ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Uhorsku, a najmä na Slovensku, latinská reč v školách udržala sa tak dlho, ako nikde inde v Európe. Po svete už dávno vedeli i držali sa toho, že učiť treba v materinskej reči, a u nás i na prvom stupni vyučovania, v počiatočných školách, trápili ešte deti latinskou gramatikou. Náš spisovateľ Ján Kalinčiak, v svojom životopise rozpráva,¹ ako on plakával, vstávajúc v lete i o tretej hodine ráno učiť sa latinské lekcie, z ktorých nerozumel ani slova. V liptovskej dedine, vo Svätom Jáne, už v druhej štvrtine 19. storočia a ešte len 9-10 ročný! Chlapci boli povinní bez všetkého rozumenia od slova do slova naučiť sa z latinskej gramatiky „odtiaľ potiaľ“ nadelenú lekciu.

A latinčina ešte neprestala takýmto spôsobom otupovať ducha našej mládeže, už cele tak uvádzali do slovenských škôl maďarskú reč. V Liptove a v iných severnejších krajoch ešte drali deti pre latinské vokabulá, keď napríklad v Gemeri už vtĺkali do mladých hlavičiek takéto rýmy:

Isten — Bůh,

lélek — duch.

Od matky svojej² viem, že v Kameňanoch (Gemer) okolo roku 1838 učiteľ postavil pred seba dvoje detí, z nich jedno vyvolávalo maďarské slová a druhé hovorilo ich po slovensky, napr.: Isten — Bůh, lélek — duch. Aby dôraz bol väčší, nuž žiak, ktorý po slovensky vykladal maďarčinu, bol povinný po každom slove lusknúť prsty zodvihnutej pravej ruky.

Taká bývala škola slovenskej mládeže.

Rozumie sa, ako učilo sa v škole, tak išlo všetko i vo verejnom živote. Za latinskej školy po latinsky rokovalo sa na krajinskom sneme, v latinskej reči písali zákony, v nej pracovali všetky úrady. Tým národný cit otupoval sa, ale vec mala tú dobrú stránku, že v krajine, kde žilo toľko národov, ako v Uhorsku, nevznikali medzi nimi pre reč nijaké spory. Latina bola rovnako pre každého. V Uhorsku, hoci tu žili sedmoraké národy, Maďari, Slováci, Nemci, Rumuni, Rusi, Srbi a Slovinci, až do roku 1790 nebolo národnostnej otázky. Pravda, i ústava uhorská bola taká, že v obci, v stolici, v štáte ľudia dostávali sa k moci na základe svojich zemianskych práv. Záviselo všetko od zemianskeho stavu, nie od toho, akej je kto národnosti. A na Slovensku bolo zemanov — celé dediny.

Premenilo sa to až od roku 1790.

Vtedy, na konci 18. storočia, v národoch Európy vôbec budil sa nový duch. U nás pomáhali budiť ho najmä nové poriadky cisára Jozefa II. Ale keď vo februári 1790 cisár neočakávane umrel, v Uhorsku uprednostnené a ním ohrozené stavy temer zvýskli, že zemianske majetky ostanú neodanené, pred trestným zákonom sedliak predsa nebude rovný so zemanom, zostanú stoličná samospráva, panský súd, vôbec stavovské poriadky, ktoré cisár Jozef vyvracal. Povyťahovali odev už zabudnutý, páni mentieky v kuruckých časoch nosené, panie staré uhorské čepce, oplecká, zástery, gombári nestačili robiť šnúry, zlatníci strieborné gomby. A, ani v nejakom opojení, ľudia začali volať: „Maďarskú reč!“ (Magyar nyelv!) Pravda, Jozef II. pri svojich novotách, nedobrých pre staré poriadky a stavovské (zemianske) uhorské slobody, bol začal uvádzať i nemeckú reč; ale v Uhorsku heslo „maďarská reč“ nevzniklo zo strachu o maďarčinu. Heslo to — ozaj ako v opojení — opakovali i ľudia, ktorým na maďarskej reči veru nezáležalo.

Ako sa pripojili k pohybu, dovolávajúcemu sa maďarskej reči, i slovenskí zemani, temer ťažko by bolo pochopiť. V ich živote neukazoval sa nijaký sklon k Maďarom. Známe staré biblie a iné rodinné knihy, v ktorých napr. Pongrácovci za čias najvyššieho rozkvetu latiny po slovensky zapisovali pamätné udalosti, rodinné i krajinské; Illésházy, pán na Trenčianskom zámku, ku koncu 17. storočia na svadbu svojej dcéry slovenským listom pozýval svojich hostí; pri pohreboch svojich najmilších najprednejší naši zemania volili si slovenských kazateľov, sami, keď boli nábožne nadchnutí, v slovenskej reči skladali cirkevné piesne, inokedy zas piesne svetské. Áno, keď od roku 1791 krajinský snem takrečeno neprestával donášať zákony o maďarskej reči a nakladalo sa i stoliciam po maďarsky úradovať, vtedy slovenskí zemania menom svojich stolíc napospol ozývali sa, že u nich v maďarskej reči úradovať je nemožné, lebo oni po maďarsky nevedia. Ale Maďarom priali všetky okolnosti a najmä viedenská politika hnala vodu na ich mlyn. Viedni proti strašnému Napoleonovi pomoc Ruska bola milá,³ ale keď potom už nepotrebovali sa báť Napoleona, viedenský minister Metternich⁴ začal predstavovať Rusko ako také, s ktorým ide „slovanské nebezpečenstvo“, tak v Uhorsku Maďarom ľahko bolo uvádzať politiku, potlačujúcu najmä Slovákov. Maďari predstavovali sa, že v nich je obrana a ochrana proti Slovanstvu nielen pre Uhorsko, ale i pre cisársky dom Habsburgov. Im takto ľahko bolo stotožniť sa so štátom. A vtedy pre slovenských zemanov, ak nechceli prísť o svoje slobody, práva, privilégiá, nebolo inej voľby, ako pripojiť sa k maďarizmu, dvíhanému od roku 1791.

Tak stalo sa, že Podmanickí, Motešickí, Rakovskí, Benickí, Turánski, Radvánski, Lehotskí atď., atď.^[154] tiež pripojili sa k heslu „Maďarskú reč!“ V prúde udalostí potom z nich nejeden bol až fanatickým prívržencom a obrancom maďarskej národnej veci. (K takým prináležal — hoci bol bez -ský — i Kossuth.)⁶

A z toho nasledovalo potom, že slovenskí učení ľudia, ktorí od konca 18. storočia slovenskou národnou myšlienkou zapálení začali účinkovať, len ťažko nachodili prívržencov, nasledníkov. Ľud bol ešte poddaný, nevoľný, meštianstva sme temer ešte nemali. Škola najprv latinská, potom maďarská.^[155]

I

Okolnosti postupne sa horšili. Slovenské matere neprestali rodiť schopných synov, ale z nich jedni nemali príležitosť pripraviť sa do života, druhí zanikali v nedobrých pomeroch prv, než by sa boli mohli otužiť do borby; ktorí sa zachovali, tých bolo potom primálo k mnohým a ťažkým úlohám. Áno, ojedinelých ľudí, čo by oni akí posvätenci a hrdinovia boli, je nepriateľským silám ľahšie premáhať, než husto postavených…

Ján Kollár, Ján Hollý v slovenskom duchovnom živote konali veľké veci, ale účinky marili sa nesčíselnými zlými okolnosťami.

Prebudení Slováci neuťahovali sa ani v búrkach rokov 1848 a 1849. Postavili sa pod vojenské zástavy, hotoví i mrieť za vec svojho národa. Nevyšlo z toho temer nič — pre mrzkosť viedenskej politiky. Keď Maďarmi spôsobené nebezpečenstvo minulo sa pri pomoci slovanskej, ruskej, maďarské národné snahy srdcu Viedne boli zas bližšie, než slovanské. Politické pomery utvorili sa tak, že slovenský národný život rozvíjať sa nemohol. I tých slovenských národovcov, ktorí po roku 1849 dostali sa do štátnej služby, už 1853. prekladali do maďarských krajov, ďaleko, do Debrecína, Kállóva, Varadína — aby nemohli účinkovať medzi slovenským ľudom.

Len o desať rokov, 1859., keď vojenská moc Austrie hodne podlomila sa pri Solferine prehratou vojnou,⁷ svojmu rodu verní Slováci ako by boli voľnejšie vydýchli, na osvieženom povetrí. Vo Viedni, ako následok oslabenia, nastala povoľnosť; Maďari zas, aby pri požadovaní svojom mali pred Viedňou viacej váhy, pretvárali sa a boli by chceli ukazovať, že sú jednomyseľní s ostatnými národmi Uhorska.

Od začiatku roku 1861 v Budíne už vychodili slovenské Peštbudínske vedomosti, a v nich najúčinlivejší slovenskí národovci hneď v prvé mesiace dorozumeli sa zvolať slovenské národné zhromaždenie. Išlo o to, aby Slováci zo všetkých strán zídení mohli sa uzniesť na svojich žiadostiach a predložiť ich panovníkovi alebo uhorskému snemu.

Ale kde by mohlo byť také zhromaždenie slovenské, v ktorom meste? A kto by ho zvolal?

Stolica slovenská nezvolá ho ani jedna: správu stolíc mali v rukách i po roku 1848, vlastne od 1860., ešte zemania, prislúchajúci už do maďarského tábora. A mesto?

V Uhorsku od 13. storočia počnúc králi dávali osádzaným Nemcom také privilégiá, také slobody, že najmä do dôležitejších miest nahrnulo sa ich mnoho. V banských mestách Slovenska došlo to tak ďaleko, že tam iný ako Nemec nemohol mať ani dom, ani iný nepohnuteľný majetok, do remeselníckeho cechu ako majstra pripustili len Nemca. Od 17. storočia, keď tieto nezmyselné práva Nemcov začali sa rušiť, Slováci prirodzenou váhou svojou množili sa i v mestách a Nemci ubúdali, ale potom v 19. storočí čím väčšmi rozmáhala sa maďarizácia, bolo pre Slovákov zas tým horšie. V mestách pätil, hatil sa ich vzrast. Tak k politickej akcii, k politickému vystúpeniu slovenskému onedlho po 1850. rokoch, 1861., ktoré mesto mohlo tu otvoriť svoje brány, svoje domy?!

Pomohol malý Svätý Martin v Turčianskej stolici, v strede Slovenska.

V mestečku tomto už od roku 1839 hrávali slovenské divadlo. Od zaniknutia Veľkej Moravy, slávneho slovenského štátu z druhej polovice 9. storočia, ktorému široké Slovanstvo ďakuje za dielo svätých apoštolov Cyrila a Metoda, slovanské písmo a slovanskú bohoslužbu, prvým národným aktom, národným vystúpením slovenským bolo povstanie v rokoch 1848 a 49, a ono ako zo samého Martina, tak i z celej Turčianskej stolice malo hodne dobrovoľníkov. Mestečko naoko bolo ešte malé, chatrné: hlavnou a temer jedinou ulicou jeho popred domy tiekol jarok a do každého dvora viedol drevený mostík; ale bolo sídlom stolice a malo už niekoľkých znamenitých mešťanov, Šimkovcov, Samuela Ďarmeka, Kohútovcov, Švehlovcov, Jána Kunaja, Samuelyho, Thomkovcov, Lilgovcov, Galandovcov, Kuchárikovcov, Kučerovcov, Beličkovcov, Feliksovcov, Peniažtekovcov, Kožehubovcov, Jankovičovcov, Galovcov a evanjelickým farárom bol Jozef Horvát,⁸ známy slovenský národovec už od roku 1848. Za slúžneho v Martine 1861. dostal sa už Janko Jesenský,⁹ slovenský dobrovoľník z revolúcie 1848. a 49. roku, osobnosť taká, že kdekoľvek bol by sa zjavil, stane sa oporou slovenskej národnej veci. Prísediacimi stoličného súdu boli Fraňo Jesenský¹⁰ pozdejšie koštianskym zvaný, Karol Šoltés,¹¹ syn ivančianskeho farára a znamenitého spisovateľa, i Janko Kohút,¹² všetci traja bývalí slovenskí dobrovoľníci. Jožko Kohút,¹³ v slovenskom zmysle veľmi čujný mladší brat Jankov, ako právnik už-už končil svoje štúdiá.

Od mája 1859 v Martine býval už Pavol Mudroň,¹⁴ ktorý ako skončený právnik bol prišiel do Justhov¹⁵ v neďalekých Necpaloch za vychovávateľa.

*

Zaujímavé je, ako sa stal Turčiansky Sv. Martin takým slovenským mestom, že slovenské národné zhromaždenie on pozval do svojho lona.

Môže sa povedať, od druhej tretiny 19. storočia na Slovensku potešiteľne prebúdzal sa národný duch v tých mestečkách, v ktorých bola možnosť hrávať slovenské divadlá. A v Martine od roku 1839 do 1844 bolo šesť takých predstavení. Hrávalo sa tu vtedy pričinením študentov, mládeže Štúrovej školy, Jána Kalinčiaka,¹⁶ Jozefa Horváta, Jána Kučeru,¹⁷ Martina Kramára,¹⁸ Ondreja Hodžu,¹⁹ Ondreja Tomčíka,²⁰ Samuela Kramára,²¹ Samuela Milca,²² Jána Gazdíka.²³ Z vrstvy o niečo mladšej vynikal tu Samo Šípka,²⁴ žiak levočského ústavu štúrovského. Hrávali v tie časy zväčša kusy Jána Chalupku,²⁵ pri nich z českých najmä Klicperove.²⁶

Aký duch bol v Martine, ukázalo sa hneď roku 1848. Pod zástavy, ktoré na obranu slovenskej národnosti proti Maďarom zodvihli Štúr, Hurban a Hodža, z tohto malého mesta postavilo sa vyše tridsať dobrovoľníkov. Politických väzňov 1848. z Martina a najbližšieho okolia bolo pätnásť. V septembri polícia v Martine chytila študenta Eugena Šparnensisa,²⁷ liptovského rodáka, lebo vraj búril ľud. Už hovorili, ako ho budú vešať; ale martinská garda vytrhla študenta z rúk hajdúchov, posotila ho medzi zástup ľudu, aby utekal. Robiac mu ulicu, zástup volal: „Utekaj!“ — hajdúsi za ním bežiaci: „Chytaj!“, a ľud: „Neopováž sa!“ Pavel Galo Kľačanec²⁸ hodil kaprála hajdúchov do hrádze. Turčiansky župan potom 13. októbra oznamoval vláde, akej „škandalóznej opovážlivosti“ dopustilo sa mestečko Svätý Martin. Človeka vraj podozrivého, že má účasť na panslavistických pohyboch a je v spojení s Hurbanom, násilne vyslobodili a dali mu utiecť. Ale vládny komisár Ludvik Benický²⁹ s náležitou vojenskou silou je už vraj v Turci. Sám Benický v svojich úradných písmach spomínaval Turčiansku stolicu ako „najnebezpečnejšiu“ pre pokoj v okolí banských miest a najmä pre samú Kremnicu.^[156]

Maďarská revolúcia, nedobrá pre Viedeň, pri ruskej pomoci roku 1849 zlomila sa, ale slovenská národná vec veľmi málo vyhrala. Slovanstvu Viedeň odplácala s nevďačnosťou. Sklamaní slovenskí vodcovia sa utiahli. Doma opäť nebolo možno ani noviny vydávať; jediné, Slovenské noviny, vychodili vo Viedni a boli takého ducha, aký vláda predpisovala. Divadlo hrať v Martine, zásluhou Sama Šípku, probovali hneď na začiatku roku 1850, ale aké milé to mohlo byť nemeckej politickej verejnosti, poznať z toho, že komandovali do mesta kompániu vojska a ubytovali ho v škole, v ktorej bolo divadelné predstavenie.

Tak i v Martine ťažko bolo prejavovať slovenského ducha; nasledovali roky otupné. Až od 1859. začalo sa to zasa meniť, keď v talianskej vojne, pri Solferine, zlomili vojenskú moc Austrie.

V Martine dorástol Jožko Kohút, od Samka Šípku o jedenásť rokov mladší. O martinské divadelné predstavenia, a tak i o slovenského ducha v našom meste, má on značne väčšie zásluhy, než sa uznávalo za jeho života.

U Jozefa Justha v Necpaloch bol vychovávateľom právnik Pavel Mudroň — už vyše roka. Možná vec, Mudroň bol by i zanechal Necpaly, Turiec, a s Martinom nebol by sa oboznámil. Ale Jožkovi Kohútovi, ktorý ako prešovský študent bol spriatelený s Pavlom Krmanom,³¹ Samuelom Miklerom³² a Danielom Bachátom³³ (pozdejším Miloslavom Dumným), zaujímavšími sa za slovenské divadlo, — Jožkovi Kohútovi dostačilo dopočuť sa, že necpalský vychovávateľ Mudroň pred niekoľkými rokmi pre svoje slovenské zmýšľanie i s bratom bol vypovedaný z lýcea v Banskej Štiavnici, on šiel za ním do Necpál, a spriatelili sa z prvého videnia. „Podali sme si ruky,“ — napísal Kohút o päťdesiat rokov v svojich Rozpomienkach^[157] — a umienili sa starať o martinské divadlo. Od mája 1859 Mudroň býval už v Martine, ako koncipient advokáta Šimona Buľovského,³⁴ v lete prišiel domov na prázdniny Jožko Kohút, a 4. septembra už hrali Palárikovo Incognito. Ján Palárik, katolícky kaplán v Pešti, daný ta akoby z pokuty, z národnej horlivosti začal písať divadelné kusy, zobrazujúce slovenský život. Prvým bolo toto Incognito. Martinskí herci, aby ich predstavenie pre obecenstvo bolo príťažlivejšie, zavolali si z Liptovského Sv. Mikuláša povestný hudobný zbor „starého“ Piťu;³⁵ na trovy sa skladali, Mudroň dal svoj dvojmesačný plat, 40 zlatých. Na predstavení boli prítomní z Moysesovho gymnázia v Banskej Bystrici profesori Emil Černý³⁶ a Jozef Loos.³⁷ Turiec bol pohýbaný bezmála celý; pieseň hrabáčok z javiska „Čieže je to jarné žitko pod horami?“ začali spievať v Martine i po dedinách. (Pavol Mudroň hral Potomského; Jožko Kohút, veľmi pozoruhodný diletant v maľbe, namaľoval oponu i kulisy.) Po vyrovnaní všetkých trov zvýšilo sa vyše 100 zlatých na založenie slovenskej knihovne v Turčianskom Sv. Martine. V časopise Priateľ školy a literatúry zvolenský hosť písal o predstavení ako o zvláštnej udalosti; zjavili sa v tomto časopise i srdečné verše, ktoré vzdávali vďaku hercom, „junákom,

Na Slovensku svitajú vraj nové časy.

Posmelení svojím úspechom, v ten mesiac horliví ochotníci hrali ešte raz — Divotvorný klobúk.³⁹ Nasledujúceho roku, 1860., začali hneď v januári a v auguste potom hrali Palárikovho Drotára. Na začiatku septembra bol v Martine dištriktuálny konvent, s inštaláciou patentálneho superintendenta Karola Kuzmányho,⁴⁰ a zahrali Drotára poznove. Áno, v ten mesiac ešte stihli usporiadať i predstavenie Chalupkovho kusu.⁴¹

V Turci začínalo byť živo. V Sučanoch, blízko Martina, bol farárom Ondrej Hodža,⁴² mladší brat Michala Miloslava, s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Hurbanom hlavného pôvodcu dejov roku 1848 a 49. Tiež blízke Záturčie malo za farára Jána Bernáta,⁴³ Necpaly Samuela Lányho.⁴⁴ V Záturčí učiteľom bol rázny Slovák Peter Lučánsky,⁴⁵ v Necpaloch Samuel Milec,⁴⁶ v Sučanoch Pavel Bazovský.⁴⁷ Z turianskej školy učiteľ Ján Izák⁴⁸ do služby národnej veci už bol postavil dvoch synov, teraz študovali mu ešte dvaja. Na Bystričke budil slovenského ducha Jozef Krupec,⁴⁹ otec Rudolfa Krupca, zakladateľa banky Tatry, a Ján Korbeľ⁵⁰ (otec martinského mlynára Korbeľa-Mrvinu) do svojej smrti pokladal sa za šťastného, že 1848. bol slovenským dobrovoľníkom. Oproti, spod Lysca, z Horného Jasena niesol sa tiež dobrý duch i zásluhou Ferka Jesenského,⁵¹ brata Jankovho,⁵² a Ďurka Jesenského Ďurké.⁵³ V Ivančinej na fare žil ešte Ondrej Šoltés,⁵⁴ jeden z najzaslúženejších slovenských spisovateľov v prvej polovici 19. storočia. Katolíckym kaplánom peknoduchý Fraňo Šujanský⁵⁵ bol v Kláštore, kde ako štátny úradník do 1860. žil i slovenský básnik Janko Kráľ.⁵⁶ V Mošovciach či mohli nevedieť, že oni dali slovenskému národu a Slovanstvu Jána Kollára? V susednej Blatnici účinliví boli farár Jozef Meša,⁵⁷ učiteľ Jur Šoltés⁵⁸ s richtárom Matúšom Dulom.⁵⁹ Kláštor Znievsky so svojím okolím, takzvaným Dŕžavím, bol toho času veľmi živým krajom. Z Dŕžavia turčianskeho chodili od 17. storočia naširoko po strednej Európe olejkári, jezuitmi znievskeho kláštora vyučení poznávať liečivé zelinky; pozdejšie olejkári premenili sa v šefraníkov, ktorí kupčili po širokom Rusku a značne napomohli materiálny dobrobyt svojich obcí. Šefraníci donášali domov i národného ducha a slovanské povedomie. „Veď nás dobre rozumejú až ďaleko za Moskvou — tam všade Slováci-Slovania žijú. Rus ako Slovák!“ chválievali sa šefraníci, keď po dlhšom čase vraciavali sa domov. V Svätom Ďure pri Kláštore farárom bol znamenitý Ján Országh,⁶⁰ v samom Kláštore statočný Slovák Ľudovít Sartoris.⁶¹ Oproti z druhej strany rieky Turca, Svätá Mara mala za farára Fraňa Bullu,⁶² v lekárstve povestného učeníka Madvu⁶³ z nitrianskeho Rudna; učiteľom tu bol bystrý Jozef Bánóci,⁶⁴ vynikajúci Slovák. V Kláštore vážni ľudia, rázni Slováci boli Ján Országh Mareta, Poloňovci, Peťkovci, statočný notár Ďurko Kľuch, Ján Capko, Pavel Mác, Ján Konček hodinár, Fraňo Orsák Kuželeje, Točekovci. Už doma, v Kláštore žil inžinier Jozef Škultéty;⁶⁵ v susednej Valči popri Čvíkotovcoch účinlivým národovcom bol inžinier Fraňo Filo,⁶⁶ zásluhou ktorého dostal sa do Turca i slovenský básnik Ján Botto,⁶⁷ tiež inžinier podľa svojho chlebového povolania. V Lazanoch hodní ľudia boli Jozef Országh, Volkovci, v Slovanoch Ján Benko, Matúškovič, v Ležiachove Jozef Peťko, Štekláčovci, Zacharovci. Ako učiteľ mnoho dobrého vykonal v Kláštore Jozef Smetana,⁶⁸ no a starší učiteľ Jozef Rizner⁶⁹ so svojimi synmi a dcérami, zvláštnymi milovníkmi a pestovateľmi slovenského spevu, urobil z Kláštora a celého Dŕžavia akoby jednu obec, spoločnosť, neprestávajúcu vyspevovať čo najkrajšie slovenské piesne. Šefraníctvo z Dŕžavia skoro ujalo sa v Blatnici i v jej okolí a malo dobré následky. V dolnom Turci ním zakorenil sa dobrý duch v Podhradí, kde od šesťdesiatych rokov za dlhšie časy pri nijakej voľbe úradný maďarónsky kortéš nesmel sa ani ukázať. Ján Kováč-Brokuta, Belovci a iní Podhradčania boli typom rozvitých slovenských dedinčanov.

Takýto bol Turiec, keď na začiatku roku 1861 prsia slovenských národovcov ako by zhlboka a splna boli vydýchli. „Priateľ školy a literatúry,⁷⁰ redigovaný a vydávaný Andrejom Radlinským,⁷¹ ako celonárodný orgán vychodil už od 1859., o rok po ňom Pavol Dobšinský začal budiť Slovákov zábavno-poučným časopisom Sokolom⁷² a Jozef Viktorin ešte 1858. vydal almanach Concordiu, 1860. už Lipu;⁷³ ale k politickej akcii pripravovať Slovákov mohli len noviny častejšie vychodiace a venované politike, národnej obrane. Také boli Pešťbudínske vedomosti.⁷⁴

Pešťbudínske, čiže v Pešťbudíne vydávané, boli preto, že účinlivých slovenských národovcov v tom čase, ku koncu roku 1860, najviacej žilo spolu tam. Ale založiť ich nebola ľahká vec. Vyžadovala sa i kaucia, a peňažité prostriedky slovenskí národovci neveľmi mali. Zemianstvo, ktoré pred 30-40 rokmi ešte protivilo sa i úradnej reči maďarskej, teraz bolo už v maďarskom tábore; katolícki preláti, ktorí na začiatku storočia zaujímali sa o slovenské duchovné veci (primas-arcibiskup Alexander Rudnay,⁷⁵ kanonik Palkovič⁷⁶), vymreli — zjavných Slovákov na vyššie miesta nepripustili už ani v cirkvi. Ešte i na začiatku 1840. rokov, keď Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej⁷⁷ vydával diela Hollého,⁷⁸ Martin Hamuljak⁷⁹ od niektorých z vyššieho katolíckeho duchovenstva mohol povykonávať potrebné peniaze; ale potom čím ďalej, bolo tým horšie, zámožnejších národovcov čo rok menej. V 1850. rokoch na pomník Jána Hollého⁸⁰ len po zlatkách a šestáčkoch zbierali sa peniaze. I pešťbudínski Slováci, keď na začiatku roku 1861 zišli sa na poradu, ako založiť noviny, akým spôsobom stvoriť možnosť na ich vydávanie, už len-len že nerozišli sa beznádejne; nevideli možnosť zobrať peniaze, potrebné na kauciu. Ale do porady prišiel i mladý kapucín Franko V. Sasinek.⁸¹ On, keď videl, ako desí kaucia Slovákov ináč na všetko hotových, pokutral v svojej kutni, ani čo by tam bol mal niečo zašité, vytiahol z nej stovku a povedal, že on toľko dáva na kauciu slovenských novín.

Menom slovenského národa teraz konajúci boli z pokolenia, ktoré podľa slov Ľudovíta Štúra — v službe ducha, nesmelo sa ľakať cesty tŕnistej a bolo povinné boriť sa na seba nehľadiac. Oni, rozumie sa, nemohli mať peniaze. Franko Sasinek, hoci mladší, tiež prináležal k nim, k tomu ctihodnému slovenskému pokoleniu, ale mal — možno povedať — zvláštnu vlastnosť. O ľuďoch, ktorí trovia peniaze tak, že ani nepoznať, na čo ich vydali, neraz počujeme povedať, že im peniaze horia v rukách. V Sasinkových rukách, naopak — ako potom dôsledne ukazovalo sa v jeho živote — grajciare ani čo by sa boli menili na zlatky, desiatky, stovky, a on všetko odkladal na slovenské národné potreby.^[158] Účinok jeho skutku v tej budínskej porade slovenských národovcov bol taký, že viacej nehovorili o nemožnosti, ale podpisovali na kauciu a v krátkom čase i bola zložená. Pešťbudínske vedomosti od marca 1861 už vychodili.

V nich politické pomery temer z čísla na číslo uvažovali sa tak, že ukázala sa súrna potreba zvolať slovenské národné zhromaždenie. Bystrý politik Štefan Daxner⁸² mal už hotový pre zhromaždenie Slovákov i návrh Memoranda. A oči jeho, Daxnerove, keď nebolo nádeje, že by niektoré väčšie mesto chcelo mať v svojom lone také zhromaždenie, padli na Turčiansky Sv. Martin. Písal v tej veci v prvé dni mája Jankovi Jesenskému, martinskému slúžnemu.⁸³ Samuel Štefanovič,⁸⁴ ani nevediac o tejto myšlienke Daxnerovej, temer súčasne prišiel sám do Martina pripraviť zvolanie zhromaždenia.

A Martinčanov nebolo treba dlho nahovárať. Dňa 9. mája mestské zhromaždenie už uzavrelo pozvať Slovákov na poradu do Turčianskeho Sv. Martina na 6. júna 1861, aby žiadosti slovenského národa mohli byť vyslovené. Pavol Mudroň⁸⁵ podpísaný je i na mestskom uzavretí. Ešte len pripravoval sa na advokátsku skúšku, ale už bol titulárnym notárom stoličným a pri vyslaneckej voľbe v horno-turčianskom okrese i slovenským kandidátom.

Vtedy Maďari už druhý rok rečnili i písali, že treba vyhovieť slušným žiadostiam nemaďarských národností; ale keď sa rozhlásilo, že Turčiansky Sv. Martin zvoláva slovenské národné zhromaždenie, to jest že Slováci sa pohli a nepristanú na prázdne reči: hneď zdvihol sa odpor a úrady na Slovensku, ako nástroj peštianskej politiky, surovým spôsobom usilovali sa zmariť zhromaždenie. Vo Zvolenskej stolici ľupčiansky slúžny obežníkom naložil chytať každého, kto by po dedinách poučoval ľudí o slovenskej národnej veci, alebo zbieral podpisy na nejaké žiadosti, a podžupan vyhrážal sa štyridsiatimi palicami každému, kto pôjde do Martina. Nastrašiť nastrašili iste nejedného zo slabších, nerozhľadených, ale zhromaždenie zmariť márne sa usilovali. Slováci zo všetkých strán už 5. júna hrnuli sa do Martina. Na tvárach hostí bolo poznať, že ide to byť národný sviatok, aký neznalo Slovensko od mnohých storočí. Poschodili sa tu slovenskí národovci, ktorí sa nevideli od tých čias, ako vyšli zo škôl: i môžeme si predstaviť, ako sa objímali, bozkávali. Iní znali sa už podľa mena, a zaradovali sa, zaplesali, že poznajú sa i osobne. Ale srdečne vítali sa i celkom neznámi, lebo čítali si na tvárach, že ich priviedol sem spoločný cit.

Nával sveta bol taký — zaznačil Pavol Mudroň vo svojom životopise po štyridsiatich rokoch⁸⁶ — že domáci vo viacej domoch pouťahovali sa kde-kade na slame, aby len hosťom pohodlnejší byt poskytnúť mohli. Večer bola spoločná večera vo veľkom hostinci a dostavil sa i „starý“ Piťo — už i nevolaný. Ráno 6. júna doplnilo sa zhromaždenie zástupcami z Turca. Miestnosti takej Martin nemal, že by sa to všetko bolo v nej zmestilo, preto zhromaždenie otvorili pod krásnymi lipami pred dolným kostolom.

Predsedal Ján Francisci,⁸⁷ redaktor Pešťbudínskych vedomostí. Do 1843. Francisci bol horlivým učeníkom Ľudovíta Štúra v Bratislave. Od marca 1844 Janko Francisci je vodcom, radcom i učiteľom slovenských študentov v Levoči, ktorí ta boli prešli z Bratislavy, keď tu, na bratislavskom lýceu, v decembri 1843 Štúrovi boli zakázali vyučovanie. V búrkach 1848 maďarský štatariálny súd v Gemeri Francisciho so Štefanom M. Daxnerom a Michalom Bakulínym⁸⁸ odsúdil na smrť, ale súčasným vojenským neúspechom maďarskej stránky zachránený pred šibenicou našiel si spôsob s obidvoma druhmi svojimi odísť pod zástavy slovenských dobrovoľníkov. Po 1849. v štátnej službe Francisci dostal sa až za radcu miestodržiteľstva v Budíne. Ako taký po októbrovom diplome 1860 daný do disponibility,⁸⁹ on bol postavený za redaktora Pešťbudínskych vedomostí, vydávaných od marca 1861. Návrh slovenských žiadostí, dôkladne vypracovaný, doniesol do zhromaždenia Štefan M. Daxner.

Maďari boli začali hovoriť o štátnom historickom práve a v štáte o historickom práve svojho národa. Daxner proti tomu postavil vyššie právo, prirodzené právo, a hovoril v zhromaždení: „Teraz, keď otázka rovnoprávnosti čaká svojho rozlúštenia, dúfame v slobodu spoločnej našej vlasti a prajeme si, aby nám ona bola štítom, ochraňujúcim právo naše prirodzené… Žiadame, aby osobnosť slovenského národa a oprávnenosť slovenskej reči bola uznaná pozitívnym zákonom.“ Reč svoju dokončil: „Ústavná vlasť a v nej národná sloboda!“ A zhromaždenie po veľmi zaujímavom rokovaní uznieslo sa na žiadostiach tohto zmyslu:

Aby prestali veľké krivdy slovenské, zhromaždenie žiada uznať osobnosť (individualitu) slovenského národa pozitívnym zákonom i slávnostnými diplomami a utvoriť horno-uhorské Slovenské okolie z územia, na ktorom Slováci súvisle bývajú. V Slovenskom okolí slovenská správa (administrácia), slovenské súdy, slovenské školy. Žiadosti, ako Memorandum slovenského národa, predložiť uhorskému krajinskému snemu.

Dôležitý bol i posledný punkt Memoranda, v ktorom Slováci obracajú sa k Rusom, Rumunom a Srbom uhorským i ku Chorvátom a vyzývajú ich ku vzájomnosti, to jest aby v borbe za svoje národné práva v Uhorsku oni všetci stáli za jedného a jeden za všetkých.

Porady zhromaždenia trvali dva dni. Župani, liptovský Martin Szentiványi⁹⁰ a turčiansky barón Šimon Révay⁹¹ i s Jozefom Justhom,⁹² snemovým vyslancom turčianskym, boli prítomní na zhromaždení pravdepodobne z vyššieho naloženia, jednako zachovali sa pri rokovaní obidva dni ako ozajstní Slováci. Po veľkej úchvatnej reči Jozefa M. Hurbana, v ktorej bola náležitá zmienka i o pomere slovenského zemianstva k svojmu národu, dojatý barón Révay so slzami v očiach povedal, že veru dosiaľ neurobil nič za slovenský národ, ale bude sa usilovať nahradiť to, čo zameškal. Jozef Justh — o čom máme hodnoverné svedectvo Pavla Mudroňa^[160] — celý vytešený šiel zo zhromaždenia na stoličný dom a hneď napísal o tom i Deákovi do Pešti.

Dobré účinky zhromaždenia bolo poznať na celom Slovensku. V Martine 4. augusta zas bolo divadlo a hrali Palárikov nový kus Obžinky. Ľúbili sa najmä scény, satirizujúce prevrátenosti politických pomerov, alebo vzaté zo života slovenského ľudu. Mladého študenta Žigu Melfelbera,⁹³ ktorý ako husár Pišta, tancujúc spieval: „Nem tudom ín semi tótul, mert ín magyar vagyom,“⁹⁴ obecenstvo bolo by zjedlo. Medzi žnicami a žencami dostalo sa srdečných potleskov stoličnému asesorovi Jankovi Kohútovi a nádejnému advokátovi Ambrovi Pivkovi.⁹⁵ Najprednejšie vrstvy turčianskeho zemianstva boli prítomné; rozumie sa, nechýbal z Rakova Albert Benický,⁹⁶ ktorý od 1859. nezameškal ani jedno predstavenie slovenských martinských ochotníkov. Hostí malo predstavenie z Trenčianskej, Hontianskej, Zvolenskej, z Liptova a Oravy. Po skončenej hre na javisku oponu ešte len spúšťali, dole v prvej lavici vstal trenčiansky Ľudovít Dohnány⁹⁷ a. začal: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!“ Ani na povel, obecenstvo postavilo sa a oduševnené vyspievalo celú pieseň.

Účinok júnových martinských dní bolo poznať i v jeseni, keď otváral sa školský rok. Pekne opísal Andrej Kmeť,⁹⁸ čo to bolo v Ostrihome u bohoslovcov. Na konci septembra roku 1861 on prišiel do ostrihomského seminára za prvoročného poslucháča a ešte ako maďarónik, úplne nepovedomý svojho slovenstva. Tu v prvý večer na koridore oslovili ho po slovensky: „Skadiaľ ste?“ Otázka išla zo skupiny po slovensky sa zhovárajúcej a spýtal sa ho to neohrozeným hlasom Florián Vagáč,⁹⁹ staroturanský rodák. Kmeť až strhol sa, počujúc, že mu tu vykajú. Ale nemohol ísť ďalej, odpovedal, pripojil sa ku skupine, a koniec prvého rozhovoru na koridore seminárskom pre neho bol, že išiel spať „ako už prebudený a nevýslovne horlivý Slovák a Slovan.“ Dychtivo začal čítať Pešťbudínske vedomosti a prečítal všetky, koľko ich vyšlo od marca toho roku. Keď prečítal Slávy dceru i s jej Výkladom, bol hotový biť sa s nepriateľmi Slovanstva. V seminári začali si vymáhať „cirkevno-literárnu školu slovenskú“. Predstavený Zalka,¹⁰⁰ pozdejšie biskup rábsky, povedal im príkre, že kým on je rektorom seminára, tam nebude „propagandy panslavizmu“. Oni si pomysleli: „Teda keď sa my chceme vzdelávať v slovenskej materinskej reči, vám je to propaganda panslavizmu!“ a stali sa neústupnými. I vymohli si Školu (spolok). Predplácali si všetky slovenské časopisy. Pešťbudínskych vedomostí mali každý traja po jednom výtisku; Paulinyho Sokol¹⁰¹ začal chodiť do seminára temer tridsiatim.^[161]

Ozaj na celom Slovensku radostne začali sa ukazovať dobré účinky martinského zhromaždenia. No tak vzbudil sa hneď i odpor. Deák,¹⁰² vodca maďarskej politiky, ktorý len o niečo prv rečnil ešte na sneme, že chyby v minulosti porobené treba naprávať a vyhovieť slušným žiadostiam nemaďarských národov, po martinskom zhromaždení Slovákov a po ich Memarande povedal svojim: „Čo Slováci žiadajú, to bola by naša smrť! Kým nebudeme musieť, tie žiadosti nepovolíme.“

V Martine v druhý deň zhromaždenia barón Šimon Révay, Jozef Justh a Martin Szentiványi vďačne dali sa vyvoliť i do deputácie, ktorej uložilo sa predostrieť slovenské Memorandum predsedníctvu snemovne. Slovenský básnik Ľudovít Kubáni, ktorý v Martine počul pekné slová Révaya, Justha, Szentiványiho a v očiach baróna Révaya videl i slzy, zaspieval potom:¹⁰³

Ale prenáhlil sa básnik. Keď v náležitom čase ostatní členovia deputácie ustanovili sa v Pešti, Szentiványi neprišiel, Justh „ochorel“ a Révay vyhovoril sa na prvého neprítomnosť a druhého chorobu. Taký bol účinok Deákovho výroku.

Slovenská deputácia v neprítomnosti snemového predsedu oddala Memorandum podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi.¹⁰⁴ Hodno zaznačiť, že bola i u Deáka a baróna Eőtvősa.¹⁰⁵ Eőtvős, ktorý o národnostnej otázke napísal i knižku^[162] a v nej rozmanitými frázami zlepil oči Slovákom, Srbom a Rumunom, teraz temer s hrozbou povedal slovenskej deputácii, že ak Slováci budú žiadať veci nemožné, Maďari spoja sa s 36 miliónmi Nemcov. Člen deputácie Jozef M. Hurban nezdržal sa odvetiť, že „ak tak, Slováci spoja sa so stomiliónovým Slovanstvom!“

A po slovenských dedinách pri úradnom nátlaku a prostredníctve zbierali sa protesty proti martinskému zhromaždeniu a slovenskému Memorandu. Tí, čo navádzali ľud podpisovať protesty, napr. v Trenčianskej stolici v evanjelických dedinách hovorili: „V Martine boli zhromaždení katolícki kňazi — vás oni silou-mocou budú chcieť donútiť na katolícku vieru.“ Katolíkov zasa strašili: „Veď viete, že v Turčianskej stolici samí luteráni bývajú; v Martine teda ustanovili, že slovenskí katolíci všetci musia byť luteránmi!“ Alebo hovorili dedinskému ľudu: „Budete zas chodiť na panské, porcie v krajine len vy sami platiť i vojakov dávať. Lebo v Martine tí vaši nepriatelia to tak žiadajú. Boli tam s cisárom spojení kňazi a učitelia, katolícki i luteránski — oni to tak chcú mať.“ Prostých zemanov zas balamutili: „Keby nebolo panslávov, čo to v Martine boli zídení, už by vám krajinský snem bol vykonal, že by ste mali prinavrátené zemianske práva a slobody. Ale títo žiadali od snemu, aby ste vy len i ďalej platili dane, robili cesty, dávali vojakov, a úrady stoličné aby mohli dostávať i sedliacki synovia.“ Pravda, nezameškali ešte doložiť, že „Slováci chcú sa odtrhnúť od uhorskej krajiny a založiť akúsi novú krajinu, ktorá bude sa volať Okolie.“ — Pritom, kde mohli, na účastníkoch martinského zhromaždenia i vŕšili sa; napr. v Revúcej, v Gemeri, Mateja Nandrášiho¹⁰⁶ a Karola Štefančoka¹⁰⁷ preto, že boli v Martine, pozbavili úradného postavenia pri meste.

Lenže účinok martinského aktu, účinok takého slovenského vystúpenia, nebolo možno ani len oslabiť. Meno Turčianskeho Sv. Martina dostalo milý zvuk na všetkých stranách Slovenska. V liste svojmu švagrovi Danielovi Slobodovi¹⁰⁸ Jozef M. Hurban po zhromaždení ešte v jeseni vyslovil sa: „V tom sladkom Martine.“ Andrej Sládkovič syna, ktorý sa mu narodil v máji 1863, dal krstiť Martinom, a švagrovi svojmu o krste napísal, že Martin „je meno národu slovenskému na veky pamätné.“ Karol Kuzmány, po 1849. za desať rokov profesor teológie vo Viedni, 1860. vyvolený za patentálneho superintendenta vrátil sa bývať do Banskej Bystrice, kde ako farár bol žil od roku 1834. Ale tam maďarónska klika župana Radvanského¹⁰⁹ znepokojovala ho vybíjaním oblokov a inými podobnými výčinmi tak, že Kuzmány uznal za lepšie odísť nazad do Viedne. Vtedy protivníci búrili zas proti nemu, že je superintendentom bez fary. Tu ev. cirkev turčiansko-sv.-martinská k svojmu Jozefovi Horvátovi vyvolila si za farára i Kuzmányho, a on, superintendent, v apríli 1863 zanechal Viedeň, prišiel do bezpečného Martina, do martinskej cirkvi, a odtiaľto spravoval svoje zbory. Martin vyvolil Karola Kuzmányho i za svojho čestného mešťana.

II

V auguste roku 1863 už bolo slávnostné otváranie Matice slovenskej, a tiež v Turčianskom Sv. Martine. Ako to prišlo?

Prvá Matica v Slovanstve bola Matica srbská, založená v Novom Sade roku 1826, nie bez pričinenia nášho Pavla J. Šafárika, ktorý od 1819. tam na srbskom gymnáziu bol profesorom. On, Šafárik, už o rok, 1827., písal Jánovi Kollárovi do Pešti, že rozmýšľa, akým spôsobom by bolo možno založiť Maticu slovenskú. Ale politické pomery potom čím dial stávali sa pre Slovákov horšími. Roku 1834 slovenskí národovci, takzvanej bernolákovskej školy čiže katolíci, spolu s Jánom Kollárom, farárom slovenskej ev. cirkvi v Pešti, založili Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej;¹¹⁰ i účinkoval spolok za šesť rokov, vydal štyri knižky almanachu Zory¹¹¹ a diela Jána Hollého v štyroch zväzkoch, ale potvrdenia sa mu nedostalo. Zatým, 1844., evanjelickí Slováci, vlastne štúrovci, ktorí strednú, slovenčinu prijali za slovenskú spisovnú reč, v Liptovskom Sv. Mikuláši ustrojili spolok na vydávanie slovenských kníh, nazvaný Tatrínom,¹¹² a tiež ani za viac rokov nemohli mu vykonať práva verejnosti. Po 1849. vo Viedni Ján Kollár, Karol Kuzmány, Jozef Kozáček, Daniel Lichard a Andrej Radlinský¹¹³ pod menom Matice slovenskej usilovali sa vykonať povolenie k založeniu literárneho spolku, ale ani z ich námah nevyšlo nič. Akoby na povzbudenie, aby sa neupustilo od myšlienky, Natan Petian,¹¹⁴ ev. farár na Turompoli v Novohrade, ešte i zatým (1859) poručil na základinu Matice slovenskej 8000 zlatých. K základine tej na martinskom zhromaždení 6. júna 1861 Ján Čipka,¹¹⁵ majetnejší brezniansky národovec, priložil tisíc zlatých, a zhromaždenie vymenovalo výbor (Jána Francisciho, Jána Gotčára, Viliama Pauliny-Tótha a Jána Palárika)¹¹⁶ a naložilo mu pripraviť založenie Matice slovenskej.

V uzrozumení s vážnymi mešťanmi breznianskymi tento výbor udal v stanovách, predložených námestnej uhorskej rade, že sídlom Matice slovenskej bude mesto Brezno. Voľba zdala sa byť dobrou, lebo Brezno, ako slobodné kráľovské mesto, bolo od župnej vrchnosti, ktorá rada politizovala, neodvislé a vo všeličom samostatné. Ale námestná rada uhorská poslala stanovy predstavenstvu mesta Brezna, aby ono povedalo, či prijíma do svojho lona literárny spolok Maticu slovenskú. Tým začalo sa úradné figľovanie. Keď teraz mestské breznianske zastupiteľstvo i po dva razy osvedčilo, že prijíma Maticu slovenskú do svojho lona, kráľovský komisár Havaš¹¹⁷ 8. apríla 1862 zostavil v Brezne nový mestský výbor a hneď na druhý deň predložil mu otázku matičného sídla. Rozumie sa, tento výbor odoprel prijať do Brezna slovenský literárny spolok.

Vec teraz boli by predstavovali, že vrchnosť nemôže povoliť Maticu slovenskú, keď pre ňu nieto sídla. Ale Turčiansky Sv. Martin zas pomohol. Hneď po vrchnostenskom breznianskom násilenstve mesto Martin osvedčilo sa, že s najväčšou ochotou prijíma Maticu slovenskú do svojho lona. V tom osvedčil svoju hotovosť i Liptovský Sv. Mikuláš, ale medzitým pozvanie martinské bolo už prijaté.

Stanovám teda dostalo sa potvrdenia a Slováci chystali sa na slávnostné otvorenie Matice slovenskej do Turčianskeho Sv. Martina. Zbierali členov i peňažné príspevky. Nálada od samej jari 1863. roku bola sviatočná. Andrej Sládkovič, farár v Radvani pri Banskej Bystrici, básnik, tlmočivší cit slovenského národa, v máji písal svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi¹¹⁸ do Peštianskej stolice, že za pol roka Matica slovenská už má peňazí vyše 50 tisíc podpísaných a vyše 30 tisíc v hotovosti zložených. V auguste v Turčianskom Sv. Martine bude vraj jej valné, zriaďujúce zhromaždenie. „Požehnaj Pán Boh! Ja som zaplatil svojich prvých 12 zlatých, Tonka^[163] svoje dva zlatníčky, deti všetky svoje dvadsiatničky… Ostatne, veľká čiastka známych národovcov, ktorí istotne prídu drží ešte vo vrecku svoje peniažky alebo do mumáka pre Maticu zbiera ich… V Banskej Bystrici teraz nasledujú majálesy, cyrilo-metodejské jubileá, slávnosť^[164] prvého sväto-martinského zjazdu (6. júna 1861) a tomu podobné. Koruna toho bude kongres matičný… Naša mládež horlí, naše dievčence fanatizujú prsteňmi a náramnicami sväto-martinskými;^[165] dňa 4. júna biskup Moyses bude posviacať zástavu katolíckeho gymnázia, bielo-modro-červenú, verejne, v zámockom kostole, a hneď zatým v Selciach nový oltár, Cyrilu a Metodovi venovaný, so slávnosťou cyrilo-metodejskou, ku ktorej celý vidiek s procesiami vyjde a národno-cirkevnú slávnosť ustrojí. Náš malý Ondrej^[166] stáva na pni pred farou a spieva plným hrdlom, ale pravidelne i nápev i text piesne našej: Hej, Slováci! — ja stojím pri ňom a vravím s Písmom: Z úst nemluvňátek —.“^[167]

Pri takej nálade slovenských rodín prišiel mesiac august. Valné zhromaždenie matičné bolo ustanovené na 4. Bansko-bystrického biskupa Štefana Moysesa 3. augusta z Turca veľké zástupy čakali na hranici turčiansko-tekovskej. Viedenská vláda roku 1849 hneď po potlačení maďarskej revolúcie (ruskou pomocou, ruskou armádou) ukazovala sa Slovákom hodne nepriaznivou. Proti Maďarom v revolúcii zo slovenskej strany najrozhodnejšie boli sa postavili Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban a Michal M. Hodža, a tým samým Viedni mohli len poslúžiť. Jednako Štúra preto, že v júni 1848 na slovanskom zjazde v Prahe hovoril proti Austrii,¹¹⁹ od roku 1849 z Viedne — keď im zachráneným už nehrozilo nebezpečenstvo — temer prenasledovali, policajným dozorom trápili, a Hurbana i Hodžu nechali tiež bez všetkého pôsobenia a vplyvu. Školou v maďarských krajoch germanizovalo sa menej, než na Slovensku. V Turčianskom Sv. Martine v starej latinskej škole, prenesenej ta okolo roku 1840 z Necpál, od 1850. učilo sa nemecky a maďarsky. Slovenských národovcov, z mladších, ktorým po 1849. dostalo sa miesto v štátnej službe, už 1853. poprehadzovali medzi Maďarov — aby doma nemohli účinkovať na svoj ľud. Akýmsi divom do Banskej Bystrice — pravda, do najchudobnejšej diecézy — za biskupa dali Štefana Moysesa, ktorý účinkovaním svojím i roku 1848 bol sa vyznačil u Chorvátov.¹²⁰ V päťdesiatych rokoch biskup Moyses — keď to vtedy nešlo — doma verejne menej konal, v diecéze svojej obmedzoval sa (čo, pravda, samo v sebe bolo pre Slovákov veľkou vecou!) najmä na zriaďovanie školstva. Zato po 1859. hneď zvláštne dojímalo sa slovenského citu to, čo bansko-bystrický biskup robil za kult slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. A keď v decembri 1861 z novín, z Peštbudínskych vedomostí, stalo sa známym, ako si počínal Moyses vo Viedni, kde na čele slovenskej deputácie oddával martinské Memorandum panovníkovi, slovenským národným ľudom bez rozdielu vierovyznania stal sa drahým. Len čo začali sa prípravy k otváraniu Matice slovenskej, na biskupa Moysesa hľadelo sa hneď ako na jej predsedu…

Tak čakali ho Turčania 3. augusta na hranici tekovskej. Tu na hradskej ceste ukázali sa štyri sivky, v koči biskup Moyses, za ním sprievod. Zo zástupu turčianskeho mohutným citom ozvalo sa: „Sláva! sláva! Nech žije!“ Prvý vítal Moysesa Ďurko Toček,¹²¹ slúžny horno-turčianskeho okresu — srdečnými slovami; po ňom peknú reč povedal vicearchidiakon Ján Országh,¹²² farár svätoďurský.

Biskupov koč z dvoch strán obstúpilo bandérium mladých Turčanov, a národa ešte vždy pribúdalo. V Svätom Michale na fare hostia obedovali. Odtiaľ išlo sa na Mošovce a tak ku Martinu. Z obidvoch strán hradskej všade nepriehľadné zástupy so zástavami, s vencami, na vežiach i zvoniciach obcí hučali zvony a čím ďalej sa išlo, sprievod bol tým väčší, tváre ľudí tým uveličenejšie. Starí turčianski ľudia nechceli vraj veriť svojim očiam, že v Turci toľko národa. Z Dŕžavia, čiže z Kláštora a z okolia, prišli až do Príboviec, a rozliehali sa krásne spevy.

V Martine slávnostná brána mala nápis: „Štefanovi Moysesovi, biskupovi, za jeho vernosť k pravde slovenského národa.“ Vítal ho pred bránou, ako čestný občan sväto-martinský, superintendent Karol Kuzmány.

„V tomto meste,“ — hovoril — „dozrelo pred dvoma rokmi srdečným objatím sa brati slovenskej to životvorné povedomie slovenského človeka o jeho podstate. Čo mu dosť už dávno proroci jeho prorokovali, to 6. júna 1861 tu v meste tomto živým slovom blyslo jeho dušou a zapálilo sa k životu v srdci jeho. Tisícimi ústami, ale jedným slovom ozval sa ten istý slovenský človek zo všetkých jednotlivcov: ,Ľud som bol posiaľ, a teraz uviazal som sa v národ, a preto ustrojiť si chcem život národný!‘…

Týmto zákonom života svojho, upovedomeným zo seba a pre seba, hýbe sa už srdce každého sebavedomého slovenského človeka, a tento život toho samého slovenského človeka vo všetkých jednotlivcoch ženie sa k ústrojnej jednote národného života a hlási sa o právo svoje pred Bohom a svetom, vystaviť tento zákon i nad hlavou svojou ako pavezu ochrannú. A dovolá sa, keď ho raz má v sebe a podrží v sebe, bude ho mať i nad sebou. Z úst Vašich, Osvietený a Najdôstojnejší pane, vypočul ho náš najmilostivejší panovník…^[168] a čo krivda nesvedomitá minulých časov nám odoprela, ba často pokladala za zradu vlasti, to nám otcovská spravodlivosť panovníka nášho ochotne prisúdila — postaviť najsamprv uholný kameň chrámu ústrojnej jednoty národnej k duchovnej vzdelanosti národa — Maticu.

A vy, Osvietený a Najdôstojnejší pane, idete ako syn človeka slovenského vyžiadaný, povolaný, poslaný a požehnaný založiť spolu s nami základ dielu tomuto. Že ste syn človeka slovenského, ukazujú vaše obete za národ tento i ustávanie vaše a práce i dokázaná uznalosť rodákov šľachetných, i pretrpené krivdy a hany a hrozby nepriateľov nášho národa — koruna tá tŕňová na temeni vašom (zástupy volajú: ,Sláva, sláva mu!‘), ono isté znamenie synovstva; ale čo namerané bolo k hane vašej, to prinieslo vám slávu — (,Sláva! sláva mu!‘)

Osvietený a najdôstojnejší pane! Chatrné je toto mesto Svätý Martin; ale deň 6. júna 1861. roku a deň zajtrajší vznesú jeho slávu nad mnohé nádherou preplnené mestá slovenskej zeme. Chatrné je slovo moje ako čestného jeho mešťana, ale hovorí k vám pred súdom všetkej budúcej histórie národa. Celé tisícročie hľadí teraz na vás a na nás z výšin týchto vrchov, všetky doliny svätých Tatier až do sivého Dunaja hľadia na vás a nás očami tohoto tu prítomného dospelého pokolenia, a z tvárí týchto detí hľadí na vás a nás celá budúcnosť tohoto národa. Idete vykonať skutok rozhraničný pre celú históriu tohoto národa: pomník minulosti, základ budúcnosti; dvojitú bránu, zatvorenú pre krivdu minulých, otvorenú pre slávu budúcich vekov. Vitajteže nám! Nesiete, a preto nesiete i sebe, slávu: v sláve prichádzate k nám — sláva vám!“

Dnes zdalo by sa, že Kuzmány hovoril príliš strojene; ale tak považovať tie chvíle by sotva zodpovedalo skutočnosti. Kuzmány, vítajúci Moysesa do Martina vstupujúceho, hovoril tak, ako cítili i zástupy, ktorými tam bol obkľúčený. Slovenského oduševnenia teraz bolo ešte viacej, než pri zhromaždení pred dvoma rokmi. Povolením Matice slovenskej ožili nádeje. Slovami svojimi v slávnostnej bráne martinskej, takými vyberanými, Kuzmány bol tlmočníkom rozohriateho srdca slovenského. Vyspevovať pred bránou radvanskej fary „Hej, Slováci!“ 4-ročného Ondrejka Sládkovičovho tiež to povzbudzovalo, čo videl okolo seba…

Zvony zvonili, mažiare strieľali a zástupy odprevádzali Moysesa na katolícku faru. Tam na poklonu prvý išiel mu dočasný výbor Matice slovenskej, Ján Francisci, Ján Gotčár a Viliam Pauliny-Tóth. Stoličných úradníkov turčianskych viedol podžupan Nemeš.¹²³ Nasledovali Nitranci, vedení Jozefom M. Hurbanom, Liptáci Jurom Matúškom,¹²⁴ Gemerčania Štefanom M. Daxnerom, Prešporčanov viedol Ján Galbavý,¹²⁵ Zvolencov a Novohradčanov Adam Kardoš,¹²⁶ Oravcov Samuel Novák,¹²⁷ Trenčanov a Tekovčanov Štefan Závodník,¹²⁸ Šarišanov a Spišiakov Ján Moravčík.¹²⁹ Rozumie sa, nezameškalo sa pokloniť biskupovi Moysesovi ani predstavenstvo Turčianskeho Sv. Martina.

Večer mesto bolo osvetlené; po horách okolo mesta horeli vatry. Na veľkom hostinci vyhrával Piťo; „Hej, Slováci!“ ozývalo sa v nejednej miestnosti.

Ráno 4. augusta slávnosť začala sa službami božími v chrámoch. Omšu v katolíckom chráme slúžil biskup Moyses pri asistencii kanonika Tomáša Červena¹³⁰ a farára Jána Munkaya,¹³¹ reč povedal opát Ján Gotčár.¹³² Rok bol 1863., Gotčár pripomínal teda veľmi primeraným spôsobom, že máme tisícročnú pamiatku príchodu slovanských sv. apoštolov Cyrila a Metoda k našim slovenským predkom. — Obrady v ev. chráme vykonával superintendent Karol Kuzmány, kázal Andrej Brozik.¹³³ Na chóre mládež spievala hymnu „Svitaj, Bože“, na Kuzmányho text skladbu Jána Kadavého.¹³⁴

A nasledovalo otvorenie zhromaždenia na námestí pred stoličným domom. Zástava nad miestnosťou mala nápis: „Spas ľud svoj, ó Hospodine!“ Ján Francisci, predseda výboru, vyvoleného na zhromaždení 1861., citom unesený hovoril, že „čoho domáhali, ale domôcť sa nemohli naši kriesitelia, učitelia,“ teraz to podarilo sa uskutočniť. Jeho veličenstvo Franc-Jozef, verný svojmu heslu „Rovné právo všetkým národom!“ dovolil založiť Maticu slovenskú. A vykladal Francisci, čo konal od dvoch rokov dočasný výbor. Teraz už „my synovia slovenského národa, ktorý nemal prítulku, kde by sklonil hlavu svoju pred krivdou, zhromaždili sme sa položiť uholný kameň, na ktorom spočívať má chrám a pevnosť zákonitosti slovenského národného života.“

Potom za predsedu Matice slovenskej zhromaždenie jednomyseľne vyvolilo biskupa Štefana Moysesa, za prvého podpredsedu Karola Kuzmányho, za druhého podpredsedu Jána Országha. Tajomníkmi stali sa Pavel Mudroň a Michal Chrástek,¹³⁵ pokladníkom opát Tomáš Červen, účtovníkmi turčianski inžinieri Fraňo Filo a Jozef Škultéty.

Moyses, ďakujúc za dôveru, povedal, že vyznačeniu obyčajne usiluje sa vyhnúť, ale kde je reč o službe národu, tak ochotne vstúpi na pole účinkovania — „od služieb a obetí, čeliacich k rozkvetu a zveľadku národa nášho, jakživ neodťahoval som sa, ani nemienim odťahovať sa. A tak hodnosť predsedu Matice slovenskej prijímam… Ako neni mi ničoho drahšieho nad blaho môjho národa, tak neni mi nič ani milšie a vyššie nad priazeň jeho, čo by to hneď i priazeň celého sveta bola.“ Zhromaždenie, unesené jeho slovami, len-lenže neschytilo ho na ruky.

Veľmi pekným momentom zhromaždenia bola i spomienka, že práve tisíc rokov tomu, čo v 9. storočí, 863., k predkom našim slovenským ich múdry panovník Rastislav bol povolal slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Hurban teda v zápalistej reči narádzal vysloviť, že Matica slovenská zakladá sa v tisícročnú pamiatku cyrilo-metodejského krstu u Slovákov. Predseda Moyses, odvolávajúc sa na stanovy, nedovoľujúce sa miešať do vecí viery, doložil, že svätí apoštolovia Cyril a Metod, učiaci Slovákov o Kristu v slovanskej reči, u nás založili i slovanské písomníctvo. I súhlasí teda, aby sa vyslovilo, že Matica slovenská zakladá sa „v tisícročnú pamäť pokresťančenia Slovákov a uvedenia slovanskej písomnosti.“

Ešte večer bolo prišlo úradné oznámenie, že cisár Franc-Jozef na základinu Matice slovenskej dáva 1000 zlatých, potom zas vo dne stala sa známou zvesť, že biskupa Moysesa práve vymenoval za skutočného tajného radcu. V zhromaždení titulom excelencie, aký prislúchal tajnému cisárskemu radcovi, prvý oslovil Moysesa Jozef M. Hurban, a bolo z toho i vzdávanie pocty vyznačenému predsedovi, i hlučné holdovanie panovníkovi. Vtedy, roku 1863, Slováci už mali dosť príčin neveľmi veriť pekným slovám viedenským a sám Moyses už trpko hovorieval o viedenskej politike: jednako v politickom boji, aký bol slovenský, táto pozornosť cisárova nemohla byť neprijatá s vďakou. Proti Matici slovenskej, keď ešte nebola ani otvorená, už stavali sa tajné i zjavné sily: a tu bansko-bystrický biskup akoby v tej chvíli, keď vstupoval do Turčianskeho Sv. Martina, kde chystali sa postaviť ho na čelo toho ústavu, je vymenovaný za tajného radcu, a samému ústavu, Matici slovenskej, na základinu cisár pošle 1000 zlatých! V politike také faktá zavážia. Keby Slováci v Martine 1863. boli trebárs vedeli, že Franc-Jozef o dvanásť rokov dovolí maďarskému ministrovi konfiškovať s ostatným majetkom Matice slovenskej i týchto svojich tisíc zlatých, politický takt kázal im prejavovať v tej chvíli čím najviditeľnejší hold. A koľkí vrátili sa domov z martinskej slávnosti povzbudenejší, obodrenejší, smelší! A koľkí Ondrejkovia spievali potom v bráne domov ešte bystrejšie „Hej, Slováci!“

Hneď na začiatku milé bolo vidieť, že medzi zakladajúcimi členmi Matice slovenskej sú: Jozef Strossmayer,¹³⁶ chorvátsky biskup v Diakove, veľký Slovan a zvláštny priaznivec Slovákov;^[169] barón Metel Ožegović,¹³⁷ neohrozený chorvátsky politik; Michal Fedorovič Rajevskij,¹³⁸ duchovný (archierej) pri ruskom posolstve vo Viedni, za nejakých tridsať rokov horlivý podporovateľ tam študujúcich Slovákov; Vladimír I. Lamanskij,¹³⁹ univerzitný profesor v Petrohrade, ktorý i v svojich poslucháčoch zapaľoval lásku k inostranným Slovanom, najmä k Slovákom.

*

Prvé výročné zhromaždenie Matice slovenskej odbývalo sa na námestí, pred župným domom, v stavisku drevenom, doštenom, len pre tú príležitosť ustrojenom; lebo v Martine ešte nebolo primeranej miestnosti, dvorany. Sama Matica hneď na začiatku stavať nemohla, a členovské príspevky ani nedovoľovalo sa vynaložiť na dom — ich určenie bolo iné.

Svätý Martin mal svoj starý mestský dom na dolnom konci mesta, v susedstve cirkevných evanjelických stavov. Po prvom matičnom zhromaždení, v auguste roku 1863, v tom drevenom doštenom stavisku na námestí, uzniesli sa teda horliví Martinčania pomôcť Matici. Uzniesli sa postaviť pre ňu budovu na tom mieste, kde stál mestský dom. Plán bol prispieť zo strany mesta k vystavaniu domu podľa možnosti a za to podržať si potom právo, aby v jednej miestnosti novej budovy mohli bývať mestské zhromaždenia. Predovšetkým mesto predalo drevo v istej časti svojej hory za 8000 zlatých, aby boli peniaze na stavanie. Okrem toho na stavbu dalo potrebné drevo, lacnú tehlu, iný potrebný materiál i povozy. Matica sama, k mestskému pozemku odkúpila časť záhrady od susednej ev. fary, a tak začali stavať dom Matice slovenskej. Základný kameň budovy bol položený v apríli roku 1864. Horlivosť a obetavosť meštianstva dokazovala sa pri stavaní vôbec. Každý prispel, čím mohol. Železnú galériu vo veľkej dvorane dal Slovenský spevokol martinský.¹⁴⁰ Z remeselníkov nie jeden, napr. stolár Ján Kováčik, veru nie majetný človek, za svoju prácu pri dome neprijal peniaze. Na dostavenie správa matičná potom začala osobitné zbierky.

Takto pripravovalo sa to, že slovenskí národovci v auguste každý rok mohli sa schádzať na výročnú slávnosť Matice slovenskej. Vedľa samého úradného aktu v prvé roky udalosťou bývala predsednícka otvárajúca reč biskupa Moysesa;¹⁴¹ obecenstvu však bolo milé, vzácne počuť i ročné účty, vývody o konaní, úmysly, plány, prejavovanie nádejí. Mládež bola šťastná, že mohla vidieť, poznať otcov, vodcov národa, básnikov, rečníkov. Vôbec výročné martinské dni boli pre slovenských národovcov vzácnou príležitosťou. Priatelia, oddelení horami i dolinami, tu videli sa a zohriali, osobne neznámi poznali sa. Z poznania a zbližovania nasledovalo vzájomné povzbudenie do verejnej práce a do borby tvrdého života.

Spoločný obed v deň matičného zhromaždenia od prvého roku počnúc mal tiež zvláštnu príťažlivosť. Tu v prípitkoch, z ktorých niektoré boli celé reči, povedali sa i veci, aké v zhromaždení i pre stanovy i z rozličných ohľadov nemali miesta. Pritom slovenskí humoristi, Fraňo Mráz,¹⁴² profesor najprv bystrického, potom užhorodského gymnázia, Ľudovít Kyseľ¹⁴³ a dr. G. K. Zechenter,¹⁴⁴ ako by sa jeden pred druhým boli usilovali urobiť príjemným posedenie pri matičnom obede. Mráz zvlášť vedel brať pod svoje krídla študentov. Najmä z hornej Trenčianskej študent neprišiel na zhromaždenie inak, ako s profesorom Mrázom. Tu s ním nocúvali, s ním jedávali. V hostinci Mráz rozkázal pre študentov, a zaplatiť bola starosť prítomných hostí — on vtipkujúc to tak predpísal, a jeho vtipom protirečiť nebolo možné. Nocovať Mráz a jeho študenti v Martine nocúvali, kde ich zastihla noc a únava, a chutne spali i na sene. (Potom od nich i po mnohých rokoch, už od šedivých ľudí, bolo možné počuť, aké kúsky navyvádzali so svojím majstrom Mrázom. A rozprávali to ešte i vtedy tak, že až zachádzali sa od sladkého smiechu.)

*

Takýto bol začiatok Matice slovenskej.

Slovenský cit, zohriaty už 1861., zhromaždením matičným 1863. stal sa ešte povzbudenejším. Pre slovenskú národnú vec Moyses prišiel ako požehnanie. Účinky maďarizmu, prebudeného na sneme 1790. a potom v podstate dôsledne podporovaného politikou Viedne, boli také, že od prvej tretiny 19. storočia pri slovenskej národnej veci z mocnejších nezostal nikto. Slovenskú buditeľskú prácu konali len kňazi, učitelia a niektorí nevysoko postavení úradníci. Na začiatku 1860. rokov i títo temer boli všetci z jedného pokolenia, z toho nezapomenuteľného, ktoré učilo sa v 40. rokoch. Tu pod slovenskou zástavou zjaví sa muž biskupskou hodnosťou vyvýšený, pri horúcej slovenskej duši i veľkými darmi ducha vynikajúci, a slovenská národná vec ani čo by bola dostala krídla. Biskup Moyses hneď v 1850. rokoch veľmi napomohol slovenské prebudenie poslovenčením bansko-bystrického gymnázia, učiteľského ústavu (preparandie) a duchovného semeniska. Keď zmužile odrazil útok, urobený na gymnázium maďarizmom, posmelený po októbrovom diplome roku 1860, a za direktora podarilo sa mu postaviť takého pedagóga a Slováka, ako bol Martin Čulen:¹⁴⁵ na bystrickom katolíckom gymnáziu nachodili útočište synkovia slovenských rodičov inde prenasledovaní, vypovedaní. V Prešporku z najvyšších tried ev. lýcea vypovedali pre slovenské cítenie Jána Mocku,¹⁴⁶ Štefana Hrušovského,¹⁴⁷ Pavla Beblavého¹⁴⁸ — na Moysesovom gymnáziu Martin Čulen ich prijal. A ta, do Bystrice, dal maturovať svojho najstaršieho syna Svetozára, v maďarčine nezbehlého, i Jozef M. Hurban.

V Bystrici biskup Moyses vlastne ani nebýval, chodil ta zo Svätého Kríža len väčšie funkcie vykonávať, a tam jednako na všetkom bolo poznať jeho ducha. Okrasou kapituly bol opát Tomáš Červeň, srdečne ospievaný Andrejom Sládkovičom¹⁴⁹ i Kuzmánym.¹⁵⁰ Z mladšieho katolíckeho duchovenstva, nie bez zásluhy biskupovej, v Bystrici účinkovali Michal Chrástek, Franko V. Sasinek, zo starších Jur Slota¹⁵¹ i Anton Cebecauer.¹⁵² Gymnázium s direktorom Čulenom, malo profesorov Karola a Emila Černého,¹⁵³ Fraňa Mráza, Jozefa Loosa,¹⁵⁴ V. Zaymusa,¹⁵⁵ Jozefa B. Klemensa,¹⁵⁶ dr. Floriša Červeňa.¹⁵⁷ S Ľudovítom Grossmannom,¹⁵⁸ vrstovníkom a milým priateľom Sládkovičovým, na ev. gymnáziu učil i Adolf Heinlein¹⁵⁹ a Fridrich Baltík.¹⁶⁰ Zo dvoch ev. farárov jedným bol Anton Penzel,¹⁶¹ spisovateľ znamenitej knižky Ovocinár na Slovensku. Ako účinliví slovenskí národovci vyznačovali sa Ľudovít Turzo,¹⁶² Samuel Bodorovský,¹⁶³ Matej Slabej,¹⁶⁴ Adam Kardoš,¹⁶⁵ Fr. Martinovič,¹⁶⁶ Fraňo Blaho,¹⁶⁷ kníhkupec Eugen Krčméry¹⁶⁸ a kupec Alojz Šujanský.¹⁶⁹ V meštianstve ako horlivý Slovák vynikal najmä organár Karol Kyseľ.¹⁷⁰ Za čas v Bystrici žil i maliar Peter Bohúň,¹⁷¹ Andrej Červenák,¹⁷² mladší brat Benjaminov¹⁷³ a Andrej Červeň.¹⁷⁴ Radvaň bola ani predmestie Banskej Bystrice, a od 1856. už tu bol farárom Sládkovič; radvanskí mešťania napospol horliví Slováci, napríklad Mikuláš Petrikovič,¹⁷⁵ Samuel Turzo¹⁷⁶. V okolí boli takí katolícki farári, ako Július Plošic¹⁷⁷ (Selce), Štefan Záhorský¹⁷⁸ (Hájniky), Ján Gerometta¹⁷⁹ (Staré Hory), Jozef Markus¹⁸⁰ (Ľubietová), Jozef Munkay¹⁸¹ (Očová), Pavel Tergina¹⁸² (Zvolen), Sásikovci. Z evanjelických farárov bližšieho i ďalšieho okolia zvolenského obzerali sa na Bystricu a jej národný život najmä Chalupkovci, Ján¹⁸³ z Brezna, Samuel¹⁸⁴ z Hornej Lehoty. V Slatine vychovával národu synov a dcéry farár Samuel Medvecký.^[170]185 August H. Krčméry¹⁸⁶ bol v Garanseku, Andrej Javor¹⁸⁷ v Očovej, Michal Huľuk¹⁸⁸ v Krupine. A mesto Brezno v národných snahách ani čo by bolo chcelo prevýšiť i Bystricu. Ján Čipkay¹⁸⁹ a Ján Kozelnický¹⁹⁰ boli veľmi účinliví národovci, a tam žil i dr. Gustáv Zechenter.

O duchu, aký panoval medzi Slovákmi v krážoch biskupa Moysesa, bude svedčiť slovenská literatúra. Karol Kuzmány, evanjelický superintendent, v peknej básni ospieval bansko-bystrického opáta Tomáša Červena; Andrej Sládkovič, ev. farár, v tých časoch prvý slovenský básnik, ospieval nielen biskupa Moysesa, opáta Červena, ale i katolíckeho farára v Hájnikoch Štefana Záhorského.¹⁹¹ A pomer tento možno predstaviť ešte i takýmto príkladom: V Radvani katolíckym farárom bol Fraňo Šujanský¹⁹² a mával i záprah, dva kone. Keď Sládkovičovi, ev. farárovi, zažiadalo sa previezť dolu Hronom, k svojmu priateľovi Augustovi H. Krčmérymu,¹⁹³ ev. farárovi v Garanseku, len napísal pár riadkov na katolícku faru, a tam hneď vďačne zapriahli.^[171] Ale chodil Sládkovič takýmto spôsobom dolu pekným Pohroním i do Hájnik, ku katolíckemu farárovi Záhorskému. Áno, priahali na katolíckej radvanskej fare i tak, že do Garanseku so Sládkovičom išiel i Šujanský, inokedy zas do Hájnik so Šujanským i Sládkovič…

Moysesa vo všeličom hatila chudoba bansko-bystrickej diecézy. Zato on zavážil silou svojej osobnosti, ako bolo poznať i pri deputácii, ktorú viedol do Viedne pred panovníka v decembri 1863 po ustrojení Matice slovenskej. Po Moysesových slovách, nielen holdujúcich, ale i politizujúcich, Franc-Jozef (1863) povedal deputácii: „Teší ma vidieť vás u mňa opäť a prijať vďaku i oddanosť literárneho spolku Matice slovenskej… Hotový budem vziať i napotom pod svoju ochranu verný slovenský národ. Ešte raz hovorím: tešilo ma. Povedzte to svojim rodákom.“

Na prvom matičnom zhromaždení, ktoré ešte nie on otváral, Moyses nemal príležitosť povedať dlhšiu reč. Ale nasledovalo druhé zhromaždenie 1864. Tu, keď umnými slovami dotkol sa povolania literárneho spolku v slovenskom národe, predseda Moyses v svojej otvárajúcej reči hovoril: „Núdza úbohého národa nášho je nevýslovná, potreby jeho sú nesčíselné; tu teda vyžaduje sa myseľ úprimná a zhodná, účinkovanie všestranné a napnutie nepretržené, aby sa toľká núdza zamedzila, aby sa v toľkej biede pomohlo, aby jeden celý národ zo sna smrti duchovnej mohol sa vzkriesiť k čulému, človeka dôstojnému životu. Čo keby sa stať hrozným osudom nemalo, žiadúcnejšie by ovšem bolo, aby všemohúci Boh radšej vyhladil biedny náš národ z obličaja zeme, než by sme po tisícročnej duchovnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili. Ale dôverujme v lepšiu budúcnosť! Sme ešte biedni, no klíčky radostnejšieho vývinu krásne sa ukazujú…“

Účinok reči, povedanej dôstojnou, velebnou osobnosťou, celým mužom, bol taký, že superintendent Kuzmány, muž, nepoddajný každému dojmu, vstal a povedal, keď poslucháčstvo ešte ani nevydýchlo: „Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná, svätá reč.“ Hodža zas, hneď po Kuzmánym, nazval Moysesovu reč „slovom žalmov a citov slovenských.“ Svetozár Hurban poslúchal tu Moysesa ako 17-ročný študent, a po rokoch, 1897.,^[172] napísal: „Slovo za slovom padalo priamo do duše. Nemohol človek vážiť a umom rozberať tok myšlienok, ale vibrovanie šľachetného citu rečníkovho prechádzalo do srdca poslucháča a oči zaplavili mu slzy tak, že nevidel množstvá ľudí okolo seba, ani svitu dňa z oblokov, len počul jemnosilný hlas tohoto veľkého človeka, syna slovenskej matičky.“^[173]

Slovenskí národovci z Martina domov vracali sa povzbudení, uradostení. Básnici, ktorým v 1850. rokoch otupno bolo, už ožili, a bolo poznať i v časopisoch, že v národe pribudlo ducha.^[174][175]

Pekné obrazy dali by sa načrtať o tom, aká činnosť začala sa v dedinách, kde národovci boli kňazmi, učiteľmi. Po zjednocujúcej práci najlepších slovenských duchov v 1840. rokoch nemalým oslabením slovenskej národnej veci bolo, keď viedenská vláda od 1. januára 1850 prinútila Slovenské noviny¹⁹⁴ odstúpiť od slovenčiny, v ktorej 1849. začali vo Viedni vychodiť. Mysle, hoci nie nadlho, pokonfundovali sa a ešte Matica slovenská vo veci slovenskej spisovnej reči našla pri svojom vzniku nedostatočne ustálený stav. Ale ona, Matica — nie bez zásluhy i osobnosti Moysesovej — s takou vážnosťou vstúpila do života, že hneď po prvých rokoch jej činnosti slovenský národný život predstavoval vôbec samú jednotnosť, samú ustálenosť. Slovenská spisovná reč, Maticou slovenskou predstavovaná, tak pevne stála, že 1867. utvorená peštianska vláda proti nej neodvážila sa podniknúť nič, a v nej, v reči Sládkoviča, Chalupku, Janka Kráľa, Kalinčiaka, Jána Bottu, vydávala elementárne učebné knižky pre celé územie slovenského jazyka.^[176]

Slabosť národného života slovenského i pri takom oživení bola v tom, že mali sme už — málo ľudí. Ak umrel na slovenskej dedine farár alebo učiteľ národovec, na jeho miesto ťažko bolo postaviť tiež národovca, a maďarón skazil, čo jeho predchodca dobré vykonal.^[177] Z pokolenia, ktoré rástlo v tých mŕtvych 1850. rokoch, slovenskej veci málo podpory pribudlo. Pritom, keď Matica slovenská tak mnohosľubne zjavila sa v slovenskom živote, už nebolo ďaleko do roku 1866 a 1867.

Austria roku 1866 prehrala vojnu proti Prusku,¹⁹⁸ a pokorená, vojensky oslabená vyrovnala sa s Uhorskom tak, že Maďarom cele dala do moci Slovákov, Rusov, Rumunov a Srbov krajiny. Prední slovenskí ľudia, i keď začalo sa dariť ich národnej veci od roku 1861, boli ustarostení strany budúcnosti. V svojom prvom osvedčení národnom, v martinskom Memorande, vyzývali uhorských Srbov, Rumunov, Rusov k solidarite, čiže jednotne konať, postupovať v politike a navzájom brániť sa proti Maďarom. Moyses už 1862. písal Kuzmánymu, že politika vlády (viedenskej), nevediacej, kam z konopí, nedrží sa požiadavky spravodlivosti. Ak je vraj rakúska vláda tej mienky, „že sa jej problematické položenie ľahšie dá zaplátať nadvládou maďarského živlu, než spravodlivosťou naproti maďarským živlom krajiny,“ my nedomôžeme sa ničoho. A doložil, že u Nemca súcitu so Slovanom predpokladať nemôžeme.^[178] Štefan M. Daxner hneď po októbrovom diplome 1860 v liste svojim gemerským priateľom volal do Rakúska Slovanom, že Viedeň vydá uhorských Slovákov Maďarom do moci, aby nimi zosilnené maďarstvo pomáhalo Nemcom nivočiť slovanské národy v Rakúsku. — Slováci predvídali, čo môže nastať, ale stavať sa proti tomu nemali možnosť.

Po vyrovnaní medzi Viedňou a Uhorskom peštiansky snem vyniesol i zákon o „národnej rovnoprávnosti“ (zák. čl. 44: 1868), Franc-Jozef potvrdil ho svojím podpisom, sankcinoval, ale z ustanovení toho zákona do života neuviedlo sa ani litery. Hneď prvý minister vyučovania barón Jozef Eőtvős,¹⁹⁹ v slovenskej Modre a v slovenskom Kláštore pod Znievom postavil maďarské učiteľské ústavy (preparandie). To jest, keď učiteľov pre slovenské dediny šli po maďarsky vychovávať a učiť, to znamenalo, že zamýšľajú maďarčiť slovenskú školu počnúc od abecedy. Zákon „o národnej rovnoprávnosti“ bol tu len slepiť oči. Veď nemal ani záverku, ktorou sa ustanovuje, kto je povinný uviesť zákon do života.

Roku 1866, po smrti Karola Kuzmányho, za prvého podpredsedu Matice slovenskej vyvolili Viliama Pauliny-Tótha,²⁰⁰ ktorý ako redaktor zábavno-poučného časopisu Sokol bol prešiel bývať z Budína do Skalice, kvôli Škarniclovej tlačiarni. Teraz, ako spravujúci podpredseda Matice slovenskej, presídlil sa do Martina. Pauliny vedel tvoriť; dokonal i to, čo Kuzmány bol začal, a staval i nové veci. O rok, 1867., už založili i otvorili tu slovenské nižšie gymnázium. Vznikla (1868) i sporiteľňa, napomáhať hospodársky, priemyselný a obchodný život. Na začiatku 1870. už bolo otváranie kníhtlačiarne a Pešťbudínske vedomosti prešli z Budína sem, nazvané tu Národnými novinami. S nimi, ako redakcia, prišli Mikuláš Š. Ferienčík,²⁰¹ Ambro Pietor²⁰² a Andrej Černiansky.²⁰³ Spravovať kníhtlačiareň vyvolili Jána Francisciho, z Revúcej, kde od 1868. žil na penzii.

A medzitým čo rok bolo ťažšie pre slovenský život, národným snahám nemohlo sa náležite dariť. Jednako účinky prvých martinských zhromaždení nezanikali. Moderný štátny stroj je veľká sila: stavať sa proti nej nie je pre každého človeka. U nás už bolo tak zle, že slovenskými národovcami ostávali iba takí, čo boli hotoví boriť sa neprestajne, na všetky strany, a martinské zhromaždenia ešte bývali výročným slovenským sviatkom, od roka k roku najväčšou radosťou slovenských rodín. Po zatvorení Matice slovenskej a rozpustení slovenských gymnázií i učiteľského ústavu od 1875. za štyri roky nebolo zhromaždenia. Nedobrý účinok surového úderu nemohol sa neukázať. A v Martine ani nebolo kde zhromaždiť sa väčšej spoločnosti, na obvyklý spôsob so zhromaždením v súvislosti zahrať divadlo a posadať si k spoločnému obedu. Lebo dom Matice slovenskej, v ktorom bola priestranná sála i s divadelným javiskom, tiež konfiškovali a v ňom umiestnili štátne úrady. Pravda, taký stav nesmel dlho trvať: primeraná miestnosť sa stvorila a augustové zhromaždenie 1879. zvolala Živena,²⁰⁴ do tých čias znaku života málo prezradzajúci spolok slovenských žien. Hneď na toto prvé zhromaždenie prišlo i viac českých hostí s básnikom Adolfom Heydukom,²⁰⁵ ktorého kytica milých, srdečných spevov Cimbal a husle, venovaných Slovensku, bola práve vyšla v tých hluchých rokoch (1875 — 79) slovenského života. Bystrý Slovenský spevokol martinský večer v deň zhromaždenia menom vďačných Slovákov v akte primerane scenovanom ovenčil básnika. Zhromaždeniu i to dodalo slávnostného rázu, slovenské city sa zohriali. A augustové zhromaždenie viacej nevystalo.^[179] Slovenské mysle osviežiť znamenite pomohla výstavka slovenských krojov a výšiviek, otvorená v deň augustového zhromaždenia roku 1887; výstavka trvala bezmála štyri týždne — bola príležitosť prísť do Martina.^[180] Keď zatým založila sa Muzeálna slovenská spoločnosť (Martinu prišiel na pomoc Andrej Kmeť), výročné zhromaždenia augustové zvolávala so Živenou ona.

Slovenská spisovateľka, ktorá ako mladá deva začala chodiť do Martina, keď Moyses a Kuzmány už dávno odpočívali v svojich hroboch, keď nebolo už ani Hodžu, Sládkoviča, ba ani samej Matice slovenskej s Paulinym, Červenom, Závodníkom, keď Sasinek žil za hranicou Uhorska utiahnutý a zvolávali Slovákov do Sv. Martina už rečené dva spolky — po rokoch takýto obraz podala o našich zhromaždeniach:

Bol koniec júla. Vo všetkých martinských domácnostiach riadenie, čistenie, pripravovanie. Večer dvorana Domu (Národného) ozývala sa od spevu mládeže — i tam prípravy k zhromaždeniu.

A všade o tom vraveli po domoch. Domáce panie prezerali kurence a kačice, či už majú dostatočnú okrúhlosť; ich dcéra, všetky tie pekné, mladé Viery, Oľgy, Aničky, Eleny, mali moc roboty: cez deň pomáhať mamičkám, pritom starať sa o bálové šaty a kroj, učiť sa divadelnú úlohu, a večer „na spev“.

„Kto príde k vám na zhromaždenie?“ bola stála otázka.

Nemohlo byť domu, kde by neboli čakali hostí. Čím väčší dom, tým viac hostí, a — tým neznámejších…

I v Múzeu, tejto našej perle, prípravy. Na poradách vážnych pánov a dám rokovalo sa o významnej práci nášho slovenského života. A nad tým svietilo letné slniečko; utešené turčianske hory okolo Martina ako by rástli, aby videli, čo sa to tam robí dolu v doline…

V celom meste slávnostný ruch; v domoch vôňa čerstvého pečiva… všade čisté záclony, kľučky ako zo zlata, deti a služky rozčulené, a domáca slečna hádam tiež…

A leteli zvesti mestom: 700 Čechov príde! 50 Poliakov! Z Dolnej zeme 400 gazdov… A na šírom Hornom Uhorsku a Dolnej zemi ľudia cítili v prvé augustové dni ten sladký nepokoj, ako lastovičky, keď na jar majú sa k nám vrátiť… Tak i my Slováci. Stratený ten rok, keď sme nemohli ísť na zhromaždenie do Martina!…

A konečne prišiel augustový prvý utorok. ^[181] Ľudia z Prešporskej, Liptova, Oravy, Trenčianskej, Hontu, Šariša, zo Zvolenskej, z Gemera, Pešti a z Dolnej zeme pohli sa, tiahnutí magnetickou silou lásky k slovenčine. Železničné vlaky preplnené. Živo je v Žiline, na Vrútkach — tam schádzajú sa železničné čiary. Pekný a dojímavý pohľad: starí páni farári, katolícki i evanjelickí, slovenská inteligencia so ženami a dcérami, a v krojoch slovenskí gazdovia. Ako by i kolesá takého vlaku spievali po slovensky, kým, naprataný hosťami, letel z Vrútok do Martina. Všade všetko po slovensky. Známi sa videli, neznámi predstavovali. Na martinskej stanici stisk národa. Každá domácnosť vyslala niekoho čakať hostí. Prišli — a za pol hodiny umiestnili pár sto ľudí. Nezapomenuteľný Ondriško Halaša²⁰⁶ bol prvý „kvartiermajster“.

A zas sa ozývalo: U Mudroňov majú 30 hostí! V Dulov čakajú toho a toho. A kto je u Kohútov… Redaktori mali plné ruky roboty: neznámejší šli rovno do redakcie.

Prvý večer: divadelné predstavenie. Dvorana Domu (Národným zvať ho nedovolili) sa napĺňa. Krásny obraz! Toľko ľudstva, a v srdciach majú tú istú myšlienku: „Po roku sme sa zasa zišli! Priviedli sme i to, čo nám je najdrahšie, naše deti, aby sa zohriali na ohnisku lásky k národu. Naširoko sme roztratení, ale srdcia nám jednako bijú, či Orava, či Dolná zem — jednako.“

Predstavenie sa začína. Opona sa zdvihne, majestátne dojímavé zvuky „Hej, Slováci!“ vlnia sa povetrím. A nám, čo žijeme osamotení na slovenských strážach, hrajú pritom slzy v očiach… Na javisku stojí kvet našej mládeže. Dievčatá v krojoch zo všetkých slovenských krajov. Robia ich tie kroje takými peknými? Neviem; ale krásne sú! Tam stojí černuša — ani typ juhoslovanský, a pri nej dievča blond, ako zlato zrelej pšenice — pod obočím záhadné pekné oči… Pre toho, kto to prvý raz videl, nezapomenuteľný obraz. A dole pred javiskom mužskí, ženské, deti — mnohé v krojoch. Všetko sa to zná, poznáva, kyvká si, prihovára sa známym. Bože, je to div? Už naši starí rodičia sa navzájom poznali…

Nálada počas predstavenia je výborná. Cigáni hrajú naše krásne pesničky, tvoria sa menšie-väčšie skupiny, politizujú: panie rozpomínajú sa na časy, keď ony prišli po prvý raz do Martina, a mládež — žije prítomnej kráse.

Po divadle obecenstvo sa rozchádza, lebo zajtra bude najvýznamnejší deň — vlastné zhromaždenia…

A zasa len ten cit radosti, keď sa človek obzrie. Koľko nás je, chvalabohu, koľko nás je! Krv rýchlejšie prúdi, srdce tuhšie bije.

Je po vlastných zhromaždeniach, po poradách a prednáškach — obecenstvo schádza sa v dvorane Domu na spoločný obed.

Sála sa plní. Charakteristicky pekné tváre našich kňazov, ostré profily, pekné šedivé vlasy, a napravo, naľavo naša mládež — naša budúcnosť. Obecenstvo si nenútene sadá, známy so známym, a neznámym zdvorile a s vďačnosťou robí sa miesto.

A razom slávnostná tichosť: utešené zvuky staroslovanského Otčenáša ^[182] zatrasú srdciami. V tej chvíli nebolo možno neprecítiť celý žiaľ i nádej, boj i túžbu nášho národa.

Začne sa obed. A zasa zjaví sa na pódiu náš milý, drahý Spevokol, a strieborné dievčenské hlasy miešajú sa s tmavými hlasmi mužskými.

Nálada je výtečná. Začínajú sa prípitky, vážne i žartovné, dlhšie-kratšie…

Večer pre mládež je vrchol všetkého: slovenská zábava.

Ó, ten prvý bál v Martine! Hodno je tomu kvôli sa narodiť! Aspoň tak myslievali naše mladé dievčatá. Veď ich tu uvádzajú do našej spoločnosti, tu ich predstavia verejnosti. A všetky tie počerné i belavé hlavičky už týždne predtým snívajú o bále „na zhromaždení“.

Na druhý deň predpoludním návštevy. Dievčatá sú také čerstvé, ružové, ako keby boli celú noc spali.

Popoludní vychádzka do hory, „pod Stráne“… Cesta zlá, a veselosť jednako aká!… Pod svrčinami už pečie sa „zbojnícka“. Niekto robí dymník — dym sa dvíha ponad stromy, muzikanti hrajú „Hojže, Bože!“ Mladé hlasy spievajú… Posledný valčík na zlatom prachu Kola — ešte raz sa zakrútia sukničky. Nikda slniečko tak krásne nezachodilo, ako dnes… Mládež ide domov peši. — ^[183]

Od druhej polovice 80. rokov viac ráz bolo, že v deň pred zhromaždením prikázalo sa, aby každý obyvateľ oznámil svojich hostí v slúžnovskom úrade. Ináč následok to nemalo: hostia zväčša ani nevedeli, že sú oznámení, zapísaní. Vôbec hosť v Martine, čo by odkiaľ bol býval, pri zhromaždeniach až do svetovej vojny nemal s politickým úradom nijakú nepríjemnosť. Na zhromaždenia, schôdzky a rozličné návštevy úrady tu boli už privyknuté, ako na nejaké pre nich nevyhnutné zlo — trpeli to. Cudzí v Martine len nesmel ukázať, že si niečo zapísal (hoci by to bol akcent slovenského slova, alebo veta z prostonárodnej pesničky!): takých posledného času nepohostinsky odpravili z mesta najbližším vlakom.

Dňa 6. júna 1886 nedovolili zasvätiť 25. výročie slovenského Memoranda. Ale so zástupmi, ktoré poschodili sa do mesta z turčianskych dedín, zaspievali sme si a povedali sa i reči politické — bez spomenutia Memoranda. Horšie mohlo sa stať v júli 1893, pri svätení storočnej pamiatky narodenia Jána Kollára, spevca Slávy dcéry. Vo výročný deň predpoludním dvorana Národného domu bola už naplnená obecenstvom, hosťami i zďaleka prišlými, a vtedy padlo i ministrom vnútra nariadené slovo: „Rozpustiť!“ Žandári už stáli pri hlavných dverách dvorany, na znamenie, že kto neodíde z vlastnej vôle, bude prinútený. Ale vtedy Matúš Dula²⁰⁷ s junáckym gestom postavil sa v dvorane na vyvýšenejšie miesto a povedal hlasom zvonivým: „V súkromnom dome nemôžu sa zastarieť do nás. Ja pozývam vás všetkých k sebe. Ako hostia môjho domu zmestíte sa všetci v priestrannej záhrade.“ Zástupy z Národného domu čo chvíľa boli u Dulov. Čo do podstaty veci odbavila sa tam, v záhrade, i slávnosť. Odporom duch len ožil. V netesnom dome, v záhrade i po dvore účastníci hemžili sa do večera. Koľkým len dostalo sa miesta pri stole, toľkým striedavo podávali obed, olovrant i večeru. Pani Dulová,²⁰⁸ sprvu zarazená návalom nepredvídaných, nečakaných hostí, čím dlhšie ostávali, bola im tým milšia a sama v duši tým spokojnejšia. Nemrzelo nikoho, že prišiel do Martina…

Martinčania vynasnažovávali sa, aby sa ich hostia dobre cítili.

Poznámky a komentáre

Prvé národné zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine. Napísal Jozef Škultéty. Druhé vydanie. Spoločná práca Červeného kríža, Matice slovenskej a Živeny. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. 1926 (Prvé vydanie bolo roku 1924 — žiadne rozdiely). 74 s.

1. Kalinčiak, Ján: Vlastný životopis. Lipa 1862, s. 99 — 130. Pozri najnovšie vydanie Kalinčiak, Ján: O literatúre a ľuďoch. Bratislava, SVKL 1965, s. 194 — 210.

2. Sabína Škultétyová, rod. Jánová (narodená roku 1830) z Kamenian.

3. Pozri poznámku II./12.

4. Pozri poznámku I./44.

5. Anton Szirmai (1747 — 1812), historik, vlastivedný pracovník.

6. Pozri poznámku II./14.

7. Pozri poznámku II./46 a 56.

8. Jozef Horvát (1819 — 1906), evanjelický farár — senior, publicista.

9. Ján Baltazár Jesenský — Gašparé (1825 — 1889), advokát, hlavný slúžny, národný kandidát na poslanca uhorského snemu.

10. Fraňo Jesenský — Jánošé (1827 — 1911), stoličný asesor.

11. Karol Šoltés (Šoltýs), slúžny v Mošovciach.

12. Ján Kohút (1829 — 1903), advokát, predseda KÚS-u v Martine (1870).

13. Jozef Kohút (1838 — 1915), advokát, divadelný ochotník, priekopník požiarnej ochrany, právny zástupca Sporiteľne (od roku 1868).

14. Pavol Mudroň (1835 — 1914), advokát, politik, predseda Slovenskej národnej strany.

15. Jozef Justh (1809 — 1875), vládny komisár; alebo Fraňo Justh, funkcionár Turčianskej stolice a snemový poslanec.

16. Ján Kalinčiak (1822 — 1871), pedagóg, spisovateľ, literárny kritik, redaktor Orla.

17. Ján Kučera (1822 — 1849), notár, kapitán slovenských dobrovoľníkov 1848/49.

18. Martin Kramár (1817 — 1895), pedagóg, profesor slovenského gymnázia v Martine.

19. Ondrej Hodža (1819 — 1888), evanjelický farár-senior v Sučanoch, publicista, didaktický spisovateľ.

20. Ondrej Tomčík, martinský mešťan — zaslúžil sa o vznik a účinkovanie knižnice vo Veľkom Jasene (1846).

21. Samuel Kramár (1816 — 1886), evanjelický farár.

22. Samuel Milec (1816 — 1886), evanjelický učiteľ v Necpaloch.

23. Ján Gazdík, martinský mešťan.

24. Samuel Šípka (1827 — 1917), absolvoval teológiu; po revolúcii prijal úrad okresného notára, potom stoličného asesora, od založenia Sporiteľne v Martine (1868) bol jej účtovníkom, divadelný herec a organizátor, národný pracovník.

25. Ján Chalupka (1791 — 1871), spisovateľ — dramatik a prozaik.

26. Václav Kliment Klicpera (1792 — 1859), český dramatik, priekopník českého divadla. Autor veselohier Divotvorný klobúk, Lhář a jeho rod, Blaník, Veselohra na moste a i.

27. Eugen Vrahobor Šparnensis (1827 — po roku 1853), básnik, dobrovoľník v revolúcii 1848/49. V rokoch 1943 — 1848 študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa aktívne zúčastňoval na práci v študentskom spolku ako dopisovateľ a správca Jednoty štiavnickej.

28. Pavel Galo — Kľačanec, martinský mešťan.

29. Ludvik Benický (1813 — 1868), plukovník, vládny komisár pre stredoslovenské banské mestá (1848 — 1849).

30. Benický, Lajos: Spomienky a hlásenia banského vládneho komisára a plukovníka v revolúcii 1848/49 a o hnutí Slovákov.

31. Pavol Krman (okolo 1830 — 1879), profesor na slovenskom gymnáziu v Revúcej. Pozri Škultétyho spomienku na P. Krmana v Národných novinách, 1884, č. 39 pod názvom Zahynutý.

32. Samuel Mikler (1835 — 1909), spisovateľ, spočiatku prof. v M. Kőrösi, od roku 1887 evanjelický farár v Banskej Bystrici. Písal po maďarsky a po slovensky.

33. Daniel Bachát — Miloslav Dumný (1840 — 1906), evanjelický kňaz — biskup, básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ.

34. Šimon Buľovský i Búlyovszky, advokát v Martine, žil na svojom statku v Duliciach; advokát u Justha v Necpaloch.

35. Jozef Piťo (1800 — 1886), huslista z Liptovského Mikuláša, známy svojimi vystúpeniami na slovenských zhromaždeniach a slávnostiach.

36. Emil Černý (1839 — 1913), gymnaziálny profesor v Banskej Bystrici, publicista. Roku 1869 odišiel do Ruska, kde zomrel. Roku 1864 vydal vo Viedni Slovenskú čítanku.

37. Jozef Loos (1839 — 1878), jazykovedec, lexikograf, gymnaziálny profesor v Banskej Bystrici a v Budapešti. Propagátor slovenčiny. Autor Slovníka maďarskej, nemeckej a slovenskej reči (1868 — 1871) v troch zväzkoch (1. maďarský, 2. nemecký, 3. slovenský).

38. Pozri Chlmovský: Spev Thalie nad mestečkom Svätým Martinom. (K sláve ochotníkov svätomartinských po provodzení slovenského divadla dňa 4. septembra 1859.) Priateľ školy a literatúry, 1, č. 20, 16. septembra 1859, s. 161. V nasledujúcom čísle (21.) na s. 172 — 174 Milko Pohronský píše článok Slovenské divadlo v Turci.

39. Pozri poznámku IV./26. Klicperov Divotvorný klobúk hrali v Martine 25. septembra 1859 (predtým, 4. septembra hrali Palárikovo Inkognito).

40. Karol Kuzmány (1806 — 1866), evanjelický kňaz, básnik, prozaik, vydavateľ Hronky, prvý podpredseda Matice slovenskej. Za patentálneho superintendenta bol inštalovaný 26. septembra 1860 v Martine (pozri Evanjelické cirkevné noviny, 1860, č. 22).

41. Ján Chalupka (1791 — 1871). Podľa Slovenských novín zo 6. októbra 1860 v Martine hrali Drotára (2. septembra), Chytrouška (23. septembra) a znovu Drotára (26. septembra).

42. Pozri poznámku IV./19.

43. Ján Bernát (1810 — 1880), evanjelický farár v Záturčí.

44. Samuel Láni (1806 — 1879), evanjelický farár v Záturčí a v Necpaloch.

45. Peter Lučanský, učiteľ v Záturčí, kde umrel roku 1877.

46. Samuel Milec (1816 — 1886), evanjelický učiteľ v Necpaloch.

47. Pavel Bazovský (1819 — 1898), učiteľ, včelár.

48. Ján Izák (1830-1 — 1909), učiteľ, otec Jána, Emila a Gábora.

49. Jozef Krupec, občan na Bystričke pri Martine.

50. Ján Korbeľ — Mrvina, občan na Bystričke pri Martine.

51. František Jesenský — Jánošé (1827 — 1911), stoličný asesor.

52. Janko Jesenský (1825 — 1889), advokát, hlavný slúžny v Martine.

53. Juraj Jesenský, evanjelický farár. Bližšie dáta nepoznáme.

54. Ondrej Šoltés i Šoltýs (1804 — 1866), evanjelický farár v Ivančinej, cirkevný historik, autor Apológie, to jest Obrana, kterou se odrodilci, jenž od své národnosti slovanské odstupují, brániti chtějí… (Budín 1841).

55. František Šujanský (1832 — 1907), katolícky farár, jazykovedec, kultúrny historik, zberateľ porekadiel a prísloví.

56. Janko Kráľ (1822 — 1876), básnik. Od decembra roku 1858 do roku 1860 pôsobil v Martine, v rokoch 1860 — 1862 v Kláštore pod Znievom, odkiaľ ho 25. februára 1862 preložili do Zlatých Moraviec (teda nie do roku 1860, ale v rokoch 1860 — 1862).

57. Jozef Meša, Messa i Mešo (1808 — 1881), evanjelický farár v Blatnici.

58. Juraj Šoltés i Šoltýs (1814 — 1898), učiteľ v Mošovciach, zbormajster, zakladateľ Nedeľnej školy.

59. Matúš Dula (? — 1901), podporovateľ slov. snáh v rokoch 1848/49, od roku 1883 richtár v Blatnici, otec Matúša Dulu (1846 — 1926).

60. Ján Országh (1816 — 1888), katolícky farár v Turčianskom Ďure, turčiansky archidiakon.

61. Ľudovít Sartoris, katolícky farár v Kláštore pod Znievom, čestný kanonik a neskôr predseda stáleho výboru pre podporu gymnázia v Kláštore pod Znievom.

62. František Bulla (1816 — 1900).

63. Fraňo Madva (1786 — 1852), katolícky farár, ľudový lekár, bylinkár.

64. Jozef Bánóci, učiteľ v Turčianskej Mare, člen Spolku sv. Vojtecha.

65. Jozef Škultéty (1818 — 1898), inžinier, zakladajúci člen a účtovník Matice slovenskej, stoličný úradník.

66. František Filo (? — 1867), zakladajúci člen a účtovník Matice slovenskej.

67. Ján Botto (1829 — 1881), geometer, básnik.

68. Jozef Smetana, učiteľ v Kláštore pod Znievom (? 1841 — 1913).

69. Jozef Rizner i Riezner (1824 — 1891), učiteľ a hudobný skladateľ v Kláštore pod Znievom.

70. Priateľ školy a literatúry. Príloha k Cyrilovi a Metodovi, vychádzal každú druhú sobotu v Budapešti v rokoch 1859 — 1861. Jeho redaktorom a vydavateľom bol Andrej Radlinský, od roku 1860 mu pomáhal F. V. Sasinek.

71. Andrej Radlinský (1817 — 1879), katolícky farár v Kútoch, redaktor, vydavateľ, publicista. Redigoval Slovenské noviny (1849 — 1850), Katolícke noviny (1855 — 1857), Cyrila a Metoda (1857 — 1865), Priateľa školy a literatúry (1859 — 1861), Slovesnosť (1863 — 1865).

72. Pavol Dobšinský (1828 — 1885), evanjelický farár, básnik, folklorista, literárny kritik a prekladateľ. Vydával časopis Sokol 1860 — 1861 (dva ročníky) v Banskej Štiavnici.

73. Jozef Karol Viktorin (1822 — 1874), literárny organizátor. Vydal tri ročníky almanachu Lipa (1860, 1862, 1864) a roku 1858 almanach Concordia.

74. Pešťbudínske vedomosti. Noviny pre politiku a literatúru. Vychádzali dvakrát týždenne (utorok a piatok) v Budapešti v rokoch 1861 — 1870. Ich zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Ján Francisci, od roku 1863 Mikuláš Štefan Ferienčík. Roku 1870 prešla redakcia do Martina a Pešťbudínske vedomosti sa premenovali na Národné noviny.

75. Pozri poznámku I./31.

76. Juraj Palkovič (1763 — 1835), katolícky kňaz, kanonik, historik, vydavateľ, mecén, spisovateľ.

77. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej bol založený roku 1834 v Budapešti zásluhou Martina Hamuljaka. Jeho cieľom bolo vydávanie a šírenie slovenských kníh. Trval desať rokov. Prvým predsedom Spolku bol Ján Kollár.

78. Ján Hollý (1785 — 1849), katolícky farár, básnik. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej vydal v štyroch zväzkoch Básne Jána Hollého (1841 — 1842) a Katolícky spevník (1842).

79. Martin Hamuljak (1789 — 1859), redaktor, organizátor kultúrneho života, právnik. V rokoch 1813 — 1853 pracoval v námestnej rade v Budíne.

80. Pri prvom výročí smrti Jána Hollého sa zišli viacerí slovenskí národovci na Dobrej Vode (A. Radlinský, J. Palárik, J. Viktorin a i.) a zasadili na hrob štyri lipy. Potom usporiadali zbierku (zozbieralo sa 556 zlatých) a postavili nad hrobom kamenný pomník (dielo sochára Ladislava Dunajského), ktorý slávnostne odhalili 11. mája 1854.

81. František Víťazoslav Sasinek (1830 — 1914), kňaz, historik a publicista.

82. Štefan Marko Daxner (1823 — 1892), právnik, publicista, vedúci predstaviteľ slovenského národného hnutia, gemerský podžupan.

83. Pozri poznámku IV./52.

84. Samuel Dobroslav Štefanovič (1822 — 1910), teológ, neskôr slúžny, publicista, redaktor.

85. Pozri poznámku IV./14.

86. Pozri Mudroň, Pavol: Vlastný životopis. Slovenské pohľady, 1915, s. 17 — 33, 65 — 79, 146 — 157, 305 — 325, 426 — 433.

87. Ján Francisci (1822 — 1905), básnik, politik, redaktor, župan Liptovskej stolice, predseda KÚS-u v Martine, organizátor slovenského národného, politického a kultúrneho života, spoluzakladateľ Tatrína, účastník v povstaní 1848/49, vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, organizátor národného memorandového zhromaždenia 1861 v Martine, zberateľ slovenských povestí.

88. Michal Miloslav Bakulíny (1819 — 1892), kapitán slovenských dobrovoľníkov 1848/49, učiteľ. Literárne túto udalosť spracoval Ľudovít Kubáni (1830 — 1869) v dramatickej práci Traja sokoli. Veľa priestoru tomu venoval aj sám Ján Francisci vo Vlastnom životopise.

89. Disponibilita (lat.) — možnosť voľne nakladať, disponovať niekým alebo niečím.

90. Pozri poznámku II./72

91. Pozri poznámku II./73

92. Pozri poznámku II./74

93. Žigmund Melfelber (1843 — 1923), advokát v Martine.

94. Správne: Nem tudom én semmi tótul, mert én magyar vagyok. — Neviem ja nič po slovensky, lebo som Maďar.

95. Ambróz Pivko (1832 — 1910), advokát, redaktor.

96. Albert Benický — Beniczky (1814 — 1873), kráľovský komisár, prvý podžupan roku 1861 v Turci, statkár v Rakove.

97. Ľudovít Dohnány (1830 — 1896), sudca a pravotár v Trenčíne, publicista, kandidát do uhorského snemu (1869).

98. Andrej Kmeť (1841 — 1908), katolícky farár v Prenčove, botanik, archeológ, národopisec, organizátor slovenského vedeckého života. Pozri: Vznik cirkevno-literárnej školy slovenskej v Ostrihome. Z vlastného životopisu Andreja Kmeťa. Slovenské pohľady, 1908, č. 9, s. 528 — 531.

99. Florián Kvetoslav Vagáč — bližšie dáta nezistené.

100. Ján Zalka (1820 — 1901), rábsky biskup.

101. Sokol. Obrázkový časopis pre zábavu, krásno umenie, vedy a literatúru; od druhého ročníka obrázkový časopis pre zábavu a poučenie. Vychádzal raz mesačne v Budapešti v rokoch 1862 — 1869. Zodpovedný redaktor a vydavateľ Viliam Pauliny-Tóth.

102. Pozri poznámku II./17

103. Pozri poznámku II./63

104. Koloman (Kálmán) Tisza (1830 — 1902), maďarský politik, štátnik, ktorý bol 15 rokov (1875 — marec 1890) ministerským predsedom. Potlačovateľ nemaďarských národností Uhorska.

105. Pozri poznámku II./52

106. Matej Nandráši (? — 1889), obchodník v Revúcej.

107. Karol Štefančok, mestský notár v Revúcej.

108. Daniel Sloboda (1808 — 1888), evanjelický farár v Rusave, botanik.

109. Anton Radvanský (1807 — 1882), zvolenský a turčiansky župan, publicista a básnik.

110. Pozri poznámku IV./77

111. Zora — literárny almanach, ktorý nepravidelne vydával Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne. Vyšli štyri ročníky (1835, 1836, 1839, 1840).

112. Tatrín — prvý celonárodný kultúrny spolok Slovákov založený v Liptovskom Mikuláši 26. — 28. 8. 1844. Jeho predsedom bol M. M. Hodža. Spolok usporiadal štyri valné zhromaždenia (1844, 1845, 1846 a 1847). Nikdy nedosiahol úradné povolenie a roku 1848 zanikol.

113. Pozri poznámku IV./71

114. Nátan Juraj Petian (1806 — 1859), evanjelický kňaz v Polichne, od roku 1828 v Turom Poli, známy národnoaktivizačným úsilím a snahou o založenie Matice slovenskej.

115. Ján Čipka i Čipkay (1824 — 1902), statkár, advokát v Brezne, mecén slovenských národných podujatí, publicista, zakladateľ a člen prvého výboru Matice slovenskej.

116. Pozri poznámku IV./87

Ján Gotčár (1823 — 1883), kultúrny a národný pracovník. Pôvodne stredoškolský profesor, potom tajomník Zvolenskej stolice, riaditeľ gymnázia v Užhorode, školský dozorca vo Veľkom Varadíne. Roku 1867 predčasne penzionovaný, publicista, mecén slovenských gymnázií.

Ján Palárik (1822 — 1870), katolícky kňaz, spisovateľ, dramatik, novinár a politik.

117. Jozef Havaš (1796 — 1878), právnik, kráľovský komisár.

118. Samuel Hoič i Hojč (1806 — 1868), evanjelický farár, buditeľ, autor národnej obrany.

119. Pozri o tom na s. 95.

120. Štefan Moyses (1797 — 1869), banskobystrický biskup, prvý predseda Matice slovenskej. V rokoch 1847 — 1848 bol poslancom uhorského snemu v Bratislave, príslušníkom chorvátskej národnej strany, po marcovej revolúcii 1848 — 1850 člen prvej chorvátskej krajinskej vlády — bánskej vlády vedenej bánom J. Jelačićom, 1848 — 1850 cisársky dôverník pre Chorvátsko vo Viedni.

121. Juraj Toček (? — 1892), slúžny v Turci, rodák z Kláštora pod Znievom.

122. Pozri poznámku IV./60

123. Šimon Nemeš, stoličný asesor v Turci, podžupan.

124. Juraj Matúška (1809 — 1898), evanjelický farár, neskôr sedriálny sudca, náboženský básnik, spoluzakladateľ Tatrína, redaktor.

125. Ján Galbavý (1801 — 1884), katolícky farár v Jablonovom, publicista, kultúrny pracovník a národný buditeľ.

126. Adam Kardoss (1818 — 1889), advokát, hlavný slúžny, publicista, národný pracovník.

127. Samuel Novák (1816 — 1895), evanjelický farár — senior, národný a kultúrny pracovník.

128. Štefan Závodník (1813 — 1885), katolícky farár, ľudovýchovný pracovník.

129. Ján Moravčík (1813 — 1878), šarišský podžupan, publicista, národný pracovník.

130. Tomáš Červeň (1793 — 1876), katolícky kňaz — kanonik, kultúrny pracovník, podporovateľ slovenských literárnych úsilí.

131. Ján Munkay (1820 — 1890), katolícky kňaz a titulárny kanonik, náboženský spisovateľ.

132. Pozri poznámku IV./116.

133. Andrej Brózik (1814 — 1883), evanjelický farár vo Veličnej, verejný pracovník.

134. Ján Kadavý (1810 — 1883), učiteľ v Budapešti, neskôr v Martine, redaktor, publicista a hudobný skladateľ.

135. Michal Chrástek (1825 — 1900), katolícky farár — dekan, bibliograf, literárny historik, redaktor.

136. Jozef Juraj Strossmayer (1815 — 1905), chorvátsky katolícky biskup.

137. Pozri poznámku III./54.

138. Michal Fedorovič Rajevskij (1811 — 1883), protojerej pri ruskom vyslanectve vo Viedni.

139. Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914), ruský univerzitný profesor, slavista.

140. V Martine hrávali slovenské divadlá už od roku 1839, ich činnosť sa obnovila roku 1859 tak, ako nikde inde. Slovenský spevokol v Martine bol založený roku 1871. Pavol Mudroň (pozri Vlastný životopis, Slovenské pohľady, 1915, č. 6, s. 306) datuje vznik Spevokolu v Martine do roku 1864. „Asi do tohto času padajú počiatky založenia Slov. spevokolu. Divno sa započal“ (nácvik štvorhlasu). Prvým zbormajstrom (roku 1864) bol Samuel Šípka, neskôr pri nácvikoch pomáhal martinský učiteť Ferdinand Rizner, po vzniku martinského slovenského gymnázia profesor Jozef Inštitoris. Až potom požiadali ministerstvo o povolenie a potvrdenie stanov Slovenského spevokolu. Od roku 1872 bol predsedom Slovenského spevokolu Pavol Mudroň. Spevokol spieval piesne, ale hrával i divadelné predstavenia.

141. Pozri: Tri prejavy Štefana Moysesa na valných zhromaždeniach Matice slovenskej v rokoch 1863, 1864 a 1865. Martin, Matica slovenská 1947. Najnovšie boli ako príloha uverejnené v knihe S. H.-Vajanský: Život Štefana Moysesa. Martin, Matica slovenská 1970 (s. 135 — 149).

142. Fraňo Mráz (1835 — 1884), profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici, Užhorode, jazykovedec.

143. Ľudovít Kyseľ i Kiszely (? — 1883), okresný notár v Dolnom Almáši.

144. Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský (1824 — 1908), lekár a spisovateľ.

145. Martin Čulen (1823 — 1894), profesor na gymnáziu, farár v Čake.

146. Ján Mocko (1843 — 1911), evanjelický farár — senior, literárny historik, biograf.

147. Štefan Hrušovský (1848 — 1893), advokát v Novom Meste nad Váhom, kultúrno-osvetový pracovník.

148. Pavol Beblavý (1847 — 1910), evanjelický farár, spisovateľ.

149. Pozri Andrej Sládkovič: Vysokodôstojnému pánu Tomášu Červeňovi na deň sv. Tomáša apoštola 1869. Tábor 1870, s. 289 — 290.

150. Pozri Karol Kuzmány: Tomášovi Červeňovi. Pešťbudínske vedomosti, 5, 1865, č. 14.

151. Juraj Slota (1815 — 1882), katolícky farár, spisovateľ, prekladateľ, publicista.

152. Anton Cebecauer (1830 — 1910), pedagóg.

153. Emil Černý (1839 — 1913), profesor gymnázia, publicista.

154. Jozef Loos (1839 — 1878), profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici a Budapešti, jazykovedec.

155. Pravdepodobne tu ide o meno Cyrila Gabriela Zaymusa (1843 — 1894), ktorý bol profesorom na banskobystrickom gymnáziu a vydával učebnice.

156. Jozef Božetech Klemens (1817 — 1883), profesor, akademický maliar, sochár, prírodovedec, vynálezca.

157. Florian Červeň (1840 — 1928), profesor.

158. Ľudovít Bohdan Grossmann (1818 — 1890), profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici.

159. Adolf Anton Heinlein (1832 — 1880), profesor banskobystrického gymnázia.

160. Fridrich Baltík (1834 — 1919), evanjelický biskup, historik a náboženský spisovateľ.

161. Anton Penzel (1810 — 1886), evanjelický farár v Banskej Bystrici, poľnohospodársky odborník, ovocinár, včelár.

162. Ľudovít Turzo-Nosický (1827 — 1896), advokát v Banskej Bystrici, politický a verejný pracovník.

163. Samuel Bodorovský (1825 — 1891), advokát v Banskej Bystrici, národný buditeľ.

164. Matej Slabej (? — 1879), rodák z Brezna, stoličný fiškus v Banskej Bystrici, národný kandidát na poslanca do uhorského snemu (1865).

165. Pozri poznámku IV./126.

166. František Martinovič, advokát Matice slovenskej, advokát v Banskej Bystrici. Umrel 74-ročný roku 1880.

167. Fraňo Blaho (? — 1907), advokát.

168. Eugen Krčméry (1830 — 1891), kníhkupec a vydavateľ.

169. Alojz Šujanský (? — 1888), kupec v Banskej Bystrici.

170. Pozri poznámku IV./143.

171. Peter Michal Slavomil Bohúň (1822 — 1879), maliar, litograf.

172. Andrej Červenák (1823 — 1887), banský úradník, neskôr účtovník Sporiteľne v Martine.

173. Benjamin Pravoslav Červenák (1816 — 1842), evanjelický teológ, pedagóg.

174. Andrej Červeň, stoličný pisár, oficiál pri banskom súde v Banskej Bystrici.

175. Mikuláš Petrikovič (? — 1896), radvanský mešťan, prachársky majster, národovec.

176. Samuel Turzo (? — 1872), radvanský mešťan, majiteľ továrne na výbušniny (zahynul pri výbuchu v továrni), národovec.

177. Július Plošic (1819 — 1899), katolícky farár v Selciach, národný a ľudovýchovný pracovník.

178. Štefan Záhorský (1817 — 1863), profesor v Banskej Bystrici, neskôr farár v Hájnikách.

179. Ján Miloslav Gerometta (1823 — 1900), katolícky farár — dekan, pedagóg, publicista.

180. Jozef Markus, katolícky farár v Ľubietovej.

181. Jozef Munkay (1825 — 1877), spočiatku profesor na biskupskom seminári v Banskej Bystrici, neskôr katolícky farár v Očovej.

182. Pavel Tergina (? — 1888), katolícky farár vo Zvolene.

183. Ján Chalupka (1791 — 1871), evanjelický farár v Brezne, spisovateľ, dramatik.

184. Samuel Chalupka (1812 — 1883), evanjelický farár v Hornej Lehote, básnik.

185. Samuel Medvecký (1794 — 1876), evanjelický farár vo Zvolenskej Slatine, otec Terézie Vansovej, Adely Čajakovej-Dobšinskej, S. Š. Medveckého.

186. August Horislav Krčméry (1822 — 1891), evanjelický farár, hudobník, publicista.

187. Andrej Javor (1818 — 1878), evanjelický farár v Očovej.

188. Michal Huľuk (1823 — 1883), evanjelický farár v Krupine.

189. Ján Čipka (1824 — 1902), advokát a statkár v Brezne, slovenský národovec.

190. Ján Kozelnický (1826 — 1915), notár v Dolnej Lehote.

191. Pozri poznámku IV./178.

192. Pozri poznámku IV./55.

193. Pozri poznámku IV./186.

194. Slovenské noviny — vychádzali dvakrát týždenne, od tretieho ročníka (1851) trikrát týždenne (utorok, štvrtok, sobotu) vo Viedni v rokoch 1849 — 1861. Zodpovedný redaktor Daniel Lichard a Andrej Radlinský. Od 22. novembra 1852 boli úradným časopisom viedenskej rakúskej vlády. Pozri aj poznámku III./81.

195. Arnold Ipolyi-Stummer (1823 — 1886), historik výtvarného umenia, banskobystrický biskup, maďarizátor.

196. Pozri poznámku IV./109.

197. Béla Grünwald (1839 — 1891), maďarský politik, publicista, maďarizátor.

198. Pozri poznámku II./56.

199. Pozri poznámku III./53.

200. Viliam Pauliny-Tóth bol zvolený za prvého podpredsedu Matice slovenskej po smrti Karola Kuzmányho na štvrtom valnom zhromaždení Matice slovenskej 12. septembra 1866. Jeho zásluhou bolo roku 1867 založené slovenské gymnázium v Martine.

201. Mikuláš Štefan Ferienčík bol pri redakcii Národných novín v rokoch 1870 — 1881 (predtým redigoval Pešťbudínske vedomosti). Na jeho miesto v redakcii nastúpil 5. mája 1881 Jozef Škultéty.

202. Ambro Pietor (1843 — 1906), novinár, národný pracovník.

203. Andrej Černiansky (1841 — 1923), redaktor, publicista.

204. Živena — spolok slovenských žien — bola založená roku 1869 v Martine.

205. Adolf Heyduk (1835 — 1923), profesor kreslenia v Písku, významný český básnik, autor zbierky Cymbál a husle (1876), v ktorej vyjadril svoj vzťah k Slovensku.

206. Andrej Halaša (1852 — 1913), advokát v Martine, zberateľ ľudových piesní a porekadiel, organizátor slovenského národného života, pokladník Muzeálnej slovenskej spoločnosti.

207. Matúš Dula (1846 — 1926), advokát v Martine.

208. Vilhelmína Dulová (1856 — 1908), dcéra Viliama Paulinyho-Tótha.