripísať, že protimaďarská nálada hore skoro oslabla. Neúnavní boli najmä po vojenskej porážke Austrie roku 1859.³⁴ Oni mali účasť na októbrovom diplome, oni pripravovali Deákovu cestu k cisárovi. Konzervatívci hrali rolu Maďarov lojálnych, zmierujúcich, vyrovnávajúcich; emigrácia zas, na čele s Kossuthom, konšpirovala, podkopávala. Konzervatívci dobre hrali svoju rolu, a pre konšpirátorov boli priaznivé európske pomery. Po krymskej vojne,³⁵ v ktorej nevďačne zachovala sa proti Rusku, Austria ostala v Európe izolovaná: Napoleonovi III.³⁶ ľahko bolo pripraviť jej v Taliansku porážku. A vtedy zbrojil ešte Garibaldi,³⁷ nová vojna bola možná pre Veneciu³⁸ a na severe číhalo Prusko. Napoleon III., Gorčakov,³⁹ Prusi, Cavour,⁴⁰ Garibaldi, všetci robili Viedni strach, a tým pomáhali jednému i druhému krídlu maďarských politikov. Emigrácia predstavovala vec, že v Uhorsku je všetko hotové k povstaniu. Nečudo, že vo Viedni boli klátiví. Probovali proti maďarským snahám v Uhorsku všeličo, ale nič rozhodného. V Pešti pánom nebolo ťažko zbadať, aké priaznivé sú pre nich okolnosti. A to spečatilo osud slovenského Memoranda. Keď deputácia slovenských národovcov išla s Memorandom pred krajinský snem, už našla takú nepriazeň, ako by Deák svoju reč zo dňa 13. mája, ktorou k takému kroku veru náležite povzbudzoval, ani nebol nikdy povedal. Už necítili potrebu „odstrániť nedorozumenia, spôsobené smutnými udalosťami minulých časov!“

Taký istý neúspech malo i uzavretie srbského národného kongresu — zostalo nevybavené.

Hurban onedlho vo Vacove⁴¹ mohol rozmýšľať o tom, s kým to pánboh spojil Slovákov, a Miletićovi⁴² v tom istom vacovskom väzení zaľahla na ducha večná tma…

Proti turčiansko-sv.-martinskému slovenskému Memorandu boli agitácie i hneď po jeho formulovaní i pozdejšie. Zadieralo sa i do slova „okolie“. „Keď toľké storočia,“ — stojí o Okolí v samom Memorande — „v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov⁴³ a Jazygov,⁴⁴ mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolice, ako osobitnou municipálnou⁴⁵ správou nadané korporácie, mohli jestvovať bez najmenšej nesnádze pre vlasť; keď pred rokom 1848 vlasť naša v svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej mohla byť rozdelená na štyri dištrikty: prečo by slovenský národ, tvoriaci súvislý celok, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, očakávanom od zasadajúceho snemu, nemohol nájsť miesta v našej vlasti ako jedno hornouhorské slovenské Okolie?“ K tomuto môže sa doložiť, že v rozličných časoch boli aj iné podelenia. Tak cisár Jozef II. podelil Uhorsko na kráľ. komisariáty, a to na základe národopisnom a s namerením decentralizovať krajinu; slovenské kraje mali sídla v Nitre, Banskej Bystrici a v Košiciach. No od Jozefa II. môžeme prejsť hoci ku Kossuthovi, modle maďarskej politiky. Keď more už nebolo mu po kolená, po roku 1849 v emigrácii, keď miesto meča odvolával sa na práva ľudu, Ludvik Kossuth vypracoval plán východnej konfederácie. Vychodiac zo zásady, že človek má neodcudziteľné právo spolčovať sa so svojimi blížnymi na ochranu svojich mravných i materiálnych práv, Kossuth ustanovuje, že ako ľudia jedného náboženstva spolčujú sa pestovať a ochraňovať svoje náboženské záujmy, také isté práva prislúchajú im i vo veci ich národnosti. „Tým cieľom,“ — vlastné slová Ludvika Kossutha — „občania vlasti, prináležajúci k jednej alebo druhej národnosti, v záujme svojej národnosti nech sa spolčia podľa obcí. Skrze povereníkov nech sa spolčia po okoliach a okolia nech sa grupujú do národného celku. Potom nech sa organizujú podľa svojho najlepšieho náhľadu. Nech si vyvolia národného náčelníka, ktorého si môžu nazvať vojvodom, hospodárom alebo inak… Štát od takého spolčenia žiada len toľko, aby jeho skutky a osvedčenia boli verejné.“

Viditeľné, že je tu viac autonómie, viac samostatnosti, než by bolo mohlo byť v turčiansko-sv.-martinskom slovenskom Okolí. A rozumie sa, že v takejto východnej konfederácii malo byť i Uhorsko. Kossuth vzhľadom na Uhorsko a jeho budúcnosť vypracoval plán konfederácie.

Toto bolo skoro po roku 1849. V septembri 1860 zas, teda už po Solferine,⁴⁶ po prehratej vojne, keď Austria bola už slabšia a maďarské nádeje väčšie, výbor maďarskej emigrácie v Turíne⁴⁷ vydal memorandum, v ktorom žiada usporiadať Uhorsko — podľa stručného môjho výťahu — na takomto základe:

Každá obec sama si určí úradnú reč i vyučovací jazyk svojej školy. Stolica väčšinou hlasov ustanoví si reč administrácie a v tejto reči povedie sa i dopisovanie s vládou, vláda v tej reči odpovie a vydá svoje nariadenia. V parlamente vyslanci môžu hovoriť ktoroukoľvek z krajinských rečí. Obyvatelia krajiny v záujme svojej národnosti slobodne môžu sa spolčovať, môžu si voliť národnostného náčelníka a nazvať si ho vojvodom, hospodárom alebo inak: štát žiada od nich len toľko, aby publikovali svoje uzavretia a skutky.

Tieto punkty turínskeho memoranda prešli i do návrhu podunajskej konfederácie,⁴⁸ ktorá tiež preto bola narádzaná, aby sa v nej mohla zabezpečiť budúcnosť Uhorska. Podunajská konfederácia mala byť štátnym spolkom Uhorska s podunajskými Slovanmi a Rumunmi, Kossuth v takom spolku videl bezpečnosť Uhorska a po rokoch žalobne napísal: „Ak by mňa maďarský národ nebol zanechal v mojich snahách, nemierených k osamostatneniu vlasti, idea istotne vydobyje sa sama sebou a uhorská vlasť pred strašnými skúškami… bola by sa zachránila.“^[5]

Na návrh podunajskej konfederácie Kossuth dal svoj podpis 1. mája 1862, teda už po „patriotickej“ vojne, ktorú boli podnikli proti slovenskému Memorandu. Skoro rok po turčiansko-sv.-martinskej formulácii bol ešte osnovaný maďarský plán samým Kossuthom, dávajúci nemaďarským národom Uhorska väčšiu autonómiu, než by Slováci boli mohli mať v svojom Okolí. Na sneme, otvorenom 2. apríla 1861, sprvu mala väčšinu strana Deákovi oponovavšia a jej vodcom bol gróf Ladislav Teleky,⁴⁹ divným spôsobom v januári vrátivší sa z emigrácie. Daxner v apríli bol ešte v štátnej službe v Kállove,⁵⁰ kde Edmund Kállay,⁵¹ prívrženec grófa Telekyho, znal obsah hotového Memoranda, a raz, keď prišiel z Pešti, zvestoval Daxnerovi, že Teleky bude podporovať na sneme slovenské žiadosti. Ale keď Slováci predložili snemu svoje Memorandum, Ladislav Teleky už nežil. Pozdejšie vyšlo najavo, že Teleky v emigrácii bol hotový dať nemaďarským národnostiam v Uhorsku celú provinciálnu samosprávu. A hodno zaznamenať, že ešte i roku 1868, podľa návrhu zákona, ktorý menom snemového národnostného odboru barón Jozef Eötvös⁵² vypracoval, administratívne bolo možno zriadiť celé národnostné okolia; ale proti tomuto návrhu vraj bola by bývala veľká opozícia, preto sám Deák vypracoval nový návrh, a tak povstal zákonný článok XLIV: 1868, takzvaný národnostný zákon, so svojím úvodom o jednom národe.^[6]

Ale keby Daxnerovo Okolie ani nebolo bývalo tak vtelené, až vrepené do krajinského organizmu, ako je, keby súdy jeho neboli patrili pod najvyšší súd krajinský, správne jeho vrchnosti pod krajinské najvyššie správne dikastéria,⁵³ keby jeho mládež po odbavení slovenských stredných škôl ani nebola bývala odkázaná na maďarskú univerzitu a keby Okolie nebolo bývalo pripojené ku krajinskému celku ani maďarskou diplomatickou rečou: i tak by len zlomyseľnosť bola mohla hovoriť o trhaní krajiny, keď i meno slovenskej koncepcie bolo horno-uhorské slovenské Okolie. Slovo „horno-uhorské“ viditeľne ukazuje, že Slováci chceli mať čiastku v celku, nie odtrhnutý celok.

Keď sa vo Viedni klátili, Maďari vybadali, že oni nemaďarským národom splniť nepotrebujú nič, že za čas ešte už dostačí robiť len sľuby, a potom v národnom štáte, ktorý už pripravovali, pri jednotnom národe, pre Nemaďarov nebude miesta. Maďarským politikom nebolo ťažko vybadať, ako naháňajú vodu na ich mlyn vonkajšie sily.

Zo zaujatosti o východných kresťanov Rusko roku 1853 prišlo do rozpory s Tureckom. Ruská armáda obsadila kniežatstvá Moldavsko a Valašsko, kým Turecko nesplní žiadosti cára Mikuláša;⁵⁴ ale Turecko, posmelené západnými mocnosťami, vypovedalo Rusku vojnu. Francúzsko a Anglicko i so Sardíniou šli do vojny po boku Turecka, proti Rusku. Austria žiadala, aby ruské vojsko odišlo z podunajských kniežatstiev, a potom ona poslala ta svoju armádu, hoci po rytierskej pomoci, ktorú v maďarskej revolúcii mala od ruského cára,⁵⁵ celý svet očakával, že Austria teraz, v krymskej vojne, aspoň nevystúpi proti Rusku. A týmto osudným svojím omylom ona dostala sa do položenia, v ktorom na celú periódu veľkých udalostí bola odsúdená len znášať straty. Vojenské katastrofy Austrie roku 1859 i 1866⁵⁶ boli následkom jej omylu v krymskej vojne a či následkom tiež nedobrej, pomstivej politiky Gorčakova. Táto politika pomsty dala vyrásť v centre Európy Nemecku v takú obávanú moc, akou je ono dnes. K aktu z roku 1867,⁵⁷ ktorým Maďari dostali nemaďarské národy Uhorska do svojej úplnej moci, k aktu, ktorý dnes nestranní historici nazývajú najosudnejšou udalosťou rakúskych dejín z druhej polovice XIX. storočia, k aktu tomuto iste viac dopomohol ruský kancelár Gorčakov, než generál Klapka,⁵⁸ manevrujúci vo vojne roku 1866 so svojou maďarskou légiou medzi Sliezskom a našou trenčianskou Čadcou. „Čo by bolo bývalo z uhorskej ústavy,“ — možno čítať i v známej maďarskej milenárnej histórii^[7]59 — „a keby sa v päťdesiatych rokoch absolutizmus a v šesťdesiatych provizórium neboli dopúšťali v zahraničnej politike chyby za chybou!“

No dnes — práve pre to hrozivé postavenie Nemecka v centre Európy — Austria stala sa európskou potrebou. Každej západnej dŕžave, ktorej by neprospelo, keby sa Nemecko rozprestrelo až do Triestu,⁶⁰ na Adriu, veľmi záleží na udržaní Austrie a ona každá bude spojencom Viedne proti maďarským separatistickým a rozpínavým snahám, ohrozujúcim postavenie Habsburgov v Trieste. Ohrozujúcim v takom zmysle, že keby Austria dopustila odtrhnúť sa Uhorsku, tým stratila by oprávnenosť na ďalšie jestvovanie a jej nemecké zeme až po Triest by hneď zabralo Nemecko.

Silou inostranných pomerov Austria je teraz mocou, akou málokedy bola. A tým určuje sa i politika nemaďarských národov Uhorska. Nie tak dávno špekulovalo sa na zaniknutie Austrie; keď očakávala sa posledná východná vojna, i reálni politici dovolili si predpovedať, že po rozdelení Turecka⁶¹ príde rad na rozdelenie Austrie. Nuž a z toho vyšlo? Po všetkom tom, čo súviselo s východnou vojnou, Austria na slovanskom juhu o dve provincie sa rozmnožila…⁶²

Politika nemaďarských národov Uhorska tu predpisuje sa silou okolností… Od dynastie závisí, či sa uvedenie všeobecného volebného práva i v Uhorsku nebude odťahovať. Ak raz uvedie sa, postupne prídeme i my Slováci k tomu, čo naše Memorandum žiadalo. Prídeme k tomu v úplnejšom spôsobe — lebo pred 50 rokmi pôvodca Memoranda nemohol stavať na všeobecné volebné právo; prídeme pri všeobecnom volebnom práve — ako nás poučuje politická literatúra posledného desaťročia — nevyhnutne k národnej samospráve a bude možnosť zachrániť i rozsypané, od celku odtrhnuté slovenské osady.

Teraz, od 10-12 rokov, v Rakúsku spisba a rozličné verejné zhromaždenia, odbývané obyčajne pri účasti a poradách znamenitých ľudí, univerzitných profesorov, právnikov, historikov, sociológov, národných hospodárov, vôbec teoretikov, ktorým v stopách chodievajú zákonodarstvá, vypracovali, ustálili, aká bude naša štátna zriadenosť pri všeobecnom volebnom práve. Austriu predstavujú nám, ako demokratickú federáciu národov (spolkový štát). Historicko-politické individuality (štáty, korunné zeme) a historické hranice prestanú: základom bude národná samospráva v obci, v okrese. Všetky okresy, kultúrne a hospodársky jednotné, budú tvoriť celok, ktorý všetky svoje národné diela samosprávne bude vybavovať. Účastníci slovenského národného zhromaždenia z roku 1861 neprepadli pred budúcnosťou. Ona potvrdila ich koncepciu a rozvíja ju.

V svojej reči, ktorou na martinskom zhromaždení pred päťdesiatimi rokmi odôvodňoval návrh Memoranda, Štefan M. Daxner vychodil zo základnej myšlienky, že ako v otázke o právach človeka, v otázke, ktorá vybavila sa zrušením poddanstva, privilegovaná stránka odvoláva sa na legitimnosť, na stav zákonitý: tak i národ, požívajúci práva na ujmu iného národa, opiera sa o bašty zákonitosti, ktorou mu raz tie práva prisúdené boli. No zákony, čiže takzvaný stav zákonitý, pochodia od ľudí, práva človeka a národa sú od boha. Tamtie sú urobené a bývajú menené, tieto sú s nami zrodené, večné.

Ak sa národ zachová, zrušia sa zákony, vyhútané na jeho ujarmenie! Všetky poriadky vo svete teraz tak veľmi sa menia, že panovanie človeka nad človekom, národa nad národom postupne stane sa nemožným. Rozvojom priemyslu nepredvídane podkopávajú sa staré základy spoločnosti. Kde pomery v štáte sú prirodzené, zdravé, tam štátne prostriedky vynakladajú sa na vzdelanostné ciele všetkých občanov, všetkých jazykov: v Uhorsku i dane Slovákov, Srbov, Rumunov, Nemcov, Rusov, Slovincov idú len na maďarské školy, na maďarské akadémie, na maďarské divadlá, na podporu maďarských spisovateľov. Tým ako napomáha sa vzrast a rozvoj maďarského národa, tak hatí sa každý pokrok Slovákov, Srbov, Rumunov, Rusov, Slovincov: oni akéhokoľvek vzdelania v svojom národnom jazyku môžu dosiahnuť len zo svojich privátnych prostriedkov — ak im totiž ešte aj ináč neodoberú možnosť. No až podivuhodne rozvíjajú sa praktické vedy, a tým moc človeka nad prírodou je čo deň väčšia. V priemysle je celá revolúcia. Para, elektrika, železnica, telegraf čo deň rozmanitejšie môže sa používať a i najbiednejší človek dostáva možnosť hýbať sa, probovať svoje sily. Všetky vymoženosti tejto doby sú takej povahy, že viac-menej môže sa ich každý chytiť a urobiť si z nich prostriedok svojho prospievania, svojej samostatnosti. Držať človeku človeka v potlačení bude každým dňom ťažšie. I spoločenský rozvoj je taký, že pomocníci našej národnej spravodlivej veci zjavujú sa i tam, kde by sme ich najmenej boli predpokladali.

Snemová komisia už roku 1860 ustálila, že „všetci občania Uhorska bez ohľadu na jazyk tvoria v politickom ohľade len jeden národ, a to historickému pochopu uhorského štátu zodpovedajúci jediný a nerozdeliteľný maďarský národ.“ Na tejto téze založili potom roku 1868 i takzvaný národnostný zákon. „Touto vražednou náukou a fikciou,“ — napísal v 80. rokoch pôvodca nášho Memoranda — „postavili alternatívu, že alebo nemaďarské národy tejto vlasti musia byť mravne vykynožené a pomaďarčené, alebo vlasť táto musí sa rozpadnúť na toľko vlastí, koľko jesto v nej národov právo života majúcich. Náukou tou inaugurovali vo vlasti našej stálu borbu na smrť a život medzi národmi, dokým alternatívy tej jeden alebo druhý spôsob nezakončí borbu.“^[8]

Pri všeobecnom volebnom práve východ z toho strašného položenia môže byť zmierujúci, vyrovnávajúci protivy. Ale uskutočniť všeobecné volebné právo je zvrchovaný čas!

*

Pod dojmom toho, čo videl v Martine 6. a 7. júna, slovenský poeta⁶³ zaplesal:

Účinok martinských dní na Slovákov taký bol vôbec. Býva v živote národov, že na výsledok sa ani nehľadí, uspokojí sa obodrujúci fakt. Memorandum, ako osvedčenie vzchápajúceho sa národa, samo v sebe malo značenie. Priebeh porád ukazoval pripravenosť, rozvité sily, mužov, ktorým chybuje len pole. Hurbana ako neodolateľného rečníka obdivovali zvlášť prítomní nenárodní zemania turčianski. Z mladého pokolenia prebudených Slovákov spod martinských líp nejeden odniesol si dojmy na celý život vzácne. Hotoví ľudia, starší, vrátili sa domov ako by boli nabrali novej sily k činnosti.

Poznať to i v slovenskej literatúre. Sládkovičovi začala sa nová perióda jeho tvorenia; Chalupkove niektoré básne sú pravdepodobne i staršie, ale na verejnosť zväčša za týmto povychodili; Kuzmány tiež vrátil sa k poetickým tvorbám, burcujúcim národ, ku ktorým bol vzbudený udalosťami roku 1848. Viktorín uznal za možné vydať hlavné diela Jána Hollého.

Roku 1863 už otvorila sa Matica slovenská, tiež v Martine, ktorý stal sa ohniskom slovenského života. V Matici, možno povedať, vykonalo sa spojenie, zjednotenie národa, vierovyznaním deleného, a tým v účinkovaní hateného. Jej autoritou ustálil sa slovenský spisovný jazyk.

Duch Memorandom vzbudený dal vznik i slovenským gymnáziám.⁶⁴ Vôbec účinky jeho bolo poznať v slovenskom duchovnom živote.

Hatiaci politický tlak skoro prešiel v prenasledovanie, a prenasledovanie s prudkosťou bolo dovedené na najvyšší stupeň. Počtom ešte vždy slabá slovenská eklézia⁶⁵ neochabla znateľnejšie ani vtedy. Po zničení slovenských gymnázií citeľne škodilo nášmu rozvoju, že rodičia za čas temer prestali dávať svojich synov do škôl. V podobných duchovných bojoch postaveným obyčajne dostáva sa inostrannej podpory; napr. Rumunom vychovali nejedného národného pracovníka nielen vo Francúzsku, ale i v Taliansku; Slovákom ani v tomto najväčšom prenasledovaní ich národných snáh nepomohol nikto inostranný, hoci proti nim zo strany protivníkov najviac sa operovalo panslavizmom. U Slovákov slovanské povedomie je vzácne tým, že v ťažkých chvíľach dodáva ducha, a oni, dá boh, ani ho neprestanú pestovať; no „panslavizmus“, v Uhorsku rozkrikovaný a slúžiaci za zámienku politického prenasledovania, u Slovákov sa nedokazuje… V poslednom čase opäť množia sa nám študenti a pribúda mladých pracovníkov na tvrdej, ale milej roli.

Spomínajúcemu slovenský dej roku 1861 mihá sa pred očami obraz zhromaždenia pod martinskými lipami… Nebola náhoda, že prvý slovenský národný kongres odbýval sa v Turčianskom Sv. Martine. Keď návrh Memoranda už bol hotový a vec pripravená i v Pešťbudínskych vedomostiach, ešte zostávala neľahká otázka: kde by bolo možné zhromaždenie? Štefan M. Daxner písal do Martina Jankovi Jesenskému,⁶⁶ hlavnému slúžnemu dolno-turčianskeho okresu. V Martine žilo viac dobrovoľníkov z roku 1848 — 49, národne prebudené meštianstvo malo horlivých predstaviteľov v Andrejovi Švehlovi, Šimkovcoch, Galandovcoch, Kohútovcoch, Lilgovcoch, Ďarmekovi, Kunayovi; do Martina dobrým duchom zavievalo i z turčianskeho Dŕžavia⁶⁷ a z rodiska Jána Kollára Mošoviec; roku 1861 v Martine býval už ako advokátsky pomocník Pavol Mudroň,⁶⁸ ktorý napr. aby zabezpečil úspech slovenského ochotníckeho divadelného predstavenia, vedel obetovať svoj trojmesačný plat.^[9] Ešte pred Daxnerovým listom Jesenskému, v Martine už bol sa zjavil Samuel Štefanovič⁶⁹ agitovať za zhromaždenie. Tak 9. mája naše mesto vynieslo svoje pamätné uzavretie:

„Na návrh pána Andreja Švehlu, zaslúžilého mešťana Turčianskeho Sv. Martina, pri zhromaždení meštianstva slávneho tohoto mestečka, dňa 9. mája 1861 držaného, aby sa do porady vzalo, čo by sa v prospech slovenského národa v Uhrách pri sneme uhorskom, teraz zasadnutom, urobiť malo, uzavrelo sa nasledovne:

Keď do porady vezmeme, že snem teraz zosadnutý za svoju hlavnú úlohu uznáva vyrovnanie a urovnoprávnenie národností v Uhorsku; keď z druhej strany uvážime, že žiadosti národov uhorských sa len tak povoliť môžu, ak sa poznajú, poznajú sa ale len tak, ak sa vyslovia: tedy uznávame za dobré, aby sa i národ slovenský z ohľadu tohoto urovnoprávnenia svojho hlásil. Čo sa prostriedku týka, akým by sa toto vykonalo, uzavrelo sa, aby sa vyzvali všetci slovenskí národovci v Uhrách ku schôdzke do tohoto hlavného mesta slávnej tejto stolice Turčianskej, ku porade o usporiadaní žiadostí Slovákov, na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska. K tomuto cieľu sa ďalej ustanovilo, že sa uzavretie toto kroz časopisy slovenské a maďarské uverejní,⁷⁰ schôdzka táto sa na 6. júna t. r. ustáli a spolu prvému viceišpánovi slávnej tejto stolice Turčianskej v známosť uvedie. V Turčianskom Sv. Martine dňa 9. mája 1861. Andreas Košša, richtár; Daniel Thomka, boženík; Ján Šimko, notár; Martin Gallo, výborník; Pavel Hulej, výborník; Ján Kramár, výborník; Ján Revala, výborník; Samuel Šimko, výborník; Ondrej Švehla, Ján Koreň, Pavel Mudroň, Ján Kožehuba, Samuel Ďarmek, Ján Belička, Pavel Švehla, Alojz Kerk, Ondrej Osadský, Peter Šípka, Ján Švehla, Pavel Gallo, Matej Jankovič, Ďorď Bukva, Samuel Šípka, Ján Kohúth.“

A Slováci dohrnuli sa na martinské pozvanie. „Hluchí nečuli, čujúci bežali,“ povedal Sládkovič^[10] Za predsedu vyvolený Ján Francisci najprv prejavil žiaľ nad neprítomnosťou Michala M. Hodžu,⁷¹ nepriazňou prenasledovaného; lebo nové toto vystúpenie slovenského národa malo by sa vraj i tým priviesť do spojitosti s účinkovaním Slovákov roku 1848, že by i tomuto zhromaždeniu predsedal predseda liptovsko-sv.-mikulášskeho slovenského národného zhromaždenia z roku 1848. Zatým, unesený dojmom, vzbudeným prítomnosťou predstaviteľov temer zo všetkých slovenských krajov, Francisci tlmočil radosť, že vidí národ svoj slovenský „od pádu ríše veľkomoravskej po prvý raz v celosti svojej zhromaždený.“ Účinok predsedových slov bol silný. I ďalší rečníci hovorili o „citoch nepoznanej dosiaľ radosti“ (Ján Palárik) a taká nálada zostala poradám na celé dva dni. Čokoľvek bolo, čo županov Martina Szentiványiho,⁷² baróna Šimona Révayho⁷³ a krajinského vyslanca Jozefa Justha⁷⁴ priviedlo do Martina, ale i oni predstavovali sa ako Slováci, hovorili o „našom slovenskom národe“ a zhromaždenie Szentiványi narádzal nazvať „zhromaždením slovenského národa v Uhrách“. V priebehu rokovania po obidva dni bolo hodne pamätných momentov. Slovenskí národovci, ktorí pripravili i vykonali tento historický dej, zasluhujú vďaky potomstva. Mne už rozmery stručných týchto náčrtkov nedopúšťajú rozprestierať sa. Ale táto 50-ročná rozpomienka⁷⁵ nie je posledná príležitosť hovoriť o nich. Oni, naši memorandoví dejatelia, patria slovenskej histórii, pamäť ich nezanikne. Ich postavy z väčšej časovej vzdialenosti vystúpia ešte viditeľnejšie, príťažlivejšie.

Zvečnelým už i živým ešte memorandistom sláva v slovenskom národe!

Poznámky a komentáre

Slovenské memorandum roku 1861. Na 50-ročnú rozpomienku napísal Jozef Škultéty. S prílohou Memoranda. Nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine 1911. (Vyšlo v edícii Pospolité čítanie, zošit 1.)

1. zošit Pospolitého čítania pod názvom Slovenské memorandum roku 1861 obsahuje: J. Škultéty: Slovenské memorandum 1861 (s. 3 — 33), 50-ročná pamiatka (výťah z článku Sv. Hurbana-Vajanského Vôľa k celku. Polvekové jubileum Memoranda — z Národných novín 3. júna 1911, s. 34 — 38). Memorandum národa slovenského (s. 39 — 58) a Pospolité čítanie (59 — 61). V LA MS pod sign. 49 CO 14 je uložený Škultétyho rukopis Slovenské memorandum, jeho pôvod, osud a účinky. 25 s. (z toho 4 s. tvorí rukopis Bohdany Škultétyovej).

1. Jozef II. (1741 — 1790), rímsko-nemecký cisár, uhorský kráľ (1780 — 1790). Za svojej vlády zaviedol niektoré reformy: roku 1781 tzv. tolerančný patent, ktorým riešil náboženskú neslobodu (nekatolíkov); patent o zrušení nevoľníctva (1781, na Slovensku sa uskutočnil až rok 1785) a roku 1782 zrušil väčší počet kláštorov (pred ním Mária Terézia roku 1773 zrušila jezuitskú rehoľu).

2. Pozri poznámku I./31.

3. Andrej Plachý (1755 — 1810), evanjelický kňaz, náboženský spisovateľ, organizátor literárneho života, vydavateľ. V rokoch 1785 — 1786 vydával v Banskej Bystrici Staré noviny literního umění. Tieto roku 1786 dostali titulný list: Spolusebrání rozličných spisu z všelikého umění historického, geografického, filozofického, fyzikálského, hvězdárského a ekonomikálského k užitečnému času trávení… Najbližší spolupracovníci Plachého boli: Ján Hrdlička, Juraj Ribay, Michal Semian, Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič.

4. Anton Bernolák (1762 — 1813), katolícky kňaz, jazykovedec.

5. Ján Hollý (1785 — 1849), katolícky kňaz, básnik a prekladateľ, autor eposov Svatopluk, Cirillo-Metodiada, Sláv.

6. Jozefinizmus — vrcholné štádium osvietenstva v Rakúsku (asi od roku 1765, t. j. od spoluvlády Jozefa II. s Máriou Teréziou až do napoleonských vojen). Hnutie vyvolali náuky anglických deistov, francúzskych encyklopedistov a nemeckých racionalistov. Usilovalo sa o reformu národného života vo všetkých vrstvách (v školstve, hospodárstve, tlači, cirkevnej moci, v súdnictve a pod.).

7. Šujtáš — úzka farebná stužka, ktorou sa vyšívajú haleny alebo mužské súkenné nohavice (niekedy i ozdoba utvorená prišívaním stužky).

8. Gomba (gombár) — veľký gombík, obyčajne z kovu (remeselník vyrábajúci gomby).

9. Prvé delenie Poľska sa uskutočnilo roku 1773 a zúčastnili sa ho Rusko, Prusko a Rakúsko (toto delenie zosnoval pruský kráľ Fridrich II., obávajúc sa pripojenia celého Poľska k Rusku). Druhý raz rozdelili Poľsko roku 1793. Zvyšok Poľska sa zmenil na bezvýznamný štát. K tretiemu deleniu Poľska došlo roku 1795 po bezúspešnom pokuse o povstanie generála Kosciuszku.

10. Samuel Decsy (1748 — 1816), maďarský spisovateľ, bol z prvých, ktorí na sklonku 18. storočia začali kliesniť cestu maďarskému jazyku v žurnalistike a literatúre; vo Viedni redigoval časopis Magyar Kurir (1787 — 1792) a vydával brožúrky na obranu maďarského jazyka.

11. Ferenc Kazinczy (1759 — 1831), uhorský jakobín, právnik, maďarský spisovateľ, vedúca osobnosť maďarských literárnych reformných snáh, predný zástupca jazykovej reformy.

12. Napoleonovské vojny — vojny vedené Napoleonom Bonaparte (1769 — 1821). Proti Napoleonovmu Francúzsku bolo Anglicko, Rusko a Rakúsko. V rokoch 1803 — 1805 obnovil vojnu s Anglickom (bitka pri Trafalgare roku 1805), 2. decembra 1805 bitka Napoleona s Ruskom a Rakúskom pri Slavkove na Morave, roku 1806 porazil Prusko pri Jene, Taliansko i Rakúsko, roku 1808 vtrhol do Španielska. Roku 1812 Napoleonova výprava do Ruska a jeho porážka, roku 1813 v tzv. „bitke národov“ pri Lipsku utrpel ďalšiu porážku, 1814 ruské vojská v Paríži a nakoniec posledná bitka pri Waterloo blízko Bruselu (18.6.1815).

13. Lajoš-Komárno — Lajoskomárom, obec v župe Fejér (Maďarsko).

14. Lajos Kossuth (1802 — 1894), maďarský politik, vodca maďarskej revolúcie 1848/49, po jej porážke emigroval (žil najmä v Turíne); jeho reformný program mal nedostatky v poľnohospodárskej politike a v národnostnej otázke.

15. István Széchényi (1792 — 1860) i v brožúre Kelet Népe (Ľud východu, 1841) odsúdil Kossuthovu politiku. Bela Grünwald zase Széchényiho pre jeho triezvosť v národnostnej otázke predstavoval (v svojom spise Az új Magyarország, 1890) ako choromyseľného a nepríčetného.

16. Červená-biela-zelená = kombinácia farieb maďarskej zástavy.

17. Ferenc Deák (1803 — 1875), maďarský liberálny politik, štátnik, tvorca rakúsko-maďarského vyrovnania.

18. Ján Kollár (1793 — 1852), evanjelický kňaz, básnik, historik, ideológ slovanskej vzájomnosti, autor Slávy dcery.

19. Zrušenie poddanstva nasledovalo po tzv. marcových zákonoch uhorského snemu, ktoré 11. apríla 1848 potvrdil aj panovník Ferdinand V. (zrušenie poddanstva bolo jedným z marcových zákonov), a tým nastala likvidácia feudálneho spoločenského zriadenia.

20. Ján Chalupka (1791 — 1871), slovenský spisovateľ a dramatik, autor Kocúrkova, Bendeguza a i.

21. Ide o Slovenský prestolný prosbopis — o programový dokument slovenského národného hnutia predložený panovníkovi 4. júna 1842 (štátnemu kancelárovi Metternichovi a na druhý deň aj arcikniežaťu Ludwigovi). Prosbopis mal štyri časti: úvod, sťažnosti, žiadosti a prílohy (proti maďarizácii, proti národnostnému útlaku, slobodu slovenskej evanjelickej cirkvi a jazyka). Deputáciu viedol superintendent Pavol Jozeffy a členmi delegácie boli Ján Čaplovič, M. M. Hodža a Ján Rohoni. Akcia vyvolala zo strany maďarských vládnúcich tried represálie proti predstaviteľom slovenskej ev. inteligencie. Viedenská vláda prestolný prosbopis nechala bez povšimnutia, podobne ako druhý rekurz z roku 1844.

22. Világoš = Világos, bývalé okresné mesto v uhorskej Aradskej stolici. Tu bola 13.8.1849 porazená maďarská povstalecká armáda (generál Görgei a jeho armáda sa vzdala) ruskou armádou, ktorú viedol generál Paskevič.

23. Zsigmond Kemény (1814 — 1875), maďarský sedmohradský románopisec a publicista, najväčší maďarský spisovateľ historických románov v 19. storočí.

24. Pesti Napló — politický denník, ktorý vychádzal v rokoch 1850 — 1939. Založil ho Császár Ferencz, hlavný redaktor Zsigmond Kemény (od roku 1855); do roku 1875 bol denníkom Deákovej politickej strany.

25. Svetozár Miletić (1826 — 1901), srbský politik a poslanec, aktívny účastník revolúcie 1848/49 na strane Rakúska, bojovník za práva svojich rodákov v Uhorsku. Pre „buričské“ články uverejňované v časopise Zastava bol snemovňou vydaný a roku 1876 odsúdený do väzenia na päť rokov.

26. Pešťbudínske vedomosti — noviny pre politiku a literatúru, vychádzali dvakrát týždenne (v utorok a v piatok) v Budapešti v rokoch 1861 — 1870. Ich zodpovedným redaktorom bol Ján Francisci (1861 — 1863) a Mikuláš Š. Ferienčík (1863 — 1870). Pokračovateľom Pešťbudínskych vedomostí od roku 1870 boli Národné noviny, ktoré vychádzali v Martine.

27. Štefan Marko Daxner (1822 — 1892), právnik, publicista, vedúci, predstaviteľ slovenského národného hnutia.

28. Bachovská éra — doba Alexandra Bacha (1813 — 1893), rakúskeho politika, v rokoch 1849 — 1859 ministra vnútra. Bach ako minister vnútra organizoval administráciu centralizovanej monarchie. Jeho vláda je spojená s krutým absolutizmom a perzekúciou.

29. Leo Thun (1811 — 1888), predstaviteľ českej štátoprávnej šľachty, roku 1848 český miestodržiteľ, roku 1849 minister školstva vo Viedni, vypracoval organizačnú štruktúru stredného školstva. Nový štatút povoľoval jednotlivým národnostiam používať na stredných školách ako vyučovací jazyk ich materinskú reč (na Slovensku bibličtina, neskôr nová spisovná čeština). Ale tento štatút sa uvádzal do života veľmi nedôsledne (v školskom roku 1851/52 bola slovenčina alebo čeština ako hlavný vyučovací jazyk na siedmich gymnáziách a na ďalších štyroch výpomocným jazykom).

30. Štefan Moyses (1796 — 1869), národný a kultúrny pracovník, banskobystrický biskup, prvý predseda Matice slovenskej.

31. Fridrich Rudolf Albrecht (1817 — 1895), rakúsky arcivojvoda, poľný maršal. Počas Bachovho absolutizmu (1851 — 1860) uhorský miestodržiteľ, ktorý nekompromisne presadzoval záujmy habsburskej dynastie.

32. Adam Revický (1786 — 1862), krajinský hodnostár, diplomat, roku 1828 kancelár a župan Boršódskej stolice, od roku 1830 člen Maďarskej akadémie vied.

33. František I. (1768 — 1835), rakúsky cisár, uhorský kráľ.

34. Ide o porážku Rakúska 4. 6. 1859 pri Magente a 24. 6. 1859 pri Solferine vo vojne proti Taliansku a francúzskemu cisárovi Napoleonovi III.

35. Krymská vojna (1853 — 1856) — vojna medzi Ruskom a Tureckom (a jeho spojencami Francúzskom, Anglickom a Sardíniou). Za Krymskej vojny sa Napoleon III. začal písomne tajne zbližovať prostredníctvom Gorčakova s Ruskom, ale Rakúsko sa o tom dozvedelo a v uzrozumení s Anglickom chopilo sa samoiniciatívy a predložilo 16. 11. 1855 ruskej vláde ultimátum ako predbežné podmienky mieru. Rusko i cez odpor Gorčakova ich 16. 1. 1856 prijalo. (Pozri aj poznámku II./54.)

36. Napoleon III. (1808 — 1873), francúzsky cisár (od roku 1848 poslanec i prezident republiky, roku 1852 plebiscitom zvolený za cisára). Zúčastnil sa Krymskej vojny (1853 — 1856), roku 1859 vojny v Taliansku proti Rakúsku (Magenta, Solferino). Získal Savojsko a Nicu. V prusko-francúzskej vojne roku 1871 bol zajatý pri Sedane a zbavený trónu. Umrel v Anglicku.

37. Giuseppe Garibaldi (1807 — 1882), vlastenec a taliansky národný hrdina. Bojoval za zjednotenie Talianska proti Rakúsku, kráľovstvu neapolskému a pápežovi.

38. Venecia — Venezia = Benátky; roku 1814 boli dobyté Rakúskom, roku 1866 pripojené k Taliansku.

39. Alexander Michajlovič Gorčakov (1798 — 1883), člen ruského kniežacieho rodu, diplomat. Roku 1866 kancelár, mal účasť na príprave rusko-tureckej vojny (1877 — 1878), jeho dielom bol mier uzavretý v San Stefane (roku 1878); po neúspechu na berlínskom kongrese sa panslavisticky preorientoval.

40. Camillo Benso Cavour (1810 — 1861), gróf, priekopník a uskutočniteľ zjednotenia Talianska. Podľa anglického vzoru organizoval a vybudoval talianske národné hospodárstvo a vymohol vyhlásenie Viktora Emanuela za talianskeho kráľa. Cavour bol taliansky (sardínsky) buržoázny štátnik, od roku 1850 bol ministrom, od 1852 ministerským predsedom Sardínskeho kráľovstva. Nepriateľ republiky a cirkvi. V spojení s Napoleonom III. dosiahol roku 1861 zjednotenie Talianska (bez Ríma a Benátok) v čele so savojskou dynastiou.

41. Proti oberaniu práv nemaďarských národov v Uhorsku J. M. Hurban napísal v Pešťbudínskych vedomostiach (1869) článok Čomu nás učia dejiny. Za tento článok bol žalovaný a 21. októbra 1869 pred peštianskou porotou odsúdený na šesť mesiacov. Do vacovského väzenia nastúpil 6. decembra 1869, z väzenia sa dostal na slobodu 11. mája 1870, teda o 25 dní skôr. Na základe kráľovho omilostenia (vo väzení strávil 157 dní).

42. Svetozár Miletić (1826 — 1901) v roku 1866 založil s priateľmi časopis Zastava, v ktorom vystupoval proti Maďarom. Roku 1877 ho pre domnelú vlastizradu a na základe falošných svedectiev odsúdili na päť rokov väzenia. Po troch rokoch ho na základe amnestie (1879) prepustili na slobodu, bol znova poslancom, ale väzenie zanechalo následky a nakoniec sa musel liečiť v ústave pre choromyseľných. (Pozri aj poznámku II./25.)

43. Kumáni — Polovci — normandské kmene príbuzné Maďarom, osadené od prvej polovice 13. storočia v Uhorsku (Kumánia). Kumáni splynuli s maďarským obyvateľstvom.

44. Jazygovia — sarmatské kmene, o ktorých sa zmieňujú antickí autori (Herodotos, Ovídius). Pôvodne žili na pobreží Azovského mora, od 1. storočia pred n. l. do 1. storočia n. l. medzi Dunajom a Tisou. Boli kočovníkmi a zaoberali sa pastierstvom.

45. Municipálny (lat.) — mestský.

46. Solferino — mesto v Taliansku (provincia Mantova), známe porážkou rakúskej armády (24.6.1859) od spojeneckej piemontskej a francúzskej armády (história uvádza straty v tejto bitke: Rakúsko — 22 000 vojakov, Francúzsko 12 000 vojakov a Piemont 5 500 vojakov).

47. Maďarskí revolucionári roku 1848/49 na čele s Lajosom Kossuthom žili po potlačení revolúcie v emigrácii, väčšinou v Turíne.

48. Lajos Kossuth vo svojom pláne konfederácie (najmä z roku 1851) Slovákov nespomínal a vôbec s nimi nerátal. Kossuth zrejme nepokladal ani vtedy všetky národnosti Uhorska za také, aby mohli tvoriť štát, lebo podľa neho sa môžu iba osobitné štáty konfederovať. Teda dal najavo, že Slováci by v Uhorsku za nijakých okolností nemohli rátať s prípadnou možnosťou účasti na nejakej konfederácii. (Pozri k tomu aj Bokes, F.: Pokusy o slovensko-maďarské vyrovnanie v rokoch 1861 — 1868. Martin 1941.)

49. Ladislav Teleki (1811 — 1861), od roku 1843 bol vodcom liberálnej opozície v snemovni magnátov, roku 1848 zvolený za Pešť do uhorského snemu, roku 1849 bol v neprítomnosti odsúdený na smrť, roku 1860 dostal milosť od Viedne, roku 1861 už poslanec uhorského snemu (znovu v opozícii porušil sľub daný Viedni a cisárovi, preto spáchal samovraždu).

50. Kállóv — mesto v Sabolčskej stolici (Maďarsko), kde v rokoch 1857 — 1861 pôsobil Š. M. Daxner.

51. Ödön (Edmund) Kállay (1815 — 1879), zeman, ktorý patril medzi liberálnu šľachtickú opozíciu na stavovskom sneme, počas revolúcie 1848/49 bol členom ľavicových radikálov. Po porážke revolúcie odsúdený na smrť a omilostený. Od roku 1865 bojoval proti vyrovnaniu. Od roku 1868 poslanec v parlamente.

52. Jozsef Eötvös (1813 — 1871), barón, maďarský politik, spisovateľ — básnik a dramatik, klasik realizmu. Roku 1848 minister školstva, potom žil v emigrácii v Mníchove a koncom 50-tych rokov znova politik. Od vyrovnania do smrti minister školstva v uhorskej vláde. Vodca tzv. centralistov, predstaviteľ liberalizmu v maďarskej politike, vynikol úsilím o spravodlivosť pre národnosti a reformu školstva v Uhorsku.

53. Dikastérium (zast.) — krajinský súdny úrad.

54. Ruský cár Mikuláš (1825 — 1855) sa na upevnenie svojej moci snažil využiť dojednanie Turecka s Francúzskom v prospech katolíkov o sväté miesta v Jeruzaleme. Žiadal o formálne priznanie ruského protektorátu nad tureckými pravoslávnymi kresťanmi, a preto s touto požiadavkou vo februári roku 1853 poslal do Carihradu knieža Menšikova. Porta Mikulášovi nevyhovela, preto 2. 6. 1853 s už vopred pripravenou 80-tisícovou armádou pod vedením Gorčakova obsadil Multany a Valašsko, kým Turecko nesplní jeho požiadavku. Z toho sporu vznikla Krymská vojna (1853 — 1856).

55. Ide tu o pomoc ruského cára Rakúsku roku 1849 proti maďarskej revolúcii. V Krymskej vojne čakal Mikuláš od Rakúska neutralitu, ale Rakúsko sa svojou intervenciou zamiešalo do boja Černohorcov s Tureckom (boj mal oslabiť Turecko vo vojne proti Rusom), a tým sa už vo februári roku 1853 v tejto oblasti vytvoril pokoj. Pre Mikuláša sa situácia sťažila, lebo Turecko so svojimi spojencami sa mohlo zamerať iba na Krymskú vojnu. Ba naopak Rakúsko od ruského cára žiadalo, aby sa ruské vojsko odsťahovalo z podunajských kniežatstiev, do ktorých potom v júni roku 1854 po dohode s Tureckom vtiahlo rakúske vojsko.

56. Ide o porážku Rakúska roku 1859 pri Magente a Solferine (vo vojne proti Taliansku a Napoleonovi III.) a roku 1866 vo vojne proti Prusku pri Hradci Králové (4. — 14. júla 1866) — po tejto porážke Bismarck ponúkol Rakúsku čestný mier (vo vojne mu išlo nie o zničenie, ale o poníženie Rakúska). Prusko po dojednanom mieri v Mikulove a Prahe získalo Hannoversko, Nassavsko, Frankfurt, Holštýn, a tým teritoriálne spojenie. Rakúsko uvoľnilo Napoleonovi III. Benátsko — týmito stratami natrvalo stratilo vedúce postavenie v Nemecku, kde sa na čele s Pruskom utvoril Severonemecký spolok.

57. Akt 1867 — rakúsko-maďarské vyrovnanie.

58. Juraj Klapka (1820 — 1892), generál maďarskej revolúcie. Roku 1859 utvoril v Taliansku a roku 1866 v hornom Sliezsku vždy na zosilnenie a podporu nepriateľov Rakúska uhorskú légiu, v oboch prípadoch však došlo k zmieru skôr, než Klapka mohol vtrhnúť s vojskom do Uhorska. Pri rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) bola Klapkovi udelená amnestia a v tom istom roku bol zvolený do snemu, kde bol na Deákovej strane.

59. Maďarské milénium (oslavy tisícročného príchodu do vlasti) bolo roku 1896. Pri tejto príležitosti sa konala v Pešti Krajinská výstava a bola otvorená nová snemovňa. Pravdepodobne tu ide o dielo maďarského orientalistu a cestovateľa Ármina Vámbéryho (1832 — 1913): A magyarság keletkezése és gyarapodása, 1895 (Vznik a rozmach maďarského národa; pozri o tom aj Slovenské pohľady, 1895, s. 713 — 724). Ale pri jubileu milénia boli vydané aj uhorské zákony Corpus iuris Hungarici! magyar törvénytár roku 1896.

60. Trieste — Terst mesto v dnešnom Taliansku.

61. Ide tu skôr o dohody po Krymskej vojne (1853 — 1856); protektorát nad krajinami závislými na Turecku (Multany, Valašsko, Srbsko) bude mať už nie samotné Rusko, ale európske mocnosti. Čierne more bolo prehlásené za neutrálne (Turecko i Rusko tu môžu mať rovnaký počet lodí na ochranu svojich brehov (hraníc) a plavba na Dunaji bola prehlásená za slobodnú.

62. Pravdepodobne sa tu myslí na odstúpenie Ruska časti Besarábie pri Dunaji.

63. Kubáni, Ľudovít: Deň 6. a 7. júna roku 1861 v Turčianskom Sv. Martine. (Predspev — I. Svätý Martin — II. Lipy — III. Matica — Epilóg). Lipa 2, 1862, s. 131 — 154. Citované verše sú z časti II. Lipy, s. 148.

64. Ide tu o tri slovenské gymnáziá:

1. Gymnázium v Kláštore pod Znievom 1869 — 1874 (slovenské katolícke patronátne gymnázium — nižšie);

2. Gymnázium v Turčianskom Sv. Martine 1867 — 1875 (slovenské evanjelické patronátne gymnázium — nižšie);

3. Gymnázium v Revúcej 1862 — 1874 (slovenské evanjelické patronátne gymnázium — vyššie).

65. Eklézia (zast.) — cirkev, kňazstvo, klérus; spoločnosť, skupina ľudí (napr. slovenských buditeľov).

66. Ján Baltazár Jesenský — Gašparé (1825 — 1889), hlavný slúžny, národný kandidát na poslanca uhorského snemu.

67. Dŕžavie — okolie Kláštora pod Znievom (Kláštor, Slovany, Lazany, Ležiachov, Valča, Slovenské Pravno, Socovce, Stránka, Moškovec, Ondrašová) — majetok turčianskej prepozitúry.

68. Pavol Mudroň (1835 — 1914), právnik, slovenský národovec, politik, predseda Slovenskej národnej strany.

69. Samuel Dobroslav Štefanovič (1822 — 1910), slovenský národovec, publicista, redaktor.

70. Vyzvanie meštianstva turčiansko-sv.-martinského uverejnili Pešťbudínske vedomosti 17. mája 1861. Okrem toho bolo rozšírené aj letákmi.

71. Michal Miloslav Hodža (1811 — 1870), bol v čase memorandového zhromaždenia skutočne vo finančnej tiesni. Išlo tu o národno-cirkevné boje a lživé obvinenia Hodžu. Celých 18 mesiacov (od septembra 1860 do februára 1862) mu konvent nezákonne zastavil plat, obilie, drevo (mal päť nezaopatrených detí). Jedným z Hodžových protivníkov bol aj na memorandovom zhromaždení prítomný Martin Szentiványi. Dá sa predpokladať, že Francisciho zmienka o Hodžovi mala zapôsobiť práve na Szentiványiho.

72. Martin Szentiványi (1815 — 1895), poslanec uhorského snemu, liptovský župan (1860 — 1890).

73. Šimon Révay (1820 — 1880), poslanec uhorského snemu, turčiansky župan.

74. Jozef Justh (1809 — 1875), snemový vyslanec, tekovský župan.

75. 25. výročie Memoranda (roku 1886) vláda osláviť nedovolila. Ale Jozef Škultéty vtedy napísal a uverejnil rozpomienkový článok: Národné zhromaždenie slovenské v Turčianskom Sv. Martine dňa 6. a 7. júna 1861 (Národné noviny, 1886, č. 85 a 86), na ktorý s uznaním a vďakou reagoval v liste Škultétymu Štefan M. Daxner.