ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Začiatky slovenského prebudenia — Bernolákovci

V duchovnom živote národov veľká premena stala sa v tretej a poslednej štvrti 18. storočia. Nové myšlienky vyšli z Anglie a rozšírili sa potom z Francúzska. Právo na vzdelanie, na dobrobyt uznávalo sa pre každého a slabým vymáhala sa ochrana. Z toho postupne vyšlo, že i malým národom prislúcha právo rozvíjať sa po svojom, bez priklonenia a prispôsobenia k väčším a mocnejším.

I bolo badať akoby jaro v duchovnom živote i malých národov slovanských. V Srbsku zjavil sa Obradović,¹ túžiaci opatriť svojmu národu knižky v jeho vlastnej reči. V Bulharsku proigumen chilandarského kláštora² Pajsij³ ešte prv postavil sa slúžiť „k prospechu bulharského rodu“ a karhal Bulharov, zabúdajúcich na svoj rod a usilujúcich sa hovoriť i čítať po grécky. Novým duchom dotknutí boli i rakúski Slovania. U Čechov vynikol Dobrovský, ktorý potom stal sa patriarchom slavistiky.

V Uhorsku pri latinskom úradnom jazyku Slováci boli duchovne ešte slobodní. Už v 17. storočí Daniel Horčička v knižke Nový trh latinsko-slovenský predkladá zbierku slovenských porekadiel, horlí za slovenskú reč a prekvapujúcu zaujatosť javí i za Slovanstvo. Ešte pred Horčičkom, z roku 1630-ho, pozoruhodné sú latinské verše Jakuba Jakobeia Lacrumae gentis slavonicae.^[11] Daniel Krman, prináležajúci viacej osemnástemu než sedemnástemu storočiu, považoval slovenský jazyk za mater českého, chorvátskeho, ruského, poľského, moravského, bulharského, srbského a iných — teda už hútal o slovanskom plemene.

Šíriť nové idey veľmi pomohlo panovanie Jozefa II. Ožili z malých národov i Maďari, Rumuni a zabudnutí Gréci. Na Slovanov v Rakúsku a Uhorsku pritom veľký dojem urobili po francúzskej revolúcii pochody ruského vojska proti Napoleonovi. Áno, naši Slovania už prv, počnúc od Petra Veľkého, s pocitmi im dotiaľ neznámymi pozerali na Rusko. Petrov kolosálny zjav, jeho „neprestajná účinlivosť, energia, víťazstvo pri Poltave, jeho cesty po Európe, návštevy v Prahe, vo Viedni, potyky s Rumunmi, Grékmi, Maďarmi, pravoslávnymi a katolíckymi Slovanmi Turecka, veneciánskej republiky⁴ i habsburgskej monarchie budili silné podozrenie a obavy na strane veneciánskej vlády i viedenského dvora: u Lužických Srbov, Čechov, Dalmatíncov, Chorvátov, Srbov Peter mal už oduševnených ctiteľov. Vítali v ňom nielen veľkého človeka alebo panovníka, ale veľkého cára slovanského.“^[12] Dobrovský, ktorý u nás už na konci 18. storočia toľkým vývodiacim ľuďom dával smer, bol rozhodný rusofil. On už hovoril, že Slovania, dávnejšie potlačení, „panujú na konci 18. storočia v rusko-slovanskom kmeni a kmeňom týmto od Čierneho mora až k moru Ľadovému, uzavierajú zmluvu na hraniciach čínskej ríše, rozosielajú úkazy v svojej reči do končín viac než dvesto míl vzdialených…“^[13] Keď obdivované vojská Suvorova prechodili popod Alpy cez Krajnu, Valentín Vodnik,⁵ buditeľ Slovincov, akoby vo vytržení volal v svojich písmach: „Rusi, naši starí bratia, navštívili nás. Idú nás ochrániť pred nepriateľom… Teraz vidíme na vlastné oči, akých mocných a veľkých bratov my máme na svete!“

Slováci začali myslieť o minulosti svojho národa, najmä o tej dobe, keď ku strednému Dunaju a k Tise ešte neboli prišli Maďari. Už 1780. roku, keď ešte nebolo jozefinizmu, od svojich odtrhnutý Jur Papánek, katolícky kňaz v Dolných Uhrách pri Pätikostoloch, spísal a vydal veľkú knihu^[14] o histórii Slovákov a Veľkej Moravy.^[15]

A po príprave, spôsobenej novým duchom 18. storočia, francúzskymi encyklopedistami i jozefinizmom, a viditeľnej na oživení duchov a na historických dielach i u veľkých národov slovanských Rusov a Poliakov, prirodzene prišiel takzvaný romantizmus. Vedľa lásky k minulosti pestovanie reči národnej, materinskej, národných zvláštností, obyčají, piesní a povestí. U Nemcov jeden z apoštolov tohto duchovného smeru (V. Humboldt)⁶ povedal i významné slová, ktorých hlboký zmysel vhod prišiel potom nášmu Kollárovi, že totiž ozajstnou otčinou je reč národná. Ako Denis⁷ pekne hovorí, takto každá národná skupina mala právo založiť svoje šťastie podľa svojho spôsobu a rozvíjať sa podľa svojich prirodzených pudov.^[16] A z tohto nastrojenia duchov, ktoré najmä v strednej Európe od svojho vzniku počnúc malo horlivých a geniálnych prívržencov, vyšla takzvaná slovanská renesancia, čiže oživenie, prebudenie, národné obrodenie.

„Obrodenie,“ — citujem z Pypina,⁸ jedného z najlepších výkladov tejto doby u Slovanov — „vyrazilo sa v Slovanstve zjavením sa nových, obnovením starých literatúr, v snahe vyviesť národ z jeho mravnej apatie, povzniesť jeho vzdelanie, oživiť zabudnuté národné tradície… Pri všetkom osvedčovaní národného bratstva obnovené alebo celé nové literatúry úporne dokazovali právo na svoje osobitné jestvovanie. Bol to zjav úplne prirodzený a práva toho nebolo možno neuznať. Všetok zmysel obrodenia bol v tom, že v národoch prebúdzalo sa povedomie, a aby sa mohlo rozvíjať, bolo treba hovoriť s ľudom jeho rečou, zobrať a spracovať jeho bytové a poetické tradície; ak ,národnosť‘ vôbec je drahocenné imanie, jej práva na literárne rozvitie ťažko by bolo zapierať… Tak od Čechov oddelili sa Slováci, hoci ich nárečia sú blízke… Literatúra Srbov delila sa i ďalej na cyrilskú a latinskú, hoci rozdielu v jazyku temer nebolo… Osobitnú literatúru mali Chorváti, osobitnú Slovinci. V 1830. rokoch začali vychodiť novo-bulharské knihy. Haličskí južno-Rusi dosiaľ nerozhodli sa, či sa držať ruského jazyka, alebo svojho, ktorým začali písať v Malorusku. U Lužičanov zjavili sa dve literatúry.“^[17] Je to opak zjednocovania, ale Pypin hovorí, že s každou novou literatúrou v Slovanstve bolo viacej života. Ja by som doložil, že viacej i všeslovanského citu, panslavizmu… Keď potom v literatúrach a vo vede romantizmus bol prekonaný, trval ešte v — politike. Denis za romantikov pokladá i Cavoura,⁹ Bismarcka,¹⁰ a vieme, že z nich prvý zjednotil Taliansko, druhý Nemecko…

Z tohto pochopíme, kde sa vzali na konci 18. storočia naši bernolákovci, ktorí prví začali písať vedome po slovensky. Pochopíme, že vzbudil sa v nich národný cit tak, ako vôbec v najlepších, najchápavejších ľuďoch ich doby.

Aby sa bližšie dostala k širokým vrstvám ľudu, už za Márie Terézie vláda i pri svojich germanizačných snahách vydávala rozličné poučné spisy (napr. hospodárske) každému v jeho materinskej reči. Manifest Márie Terézie o urbári 1766. roku bol vydaný v reči maďarskej, nemeckej, slovenskej a srbskej (ilyrica). Od januára 1767. povydávali formuláre urbára, okrem úradného latinského textu, po maďarsky, nemecky, slovensky, srbsky, chorvátsky, rumunsky a rusky. Komisári, vyslaní do stolíc, boli povinní predovšetkým zistiť, v ktorej dedine je aká reč, aby námestná rada vedela, pre ktorú dedinu v akej reči dať vyhotoviť urbár.^[18] Takéto veci iste tiež pomáhali budiť nového ducha. Bajza náš, rkat. farár horno-dubovský, začal hovoriť o „hnilobe predkov“ — preto, že zanedbávali svoju slovenskú reč. Jeho vrstovník Juro Fándly horlivo hlásal potrebu „krísiť Slowákow ze smrtného spáňá“ a postaviť sa proti nepriateľom za svoju slovenčinu. Jedno i druhé u Slovákov v tie časy nová vec! Predkov nedávnych pre ich národnú nedbanlivosť posudzovali, deje dávnejších predkov, ktorí preslávili sa svojim životom, stopovali a opisovali. Roku 1784 bratislavský Jur Sklenár¹¹ v knižke Vetustissimus Magnae Moraviae situs vykladal históriu Slovákov z 9. storočia a umne podvracal Anonyma (bezmenného notára kráľa Belu).^[19] Horlivý Jur Fándly poznove vydal Papánkovu knihu (De regno regibusque Slavorum) pod názvom Historia gentis Slavae, s dodatkami svojimi i Sklenárovými — o dielach veľkých panovníkov, Mojmíra, Rastica, Svätopluka, slovanských apoštolov Cyrila a Metoda i o slovanskom písme. Papánek, Bajza, Fándly a Sklenár boli katolíci; evanjelici od 1783. roku v Bratislave vydávali Prešpůrské noviny. V príhlase svojom k obecenstvu vydavatelia hovorili o „slávnom slovenskom národe“, o „slovenskom jazyku“, „milej slovenčine“, ale v novinách svojich písali česky čiže česko-slovensky. V Banskej Bystrici 1785. vychodili Staré noviny, duchom i rečou, ako prešporské. Jozef I. Bajza už v prvých rokoch panovania Jozefa II. s veľkou horlivosťou slovenčil jazyk svojich kníh, a 1787. Anton Bernolák vydal spis,^[20] v ktorom postavil zásadu: písať po slovensky. Roku 1790. nasledovala jeho mluvnica (Grammatica slavica) a súčasne s neobyčajnou pilnosťou pracoval na veľkom slovníku slovenského jazyka, ktorý vyšiel potom po jeho smrti v rokoch 1825 — 1827 v šiestich zväzkoch.^[21] Hneď 1793. založili na širokom základe i spolok Učené slovenské tovarišstvo, spisovať a vydávať knihy slovenské. Najmä Fándly spisoval v slovenskej reči, Bernolákovými dielami uzákonenej, znamenité knižky pre potreby ľudu. Keď potom v šľapajách učiteľov zjavil sa i básnik, veľký básnik Ján Hollý, základ slovenského národného obrodenia mohol byť pokladaný za hotový. Slovenskí katolíci zachovali sa celkom podľa ducha doby: jedni (Papánek, Sklenár) na poučenie a povzbudenie vykladali históriu znamenitých predkov, iní (Fándly, Bajza) poučovali, že treba písať v reči, ktorou najľahšie dostať sa k širokým vrstvám ľudu. Bernolák predkladal pravidlá tejto reči a Hollý svojimi spevmi ukazoval, aká je milá, aká krásna a v poetických obrazoch predstavujúc minulosť predkov, deje Mojmíra, Rastislava, Svätopluka, ich zvláštne boje proti nemeckému svetu i veľké dielo apoštolov Cyrila a Metoda (eposmi Svatopluk, Cyrilo-metodiáda, Sláv), budil v národe úctu k predkom, a tým národné povedomie. Čulý bol i život slovenských evanjelikov, národne značne čulejší, než býval za čias do panovania Jozefa II., ale dobe svojej oni neprispôsobili sa vo všetkom. Roku 1793., keď katolíci založili Učené slovenské tovarišstvo, evanjelik Jur Ribay vystúpil s plánom učenej Slovenskej spoločnosti, veľmi premysleným, len neuskutočneným. Jednako horlivci Ribayovho krúžku 1803. ustrojili Ústav česko-slovenskej reči a literatúry s katedrou na lýceu v Prešporku. Skoro zatým vznikla Malohontská spoločnosť (Erudita societas Kis-Hontensis) a 1810. utvorila sa Učená spoločnosť banského okolia. Len vo veci spisovnej reči toto pokolenie slovenských evanjelikov nič nemenilo. Vôbec oni zostávali pri tom, čo našli v živote; bernolákovci prinášali nové veci a nové spôsoby. Keď roku 1801 do Trenčianskej stolice vrátilo sa vojsko z francúzskej vojny, slávnostným rečníkom bol dubnický farár, čestný kanonik Ondrej Mészároš, bernolákista, člen Učeného slovenského tovarišstva, a povedal stoličným stavom a vojsku v bernolákovskej slovenčine (bol veľkým rečníkom!) takú reč, akej v župnom dome trenčianskom nepočuli ani do tých čias, ani potom ešte podnes. Až po štúrovcov u nás z verejného života nemožno zaznačiť podobný slovenský skutok. Evanjelickí vrstovníci bernolákovcov so svojou „slovenčinou“ temer nešli ďalej od chrámu. Na katedre, udržiavanej v Bratislave od 1803. z privátnych obetí Slovákov, Palkovič v latinskej reči vyučoval slovenčinu. Nedajbože vykročiť z vyšliapanej koľaje uhorskej učenosti. O Bernolákovi u nás je prijaté hovoriť, že on dal len sankciu tomu, čo v spisovnej reči u Slovákov už bolo. Slovenčilo sa už prv a on vraj len potvrdil slovenčenie a predpísal mu pravidlá. Ale, tak hovoriac, sotva vyjadrujeme všetko, čo bernolákovci predstavujú. O krúžku ľudí, známych z Prešpůrských alebo Starých novín, keby medzi nimi nebolo Jura Ribaya, temer mohlo by sa povedať, že u nich spisovný jazyk bol temer len prostriedkom osvetným; katolícki máčajovci zas slovenčili reč svojich kníh bez pevnej zásady, temer nevedome: bernolákovci mali už slovenským citom rozpálenú dušu a išlo im o to, aby zachovali rodnú reč a zachránili národ. Ich dielo nie je bez rázu revolučného. Oni už odprvu spomínajú protivníkov, to jest boli hotoví boriť sa. Protivníci i zjavili sa, ale boj potom viedol sa nerovnou zbraňou.

Bernolákova gramatika, učiaca po slovensky písať, vyšla 1790. roku a na uhorskom sneme 1790 — 1791. maďarizmus vystúpil už takým netolerantným, aký býval potom vyše sto rokov. Úradnou rečou v Uhorsku bola latinská, ústava stavovská, to jest panoval v krajine nie Maďar, nie Slovan, nie Nemec, Rumun, ale tí, čo z týchto všetkých boli zemanmi. Bolo by sa teda zdalo, že tu v týchto časoch ešte nebudú možné národné boje. Ale na sneme 1790 Maďari nenadále postavili sa za maďarskú reč a v ich hlavách zrazu utvorila sa myšlienka maďarského národného štátu. V Uhorsku, pri takej rozličnosti národnej, národný štát, národný štát takej menšiny, akou na konci 18. storočia boli Maďari!

Keď otváral sa snem, nového ducha bolo poznať už po šatách. Ablegáti povyťahovali staré, od dlhého času zavrhnuté „maďarské“ šaty a nové dali si robiť. Samé šnúry, striebro a zlato na oblekoch — z demonštrácie proti ustanoveniam nebohého cisára Jozefa II. Ale pritom vedelo sa, že najčulejší z týchto vyšnurovaných, striebrom-zlatom cifrovaných snemovníkov sú slobodní murári¹² (freimaureri, masoni); magnáti, preláti, zemania bez rozdielu boli členmi lóží. Nuž a toto módne združenie hlásalo slobodu, rovnosť, bratstvo, áno dobročinnosť, ochranu slabých. Kto by tu bol predvídal začiatok národného boja? Ale ledva otvoril sa snem, najhlavnejším heslom stalo sa: „Maďarská reč!“ V úpravách, ktoré stolice dávali svojim ablegátom, napríklad stálo: „Národnú povahu poznať po reči a šatách. Teda maďarskú reč s maďarskými šatami uviesť do všetkých úradov.“ Alebo: „V každom úrade nech je maďarská reč. V Chorvátsku a v Haliči (!!) nech ostane úradnou rečou latina, pokým tam nenaučia sa po maďarsky.“ Slobodní murári podivne premenili sa vo fanatických bojovníkov maďarskej národnosti, maďarského národného štátu. Náporu maďarizmu odporovali len poslanci horno-uhorských stolíc a Chorváti. V dvojzväzkovom diele^[22] o sneme 1790 — 91. roku viac ráz výslovne hovorí sa, že protivili sa len „slovenskí páni“, poslanci horných stolíc. Snem vyniesol zákon, ktorým maďarčina ustanovila sa za úradnú reč v krajine. Na sneme maďarské rečnenie, maďarský denník, v školách už počiatočných vyučovanie maďarčine. Len kto by maďarsky ešte nevedel, z veľkodušnosti ponechávalo sa mu ešte latinsky hovoriť na tomto sneme a svoje veci úradom v krajine latinsky predkladať.

Slobodní murári mimo snemu v svojom politickom pláne narádzali preložiť univerzitu z Pešti do maďarského Jágru, všetky akadémie v krajine do takých miest, kde prevažuje maďarská reč. Záhrebská (chorvátska) akadémia môže vraj prejsť do Kestheľu alebo Zala-Egersegu. V zákone ustanoviť, aby už roku 1793 v Uhorsku i Chorvátsku v maďarskej reči sa úradovalo. A viedenskou politikou maďarské snahy boli posmeľované. Uhorská kancelária hneď po smrti cisára Jozefa II. v svojich ustanoveniach spomínala maďarskú reč. „Chceme ju v celom kráľovstve rozšíriť.“ Onedlho opakoval to i sám cisár Leopold II. A pri svojom korunovaní maďarský oblek mal Leopold, ale po maďarsky dal sa obliecť i svojim švagrom, prítomným na slávnosti, neapolskému kráľovi a princovi Albertovi. Korunného princa Franca začali učiť po maďarsky.

Pri latine v Uhorsku bola duchovná sloboda a dostávalo sa miesta i národnému jazyku spisovnému. Šafárik napísal 1826. v svojich dejinách slovanských literatúr,^[23] že po zaniknutí Veľkej Moravy slovenská reč zmizla z hradov a kniežacích palácov a zachovala sa len v chalupách prostého ľudu. Chvalabohu, to môžeme korigovať. Dostačí uviesť i pár príkladov. Ako už viac ráz bolo spomínané, sväto-mikulášsky a staro-hradský Pangrác¹³ v 15. storočí bol takým Slovákom, že ako pán Skalice a jej okolia slovenským listom vyhlásil i vojnu nespratnému susedovi cisárovi Fridrichovi. Zo 17. storočia medziiným, nachodíme slovenčinu na Oravskom zámku a v Bytči v rodine palatína Thurzu¹⁴; keď palatín píše svojej panej, vzdialenej u príbuzných, ponad plece dívajúca sa mu dcéra diktuje otcovi po slovensky, čo chce mať v liste svojím menom pre „pani matku“.^[24] Zo snemov vyslanci miest (napr. Zvolena) v 16. a 17. storočí slovenské relácie posielajú domov. Na Morave český jazyk bol pestovaný od 14. storočia, v 16. storočí Morava mala Žerotína,¹⁵ mecénstvom ktorého stvorila sa Kralická biblia: jednako zo 17. a 18. storočia ona nemôže preukázať takých milovníkov národnej literatúry, akých u nás, na Slovensku, Matej Bel predstavuje v Turzovcoch, Illésházych, Ostrošičoch, Zaych, Súľovských, Révaych, Juštovcoch, Otlíkovcoch, Benických a iných.^[25] Vôbec duchovne Slováci nehliveli. Ak o niečo i opozdene, ale čulejší ľudia Horného Uhorska osvojili si všetko, čo vyvrelo v duchovnom živote západnej a strednej Európy. Učených ľudí, najmä kňazov, slovenské kraje dávali veľkej časti krajiny. I pohybu, ktorého hlavní predstavitelia umreli roku 1795 na popravisku pod budínskymi hradbami¹⁶ — pohybu, založeného na nových ideách a rozvitého ešte za života Jozefa II., bol dušou Jozef Hajnóci,¹⁷ syn slovenského kňaza.^[26]

Slováci boli čujní, ale podmanil si ich krajinský duch, hungarizmus, a pre nich bol neplodný. Čo sa dialo, čo sa tvorilo u nás, všetko malo len akýsi kultúrny význam: účinky, budiace národnosť, duchovné snahy čujných evanjelických Slovákov temer nemali až po Ribayovcov, Tablica a Kollára.

Teraz, od otvorenia snemu 1790 — 91, hneď bolo viditeľné, že v krajine prestane doterajšia duchovná sloboda a s Maďarmi ťažko bude žiť. Spisovateľ Fraňo Kazinczy,¹⁹ ktorý v tých časoch bol vlastne jedným z najtriezvejších ľudí maďarského národa, hovoril ešte pred vynesením zákona o maďarčine: „Ak uvedie sa maďarská reč, z nášho národa bude osobitný národ… a cudzí alebo stane sa medzi nami Maďarom, alebo umrie od hladu…“^[27] Po vynesení zákona i Nemci uhorskí začali maďarčiť si mená. Nový richtár budínsky Kramerlauf stal sa Kalmárffym.

Toto všetko dialo sa v tom roku, 1790., keď vyšla Bernolákova slovenská gramatika. Snem 1792. roku VII. zákonným článkom ešte doložil, že verejným úradníkom môže byť len ten, kto vie po maďarsky. Bernolákovcov, vážne pripravených rozvíjať slovenčinu ako literárnu reč, iste nemilo dojímali zvesti zo snemu i z krajiny, a oni 1793. roku jednako uviedli do života Učené slovenské tovarišstvo, so sídlom v Trnave a s filiálkami po rozličných stranách Slovenska. Ducha doby bolo poznať na všetkých predných ľuďoch ich kruhu. Alexander Rudnay,²⁰ ktorý pozdejšie, ako uhorský primas-arcibiskup, povedal krásne slová: „Slovák som; a hoci by som sedel na stolici Petra, Slovákom budem,“^[28] ešte ako dedinský farár, na začiatku francúzskej revolúcie, v kázňach svojich hovorieval, že poddanstvo človeka človeku je ohavnosť. Slováci vôbec neboli by chceli zaostať. Prední ľudia evanjelikov založili v Bratislave s katedrou na lýceu Ústav česko-slovenskej reči a literatúry, a na katedru posadili svojho človeka, Palkoviča.²¹ Superintendent Martin Hamaliar,²² hlavný činiteľ pri tomto podujatí, bol vedený iste vrelým slovenským citom. V spisoch Bohuslava Tablica, najmä v jeho historických a literárno-historických záznamoch, zbieraných so zvláštnou pilnosťou, dôsledne javí sa národná idea. Palkovič, Tablic,²³ Rožnay²⁴ nechytili sa slovenčiny, ako spisovného jazyka, jednako pre slovenské povedomie svojimi prácami boli by vykonali znamenité služby, keby nápor maďarizmu, ktorému veľmi priali okolnosti, nebol býval taký tuhý.^[29] Už ako profesor v Bratislave 1806. roku Palkovič konal si povolenie na vydávanie slovenských novín, ale mu ho nedali.^[30]

Prebúdzanie slovenského ducha obťažovali i účinky germanizácie, rozprúdenej za panovania Márie Terézie a Jozefa II. Alojz Medňanský opisuje, ako ujímali sa od konca 18. storočia a na začiatku 19. nemecké mravy, obyčaje, a nemecká reč v prednejších rodinách Nitrianskej stolice. Zo škôl, z Bratislavy i z iných väčších miest, mládež vracala sa domov ponemčená a doma jej vkusu prispôsobovali sa potom i rodičia. Vo vzdelanejšej spoločnosti nemecká reč stala sa panujúcou.^[31] A, rozumie sa, ako v Nitrianskej stolici, viac-menej tak bolo i v iných slovenských krajoch. Slovenské vzdelanie hatilo sa z jednej strany úradným tlakom, vykonávaným v prospech maďarčiny, z druhej strany germanizáciou, šíriacou sa k nám z blízkej a mocnej Viedne. Svojich Nemcov, naosádzaných tu od 13. storočia, Slováci len čo boli strovili, už zas valila sa k nim vzdelanosť nemecká.^[32] Juhoslovania chvália sa, že národná myšlienka pre nich vyšla z Ilýrskeho kráľovstva, ktoré z južnej časti ich zemí bol ustrojil Napoleon. Prvé chorvátske noviny totiž vydávala v Zadre francúzska vláda a prvého profesora „ilýrskeho“ jazyka na ľubľanskej akadémii postavila tiež ona.^[33] „Napoleon stvorený francúzskou revolúciou — hovorí ruský historik chorvátskeho literárneho i politického obrodenia — bičujúc Európu a rúcajúc jej štátnu, politickú a sociálnu ústrojnosť s pozostatkami stredoveku, priniesol nové nádeje na slovanský juh“.^[34] Slováci nemali nijakú výhodu ani z napoleonovských vojen. Jediné bolo, že za ten čas bývalo menej snemov, nasledovne o uvádzaní maďarskej reči menej zákonov sa vynášalo.

Po zlomení Napoleona mocou Ruska (1812. i 1813. roku),²⁵ Viedeň bola by si mohla rozhodnejšie počínať proti Maďarom. Ale v tých časoch proti Slovanom ona ich už dôsledne podporovala. Zdržanlivo, ale podporovala. Slovanom povolila niečo vždycky len natoľko, aby Maďari nezbujneli. Po viedenskom kongrese,²⁶ kde cár Alexander diktoval, bolo by sa mohlo očakávať, že politika Habsburgov bude prajnejšia ich Slovanom. Ale naopak. Metternich²⁷ onedlho vykombinoval si strach pred Ruskom, pred panslavizmom, a jeho tajná polícia nemala nikoho na starosti tak, ako Slovanov. Maďarom nebolo ťažko zbadať to, a oni potom i koristili z neho a neprestali vyhúdať vo Viedni, že Slovania sú nebezpečenstvom pre Uhorsko i pre dynastiu.

V školách účinky maďarizmu bolo veľmi badať hneď po roku 1790. Rozličné tlačené dejiny týchto škôl nepoučia nás o všetkom; ale čítajme len úprimne zápisky, rozpomienky našich ľudí, ktorí učili sa na konci 18., alebo v prvej tretine 19. storočia. Jána Seberínyho²⁸ 1792. v Rožňave hneď prvý deň, ako prišiel zo svojej rodnej Oravy, kde nepočul ani slova maďarského, profesor vlastnoručne vyťal preto, že nevedel vyrecitovať maďarskú lekciu. „Dolu nohavice, naničhodník!“ reval na neho, chytajúc prút, hoci ho predpoludním, vyznačivšieho sa v latine, medzi 80 spolužiakmi bol posadil na prvé miesto.^[35] Šafárik, o 15 rokov mladší od Seberínyho, išiel do gymnázia 1805. roku, a 1827. vyznával v liste Kollárovi: „Já jsem si byl zhnusil ty naše školy a profesúry“^[36] a syn Vojtech zapísal si z jeho slov, že zhnusili sa mu „pre divú nekázeň a pre surového protislovanského ducha.“^[37]

Po nových a nových zákonoch, donášaných v prospech maďarskej reči a po viedenskom kongrese pri Metternichovej politike bolo potom postupne horšie. Časopisy maďarské štvali cele ordinárnym spôsobom proti Slovákom. Už v 1830. rokoch vrhali sa na Slovákov i z nenávisti, vzbudenej v nich dielami Kollárovými, Hollého a Šafárikovými, ale v 20. rokoch ich verejnosť o týchto spisovateľoch ešte nevedela. Kollárova Slávy dcéra v troch spevoch vyšla 1824., Šafárikove Dejiny slovanských literatúr 1826. roku: v Pešti o ich obsahu dozvedeli sa len pozdejšie, ale proti Slovákom zato zúrili. Raz ich potupovali ako nehodných ničoho, druhý raz predstavovali ako nebezpečných. Tudományos Gyüjtemény roku 1824^[38] s opovržlivosťou písal, že Slováci sú len želiari (žijúci na majetku svojich pánov), ich jazyk je rečou koscov a kopáčov, no maďarský je veliteľský, rozkazujúci. Posmelení i zákonmi o maďarskej reči i štvaním časopisov, vrhali sa najmä na Slovákov, bývajúcich v svojich roztratených obciach za Dunajom i po Dolnej zemi. Nútili ich brať si maďarských kňazov i učiteľov. Za Dunajom najviac trpeli evanjelickí Slováci v Lajoš-Komárne,²⁹ vo Velegu, v Jašde, Čornej a Capáre. Lajoš-Komárňanov preto, že nechceli odstúpiť od slovenských služieb božích a neprijali maďarského kňaza a učiteľa, ktorých im stolica poslala, vo Vespríme 1827. roku mučili v žalári a verejne na rínku pred stoličným domom bili na dereši. Martin Bartoš dostal 64 palíc, Juro Junáček 50 palíc, Pavel Rus 40 a Štefan Vrabec, ktorý pre svoj vysoký vek nebol by viacej vydržal, 24 palíc. (Keď Ján Kollár v lete 1841 na ceste do Talianska stavil sa vo Vespríme, tam počul, že Štefan Vrabec umrel od bitia.^[39] Peštianska stolica ustanovila, že dedinským richtárom, notárom a učiteľom môže byť len taký, čo vie po maďarsky. Novohradská stolica založila „maďarský národný ústav“ privádzať Slovákov do maďarstva.

Že maďarská reč jednako nešírila sa tak, ako by si vodcovia maďarského pohybu boli žiadali, je len prirodzená vec. Mrzelo ich, že vychodilo najavo, že nevie po maďarsky ani zemianstvo a aristokracia. Až ťažko veriť, ale na sneme 1825 gróf Jozef Dessewffy³⁰ narádzal vyniesť zákon, podľa ktorého maďarsky nevediace zemianky, ak ovdovejú, aby boli zbavené vdovského práva a vydať sa viacej nesmeli; pannám zemianskym však, nevediacim po maďarsky, aby sa zakázal vydaj.^[40] V rodinách aristokratických pomáhalo maďarčine, keď videli, čo sa robí zo strany panovníckej rodiny. Časopis Tudományos Gyüjtemény v tých rokoch, keď najsurovšie písaval proti nevediacim po maďarsky, z kráľovej rodiny mal troch predplatiteľov; palatínova manželka arcikňažná Mária Dorotea 5. januára 1826 maďarskou rečou odpovedala snemovej deputácii; korunný princ mal maďarského vychovávateľa Dimitra Göröga.

Páni na sneme v rokoch 1825 — 1827 teda nevideli príčiny ustupovať. Predložili návrh zákona, v ktorom ustanovuje sa, že úradnou rečou námestnej rady o šesť rokov, dvornej komory o dvanásť rokov bude maďarská; uhorské pluky vojenské budú povinné o šesť rokov po maďarsky dopisovať si s administratívnymi vrchnosťami; prisluhovanie spravodlivosti (súdy) o dvanásť rokov bude sa diať v maďarskej reči; vo verejnom úrade nemôže mať miesto, učiteľom nemôže byť, kto nevie po maďarsky. Členovia snemu, ktorí boli zo Slovenska a najmä z miest, proti tomu dokazovali, že nemožnosť je tak skoro postaviť úradníkov, vediacich po maďarsky; v Hornom Uhorsku, vraj, ľahšie je naučiť sa nemecky alebo francúzsky, ako po maďarsky.

Že na Slovensku nebolo ľudí, ktorí by boli mohli maďarsky úradovať, to je pravda. Slovenskí páni v prvej tretine 19. storočia ešte nevedeli po maďarsky — aspoň ich väčšina. Maďarské listy, ktoré známe v archívoch horno-uhorských už zo 17. storočia, zdali by sa teda byť záhadou. Kde sa vzali maďarské listy v rodinách Révayovcov, Kubínyiovcov, Benických, Rakovských, Súľovských, Medňánskych a toľkých iných, keď páni, ktorých menami sú tieto listy podpísané, nevedeli po maďarsky? Veď či mohli vedieť po maďarsky v 17. storočí, keď nevedeli v prvej tretine 19. storočia? Iste, zdá sa to byť záhadou, no ona sa ľahko vysvetlí. Veľká časť tých maďarských listov je prácou pisárov. Július Nagy,³¹ historik, vyše 40 rokov úradník v krajinskom budínskom archíve, skúmal rukopis známeho Denníka Kecerovského,^[41] a zistil, že Denník, tak ako ho zachovaný opatrujú, je písmom štyroch alebo i piatich cudzích rúk — nie Kecerovej. Ale písma tieto všetky možno vraj poznať na súčasných listoch Štefana Thököliho a Ambróza Kecera.^[42] Hodnovernosť Denníka takýmto zistením je dokázaná, no vychodí, že nie sú vlastnoručné ani listy, zachované po Thökölim a Kecerovi: vyšli z rúk pisárov, akých si páni držali. Dôkazov, aký citujem o Kecerovom denníku, je viacej. A už či to boli pisári zo Slovákov vymuštrovaní, či rodení Maďari, listy tieto nemôžu byť dôkazom toho, žeby slovenskí zemani v tých časoch boli vedeli po maďarsky. (Vedeli len takí, čo mali majetky i na Maďaroch a bývavali i tam.) Pritom je hodne svedectiev toho, ako pekne písali slovenskí páni po slovensky. Maďarské listy Maďarov od druhej polovice 17. storočia sú napospol takou miešaninou maďarskej reči a latinčiny, že kto nevedel po latinsky, väčšine tých listov nerozumel.^[43] Z toho samého času slovenské listy slovenských zemanov omnoho menej latiny majú. Oni vedeli sa vysloviť po slovensky i bez pomoci latinčiny.^[44] Mohlo by sa myslieť, že na Slovensku latinčina nebola taká zakorenená, ako v Dolných Uhrách; ale to by bola mýlka.

Maďarský národný duch bol sa vzbudil pri spolku s Turkami, pri ochrane a pomoci tureckej za panovania Bocskaya, Bethlena a prvých Rákócich v Sedmohradsku. Arcibiskup Pázmány, vo vernosti k Habsburgom v Uhorsku nikým neprevýšený, bol spolu i veľký Maďar, preto nemal nič proti spolku Sedmohradska so sultánom, keď vybadal, že maďarskej národnej veci slúži to k prospechu. Jemu, najväčšiemu nepriateľovi protestantizmu, nevadilo ani to, že Bethlenovci pod tureckou ochranou napomáhajú protestantizmu, keď len slúžili maďarskej národnej veci; s Bethlenom Pázmány z Trnavy horlivo dopisoval si o národných záujmoch maďarských. Že maďarská národná vec zmocnela a maďarské meno dostalo váhu, možno súdiť z toho, že slovenskí zemania od tohto času začali si maďarčiť mená: Svätojánsky písal sa Szentiványim, Kubínsky Kubínyim. Jednako slovenské zemianske mená, s ypsilonom na konci, ešte vždy znamenali znatnosť, lebo Maďari v svojich adjektiválnych priezviskách i ďalej písavali si ypsilon miesto maďarského i (Teleky, Mátray, Rónay), hoci to maďarský pravopis nijako nedopúšťa. Ale po pokorení kuruckého odboja, po roku 1711, maďarský národný duch zas ochabol. V živote Uhorska už nebolo zjavov, od účinku ktorých slovenskí zemania boli by sa mohli maďarčiť.

V histórii Uhorska nová doba otvorila sa rokom 1790. Maďarský národný duch, razom akýsi rozpálený, stal sa netolerantným. Jednorečový štát Maďari hupkom postavili si za cieľ a snemy jedno za druhým donášali zákony o úradnom rozširovaní maďarčiny. Keď na sneme 1825 — 27 horno-uhorskí ablegáti vykladali, že maďarská úradná reč v ich stoliciach je nemožná, lebo ľudia nevedia po maďarsky, odpovedali im, že ak ľud horno-uhorský nevie po maďarsky, to je nič. Veď ľud nevedel vraj ani po latinsky, a úradnou rečou bola a je latinská. V Marmarošskej zo stotisíc obyvateľov najviac ak 10 tisíc vie po maďarsky, a úradnou rečou v stolici je už maďarská. Boršodský poslanec predložil návrh, že ak nevie po maďarsky, majster nemôže byť prijatý do remeselníckeho cechu. Proti maďarčine a všetkým s ňou spojeným výstrednostiam ozvali sa ablegáti z Oravy, Turca, Šariša, zo Zvolenskej; najrozhodnejšie vystúpil trnavský kanonik Alex Jordánsky³⁵ a povedal medziiným aj to, že „nebolo to v Uhorsku nikdy, žeby sa zákony v maďarskej reči boli donášali. Nevideli sme od času sv. Štefana ani jediného diplomu po maďarsky napísaného.“ Ale akýkoľvek dôvod bol márny. Zastaviť tento prúd už nebolo možno. Maďari v svojej netolerantnosti chceli mať jednotný, maďarský národný štát. I hnali sa napred s rozpálenými hlavami a so zamútenými očami. Najväčšiu prekážku videli v Slovákoch — proti nim počínali si teda najfanatickejšie.

Podľa uhorskej ústavy všetka moc v štáte prináležala zemanom. Zemianstvo zas nezáviselo od národnosti, ono tvorilo sa zo všetkých národov Uhorska, v správe krajiny zastúpené boli teda všetky plemená, bývajúce v Uhorsku — kýmkoľvek latina bola úradnou rečou. Maďari, usilujúc sa uviesť miesto latiny svoju reč, postavili vec tak, že to, čo do tých čias zemianstvo predstavovalo v krajine, bude predstavovať ich národ. Oni stotožnili sa so štátom. A z toho nasledovalo potom, že tu každý, kto chcel sa dostať bližšie k moci, usiloval sa stať sa Maďarom — učil sa po maďarsky. Slovanským zemanom, ktorí v prvých časoch statočne protivili sa uvedeniu maďarskej reči na miesto latiny, ak nechceli prísť o všetko, čím dosiaľ boli, tiež nepozostávalo iné, ako učiť sa maďarsky a pridávať sa k Maďarom. Išlo to sprvu ťažko, ale ako pribúdalo škôl maďarských, tak obľahčoval sa proces. A osud Uhorska bol rozhodnutý na — sto rokov.

*

Kanonik Jordánsky, ktorý na sneme ozval sa proti maďarčeniu, bol z bernolákovcov, člen Učeného slovenského tovarišstva. (Máme i ódu od Hollého, v ktorej je Jordánsky ospievaný.)³⁶ Ináč pod náporom nedobrých okolností spolok vtedy už neúčinkoval. Sám Bernolák umrel na začiatku 1813. roku, Fándly ešte pred ním. Kanonik Palkovič bol zaujatý prekladaním a vydávaním Písma svätého, doplňovaním a vydávaním Bernolákovho Slovara.^[45] Onedlho (1831) umrel i primas-arcibiskup Rudnay, a nových členov, nových ľudí spolku nepribúdalo. Veď zanikla i Učená spoločnosť banského okolia a 1832. roku i Malohontská spoločnosť. Kollár len horko-ťažko vydržal na peštianskej slovenskej fare; Šafárik, pre ktorého v Hornom Uhorsku nebolo chleba, nemohol obstáť ani v Novom Sade, pod záštitou srbských pravoslávnych inštitúcií: 1833. bol prinútený odísť akoby na milosť do Prahy. (Už roku 1821 písal Palackému: „Ptáci nebeští i zvířatá zemská mají kde hlavy skloniti, ale — syn Slavie nemá.“) Na bernolákovskej strane rozvíjala sa len vzácna básnická tvorba Jána Hollého a nahradzovala i spolky. Od pokolení, ktoré budú viacej vedieť, ako my vieme, básnik Svatopluka, Cyrilo-metodiády, Sláva, elégií, ód a selaniek bude obdivovaný i pre svoj jazyk — taký spôsobný vyjadrovať všetky odtienky najrozmanitejších vecí, pochodov a myšlienok, taký krásny, určitý, vo výrazoch i formách ustálený, ani čo by od vekov bol býval vzdelávaný literárne. Na druhej strane, ktorá zostávala pri spisovnej jednote s Čechmi, význam Jána Kollára pre celé Slovanstvo ešte vždy rástol. V Bratislave Ústav československej reči a literatúry 1828. obnovený začínal intenzívnejšie účinkovať. Ale že krajinské pomery pre slovenskú vec stávali sa horšími, poznať i po Kollárovej Slávy dcere. V týchto rokoch rozmnožoval ju znelkami najbojovnejšími, najviac hnevu vyrážajúcimi. Štatistika raz zistí, že v týchto časoch Slováci zo svojich krajov začali sa tratiť po svete. Keď na začiatku 18. storočia, po vyhnaní Turkov z južného Uhorska, kolonizovali sa spustnuté kraje, poodvádzali ta Slovákov na celé osady; ale to nebolo také zlé, ako keď potom o 80, o 100 rokov nepozorovane odchádzalo obyvateľstvo slovenských krajov dolu dolinami, ani prsť zo strání podtatranských dolu riekami. Osady, pozakladané po Báčke, po Banáte na začiatku 18. storočia, trvajú pri svojej slovenskej národnosti, kvitnú a svedčia o životaschopnosti slovenského národa: Slováci, ktorí po jednom, ale neprestajne tratili sa zo svojich krajov, kde pre nich pri nedobrých pomeroch nebolo dosť chleba, rozmnožovali obyvateľstvo maďarských obcí v kotline dunajsko-tiskej.

vzdychal náš Sládkovič.⁴⁰ V druhej polovici 19. storočia v niektorých väčších maďarských mestách dolnozemských z každých troch ľudí už aspoň jeden mal slovenské priezvisko…

„Písať rečou ľudu najbližšou, jeho vlastnou!“ ozývalo sa u malých národov slovanských, a sila tej pravdy bola už temer všade viditeľná; kriesili sa vrstvy prv mŕtve. U Slovákov, čo akí duchovia roznášali tu svetlo, ono jednako nemalo náležitého účinku. Vyhášalo, otupovalo, trávilo sa všetko najmä maďarónskymi školami. U Chorvátov, hoci od 1790. roku mali príkru borbu s maďarizmom, na začiatku 1830. rokov novou písomnosťou už mnohosľubne začalo sa prebúdzanie národa. Vtedy, keď u nás i horliví a duchom pevní ľudia už o nejednu nádej boli chudobnejší. V druhej polovici 1820. rokov, ako známe z jeho listov, ani Šafárik neveril, že by bola možnosť zachovať slovenskú národnosť.

II. Ľudovít Štúr

O prvej tretine 19. storočia veru nemožno povedať, žeby duchovní predstavitelia Slovákov boli spali. Na všetky strany zaujatosť za slovenskú vec a slovenské vzdelanie. Dňa 3. septembra 1822 Fraňo Palacký z Čúzu⁴¹ (v Komárňanskej stolici), kde po vyštudovaní v Bratislave bol vychovávateľom, písal Kollárovi do Pešti: „Já ještě dnes hodlám odebrati se do Ostřehoma ku p. kanovníku Palkovičovi, u něhož sem před několika týdni Bernolákův slovenský slovník v rukau měl.“ Kollár ponáhľal sa odpovedať Palackému hneď 6. septembra, aby len pobádal kanonika Palkoviča čím skorej vydať „slovník onen Bernolákův. Jak slyším,“ — doložil — „sám primas Rudnay chce jeho vydaní napomáhati.“^[46] Kollárovej Slávy dcery najdôležitejšie vydanie je z roku 1824; o dva roky pozdejšie v Budíne vyšli Šafárikove dejiny slovanských rečí a literatúr; 1826. Ján Hollý už tvoril Svatopluka, veľkolepé obrazy z dávnej minulosti Slovákov. Popri literárnom pestovaní reči, najbližšej ľudu, panujúci romantizmus vyžadoval budiť lásku i k národným zvykom a obyčajom, k slovenskej tradícii, nazývanej u Rusov „živou starinou“, a teda zapisovať, zbierať prostonárodné piesne a povesti. Samuel Rožnay, Ján Benedikti a bratislavský študent Fraňo Palacký začali zbierať skoro po vydaní Karadžičových povestných srbských piesní. Ján Hollý, tak sa zdá,^[47] zapisoval slovenské prostonárodné piesne v svojom rodisku a jeho okolí ešte prv, a malohontský Matej Holko († 1785) asi samý prvý. Šafárik, Kollár a Benedikti roku 1823 už vydali vzácnu knižočku Písně světské lidu slovenského v Uhřích^[48] No predstavitelia slovenskej veci boli všetko kabinetní ľudia, ľudia pera, a v tie časy písmo a kniha, pri ťažkej komunikácii, len veľmi pomaly mohli sa šíriť. Rozpálený maďarizmus, vrhnuvší sa na slovenské snahy, mal iné zbrane. A mal pomoc v politike viedenskej, Metternichovej, ktorá zo strachu pred Slovanstvom, čiže pred Ruskom, mala zimnicu.^[49] Ako 22-ročný študent v 1817 Šafárik z Nemecka písal Palackému: „… Ještě není prohráno… Zemřeme-li i my, jako otcové naši, ničeho nedovedše, zemřeme pro idey, a člověk člověkem jest, že pro idey zemříti může… Než zbytečná jest bázeň naše: procítli národové Slovanů. S novým pokolením nová všudy vykvetá síla…“ I začal potom svoju verejnú službu v Uhorsku v takomto duchu. Prešlo však niekoľko rokov, a Šafárik ako Slovák, už mával beznádejné chvíle. V marci 1824 už napísal Kollárovi: „Já naprosto nemám náděje nižádné, že by mezi našimi uherskými Slováky kdy lépe bylo.“^[50]

Okrem niekoľkých, hotových boriť sa, prebudení Slováci sa uťahovali. I mnohosľubný Ján Benedikti, Šafárikov priateľ a Palackého mentor, ako profesor v Kežmarku celkom zatíchol. Uhorský snem zas akoby bol nabral novej odvahy. Aby ustanovenia o maďarskej reči, a to z rokov 1790 — 91 v XVI., z roku 1792 v VII. a z roku 1805 v IV. zákonnom článku, vraj ľahšie mohli byť uvedené do života, roku 1830 o užívaní maďarskej reči snem VIII. článkom zákona vyniesol šesť nových ustanovení. Z nich štvrté bolo: aby v krajine nikto nemohol dostať verejný úrad, kto nevie po maďarsky, a piate ustanovenie: že od 1. januára 1834 nikto nebude pustený na advokátsku skúšku, kto po maďarsky náležite nevie.

Čo sa dialo u nás, ako šírila sa maďarčina i v mestečkách slovenských pri zákonoch od 1790. roku donášaných a pri vrchnostenských brutalitách lajoš-komárňanským podobných o tom môžeme sa poučiť i z Kocúrkova Jána Chalupku. Táto veselohra, vydaná prvý raz v 1830., dnes je znamenitým historickým svedectvom. Keď na sneme v rokoch 1825 — 27 slovenskí zemania dokazovali, že maďarčina nemôže byť úradnou rečou, lebo v horno-uhorských stoliciach nieto úradníkov vediacich maďarsky, vtedy slovenské mestečká už zmiešanými robili ich čižmármi (Tesnošilovci) i iní remeselníci, vandrovavší v Miškovci a páni z Chudobíc.^[51] Majster Tesnošil je už len vtedy spokojný, keď do svojej reči zamieša maďarskú vetu, a inšpektor evanjelickej cirkvi kocúrkovskej, pán z Chudobíc, sám síce nevie po maďarsky, ale novému učiteľovi nakladá maďarčiť školu a syna má Attilu. Z archívov slovenských zemianskych rodín z prvej tretiny 19. storočia známe množstvo listov, písaných peknou slovenčinou; Alexander Prónay⁴² zaujíma sa za literárne práce Jána Kollára a Šafárika, chorého Kollára pohostinne prichýlil u seba v Tót-Almáši; Alojza Medňanského,⁴³ pôvodcu pre nás vzácnej knižky Malerische Reise auf dem Waagflusse a i z Kollárových Spievaniek známeho zberateľa slovenských prostonárodných piesní, Ján Hollý ešte i 1839. roku, keď už bol čestným členom maďarskej akadémie, v liste Martinovi Hamuljakovi nazýva „znamenitým Slovákom“: Ján Chalupka jednako veľmi ostroumne zachytil a zachoval nám z prvej tretiny 19. storočia typ pána z Chudobíc.

Ešte v novembri 1822 Šafárik bol napísal Palackému: „Já jsem toho domnění, že pokud v Uhřích nějaké společnosti nestlučeme, ktorá by časopis pro osvícenější čásť lidu zřídila, ničeho nedojdeme.“^[52] V Bratislave Palkovičov Týdenník, ktorý vychodil od 1812. roku, 1818. zanikol, a viac nebolo možnosti stvoriť noviny — nedali povolenie. Martin Hamuljak pri pomoci kanonika Palkoviča, ako známeho mecéna, bol by chcel založiť noviny, ale nepodaril sa ani jeho plán.

Šafárik, ako spoznal ťažký stav slovenskej národnosti, tým viac dumal o jej zachránení. Ako raz bola sa v ňom vzbudila pochybnosť o slovenskej národnej budúcnosti, potom už (do 1833. roku) čím diaľ, tým viac pridával sa ku smeru, ktorého pôsobením od konca 18. storočia prebúdzali sa slovanské národy. „… Buďte přesvědčen,“ — písal Kollárovi v marci 1826 — „že jestli národnosti pomoci chceme, dolu, k národu a řeči jak jest, ne k éteru… pohlédati máme.“^[53] A o rok už hovoril Kollárovi do duše: „Pokud si naši Slováci jakýsi svému nářečí přiměřený spisovný sloh, nech třebas na základech české gramatiky, nezarazejí: až potud nebude u nás národné literatury, nebude u lidu chuti ku čtení. My spisovatelé budeme jen braminové mezi lidem naším: jako sme posavad byli…“^[54]

Ale zas prešlo len pár rokov a Šafárik prostred výbojov maďarizmu stratil nádej na zachovanie Slovákov. Ku koncu 1830. z Budína Martin Hamuljak oznámil mu v liste, že robí výpisy zo snemových denníkov o ustanoveniach strany maďarskej reči od smrti cisára Jozefa II., aby, ak uzná sa toho potreba, mohli byť tlačou vydané. Šafárik 21. decembra (1830) mu odpovedal: „Já, milý příteli, se obávam, že už všecko pro nás pozdě. Všecko se tam schyluje, že národy slovenské v Uhřích pomaďarčeny budou. Jestli ne dobrovoľne, tedy násilně. Ale nebude, tuším, ani násilí třeba. Mně se zdá, že národ náš v tomto ohledu už tak otrlý a ze všeho citu národnosti vyzutý, že mu je naposledy jedno, nechť ho třebas Židem, Cigánem, Turkem etc. udělají, nech mu jen chleba a vody nechají. Vyznám se Vám upřímně, že tak smýšlím, a jinak smýšleti nemohu. O 20 nebo 30 let bude po všem veta. Aspoň já této hanby zde v Uhřích dečekati nechci — nýbrž s boží pomocí se zavčasu někam na stranu, na pravo nebo na levo, uchýlím a vzdálím.

Co se zde okolo mne děje, mrzuto jest i jen zpomínati. Ve všech stolicech, městách etc. stanoveno, aby se všecko maďarsky vedlo, konalo, mluvilo. Zde v Novém Sadě kdyby kdy 1000 exemplářů uherských grammatik a slovníků měl, za týden by prodati mohl. Naši mladí Srbové, Páni, Paníkové, advokáti, juráti etc. etc. s grammatikami uherskými jako zbesnělí po ulicech a z dom do domu běhají. Chtějí prý za 3 léta dokonalí Maďarové býti. Sám na své uši jsem slyšel, kterak je jeden z našich profesorů (spolu akvokát) s jiným mladým advokátem, s kterýmžto v jednom domě bydlí, zavázal, že nikdy mezi sebou více jinou řečí nepromluví, nežli maďarskou. Zdejší primarius judex, Srb, člověk nemladý, chce za tři léta dokonalým Uhrem povstati. Slovem, mně se tito lidé okolo mne zdají anebo zpití, anebo jakýmsi závratem zachváceni býti…“

Šafárikovej duši bolo to strašné, chystal sa utiecť z Uhorska. Ale hoci by on inak bol hľadel na veci, pri ohavnostiach viedenskej politiky Šafárik nemohol sa udržať ani v Novom Sade, pod záštitou srbskej pravoslávnej cirkvi. Volali ho za profesora do Kežmarku, vtedy neprijal: roku 1833 v Novom Sade bol by ostal bez chleba, keby priatelia neboli ho prichýlili v Prahe. (Do Nemecka, kam volali ho na profesúru, nechcel sa „predať“.)

Kollárovi v tie časy podarilo sa urobiť svoje postavenie v Pešti pevnejším. A ohňa v duši ako by mu bolo ešte pribudlo. Roku 1834 stal sa predsedom Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý hlavne z pozostatkov bernolákovskej školy, teda z katolíkov slovenských, založil v Budíne Martin Hamuljak. Spolok podujal vydávať almanach Zoru, a Kollár vypisovaním listov na svojich známych pomáhal Hamuljakovi zbierať rukopisy. Štyri knižky Zory (1835, 1836, 1839 a 1840) razia prechod na jednej strane od bernoláčtiny, na druhej od češtiny ku strednej slovenčine spisovnej.^[55] Roku 1836, v prvom ročníku Hronky, časopisu Karolom Kuzmánym v Banskej Bystrici vydávanom, svoju rozpravu o slovanskej vzájomnosti Kollár napísal takým slovenčiacim jazykom, že redaktor Kuzmány ohradil sa proti nemu. V rokoch 1834 a 1835 v Pešti vydal dva veľké zväzky slovenských prostonárodných piesní, pod titulom Národné spievanky. Oslave predkov slovanských bola venovaná hlavná časť Hollého epických diel, vydávaných v Zorách. Veľkí ľudia znamenitými dielami stavali sa proti tomu, čo v Uhorsku od 1790. začalo sa menovite krajinskými zákonmi, proti zatláčaniu a duseniu slovenskej reči. Ale účinky na slovenskej strane nezodpovedali vynakladaným námahám. Slovenská vec bola bránená zbraňou ducha, a maďarizmu už slúžil štátny stroj. Slovenskej veci nepribúdalo ľudí. A doba tých, ktorí z kabinetov, od svojich písacích stolíkov, boli by vystúpili a hodili sa celí do prúdu života boriť sa za svoje pravdy, ešte nebola prišla.

Roku 1839 český spisovateľ Karol V. Zap⁴⁵ listovne popýtal Kollára, aby napísal dejiny Slovákov. Kollár v svojej odpovedi uznal, že taká knižka bola by u nás veľmi potrebná, ale vyhováral sa ťažkými okolnosťami svojho postavenia. Zap vraj môže vedieť i z novín, aké nepriaznivé sú v Uhorsku pomery pre také podujatie. „My sme zde,“ — písal Kollár — „jako Daniel v jame lvové. My spisovatelujeme takořka jen kradmo, anť se zde každá nová slávská kniha tak považuje, jako zrada vlasti a zločin proti velebnosti maďarského národa. Spisovatelé a slavomilové týráni a trápení bývají tajně i zjevně nelidskostmi, které by u jiných vzdělaných národův snad ani víry nenašli. Nic méně však přece děláme co možno, aspoň s korábem nad potopou plávajíce, dokud buď neutoneme, buď břehu nenajdeme.“ Akoby na vysvetlenie k tomu ešte doložil: „Prítomný sněm maďarský zaneprázdňoval se přes celé léto… ničím jiným, než jakby se řeč maďarská po celých Uhřích rozšířiti a zvelebiti mohla. Žádají sněmovníci, aby všady ve všech největších i nejmenších školách toliko v maďarštině se učilo, všechny úřady jen v této řeči sobě dopisovali, nikdo aby nedostal práva osazení se zde, zemanství, panství, anobrž ani úřadu jakovéhokoli, kdo neumí maďarsky; za mešťana v král. městech aby nikdo přijat nebyl bez této řeči. Aby… na ulicích, domích, lodích žádný jiný nápis nebyl, než maďarský… Matriky a všeliké knihy církevní aby se v této řeči vedli, vojsko v ní se cvičilo a komandovalo…“ (ČČM 1893, s. 183.)

Ján Kollár skladal ešte nádej vo Viedeň. Dúfal, že panujúca rodina a viedenská vláda v svojom záujme budú sa ujímať uhorských Slovanov. Onehdy vraj — doložil v liste Zapovi — „nejjasnější náš pán a cisář slovutného spisovatele chorvátského p. Gaja⁴⁶ briliantovým prstenem obdarovati ráčil, co odměnu za jeho zásluhy o ilyrsko-slavskou literaturu.“ Nevedel ešte Kollár, že Ľudovít Gaj vtedy príliš začal sa kloniť k viedenskej politike.

Stolica slovenskej reči a literatúry, založená v Bratislave na lýceu 1803., dlho nezdala sa mať zvláštnejšieho významu; Palkovič ako učiteľ málo dokázal. Ale na konci 1820. rokov mládež sama chytila sa novej veci. Učiť sa u Palkoviča púhej gramatike česko-slovenskej, ona, oduševňovaná už slovenským duchom, považovala za málo. Stvorila si pri ústave slovanskú knihovňu, ustrojila spoločnosť česko-slovenskú a na schôdzach spoločností rečnievala z poetov, svoje písomné práce čítavala a vydávala druhom na posúdenie. Bolo to roku 1828 a ako ustrojiteľa tejto dobrej veci spomínajú sa študenti Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol štúr, Samuel Godra, Jur Matúška, Samuel Babylon, Štefan Caltík a Malej Holko. Prvým predsedom spoločnosti bol profesor Palkovič; námestného predsedu mládež volila sama spomedzi seba. V školskom roku 1831 — 32 námestným predsedom stal sa Samo Chalupka, „živý, krásny mládenec,“ — ako hovorí J. M. Hurban — „ktorý prvý zachytil duše slovenské ako náleží a rozožal oheň túžby a poézie.“^[56] Život slovenskej mládeže v Bratislave stával sa ideálnym. Za príkladom bratislavskej slovenskí študujúci založili si spoločnosti i v Prešove, Levoči, v Kežmarku a v Banskej Štiavnici.^[57] Predsedníctvo bratislavskej spoločnosti prejal profesor Ševrlay,⁴⁷ turčiansky rodák z Bystričky.^[58]

A ešte ozajstejšia slovenská škola začala sa v Bratislave v druhej polovici 1830. rokov, keď slovenskej mládeži na čelo dostal sa Ľudovít Štúr.

*

Samuel Ormis,⁴⁸ profesor revúckeho slovenského gymnázia a bystro-umný pedagogický spisovateľ slovenský, roku 1872 napomínal slovenskú spoločnosť v almanachu Živeny: „Vy, matky slovenské, ste prvý a najmohutnejší činiteľ pri národnej výchove… Vy tvoríte srdce synov a dcér svojich: otec a učiteľ dáva im len známosť… Povedzme si len pravdu: koľko našich výtečných národovcov zle vychovalo svojich synov! A prečo? Preto, že ich manželky neboli od srdca oddané národu… A preto, vy mládenci slovenskí, ak opravdu milujete svoj národ, berte si za manželky len verné Slovenky, čo je aká chudobná, len nech je rodu verná!… Verná Slovenka i v chudobe nazháňa bohatstva a vychová synov národu verných. Však otec Štúrov nebol bohatý — on chudobný učiteľ v Zay-Uhrovci vychoval štyroch synov^[59] z chatrnej pláce a nábožná manželka jeho nasýtila celé zástupy žiakov, ktorí ako priatelia jej synov prichádzali do Zay-Uhrovca na viac dní sa zabaviť. I ja som bol tam roku 1842 a videl som ten poriadok, tú dobrosrdečnosť, to pohostinstvo, a od tých čias mi bez prestania na mysli tanie, že k výchove veľkých ľudí nevyhnutne potrebná je nábožná a vznešeného ducha mať… O Kollárovej a Hollého matke neznám nič. O Šafárikovej som len toľko dopočul, že v chudobnej fare kobeliarovskej v trpezlivosti opatrovala početné dietky svoje a slúžila za príklad nábožného života.“^[60]

Mať Ľudovíta Štúra bola Anna, rodená Michalcová. (Veľká nevďačnosť naproti materiam je, keď i v obšírnych životopisoch znamenitých ľudí matere nebývajú ani nazvané.) O nej i Jozef M. Hurban hovorí: „Pani Štúrová bola dobrosrdečná, cnostná, pobožná, tichej povahy, k tomu cele preniknutá duchom povestí a dobrých mravov národných. Pieseň pobožná i národná bývala obživou a oduševňovateľkou ich domácnosti…^[61] Štyroch synov a jednu dcéru vychovali títo chudobní rodičia k vysokým stupňom vzdelanosti a oduševnenia.“^[62]

Ľudovít, narodený 29. októbra 1815, zvláštneho učiteľa mal v prvých triedach gymnaziálnych v Rábe v Leopoldovi Pecovi.⁴⁹ Budúcnosť slovenských chlapcov v tieto časy vôbec závisela od toho, do rúk akých učiteľov sa dostali. Leopold Pec, syn otca Skaličana, v Rábe svojich slovenských žiakov učil v duchu, akého on sám nabral zo spisov Dobrovského, Kollára, Šafárika; hovorieval im o príbuznosti Slovákov so Slovanstvom a robieval narážky na budúcnosť veľkého plemena.^[63]

Po dvoch školských rokoch rábskych Ľudovít Štúr prišiel do Bratislavy už s vrelým citom slovenským. Tam učil sa jeho starší brat Karol. Vedľa neho zo starších študentov slovenských Ľudovít prizerával sa najmä Samovi Chalupkovi, junákovi za ideály zapálenému. Hneď prvý rok v Bratislave Kollárova Slávy dcéra bola už každodenným chlebom Ľudovítovým. Vo filozofii, ako člen knihovne a spoločnosti slovenskej, trávieval dni a noci čítaním slovanských kníh. Postupne sa rozvíjajúc, vyrástol za prvého medzi slovenskou mládežou. Keď starší poodchodili z Bratislavy, vedenie mládeže prirodzene prešlo na neho, Ľudovíta Štúra.

Pekný, strunistý — hovorí o ňom najpovolanejší svedok Jozef M. Hurban — štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zahrievajúci sypúcimi očami a s tmavo-gaštanovými bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno bolo mu odporovať. Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov. Tvári bol podlhovastej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol sa s ním merať. Príťažlivosť mal takú veľkú, že ani náruživí a bezohľadní protivníci s ním zoči-voči nevydržali. Hlas jeho bol zvonovitý, prenikavý, či ku spevu a rečneniu, či k hrozbe ustrojený.

Na lýceu boli tri spoločnosti mládeže: maďarská, podporovaná a protežovaná predstavenými, nemecká a slovenská. Popri predsedovi, profesorovi Ševrlayovi, v slovenskej spoločnosti Ľudovít Štúr spravujúcim námestným predsedom bol od 1836. roku. Mládež slovenská prichodila do Bratislavy národne neprebudená: Štúrovým heslom bolo získavať duše národu. Na začiatku školského roku až s napínaním síl priťahoval členov do slovenskej spoločnosti i sám i pri pomoci najhorlivejších šuhajcov. Keď zas blížil sa koniec školského roku, usiloval sa pripraviť mládež k úlohám letným, vakacionálnym. Každému uložilo sa za povinnosť vyhľadávať cez leto šuhajcov schopných, talentovaných a volať ich do škôl do Bratislavy. Nadpriadať priateľstvo s vynájdenými, čítavať i rečnievať im básne slovenské i slovanské a upozorňovať ich, aký nový život poznajú v Bratislave. Lepší speváci museli sa zásobiť národnými piesňami. Slávy dcéra a Hollého básne učili sa naspamäť. A okrem toho všetkého bol predpis zbierať piesne a povesti slovenské, zapisovať miestopisné názvy zo slovenských krajov, zapisovať si učených mužov, s literatúrou slovenskou sa zaoberajúcich a vôbec ľudí, naklonených slovenskému národu.

Keď blížil sa začiatok školského roku, Štúr v Bratislave pre jedných z očakávaných vykonával u profesorov privátne hodiny, pre iných pomáhal vyhľadať lacné bývanie. Začal sa školský rok a poprichodila mládež, vtedy usporiadal slávnostné zasadnutie spoločnosti, aby priťahovalo nových členov. Potom nasledovala schôdzka spevokolom zvaná, získať tých, ktorí sa ešte nerozhodli, či im vstúpiť do slovenskej a či do maďarskej spoločnosti. V spevokole samé reči a spevy: nejeden zo slovenských šuhajov, ktorí to prvý raz videli a počuli, bol k slzám pohnutý a na druhý deň hneď išiel k tajomníkovi dať sa zapísať do spoločnosti.

Verejné zasadnutia spoločnosti bývali v lyceálnej miestnosti. V stredu a v sobotu popoludní rečnievali sa primerané kusy z diel slovenských básnikov a čítavali sa práce členov, vopred vydané na posúdenie. Po rečnení nasledovalo jeho posúdenie, po prečítaní členskej práce, čítala sa jej písomná kritika. O všetkom tajomník viedol zápisnicu. Pritom v druhých hodinách bývali prednášky. Štúr prednášaval o česko-slovenskej gramatike, o slovanských literatúrach a dejinách. Benjamin Červenák⁵⁰ učil srbsko-chorvátskej reči, Boleslavín Vrchovský⁵¹ francúzštine, angličtine i taliančine. Okrem verejných hodín Štúr zhromažďoval mládež a s nadšenosťou vykladal Kollárovu Slávy dceru, Hollého básne a zo slovanských básnikov najmä Mickiewicza, Puškina, Chomiakova. Neraz v jednu hodinu Štúr rečnil šuhajcom napr. časť z Hollého Svatopluka, cyklus najkrajších zneliek zo Slávy dcery a baladu Mickiewiczovu. V škole už v druhej polovici 1830. rokov často zastupoval profesorov, napríklad chorých: keď v triede teda zbadal výraznú tvár, pekné oko, vyzvedal sa o šuhajovi, upozorňoval na neho priateľov, aby ho pritiahli. Jozef M. Hurban už šiesty rok učil sa v Bratislave, a ešte neprináležal k slovenskej mládeži. Tu raz podvečer stretol ho na ulici Štúr, zastavil a spýtal sa ho:

„Čo teda — cvičíte sa v slovenskej reči? Vy máte dobré schopnosti.“

Zarazený Hurban mlčal. Nevedel čo odpovedať.

„Veď ste Slovan, pravda? A priateľom vaším je Jurko Záborský.“⁵² (Jurko Záborský bol Štúrov oddaný učeník.)

„Áno, som Slovák,“ temer nevedomky a nesmelo povedal Hurban, „a Jurko je mojím priateľom.“

„Hodný šuhaj! Len sa ho pridŕžajte a navštívte i mňa… Dobrú noc!“

Hurban priznal sa, že je Slovan. Rozpálený a do myšlienok zábrany prišiel domov. Okienko jeho izby svietilo sa ešte i po polnoci: po ťažkých myšlienkach, s ktorými strávil večer, písal verše — slovenské verše. Ráno išiel s nimi k Štúrovi. Tak, ako chodili k nemu so svojimi prácami jeho učeníci.^[64]

To bolo v lete 1835, na konci školského roku. V jeseni Jozef Hurban nový školský rok začal už ako člen slovenskej spoločnosti. Skoro stal sa jednou z jej okrás a potom v živote — Hurbanom.

História slovanských národov bývala predmetom Štúrových rečí i na vychádzkach do prírody, do hôr. Rád rozprával o srbských národných piesňach, o kráľovičovi Markovi, o maloruských dumách a najmä o Veľkej Morave Rastica a Svätopluka, o slovanských apoštoloch Cyrilovi a Metodovi i o najnovších zvestiach zo slovanského sveta. Všetko tak, aby bolo poučením i aby priťahovalo do jeho krážov. A tu každý bol povinný rozpovedať, čo robí, čo číta, čo ho zaujíma. V tôni lesnej, na trávnikoch mládežou obstúpený hovorieval o Slovanstve, o ťažkom postavení slovenského národa a o veľkých povinnostiach jeho mládeže. Keď prvý raz vyviedol svojich na Devín, pamätný hrad veľkomoravský, spod ktorého Nemci, dychtiví robiť výboje dolu Dunajom, za Rastislava a Svätopluka s krvavými hlavami vracali sa domov. Štúr svojou rečou z hradby devínskej povedanou vzbudil v mladých poslucháčoch dojmy nevyhladiteľné na celý život. Rečou svojou ešte sám celý preniknutý začal spievať: Nitra, milá Nitra. Vopred pripravený rečník predniesol z Hollého Svatopluka prekrásnu reč Zemežízňa, povzbudzovavšieho národ proti Nemcom, obliehavším Devín:

Tomášikovu Hej, Slováci!, vtedy ešte novú, na Devíne spievali na znak jednoty a neohrozenosti pochytaní v kole za ruky. Ramená, predstavujúce reťaz, pri silnejších vetách dvíhali sa nad hlavy.

V školských prázdninách Štúr zaviedol cestovaním po slovenských krajoch budiť lásku k národu. Aby ukázal príklad, hneď v lete 1836 sám chodil po Nitrianskej stolici. Rozprával o minulosti Slovákov, o ich ťažkej prítomnosti, ukazoval cesty k lepšej budúcnosti a budil nádej predstavovaním veľkej rodiny slovanskej. Učil, povzbudzoval, čítal, rečnil, spieval, zapisujúc si piesne, ktoré boli mu nové, a, rozumie sa, neobišiel Jána Hollého v Maduniciach. Z jednej obce do druhej odprevádzali ho celé spoločnosti.^[65] Cestovaním takýmto obľahčovali sa úlohy, predpísané mládeži na čas letných prázdnin. Študenti, ktorí skončili učenie v Bratislave a vstupovali do života, zaviazali sa zostať so spoločnosťou v stálom spojení.

Bratislavská spoločnosť hneď zaviedla dopisovanie s každou inou spoločnosťou slovenskej mládeže, utvorenou na inej škole. Spoločnosti dopisovali si i o tom, čo robia, ako pracujú, ako pripravujú sa členovia za účinlivých Slovákov a horlivých Slovanov. Štúrovi pri každej veci išlo o zjednocovanie Slovákov, rozdelených vierou, nárečiami, dolinami, horami a tisícročnou nedobrou minulosťou; preto, rozumie sa, dopisovanie rozšírilo sa i na semeniská katolícke. Slovenským národným duchom oduševňovaná mládež vykoreňovala staré predsudky, ktoré delili bratov od bratov. A najpilnejším, najčulejším dopisovateľom bol sám Štúr. Kdekoľvek dozvedel sa na Slovensku o človeku dobrej vôle, alebo potrebnom posmelenia, on hneď vyhľadal ho listom.

Pritom ešte Bratislava, mesto, v ktorom korunúvali uhorských kráľov, v ktorom zasadali snemy, bola príťažlivá pre mládež. Na bratislavských školách učievalo sa i hodne Srbov a Chorvátov. Samých Srbov na lýceu a v Štúrovom krúžku hneď v prvé roky bývalo okolo tridsať. Chorváti chodili do Bratislavy na snem; s politikmi prichodila i mládež, mladí advokáti, juráti, pisári. S mladými Štúr oboznámil sa ľahko, a skrze mladých i so staršími, s poslancami. Počnúc od grófa Janka Draškovića⁵³ alebo neohrozeného Metela Ožegovića⁵⁴ až po najmladšieho juráta, Chorváti navštevovali i schôdzky slovenskej spoločnosti, a tam vítavali ich vo všetkých hlavných slovanských jazykoch a slávnostnými deklamáciami. Mládež, chorvátska i srbská, chodila i do slovenských spevokolov.^[66] Ľudovítovi Štúrovi nedostačilo len hovoriť o Slovanstve: on išiel so všetkým do života. V liste, ktorým 1836. menom slovenskej Spoločnosti v Bratislave pozdravil nový spolok chorvátskych klerikov v Záhrebe, Štúr doložil, že Chorvátov a Slovákov spojuje totožný záujem: obrana proti maďarstvu.^[67]

Pravda, na krásne začiatky hneď bol urobený úder. Dňa 5. apríla 1837 vyhlásili nariadenie kráľovskej námestnej rady, ktorým zakázali sa spolky mládeže na evanjelických školách. Rozumie sa, len spoločnosti mládeže slovenskej; maďarské spoločnosti ostali tak, ako boli.

Ale ducha, keď je raz zobudený, ťažko potlačiť. Predseda, profesor Ševrlay, a námestný predseda Štúr zatvorili zakázanú spoločnosť a otvorili Ústav literárny, s profesorom Palkovičom ako predsedom a Ľudovítom Štúrom ako námestníkom profesorátu. Okrem dvoch výkonných a dvoch teoretických hodín týždenne ustanovili ešte dve hodiny historických prednášok, kde námestník Štúr učieval slovanským dejinám a slovanskej literatúre. Z dôvery profesorov, ktorú získal si už dávnejšie, Ľudovít Štúr ako námestník profesora Palkoviča, dostal sa i do nižších tried gymnaziálnych učiť slovenčine (českoslovenčine), a tam skladal so svojimi učeníkmi i verejné skúšky.

Išlo všetko v tom duchu a tým poriadkom, ako do zakázania spoločnosti. Kollár, ktorý vždy načúval a prezvedal sa, čo robia Slováci, a keď niečo potešiteľného zachytil, zvestoval to potom iným vpravo-vľavo, — Kollár 11. júla 1838 písal Michalovi Godrovi: „Naši břetislavští Slováci krásné naděje vzbuzují: tuším, že Vám vědomo bude, jak hezky sobě ve všem počínají a Maďary zahanbují.“ V ten rok z jari bola v Pešti povestná povodeň, ktorá mnohé vrstvy obyvateľstva uvrhla do núdze. Bolo treba pomáhať. A vtedy, 7. apríla, Kollár chválil sa v liste Godrovi: „Slováci prešporští překrásně a ušlechtile se proukázali: skrze dva vyslance poslali zdejším Slovanům (Slovákům, Čechům, Srbům, Polákům) 100 výborných chlebů a 60 funtů syra. Mnozí prej z nich 3 — 4 dni do alumnie a konviktu nešli, sobě utrhli, jen aby nám uspořiti mohli!“

Keď po školskom roku v lete 1838 Ľudovít prišiel domov z vakácie, rodičia ho temer nepoznali, unaveného, vyčerpaného, schudnutého — jeho, ktorý býval svieži, plný, silný. Pravda, pri dobrej mamičke a v prírode uhrovskej, ktorú miloval od svojho detstva — pod Rokošom, na Brezinách a Kňazovom stole, skoro prinavrátila sa jeho telesná sviežosť. V jeseni odišiel do Nemecka, na univerzitu do Halle. V ústave bratislavskom zastupoval ho prvý rok Benjamín Červenák, druhý rok August H. Škultéty.

Maďarizmus v týchto časoch už neznal nijakých medzí. Boršodská stolica, v ktorej bolo ešte hodne slovenských obcí, v novembri 1833. roku vypovedala, že všetky verejné písomnosti na území stolice môžu byť len maďarské. Matriky maďarské; školské vyučovanie od abecedy počnúc maďarské, len kde by deti ešte nevedeli po maďarsky, môže sa im vysvetľovať v materinskej reči; kázeň v chráme od 1834. roku každú druhú nedeľu maďarská i tam, kde dosiaľ pri službách božích nebolo maďarčiny; kňaz, ak nevie po maďarsky, povinný je držať si maďarského kaplána. Gemerská stolica, od Boršodskej na západ, v ktorej vtedy väčšia polovica obyvateľstva bola ešte slovenská, na začiatku 1834. roku ustanovila: Výchova kňazov je maďarská; v úrade postavení, ak ešte nevedia po maďarsky, povinní sú držať si maďarských kaplánov. Do cechu za majstra prijatý môže byť len remeselník, ktorý vie po maďarsky; z učňovstva za tovariša prepustený tiež povinný je vedieť maďarsky. Cudzojazyční kočovní herci nesmú byť pustení do obce. V tomto ustanovení Gemerskej stolice okrem maďarčiny už každá iná reč zvaná je cudzou. Obce, v ktorých od nepamäti, od poldruha tisíc rokov, samí Slováci bývali, boli teda „cudzie“.

Maďarizmu tomuto teraz na pomoc postavila sa správa evanjelickej cirkvi. Generálne konventy, odbývané každoročne v Pešti, ku koncu 1830. rokov bývali už viac politickým, než cirkevným zhromaždením. Svetskí ľudia, samí politikovia maďarskí, mali na nich prvé slovo. Roku 1840 zjavil sa na konvente už i Kossuth, jednu stranu rozpaľovať, fanatizovať, druhú zastrašovať a predstavovať krajine ako nebezpečnú vlasti. Hneď vypovedalo sa, že zápisnice z konventu budú už maďarské, zákony o ustanovení maďarskej reči vyhlásia sa po dištriktoch; matriky v každej ev. cirkvi Uhorska tiež maďarské budú. Na tomto konvente, 10. septembra 1840. nastúpil svoj úrad nový generálny inšpektor gróf Karol Zay.⁵⁵ Reč jeho, ktorou tu predstavil sa evanjelickej uhorskej cirkvi, bola zvestovaním, že najvyššia potreba je „vlasti našej maďarčenie“. „Latinská reč,“ — citujem z prekladu maďarskej pôvodiny, vydaného samým Zayom — „v počtu živých více nestojí! národové pak germánskeho a románskeho kmenu v rozvinutí maďarské národnosti zákonných svých svobod největší zabezpečení nalezajíce, ve vlasti naší jiné národnosti rozvinutí a rozšíření napomáhati nebudou, ale raději všemožně překážeti.“ Občianskej a náboženskej slobody i zákonnej samostatnosti účastným môže byť len kto pripojí sa k Maďarom. Po Zayovej reči na konvente prečítali prípis uhorského palatína, arcikniežaťa Jozefa, poslaný generálnemu inšpektorovi. Palatín upozorňuje, že na bratislavskom lýceu mládež má slovenskú spoločnosť: generálny inšpektor nech si teda dá záležať na veci, žeby sa spoločnosť obmedzila len na to, aby budúci kňazi a učitelia mohli sa vzdelať v slovenskej reči, tieto hranice aby neprekračovala a neposkytovala príležitosti k nesvornosti medzi učeníkmi rozličnej národnosti. Konvent naložil preddunajskému superintendentovi prísne strážiť, aby sa palatínovo upozornenie zachovávalo.

Ľudovít Štúr vrátil sa z Nemecka po dvoch rokoch. Ešte nebol ani doma, v Kežmarku vyvolili ho za profesora bohoslovia. On neprijal, a svojim mladým priateľom v Bratislave, ktorí počudovali sa, že nechce ísť do Kežmarku, odpísal, že ho veru ešte málo poznajú. Vrátil sa do Bratislavy podjeseň 1840, keď práve začínali sa najhoršie útoky na nevinnú, čistú, krásnu slovenskú vec. Gróf Zay, ako sa dozvedel, že Štúr je v Bratislave, 8. októbra napísal jeho staršiemu bratovi Karolovi, profesorovi modrianskeho gymnázia: Ako sa dozvedám, brat na tom pracuje, aby sa na bratislavskom lýceu založila stolica slovenskej reči a literatúry. Zákony krajinské, túžby vlády a duch je taký, že keby sa slovenská stolica i zriadila, bola by hneď zrušená. Slovenská stolica v Uhorskom kráľovstve dovolená nikdy nebude. Ak Ľudovít Štúr chce sa venovať vzdelávaniu slovenskej reči, to mohol by probovať len za hranicami Uhorska. — Generálny inšpektor uhorských ev. škôl tak privítal Štúra.

Ľudovít Štúr odpovedal Zaymu, že on nemá v úmysle zakladať v Bratislave novú stolicu slovenskej reči a literatúry, ale učiť ako suplent starého už profesora Palkoviča na stolici dávno založenej. Zayho list bol vlastne hrozba, preto Štúr nezameškal doložiť, že ak by ho pri tomto stretlo i niečo zlého, on neoľutuje — v službe svojho národa.

Pomaďarčenie Slovákov Zayovci pokladali za vec moci, Štúr teda na svoje dôvody, prečo je povinný pracovať na vzdelávaní svojho národa, dostal odpoveď: Vaša povinnosť je účinkovať „za vlasť, to jest za maďarizmus.“ Keby vraj Poľsko stálo ešte silné a samostatné, bolo by to iné. Ale keď tej hradby (to jest proti Rusku) už nieto, úloha jej prešla na Uhorsko i podľa jeho pomeru k Nemecku i podľa jeho zemepisnej polohy. A aby veľká úloha mohla sa vykonať, predovšetkým treba odstrániť i najmenšie potyky s tým mocným živlom slovanským (Ruskom). Treba pomaďarčiť nepovedomých nosičov slovanskej idey, uhorských Slovanov!

O niekoľko dní, ako hrozbu, Zay podobný list poslal i levočským profesorom pre slovenský vzdelávací spolok na ich lýceu.^[68] Formou levočský list bol ostrejší a pán generálny inšpektor dal ho i uverejniť v Társalkodó-ve. Keď vraj Slovák usiluje sa zachovať svoju národnosť, tým „zúri proti svojej živiteľke, materinskej hrudi, ktorej ďakuje za svoj život, svoj duchovný i materiálny dobrobyt, a dopúšťa sa jedného z najťažších hriechov, vraždenia matere.^[69]

Ľudovít Štúr 6. novembra 1840 písal z Bratislavy do Prahy Jaroslavovi Pospíšilovi: „Maďarstvo a odrodilstvo zbouřilo se proti naši zdejší stolici, chtějíce ji vyvrátiti. Nám jde o všecko, o nejsvětější práva. Kdybychom dali teď ústav zničiti, nepostavivše se všemožně proti hanebnému bezpráví, nebyli bychom ovšem hodni nečeho lepšího… Věc se točí teď před zdejšími úřady, a tu-li propadne, pokročíme dále.“ A 30. januára 1841 tiež Pospíšilovi písal: „Vy nemáte tušení, jaký boj se již vede, s jakou šíleností z odporné strany. Právě teď vyšly hrozné články proti nám, téměr ve všech maďarských časopisech… Krajané moji, na které soptí oheň maďarské časopisy, stojí jako duby na Tatrách.“ Dňa 28. februára žaloval sa, že je ešte vždy súkromným človekom, lebo vec bratislavskej stolice reči a literatúry slovenskej rozhodne sa vraj len o niekoľko mesiacov. „Fanatism maďarský každým dnem roste… Všecko posud byly jen přípravy.“^[70]

Tohto roku, 1841, generálny konvent riešil, že v školách slovenské vzdelávacie spolky sa zrušujú (lebo mohli by vraj napomáhať záujmy zahraničnej moci), slovenčine môžu sa učiť len bohoslovci, toľko, aby vedeli kázať; za kňaza vysvätený budúcne môže byť len ten, kto dokáže v maďarskej reči zbehlosť, vyžadovanú krajinským zákonom. Konvent odhlasoval Zaymu vďaku, že energický koná v prospech maďarskej reči; pritom vymenoval výbor, ktorého úlohou bude pripravovať úniu čiže zjednotenie luteránov s kalvínmi v jednu cirkev. (Kalvíni boli v Uhorsku Maďari, luteráni zväčša Slováci: zjednotením Slováci boli by sa stali menšinou, akej väčšina ľahko môže diktovať.)

Proti takému bezuzdnému maďarizmu ozval sa gróf Štefan Széchenyi⁵⁹ v reči, ktorou v máji 1842 otváral zhromaždenie maďarskej akadémie. Nie z nejakej humanity, nie z útrpnosti s obeťami tejto zúrivej politiky, nie zo šetrnosti k Slovákom — Széchenyi chcel sa postaviť proti tomu prúdu zo strachu o svoj národ. Bál sa následkov slepoty, ktorá toľké sily vyzýva proti sebe: Ale všetko zhučalo proti nemu; v maďarskom národe s týmto svojím presvedčením Széchenyi zostal temer sám, ako prst. Keby nebol mal za sebou veľké skutky k prospechu maďarského národa, bol by mohol zle obísť. Nielen kossuthovskí fanatici oborili sa na neho, príkro hovoril proti Széchenyimu i „rozsudný“ Deák.⁶⁰ Vyhlasovali ho za nenormálneho. Slováci bránili si vlastne len šlabikár, a Maďari kričali o nich, že slúžia zámerom ruskej politiky. Vôbec Slovania Habsburgom poddaní len čo začínali nadobúdať národné povedomie, a Wesselényi⁶¹ v Pesti Hirlape,⁶² aby mohol vzbudiť proti nim hnev, prisahal sa, že chcú na území Uhorska a Rakúska utvoriť samostatnú slovanskú ríšu.

Rozumie sa, pre Zayho taký duch Maďarov bol posmelením. Generálny konvent 1842 najradšej by bol roztrhal starca Pavla Jozeffyho,⁶³ superintendenta potiského okolia, že so slovenskými žiadosťami opovážil sa (!) ísť do Viedne pred cisára.

Proti povodni, valiacej sa na Slovákov zo strany maďarizmu, bolo totiž treba brániť sa. Ľudovít Štúr, nepomýlený ani hrozbou, ani peknými slovami grófa Zayho, v školskom roku 1840 — 41 horlivo pokračoval v svojej bratislavskej činnosti. Predstavíme si, že neobmedzoval sa len na prácu u študujúcej mládeže. Usiloval sa publicisticky dôkladne poučiť zahraničný svet o veciach, páchaných v Uhorsku. Potom zamýšľal najprv petíciu Slovákov pred snem, a k tomu, čo sa dialo v škole i v chráme u slovenských evanjelikov, nazbieral dáta o opovážlivostiach maďarizácie i z katolíckej cirkvi.^[71] Od petície pred snem upustilo sa, ale zato v prvé dni júna 1842 išiel rekurz ku trónu. Pripraviť vec Štúrovi znamenite pomáhal Kollár. Listy tak neúnavne písavať, ako písavali oni, Kollár a Štúr, málo ľuďom býva dané, a v tieto časy i oni ako by sa boli ešte pretekali medzi sebou. Z 1840. rokov azda nebolo Slováka, neprejavivšieho svoje národné zmýšľanie, že by sa v jeho pozostalosti potom nebol našiel list od Ľudovíta Štúra alebo od Jána Kollára. Na čelo deputácie do Viedne takým spoločným úsilím Štúra a Kollára bol získaný potiský superintendent Pavel Jozeffy. V rekurze 1. systematicky upodozrievaní a očerňovaní Slováci prosili o ochranu kráľovu; 2. pre slovenské spisy žiadali si dvoch cenzorov a taký stav, že by i obranné spisy slovenského národa mohli byť tlačené. 3. Stolicu slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu potvrdiť. 4. Na peštianskej univerzite postaviť stolicu pre slovanské reči a literatúry. 5. Pre matriky a cirkevné zápisnice zachovať reč latinskú. 6. Ochranu bohoslužby v materinskej reči.

V krajine strhla sa celá búrka — že Slováci opovážili sa hľadať ochranu u trónu. Vykrikovanie o vlastizrade v novinách i po zhromaždeniach nemalo konca-kraja. Superintendenta Jozeffyho surovo napadli v zhromaždení Gemerskej stolice; v Sliači, kde bol kúpeľným hosťom, robili proti nemu uličnícke demonštrácie; z mnohých strán krajiny dostával hnusné anonymné listy. A generálny konvent, ktorý zasadal 15. júla, tak neslušne vystúpil proti ctihodnému mužovi, ani čo by bol chcel prevýšiť všetkých demonštrujúcich v krajine za maďarčinu.

Aby palatín Jozef, nenávidiaci Slovanov, nevplýval vo Viedni nepriaznivo na vybavenie slovenského prosbopisu, istou úradnou osobou peštianskou informovaný Kollár bol tej mienky, že obsah viedenskej prosby dobre bude predložiť i v Budíne palatínovi, s dátami o utrpeniach Slovákov. Stalo sa teda. Ale palatín jednako nepriaznivo zasiahol do veci. Po jeho porade vo Viedni povedali: Slovenských cenzorov netreba, lebo už je taký, čo i slovensky vie. Stolicu slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu potvrdiť, keď vraj proti nej, ako súkromnej, nikto nič nerobí. Na peštianskej univerzite slovenská reč, ako neužívaná (!), nepotrebuje mať stolicu. Matriky latinsky viesť nemôže sa povoliť ani starým kňazom, keďže by to bolo proti zákonu. Žeby sa bohoslužba v materinskej reči hatila, prosbopis vraj nedokázal. V maďarských novinách Slovákom už neubližujú. — V Budíne menom Ľudovíta Štúra bola podaná prosba o povolenie vydávať slovenské noviny; v tej veci palatín arciknieža Jozef poradil: Slovenský ľud nepotrebuje noviny; vydávaním slovenských novín vzniklo by v krajine len dráždenie.

Okolo 1840. roku vo Viedni začas milý bol i Ľudovít Gaj,⁶⁴ predstaviteľ juhoslovanského ilyrizmu: niektorí pri dvore mali myšlienku, že Austrii najprimeranejšie bude opierať sa vo vnútornej politike na Slovanov. (To jest slovanskú Austriu proti slovanskému Rusku!) Ale v Uhorsku i vtedy šlo všetko podľa hlavy palatína Jozefa, ktorý i deputácii peštianskych Slovákov v cirkevnej veci s hnevom odvrkol, že v Uhorsku on zná len jeden národ, a to je maďarský. Pritom, keď v Rusku na univerzitách boli ustanovili stolice slovanských rečí a literatúr a od druhej polovice 1830. rokov mladí ruskí slavisti, pripravujúci sa na tieto stolice, začali navštevovať západných a južných Slovanov (Boďanskij, Preis, Sreznevskij), mátoha panslavizmu zas ešte väčšmi desila nerozhľadených viedenských vladárov i politikov. V Pešti viedenskému strachu boli radi a každý paragraf o maďarčine, každú maďarskú kázeň v chráme slovenskej dediny odôvodňovali panslavizmom.^[72] „V našej vlasti i mimo nej,“ — búril Wesselényi v Kossuthovom Pesti Hirlape v decembri 1842 — „slovanské pohyby velikým nebezpečenstvom hrozia celej Európe, našej panujúcej rodine (dynastii) a našej vlasti… Každý, kto stavia sa proti maďarskej reči a národnosti a podporuje tieto slovanské pohyby — vedome či nevedome — je nepriateľom verejného pokoja, našej ústavy a nášho trónu.“

Ako každý verný Slovák, tak i v Bratislave veľmi cítili tlak týchto krajinských pomerov. Ale tlaku štúrovci nedali sa zlomiť: používali nové a nové prostriedky obrany. Keď ukazovalo sa, že ide byť veľmi zle — po palatínovej odpovedi na prestolnú prosbu — vtedy robili prípravy uviesť slovenčinu za spisovnú reč.

V Pešti zas, ako toto zbadali, hneď zabudli, že sľubovali netýkať sa bratislavskej stolice. V júni 1843, keď končil sa školský rok, v Bratislave zjavila sa vyšetrujúca komisia, vyslaná generálnym konventom a zložená zo samých prepiatych maďarských politikov (Kossuth, Perlaky, Pulszky, Bajcsy, Prónay).⁶⁵ Chceli odstrániť Štúra, ako námestníka Palkovičovho na stolici slovenskej reči a literatúry. Príčinu takú inkvizítori nenašli, hoci neboli leniví prezerať a čítať i rukopisy študentov. Jána Kalinčiaka inkvirovali, ako sa opovážil on, ešte pod školským zákonom postavený, vydať v almanachu Nitre povesť Bozkovci? Ale na druhý deň ujal sa ho sám Pulszky, ktorý cez noc prečítal povesť a pred komisiou pochválil Kalinčiaka, aby sa vždycky usiloval v podobných prácach budiť lásku k uhorskej vlasti. Dali si predložiť v rukopisoch hromady prostonárodných povestí slovenských, nazbieraných Štúrovou mládežou, a tu zas videli pri serióznej snahe mládeže i to, že zbierky, aká je tu už hotová, oni nemajú ani pri národnej slobode svojej študujúcej mládeže a pri maďarskej akadémii a Kisfaludyho⁶⁶ literárnom spolku.^[73] Vyšetrujúca komisia odišla vlastne s dlhým nosom, a nový školský rok v Bratislave v jeseni otvoril sa so Štúrom na slovenskej katedre. Odstrániť ho vyšetrovaním nenašla sa príčina.

Ale čože Zayovci potrebovali príčiny! Pohútali, našli si spôsob čiže formu, a ešte toho roku, 31. decembra, Ľudovít Štúr bol odstránený z katedry, ktorú si Slováci založili roku 1803 a udržovali zo svojich súkromných prostriedkov. Z bratislavských slovenských študentov najsamostatnejší uprostred školského roka odišli do Levoče. Učiť sa v Bratislave bez Štúra nechceli.

Ján Kalinčiak zaznačil v svojom životopise,^[74] že na začiatku 1840. rokov medzi žiactvom bývalé kamarátstvo už prestalo. Delilo sa už podľa národnosti a maďarsky zmýšľajúca mládež so slovenskou, slovensky zmýšľajúca s maďarskou nemala dôvernejšie potyky. Slov „fratres“ a „amici“ sa už neužívalo. V Bratislave toho veru ešte nebolo ani za študentstva Kollárovho, Benediktiho a Palackého. A za štúrovcov pomer postupne stával sa príkrejším. Z decembra 1844 máme zachovaný list Jána Francisciho o tom, že v Levoči maďarskí študenti s kyjakmi a valaškami vrhli sa na slovenských, ktorí 5. decembra večer preoblečení „s Mikulášom“ chodili po meste. A keď vraj Maďari videli, že Slovák pomáha Slovákovi (lebo dostavili sa i najstarší slovenskí teológovia), Slovák za Slováka životom stojí, v strachu pred odplatou poslali do Kežmarku, aby im odtiaľ juristi prišli na pomoc. Búrenie Zaych a Wesselényich nemohlo nemať i takéto účinky.

Terorizmu treba pripísať i to, že v máji 1844 zo starších slovenských národovcov nikto nemal odvahu pripojiť sa k deputácii, vystrojenej do Viedne s novou prosbou k trónu. Išli sami dvaja mladí kňazi z najbližších priateľov Štúrových, Jozef M. Hurban a Ladislav Paulíny.⁶⁷

Boli by nasledovali iste ťažké, osudné roky pre slovenskú vec, keby Ľudovít Štúr a jeho priatelia boli sa dali zlomiť. Ale nápor maďarizmu ešte nestačil byť toľký, že by im pod ním nebolo pribúdalo sily. V lete 1844 druhý ročník Nitry, almanachu Jozefom Hurbanom vydávaného, vyšiel už v slovenskej spisovnej reči.

Michal M. Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban s Gašparom Belopotockým v auguste rozoslali pozvanie na zhromaždenie spolku Tatrín, zakladaného vydávať knižky v slovenskej reči.

Keď vydávať slovenské noviny nijako nechceli povoliť v Budíne, podali prosbu vo Viedni a neprestávali tam konať za ňu všemožne. Bez únavy pomáhal im Kollár. Na všetky strany vyhľadával ľudí, ktorí by sa zaujali za túto vec Slovákov. V svojich listoch, tak horlivo písaných, začal hlásať, ako málo váhy má, keď len samí kňazi chodia do Viedne so slovenskými žiadosťami a vyhľadával ľudí rozličných stavov. Po známosti s Jurom Kossuthom⁶⁸ prišiel i na turčianskych zemanov, upozornil na nich Štúra, ktorý tak vstúpil s nimi tiež do živého listovného spojenia. I vyšlo z toho, že prosbu o povolenie slovenských novín podpísalo i mnoho turčianskych zemanov. Štúrovi podarilo sa získať si na pomoc i chorvátskeho magnáta baróna Kulmera,⁶⁹ a jeho prispením konečne prišlo povolenie vydávať slovenské noviny.^[75] Prišlo v júni 1845, po štvorročnom vymáhaní!

Radosť po Slovensku bola veľká. Lebo nebolo prebudeného Slováka, ktorý nebol by vedel, že povolenie konalo sa od roku 1841. Štúr nazval noviny: Národňje slovenskje novini. Keď 1. augusta 1845 vyšlo ich prvé číslo, na mnohých stranách Slovenska — ako Daniel Lichard zaznačil — boli hostiny a iné prejavy radosti.^[76] Hneď iný bol slovenský duch. Pri Novinách vychodil i beletristický zábavno-poučný Orol tatránski. S novým duchom začal sa nový život.

V tom čase už bezmála bol hotový vstúpiť do boja Jozef M. Hurban. Chystal spis proti vražednému plánu Zayovcov o unii evanjelikov s kalvínmi, čiže o podriadení slovenskej menšiny maďarskej väčšine. Roku 1846 i vyšla Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny u Uhrách. Knižky len málokedy mávajú taký neodolateľný účinok, ako mala táto Hurbanova. Len čo sa zjavila a bola prečítaná, jedným hneď odľahlo a mohli voľne vydýchnuť, druhí však, čiže unisti, Maďari a maďaróni, predstavovali osie hniezdo, do ktorého sa veľmi smelo pichlo. Na konventoch pod prvým dojmom jedni bledli, druhých ešte rozpaľovalo. Títo, rozpálení, zväčša osobne dotknutí, ešte siahali po všelijakej zbroji, i písali a tlačili proti Hurbanovi, ale on, ani rytier a borca nezdolateľný, takých všetkých skmásal a nacelkom ubil v svojich Slovenských pohľadoch, ktoré v ten rok začal vydávať. Unia Zayovcov bola pochovaná. „Na úskalí panslavizmu celkom stroskotala sa veľká idea unie,“ napísal Michal Horváth v svojej spomenutej už veľkej knihe.^[77]

Štúrovcom darilo sa. Roku 1846 už mohli sa pochváliť takou perlou poézie, ako je Sládkovičova Marína, a o rok už bol hotový i Detvan, tento „triumf literárnej slovenčiny“.⁷⁰ Ešte 1843., posledný týždeň júla, z Hlbokého, kde radili sa o uvedení strednej slovenčiny, Štúr, Hodža a Hurban išli na Dobrú Vodu k patriarchovi Jánovi Hollému, aby u neho nabrali posilnenie v svojom úmysle. Literárny spolok Tatrín, založený roku 1844 už na základe slovenčiny, v prvých rokoch svojho účinkovania málo príťažlivosti zdal sa mať pre katolíckych Slovákov, preto jeho letné zhromaždenie štúrovci 1847. z liptovsko-sv.-mikulášskej evanjelickej fary preniesli na katolícku faru do Čachtíc: a hneď pristúpilo k Tatrínu toľko katolíkov, že zjednotenie Slovákov, dosiaľ rozdvojených spisovnými rečami, mohlo sa pokladať na základe strednej slovenčiny za hotovú vec. Najčulejší národovci z katolíckeho kňazstva, ako Holček, Gerometta, Závodník, Plošic, v Slovenských národných novinách, v Orle tatránskom a v Hurbanových Slovenských pohľadoch boli tak doma, ako Hodža, Kuzmány alebo Sládkovič. Najmä v Trenčianskej stolici Štúr mal hodne priateľov medzi katolíckym kňazstvom. Trápený myšlienkou, že Tatrín ešte nie je potvrdený, v januári 1846 spomínal v liste Ctibohovi Zochovi, koľkí katolícki kňazi vstúpia do spolku z Turca a Trenčianskej, ak dostane sa mu potvrdenia. O mesiac, po zbieraní údov do Tatrína, chválil sa v liste: „Trenčín sa zadržal najlepšie. Ale na zemi tejto historickej katolícki farári s celou dušou robili, pracovali!“^[78]

„Slovenčinou sa odrazu nový život vzbudil na Slovensku. Všetko sa chápalo k životu; učení, neučení, zemania, mešťania i dedinčania k národu svojmu sa priznávať začali. Činnosť a obetavosť, zápal a vytrvalosť za veci národné nastali zo strany katolíckej i evanjelickej ako na poli cirkevnom, tak i politickom. Noviny slovenské s Orlom tatránskym roznášali nové myšlienky a roznecovali lásku k národu… Nárady v knihách vyslovované prechádzali do života. Povstalo na Slovensku sto a sto spolkov miernosti, zakladali sa nedeľné a dedinské školy, pri nich povstali po mestách i po dedinách knižnice a čitárne… Zakladali sa spolky hospodárske, nastúpilo odkupovanie sa od panštiny, holé a pusté kopce vysádzali sa ovocnými alebo divým stromovím atď… Mládež v svojich spolkoch na evanjelických lýceách a v katolíckych seminároch horlivo pripravovala sa do služby svojho národa… Všetky dobré hlavy a činné, zapálené duše naklonili sa ku slovenčine.“^[79]

Štúr, idealista, akých sa málo rodí, mal zmysel i pre materiálnu stránku národného života. Svedok od Dohnányho i samého Štúra starší, Daniel Lichard, temer tými samými slovami vyznával po rokoch v životopise Ľudovíta Štúra, aké nevídané nadšenie vzbudilo sa na Slovensku Slovenskými národnými novinami. Pripomínajúc uskutočňovanie, uvádzanie do života praktických ideí, ktoré Štúr v novinách narádzal, Lichard medziiným tiež hovorí o spolkoch, zakladaných obrábať pusté, zanedbané pozemky v chotároch obcí.^[80] Slovenská literatúra hneď v prvých rokoch mohla sa vykázať vedľa Sládkoviča, už spomenutého, takými menami, ako Samo Chalupka, Janko Kráľ, Kalinčiak, S. B. Hroboň, Ján Botto.

Roku 1847 Ľudovít Štúr je už na sneme, ako poslanec slobodného kráľovského mesta Zvolen, a borí sa za nové idey i za vec svojho slovenského národa. „Radosť bylo viděti,“ — zaznačil Lichard — „jak levou rukou o svou šavli podepřený v čisté maďarčině, mužským, až do nejposlednějšího kouta sněmovny sáhajícím hlasem řečnil, přísnym okem káraje nepříznivce, kteříž ho svým halljuk! halljuk!⁷¹ připraviti chtěli o právo slova!“^[81]

Prišiel i rok 1848. Tak sa zdalo, podľa všetkého, že veľké veci idú sa robiť. Taký ozón išiel svetom! Ale Maďari čím viac hovorili o slobode a rozšírení práv, tým viac nárokov osobovali si v krajine oni sami na všetko. Pritom búrili najmä proti Slovákom. Wesselényi vo februári 1848 žaloval sa v liste Kossuthovi, ako nepáči sa mu čísi návrh, aby v horných krajoch menej potrební Slováci boli osádzaní na pustách dolnozemských. „Či chceme poslovenčiť i maďarskejšie kraje našej vlasti? Radšej 50 000 Nemcov z cudzozemska, ako 10 000 Slovanov odkiaľkoľvek.“^[82] Stávali sa tým netolerantnejšími. Štúr veru nebol z tých, čo sa dajú mechúrom nastrašiť, a jednako hneď z jari už nemohol sa obstáť v Bratislave na sneme. „Slobody“ bolo už toľko, že od júna jeho noviny viac nemohli vychodiť. Sám zdržiaval sa vo Viedni alebo v Prahe. I na zhromaždenie do Liptovského Sv. Mikuláša 10. mája, kde naši formulovali žiadosti slovenského národa pred kráľa a pred krajinský snem, Štúr prišiel z Prahy.

„Slovenský národ v Uhorskej vlasti,“ — stálo v žiadostiach mikulášskych — „preciťuje po deväťstoročnom sne ako pranárod krajiny tejto… Ale v chvíli prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na storočia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe i svojim ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozradovaným srdcom, ako svätý zápal lásky a horúca túžba po zabezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej… Lebo národ slovenský, ako z jednej strany nechce utláčať iné národy, tak z druhej nedovolí zapriahnuť seba do starého jarma… Preto žiadame:

aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov spoločný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený… Okrem tohoto krajinského všeobecného snemu národov žiadame

národné osobitné snemy, na ktorých sa povedú rady národné, a to ako národného, tak všeobecne krajinského dobra sa týkajúce…

Žiadame, aby zákon, podľa ktorého už teraz, v tomto počiatočnom preporodzovaní krajiny, pri rokovaniach stoličných a výborových maďarská reč predpisuje sa za reč rokovania, a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje, — žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak bol premenený, že by sa do obecného verejného rokovania reč materinská uviedla…

Žiadame dokonalé zriadenie škôl národných, a to tak počiatočných (elementárnych), tak i reálnych meštianskych, ústavov dievčenských, ústavov pre vychovávanie učiteľov a kňazov, potom ústavov literárnych vyšších, menovite gymnázií, lýceí, akadémie, ústavu polytechnického a univerzity.

Vedení duchom národnej voľnosti žiadame, aby sa všetko panovanie jedných národov a národností nad inými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo…“^[83]

Žiadostí týchto bolo až štrnásť punktov. Slováci postavili sa, aby udalosti, pripravované na všetkých stranách, neprešli im ponad hlavy.

I slovanského kongresu v Prahe, možno, ani by nebolo bývalo bez Štúra. Na poradách rakúsko-uhorských Slovanov vo Viedni 2., 3. a 4. apríla, podľa všetkého, Štúr vzbudil myšlienku kongresu. Veď bola to vec podľa jeho srdca a hlavy; z rakúsko-uhorských Slovanov iný sotva cítil toľme potrebu takej slovanskej porady v túto chvíľu, ako Ľudovít Štúr. Jeho myseľ tak sa niesla, a on každú myšlienku vždycky usiloval sa uviesť do života. Pritom v túto chvíľu, nehrali tak nikomu o život, ako Slovákom. Ivan Kukuljević,⁷² účastník viedenských porád, 20. apríla v záhrebských Národných novinách urobil návrh zvolať slovanský zjazd. To bola o zjazde pred verejnosťou prvá zmienka. Ale Štúr z Viedne 20. apríla už bol v Prahe, a na druhý deň, 21., keď ta záhrebské noviny s Kukuljevićovým návrhom ešte nemohli dôjsť, už agitoval za kongres. On napísal i proklamáciu, ktorú o kongrese v Prahe vydali 4. mája.^[84] I potom zo samého kongresu len čítajte Štúrove reči, nárady, osvedčenia. Ja ako svätú vec nosil som i nosím v pamäti Šafárikovu reč, povedanú pri otváraní kongresu. („Mravná smrť je najhoršia smrť… Ide nám všetkým o skutky, o deje. Z otroctva bez boja nieto cesty ku slobode. Alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť a po smrti sláva!“) Šafárikova reč bola krásnym výronom veľkej duše, prejavením hotovosti umrieť za vysoký cieľ národný povzbudzovala i iných. Šafárik tak hovorieval za mladi, keď pripravoval sa vstúpiť do života. (Napr. jeho list Palackému roku 1817.) V júni 1848 ožilo v ňom to, čo najkrajšie bolo v jeho duši. Jednako historickejšie budú slová Štúrove, povedané 3. júna v komisii kongresu proti nárade austriackej: „Náš cieľ mal by byť zachovať rakúsku ríšu? Náš cieľ je zachovať seba, nás. Najprv musíme slúžiť sebe, tak iným. Dosiaľ Rakúsko stálo, a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme nestáli o nič iné, ako o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my. V tej veci sú veľké ťažkosti, a rakúska vláda je dosiaľ na pôde nemeckej (vo Frankfurte!) a teda nemecká: musíme ju prinútiť, aby sa presťahovala na slovanskú zem… My Slováci prináležíme k uhorskému snemu. Od koho môžeme my očakávať niečo?… Najprv musia byť zlomené uhorské pomery. Hlavná naša vec je zničiť prevahu Maďarstva. Maďari všemožne chcú sa stať centrálnou mocou rakúskou, preto zvú cisára, aby šiel do Uhorska. Nemci majú strach pred Maďarmi, ten strach má i vláda, preto nemôže im nič odoprieť. Ale my preto musíme energicky vystúpiť. Nedopusťme, aby sa vláda vrhla Maďarom do náručia. — Druhá ťažkosť pri zachovaní rakúskej ríše je to, že Nemci vo Frankfurte chcú mať Rakúsko pre seba. Mali by sme z jednej strany Maďarov, z druhej Nemcov. Proti nám Nemci majú starú antipatiu, preto sú naklonení bratať sa s Maďarmi. Ak sa spoja a zachovajú prevahu v Rakúsku, čo z nás bude? Samostatnej slovanskej obce dosiaľ nemáme v Rakúsku. Vyslovme sa, chceme ako samostatné spojené slovanské obce stáť pod rakúskou ríšou. Nehovorme, že chceme zachovať Rakúsko, ani utvoriť rakúsku slovanskú ríšu. To nás pripraví o všetky sympatie európskych národov. Povedzme, že chceme stáť ako samostatné slovanské obce pod vládou rakúskou — tým dostane sa Slovanom závažia. Rakúska vláda bude môcť žiť s nimi. Ale preto potrebujeme zlámať Maďarov!“^[85]

Také boli na kongrese všetky osvedčenia Štúrove. Tak prenikavo, politicky prenikavo hľadel on.

Na slovanský kongres, pripravený v Prahe v prvých dňoch mája, Štúr, Hurban a Hodža dostali sa vlastne na úteku. Zhromaždenie v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája uznieslo sa na „žiadostiach slovenského národa pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína, kráľovského námestníka, pred ministerstvo uhorské…“ Chvíľa, z jari 1848, bola taká, že zo starého stavu stala sa už temer tabula rasa⁷³ a národy predkladali svoje žiadosti, aby sa im protokolovali a vnášali do zákonov ako nová ústava. Krem toho prosiť je vždycky a všade možné, a neprimeraná prosba odvrhuje sa beztrestne. Pre prosbu, pre prejavenú žiadosť nevešajú. U nás nie tak. U nás na zvesť o mikulášskom zhromaždení Slovákov peštianske ministerstvo nariadilo „v horných stoliciach a mestách“ náhly súd (štatárium). Krátko, ale dosť zrozumiteľne znelo nariadenie takto: „Že sa národné pohyby ukazujú, vzbudené od kňazstva a rozširovanými slovenskými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré právomocnosti o to žiadali, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“ Štúra a Hurbana cestou z Mikuláša hľadali a chceli zlapať; len horko-ťažko sa zachránili a dostali za hranicu, na Moravu, do Čiech. A za nimi šiel bezpečnosť hľadať i Hodža. Doma stavali na všetky strany šibenice.

Tak dostali sa Slováci na slovanský kongres v Prahe.

Po kongrese zas čo im bolo robiť? Rozišli sa do Viedne, do Chorvátska, pripraviť, že by sa mohli dostať domov. Udalosti im ukazovali, čo je ich vec, a oni takému veleniu nemohli byť neposlušní. Štúr už vo februári 1841 napísal: „Mezi nami a Maďary hrozný boj nastává: oni nám jej vypověděli výslovně na život a na smrť.“ Im sedieť za hranicou nesvedčilo by sa vtedy, keď doma ich prívržencov odsudzujú na šibenice, preto štúrovci nemali inej voľby, ako pripraviť sa podľa možnosti a ísť domov so zbrojou v ruke. Ako prv, keď nápor maďarizmu bol sa stal najťažším, brániť svoju národnosť oni chytili sa slovenčiny (pripravovanej okolnosťami od roku 1790), tak 1848. všetku rozvahu strativší maďarizmus prinútil ich chytiť sa zbrane.

Čím dýchali, roku 1848 Maďari ukázali hneď na začiatku mája. Robili všetko možné, aby sa uskutočnilo spojenie Austrie s Nemeckom a v takej novej ríši Maďarom aby sa dostalo mocnej opory, ochrany. Do Frankfurtu k nemeckému parlamentu vystrojili svojich dvoch vyslancov, Ladislava Szalaya⁷⁴ a Dionýza Pázmányho,⁷⁵ s inštrukciou z piatich punktov záležavšou. Podľa 1. punktu vyslanci povinní boli osvedčiť vo Frankfurte prítulnosť Uhorska k nemeckému národu a presvedčiť jeho predstaviteľov, že najlepšieho a najspoľahlivejšieho spojenca môžu mať v Uhorsku a v zabezpečenej maďarskej národnosti. Podľa 12. punktu nemilo dotklo by sa Maďarov, keby pri pretvorení Rakúskej monarchie jej zeme, prináležajúce dosiaľ k nemeckému spolku, stali sa slovanským štátom. Takým činom by vraj ešte vzrástla prevaha onej obrovskej moci (rozumej: Ruska), nebezpečnej pre Uhorsko, a Maďari boli by prinútení hľadať si spojencov mimo nemeckého národa.^[86] Maďarská politika tu urobila veľký krok na ceste, ktorú bola nastúpila roku 1790. Keď vtedy, 1790., fanaticky osvojili si heslo o jednorečovom, národnom, maďarskom štáte, z toho pre Maďarov prirodzene nasledovalo dať sa do služby Nemectvu. A že sú rozhľadení v svojej novej úlohe, ináč veľmi nerozmyslenej, bolo poznať na nich hneď roku 1790, keď proti srbskému cirkevnému kongresu, zasadajúcemu v Temešváre, vystúpili s tým, že Srbov spoločná viera, spoločný pôvod bude vždycky priťahovať k Rusom, a Rusi sú nebezpečenstvom ako pre ríšu (Austriu), tak i pre jej dynastiu. V Uhorsku jednorečový, národný, maďarský štát a služba Maďarov u Nemcov vytekalo jedno z druhého. Z toho zas maďarský front proti Slovanstvu vôbec…^[87]

Prvý zbor slovenských dobrovoľníkov dňa 18. septembra 1848 prišiel od západu na hranicu moravsko-nitriansku. Otváral sa výhľad na uhorsko-slovenskú zem. „Mládenci objímali pušky svoje, bozkávali ich, hlučné piesne sa ozývali a hlasy zalietali na blízku hranicu, na zem svätú slovenskú.“^[88] Menom Národnej rady hovoril k dobrovoľníkom Hurban a povedal: „Nebolo zadávna hranice medzi Slovenskom a Moravou… preto nemá byť ani napotom tejto hranice…“ Po ňom Štúr hovoril:

„Bojovníci! Pozrite na túto otvorenú dolinu; ona nás vedie k nášmu cieľu. Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodina naša, národ ubiedený, utlačený, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ. Teraz, v najnovších časoch, jeho zotročitelia prišli k úplnej moci a vláde, oni teraz budú úplne nad ním panovať… No ešte nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého, ale túto vôľu nám nik odobrať nemôže, a táto vôľa vedie nás so zbrojou v ruke za tie vŕšky k národu nášmu… Bojovníci, naša úloha je pekná, veľká, národ z biedy a ničoty vytrhnúť a priviesť ku slobode a sláve!…“

Vedľa Nitrianskej stolice, kde Hurban pohýbal národ, pomerne najviac dobrovoľníkov postavilo sa pod slovenské zástavy z Turca. V búrkach roku 1848 — 49 vo Viedni Slovanom svojim vôbec neveľmi dôverovali; ich služby prijímali, ale neradi honorovali. Čo jednotliví ministri, alebo iné mocnejšie osoby posľubovali, z toho sa málo splnilo. „Vo Viedni,“ — písal odtiaľ Štúr 12. apríla 1849 Danielovi Borikovi, ktorý s dobrovoľníckymi zbormi vtedy bol v Šariši, Prešove a okolí — „všetci ministri sľúbili ako istotu: reč našu vo všetkých úradoch a vo všetkých školách na Slovensku. Stadion⁷⁶ pripojil, že ak sa celý národ za odtrhnutie^[89] vysloví, že i to sa stane. Ale proti tomuto hovorili druhí ministri a z toho aj sotva dačo bude, trebárs my^[90] i s Hodžom i s Kollárom, ktorý je tu ako dôverník vlády, za to pracujeme. Ostatne i to prvšie^[91] chcejú skrútnuť konzervatívci a napadajú na nás u vlády i po novinách.“ Keď totiž Maďarom na bojiskách začalo sa nedariť, konzervatívni politici maďarskí, do tých čias pouťahovaní, vystupovali a usilovali sa chrániť vec svojho národa. Windischgrätz,⁷⁷ hlavný veliteľ cisárskeho vojska, 5. januára 1849 zaujal Pešťbudín; snem a vláda utiekli do Debrecína. Prv utiahnutí konzervatívci teraz začali pracovať. V svojom tomto liste 12. apríla z Viedne Ľudovít Štúr písal Borikovi: „Nikoho, ani v Budíne ani v Pešti, ani živej duše nebolo, hovorím, kto by vec našu bol rozkladal, podporoval, bránil a porúčal. Maďarská konzervatívna strana obsadla v Budíne Windischgrätza a tuná vo Viedni má celé kluby, robí deň a noc, aby Uhorskú zachovala, vo svojom zmysle zriadila a nás znovu pohrúžila.“ Snemovej deputácii, ktorá pred vstúpením do Pešťbudína bola u neho s výmienkami mieru, Windischgrätz povedal, že on snem nezná, lebo cisár rozpustil snem; s rebeľmi nepokonáva sa, žiada podrobiť sa bez podmienky: a potom jednako dal sa „obsadnúť“ a obrábať takým, ktorí tej veci slúžili, čo i rebeli…

Okrem Čechov slovenské povstanie podporovali Chorváti a Srbi. Bol to tiež požehnaný účinok Štúrovho bratislavského pôsobenia. Nebolo by ťažko vystopovať a dokázať i to, že mladí Srbi a Chorváti v Bratislave naplnení Štúrovým duchom, mali značnú účasť na vzbudení srbsko-chorvátskeho národa proti Maďarom roku 1848.

Štúrovci nemali možnosť postaviť do zbroje širšie vrstvy slovenského ľudu. Ktože by bol mohol za pár rokov tak prebudiť ľud ešte poddaný!? A pri krátkosti času ešte pomery maďarizmom stvorené! Ale slovenčinou oduševnení mladí vzdelanci boli napospol dobrovoľníkmi slovenskými a pospolitosť za nimi smelo šla pod zástavy, kdekoľvek bolo k nej prístupu. Sama v sebe veľká vec bola, že zo Slovákov, toľké veky hungarizmom otupovaných, celé zbory dokázali hotovosť mrieť za svoj národ. Mená mučeníkov Šuleka a Holubyho⁷⁸ budili potom vysoké city v slovenskej mládeži z pokolenia na pokolenie. A v krútňavách dvoch ťažkých rokov dôslednou bratskou činnosťou Slovákov a Čechov — v čom Štúr, rozumie sa, šiel popredku — krásne dokázalo sa, že reči o „odtrhnutí“ zakladali sa na nedorozumení.

Že slovenským dobrovoľníkom prišlo bojovať vedľa vojska rakúskeho, v tom nebola nedôslednosť ani pre Ľudovíta Štúra. Keď len bojovali proti Maďarom! Lebo Slováci proti Maďarom chytili sa zbroje…

Ale Štúrovi vo Viedni zapamätali si jeho reči z pražského kongresu. Že Austria bola zachránená zbrojou slovanskou, ruskou, dosah tohto zabudli od večera do rána. Pre Ľudovíta Štúra po roku 1849 nebolo poľa; utiahol sa v Modre ako privátny človek vychovávať siroty po svojom staršom bratovi.

Aký bol jeho pomer k novej moci, k novým vrchnostiam, poznať zo všetkého. Karola Modrániho,⁷⁹ úradníka na uhrovskom panstve, gróf Zay dal do penzie preto, že jeho obidvaja synovia boli slovenskými dobrovoľníkmi. Ľudovít Štúr v liste, písanom 25. decembra 1849, orodoval za Modrániho u Rárusa,⁸⁰ vládneho komisára v Zvolenskej stolici. Porúčajúc ho Rárusovi do stoličnej služby, písal medziiným: „My s Hurbanom keby sme mohli, muža tohoto nášho vyznačili by sme vysoko, ale my teraz nemôžeme urobiť nič za statných našich, urobte teda Vy, ktorým prajnejší osud dal to do moci.“ Verejná činnosť za slovenskú národnú vec v nových pomeroch, pri absolutizme, bola veľmi obťažná. V 1840. rokoch pri výstrednostiach netolerantného maďarizmu, pri fanatických Zayovcoch zabíjala sa každá slovenská snaha, jednako odhodlaný ešte vždycky našiel si spôsob boriť sa. Teraz akejsi bezpečnosti bolo viacej natoľko, že brať sa nebralo nič, kto chcel, mohol zostávať Slovákom, ale možnosti konať verejne nebolo nijakej. Štúrovcom, odhodlaným, naučeným boriť sa, temer ľúto bolo tých predošlých časov. V liste 27. septembra 1851 Ľudovít Štúr žaloval sa Jánovi Kutlíkovi, že „v stave terajšom na Slovensku“ nieto „dakedajšej činnosti a napnutosti myslí“. Borba za vysoké ciele nebola možná, ale oni zato nešli sa utiahnuť. „Trebárs,“ — písal ďalej — „tak otvorene sa nepohybujeme a pohybovať sa nemôžeme, ako dakedy, neodložili sme preto ani naše túžby ani naše nádeje. Nádeje, ktoré nás oduševňovali a viedli predtým, vedú nás i dnes a to tým viac, že vidíme, že úsilia naše v čas prevratov nezmarili sa celkom, bo strana naša i počtom i povedomím očividne sa zmohla. Keď sa len zase všetci pozhľadávame a v nových týchto okolnostiach nájdeme, nebude chybať ani na činnosti vonkajšej, stavu a okolnostiam novým primeranej.“ Tešil sa, že od nového roku Hurbanove Slovenské pohľady budú vychodiť už týždenne. „Kadavý, ktorý sa zase k nám z Čiech navrátil,… zamýšľa vydávať Priateľa ľudu a pri tom i prostonárodný kalendár.“ Od „Staroslovákov“ viedenských⁸¹ (Licharda, Kuzmányho, ktorí v službe vlády dali sa nakloniť proti spisovnej slovenčine) Radlinský a Palárik už odstúpili. Štúr uisťuje Kutlíka, že víťazstvo slovenčiny je isté i po tom, čo vo Viedni vykonali proti nej. Teraz, keď Radlinský a Palárik znovu pristúpili k slovenčine, Slováci sa úplne zjednotia.

Pravda, boli to slová listu, ktorým Štúr chcel povzbudzovať iného. Na duši jeho sedel mrak, a zadumaný nad svojimi skúsenosťami z najbližšej minulosti i nad postavením rakúskych Slovanov, napísal ešte pred krymskou vojnou svoj traktát o Slovanstve a svete budúcnosti. (Slavianstvo i mir buduščago.) V ňom dôvodmi hlboko založenými a v svojej horúcej duši prepálenými podvracal ideu o utvorení z Austrie štátne centrum pre všetkých západných a južných Slovanov (austro-slavizmus). Austriu predstavoval ako temnicu (žalár) Slovanstva, ukazujúc mu, ako jedinú cestu, zjednotiť sa okolo Ruska, prirodzeného svojho centra.

Pred dvoma krátkymi kapitolami Štúrovho spisu (VII, VIII), venovanými tej temnici Slovanstva, padá všetko, čo napísalo sa za austro-slavizmus počnúc od Palackého listu do Frankfurtu roku 1848 a od jeho Idey štátu rakúskeho…⁸² Veľké svetové udalosti rokov 1914 — 1918 potvrdili mienku nášho Štúra, a z nás takým, čo sme boli odstúpili od nej, obľahčili svedomie.^[92]

Ako verne napísal o ňom vydavateľ jeho posthumného diela Vladimír Lamanskij,⁸⁵ Štúr dokázal na sebe, že život nie je rozkoš, ale borba, odriekanie a povinnosť. Vrstovník jeho a spoludejateľ Jozef M. Hurban nazval ho fanatikom lásky k národu a ešte doložil, že ak Ľudovíta Štúra v živote opálilo dvoje dievčenských očú, on ako podstrelený jeleň zutekal akoby do hôr vyhrýzť a vyumývať si ranu lásky. Kto zná tieto Hurbanove slová, prídu mu na um najmä pri tomto modrianskom útulku Štúrovom i slová jeho samého z toho času, keď odoprel ísť za profesora do Kežmarku, lebo nemohol sa odtrhnúť od Bratislavy a práve začalo sa zúrenie Zayho v službe maďarizmu. „Vy seznáte,“ — písal Štúr vtedy, 28. februára 1841 do Prahy Jaroslavovi Pospíšilovi — „že já na vlnách. Ony mne hned vyhazují v výšku, hned pustí do hlubiny; kto ví, co se státi může?“ Jaroslav Pospíšil bol bratom devy (Márie), ktorej dvoje očú bolo ho opálilo v jeseni na ceste z Nemecka, v Hradci Králové. Pre ňu Štúr posielal teda Pospíšilovi v tomto liste báseň,⁸⁶ ktorou vymýval si ranu lásky:

V búrkach žil v 1840. rokoch Ľudovít Štúr neprestajných. On však z každej krízy i ako človek vyšiel len väčší. Iste bol by premohol i smútok svoj z doby po roku 1849, ale — umrel. Umrel už 1856., ešte len 40-ročný.^[93]

O Ľudovítovi Gajovi, tvorcovi takzvanej ilýrskej doby u Chorvátov, profesor Jagić⁸⁷ hovorí, že ani ako spisovateľ, ani ako učený a najmä ani ako básnik nedokázal nič znamenitejšie. V každom prevyšoval ho niekto z jeho spolupracovníkov. A on jednako bol čímsi, čo nemal nikto z ostatných: bol duchom narodeným viesť, spravovať, akýsi vyšší patriotický agitátor, v ktorom fascinujúca sila poeticky rozpálenej výrečnosti šťastlivo spojovala sa s praktickým poňatím toho, čo bude potrebné pre najbližšiu chvíľku.^[94] Vo výkonoch ducha Štúr ďaleko prevyšoval svojho chorvátskeho drusu a vrstovníka; ale i jeho prevyšoval v jednom povedzme Hurban, v druhom Hodža. Oni tiež boli narodení viesť, vývodiť; no tak učiť, tak strhávať ľudí za sebou, tak budiť v iných ducha, totožného so svojím duchom — to vedel len Štúr. A môžeme doložiť bez ujmy jeho veľkým druhom, že tak cele, ale cele oddať sa službe svojho národa, ako Štúr, neoddali sa ani oni. (A Michal M. Hodža bol martýrom slovenským!) „Fanatikom lásky k národu“ mohol byť len Ľudovít Štúr…

Ale také boli i účinky tohto človeka v slovenskom živote.

Bez Štúra a okolo neho tvoreného boli by udusili a zašliapali všetko, čo bolo slovenské, už do roku 1849… Akého ducha bolo slovenské pokolenie, vedené Ľudovítom Štúrom, poznať, napríklad, i z našich národných piesní. Okrem Tomášikovej Hej, Slováci! a Sládkovičovej Hojže Bože máme ich temer všetky z 1840. rokov. (Bije zvon slobody, Kto za pravdu horí, Nad Tatrou sa blýska, Do zbroje, Slovania, za národ a slávu, Slovenčina moja, Kolo Tatier čierňava, Kto si rodom Slovák, Koníček môj hrdý, vraný, Hoj, traja sokoli, Spievajže si, spievaj, Hej bystrý a smelý, Zajasal blesk jasnej zory, Na dunajskom brehu… atď. atď.) História bude spomínať, že ako začali sa búrky roku 1848, hneď z jari, na Slovensku pod náporom maďarizmu zatíchli a zamĺkli všetci, čo boli proti literárnej slovenčine. Niektorí (Launer)⁸⁸ pridali sa celkom ku Kossuthovi. Z nich jediný Kollár postavil sa so štúrovcami za národnú vec slovenskú…

I v šesťdesiatych rokoch, ktorých začiatok znamená akýsi ranný záblesk v slovenskom národnom živote, okrem najstarších, Moysesa, Červena a ešte niekoľkých, samí šturiáni predstavovali slovenskú vec. Viktorín, Plošic, Radlinský, Gerometta, Závodník, Jozef Ščasný a iní, z ktorých niektorí v živote svojom Ľudovíta Štúra zoči-voči ani nevideli, priznávali sa k jeho škole tak, ako hoci Sládkovič, Kalinčiak, Francisci, Daxner, Ormis, zahrievaní za svojho študentstva bleskom jeho očú a z vlastných úst jeho prijímajúci náuky pre celý svoj život. Po roku 1849, keď on žil utiahnutý v Modre, viedenskou akciou slovenská jednota bola zas narušená a slovenčina v literatúre ohrozená; ale v šesťdesiatych rokoch účinkovaním Matice slovenskej, na čele so svetlým, zjednocujúcim zjavom Štefana Moysesa, nastala príkladná jednota roduverných Slovákov, v duchu Štúrovom hotovým stáť proti Maďarom, ktorí od vyrovnania s Viedňou (1867) mali v krajine už neobmedzenú moc. Slovenská vec bola, ako život Ľudovíta Štúra v 1840. rokoch, postavená na vlnách a v stálom nebezpečenstve. Ale tak zle nemohlo byť, že by v dušiach slovenských Štúr ako ideál bol vybledol. Vrstovníci jeho svoju známosť s ním pokladali do smrti za šťastie svojho života. Keď na začiatku 1880. rokov v literatúre nastávalo oživenie, zjavil sa životopis Štúrov — taký, na ktorom dlho-dlho budú sa vychovávať mladé slovenské pokolenia.^[95]

III. Tisícročná priehrada medzi Slovákmi a Čechmi

Stručne, ale verne usiloval som sa načrtať tieto dve kapitolky, aby si láskavý čitateľ mohol utvoriť predstavu o tom, čo sa dialo u nás od konca 18. storočia až do najnovšieho času. Všetko to, čo najprv bernolákovci, potom štúrovci robili, aby v ťažkých okolnostiach zachránili slovenský národ, v podstate takto videli tí vážni ľudia, od ktorých máme dosiaľ historické opísanie tejto doby a slovenských duchovných, najmä literárnych snáh.^[96]

Len Milan Hodža v knihe, nazvanej Československý rozkol,^[97] vystúpil s históriou inak vykladanou. A práve roku 1920, hneď po utvorení česko-slovenského štátu, aká potreba bola prísť s knihou, majúcou nápis: Česko-slovenský rozkol?? Náš človek nemohol ju vidieť a vziať do ruky inak, ako zarazený, nemilo dotknutý… Keď dvaja bratia, rozlúčení od nich nezávisiacimi zlými okolnosťami a dlhým časom, zjednotia sa účinkom neočakávaných veľkých udalostí, ako možno vtedy spomínať to, čo medzi nimi bolo i okrem oných zlých okolností? A keď máme čas radosti, ako možno vtedy obviňovať?!…

Kniha je veľká, hrubá (25 hárkov!), a v nej nič okrem obviňovania takých našich predkov, ktorých horlivosti a práci ďakujeme, že svetová vojna nenašla nás Slovákov duchovne i materiálne zúboženejších ešte i od podkarpatských Rusov, alebo od zadunajských Slovincov, v Uhorsku v poslednom čase nemenovaných už ani v štatistike.

Menovite Ľudovíta Štúra kniha predstavuje ako osobnosť akýchsi nedobrých úmyslov. I v Predmluve, kde zhrnuté je jadro obšírnej knihy, tvrdí sa o Štúrovi, že pri uvedení slovenčiny za spisovný jazyk v 1840. rokoch mal politický zámer. Štúr robil zo sklonu k Maďarom. Miestami v knihe Ľudovít Štúr predstavovaný je ako nejaký maďarón. Na šťastie, Milan Hodža tak píše, že keď vo veci čitateľ čaká od neho posledné slovo, konečný výrok, on vtedy eskamotérsky preskočí na iné. Kniha jeho je vlastne trhanie, unižovanie a okydávanie Štúra blatom, ale zato v Predmluve, keď zhrnul o ňom všetko to zlé, pre čitateľa celkom neočakávane dokladá: „… bol Štúr nielen buditeľom, ale i mysliteľom a politikom veľkého slohu. Samostatná slovenčina ako výtvor čisto jazykovedný má nedoceniteľný dosah mravný a kultúrny. Zvláštnosti slovenského jazyka, hoci jestvovali od 13. — 16. storočia, keď nová čeština prehláskami tak patrne odbočila od staročeštiny, by samy o sebe osnovaniu samostatnej spisovnej reči azda neskytali ešte dosť odôvodnenia. Ale naši spisovatelia neovládali českoslovenčinu tou suverénnou mocou, ako spisovateľ a k tomu ešte buditeľ jazykom vládnuť musí, ak chce tomu, čo v ňom žije, dať plný výraz. Bez inštrumentu svojskej mluvy neboli by sme mali Sládkoviča takého, akého nám ho dala slovenčina, ani Bottu, a nimi počínajúc až po Hviezdoslava, Kukučína a Ivana Krasku boli by sme zostali ak nie nemí, zaiste bez priliehavého slovesného prejavu našej kultúrnej a umeleckej hodnoty. Ostatne, ani samej českej kultúre nie je slovenčina bezcenným idiómom. Zachovala jej, tvarmi vcelku sústavnými, prechod zo západu na východ. Prechod i duchovný i jazykový. Česká kultúra i český jazyk budú potrebovať osvieženia: nájdu ho v návrate ku svojej vlastnej podstate, a tá je v rýdzich studniciach na Slovensku…“

Ale načo teda bolo písať a vydať proti Štúrovi a jeho dielu knihu na 25 hárkoch!?

Už všeličo potlačilo sa od času Guttenberga,⁸⁹ ale predmluvu takúto kniha ešte sotva mala…

Mne by ťažko bolo bývalo zdržať sa a neprobovať aspoň v krátkosti rozpovedať, čo to bolo u nás za posledných 125 rokov.

*

Aby sme pochopili udalosť, dej, potrebujeme znať okolnosti, vidieť úzadie. Aby srna pochopili, kde sa vzali u Slovákov okolo roku 1790 bernolákovci, vystúpivší so slovenčinou ako spisovným jazykom, potrebujeme vedieť, že posledná tretina 18. storočia je začiatkom duchovného prebúdzania sa národov vôbec. Otvárali oči i malé národy, ktoré zdali sa byť už udusenými, áno ony až zimnične mali sa k novému životu. A aby čím ľahšie bolo pôsobiť na prostý národ, na široké vrstvy jeho, postavilo sa takrečeno za heslo: písať jazykom, najbližším širokým vrstvám ľudu!

O tomto duchu toho veku pôvodca Československého rozkolu o bernolákovcoch, ktorí na konci 18. storočia vzniesli slovenskú zástavu, mohol ľahkovernému čitateľovi nahovoriť veci, vyžadované tendenciou knižky. Milan Hodža nechce, aby jeho čitateľ videl, že slovenčina bernolákovcov vyšla z ducha doby. A tak i pri diele štúrovcov v polovici 19. storočia. On neposvieti čitateľovi, aby mohol vidieť, že v 1840. rokoch spisovná slovenčina vyšla z bojov o zachovanie slovenskej národnosti. Zamlčuje mu, že na Slovákov rúcali sa celé hory nepriateľských nástrah. V Slovanstve nebol nikto tak ohrozený od 1830. rokov, ako Slováci. Ak napr. Srbi za Vuka Karadžića⁹⁰ súrili uvedenie vlastného jazyka do písomností, to bolo, že najčúlejším ich ľuďom išlo o rýchlejší duchovný pokrok a rozvoj národa. U nás tak ponímala sa vec za bernolákovcov. Ale v 1840. rokoch u nás pribudla iná príčina. Na štúrovcov, prirodzene, účinkoval duch doby, svitnuvšej v poslednej tretine 18. storočia, veď oni boli jej význačnými synmi; no okrem toho u nás už išlo o národnú existenciu, o ratovanie národnosti. Maďari chceli mať jednorečový, maďarský národný štát. Pri podpore Viedne mali v rukách všetky prostriedky štátnej moci: potrebovali len bezohľadnosť, no a tú budili v nich ešte i renegáti. Nám hrozila národná smrť. Ak inde vlastnú reč pokladali za prostriedok národného a duchovného pokroku, u nás štúrovci roku 1843. chytili sa jej chvatom, aby im nad hlavou nezhorela jediná strecha.

*

„Pravlast Čechů a Slováků,“ — učí Lubor Niederle — „byla na severu Karpat a do svých historických sídel přišli přímo odtud, od Visly přes Odru do Čech a Moravy a přes západní Karpaty do Uher…“ Slovenská reč je čiastkou vetve západnej, „její centrum vznikalo v nejtěsnější souvislosti s centrem českým a tvořilo s tímto vůbec jakousi jednotku jazykovou proti centru srbskému, polskému, slovinskému a ruskému, s nimiž je ovšem vážou mnohé přechody. Jazykové rozlišení Čechů a Slováků nastoupilo zřetelněji teprve po úplném vývoji jednotlivých jazyků právě jmenovaných, zejména když uherští Slováci trvale se dostali do jiných politických pomerů a od ostatních soukmenovců odděleni byli hradbou západo-karpatských hor.“^[98] K tomuto ja priznávam sa, s tým rozdielom, že so Šachmatovom^91[99] predpokladám v histórii slovanských jazykov pred epochou česko-slovenskej jednoty ešte epochu západno-slovanskej jednoty jazykovej. Ale hoci takto vyznávam, ja (a iste so súhlasom všetkých objektívnych ľudí) zavrhujem také predstavovanie veci, ako by česko-slovenská jednota bola trvala cez všetky veky, cez všetky časové premeny až po zlého Štúra, ustrojiteľa rozkolu.

Kmeňove a rečovo takí blízki, Česi a Slováci, štátne nikdy neprináležali spolu (až do 1918. roku). Veľká Morava bola slovenská,^[100] a vedľa Veľkej Moravy stál osobitný český štát, závislý od nej len v posledných rokoch Svätoplukovho mocného panovania. Po zaniknutí Veľkej Moravy začas väčšina slovenského územia prináležala raz k Čechám, raz k Poľsku. Asi po roku 1026 položili naň ruku spoza Dunaja, z Ostrihomu a či z Belehradu (Stolného), a Slováci temer za tisíc rokov boli odtrhnutí od Čechov. A nielen to. Ale v 9. storočí a na začiatku 10., keď Slováci prišli do takej odlúčenosti od Čechov, v Slovanstve národov ešte nebolo. Do tých čias Česi a Slováci ešte nemohli sa stať jedným národom. I Poliaci a Rusi ako národ sú pozdejší útvar.^[101] V 9. a na začiatku 10. storočia v Slovanstve boli ešte len kmene.^[102]

Milan Hodža ešte i výkladom českého a slovenského hláskoslovia usiluje sa biť Štúra. Pravda, výklad jeho je nesprávny. Ukazuje väčší rozdiel len v tom, že miesto staroslovanskej polohlásky slovenčina (oproti českému e) má o (ako lož, voš, von, moch), a usiluje sa zatrieť i to výkladom, že rozdiel tento vraj nič neplatí, keď nerozprestiera sa na všetky slovenské nárečia, lebo „takéto prechodné odchýlky, spájajúce jeden slovanský jazyk s druhým, zachovali sa i v iných rečiach“. No keby ho maliciózny čitateľ popýtal, aby mu vypočítal slovanské jazyky, ktoré toľko „prechodných odchýlok“ majú, ako slovenčina, veru by prišiel do pomykova. Slováci tak bývajú medzi Dunajom a Karpatmi, že súvisia okrem Čechov i s Poliakmi, Rusmi a súviseli pôvodne (do príchodu Maďarov) i s Bulharmi i so Srbochorvátmi. Gemerská slovenčina krásne zachovala dôkazy toho bývalého susedstva. Šafárikovi, ako gemerskému Slovákovi, ľahko bolo vybadať, už do roku 1837, že hranica medzi Bulharmi a Moravanmi bola pod Matrou.^[103] So Slovincami Slováci susedili popri Dunaji i zhora i zdola dnešnej Bratislavy. I mienku, že v slovanských jazykoch nieto prechodných nárečí, Jagić podvracal hlavne odvolaním sa na to, ako slovenčina prechodí do ruštiny a juhoslovanských jazykov.^[104] Azda s preuveličením, jednako nie bezzákladne povedal Štúr, že „slovenčina stojí v strede všetkých nárečí slovanských, ona je v malom celá slovančina.“ Najväčší hláskoslovný rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, samohlásku e, v slovenčine zmäkčujúcu predchádzajúce spoluhlásky, ako samohláska i, Štúrov sudca ukryl medzi rozdielmi, nemajúcimi značenie. A že obyčajne odvolávajú sa na Florinského, keď je reč o pomere slovenčiny k češtine, nuž on tiež tak urobil. Ale zná Florinského len z druhej ruky. V ruke s jeho knihou nebol by mohol zamlčať, že slovenčina nemá pro ani ako predložku, ani ako predponu — s poľštinou ona sama v Slovanstve. (O dz z ď tiež nehovorí.)

A ja ponáhľam sa doložiť k jeho fonetickej lekcii: Načo je to? Načo nesprávne dokazovať, čo dokázať teraz niet nijakej potreby? Roku 1920, keď je už odčinené tisícročné nešťastie a Česi a Slováci tvoria svoj štát. Takáto vec dnes už prináleží výlučne vedeckému skúmaniu. Najmä pre ťažké prechodné časy, pri budovaní Česko-slovenského štátu ukazujme radšej, čo nás spojuje. Mne je milé (od poldruha roka robím to už asi štvrtý raz) napríklad spomínať u nás miestne mená Kaza, Kazínec (a kde je Kazínec, tam bol i Kazín), Tetín pre ich totožnosť s tými Kosmasovými v Čechách. Milá mi je i taká originalita miestneho mena, ako Prestavlky, pretože v širokom Slovanstve máme ju len my Slováci (v Tekove) a Česi.^[105]

Podmienkou spisovného jazyka sú pomery moci, nie fonetika nárečí.^[106] Kto dobre opíše tisícročné pomery moci, v ktorých žili Slováci v Uhorsku, ten ukáže, čo to bolo so spisovným jazykom u nich. (A spisovateľ Rozkolu ako by práve zakrýval pomery, otáčajúce javisko, na ktorom od konca 18. storočia hýbali sa Slováci, oduševňovaní láskou k svojmu národu.)

Nebyť v Prahe od roku 1348 Karlovej univerzity, Slováci spisovným jazykom iste boli by sa oddialili od Čechov. Vplyvom Prahy, akou bola ona za Karola IV., stalo sa, že češtine podľahli všetky západoslovanské spisovné jazyky. Poľský, hoci Poliaci boli veľkým, mocným národom, najviacej: text prvého poľského Otčenáša je skôr čeština, než poľština. Z Horného Uhorska vôbec mnohí učievali sa na pražskej univerzite. Jazykom učenosti bola latina, ale Slováci z Prahy prinášali domov, najmä od 15. storočia, i známosť českého jazyka, a tak ujímala sa v písomnosti na Slovensku čeština, alebo aspoň české formy pridávali sa slovenčine. (Tradícia pripisuje sa Jiskrovým českým vojskám, ale bezzákladne. Jiskra prikrátko vládol v slovenských krajoch, i to nestále, a vojsko nikým neplatené, z drancovania kraja žijúce nemôže byť učiteľom.)

No Praha tiež stratila svoj význam a vojnami, vedenými z jednej i druhej strany moravsko-uhorskej hranice (koľko bolo vojen len v 15. storočí!), odcudzoval sa jeden druhému náš národ, z tejto i tamtej strany tej hranice bývajúci, keď v tých časoch i tak nemal plemenného citu, citu spolupatričnosti. Sila pomerov účinkovala: Slováci cítili solidaritu nie s Moravanmi a Čechmi, ale s Maďarmi. Dovalil sa Turek, trpeli Slováci tak, ako Maďari; chodili po krajine nemecké vojská, operujúce proti Turkom, alebo proti uhorským odbojníkom, i drancovali Slovákov a Maďarov zajedno. Zo slovenských veršov o uhorských vojnách 17. storočia najlepšie poznať, aký jednotný bol v krajine duch. Účinky češtiny na Slovákov z času na čas tratili sa.

V sade slovenskej písomnosti pestovanú češtinu už ku koncu 16. storočia prerastala domáca bylina, slovenčina. V článku Slovenský rukopis z konca 16. a počiatku 17. stoletia^[107] Ján Mocko dôkladne a presvedčivo vykladá, ako to išlo s češtinou u Slovákov v Uhorsku. Ako ju premáhala slovenčina už ku koncu 16. storočia, vidno i z rukopisov, ktoré nedostali sa pod tlač, i z kníh tlačených. Domáca reč v písmach dvíhala hlavu, a užívali nielen slovenské slová a tvary, ale slovenčila sa i skladba.^[108] A slovenčenie dialo sa vedome, schválne.

Tento prúd pretrhnutý bol udalosťami, nasledujúcimi v Čechách i na Morave po belohorskej nešťastnej bitke roku 1620. Českí a moravskí exulanti v značnom počte prišli na Slovensko i so svojimi knihami. Vyhnaní českí kňazi v slovenských seniorátoch dostali sa i do fár. Českí bratia, vyznamenavajúci sa v pestovaní českej reči, v Skalici, v Púchove a v Lednici mali i svoje cirkevné zbory. V Trenčíne roku 1632 českí vyhnanci založili si tlačiareň a pozdejšie oni mali vplyv i na púchovskú, žilinskú, levočskú a iné tlačiarne. V Levoči 1636 vyšiel kancionál liptovsko-sv.-mikulášskeho farára Jura Tranovského Citara sanctorum. Tranovský,⁹⁷ tiež vyhnanec, narodený v Sliezsku, účinkoval i v Prahe, doniesol teda na Slovensko ozajstnú českú reč. Pritom bol i pomazaným básnikom cirkevným. Kancionál obsahoval 413 piesní, alebo preložených zo starých latinských hymien i nemeckých reformačných spevov, alebo prevzatých zo spevníkov českých bratov, u Slovákov už prv užívaných, alebo takých, ktoré zložili či sám Tranovský, či iní horliví mužovia slovenskej evanjelickej cirkvi, ako napríklad Eliáš Láni, superintendent a dvorný kňaz palatína Jura Thurzu. Kniha mala veľký účinok na život. Nové a nové jej vydania najznamenitejší evanjelickí Slováci rozhojňovali svojimi skladbami. Tak prílivom česko-moravských exulantov a hlavne vplyvom Tranovského kancionála, zostaveného v korektnej českej reči, stalo sa, že v 17. storočí pretrhol sa prúd slovenčenia spisovnej reči a čeština na dlhší čas zas upevnila sa u Slovákov. Tranovského reč stala sa pravidlom pre každého, kto chcel písať; kníhtlačiarne mali takých korektorov, ktorí prenasledovali slovenské slová, tvary a slovenskú syntax.

Češtenie spisovného jazyka zvíťazilo tak, že i slovenskí katolíci, ktorí takrečeno zo zásady vzpierali sa mu, začali sa poddávať češtine. V obradovej ostrihomskej knihe z roku 1625 (Rituale Strigoniense) je taká stredná slovenčina, akú o 220 rokov štúrovci uviedli do literatúry, no v polovici tohto storočia (17.) v Trnave, v tých časoch v sídle uhorských katolíkov vôbec, niektoré protireformačné knihy českých jezuitov vydávali v odtlačkoch, len málo prispôsobených slovenskému jazyku. Cantus catholici (Písne katolícke, latinské, slovenské: nové i starodávne) z roku 1655 bol skladaný tiež pod vplyvom češtiny.

Jednako, znamenitý Daniel Horčička, prvý zberateľ a vydavateľ slovenských prísloví a porekadiel, v poslednej štvrti 17. storočia (Perlička dítek božích. Levoča 1684) už zas hlásal: „… jako mluvíme, tak i psati máme.“ Po ňom najmä Ján Simonides v svojej knihe (Vysvětlení krestianského učení. 1704) vystríhal pred češtením jazyka a výslovne žiadal: „… jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psáti máme.“ Ale najčinnejší ľudia nového pokolenia, ako Daniel Krman, Matej Bel, Jakobei a Pavel Doležal, proti slovenčiacim pridŕžali sa jazyka Tranovského a vymohli si na čas opäť prevahu.

Stále však čeština nezakorenila sa ani teraz. Už v poslednej štvrti 18. storočia, ako vieme, zas bola vynesená slovenčina, a to už s veľkou povedomosťou.

„Historická sudba,“ — hovorí historik ruskej literatúry — „rozdelivšia ruský sever a juh, v rozličnom smere viedla i ich nárečia.“^[109] A slovenčina od češtiny historickou sudbou inak bola oddelená — nie tak, ako maloruština od veľkoruského jazyka! „Česká história je nie slovenská,“ mohol povedať Ľudovít Štúr.

Zmysel tu stručne povedaného je jasný. A potvrdzuje sa on i svedectvom národopisu. Jozef Klvaňa,⁹⁸ keď už bol výtečným znalcom života moravského ľudu, českého i slovenského, na milenárskej peštianskej výstavke roku 1896 študoval česko-slovenské veci. A zistil? „Oddělení Uher a zemí našich hranicemi přirozenými i politickými,“ — hovorí Klvaňa v svojom referáte — „kteréž již od pradávna existuje, mělo veliký vliv a následkem toho pouze při hranicích moravsko-uherských, při styčných, abych tak řekl, plochách lidu moravského a uherského se dá zjistit jakási příbuznost význačnější. V krajích Slovenska uherského zachoval se ve všem, v oděvu, jeho výzdobě i v obydlí skorem archaický ráz…“ V 17. storočí vládou prenasledovaní sťahovali sa z Čiech a Moravy nielen do protestantského Nemecka, ale i do Uhorska. „A ti přinesli sem své zručnosti umělecko-průmyslové i svůj vkus, odchovaný renesancí, a dali charakter renesanční keramikám i výšivkám a zajisté i psaným kancionálům zdejším. Ale jinak po vlivu českém a moravském ani nejmenší stopy. Pásky mezi Uherskem a námi ve století 16. vírou a literaturou stužené, 17-tém vlídným přijetím vystěhovalců do Uher dotvrzené, v 18. století úplně přervány. Vliv zjevný ve století 17. absorbován zúplna elementární silou lidu slovenského, ornament svérázný lidový nastoupil na Slovensku úplně, a leda techniky některé v tradici se tu udržely.“ (Český lid VI, s. 226, 506.)

Takéto je svedectvo národopisu… Bernolák a Štúr, hoci oni už i duchom doby boli vedení, znamenajú vlastne len stupne v procese uvedenia slovenčiny za spisovný jazyk. Najvyššie dva, posledné stupne.

A zo všetkého vychodí, že tak, ako Milan Hodža hovorí o bývalej „národnej a osvetovej jednote československej“ (na 70. strane a inde), odôvodnene a vážne nemôže sa hovoriť.

No že tá jednota nebola taká, čomu to vadí dnes, keď Česi a Slováci žijú už v jednom štáte, čo nebolo sa ešte dosiahlo ani slávnymi dejmi 9. storočia! Keď je priepasť raz preskočená, načo zastať a pozeraním do nej otravovať ducha? Vtedy zvýsknuť a potom s oduševnením brať sa k dielu, konať veľké úlohy.

*

Nebolo by primerané z kapitoly na kapitolu podvracať výklady Rozkolu — i papier je strašne drahý. Zastavím sa len pri veciach v knihe najviac spomínaných; posvietením na ne vyvráti sa v obsahu i všeličo iné.

Taký je najmä

1. Štúrov „sklon k Maďarom“

V júni 1842 menom Ľudovíta Štúra v Budíne u námestnej rady podali prosbu o povolenie vydávať slovenské noviny. Vec bola veľmi vážna. Keď Šafárik už roku 1822 volal, že bez novín nedôjdeme k ničomu, o koľko pálčivejšia bola ich potreba o dvadsať rokov, pri úplnom rozvití maďarského pochodu proti slovenskej veci! Kollár, ktorý v svojich listoch tak rád spomínaval bratislavskú mládež, už 14. marca 1841 bol zvestoval Michalovi Godrovi do Vrbása: „Břetisilavčané, jmenovitě p. L. Štúr hodlá noviny vydávati, dostaneli povolení; jestli nic, tedy v Palkovičově Tatrance pokračovati bude…“ V novembri toho roku, 1841, i Ján Kadavý,⁹⁹ učiteľ v slovenskej cirkvi peštianskej a z hlbiny svojej peknej duše zaujímajúci sa za každú dobrú slovenskú vec, písal A. H. Škultétymu, kaplánovi superintendenta Jozeffyho v Tisovci: „Štúr se o noviny horlivě uchází;“ a o mesiac, 21. decembra, oznamoval mu, ako slovenské literárne novinky, že „dv. p. Kollár pracuje na svém cestopisu; že Nitra (Novoročenka) dnes neb zítra od censora přijede a potom se hned do Břetislavy do tisku pošle; že se Břetislavané k vydávaní novin hotují.“ Od začiatku 1842. v listoch horlivých Slovákov už čítať o zbieraní podpisov k prosbe o noviny. Hurban 18. februára uveličený písal A. H. Škultétymu, nie z Brezovej, ale z Bratislavy: „Právě přišel podpis z Nitry. Jest to podpis výborný. Jest to nic jiného, než podpis žádosti novin slovenských v Břetislavě. Jsau tu 44 jmena, biskupa jednoho, čtyř kanovníků, a ostatní farářů, asesorů atd. atd. To je výborná a neočekávaná zprava. Už ani pochybnosti není tuším o privilegium na noviny. Naši Břetislavané se statně držejí. Bůh je živ!“

Kollár usiloval sa pohýbať všetky vrstvy slovenské. „Včera sem dostal,“ — písal Jozeffymu 12. septembra 1842 — „latinsky list z Košút (dědina v Turci) od Jiřího Košuta, bratrance pověstného Ludvíka, redaktora Hirlapu:¹⁰⁰ kde onen tohoto vzteklivcem a ztřeštěncem nazývá, hněvá sa na něho, že se stal nepřítelem svého slovenského rodu a národu, a že prej mnozí v Turci zemané slovenské noviny žádají anobrž i naši prosbu u vlády z toho ohledu podporovati chtejí.“ Vo februári 1843 Kollár už bol rozhorčený, že povolenie na noviny nedávajú; písal, tiež Jozeffymu: „Naše nepochopitelná vláda až posavad mlčí! Již témeř tři čtvrtě roku, a žádná odpoveď na tak veliké věci, na tak tužebné žádosti. To je zlý znak. Mezitím my předce sebe samých neopusťme, jestli by nás i vláda opustila. Dv. p. Stehlo¹⁰¹ dotíra na opětování rekursu u vlády a já též bych byl toho domnění; mohl by snad náš Štúr s novinami počátek učiniti, nebo ani ten žádné odpovědi nedostal. Košut dostal dovolení a odpověď ve dvau týdnech od Metternicha, Sasové sedmihradští asi ve 2 — 3 měsícech. Milý bože, jakové jest to přisluhování spravědlnosti, mezi dítkami jednoho otce! Já chci v těchto dnech navštíviti palatinku¹⁰² a mluviti schválně s ní o této věci, co ona myslí a radí?“

O palatínovi arcikniežati Jozefovi¹⁰³ Kollár vtedy už dobre vedel, akým nenávistníkom Slovanstva a menovite nepriateľom slovenskej veci je; jednako proboval ešte vykonať niečo s pomocou arcikňažnej, jeho ženy. Keď v lete 1842 vo veci rekurzu, podaného vo Viedni, i vo veci prosby o povolenie slovenských novín chceli vystrojiť deputáciu do Budína k palatínovi a Jozeffy v deputácii takej bol by si žiadal mať i Kollára, Kollár hneď povedal, že jeho osoba u palatína by viac škodila, než prospela. „Jeho c. k. vysost arcikníže palatin,“ — písal Jozeffymu 28. augusta 1842 — „jako to ze mnohých důkazův a svědkův znám, mé osobě není náchylný… Slováci zdejší chtěli školu, on byl návodem Němců a Maďarů proti tomu; chtěli ne kaplana, ale řádného kněze, chtěli rovnost ve všech věcech s Němci, onť i proti tomu všemu byl, jako úsudky mistodržící rady nám poslané ukazují…“ Arcikňažnú považoval za bohabojnú osobu, viac ráz bol u nej v slovenských veciach. Ale potom presvedčili Kollára i iní, úradné osobnosti, že u palatína Jozefa v prospech Slovákov nevykoná sa nijakými cestami nič, že palatín dôsledne v Budíne i vo Viedni proti nim pracuje.

I dokázalo sa onedlho. Rekurz vo Viedni kráľovi Ferdinandovi v júni 1842 podaný nemal nijaký výsledok. Povolenie na vydávanie novín tiež nechodilo.

A pôvodca Rozkolu o týchto rokoch hovorí, že vec slovenská „kliesnila si cestu i ponad maďarské úrady ku dvoru.“ (s. 218.) „Maďarské konzervatívne zálety k Slovákom bývali z času na čas, kedykoľvek tak donášala so sebou stranícka taktika, natoľko odvážlivé, že dostalo sa našej veci neraz i publicistickej ochrany. Majláth,¹⁰⁴ vydavateľ konzervatívneho Nemzeti Ujságu,¹⁰⁵ uverejnil začiatkom roku 1843 Štúrov článok „Szlávok sírelmei“ (Krivdy Slovákov)… V tomto čase už vidno do otázky jazykovej zasahovať Ďorďa Košúta. Turčan Ďorď Košút, osobne i politicky v nepriazni so svojím synovcom Ludvikom, mal už vtedy ako národovec dobré meno. Jemu venoval Hurban o dva roky pozdejšie prvý slovenský ročník Nitry…¹⁰⁶ V ňom dozaista pôsobil duch Rumyho¹⁰⁷ a Čaplovičov…¹⁰⁸ Najprv utiekal sa Košút so svojimi námetmi ku Kollárovi. Turčianski zemani — písal mu v septembri roku 1842 — prajú si slovenské noviny… Bývalé uhorské zemianstvo malo od boha dar rýchle sa vedieť orientovať. Akonáhle mala causa Slovacorum¹⁰⁹ zrejmý prístup ku dvoru, boli slovenskí zemani priam ochotní. Nielen jednotlivci, ale celé skupiny… Nielen Széchenyiho, ale „celý bez konca rad maďarských magnátov musel Kollár u seba vítať ako hostí.“ (S. 214 — 222.)

Takto nesmie sa písať. Takýmto spôsobom písavali o národnostnej otázke v Uhorsku nejakých 50 rokov maďarskí Židia; to je spôsob Kóbich.¹¹⁰

Keď na začiatku roku 1842 po slovenských krajoch zbierali sa podpisy na podopretie prosby o povolenie vydávať slovenské noviny, z Turca zasiahnutím do veci Ďurka Košúta bolo 148 zemianskych podpisov. O rok Turčania Záthurecký¹¹¹ a viceišpán Imrich Lehotský¹¹² sľubovali sa s novou slovenskou deputáciou i do Viedne. Ale to bolo všetko. (Ani do Viedne nešli, vyhovorili sa.) Krajinský politický tlak, v duchu maďarizmu, na slovenských zemanov vtedy už bol veľký. Grófa Štefana Széchenyiho zblížilo s Kollárom divé vystúpenie Zayho proti Slovákom. Ustarostený o svoj malý a nerozvitý maďarský národ, Széchenyi naľakal sa prudkosti, s ktorou Zayovci, kossuthovci a všetci v mene Maďarov vystupujúci vrhali sa na Slovákov. Desili ho následky takej politiky a karhal ju najmä v svojej reči, ktorou, ako predseda maďarskej akadémie, v máji 1842 otváral jej výročné zhromaždenie. Jozeffy, dorozumený s Kollárom a Štúrom, poslal Széchenyimu za jeho reč adresu vďaky, podpísanú mnohými Slovákmi. U Maďarov, rozumie sa, rečou akademickou neotvorili sa rozumy; naopak, ako keď pichne do osieho hniezda, tak oborili sa na Széchenyiho. Ostal sám, ako prst. A v tieto časy mohlo sa slovenskej veci dostať publicistickej ochrany zo strany maďarských konzervatívcov? Okrem Széchenyiho ku Kollárovi chodil gróf Ján Majláth.¹¹³ Milan Hodža chytá sa Majlátha za ruky i nohy, spomína ho vpravo-vľavo a takým spôsobom, že čitateľa, ktorý vie, že i kancelár vo Viedni bol Majláth (Anton),¹¹⁴ len pokonfunduje. Ján Majláth, známy ako historik (napísal a vydal vo Viedni 1828 — 31 v piatich zväzkoch Geschichte der Magyaren), rozpadnutý so svojimi príbuznými a materiálne už temer zničený, žil v týchto časoch v maďarskej spoločnosti celkom bez významu, osihotený. Na Kollárovo naliehanie v konzervatívnom Nemzeti Ujságu, kde začas bol redaktorom, dal vytlačiť Štúrov článok o krivdách Slovákov. Ale druhý článok Ľudovíta Štúra, hoci azda rok chodili s ním do Pešti, nebolo možnosti umiestiť v nijakom maďarskom časopise.^[110] Ján Majláth i stratil sa z Pešti i Uhorska a 1855. v zúfaní a z biedy zmárnil sa v Bavorsku; hodil sa do Stahrembergského jazera. Ako sa volali ostatní, tak mnohí magnáti, konzervatívni maďarskí politici, ktorí na začiatku 1840. rokov v Pešti svojimi návštevami až obťažovali Jána Kollára, predstavujúceho Slovákov, takých vítaných vtedy pri dvore, Milan Hodža nehovorí. Proti Zaymu roku 1841 v Századunku vyšiel článok Čaplovičov, ale Jána Čaploviča predstavovať ako „značného zástupcu zemianstva“ (s. 218) je neorientovanosť spisovateľa. Pochodil síce zo zemianskej rodiny jasenovských Čaplovičov, ale v celom svojom živote nestál v nijakom politickom potyku s nijakou vrstvou uhorského zemianstva. Žil pár rokov v Chorvátsku, potom do smrti temer vždycky vo Viedni. Okrem vedeckých prác, najmä štatistických a národopisných (Gemälde von Ungern. Pesth 1829), v ktorých nepredstavuje nič stavovského (iba Slovákom je on vždycky statočným, dobré vlastnosti svojho národa vynášajúcim), v politickej literatúre vystupoval temer len na obranu maďarizmom podkopávaných a napádaných Slovákov. Ale v Rozkole ešte nevernejšie, nepravdivejšie predstavený je Rumy.¹¹⁵ Nepokojný, sťahovavší sa ani večný Žid, kýmkoľvek neprichýlili ho v Ostrihome, Rumy málo dokázal i politického i národného charakteru. Narodil sa v poslednej štvrti 18. storočia na Spiši, v Novej Vsi, ako syn kupca, a v tých časoch zemani nebývali kupci. Pôvodcovi Rozkolu dostačilo vidieť v Rumyho mene ypsilon, už ho spravil predstaviteľom zemianstva. Ďurko Košúth bol statočný starý pán: či ho národovci slovenskí mohli zavrhnúť? Že Hurban roku 1844 venoval mu almanach Nitru, ukazuje len bystrozrak Hurbanov. Keď maďarský národ búril a viedol Kossuth Lajoš, či od nás nebolo politicky múdre postaviť jeho strýka ako Slováka na vidné miesto!? Ale zato pre krajinskú politiku naši jemu nepripisovali význam.

Takto nehistoricky začínajú sa v Rozkole výklady o zemianstve a pre zemianstvo tie mnohé výčitky Ľudovítovi Štúrovi.

No vráťme sa k udalostiam. Slováci očakávali vybavenie prosieb, podaných v júni 1842 deputáciou kráľovi vo Viedni: s prosbami tými odbyl ich palatín Jozef. Očakávali povolenie novín — nedávali ho. Ešte v auguste 1843 Kollár oznamoval Jozeffymu: „Minulého týdne ponavštěvoval sem téměř všech consiliarů v Budíně, ano i censorů, a poroučel sem jim naše noviny slovenské. Všickni se odvolávali jen na palatina, že to tam vězí, aby se u palatina klopalo. Psal sem to Štúrovi.“ V Budíne u námestnej rady nebolo nijakej nádeje, preto podali prosbu o noviny vo Viedni u uhorskej dvornej kancelárie, a tam statočne konal, pomáhal Čaplovič. V septembri 1843 už poslal Štúrovi zvesť, že je dobre — premohol „všetky bestiality“. Ale prenáhlil sa s touto zvesťou i skúsený Čaplovič. On v dvornej uhorskej kancelárii, ako referenta, informoval i získal veci sekretára R., a prosbu o povolenie slovenských novín vybaviť dostalo sa dvornému radcovi Szögyénymu, ktorý práve vrátil sa z letnej dovolenky. Ešte v septembri Čaplovič rozhorčený písal Štúrovi o sklamaní: „Námestná rada dostala rozkaz vyzvedať sa o Vašom mravnom charaktere, či neväzí vo Vás druhý Gaj. Jestli bude teraz referentom nejaký pseudo, opíše Vás ako Ultraslovana, a všetko rozíde sa v dym. Lebo byť horlivým Slovanom je najväčší zločin… Vyzvedanie sa o Vašom charaktere môže trvať roky, a tak noviny sú ešte za horami, za dolami. Ecce, liberalitatem magyaricam!…“¹¹⁶

Kollár bol ešte rozhorčenejší. „Snad již Vaší důstojnosti známá jest ďábelská bezbožnost některých Maďarů,“ — žaloval sa 9. decembra 1843 v liste Jozeffymu — „kteří pana Štúra asi před 2 týdní ve Vídni očernili, na čež výsada novin již v expedicii ku poslaní jemu hotova byvší, opět v týto dni, ba vlastně po třetíkráte do Budína na consilium poslana byla pro investigatione et informatione de morali et politico charactere Dno Štúr…¹¹⁷ Již tato sama okoličnost měla by nás pohnouti ku spěšnému kroku ve Vídni…“ A o týždeň, 16. decembra, zvestoval do Tisovca: „Právě dnes při sezení rozhodla rada královská v Budíně, aby to od vlády ještě jednou žádané svědectví o mravném a politickém charaktere p. Ludvíka Štúra dal gener. inspektor hrabě Zay, a síce proto, že prej pp. superintendentové již stran toho predtím svědectva svá vydali. Nyní tedy všecko na tom záleží, aby sme Zaymu ze všech stran přísně na srdce klopali a do svědomí vstoupili, aby při vydáni tohoto svědectví spravedlivě o Štúrovi soudil a strannosti i náruživosti se chránil, zvláště pak aby obkličujícím ho zlobivým podšeptavačům ucha nedával… Aby Zay aspoň znal, že Slováci o všem vědí, co se děje, anobrž že budeli krivě souditi, proti jeho svědectví i u nejvyšší vlády protestovati budou.“ Potom doložil až s hnevom: „Nač pak je toho nekonečné svědectví vyhledávaní a vyšetrování! Kossut je též protestant, on byl žalářován pro politické viny a pletichy, a předce při dávání jemu privilegia na jeho noviny neptala se žádná vrchnost tehdejšího inšpektora Prónayho¹¹⁸ o mravném a politickém charakteru Kossutově. Quod uni justum, alteri aequum.¹¹⁹ Všickni národové a řeči v Rakousích a v Uhřích mají již své noviny, jen my Slováci jich od mnoha roků ani vybojovati, ani vyžebrati nemůžeme… Vždyť každý článek a arch půjde stran toho skrze ruky censora; nač tedy předběžně takové inquisicie…“

Prešiel celý rok 1843, začal sa i 1844, a povolenie len nechodilo. „Naděje naše nás oklamala samým skutkem,“ — písal netrpezlivý Kollár Jozeffymu 10. marca 1844 — „a nevím, odkuď to pan Prokopius¹²⁰ vážil, že konsilium příznivou opinii dalo o vydávání novin Štúrových vládě. Zde Vám posílám věrný odpis této opinie, která nepříznivě a nepřátelsky zní. Nevím, či snad hrabě Zay Vám jiné a zdejšímu konsilium jiné podal. Nic nepozůstává, jen abysme s rekursem do Vídně čím nejdříve náhlili a aby sám Štúr ve Vídni u ministrů všudy se ukázal, aby příležitost měli osobně ho poznati a přesvedčili se o tom, že on není takový, jakým ho zlobiví nepřátelé opisujú, představujú a očerňujú.“

V zaujatosti za noviny Kollár bezmála prevyšoval samého Štúra. Štúr vypisoval listy na všetky strany, povzbudzoval, prosil, hľadal protektorov, ale sám s prosbami nechodil, k deputácii nijakej nepripojil sa. Budín bol mu cudzí, od Viedne tiež odpudzovalo ho všeličo. Osobne chcel ostať na vysokých úradných miestach ničím neviazaný. Netrpezlivý Kollár — ako vidíme — chcel, aby Štúr už sám šiel do Viedne. List nedatovaný, ale asi koncom mája tiež do Tisovca písaný, ukazuje, že Kollár už bol rozčúlený. „To není pravda,“ — písal tu — „že se výsada na noviny již v Budíně nalezá. Všecko to ještě ve Vídni leží, jako sem včera slyšel.“

A ešte 29. mája 1844 Kollár písal Jozeffymu: „… Známo Vám bude již nepochybně, že ona nová deputace již ve Vídni byla, ale, bohužel, opět jen sami knězi, totiž pán Hurban a Paulíny, anť prej p. Zathurecky, ačkoli slíbil, pro nemoc svého p. otce přijíti nemohl. Milší by mi bylo bývalo, kdy by se bylo naopak stalo, totiž: aby politického stavu vyslanci byli sami do Vídně putovali, a kněži doma zůstali. Mně nevýmluvně na tom záležeti se zdá, aby kněžstvo a učitelstvo zde samotné nestálo před trůnem, ale aby se tam i politici našeho národu ukázali. Nechťby naše prosby naše vláda vyslyšela, aneb nevyslyšela, to vše jedno, jen aby sme před světem a historií ospravedlnění stáli a tu chválu získali, že Slováci sebe milují a o svůj národ pečují, a to všickni, ne jedna stránka a částečka. Poněvadž pak Vaše důstojnost v dopisování s Kossutem, asnad i jinými liptovskými, oravskými a jinými stojí a jejích důvernost má, radím Vám a prosím Vás snažně, aby ste těm pánům tak dlouho pokoje nedali, pokud by konečně prosby lidu našeho vyslyšány nebyly. Pište, prosím, p. Kossuthovi, aby, možno-li, pan Zathurecky s některými z liptovských, zvolenských a jinými zemany ještě jednu do Vídně se vybral, jakoby jmenem slovenské šlechty a zemanstva, a to beze všech knězů. Dobře by bylo, kdy my sobě zvláštní recurs shotovili. To by se ale čím skůr státi muselo, aby následoval ráz zarázem a vláda uviděla, že nevyklouzne a ani vyklouznouti nemůže. Píši o tom i p. Hodžovi a Štúrovi. Kdy by se jiný nenašel, mohel by snad i p. Fejérpataky jíti…“

Zvláštne záleží na tomto liste Jána Kollára, preto dostalo sa mu tu formy viditeľnejšej. Ním vyvrátený je základ, z ktorého Milan Hodža v celej svojej knihe priamo i nepriamo usiluje sa biť Ľudovíta Štúra. „Na jar roku 1844, keď Štúr so zemianstvom už dávno mal zhodu.“ (s. 230)… „Zhoda so zemanmi spečatená.“ (s. 235)… „Politický zmysel novoslovenčiny javil sa už v osnovaní slovensko-národnej politiky na zemianstve… Od roku 1846 patrné sú už v prejavoch novoslovenskej spisby zrejmé pokusy dať tejto nálade národno-politický výraz. Slovenský národ trhá kultúrny a jazykový zväzok so zahraničnými Čechmi, aby sa politicky zriadil v čierťažach uhorskej štátnosti, atribútov svojej národnej individuality aby neprijímal zvonku, ale aby si osvojili domáce, hoci partikularizmom zúžené myšlienkové obzory a domácu reč.“ (s. 289.)… „Áno, slovenčina, tak, ako nám ju osnoval Štúr…, bola politicum, a síce, povedzme si doprosta, politicum hungaricum.“ (S. 11.) Takéto výpovede a výroky opakujú sa v Rozkole neustále a pôvodca to všetko vyvodí z toho, že adresu ku prosbe o povolenie slovenských novín podpísalo 148 turčianskych zemanov.

„ …Spisovná slovenčina vstupuje do nášho verejného života ako výsledok dohody so zemianstvom.“ (S. 226)… Ľudovít Štúr vyhľadal si zemanov a spojil sa s nimi! Tak rozhodol sa odtrhnúť od Čechov a uviesť slovenčinu za spisovný jazyk! V zhode so zemanmi, ktorých politickým vierovyznaním bolo: „Mimo Uhorska niet života!“ (S. 289.) Rozkol stavia Štúra ako previnilca, ako politika, ktorého náuky treba sa chrániť, a proti nemu, nebezpečnému, vynáša Jána Kollára ako ideál. A tu z vlastných slov Kollárových ukáže sa, že zemanov turčianskych (ktorých krok nemal však nijaký účinok), postavil na nohy a Štúrovi priviedol on, Kollár. Štúr nebol lenivý, na všetky strany až hľadal príležitosť prísť so Slovákmi do spojenia, ale v tejto veci vyšlo všetko od Kollára. Kollárovým návodom oboznámil sa Štúr s Turčanmi, Kollárova bola myšlienka, on urobil i prvé kroky, aby mohla byť uskutočnená.

Výroky dr. Milana Hodžu sú napospol také neodôvodnené a neobozretné, nerozmyslené, že čitateľ jeho knihy pozastavuje sa miestami zo strany na stranu, ako mu môže tak nezáležať na spisovateľskej reputácii, na úvere svojho slova.

Od roku 1846 v novo-slovenskej spisbe viditeľne prejavuje sa vraj viera, že, „mimo Uhorska niet života“. (Extra Hungariam non est vita.) O niečo vyššie však vykladal, že Štúr v rokoch 1840. bol „tvorcom austrofilskej slovenskej politiky“. (S. 208.)

*

Maďarskí politici mali bystrejší, prenikavejší zrak, než pôvodca Rozkolu. Milan Hodža na hárkoch a hárkoch vykladá, že spisovná slovenčina bola výsledkom Štúrovej dohody so zemianstvom, ktoré žilo v duchu hesla: „Mimo Uhorska niet života!“, a Maďari tým náruživejšie vrhali sa na slovenské duchovné snahy, čím určitejšie bolo badať slovenčinu.

Ako už povedané, v duchovnej záhrade slovenskej pestovanú češtinu z času na čas prerastala domáca slovenčina. Od 14. storočia účinkom pražskej univerzity a v 17. storočí príchodom česko-bratských exulantov zakorenená u nás čeština naposledy začala slabnúť od konca 18. storočia. Teraz bol proti nej i zvláštny duch doby. Nebyť od 1820. rokov Kollárovej Slávy dcery, na Slovensku čeština bola by sama od seba zanikla. Ján Čaplovič 1822. v knižke (Slovenské verše), obsahujúcej zozbierané práce niekoľkých veršovníkov, robil výčitky Bohuslavovi Tablicovi, že počeštil slovenčinu veršovcov, ktorých v dvoch knižkách vydal. Sám Kollár, počnúc od svojho článku Myšlénky o libozvučnosti rečí vůbec, obzvláště českoslovanské,^[111] bol s češtinou v stálom boji. Vyšli dve veľké knihy Národních spievaniek (1834, 1835); ešte prv v Belopotockého kalendári na 1834, Samo Chalupka tri svoje svoje básne podal v čistej strednej slovenčine.^[112] Potom jazyk almanachu Zory! v Čechách v 20. i 30. rokoch stále očakávali, že Slováci spisovnou rečou celkom oddelia sa od nich. A maďarizmus, čím viditeľnejšia bola literárna slovenčina, tým dôslednejšie a vehementnejšie vrhal sa na každý prejav slovenského ducha. Maďari videli, nemohli nevidieť, ako vznikali od konca 18. storočia literatúry malých slovanských národov a ako tým pribúdalo slovanské národné povedomie. Vedeli, že v 16., 17. a 18. storočí za češtiny rozvíjal sa hungarizmus, ale od konca 18. storočia začala dvíhať hlavu slovenčina, jej v zapätí ukazoval sa duch, nezrovnávajúci sa nie to s maďarizmom, ani len s hungarizmom. Oni v mnohom boli ignoranti, v tejto veci však dostačil im príklad Mateja Bela, ktorého znali dôkladne. (U Slovákov v 18. storočí najautoritatívnejší nielen učiteľom hungarizmu, ale už maďarónom.¹²¹ Pritom proti panslavizmu na pomoc Nemcov i Habsburgov v týchto časoch už Maďari spoliehali sa: rakúskych Slovanov, ako Čechov, pre svoje plány teda nepokladali za nebezpečných. Úplne vedomí svojho cieľa išli oni na Slovákov.

V polovici 1830. rokov vo vzdelávacích spolkoch slovenskej mládeže na školách horno-uhorských už bolo vidno, že pekné snaženie mladých duchov už vedie k slovenčine. I Plody bratislavskej spoločnosti, vydané tlačou 1836., len-len že nevyšli po slovensky.^[113] Ale i rozpustili slovenské spoločnosti našej školskej mládeže už roku 1837! Metternich len čo brnkol o panslavizme a nebezpečenstve hroziacom zo strany Ruska, Maďari hneď i šlabikár slovenský vyhlasovali za panslavizmus. Zay, generálny inšpektor uhorskej evanjelickej cirkvi, otvorene a dôsledne hlásal, že chcieť pestovať slovenčinu je toľko, ako pripravovať príchod Rusov. Tak, len čo v Bratislave roku 1843 začalo sa stávať zjavným, že štúrovci hotujú sa vystúpiť so slovenčinou ako spisovným jazykom, v júni, keď končil sa školský rok, už prihrmeli z Pešti inkvizítori a potom 31. decembra i odstránili Ľudovíta Štúra z katedry slovenskej reči a literatúry, udržiavanej na lýceu z obetí Slovákov od 1803.; — inkvirovali, či vzdelávací spolok slovenskej mládeže nemá spojenia s cudzozemskom (= Ruskom). Alebo: povolenie vydávať slovenské noviny, ktoré 1843. Štúrovi bezmála už bolo dané, keď raz dozvedeli sa o prípravách k slovenčine, preťahovali až do roku 1845.^[114] S prosbami o povolenie Slováci neustále chodili od Piláta do Kaifáša, a konečne podarilo sa im len pri zvláštnej protekcii. Ako od 1834. temer desať rokov i pri orodovaní v katolíckej cirkvi vysokopostavených, prelátov, nemohlo sa vychodiť potvrdenie Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, keď raz mal zjavný slovenský cieľ: tak od 1844. štúrovci celé roky márne konali potvrdenie pre spolok Tatrín, založený vydávať knižky v slovenčine.

A o týchto rokoch, keď takéto veci sa diali, Milan Hodža široko vykladá, že konanie Ľudovíta Štúra bolo sklonom k maďarstvu!

Maďari od sto rokov s veľkou dôslednosťou honorovali každému z nás i najmenšie odstúpenie od slovenského stanoviska, i najchatrnejšie naklonenie sa od nás k nim. Vždycky zvláštnym zmyslom poňali takú vec a za nič, neboli by zameškali dokázať, že poňali. S akou dôslednosťou išlo to i v politických procesoch proti Slovákom! Pravotili nás, Martinčanov, celý kŕdeľ, napríklad pre istú demonštráciu. Jeden z obžalovaných povedal pred súdom, že veru práve mal mena a od štrngania so svojimi gratulantmi rozjarený dostal sa na miesto, kde inkriminovaný skutok bol vykonaný. Hneď ho vypustili spod obžaloby. Nepotreboval dokazovať, či tak bolo; dostačilo púhe vyznanie, že nie celkom povedome dopustil sa žalobou dokazovanej viny. Vzali jeho udanie ako vyznanie, že nie je taký zlý, ako by sa zdalo. Podobných príkladov známe mnoho z rozličných príhod našej storočnej minulosti. Maďari s veľkou akuratesou zapísali k dobru každému Slovákovi i najchatrnejší sklon, urobený smerom k nim.

Len v takej vážnej veci, ako bol spisovný jazyk pre Slovákov, boli by ostali hluchí? V takej veci boli by sa pomýlili a zameškali honorovať službu im vykonanú? Oni by boli odňali Štúrovi možnosť vyučovať slovenskú mládež, oni neboli by mu povolili vydávať noviny, oni boli by odopreli potvrdenie literárnemu spolku Tatrínu, keby spisovná slovenčina bola bývala taká primeraná ich poňatiam a plánom?! — Maďarom, podľa všetkého, o to išlo, aby Slováci doma, v Uhorsku, nemali nijaké korene. Keď roku 1841 Hurban oznámil, že ide vydávať almanach Nitru, oborili sa na neho v prešporskýdh novinách, že nazval almanach Nitrou. Prečo vraj nie radšej napr. Carpatus alebo Sláva? Pravdaže! S Karpatmi súvisí viac národov, Sláva je tiež čosi všeobecné: ale Nitra môže upomínať Slovákov, že kedysi im prináležala. I potom za motto do almanachu Hurban len horko-ťažko vymohol si u cenzúry pieseň našu o Nitre.

Za aký tŕň v svojej päte považovali Maďari slovenčinu, najpochopiteľnejšie ukazuje nám 70-ročná skúsenosť v slovenskej evanjelickej cirkvi. Najmä na území strednej slovenčiny kňazi-národovci slovenskí od 1840. rokov napospol kázavali po slovensky: kňaz-maďarón za svet by nebol povedal na kancli alebo spred oltára slovenské slovo.

Spisovateľ Rozkolu nedal by za mnoho, že našiel v archívoch, aký osud mal pôvodne druhý ročník Nitry. Rozpráva so zvláštnymi pointami, že cenzúre bol predložený ešte český text almanachu, ale cenzor Tilleš¹²² v Banskej Bystrici odvrhol ho. Tak predložili cenzúre druhý text, slovenský (totiž 1843, keď sa už boli rozhodli za slovenčinu), a ten cenzúra vraj povolila. Poznať, že Milan Hodža za vojny nebol novinárom a vôbec nemal činenia s cenzúrou; ináč vedel by, že u cenzora hľadať dôslednosť nemožno. A v 1840. rokoch štúrovci mali vôbec s cenzúrou veľký kríž. Chodili so svojimi rukopismi z Bratislavy do Bystrice, z Bystrice do Pešti, z Pešti do Bratislavy, a popálili sa neraz tu i tam. I pred samým trónom boli s prosbou o cenzúre. Bolo zvláštne šťastie, keď podarilo sa im vymôcť cenzorské imprimatur. Hurbanova brožúra Slovo o Spolkoch miernosti bola poučením pre ľud, vystríhaním pred pálenkou (už v slovenčine písaná), a pôvodca v liste 7. mája 1845 žaluje sa, že cenzor Dankovský ju neprepustil, „šetko prečiarkol, ten mamlas je uplatený od Maďarov.“ Rukopis, pravdepodobne prepísaný, z Bratislavy musel ísť ďalej hľadať šťastie.

Pôvodca Rozkolu (s. 182) vraví, že na Slovensku „po zániku latiny v škole a v úrade zmietla maďarská politická vlna všetky pokusy o udomácnenie českoslovenčiny v prejavoch života osvetového.“ Rozumie sa, vykladá potom, že tým pripravila sa pôda spisovnej slovenčine; maďarizmus pomohol na nohy spisovnej reči slovenskej. Ale to je tendenčné prekrúcanie skutočnosti. Slovenčina nie je plodom nepriateľovej akejsi priazne — stupňa svojho vzniku ona v 1840. rokoch dosiahla tvrdým národným bojom. O dvadsať rokov prv bol sa zjavil Ján Hollý a vzbudil v slovenských dušiach teplo, ako keď v prírode nenadále zasvieti oživujúce slnce. Vyšli Šafárikove Dejiny slovanských literatúr, vynášajúce slovenčinu; vyšiel Slovár slovenského jazyka v šiestich veľkých zväzkoch, Bernolákov; vydavateľ jeho kanonik Palkovič, ponáhľal sa so slovenským prekladom Biblie. Od 1835. vychodili slovenčiace almanachy Zory, spojujúce spisovateľov obojeho vierovyznania; vydavateľom ich bol spolok, ktorý za predsedu mal Jána Kollára. Básnik Slávy dcery 1836. i v Kuzmányho Hronke bol sa veľmi vystavil za slovenčinu. Mladí Slováci v Bratislave, s dušou, akú oni mali, nemohli sa nedostať do tohto prúdu. Udreli na nich predstavitelia výbojného maďarizmu a odstránili im Ľudovíta Štúra z učiteľskej stolice. Úder bol ťažký, i nastalo omráčenie. Ale prehraním, spamätavší sa zodvihli hlavy a prehovorili — po slovensky. Vôbec v ťažkých chvíľach života, ako napr. i pri umieraní, mnohí ľudia, čo by ináč akou rečou hovorievali, zvolajú, skríknu v svojej materinskej reči. (Tak umierali mnohí maďaróni slovenskí. Anton Radvánsky,¹²³ Zayov treťostupňový následník, tiež po slovensky zvolal pred svojím posledným vydýchnutím: „Pane Bože, buď mi milostivý!“) Štúrovci, ako sa spamätali po ťažkom údere na rozhraní rokov 1843 a 1844, už boli v slovenčine, hoci do tej chvíle svoje prípravy ešte nemali hotové… Pri tuhom nátisku nepriateľskom s napnutejšou obranou slovenčina prišla sama sebou.

Ľudovít Štúr v Nárečí slovenskom, knižke, ktorou odôvodňuje potrebu písania v slovenčine, na samom konci, ako poslednú príčinu spomína nádej, že reč naša otcovská vo vlasti môže byť povýšená. Rozumie totiž, že v slovenských krajoch môže prísť do škôl, do správy, do súdov, — „k čomu — vraj — reč našu pripraviť musíme.“ To by bol Štúrov — hungarizmus? V životopise jeho^[115] Daniel Lichard hovorí, aká bola jedna z príčin, pre ktoré sa on, Lichard, v 1840. rokoch pripojil k slovenčine. Streštená stránka maďarská vraj i v samom literárnom spojení s Čechmi hľadala zradu vlasti; oni teda povedali: „Dobre, budeme písať našou rečou, ku vzdelaniu nášho ľudu, čo nám len azda nebude pokladané za zradu vlasti.“ Tak Lichard. Ale to mohlo byť dôvodom, povedal by som, len populárnym. Pre tých, ktorí by ozajstnú príčinu nepochopili. Alebo, aby sa nemuselo obšírne vykladať. Historik potrebuje vidieť do duše predstavovaných ľudí, aby správne vyložil zmysel niektorých litier, zachovaných o nich. Štúr doložil ten svoj posledný punkt z nejakých taktických ohľadov, a o Lichardovi môžeme bezpečne predpokladať, že pozdejšie, keď by mu hora uvedenia slovenčiny bola bývala už ďalšia a vystupovala by mu pred očami v svojej jasne viditeľnej podobe, on nebol by povedal tie slová. (Roku 1856, keď to písal, napr. s Hurbanom len čo sa bol pomeril pre posledný boj o slovenčinu.) Ľudia, postavení s maďarizmom v takom boji, ako štúrovci, maďarizmu nemohli urobiť nijaký ústupok. Dôvod o vlastenectve, aký pôvodca Rozkolu hľadá, bol im dôvodom len pre nerozhľadených, pre nechápavých, alebo pre naivných „vlastencov“. Veď k slovenčine štúrovci prišli postupne. Vlastne im ona vyšla v ústrety z daných pomerov: i z duchovných prúdov, zmocnivších sa mysle národov od poslednej tretiny 18. storočia, a pritom z bojov proti maďarizmu. Milan Hodža vykladá, že Štúr predstavoval si Hungariu, ktorá bude spravodlivá ku všetkým svojim národom. Taká mýlka bola možnejšia v 1860. rokoch. Ale v 40. ktože by nebol videl u Maďarov, že oni chcú mať štát jednorečový, maďarský národný? Oproti takým zo strany Slovákov neboli by mali zmysel nijaké ústupky.

2. Ešte o zemianstve

Na doplnenie už povedaného pýta sa doložiť ešte niečo o slovenskom zemianstve.

V prvej štvrti 19. storočia, hoci vlna maďarizmu už vysoko bola vystúpila, ešte otvorene priznávali sa k Slovákom i tak postavení zemania, ako primas-arcibiskup ostrihomský Rudnay;¹²⁴ barón Alexander Prónay¹²⁵ podporoval Kollára, povzbudzoval Šafárika. Z hlavných činiteľov slovenského národného obrodenia zemanom bol Anton Bernolák i Martin Hamuljak, ktorého Ján Hollý (a Hollému hodno veriť!) nazval „prezdarným Slávie synkom“, k čomu s túžbou možno doložiť, že v každom pokolení zišlo by sa nám aspoň niekoľko takých vrúcnych slovenských duší. V Liptove vedľa Gašpara Belopotockého zeman bol dr. Jonáš Guoth, v národnej práci slovenskej predchodca Michala M. Hodžu, pozdejšie v krížoch jeho verná podpora. Jozefa M. Hurbana mať-zemianka porodila; tak i Andreja Sládkoviča.^[116] Zo Štúrovej školy zemania boli i Alexander Vrchovský, Štefan M. Daxner, Jonáš Záborský, Jozef Podhradský, Dohňánovci Mikuláš a Ľudovít. Zemania boli Janko Jesenský so svojím milým bratom Ferkom, Andrej Kubina, Fraňo Šujanský, Ľudovít Turzo, Andrej Černiansky a ešte iní i z pokolenia posledného a predposledného s Hviezdoslavom a Jankom Jesenským. Keď, ako výsledok svetovej vojny, Slovensko prestalo prináležať k Uhorsku, novému stavu primerane kto obohatil prvý Slovenské múzeum v Martine? Oravský Mikuláš Kubínyi.

Skutočnosť je takáto, a Milan Hodža všemožne usiluje sa pohaniť Štúra preto, že „spisovná slovenčina vstúpila do života ako výsledok Štúrovej dohody so zemianstvom.“ (s. 226.) Cele, ale cele bezzákladné; lebo, ako sme videli (tu, s. 120 — 121), vtiahnuť zemanov do akcie, keď konalo sa povolenie na vydávanie slovenských novín, bola myšlienka Kollárova a spisovná slovenčina, dávno pripravovaná, nijako nezávisela od toho, že turčianski zemania podpisovali prosbu do Viedne.

No, čo by čo bolo bývalo, prečo hromžiť proti slovenským zemanom dnes, keď je zeman už taký Slovák ako každý iný. Ktorí sú dnes, vinou histórie, ešte nie, budú Slovákmi ich potomkovia. Ako mne nepovažovať so mnou krvou i telom za jedno všetkých tých známych i neznámych, ktorí spolu s množstvom môjho slovenského rodu majú podiel na všetkom, čo mne Slovákovi je milé, vzácne? Či ja môžem nedobré oko mať na toho alebo na iného zemana nášho z ďalekej minulosti, keď neviem, či nie od neho alebo od jeho priamych predkov pochodí jedno alebo druhé krásne, charakteristické meno hory, lúky, riečky, honu v našich milých krajoch, moje najmilšie porekadlo, mne najdrahšia slovenská pieseň? A ako všetko slovenské, počnúc od reči a od mien, ktorými posiate sú v bývalom Hornom Uhorsku hory, vrchy, rieky, doliny, potoky, lúky, hony, hradiská, hrady, až po piesne, povesti a porekadlá, je bez rozdielu stavov spoločnou tvorbou slovenského národa, tak i na vzkriesení našom národnom od konca 18. storočia mal podiel zeman, ako nezeman. Áno, ak sme sa do októbra 1918 ustarostení čítavali a usilovali sme sa mať v evidencii každú slovenskú dušu, dnes, keď budujeme štát česko-slovenský, nezáleží nám ešte viacej na každom synovi slovenského národa? Do októbra 1918 ja ľahostajne hľadel som na nášho štiavnického suseda grófa Ladislava Révaya:¹²⁶ teraz, keď sa mi prevezie popred obloky, zakaždým príde mi na um, že je potomkom baróna Petra Revu¹²⁷ v prvej štvrti 17. storočia, strážcu koruny, ktorý v svojom latinskom spise o uhorskej korune^[117] s chlúbou spomínal prednosti slovenskej reči vo svete a vyzdvihoval, že s ňou človek môže prejsť „pol Európy a veľkú časť Ázie“. Ľahostajnosť moja naproti Ladislavovi Révayovi prestala, ja mám pre neho už teplý cit a predstavujem si, akí znamenití Slováci môžu byť (ak ich bude mať) z jeho potomkov. Taký rozdiel je pre slovenského národovca v jeho pomere k bývalému zemianstvu slovenskému od októbra 1918. I slovo „októbrista“¹²⁸ na označenie nových Slovákov mohlo byť dobrým vtipom, ale politickej múdrosti v ňom nieto. Pekne by sme budovali česko-slovenský štát, keby sme v ňom na Slovensku len tí chceli byť Slovákmi, ktorí sme boli do konca svetovej vojny!

Pôvodca Rozkolu hovorí, že Štúr a Hurban opreli sa na zemanov, no Michal M. Hodža vraj plamenným protestom blčal proti zemianstvu. Videli sme, že povedané o Štúrovi a Hurbanovi nie je pravda, a hneď uvidíme, že nerozmyslené, neobozretné, lebo nepravdivé, sú i slová o Michalovi Hodžovi.

Michal M. Hodža mal príčinu hnevať sa na zemanov po roku 1859. Z patentálneho boja niektorí z liptovských Szentiványovcov stali sa jeho mučiteľmi. Ale do roku 1848 po slovensky Hodža napísal najkrajšie slová o našom zemianstve. I na Petra Révaya on upozornil mladú slovenskú ekléziu v svojom Větíne o slovenčine (s. 10). I v pozvaní do Tatrína, literárneho spolku slovenského (veď je vytlačené v jeho Dobrom slove!), roku 1844 k zemanom obrátený hovoril: „Stojíte a padáte s národom slovenským… Vy máte v rukách všetky spôsoby duchovnými i telesnými dobrodincami jeho sa stať.“ Spisovateľ Rozkolu hovorí, že plamenným protestom blčí proti nim v častiach Větína prvou cenzúrou povytieraných. Ale to je nie pravda. V týchto častiach, pridaných potom v knižke na stranách 179 — 190, o slovenskom zemianstve je zmienka urobená na štyri razy. V prvej (s. 170) Michal Hodža hovorí, že „za oných časov uhorské vyššie i nižšie stavy rodom svojím slovenským sa češtili“ (= pokladali ho pre seba za česť) a končí novou pochvalou Petra Révaya. V druhej zmienke hovorí, že slovenské zemianstvo „v krajinských veciach z občianskych príčin stojí za maďarčinu,“ ale doma, v spoločenskom živote, má svoju slovenčinu, „skoro jedinú, miláčkovú reč, ktorou sa jeho i radosti i žiale najzračnejšie zjavujú. Videl bys naše mladé, za maďarčinu zaujaté slovenské zemianstvo, keď im slovenskej piesne, lebo spevom lebo hudbohlasom rozohnená milota začne žilky preberať! Slovenská srdečnosť a radocitnosť, ktorej sa našinci odrodilí nikda neodžehnajú, často sa tam v úlibkách slzavých javí. Ja myslím, že tento krásocit nedá láske ku svojmu opustenému národu nikdy celkom, vyhasnúť.“ (s. 186.) Tretia zmienka (s. 186) je o tom, že keby kňazi, ktorým „sú dané kľúče kráľovstva pravdy a osvety“, boli zostali verní k slovenskej reči, „svetskí páni boli by šli v tom za nimi…“ Štvrtá (s. 187) je síce kritizujúca, ale bez hnevu a končí sa, že slovanskí zemania pri „všetkej terajšej nesvojnosti“ držia sa „svojej milej slovenčiny.“

Nuž kde je tu blčiaci protest? Tak písať, ako Rozkol píše, je — najmenej povedané — neúcta k čitateľovi.

„Blčať protestom“ proti zemianstvu slovenskí národovci v 1840. rokoch pre jeho odpadnutie od národa ešte nemali dostatočnú príčinu; ako vidíme i zo slov Michala M. Hodžu, ono odpadlé vtedy ešte nebolo. A buďme pravdiví. Nielen už v tých časoch, ale hodne prv práve tak odstúpil od slovenského národa i každý nezeman, ak mohol dostať sa do škôl. Poprizerajme sa len, od Mateja Bela počnúc, kňazom, profesorom, učiteľom, advokátom, lekárom, či nestáli napospol v službe maďarstva, hoci boli z nezemianskych slovenských rodičov? Od konca 18. storočia Slovák, ak prešiel školami, len náhodou zachoval sa svojmu rodu. Ak totiž mal šťastie chytiť niekde iskru rodoľubstva či od profesora (bieleho havrana), či od niektorého spolužiaka, syna prebudených už rodičov. Ak chytil takú iskru syn zemianskych rodičov, zachoval sa svojmu národu tak, ako nezeman. Ukazuje príklad vyššie vypočítaných a okrem nich mnohých iných.

Demokratizmus nepotrebuje chytať sa demagógie, takej nedobrej pre nás práve teraz… V Čechách po národnom obrodení od konca 18. storočia mohli utvoriť telo národa i zo samej masy dedinského a mestského obyvateľstva: tam okrem niekoľkých veľkých pánov samé nezemianstvo. Ale kto mohol u nás vytvárať z národa zemianstvo pred rokom 1848? A ktože by mohol i dnes, už i preto, že v niektorých slovenských krajoch z dediny na dedinu samý zeman?

V slovenských dejinách iste dostane sa chvály Jánovi Kollárovi, že poňal potrebu postaviť do služby slovenskej veci hromadne i zemianstvo, Ľudovítovi Štúrovi preto, že i so svojimi mladými priateľmi horlivo chytil sa Kollárovej myšlienky. Že vtedy z toho nevyšlo nič praktického, nepripíše na ťarchu nikomu nikto, kto zná, koľkoraké moci pomáhali maďarizmu na jeho postupe. Na listoch slovenských dejín z poslednej štvrti 18. storočia a z prvej tretiny 19. menom slovenského zemianstva raz iste bude zaznačená i žaloba, že keď ono na uhorských snemoch protivilo sa uvedeniu maďarskej reči do škôl i úradov a postaveniu jednorečového, národného maďarského štátu, zo strany učených ľudí slovenských nezemianského stavu nemalo nijakú duchovnú podporu.

3. Hlasové

Knižočka Jána Kollára, Básně, obsahujúca začiatky Slávy dcery, vyšla v Prahe roku 1821; rozumie sa, po česky, veď vydanie obstaral Josef Jungmann, ktorý bol strážcom nad českým spisovným jazykom. Takýmto činom Kollár zapísal sa českej literatúre. Ináč v pražskom Kroku^[118] už 1821. vyšla jeho rozprava Myšlénky libozvučnosti reči vůbec, obzvláště česko-slovenské, v ktorej usiloval sa ukazovať prednosti slovenčiny oproti češtine. Jungmannovi¹²⁹ do Slovníka jazyka českého dlhé roky zbieral a posielal slová slovenské, len aby čím viacej slovenských elementov dostalo sa do češtiny. Roku 1822 pobádal Palackého súriť u kanonika Palkoviča, aby čím skôr vydal Bernolákov Slovár slovenského jazyka. So Šafárikom, ktorý v Novom Sade od 1819 z tej duše zaujímal sa za všetko, čo bolo slovenské, Kollár dohovoril sa na zásadách gramatiky a pravidlách pravopisu pre Slovákov. Dňa 22. augusta 1822 i Palacký písal v tej veci Kollárovi: „S Vašimi zásadami, jak sem Vam již řekl, cele se snáším; ony mi již téměř do života vešly, — tak mi k. p. těžko přátelů místo přatelov psati…“ Ale Palacký zatým skoro odišiel do Prahy, odlúčil sa od Slovákov a prestal byť podporovateľom slovenčenia. Kollárovi, po vydaní jeho Rozpráv 1830, Šafárik oznamoval: „Jungmann opět naříkal proti slohu Vašemu, a to síce velice.“ (Tu sloh = slovenčenie.) Po novom vydaní Slávy dcery 1832, z Prahy Palacký písal jej pôvodcovi: „Také i o tom jeden hlas jest, že opis ten jest poklad národnosti naší ve vyšším smyslu, rukovět milovníků národa svého… Však o řeči litujeme všickni, že ste tak dalece zakročil!“

Kollár nedal sa zvrátiť. Roku 1834 v Budíne založili Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, pokračovať v diele Bernoláka a privádzať Slovákov v spisovnej reči k jednote. Kollár stal sa horlivým predsedom spolku. Písaval listy na všetky strany a zhľadával rukopisy pre almanach Zoru, chystané prvé vydanie budínskeho spolku. Vtedy 19. septembra 1834, posmeľoval snaživého mladého kňaza Jána Kutlíka: „Těšil sem se z Vaších pokroků ve známosti naší řeči. Jen, prosím, pravopisu nedejte se másti. Řeč a ortografie není něco zkostnatělého, ale veždy hýbavého, k dokonalosti postupujícího… Zpytujte všecko, čo lepší jest, toho se držte…“ Václavovi Hankovi do Prahy 9. apríla 1835 písal: „Almanach Zora neočekávané štěstí v Uhřích nalezla. Čechové ovšem, aspoň někteří, vím že nebudou s tím spokojeni: ale k retování Slováků z přítomného nebezpečenství — není jiné cesty“.^[119] Bratia Česi — vyjadril toto samé o rok prv, v liste Michalovi Godrovi, keď vyzýval ho písať do Zory — nemôžu neuznať, že my sami lepšie vieme, čo nás môže zachrániť.

Z roku 1836 povestná je v Kuzmányho Hronke Kollárova rozprava o slovanskej vzájomnosti.¹³⁰ V nej najďalej pokročil v slovenčení spisovného českého jazyka. Slovenčina mu stála „i z gramatického i z geografického ohledu ve středku všech slavských nářečí; nebo Tatry jsou hnízdo a kolébka všech Slavov.“ Redaktor Hronky Kuzmány, doložil k rozprave, že už nemá nádej zrovnať sa viac s Kollárom vo veci spisovnej reči.¹³¹

Keď o rozprave v Hronke ešte ani nevedel, v apríli 1836, Jungmann robil výčitky Kollárovi, že dal nebezpečný príklad novátorstva. „Příteli, já Vás srdečně miluji a Vás sobě velice vážim, ale mám do Vás tu stížnost, že novotami svými jako zlý genius na veškeré spisovatelstvo působíte… Tím kázáním, které jsem onehdy spatřil, stavěti počali jste chyneskou zeď mezi Čechy a Slováky… A to jest príčina, že i Vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nárečí spisovatele klademe…“ Kollár vplýval i na Trnku¹³² (Moravana) a Žáka¹³³ (Čecha), ktorí v 1830. rokoch z tamtej strany rieky Moravy takí nespokojní boli s českým spisovným jazykom.

Proti takýmto svedectvám, proti takejto skutočnosti spisovateľ Rozkolu, šticovať chcejúc Štúra, zvysoka hovorí: „Áno, Kollár mal okamihy, keď zmýšľal inak (nie ako 1846.). Ale doslovne len okamihy.“ (S. 98.)

Práve vzhľadom na Kollára, takéhoto Kollára, bol by človek očakával, že z Hlasov, vydaných v Prahe 1846. jeho vplyvom, v 20. storočí už nebudú sa robiť výpisky.

Kollár rozdráždený, nahnevaný, ku koncu 1845. zrazu postavil sa proti slovenskej spisovnej reči i proti Štúrovým novinám, za ktoré štyri roky tak horlivo robil, na ktoré sprvu i predplatky zbieral. Od niekoľkých Slovákov, v listoch jemu písaných, vymohol osvedčenia proti slovenčine, sám napísal dlhé, náruživé výklady proti nej, v Prahe vykonal vydanie toho i s pridaním hlasov Palackého, Jungmanna a Šafárika. Bola z toho hľadiska hodná knižka: Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Nákladem Českého musea, 1846.

Na Hlasy medzi prvými ozval sa mladý poet Andrej Sládkovič v Orle tatránskom (1846, č. 38) básňou Ohlasy, v ktorej ku Kollárovi a Šafárikovi obrátený klasicky hovoril:

Verne povedaná pravda, skutočnosť. Týmito krotkými, milými niekoľkými slovami Sládkovič pre štúrovcov vyhral bitku proti Kollárovi a Šafárikovi. Za čo sa Kollár v hneve svojom, vedľajšími príčinami rozpálenom, vrhol na Štúra a slovenčinu, v značnej časti bolo výplyvom i toho, čo on so Šafárikom slovenským citom pobádaný konal od začiatku 1820. rokov. Pravdu málokedy podarí sa tak jadrne povedať:

Šafárik ani sa nehneval, a Jungmann vlastne sám ospravedlnil Slovákov, keď v Hlasoch napísal: „Odstup to od nás, abychom nejnovější snahu o jazyk a literaturu slovenskou dobré paměti Bernoláka a ve šlepěje jeho nastupujících výborných mužův haněti měli; my raději upřímně z toho se těšíme, že u jednověrných bratrů našich v Slovensku, v tom slovútném prvního křesťanstva sídle, odkudž ono své paprsky i na českou zemi prostíralo, konečně jednou láska k národnímu jazyku a literatuře domácí se probudila; divíme se rekovné mysli, stálosti a vytrvaní jednoho muže, kterýž u svých krajanů v nepříznivých okolnostech sám literaturu zbudil a ji obšírným a na ten čas velmi dokonalým slovníkem obdaroval; s podivením hledíme na toho muže, který snád první ve své vlasti o vyšší básnictví se pokusiti směl a hned Horacovu lyru v původních odách uchopil, hned za Virgilem, Ovidem i Homerem chvalně pokračoval, a pustiv se sám o svém vesle na epické moře nového zlatého rouna, Svatoplukiady šťastně doploval; ctíme vpravdě ony muže, kteří velikomyslnou podporou nové té literatury stali se dobrodinci nesmrtelnými svého národu, jichž péči i písmo svaté slovensky mluvící krajané jejich dlužni jsou. Všecka ta jejich pričiněním vydaná i budoucně vydávaná díla jsou obohacování literatury a nový zdroj čili pramen pro skoumatele slovenského jazyka, z něhož obzvláštně my Čechové, co nejbližšího nám, hojně čerpati můžeme…“

Len Kollár, náruživý Kollár, vzkypel hnevom proti všetkému, čo prv miloval. Zmocnil sa ho taký hnev, že bol celkom bez seba. Slovenčina bola mu „pľuhavou rečou“, „turčianskou repkou s liptovským syrom pomiešanou“, „opilou-furmančinou“, „trpáčinou“, „kočištinou“, „žebráčtinou“, ešte i „cigánčinou“ a „beťárčinou“…

Čo rozpálilo Kollára takým hnevom, nepokúsil sa ešte nikto vysvetliť. Štefan M. Daxner v tom čase, pred svojou advokátskou skúškou, žil v Pešti a so slovenskou cirkvou, teda i so samým Kollárom a Kadavým, stál v blízkom pomere. V Martine v Slovenskom múzeu máme jeho listy, písavané z Pešti, najmä od januára 1846., do Tisovca Jozeffymu a H. Škultétymu. Listy sú všetky o tejto bolesti vtedajších slovenských ľudí, o Kollárovom nenormálnom stave. Daxner bol neobyčajne prenikavý um, vrelá duša, charakter od päty do hlavy: jeho svedectvo bude v tejto veci veľmi vzácne. Kollár z celej duše podporoval všetko, čo Štúr robil. Pri konaní povolenia na vydávanie slovenských novín neunúval sa toľko za štyri roky temer ani sám Štúr, ako Kollár; noviny už vychodili, v novej spisovnej reči slovenskej, Kollár zbieral na ne predplatky; spolok Tatrín 1844. roku hneď v svojom, prvom príhlase k obecenstvu povedal, že knihy vydávať bude v slovenčine, a Kollár jednako zaplatil svoj 5-zlatový príspevok na spolok. Čo sa stalo naraz, čím vzbudil sa Kollárov odpor proti slovenčine, neviem. Ale z listov Štefana M. Daxnera je jasné, že odpor, ktorý sprvu mohol byť čímsi priechodným, pominuteľným, rozpálil sa u neho v taký nesmierny hnev z domácich vecí, z pomerov v slovenskej cirkvi peštianskej.

Ján Kadavý, Čech, ešte mladý človek, pripravený za učiteľa, Kollárovou Slávy dcerou tak bol zaujatý, že ku koncu 1830. rokov podnikol cestu do Pešti, aby mohol osobne poznať pôvodcu Slávy dcery. Z toho vyšlo, že Kadavý nevrátil sa domov, ale zostal v Pešti za učiteľa v slovenskej cirkvi, pri Kollárovi. No tu v krátkom čase mladý Čech zamiloval si veľmi i Ľudovíta Štúra. (Keď ako starca, roku 1880, v jeden večer pri posedení pre jeho životopis so Svetozárom Hurbanom vyzvedali sme sa Kadavého, kedy sa ženil, kedy sa mu syn narodil — on nevedel; ale s určitosťou povedal, koľkého septembra roku 1839 videl v Korytnici prvý raz Ľudovíta Štúra.) Štúrovci začali uvádzať slovenčinu za spisovnú reč, a Kadavý z celej duše pridal sa k nim. Keď ku koncu 1845. v Kollárovi vzbudila sa akási neľúbosť a ochladol k štúrovcom, Kadavý stál pri nich tým horlivejšie a i v Nedeľnej škole, ktorú bol založil pre slovenskú peštiansku mládež, i v iných krúžkoch peštianskych Slovákov vystavoval sa za slovenčinu ako spisovnú reč. Cirkevníci, povzbudzovaní i peštianskou študujúcou mládežou, ktorá mala takého vodcu, ako bol Štefan Daxner, držali v otázke spisovného jazyka s učiteľom Kadavým, nie s farárom Kollárom. Kollár horel hnevom proti Štúrovi, že mu „pokazil“ Kadavého, proti Kadavému, že mu „pobúril cirkev“, ktorá vraj obstála v boji proti dvom nepriateľským živlom (Nemcom a Maďarom peštianskym). Hnev popudlivého, náruživého básnika postupne rozpálil sa tak nesmierne, že viedol k stvoreniu Hlasov.

Príslovie múdro hovorí, že kto sa hnevá, nemá pravdu. Nesmiernosť Kollárovho hnevu ešte väčšmi vidno z peštianskych svedectiev (Daxnerových listov), než z Hlasov. Bol celkom bez seba. Kto Kollára tak miluje a ctí si, ako milovať a ctiť si ho je povinný každý poriadny Slovák a Slovan, zakryje si oči a s trápnym citom odvráti sa od plodov jeho hnevu, obsiahnutých v Hlasoch. Dám ruku do ohňa za to, že Kollár, keď to raz bolo vytlačené, neprečítal ho, nemohol prečítať. (Do tých čias prešiel ho zlý hnev.) Veď on prv bol napísal o turčianskej slovenčine:

Tak řeč měkce mluví, libuje zpěvy, má stvory hezké — že vždy slavianskými slout Vlachy může Turec.

Epigram tento je v Dílach básnických Jána Kollára z roku 1845. Ako mu mohla byť táto reč už o rok „ohavnou“? Len v nesmiernom hneve, keď bol bez seba. Preto nešetrnosť a prehrešenie proti piete je spomínať Kollárovi Hlasy. O ňom zaznačil Jozef Podhradský, jeho kaplán skoro po roku 1846, že v svojej knihovni osobitne mal umiestnené knižky bernolákovskou slovenčinou písané a zvlášť rád ich čítaval.^[120] I Hurbana, pre diela 1848 — 49. rokov napadnutého vo viedenskej tlači maďarónskymi či židovskými škrabákmi, Kollár 1850. junácky bránil v novinách. Hlasy a všetko zlé, čo s nimi súviselo, Kollár oddal zabudnutiu.

A pôvodca Rozkolu s chuťou cituje z Hlasov najjedovatejšie Kollárove slová o slovenčine. Ani čo by mu milá bola každá litera, napísaná proti nej. Štúrovu mienku proti mienke Kollárovej stavia ako takú, ktorú prirodzene treba zavrhnúť. „Celý slovníček nadávok sa sype z jeho (Kollárovho) pera, kedykoľvek sa mu ono rozbehne črtať lichosť nevybrúseného nárečia naproti staroslávnej klasicite českoslovenčiny.“^[121] (S. 269.) Čo Kollár len v záchvate strašného hnevu povedal, Milan Hodža to podpisuje i roku 1920. Proti slovenčine osvedčenie do Hlasov Kollár bol vymohol i od superintendenta Seberínyho; v Seberínyho tomto liste slovenčina je tiež „kočišká“, „valaská“ a „ohavná kuchynská reč“: ale potom Seberíny do smrti nemohol si odpustiť, že dal sa naviesť k takým slovám. Mladý kňaz Ján Kutlík verejne, v novinách žaloval sa na Kollára, že ho strhol do akcie, cudzej jeho citu i rozumu,^[122] a v 1880. rokoch i ja počul som od horno-jasenského farára Michala Lindera (1846. vlastne ešte Nemca), že on nikdy nepriznával sa k tomu, čo Kollár pod jeho menom dal vytlačiť v pražských Hlasoch. Ján Seberíny nemohol si odpustiť, že nazvúc slovenčinu „ohavnou kuchynskou rečou“, urazil i pamiatku svojich prostých rodičov. A Milan Hodža ešte dnes vyslovuje sa v svojej knihe miestami tak, ako by podpisoval v záchvate najväčšieho hnevu napísané šprihaniny.

Ja ani neviem, či roku 1920, keď sme prežili najväčšiu biedu a v česko-slovenskom štáte nijaký záujem nevyžaduje potupovať slovenčinu, áno pražskí učenci s oživenou zaujatosťou pobádajú študovať ju — či roku 1920 takýto Slovák je lepší od maďaróna spred roku 1918? Spisovateľ Rozkolu hovorí o lichosti tohto jazyka, pre ktorý z prvej tretiny 19. storočia Jána Hollého budú obdivovať, kýmkoľvek ľudia neprestanú rozumieť slovanskému slovu, alebo ktorý i po storočnom záhubnom pôsobení maďarizmu dostačoval i pre poetickú tvorbu Hviezdoslavovu.^[123]

4. Kollár „neznal“

Vo viac kapitolách Rozkolu opakuje sa tvrdenie, že Štúr zatajil pred Kollárom, v akej reči strojí sa vydávať noviny. Kollár vraj neznal, že noviny štúrovci chcú mať v slovenskej spisovnej reči. Neraz v knihe vyslovuje sa to príkro, ako by Ľudovít Štúr bol zaviedol, až oklamal Kollára.

V tejto veci pôvodca Rozkolu nekriticky zachytil sa na Kollárovo slovo, povedané v Hlasoch v tom jeho hneve.

Kollár od 1841. až do 1845. roku konal povolenie na noviny s takou oddanosťou, ani sám Štúr, a jemu nebolo by záležalo na tom, aké to vlastne budú noviny, v akej spisovnej reči? Kollár, predseda Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, toho, ktorý vydal nielen Zory, tieto slovenčiace almanachy, ale i diela Jána Hollého v štyroch zväzkoch, nebol by myslel na takú vážnu stránku veci? Kollár, ktorý neprestajne dopisoval si so všetkými svojimi známymi o každej otázke, vzniklej medzi roduvernými Slovákmi, nebol by sa dozvedel po roku 1843 a po slovenskej Nitre 1844., že Ľudovít Štúr bude vydávať noviny v slovenskej spisovnej reči? Slovenské národné noviny začali vychodiť v auguste 1845, a do tých čias Slováci čo sa nahovorili a v listoch svojich napísali o literárnej slovenčine!

V liste 29. mája 1842 Štúr prosil Martina Hamuljaka v Budíne, aby urobil všetko, čokoľvek uzná za dobré v záujme prosby u námestnej rady, a už vtedy doložil, že v novinách „budou přijímány i články ve vlastním našem slovenském nářečí, čili takřečeno v bernolákovském psané, aby byly opravdu slovenskými novinami a všem nám zadost činily.“ Keď povolenie vydávať noviny od vlády nechodilo, Slovákov to rozčuľovalo a medzi nimi tým viac rečí bolo o novinách i o tom, čo s novinami súviselo. „Zas tak vec postavená,“ — písal Hamuljak 18. marca 1844 Jánovi Hollému — „sa zdá byť, že o dovolení slov. novín pochybovať musím. Slyším, že pán Štúr gramatiku slovenskú míni vydať, ale až po obdržaném dovolení na noviny; škoda, že to odkladá…“ Hamuljak býval v Budíne, Kollár v Pešti: často sa vídali a o veci, ktorá srdcu oboch bola taká blízka, veru sa zhovárali. — Z Bratislavy Ján Francisci už 13. februára 1843 písal do Tisovca A. H. Škultétymu: „Ludevít noviny bude v tej reči a tou dobropísebnosťou vydávať, jako teraz píšem, tak to chce mať celuo Slovensko i slovom i v skutočnosti, tak sa muože úfať odberatelov, tak muože očekávať vyplnenie a do života prenesenie svojich zámerov.“

V auguste 1844 rozposlali z Mikuláša Pozvania k Tatrínu, podpísané Hodžom, Belopotockým, Hurbanom, Štúrom a Zochom. V ňom stálo: „Mnoho slov netreba: dosť je na tom, že kto len čo to cíti ako Slovák, musí uznať, že je zvrchuvaný čas, aby sa pre slovenský národ a život niečo po slovensky začalo.“ V tomto pozvaní, podpísanom 27. augusta 1844, vyhlásili slovenčinu za spisovný jazyk Slovákov. „Stalo sa tedy medzitým,“ — čítame v Dobrom slove Michala Hodžu — „čo dovolenia na noviny len nič a nič neprichádzalo: že Slováci nastavili si spolok medzi sebou, Tatrínom nazvaný, začnúc v ňom hneď všetko v reči tej pravoslovenskej vykonávať.“ (s. 81.) A Kollár, ktorý znal o každom kroku slovenských národných ľudí, nebol by znal o takejto veci? Kollárovi neboli by poslali Pozvania — jeho najväčší ctitelia, s ním v stálom spojení postavení?

Po rozoslaní Pozvania i po prvom zhromaždení Tatrína ešte tri štvrte roka nebolo povolenia vydávať noviny, a Kollár zaujímal sa za ne ako prv, vypisoval listy, chodil z Pešti do Budína účinkovať na Viedeň, robil, konal všetko možné, kýmkoľvek povolenie neprišlo. Veď ktože svedčil roku 1835 V. Hankovi o spisovnej slovenčine: „… k retování Slováků z přítomného nebezpečenství není jiné cesty!“ Na Tatrín, ako vieme od neho samého, svojich 5 zlatých zaplatil ešte 1845.

Pozvanie do Tatrína, v ktorom vyhlásili slovenčinu, bolo podpísané v Liptovskom Sv. Mikuláši 27. augusta 1844. Ale máme písomné svedectvo o tom, že o ustanovení slovenčiny, ako spisovnej reči, Kollár vedel od samého Štúra už v lete 1843. Dňa 24. augusta tohto (1843) roku Hamuljak prejavoval svoju radosť Kollárovi takto:

„List, který Jim učenci prešporskí luteránski písali, vďačný mi je preto, že sa od češtiny odlúčiť slubujú… Ostatne, jestli ráčá dovoliť, list tenže učencov, vlastnú rukú pána Štúra podpísaný, u seba zadržím jako záloh daného slubu, že sa k opravdivej matce navrátili, a to skutkem dokážú.“

To jest posledný týždeň júla (alebo hneď po 20.) 1843 u Hurbana v Hlbokom zišli sa Štúr a Hodža poradiť sa o uvedení strednej slovenčiny za literárny jazyk. Z Hlbokého išli na Dobrú Vodu utvrdiť sa v svojom úmysle u Jána Hollého. Hodža odlúčiac sa od dvoch priateľov, šiel do Viedne konať vo veci slovenského prosbopisu.^[124] Ako vychodí z Hamuljakovho listu, písaného Kollárovi 24. augusta, Štúr z Bratislavy oznámil i Kollárovi, že v Hlbokom mali poradu o uvedení strednej slovenčiny za spisovnú reč. Kollár, vediac, že Hamuljaka to poteší, poslal mu bratislavský list. Ale keby vec nebola bývala milá i samému Kollárovi, veru zvesť o nej sotva by bol poslal Hamuljakovi, starému orodovníkovi za spisovnú slovenčinu. Hamuljak tiež či by bol mohol tak písať Kollárovi, keby mu (Kollárovi) bratislavská zvesť bola nemilá?

Táto stránka veci tu je však vedľajšia: tu proti tvrdeniam Rozkolu podáva sa dôkaz, že Ľudovít Štúr nezaviedol, neoklamal Jána Kollára. Kollár mohol povedať to o Štúrovi len v záchvate najväčšieho hnevu.

5. Kultúrny zväzok… jednota — roztrhané

Pôvodca Rozkolu v úvodných svojich vetách sľubuje objasniť, vysvetliť slovenskú minulosť; ale kto prečíta jeho knihu a osvojil by si jej výklady a náuky, iste mal by o našej minulosti samé nejasné a neverné predstavy. „Slovenský národ,“ — píše medziiným — „trhá kultúrny a jazykový zväzok so zahraničnými Čechmi, aby sa politicky zriadil v čierťažach uhorskej štátnosti, atribútov svojej národnej individuality aby neprijímal zvonku, ale aby si osvojil domáce, hoci partikularizmom zúžené myšlienkové obzory a domácu reč.“ (S. 289.) Z vlastnej vôle preťali sme vraj „súvis so svojím pôvodným národným bytom a ako poctiví Uhria chceli sme byť len Slovákmi.“ (S. 288.)… Nemožno, že by i krátke moje náčrtky neukazovali nevernosť takejto reči. Každé také slovo protiví sa skutočnosti, pravde. Kto tak píše, nemá snahy hľadať pravdu.

Ja hovorím, že teraz nie je načase spomínať takéto veci; no keď sa raz spomínajú a neverne, nepravdivo, to je ešte horšie.

Aký „kultúrny zväzok“ česko-slovenský mohol roztrhať Ľudovít Štúr? Svedectvo Josefa Klvaňu (pozri tu na s. 113), vyvedené z národopisu, samo v sebe ukazuje, aký mohol byť po tisícročnom štátnom odlúčení kultúrny zväzok medzi Slovákmi a Čechmi. Nepotrebujeme svetlo ani z dejín Uhorska, umný Klvaňa objasnil nám všetko. Pri štátnom rozlúčení medzi Slovákmi a ich bratmi z tamtej strany hranice jednota neudržala sa ani len v kroji a prostonárodnom umení. V týchto veciach Slováci zostali svojskí, samobytní, ináč duchovne žili po uhorsky, v ovzduší od Karpatských hôr po obidvoch stranách Dunaja i Tisy spoločnom, nie maďarskom, ale uhorskom. Slovenský ľud týmto duchom nebol dotknutý, ale vzdelaná vrstva, učení ľudia, zemianstvo (okrem takzvaných krpčiarov) a meštianstvo dýchali hungarizmom.

Ako predstavitelia češtiny u Slovákov v 17. a 18. storočí sú najvyššie stavaní Daniel Horčička-Sinapius, Daniel Krman a Matej Bel. Ale akého ducha predstavovali oni, aký kultúrny zväzok, akú jednotu s Čechmi? Horčička už dával heslo: „Píšme, ako hovoríme!“ a tak pre češtinu vlastne nemá význam. Po Krmanovi v rukopise zostali i Začiatky česko-slovenskej gramatiky (Rudimenta grammaticae slavicae), ale zato, ako známe z jeho rukopisov, Krman česky veľmi neakurátne, chybne písal. Skladal i verše:

ale zato roku 1707 v Žiline slávnostne vysvätil zástavy Rákóciho pluku,¹³⁵ ako zvláštny akt to i opísal a tlačou vydal. Od ružomberskej synody evanjelikov poslaný ku kráľovi Karolovi XII. prijal poverenie ako posol i od Fraňa Rákóciho II.^[125] To jest milé mu bolo slúžiť hungarizmu. A Česi, ako vidno z uvedených veršov, neboli mu o nič bližší od ktorýchkoľvek Slovanov. No, a ešte Bel! Chválievaný u nás menovite i pre svoj úvod v česko-slovenskej gramatike Pavla Doležala, kde všetky možné chvály poznášal na náš jazyk a velebil jeho priaznivcov, v krajine bol nazývaný „veľkou ozdobou Uhorska“ (magnum decus Hungariae). Ja pokladám Bela za prvého a najhoršieho maďaróna slovenského.¹³⁶ Z odrodených synov slovenských materí v 19. storočí neuškodil Slovákom toľko ani jeden, ako Bel už v osemnástom. Do rozličných svojich spisov on povyberal a v knihách udomácnil zo všemožných latinských diplomov a zápisov pisármi nafabrikované miestne mená, ako Liptó-Ujvár (Hrádok), Sasvár (Šaštín) a množstvo foriem maďarského znenia; slovenské mená podával spotvorene. V svojich Noticiach o stoliciach najmä Horného Uhorska, v tých obdivovaných veľkých bachantoch, on učil prvý, že horno-uhorské zemianstvo, tekovské, turčianske, liptovské atď., prijalo jazyk svojich poddaných, to jest že ono je poslovenčeným potomstvom maďarských zemanov.^[126] (V 1860. rokoch s politickým zlým namierením boli vyhútali proti nám, že Maďari sú najdávnejšími obyvateľmi Uhorska a Slováci utvorili sa zo Slovanov od 13. storočia tu naosádzaných, najmä z Čechov. Podľa všetkého je i toto vykombinované zo spisov Belových.) Bili nás pri našich národných námahách pochopom vlasti (haza), akého inde nikde nebolo: a ten pochop, tak sa zdá, pochodil od Bela. „Extra Hungariam non est vita“,¹³⁷ ktorým toľko natrávili sa našich otcov, starých otcov i nás samých, v jeho spisoch prichodí po prvý raz.^[127] Na svoj obraz podpísal: „O, cara patria, quae me genuisti, dulcis Pannonia!“ (Ó, drahá vlasť, ktorá si ma zrodila, sladká Panónia!) a toto je také podobné tamtomu, ako len deti jedných rodičov bývajú. V úvode do gramatiky Pavla Doležala Bel, pravda, vynáša chvály na náš jazyk, ale nesmieme sa dať pomýliť, lebo povinní sme vedieť, že to bola frazeológia jeho doby, a najmä Bel bol by také vyhľadané prívlastky nalepil v inej prefácii na ktorýkoľvek známejší jazyk. Pritom i v týchto vetách, chváliacich česko-slovenčinu, Belovo maďarónstvo až bije do očú, keď maďarčinu zve rečou vladárskou (imperiosa), rečou vladárskej prísnosti. V úvode svojej knižky Der ungarische Sprachmeister (1729) maďarčinu udáva za svoju materinskú reč, hoci je známe, že až na školách, von z očovského rodičovského domu, naučil sa po maďarsky. Ale že mať jeho bola rodená Česnek, a Česnekovci niektorí sú zemania, Bel vyhlásil svoju mať za Maďarku.

Pravda, už i prv poddávali sa hungarizmu naši učení ľudia a česko-slovenskí spisovatelia. Už v 16. storočí a nie nejaký niktoš, ale Mikuláš Kolacynáš ináč písal sa Kolecsáni.¹³⁸ V Prievidzi od 1560. na strednej škole učil Ladislav Liptoviensis, podpisujúci sa i Liptai; prešovský Izák Caban, Cabanius, písal sa i Zabáni. A koľkých takýchto môžeme vypočítať! — Ako tu možno hovoriť o kultúrnych zväzkoch, o duchovnej jednote Slovákov s Čechmi? Veď je to nie história, čo sa tak píše!

Veršované skladby slovenské o uhorských bojoch s Turkami zo 16. a 17. storočia pochodia od Slovákov rozličného stavu, a čítajte si ich, akého jednotného ducha sú, akým hungarizmom presiaknuté! Medzi maďarskými a slovenskými takýmito skladbami je rozdiel len vo zvuku, v jazyku. Slovenské verše o Siládim a Hajmášim (Kollárove Spievanky I, 45) zachovali sa i v maďarskom preklade, mladšom od slovenskej pôvodiny len o jedenásť rokov, a preklad bol pokladaný za pôvodinu, kým nebohý V. Houdek v Turolúckom kancionáli^[128] nenašiel slovenský text, od Kollárovho v Spievankách úplnejší a starší, z ktorého nad všetkú pochybnosť ukázalo sa, že slovenské verše sú pôvodné, maďarské však ich preklad. Takým rovnakým okom hľadeli Slováci a Maďari na krajinské udalosti.

Ale i duchovné prúdenie, vnikajúce do Uhorska zo sveta, zo západnej Európy, tu utváralo sa domácim pomerom primerane, vyšlo z neho čosi svojské a jednotné. Šafárikovi i po 27. rokoch v Prahe prežitých, na konci života, keď skúsenosti z mladosti viacej mával pred očami než prv, ukazovával sa rozdiel medzi životom v Uhrách a Čechách.^[129] Najmä pri Turkoch za poldruha sta rokov biedy bolo dosť, ale zato jednotlivé kraje slovenské rozvíjali sa. V 17. storočí napr. okolie Myjavy malo priemysel, ktorý vyrovnal sa rakúskemu. Latinských škôl bolo až husto: kňazi vo veľkej časti krajiny bývali zo synov slovenských rodičov. Od začiatku 17. storočia asi do polovice 18. Slováci strovili toľko Nemcov, naosádzaných tu od 13. storočia, ako pomerne ani jeden z národov slovanských. Ako vynikali v krajine zemianske rodiny slovenské, aké znatné ony boli, možno poznať z toho, že koncové ypsilon ich priezvísk maďarská šľachta pridávala miesto i k svojim menám (Abafy, Teleky, Rónay), hoci ako priečilo sa to maďarskému pravopisu…

Nemohol by som určitejšie odpovedať len na otázku, prečo bol na Slovensku duchovne taký neplodný tento vek? Literatúra česko-slovenská, okrem evanjelických cirkevných spevov, produkovala veľmi málo pozoruhodnejšieho; exulanti moravskí a českí zostávali len pri veciach náboženstva. Verše z tureckých časov, o ktorých už bola reč, sú poeticky bez všetkej ceny. O západných Slovanoch je dávno zistené, že nemajú epické národné spevy; Slováci jednako, ako by nedarmo bývali k poludniu i východu naklonení, menšiu epiku majú už dosť pozoruhodnú. (K. A. Medveckého zbierkou balád bude to dokázané.¹³⁹) Slovák ospieva každú zvláštnejšiu udalosť, ale zo 150-ročnej tureckej doby, takej bohatej na udalosti, cennejšie nemáme takrečeno nič. Natíska sa myšlienka, že skladby, ktoré nemali formy spisovnej češtiny, nezapisovali sa; neuznávali ich za hodné. Tak najcennejšie veci mohli prísť do zabudnutia. No a česky, československy vedeli najmä len korektori v tlačiarňach, kňazi niektorí a pisári — z Tranovského kancionálu a Kralickej biblie. Súvis s českou literárnou tvorbou nenájsť nijaký. V 17. storočí v Trnave, s malými premenami rečovými, odtlačili niekoľko kníh českých jezuitov. Najmä v Levoči viac ráz vyšli Komenského Orbis pictus a Janua linguarum i s českým a slovenčiacim tlmočením; pravda, len preto, že veľký učiteľ vyše pol štvrta roka (1650 — 54) účinkoval v Uhorsku, v Šárošpataku. V 18. storočí, na samom konci (1791), keď už hodne bolo badať nového ducha v živote národov, vyšla Augusta Doležala povahyhodná Pamětná celému světu tragédie, bez ktorej, možno, maďarská literatúra nemala by svojej chlúby, Madáchovej Tragédie človeka. Ináč v celom tomto storočí naša česko-slovenská spisba nepreukázala nič, čo by sa bolo mohlo merať s Valašskou školou Hugolína Gavloviča, plodom slovenčiacej spisby katolíckych Slovákov. Známejší spisovateľ česko-slovenský bol Samuel Čerňanský, a čo ho zaujímalo? Príhody dobrodruha Morica Beňovského. V skrátenom preklade vydal ich roku 1808. Od Čerňanského niečo starší Michal Semian bol umný človek i dobrý Slovák, a spísal Históriu kráľov uhorských (1786) a preložil maďarský román Kartigam (1790). To mohlo byť kultúrnym zväzkom a jednotou Slovákov s Čechmi?!

„U protestantů slovenských,“ — objasňuje stav veci Jaroslav Vlček — „žily ješte literární tradice předbělohorské a trval nejen bytný, nýbrž i formální význam biblie kralické; zachovávati co možná přesnost a jednotu jazykovou bylo jim prostě příkazem náboženským a kulturním.“^[130] Jednako ku koncu 18. storočia zväzok Slovákov s Čechmi záležal temer len z litier. Miesto slovenských dvojhlások naši spisovatelia kládli české samohlásky, slovesu v infinitíve pridali i (bývati, dávati), vôbec osvojili si niečo z tónu Tranoscia i Kralickej biblie, ostatok urobili v tlačiarňach korektori. A čo štyri pätiny slovenského národa, katolíci? „Slovenských katoliků naproti tomu k reformační minulosti české, k nedotknutelnému kánonu bible kralické nic nevázalo“.^[131]

Načo zakrývať takúto pravdu roku 1920, keď Slováci žijú už s Čechmi v spoločnom štáte?! Duchovný náš zväzok s Čechmi začal sa len od slovanskej renesancie a ozajstne od štúrovcov.

Čo Juro Ribay robil, nájdený hneď prvými zábleskami nového ducha na konci 18. storočia, to už znamenalo niečo! Všetko, čo on oznamovával v svojich listoch o Slovákoch Dobrovskému, všetko, o čom vysvetlenia chcel mať od neho, týkalo sa duchovného zväzku Slovákov s Čechmi. A štúrovcom, hneď ako sa im otvorili na svet oči, ešte ako študentom, samé prvé bolo hľadať známosti české. Už 1839. bratislavským krúžkom poverený a vyslaný Jozef Hurban cestoval na Moravu a do Čiech.^[132] Študenti odtrhovali si od úst a skladali si groše, aby mohli mať české knihy a časopisy. Ktorí cítili spisovateľské vlohy, už klopávali na redakciách českých časopisov. Pozrime sa len pražským Květom z týchto rokov! Ak by niekoho boli mýlili štátne hranice, Ľudovít Štúr zakríkol ho: „Nedělí nás hranice, ruk záhubných díla!“^[133] Keď v písmach svojich slovenské dvojhlásky prestali zamieňať českými samohláskami a k infinitívom nedokladali i, bratská vrúcnosť stala sa ešte tuhšou, lebo na slovenskej strane pribudlo horlivosti a účinlivosti. Z jari 1848 začalo sa hýbať čosi pre národy. Štúr hneď bol v Prahe a pripravoval slovanský kongres. (Nie z Rozkolu Milana Hodžu, ale z Tobolkovho Slovanského sjezdu v Praze roku 1848 budú sa učiť naše prvé pokolenia, kto bol Ľudovít Štúr.) Na Slovensku v búrkach začalo byť zle, prišli na pomoc dobrovoľníci z Moravy a Čiech, akoby v odpoveď na Štúrovo heslo: „Nedělí nás hranice!…“

Zväzky takto nadpriadané neoslabli ani v 1850. rokoch, za takzvanej bachovskej vlády. Všeličo obmedzovalo sa, ale medzi Čechmi, postavenými na Slovensku za úradníkov, bolo znamenitých ľudí, a cit bratstva neochladol. Čestne oddali sa službe slovenskej veci najmä českí profesori niektorých škôl (napr. v B. Bystrici). Začala chodiť k nám Božena Němcová, vyhľadávala najlepších ľudí našich a so zvláštnou láskou zapisovala slovenské národné povesti. Ňou upozornený na Slovensko prišiel znamenitý mladý český maliar Jaroslav Čermák. Chodil u nás Mánes, a svojím umením ako by bol doplňoval prácu Boženy Němcovej. Mánes sám nepomerne viacej vykonal za to, aby sa Česi a Slováci dobre poznali, než tie knižky troch vekov, 16., 17. a 18. storočia, napísané Slovákmi česko-slovensky, ale bez tepla národného citu. V šesťdesiatych rokoch Česi boli príliš zaujatí domácou a cislajtánskou¹⁴⁰ politikou, na Slovákov myslieť mali menej stihu. Jednako city už boli rozohriate. Slováci predplácali už české noviny, kupovali české knihy. Slovenskí spisovatelia Jozef Viktorín a Jonáš Záborský, pochybujúci pri maďarskej politike o stálom trvaní Matice slovenskej, zakladiny svoje v prospech slovenskej literatúry uložili v Matici českej. Na revúckom slovenskom gymnáziu v niektorej triede bolo i šesť českých žiakov; gymnaziálny spevokol, spravovaný Jánom Kordošom, Tovačovského učeníkom z viedenskej Slovanskej besedy, spievaval piesne Kde domov můj, Vzhůru, bratři, zbrojme páže, Aj, jiná-li není zbraň!, Utonulá a iné české. Keď v máji 1868 v Prahe kládli základný kameň Národného divadla, Revúčania usporiadali na slávnosť besedu, o ktorej z pol roka neprestávali hovoriť po Gemerskej stolici. Profesor Gustáv Lojko bol slabý poet, ale výtečný deklamátor: na besede jeho prológ Letí sokol z krkonošskej stráne vštepil sa mladým poslucháčom možno na celý život. Český spisovateľ Tyl nebol azda nikde tak čítaný, ako revúckou mládežou. Andrej Sládkovič v jednej zo svojich básní na konci 1860. rokov volal slovenskej mládeži:

v druhej:

V Turčianskom Sv. Martine Slovenský spevokol, pod Jozefom Inštitorisom¹⁴³ v svojich najúčinlivejších rokoch (od 1869.) mal českú sokolskú uniformu. Na sokolskom zjazde v Brne 1871., v uniforme martinského Slovenského spevokolu, Pavel Mudroň z motta „krv neni voda“ povedal pri bankete takú zdravicu, že stala sa hlavnou udalosťou slávností brnenských. Vôbec Slováci nezameškali ani jednu príležitosť, aby mohli dokázať Čechom svoje bratstvo. V Prahe v júli 1873 svätili storočnú pamiatku narodenia Josefa Jungmanna, menom Matice slovenskej bol tam jej podpredseda Viliam Pauliny-Tóth i s mladým koncipientom advokátskym Pavlom Országhom (Hviezdoslavom).^[134] Bolo jubileum Palackého, ako spisovateľa českých dejín (1876), Slováci boli zastúpení v Prahe. Po zrušení slovenských gymnázií útočišťom slovenskej mládeže za viac rokov boli školy v Přerove. V Prahe študujúci založili spolok Detvan. Od začiatku sedemdesiatych temer do konca osemdesiatych nitrianski slovenskí národovci Jozef M. Hurban, Štefan Fajnor, Pavel Štefánik (otec zvečnelého Milana Štefánika) každé leto schádzali sa s Moravanmi na Filipove, hraničnom vrchu moravsko-uhorskom. Roku 1879 na prvom slovenskom národnom zhromaždení po prestávke, spôsobenej zatvorením Matice slovenskej, Slováci pokladali sa za šťastných, že mohli ovenčiť českého básnika Adolfa Heyduka, ktorý v chvíľach ich národného utrpenia prišiel im s obodrujúcou knižkou svojich piesní, nazvanou Cimbal a husle. V Turčianskom Sv. Martine založila sa hlavná agentúra poisťovacej spoločnosti banky Slávie a roku 1880, ako predseda ústavu, povzbudil nás svojou návštevou gróf Ján Harrach.¹⁴⁴ Vyhorel Martin 5. mája 1881, Česi zozbierali značnejšiu sumu peňazí na jeho napomoženie. Vyhorelo v Prahe Národné divadlo, Slováci usilovali sa byť medzi prvými so svojimi peňažnými žertvami a pri otváraní divadla v novej budove boli zastúpení veľkou deputáciou. A keď 1884., na 50-ročnú pamiatku piesne Hej, Slované, v Čechách žiadali si vidieť Samuela Tomášika, jej živého ešte pôvodcu, a zo Slovenska odprevádzali bodrého starca slovenskí národovci revúcki, tisovskí i turčiansko-sväto-martinskí,¹⁴⁵ koľko vzácneho citu zobudilo sa z tejto i z tamtej strany rieky Moravy! (Po železničných staniciach Moravou a Čechami po Prahu boli ovácie.) V týchto rokoch, v prvej polovici osemdesiatych, po slovenských návštevách v Čechách, v našich Národných novinách z pera Svetozára Hurbana vychodili také opisy Prahy,¹⁴⁶ s črtami historickými, akých sotva jesto viacej i o nej, zlatej, slovanskej. K nám z Moravy a Čiech sprvu prichádzala len peknoduchá študujúca mládež; od 1879. dobré výsledky mala činnosť Rudolfa Pokorného.¹⁴⁷ Roku 1885 na augustovom zhromaždení mali sme už celý zástup vzácnych českých hostí. Chodil k nám nezapomenuteľný Jaroslav Věšín:¹⁴⁸ roku 1887 pri výstavke slovenských výšiviek a krojov usporiadali sme i výstavku jeho slovenských obrazov. Zas bola príležitosť oboznamovať sa bratom Slovákom a Čechom. Vtedy bol u nás prvý raz profesor Masaryk,¹⁴⁹ a potom každé leto s rodinou bývaval na blízkej Bystričke. Od nás neprestávalo sa chodiť do Prahy. A Slováci boli veľmi nevoľní, účastník každej cesty za červeno-bielo-zelené stĺpy¹⁵⁰ k bratom mohol očakávať káru. Na slávnosti v storočnú pamäť Palackého narodenia 1898., pri obede na Žofíne menom Slovákov Matúš Dula¹⁵¹ pripil hostiteľom, aby ich Praha bola opäť caput regni.¹⁵². Prítomný peštiansky Kobi¹⁵³ nevedel, čo znamená caput regni, keď je reč o Prahe, telegrafoval teda svojim novinám, že slovenský rečník tlmočil želanie, aby Praha stala sa čím skorej hlavou i Uhorska. Redaktor Národných novín Ambro Pietor¹⁵⁴ práve na druhý deň stál v Pešti ako obžalovaný pred porotným súdom. Štátny fiškus prišiel pred súd s pražským telegramom v novinách. A porote toho bolo dosť, vzali ho ako dôkaz viny: obžalovaný slovenský redaktor dostal osem mesiacov väzenia. Vracajúceho sa domov v Martine na stanici boli ho zo sústrasti privítať z Prahy medzitým už došlí a s nimi zástup obecenstva. Za to zas, pre „schvaľovanie viny“, po dlhom procese jedenadvadsiatich Martinčanov odsúdili na väzenie.¹⁵⁵

I len takéto črty zo skutočnosti ukazujú, že pravda je úplný opak toho, čo Milan Hodža maľuje. Bernolákovci a štúrovci neodtrhli Slovákov od Čechov. Slováci našli sa s Čechmi len od vystúpenia bernolákovcov a najmä štúrovcov.

Ľudovíta Štúra pochopí, kto sa dobre rozhľadí, v čom boli Slováci v 1830. a 40. rokoch. „Nám nejde o gramatiku — my život chceme!“ odpovedal Štúr starému Palkovičovi, ktorý nástojil na gramatike a literách.

Svedok, spoludejateľ Štúrov, Hurban, pekne rozpráva, že Ľudovít v svojej slovansko-úprimnej duši prekvapený, zarazený, až zostrašený bol, keď z pestovania slovenského citu, slovenského povedomia, zo študovania slovenskej minulosti alebo slovenskej slovesnej tradície, piesní, povestí, „veci dospeli ta, že ak malo sa pohýbať národom slovenským, nevyhnutné bolo postaviť ho, bár na slabé, ale postaviť ho na jeho vlastné nohy a zraziť do jedného koryta tie potoky slovenských rôznorečí… On nemohol nijako pochopiť, ako by to mohlo znamenať roztrhnutie zväzku slovanského medzi nami a Čechmi, keď my niečo iného, ako len národné piesne plodiť a tvoriť budeme v slovenčine, krem toho češtine tak vonkoncom blízkej.“^[135]

6. Ešte letmo o niektorých nesprávnostiach a nepravdách

Neverne, bez všetkého základu a dôkazu, teda opovážlivo opakuje Rozkol, že zdedili sme so spisovnou slovenčinou „Štúrov pojem o takej samostatnej slovenskej kmeňovej individualite, ktorá s česko-slovenčinou nemá mať nijakého organického súvisu“ (s. 12).

Ako sme videli, Jozef M. Hurban, hodnoverný svedčiť o mysli i srdci Ľudovíta Štúra, napísal, ako zdesil sa Štúr, keď po ich vystúpení so slovenčinou začalo sa hovoriť o „odtrhnutí“, o separatizme. Lebo on nemohol nijako pochopiť, ako by to mohlo znamenať roztrhnutie bratského zväzku medzi Slovákmi a Čechmi, „keď my niečo iného, ako len národné piesne plodiť a tvoriť budeme v slovenčine, krem toho češtine tak vonkoncom blízkej.“ A sám Štúr v svojej odvete na Hlasy, keď náruživosti blčali, hovoril: „Čo sa Čechov týka… my zaraz pri počiatku vystúpenia nášho so slovenčinou povedali sme, že my naskrze im v ničom škodiť nechceme, že len svoje veci sporiadať mienime a musíme, že my staré bratské zväzky s nimi pretrhnúť nemyslíme, ale že ich literatúru čítať, medzi nami rozširovať a tak účasť v ich živote i ďalej nepretržene mať budeme. Povedali sme k tomu a sľúbili napred, že keď sa u nás našou národnou rečou duchovný život zveľadí, účasť naša v ich literatúre bude sa vždy viac a viac zmáhať a rozhojňovať, a to všetko, čo sme predpovedali a sľúbili, sa skutočne aj stáva a plní.^[136] Ich literatúra nám vždy spomedzi inšími je a ostane najbližšia, dosiaľ našou slovenčinou ich literatúra u nás v ničom netrpela, bo knihy ich práve tak u nás teraz sa čítajú, ako sa čítali, ba práve účasť táto v ich literatúre zrástla a od času nášho vystúpenia viac údov z našich krajanov k Matici českej popristávalo“…^[137]

Ako môže pôvodca Rozkolu opakujúc a opakujúc hovoriť, že „Štúr chcel viac, než spisovnú slovenčinu,“ alebo že „pri rozluke politický zámer bol a že priamo rozhodoval, tým sa stúpenci rozkolu ani netajili,“ (s. 288) alebo že od Štúra „zdedili sme pojem o takej samostatnej slovenskej kmeňovej individualite, ktorá s česko-slovenčinou nemá mať nijakého organického súvisu“?

Keď už nemáme nad sebou maďarský tlačový zákon a maďarského fiškusa, či niet iného zákona, ktorý povinní sme šetriť pri svojom písaní ?!

*

V úvode knihy (s. 11) čítame, že „slovenčina, tak, ako nám ju osnoval Štúr a stvrdil vývoj uhorských vecí roku 1859, bola politikum, a síce, povedzme si doprosta, politicum hungaricum.“ Bezzákladnosť tohto tvrdenia je vyššie, nazdávam sa, už ukázaná; vraciam sa k nemu len pre jeho súvis s tým, čoho tu chcem sa ešte dotknúť.

V citovanej vete vpichnutý rok 1859 nemôže mať nijaké odôvodnenie. V lete toho roku Austria prehrala vojnu proti Talianom a Napoleonovi III., čím Maďarom spadla z väzov ťarcha, ktorú bola na nich uvalila Viedeň, zvíťazivšia roku 1849 pri ruskej pomoci. Ale v osudoch slovenčiny, miesto ktorej 1849. vo Viedni boli postavili češtinu, rok 1859 je bez všetkého významu. Maďari, aby v svojej politickej borbe mali viac váhy proti Viedni, boli by chceli ukázať, že pri nich stoja všetky národy Uhorska. Naťahovali celkom nemaďarské struny. V novinách, v stoličných zhromaždeniach i na sneme neprestávali húsť o národnej rovnoprávnosti. „Smutné udalosti minulého času,“ — hovoril Deák¹⁵⁶ na sneme v máji roku 1861 — „spôsobili škodné nedorozumenia medzi nami a našimi spoluobčanmi nemaďarskej národnosti. Títo naši spoluobčania v záujme svojej národnosti a Chorvátsko i v záujme svojho štátoprávneho postavenia majú požiadavky, ktoré my ignorovať nemôžeme, ale ani nechceme… My na základe úplnej rovnoprávnosti chceme rozviť a zabezpečiť náš ústavný život…“ Ale Slováci skoro prezreli túto hru, ako vidno z ročníkov Pešťbudínskych vedomostí. Probovali, ako svedčí i Memorandum z roku 1861, vymôcť niečo svojmu národu v nových pomeroch, no rozhľadeli sa veľmi skoro. Čítajme si len listy Moysesove, písavané na počiatku 1860. rokov o politickom položení Kuzmánymu^[138] — koľko v nich bystrozraku a múdrosti! Aká samobytnosť proti Viedni i proti Pešti! Kto v konaní štúrovcov a ich následníkov vidí politicum hungaricum, nech sa neberie vykladať históriu. Štúr od druhej polovice 1830. rokov učil i chorvátsku i srbskú mládež, že jej v obrane proti Maďarom bude treba stáť v jednote so Slovákmi. Po roku 1849 zas nebolo možno jasnejšie ukazovať, ako ukázal Štúr, že nádej naša je mimo Uhorska, a Rozkol len hudie o sklone k Maďarom. Ešte i po roku 1859., keď práve ešte zmohutnelo slovanské povedomie slovenských predných ľudí a dostalo silný sklon k Rusom. Prv u nás nádej v Rusov skladaná dávala obsah životu Jána Hollého; po roku 1849 do Hollého šľapají vstúpil Ľudovít Štúr; až prekvapujúcim spôsobom známosť ruského jazyka šíril Andrej Radlinský; Rusko v poetickom vytržení velebil Michal M. Hodža; básnikmi ruskými oduševňoval sa Sládkovič: no každý z nich stál tu akýsi ojedinelý. Ale v rokoch okolo Pešťbudínskych vedomostí združení Slováci boli už napospol rusisti. (Budínčania nie bez účinkov okúzľujúcej osoby A. I. Dobrianskeho,¹⁵⁷ ktorého učeníkom ešte zo Štiavnice bol i Radlinský.) Viktorín vedel si získať priazeň peknoduchého Michala Obrenovića¹⁵⁸ (Lipa III); ale keď otvoríme knihu ním vydaných Lžedimitrijád Jonáša Záborského, tam čítame ruské venovanie charkovskej univerzite. To bolo 1866., a o rok, 1867., na etnografickej výstavke v Moskve zastupovali Slovákov Andrej Radlinský, Pavel Mudroň a Ján Jesenský.

Keď pri tom, čo nasledovalo po roku 1859, takýto bol duch predných slovenských duší, či mohol mať ten rok cele opačné účinky na osud slovenčiny ako spisovnej reči?

Slovenčine ku prospechu 1859. nestalo sa nič.

Pre slovenčinu ako spisovnú reč iste bola ujma, že vo Viedni 1849. na jej miesto postavili češtinu; tým nejeden i zo samostatných slovenských ľudí bol pomýlený. Ale zástava ostala. Hurbanove Slovenské pohľady, zaniklé 1847., z jari 1851 opäť začali vychodiť; v Prešporku zišla sa porada spisovateľov, katolíckych i evanjelických, uzniesli sa na etymologickom pravopise a 1852. už vydali Martinom Hattalom z uznesenia porady napísanú Krátku mluvnicu slovenskú; o rok (1853) zjavila sa V. Nitra, so Sládkovičovým Detvanom, „triumfom slovenčiny“. Jánovi Hollému na Dobrej Vode Slováci 1854. postavili pomník, a účinky Hollého mena prebúdzali, zjednocovali. Viedenskou akciou 1849. pomýlení jednotlivci poprichodili k sebe. Ján Palárik a Jozef Viktorín 1857. už pripravili almanach na rok 1858, Concordiu. I meno (Svornosť!) volili mu okolnostiam primerane. Pravopis almanachu javil ešte akúsi neurčitosť, ale to bolo prechodné. Radlinského znamenitý Priateľ školy a literatúry už celý 1859. rok vychodil v čistej slovenčine…

Rok 1859 pre Maďarov bol iste šťastlivý; ale aké značenie mohol mať pre spisovnú slovenčinu, keď našiel ju zas v jej vlastnej koľaji a prední slovenskí ľudia v najkratšom čase obrnili sa slovanským citom a povedomím?!

„Štúrov pojem našej národnej myšlienky musel sa stroskotať už i preto, že bol postavený na dva klátivé, dnes už zrútené predpoklady: predne na ideálnu Hungáriu, na národnostne lojálny štát uhorský, ako na základ dočasný, a potom na úprimný a účinný slavizmus ruskej cárskej ríše.“ (S. 12.)

Na reči o Hungarii je už azda dostatočne posvietené; dokladám, že za 125 rokov u nás zo všetkých pokolení štúrovci najrozhodnejšie stavali sa proti Maďarom. Na nepolitické, plytké slová o „slavizme ruskej cárskej ríše“ aspoň toto:

Štúr, nech tak žije, nebol by hľadel sklamaný na Rusko. Ruský národ od 1840. rokov stvoril literatúru, ktorá je chlúbou Slovanstva; vo vojne roku 1876 za slobodu srbského národa tisíce ruských dobrovoľníkov mreli, nadšené slovanským citom; o rok zas, na slovo svojho cára, toho, ktorý 1867. v Moskve, na národopisnej výstavke slovanskej, pozdravil slovanských hostí, medzi nimi i Slovákov: „Vitajte slovanskí bratia, na rodnej slovanskej zemi!“ — na slovo svojho cára ruský národ išiel sám do ťažkej vojny a oslobodil z tureckého jarma slovanských bratov Bulharov. A keby Štúr bol mohol dožiť svetovej vojny, on by bol videl, že bez toho, čo v tej vojne Rusko dokázalo, najmä v prvý polrok, nebolo by bývalo víťazstva dohody a nebolo by (dnes už až ťažko povedať!) Československého štátu. Nemci boli by zašliapali Francúzov, nepodporovaných vtedy ešte ani od Anglie, postavenej ešte bez armády. Vojna bola by sa skončila asi v prvej polovici roku 1915 s úžasným pre nás víťazstvom Nemcov, Rakúšanov a Maďarov…

No a keby Ľudovít Štúr bol dožil, aké strašné more nešťastia zaplavilo ruský národ v druhej polovici vojny,¹⁵⁹ to by bolo bývalo najväčším smútkom jeho života.

*

Michala M. Hodžu Rozkol dôsledne predstavuje ako protivníka Štúrovho. Štúr sám, až samovoľne vystúpil so slovenčinou, jeho dielom bol vraj i pravopis fonetický.

Aká pravda je to prvé, ukáže hoci takýchto pár riadkov Hodžových: „Nebola to žiadna novotárska chúťka pri ňom (Štúrovi), nie žiadna mládenská nerozvážitosť: stálo to i jeho i nás, ktorí sme sa mu v tom prispolnili, nejedon ťažký boj, nejednu prenespanú noc…“ (Dobruo slovo, s. 81). Kniha o Rozkole hovorí všeličo o Štúrovom spise, vydanom na odôvodnenie spisovnej slovenčiny, ale že spis ten (Nárečja slovenskuo) venovaný je Michalovi Hodžovi a J. M. Hurbanovi, o tom mlčí.

I pre fonetický pravopis Rozkol stále usiluje sa haniť Štúra, a predstavuje Michala Hodžu ako protivníka toho pravopisu. A pravda je, že ten pravopis dohovorený bol na schôdzke Štúra, Hodžu a Hurbana v Hlbokom v júli 1843. Pôvodina Pozvania k Tatrínu v auguste roku 1844, v ktorej sa hovorí: „… Kto len čo to cíti ako Slovák, musí uznať, že je zvrchovaný čas, aby sa pre slovenský národ a život niečo po slovensky začalo… ináčej v nesláve a necti mrzko zahynieme,“ štylizovaná je v Mikuláši Hodžom a pravopis je ten, aký mali o rok pozdejšie Štúrove noviny. To je pravopis i Hodžovho Dobrého slova, vytlačeného v Levoči 1847. Hodža až potom, po poradách v Tatríne, vystúpil s etymologickým pravopisom.

Vtedy Štúr, podľa všetkého, sprvu tuho pridŕžal sa užívanej už fonetiky. Ale stanovisko jeho bolo odôvodnené: bál sa nedobrých novôt. „Známo Ti je,“ — písal 26. septembra 1845 Horislavovi Škultétymu — „že sa výbor k posúdeniu gramatiky mojej podľa uzavrenia ostatnej sednice tatrínskej zísť má; dobre vieš i to, že Chalúpka by volákusi plátaninu reči našej chcel… My istotne vôli všeobecnej sa poddáme, ale za rýdzu reč slovenskú, za reč organickú to, čo zákonne môžeme, urobiť musíme. Keďže má byť slovenčina, nech je vlastná.“

Štúrovo stanovisko, ako vidno, bolo správne. Ešte v tých rokoch slovenského obrodenia, keď Vuk Karadžić¹⁶⁰ zostavoval gramatiku srbského jazyka, Kopitar¹⁶¹ bol rozšíril náuku, že čistú reč ľudovú treba písať celkom foneticky. Správnosť Štúrovho stanoviska Jagić^[139] tiež prízvukuje i v svojich dejinách slovanskej filológie. Písanie podľa zvuku slova Michal M. Hodža naľakal sa preto, že v spisovnej slovenčine príliš mohli by zavládnuť niektoré zvuky a tvary stredného nárečia: v svojom Epigene a Větíne vystúpil za písanie také, pri ktorom v knižnom jazyku našom prišlo by k platnosti všeličo i z krajných nárečí. Ale roku 1843, keď radievali sa o slovenčine, medzi mienkou Štúra a Michala Hodžu sotva bol rozdiel.

*

„Štúrovo formulovanie slovenskej národnej myšlienky neprijal ani Hodža, ani Hattala, ani Radlinský, ani Kuzmány, a odmietal ho v dobe matičnej Sasinek i Chrástek. Najvytrvalejšie ho bránil dr. Jozef M. Hurban, až do roku 1876; vtedy ho zaprel i on, i v teórii i v praxi. Od roku 1881 sme svedkami veľkého podujatia obnoviť Štúrovu národnopolitickú ideu. V čele literárnej akcie stoja Hurban otec a syn. Medzitým obaja Hurbanovci boli na púhe podanie myšlienky nesvojej príliš mocné osobnosti… Čo nám oni podali, to nosí pečať ich vlastného ,bujnou silou kypiaceho vnútra‘. Čomu predsa podliehali, to už nebola idea štúrovská…“

Načo tu robiť konfúzie spomínaním svojej a nesvojej myšlienky! Reč je o uvedení spisovného jazyka slovenského. I prvý dohovor o slovenčine bol v izbe Jozefa M. Hurbana, na hlbockej fare; potom celý svoj život Hurban otec ako bol stĺpom slovenskej veci vôbec, tak bol i stĺpom slovenského spisovného jazyka. V stanovách Matice slovenskej, otvorenej 1863., stálo, že ak by rozpustená bola, jej imanie dostane sa slovenskému národu. Uhorský minister vnútra Koloman Tisza, keď roku 1875 rozpúšťal Maticu slovenskú, povedal, že v Uhorsku slovenského národa nieto (podľa 44. zák. článku z roku 1868 bol totiž len maďarský (uhorský) národ a vedľa neho národnosti), a preto na majetok rozpustenej Matice slovenskej on, minister, kladie ruku. Pod dojmom takého riešenia temperamentný Jozef M. Hurban umienil si vrátiť sa k českému spisovnému jazyku, a hneď 1876. a 1877. i vydal dva ročníky almanachu Nitra pri účasti českých spisovateľov po česky. Ale súhlas na Slovensku Hurban teraz nenašiel a pritom skoro presvedčil sa 1., že Maďari dorozumení a pokonaní s Viedňou (dynastiou), z tamtej polovice monarchie vplyvu na Slovákov neboja sa, budú mať možnosť nedopustiť tu zo strany Čechov nijakú pomoc a 2., že na Slovensku, keď v školách začalo sa učiť po maďarsky už od abecedy, čeština ako spisovná reč je nemožná. Hurban, ako nadovšetko poznať z jeho Ľudovíta Štúra, za týmto písaného do Slovenských pohľadov 1881 — 1884. roku, vrátil sa k slovenčine s celou vrelosťou svojej duše. Hľadať nejaký rozpor, i len rozdiel medzi hurbanovcami a „ideou štúrovskou“ je — mierne povedané — neverné.

Všetko neverné v Rozkole. No zastavím sa pri roku 1881 — to je už za mojej pamäti. Prizeral som sa literám, riadkom, či ich dobre čítam. „Obnoviť?…“ Obnoviť „Štúrovu národno-politickú ideu“… „Veľké podujatie“… Čo je to? — Pravda, so Svetozárom Hurbanom vtedy sme založili Slovenské pohľady, 1881., ale „veľkého podujatia“ my neboli sme si vedomí. Andrejovi Truchlému bansko-bystrický biskup 1878. bol zakázal redigovať Orla; utvorila sa redakcia v Martine, kde tlačili časopis. Čiže redakcia Národných novín vzala si na starosť i Orla. Ale, najmä keď Zachej odišiel ešte 1878. do Bukurešti za svojím švagrom Jozefom Capkom venovať sa obchodu, Orol pri novinách stal sa akýmsi pastorčaťom. Tak v decembri 1880 osmelili sme sa my, dvaja najmladší, a vzali sme ho do rúk. Chcejúc premeniť i obsah časopisu, prejali sme preň meno Slovenských pohľadov. Hurban otec, ktorý 1846. založil a najprv za dva, potom zas za dva roky s veľkým úspechom redigoval Slovenské pohľady, bol rád takému kroku svojho syna. Na prvú prosbu nadškrtnutú v krátkom liste, sľúbil nám pre časopis životopis Ľudovíta Štúra, ako i začal potom vychodiť, počnúc od 1. zošita Pohľadov.

Ale že by nám bolo o to išlo, aby „sa obnovila Štúrova národno-politická idea“? Krátko predtým Samko Medvecký,¹⁶² krásna duša, bol poslal redakcii Nár. novín Štúrov ruský traktát o Slovanstve (Slavianstvo i mir buduščago): čítavali sme ho, učili sa poznať dobre Štúra, ale obnovovať niečo my nemali sme na ume. Svetozár Hurban vedel, že dávnym úmyslom jeho otca je napísať životopis Ľudovíta Štúra; ja vedel som z Letopisov matičných, že o životopis starala sa už i Matica slovenská. Nový časopis môcť predložiť so Štúrom bola lákavá myšlienka. A keď sa raz Jozef M. Hurban pominie, kto bude taký povolaný predstaviť život Štúrov? Tak išla prosba naša o životopis do Hlbokého. Obnoviť chcieť Štúrovu národno-politickú ideu v Martine v 1881., kde žil Ján Francisci, ktorého Rozkol nazýva z roku 1843 Štúrovou pravou rukou — Janko Jesenský, ktorý len čo pomyslel na slovenskú vec, už hovoril o rokoch 1848 — 49 a o Ľudovítovi Štúrovi — Pavel Mudroň, ktorého, keď ako študent dostal sa v 50. rokoch na slovenský západ, prvou túžbou bolo vidieť Ľudovíta Štúra — v Martine, kde žili Ambro Pivko, Červenák, slovenskí dobrovoľníci Janko Kohút, Samko Šípka s meštianstvom v tradíciách Štúrovej doby vychovaným, aká komická myšlienka bola by bývala chcieť „obnoviť“ pamiatku Štúrovu, alebo jeho národno-politickú ideu! (Na sučianskej fare, v susedstve Martina, žil veľký šturián Andrej Hodža: jeho syn, Milan, z osemdesiatych rokov už mohol by pamätať, že tam každý toast v štúrovskom duchu bol povedaný, keď v predvečer 30. novembra¹⁶³ dostavili sa Martinčania.)

Vyznávať, čo Štúr vyznával, v tých časoch u Slovákov nebolo „nesvojím“ citom, „nesvojou“ myšlienkou — to bolo spoločnou podstatou duše. Pritom konfúziám a či eskamotáži Rozkolu treba doložiť, že zvláštneho, Štúrovi vlastného ducha nebolo. Bol duch, zložený z toho, čo žilo v duši Kollára, Hollého, Šafárika, kanonika Palkoviča, Martina Hamuljaka, Rešetku i samého Štúra, Hodžu, Hurbana, Benjamína Červenáka, Geromettu, Kuzmányho, Gotčára, Plošica, Sládkoviča a iných synov doby, takej krásnej z tejto stránky. Totoho ducha Ľudovít Štúr bol zvláštnym vyraziteľom, nosičom, veľaditeľom.

Pre Sasinka, kým žil, bola by bývala ťažká urážka, keby mu niekto bol povedal, že stojí v protive so Štúrom, a Michal Chrástek do svojej smrti ako relikviu opatroval si list, ktorý v júni 1850 dostal už do Bystrice od Ľudovíta Štúra. Bola to odveta na list, ktorým Chrástek hlásil sa k Štúrovi a Hurbanovi. Chrástkov list, vzácny pre ten čas, Štúr sľuboval vytlačiť v novinách, ktoré od nového roku 1851 strojil sa vydávať s Hurbanom v Trnave.

V svojich výrokoch pôvodca Rozkolu je veľmi neopatrný.

*

Nad Ľudovítom Štúrom, ktorého každý cit, každá myšlienka znamenali najčistejší demokratizmus, spisovateľ Rozkolu, iste ďaleký od ozajstného demokratizmu, vypovedal výrok, že nebol demokratom.

Uvediem z Hurbana len niekoľko riadkov:

„Pravou rozkošou bolo Štúrovi načúvať ľud, pozhovárať sa s ním, pozorovať tok jeho žiaľov, sĺz a žalôb, a najmä keď mu pieseň nejaká do ušú uderila, tu zastal a počúval tie hlasy speváčky nevidenej, kým neustala. Nejeden nápev takto počutý sprevádzal ho celým životom.“^[140]

V histórii Štúr bude postavený ako výkvet slovanského obrodenia, také veľké veci dokazujúceho od konca 18. storočia, a prameňom, z ktorého slovanské obrodenie vyšlo, bol demokratizmus.

*

Štúr a slovenskí katolíci. V Budíne 1834. založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej pod predsedníctvom Jána Kollára, mal za cieľ zjednocovať spisbou katolíckych a evanjelických Slovákov. Ale bernolákovská západná slovenčina nemohla sa už udržať ani krásou Hollého jazyka a prvotriednosťou jeho umeleckej tvorby. Vývin spel k strednej slovenčine. Účinky budínskeho Spolku, pri jeho rečovom stanovisku, predstavovanom Zorami, a za krátkych osem rokov, nemohli sa stať znateľnejšími v slovenskom živote. Tak keď štúrovci vystúpili so strednou slovenčinou, jednoty v národe nebolo viacej, než do roku 1834. Mladšia, borby národnej neštítivšia sa vrstva evanjelikov, horlivo pridala sa k strednej slovenčine, starší (okrem Kollára a ešte niekoľkých) boli radi, že pri češtine budú mať pokojnejší život. Väčšina katolíkov, akoby ešte neorientovaná, ostávala pri bernoláčtine a hodne pasívna.

Taký stav bol bolestný pre štúrovcov. Hľadajúc z neho východ, priviedli vec ta, že zhromaždenie Tatrína 1847. mohlo byť v Čachticiach na katolíckej fare. I nasledovalo pristúpenie slovenských katolíkov bez rozdielu ku spisovnej strednej slovenčine.

V dejoch malého, krajinskými pomermi strašne hubeného národa nemôže byť nič krajšie od toho čachtického aktu, a Rozkol (s. 193) hovorí o tom jednako akosi posmešne. A konfunduje vec, ako by medzi katolíckymi a evanjelickými Slovákmi bol býval akýsi spor, spor náboženský, konfesionálny.

Nebolo jednoty v spisovnej reči! Tú stvoriť bolo horúcou túžbou štúrovcov a na takom základe viesť potom Slovákov v jednotnom duchu.

*

Kto chce písať dejiny, povinný je najmä chrániť sa neodôvodnene vynášať výroky.

Keď v Budíne nebola možnosť vykonať povolenie na vydávanie slovenských novín, Ľudovítovi Štúrovi nepozostávalo iné, ako všetkými pákami napierať vo Viedni. Ešte 1843., keď vo veci novín v Budíne sa operovalo, Štúr na náradu Kollárovu napísal dva články o snahách a krivdách Slovákov; ale ani Kollárovej energii nepodarilo sa vykonať v peštianskych časopisoch prijatia obom článkom. Článok v Pešti neprijatý Štúr podopĺňal, preložil do nemčiny a vydal 1845. vo Viedni samostatne: Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus. V takej chvíli, keď vykonať povolenie na vydávanie novín robili sa ešte posledné pokusy.

V spise Štúr vykladal výčiny maďarizmu, páchané v Uhrách na Slovákoch; ale, chcejúc vo Viedni pomôcť veci novín, nemohol útočiť na viedenský Burg¹⁶⁴ a jeho politiku. Pôvodca Rozkolu, hoci napr. z peštianskeho snemu sám má i takú skúsenosť, že poslanec, kým jeho mandát nebol povolený, na tribúne ukazoval sa veľmi krotkým človekom, junákovi Štúrovi robí výčitky, že v svojom viedenskom spisku zaprel francúzsku revolúciu.¹⁶⁵

Pravda, v Rozkole i to chce byť akési demokratické gesto, no bolo strašne zle vypočítané. Francúzsku revolúciu, ktorej následky pre Viedeň boli také ťažké, chcieť tam velebiť ešte v 1840. rokoch a v takej chvíli, keď od nej, od Viedne, čakáme odčinenie slovenskej národnej krivdy, bola by bývala taká chyba, akej Ľudovít Štúr nemohol sa dopustiť. Jednako jeho viedenskú brožúru Slovák môže i dnes podpísať, a kritika pozastaví sa, dnes tak, ako o sto rokov, že Rozkol s akýmisi čudnými narážkami hovorí o „Štúrových stykoch s viedenskou štátnou kanceláriou“ a mohol ho nazvať „tvorcom austrofilskej slovenskej politiky.“

Pre pôvodcu je to tým horšie, že on i tu, pre Viedeň, bijúc Štúra, chce vysoko stavať Kollára. A keby sa bol lepšie prizrel tam, odkiaľ bral viac svedectiev, mohol nájsť, že 10. marca 1844 Kollár odkazoval Štúrovi:

„Nic nepozůstává jen… aby sám Štúr vo Viedni u ministrů všude se ukázal, aby příležitost měli osobně ho poznati a přesvědčiti se o tom, že on není takový, jakým ho zlobiví nepřátelé opisujú, představujú a očerňujú.“

Jasnejšieho, dôslednejšieho života od Štúrovho ani nemôže byť: kniha, ktorá chce ho inak predstavovať, svedčí len o svojej nehodnovernosti.

*

Mienky, výroky neodôvodnené, nájdené svedectvá, dokumenty, písma nesprávne vykladané.

Vo Viedni v archíve ministerstva vnútorných diel pôvodca našiel „literárne i kultúrno-dejinne mimoriadne poučný dokument“ o Jánovi Franciscim. Totiž úradný referát z roku 1847 o jeho rukopise Zrkadlo pre ľud slovenský.

Pozornosť čitateľova vzbudí sa po takých úvodných slovách, ale potom nasleduje sklamanie. Ján Francisci z Levoče, kde viedol spoločnosť slovenských študentov, v jeseni 1846. prešiel do Prešova učiť sa právu. V máji alebo júni 1847 v kruhu slovenskej mládeže prešovskej zjavil sa Poliak Zielonka. Francisci — ako rozpráva v svojom životopise^[141] — bol ním tak zaujatý, že z jeho popudu napísal čosi „demagogického a poburujúceho obsahu“, a oddal ho Zielonkovi na vytlačenie. Zielonka s rukopisom i odišiel, a Francisci pozdejšie z viac okolností vykombinoval nemilo dojatý, že to bol iste človek v službách viedenskej polície, agent provokatér. Francisci písal teda navedený, oklamaný: pôvodca Rozkolu o tom navedení a oklamaní zná zo životopisu, a jednako znovu a znovu spomína to, ľutujúc len, že rukopis Francisciho nezachoval sa. Ale viedenský úradný referát o ňom, podávajúci „temer všetko vlastnými pôvodcovými slovami“, je vraj jeho „vzácnou náhradou“.

Keď raz vieme, že Francisci písal z navedenia, oklamaný, kohože môže zaujímať jeho písmo!? Rozkol ľúbi tajomné, nejasné veci; ale tu Francisciho vysvetlením prestala všetka tajomnosť. A či „literárne i kultúrno-dejinne mimoriadne poučné dokumenty“ tak vznikajú?

*

Ako sme videli, Václava III. Rozkol skonfundoval s Václavom II. a z 12 — 14-ročného nešťastného korunovaného chlapca spravil dôležitého uhorského kráľa, ktorý pre slovenských pánov bol príkladom toho, čo znamená mať kráľa zo svojej krvi (s. 50).

K tejto stránke knihy prináleží napríklad nesprávne pomenovanie osôb i viac ráz spomínaných. Bratia Gáberovci,¹⁶⁶ Janko a Ľudovít, sú dobre známi zo Štúrových učeníkov, z dejov bratislavských i levočských: Rozkol dôsledne píše miesto Gábera Gábora. Žilinčan Ivan Tombor¹⁶⁷ je známa slovenská osobnosť, hoci od svojho vysvätenia za kňaza až do smrti žil u Chorvátov. Bol zo známejších Slovákov, odtrhnutých povolaním od Slovenska. Rozkol cituje hodne jeho listov, písaných v 1840. rokoch z peštianskeho semenišťa, ale zve ho dôsledne Tamborom. Pôvodca znamenitého Šenku pálenčeného, bardejovský katolícky farár Andraščík, mu je Andrašíkom a grécko-katolíckym farárom.

*

Hurban.

Rozkolu všetko je veľmi vítané, o čom myslí, že z neho môže byť fľak pre meno Štúra alebo Hurbana.

U Hurbana rád zavadí i do jeho cirkevnej pravovernosti. Cituje proti nemu v tejto veci (s. 378) i z Kalinčiakovho listu. Ale Kalinčiak písaval humoristicky, preto výťahy z jeho listu nie sú dostatočné ukázať, ako bol list vlastne myslený. List, ktorého povyberanými vetami Rozkol mieni pohaniť Hurbana, je z roku 1862. Od Kalinčiaka však, z času o dva roky pozdejšieho, známe o Hurbanovi tlačené svedectvo. V básni, ktorej nápis je Hurban, Kalinčiak ukazuje, ako valia sa na Slovákov nehody. Ale postaví sa Hurban, hovoriaci:

Rozkol pohaniť Hurbana usiluje sa i tým, že bol pravoverný, a stavia proti nemu Kollára, vyvyšujúc ho, ako racionalistu.

Takt, vkus tiež vyžadoval by netýkať sa tejto veci u kňazov.

Kollár vôbec má malér v tejto knihe. Koľkokoľvek ráz chce ho Rozkol vyvýšiť, zakaždým mu uroní.

Slabú stránku Kollárovho racionalizmu (ktorý však treba pripísať dobe) v svojej Českej otázke (s. 99) ukazuje i Masaryk.

A tam, kde je v knihe reč o Hlasoch, o Hurbanovej obrane proti nim, Milan Hodža napísal, že Hurban „sproste nadal“ Palackému.

Čo Palacký v Hlasoch o štúrovcoch povedal, bolo vecne veľmi slabé a formou príliš príkre. Vyzývalo i odpoveď príkru. Štúrovcom, v pomere k Maďarom počnúc od samého roku 1840 rytierom bez bázne a hany, robil výčitky, že „horlení své již ne proti Maďarům, jelikož nesmějí, ale proti Čechům obrátili. Tvrdenia Palackého za 74 rokov udalosti napospol podvrátili — k ich väčšine dnes on veru nepriznal by sa. A Jozefovi M. Hurbanovi, ktorý rozbolestený užil príkrejšieho slova, dnes Milan Hodža povie, že „sproste nadal“ Palackému.

Okrem prešporského Šimku, pokáraného Hurbanom pre úniu, okrem nepríčetného Lanštiaka a mrzkého odpadlíka Launera Milan Hodža je prvý Slovák, ktorý takého slova dopustil sa proti Hurbanovi.

Jozef Podhradský, dobrý Slovák, keď pred polstoročím v otázke, skrslej medzi slovenskými časopismi, cítil sa urazeným od Hurbana, v odvete svojej napísal: „Čo by mi Hurban vybil jedno oko, druhým by som ho ešte miloval“.

*

Tatry.

Slovenskí buditelia radi upozorňovali na Tatry a básnici ich ospevovali… Pekné sny Slovákov podporovala i historická náuka. Ktože by nevedel o ruskom Nestorovi!¹⁶⁸ Kolíska Slovanstva dlhé časy bývala kladená k strednému Dunaju, teda na úpätie Tatier. Myšlienka samých Slovákov podporovaná bola i takzvaným romantizmom, ktorému život európskych národov z prvej tretiny 19. storočia za toľko pekných podnetov ďakuje.

Spojenie Slovákov so širokým Slovanstvom naši buditelia vyvodili z Tatier. A malému národu, dusenému, sladko je zafantazírovať si. Slovákom milo bolo spomínať, že oni sú strediskom Slovanstva. Podobné poetizovanie bolo i u iných, u veľkých národov, a dejiny literatúry vydávajú o ňom svedectvo, že prispelo k budeniu národného povedomia.

V Slovanstve v tých časoch Tatry vysoko sa stavali. Gajova chorvátska Danica 1838. v básni vyobrazovala Slovanstvo ako obra, rozkladajúceho sa v polovici Európy. A kdeže položila srdce obrovo? Pod starobylé Tatry. („Srdce jeho je pod starobylými Tatrami“.) Len pôvodca Rozkolu hľadí zvysoka na Štúra a jeho družinu i pre Tatry. A opäť zavracia ich Kollárom. Kollárovu „satiru“ cituje proti „tatranskej fantázii“. Z toho hrozného Tatrami hýbania, potriasania a burcovania — sú Kollárove slová — napokon bude len poctivý smiech.

Pravda, slová Kollárove, ale z Hlasov. Také slová, ku ktorým by sa Kollár po ich vytlačení nebol priznal. Rozkol zná Kollára len z Hlasov.

I v Hronke 1836., v svojej povestnej rozprave o slovanskej vzájomnosti, Kollár napísal: „Slováci tatranští posavad téměř nic vlastního v literatuře nemali, proto oni perví rozestřeli náručie svoje k objatiu všech Slavov. Jejich nárečie stojí i z gramatického i z geografického ohledu ve středku všech slavských nářečí; nebo Tatry jsou hnízdo a kolébka všech Slavov. Proto mezi Slováky v Uhrách idea vzájemnosti jestli nevznikla ponajpervé, aspoň najrychleji a najhluběji sa rozkořenila.“ (I, 2, s. 44)

A zo Slávy dcery pôvodca Rozkolu nevie azda o Tatrách? Čitateľovi jeho knihy zakaždým ľúto je Kollára, keď sa ho v nej dovoláva!

*

Alebo, aké previnenie proti pravde!

Spomínajúc, že nebohý Czambel chcel dokázať juhoslovanský pôvod Slovákov, Milan Hodža napísal: „Czambelove náhľady o vzťahoch slovenčiny k ostatným slovanským jazykom rozsypali sa hneď, akonáhle sa ich dotkla vedecká kritika. Na samom Slovensku sa o nich vedecky nerokovalo. Náš vtedajší literárny orgán zastával sa ho priamo i nepriamo…“ (s. 358).

Tu rozumené sú Slovenské pohľady za mojej redakcie. Svoju prvú knižku, Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Czambel vydal 1887.: ja rozoberal som ju vo viac číslach Národných novín, a to polemicky, miestami až zádrapčivo (napr. ako píše si meno alebo akú neslovenskú reč má). Nasledoval jeho Slovenský pravopis 1891.; a aká bola moje recenzia, v štyroch zošitoch Slovenských pohľadov, možno súdiť z toho, že Czambel bránil sa proti nej spisom: K reči o slovenskom pravopise. Vtedy už bol mne milým spolupracovníkom Slovenských pohľadov, a jednako sme sa kasali. Roku 1903 vyšla jeho kniha Slováci a ich reč, v ktorej to predkladal, že Slováci sú čiastkou bulharsko-slovinskej vetvy južných Slovanov: ja samý prvý písal som proti nej v Nár. novinách (čísla 95, 100, 101, 103, 104), potom v Sl. pohľadoch (XXIII, 517, 709). V svojich Slovanských starožitnostiach (II. 2, s. 357) profesor Niederle spomenúc túto mienku Czambelovu hovorí, že treba ju „po historické i jazykové stránce na dobro zamítnouti“, a v nóte dokladá: „Učinili tak zejména Jagić, Archiv für slavische Philologie XIX, 277, XX, 38, Kirchenslavische Sprache 11 sl., Pastrnek, Slováci jsou-li Jihoslované? Věstník akad. XIII…, Polívka, I zv. otd. r. jazyka 1907, III, 345 sl., Škultéty, Slov. pohľady 1903, 709 a 1908, 380.“ Keď dotkol sa veci i v najnovšej knihe Slovanských starožitností (III, s. 183), Lubor Niederle zas vypočituje, kto zavrhol Czambelovu tézu, a vedľa kritiky Slov. pohľadov cituje i kritiku z augustových čísel Nár. novín roku 1903.

Pôvodcovi Rozkolu je to nič. On smelo napísal, že Slovenské pohľady „zastávali sa Czambla priamo i nepriamo“ v jeho mienke o juhoslovanskom pôvode Slovákov. Ak mu to ide do krámu, Milan Hodža bez rozpakov povie o bielom „čierno“, o čiernom „bielo“.

A viac-menej tak to ide v celej knihe.

*

Aké sú v knihe i záverečné vety!

Štúr roku 1848 pred slovanským zjazdom priznal sa vraj v Prahe, „že rozluka stala sa k vôli zemianstvu a maďarstvu.“ Teda „rozluka bola štedrým a predčasne poskytnutým ústupkom maďarskému štátu a jeho feudálnej náročivosti — teraz bude naša slovenčina hojnou a sviežou studnicou našej novej kultúry.“

Týmito vetami zatvára sa kniha. Ako je láskavému čitateľovi dostatočne známe, opierajú sa ony na krikľavo falošné tvrdenie o zemianstve a Maďaroch. No neobstoja tieto záverečné vety ani logicky. V 1840. rokoch, keď išlo o vyhladenie slovenského jazyka a slovenskej národnosti, spisovná slovenčina bola „predčasne poskytnutým ústupkom maďarskému štátu,“ a dnes, v československom štáte, „naša slovenčina“ bude akýmsi požehnaním! Keď pri maďarských školách na Slovensku po česky nebolo by sa mohlo písať, ale pri spisovnej slovenčine po Sládkovičovi, Chalupkovi, Jankovi Kráľovi a Bottovi boli možní i Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín, Šoltésová, Vansová, Timrava, Podjavorinská a toľkí iní, na to treba bič v podobe veľkej knihy o „česko-slovenskom rozkole“, slovenčina však v česko-slovenskom štáte je už iné!

Taká logika musí pomáhať spisovateľovi neúprimnému.

*

No v celej knihe pre spisovateľa najhoršie je to, k čomu sú tieto záverečné vety privesené.

Jozef M. Hurban napísal o výsledku slovenského snaženia v 1840. rokoch: „Štúr bol odsúdený, nemožným učinený, pohanený (odstránením zo stolice slovenskej reči a literatúry v Bratislave 1843.), ale prúdy života tiekli z neho predsa, ako zo skaly dobrovodskej…^[143] Slovenčina vždy mohutnejšie dvíhala svoj hlas; ona už nielen z literárnych plodov ukazovala mladistvú svoju tvár, ale hovorila vo verejných zhromaždeniach spolkov miernosti, hospodárskych spolkov, z nedeľných škôl, z učenej, veľké nádeje vzbudzujúcej spoločnosti Tatrína…“^[144] Jaroslav Vlček, už nie účastník, nie svedok, ako Hurban, ale sudca z diaľky polstoročia sa dívajúci, temer ešte viac videl, než Hurban. „Čo nepodarilo sa dosiaľ žiadnemu literárnemu skutku na Slovensku,“ — uvádzam jeho slová — „to spravila slovenčina. Všetko sa pohýbalo. I náruživosti sa rozputnali síce a vzrástla nemilobohu veľká polemická literatúra (Hlasové a obrana proti nim); no skrsol i rezký život a rozvili sa najkrajšie kvety našej poézie.“^[145] Sládkoviča (s Marínou i Detvanom, hotovým už 1847.), Chalupku, Janka Kráľa, Kalinčiaka, začiatky Bottu, začiatky slovenského Kuzmányho máme z tohto pekného rána slovenského. Zo škôl, katolíckych, ako evanjelických, do života povstupovali mladí ľudia, zapálení túžbou stať sa užitočnými svojmu slovenskému národu.

A Rozkol v prvej polovici roku 1848, keď národom v očakávaní veľkých vecí takrečeno tajil sa dych, predstavuje Ľudovíta Štúra ani človeka, ktorému zmarili sa všetky plány a nádeje. Zjavil sa vraj v Prahe, pred slovanským zjazdom, a 2. mája v Havlíčkových Národních novinách „priznal sa českému obecenstvu sám.“ (Ale vlastný zmysel viet je, že Štúr išiel do Prahy pokajať sa.) I cituje z článku 2. mája 1848 vytlačeného. Cituje s povynechávaním podstatných vecí, a vývod i tak vyjde mu — krivý. Čas bol vraj taký, že Slovania vstupovali do seba: i Štúr priznal sa, „že rozluka stala sa k vôli zemianstvu a maďarstvu.“ Štúr sa pokajal pred Prahou, a Praha tomu vraj porozumela. „Ľud Prahy, nadšene očakávajúci blížiace sa udalosti, mesiac pred slovanským zjazdom… slávnostne na uliciach spálil výtisk Hlasov.“

Tak končí sa kniha.

Nepravdivo, neverne urobený je vývod zo Štúrovho článku, ešte nepravdivejšie a nevernejšie podané spálenie Hlasov.

Štúr bol prišiel do Prahy ešte 20. apríla. Prišiel z Viedne, kde najmä bolo badať ten ozón v povetrí, od ktorého zapaľovali sa city a mysle i rakúskych Slovanov. Vo Viedni už viac týždňov bývali porady najčujnejších predstaviteľov rakúskeho Slovanstva a Štúr išiel do Prahy pripravovať zjazd slovanský. Už z nádražia 20. apríla sprevádzali ho do mesta študenti, ktorí pod predsedníctvom Dušana Lambla¹⁶⁹ práve boli si založili spolok Slaviu.¹⁷⁰ Oduševnení Ľudovítom Štúrom hneď pri príchode jeho, mladí ľudia 21. apríla v hoteli u arcikniežaťa Štěpána usporiadali jemu na počesť slávnostnú schôdzku.

O tomto večere v Havlíčkových Nár. novinách 25. apríla vyšiel opis: „Štúr, redaktor Nár. novín slovenských, je nyní v Praze a pomešká zde nejaký čas. Minulý pátek na večír navštívil spolek studentů Slavii (u arciknížete Štěpána), kde u přítomnosti několika mešťanů upřimná slova na pozdravení od Slováků promluvil. Z naší strany připíjelo se na zdar národnosti slovenské, sláva záměrům Štúrovým a Hurbanovým a zapomenutí i pereat všem hanebným urážkam, které se u nás z nevědomosti a nedorozumění na Slováky kydaly. Jeden študent nabodl v zanícení osudné Hlasy o potřebě na kord a spálil pomník tento mezinárodní nesvornosti a záští, kteréž Bůh dej, aby z života našeho také tak byly vyhlazeny.“ — Zatým, tiež v Národních novinách, Dušan V. Lambl ešte vrátil sa k veci a Osvedčenie svoje končil slovami: „Zapomeňme na minulé neshody a tiskněme si ruce bratrské!“^[146]

Ľudovít Štúr nemohol sa dožiť vo veci spisovnej slovenčiny väčšieho zadosťučinenia. Havlíček, ktorý z českej strany od 1844. najprudšie nápady robil pre slovenčinu na štúrovcov, teraz prijal do svojich novín zvesť o takomto fakte a pre Čechov heslo: Zapomeňme, čo sa „z nevědomosti a nedorozumění“ stalo!

Tak zjavilo sa potom v Národních novinách (2. mája) Štúrovo osvedčenie. Štúr nemohol mlčať. Po takej ľúbeznosti, akej dostalo sa mu v Prahe, mlčaním bol by sa previnil i proti spoločenským formám. Keď medzi bratmi stane sa niečo, povedzme, z nedorozumenia, a ten, ktorý väčšmi dal sa zachvátiť hnevu, razom, podávajúc ruku, zvolá, hoci len: „Prenáhlil som sa!“, druhý brat nemôže neprijať podávanú ruku.

Štúrovo osvedčenie v Národních novinách Havlíčkových bolo také stisnutie v ústrety vystretej českej bratskej ruky.

A Milan Hodža čo z toho spravil!

Tým, že zamlčal, čím bolo vyzvané Štúrovo osvedčenie, spálenie Hlasov však, ktoré stalo sa 21. apríla, postavil len ako následok Štúrovho osvedčenia v Havlíčkových novinách, po 2. máji, dopustil sa veci, ktorú mne tu ťažko nazvať pravým menom.

Dejiny tak sa nepíšu!

*

Už len niekoľko slov o povetrnom základe celej knižky.

Potrebu novín pre Slovákov v prvej tretine 19. storočia spomínal Šafárik, založiť slovenské noviny veľmi vážne chystal sa Hamuljak, a pred nimi obidvoma bratislavský Palkovič vydávať noviny konal si už i povolenie; pravda, nedali mu ho. A nedávali povolenia ani pozdejšie, už na začiatku 1840. rokov, Ľudovítovi Štúrovi. Na príslušných miestach o povolenie slovenských novín štúrovci predkladali najprv obyčajné prosby, potom na podopretie prosieb zbierali po slovenských krajoch podpisy. V jeseni 1842 z Turčianskej stolice takýchto podpisov od samých zemanov bolo 148.

Slovenčina, od konca 18. storočia pripravovaná duchom doby a Bernolákom raz už postavená za spisovnú reč, v obrane proti veľkému náporu maďarizmu v 1840. rokoch celkom prirodzene bola vynesená, a Milan Hodža v svojej tendenčnej knihe z tých 148 turčianskych podpisov vyvodí, že Štúr so zemanmi spojený urobil strednú slovenčinu spisovným jazykom Slovákov. Na tom vystavil celú svoju knihu o rozkole.

Keby turčianski zemania boli povedali, že žiadajú si, aby Štúr vydával noviny v reči, akou Slováci hovoria, a to menovite v strede Slovenska, vývod Milana Hodžu ani tak by neobstál, lebo protivil by sa dlhému literárnemu vývinu na Slovensku. Čože by sa Štúr bol potreboval spojiť s akými zemanmi, keď tu uvedenie slovenčiny bolo pripravené prirodzene, silou okolností! A stavba knihy o „rozkole“, predstavujúcej spisovnú slovenčinu ako plod Štúrovho „spojenia“ s turčianskymi zemanmi, je ešte povetrnejšia, lebo v Turci Košútovci, Lehotskí, Záthureckí a iní žiadali si len „slovenské noviny“. Milan Hodža zná z listu Kollárovho, písaného 12. septembra 1842, len toľko, že „… prej mnozí v Turci zemané slovenské noviny žádají.“ Nuž na Slovensku za päťsto rokov „slovenské“ a „slovensky“ bolo toľko, ako české a česky. I knižky, učiace písať napr. „přesvědčení“ miesto „presvedčenia“, zvali sa slovenskými gramatikami (z roku 1696 Masniciova Správa písma slovenského, jak se má dobre psáti, čísti a tisknouti); spievať z Tranovského kancionála, ktorého jazyk u nás od 17. storočia pokladal sa za vzor spisovnej češtiny, bolo spievať „po slovensky“; kázať v chráme rečou Kralickej biblie nazývalo sa kázať „po slovensky“. Ešte od Jozefa M. Hurbana máme knižku Cesta ku bratrům slovenským na Moravě a v Čechách (1841). Kollár v auguste 1843 písal Jozeffymu, že ponavštevoval v Budíne všetkých konzilliárov, ešte i cenzorov, „a poroučel sem jim naše noviny slovenské“. Zo slov „v Turci zemané slovenské noviny žádají“ čo tu chce Milan Hodža dokázať? List Ďurka Košúta, poslaný v tej veci samému Štúrovi, známy je z pražských Květov, ale pôvodca Rozkolu sám hovorí, že v ňom „o strednoslovenskej alebo akejkoľvek novej spisovnej reči niet nijakej zmienky.“

A niet takej zmienky ani inde nikde. Francisci 19. októbra 1842 z Bratislavy písal do Tisovca kaplánovi superintendenta Jozeffyho Augustovi H. Škultétymu: „Ludevít dostal z Turca list jménem Košuta, strýce onoho pešťanského škřeklouna psaný; kdež jej žádá, by na vydávaní slovenských novín pracoval, a jestli prý potřebuje, zašle mu zemanstvo turčanské vysvědčení o potřebě takových novin. Zítra je o to samé požádá. Jestli i nic neprospěje, aspoň se bude moci řícti, že Košut chce mít slov. noviny.“ Sám Štúr zatým ešte o pol roka žaloval sa, že nedostáva povolenie vydávať noviny. „Privilégium na noviny,“ — písal^[147] — „sem dosud nedostal, ač sem již štvrtý rekurs ku královské radě zaslal. K čtvrtému rekursu připojena byla dvě svědectví z Turce, na níchž 148 zemanů, mezi nímiž i více stoličných ouředníků podepsáno bylo.“ Nezamešká urobiť zmienku ani o tom, že svedectvá boli rázne. „Svědectví byla energická, silně na královskou radu pro noviny dotírající. Na čele tohoto zemanstva stojí Košut, strýc pešťanského fanatika, kterýž mi mimo to utěšený list psal, plný slovenské srdečné horlivosti.“ Ale že by boli žiadali noviny v slovenčine vydávané, o tom ani slova.

Už roku 1818 prestal vychodiť i Palkovičov Týdenník, a viac nebolo ničoho, čo by sa slovenskými novinami bolo mohlo nazvať. Noviny slovenské určitejšie začali sa spomínať, keď slovenské pohyby stávali sa rozhodnejšími, od začiatku 1840. rokov. Slovo o nich ozvalo sa i z úst turčianskych zemanov, a keď nasledovalo zbieranie podpisov na rekurz, podpísali i oni. Ale nijaké svedectvo o tom, že by sa boli osvedčili za noviny nikde, oprávňujúceho povedať, že turčianski zemania vo veci slovenského spisovného jazyka spôsobili niečo nové. Podpisovala sa prosba o povolenie novín, nuž podpisovali i oni; nič viacej! „Jestli i nic neprospěje,“ — dobre pochopil 20-ročný Francisci — „aspoň se bude moci řícti, že Košut chce mít slovenské noviny.“ Kollár volal Slovákom do duše: „Nielen samých kňazov posielať do Viedne! Nech idú i politici, zemania, aby sa ukázalo, že to všetci Slováci žiadajú!“ Vtedy horlivá bratislavská mládež, vídavšia pri slovenskej veci stáť len kňazov, učiteľov a študentov, po 148 turčianskych podpisoch začala hovoriť: „Už i zemania žiadajú slovenské noviny!…“ A keď uzniesli sa písať slovenčinou, oduševnení mladí ľudia dokladali, že turčianski zemania v slovenčine písané noviny žiadajú. Hurban, spomínajúc v Nitre (1844) uvedenie slovenčiny, nevraví o zemianstve. Štúr v Nárečí slovenskom (s. 84) hovorí o ňom, že vždycky napomínalo ich „k domácej reči“; ale toto potvrdiť my môžeme len samým Jánom Čaplovičom, ktorý v svojom úvode k Slovenským veršom, vydaným 1822., zazlieval Tablicovi češtenie slovenských textov. Štúr dovolil si tak hovoriť len preto, že slovenskej veci bol by chcel získať takého dôležitého kultúrneho i politického činiteľa, akým bolo na Slovensku zemianstvo. Ale v 1840. rokoch bolo to už pozde.

Na prosbe Ľudovíta Štúra o povolenie novín podpisy turčianskych zemanov vtedy, keď spisovná slovenčina ešte nebola vyhlásená, sú práve mocným svedectvom proti vývodu Rozkolu. Veď tí turčianski páni Karol Záthurecký,¹⁷¹ a viceišpán Imrich Lehotský,¹⁷² ktorí prv sľubovali sa i za členov slovenskej deputácie do Viedne k trónu, potom, keď slovenčina bola už na zástavách a v nej vyšla Hurbanova druhá Nitra, to jest v máji 1844, už nemali odvahu splniť sľub a vyhovorili sa. A keby štúrovci vyhlásením slovenčiny za spisovnú reč Slovákov boli vykonali vec maďarskej politike vítanú, milú, a bolo by to bývalo dohovorené s nejakými predstavitelmi hungarizmu alebo maďarstva, či by Lehotský a Záthurecký boli mali príčinu zrušiť svoj sľub a neukázať sa so Slovákmi?

IV. Po roku 1867

Ešte v úvode Jančovičovho maďarsko-slovenského slovníka,¹⁷³ vydaného roku 1848 pri pomoci maďarskej akadémie, možno čítať, že v Uhorsku slovenčina, rozšírená od karpatských hôr po Belehrad, od Viedne po Sedmohradsko, je materinskou rečou asi tretiny obyvateľstva; počet Slovákov činí vraj do 4 miliónov. A im vtedy, ako národnosti, už veľmi ťažko sa žilo.

Úpadok Slovákov začal sa v 18. storočí. Pri popise obyvateľstva 1720. Uhorsko nemalo ani 3 milióny duší. Dolné kraje, po vyhnaní Turkov, boli riedko obydlené; najhustejšie obyvateľstvo mali stolice západné, severo-západné a severné. Popis za Jozefa II. roku 1787 v Uhorsku s Chorvátskom našiel už 9 miliónov duší. Do tohto času, už za nejakých 60 rokov, z obyvateľstva horných, najmä slovenských krajov naosádzali v dolných Uhrách množstvo obcí, jednako váha krajiny bola ešte vždycky hore, u nás, a čiastočne na západe Zadunajska.^[148] Bratislava bola sídlom úradov, Trnava sídlom katolíckej cirkvi. Do poslednej štvrti 18. storočia v Trnave bola i krajinská univerzita. Okolie Myjavy pre svoj rozvitý priemysel malo už do času Márie Terézie dobrú povesť i za hranicou; i potom, s Púchovom a Radvaňou, ono zaodievalo v krajine vrstvy obyvateľstva, ktoré sa súkennými látkami šatili. Za Jozefa II. komisariáty bratislavský, banskobystrický a košický s čiastkou šopronského platili rovnú polovicu krajinskej dane. Roku 1780 daň Peštianskej stolice činila temer len polovicu toho, čo platila Bratislavská stolica, daň žírnej Báčky len dve tretiny dane nitrianskej, Trenčianska, Liptov, Turiec a Orava boli vysoko odanené, ale mohli platiť, mali z čoho: rieky, lesy, ľan, konope, ešte i liečivé byliny boli prameňom dôchodkov. Roku 1786 samých olejkárov vraj 3000 chodilo do sveta. Na Spiši a Šariši kvitlo tkáčstvo.

V riadnych štátnych pomeroch slovenský národ bol by sa rozvíjal tomuto svojmu stavu primerane. Za starostlivosti Márie Terézie o dedičné rakúske zeme priemyselnému rozvoju na Slovensku boli postavené hate: všeličo zhoršilo sa u nás hneď v druhej polovici 18. storočia. Horným stranám ujalo sa i rýchlym rozvojom Dolného Uhorska od druhej štvrtiny 18. storočia; ale i tá nevýhoda bola by sa mohla vyrovnať, pominúť. Pre nás zlé časy nastali, keď Maďarom, v 18. storočí zmocnejúcim v dunajsko-tiskej kotline, po roku 1790 podarilo sa stotožniť so štátom, prisvojiť si práva, ktoré v uhorskom štáte zemianstvo požívalo, a v priaznivých okolnostiach dostať do svojich rúk všetky prostriedky štátnej moci.

Rozvoj duchovný i materiálny v prvej štvrti 19. storočia bol hatený i biedami, ktoré navalili sa na obyvateľstvo ako následok francúzskych vojen. Aby bola možnosť zaokrývať veľké vojenské potreby, štát od roku 1799 navydával množstvo papierových peňazí. Tým premenil sa celý život. Ján Čaplovič, ktorý prežil tie časy, opísal nám v svojej knihe,^[149] ako to išlo. Keď peniaze postupne tratili hodnotu, ľudia naučili sa vydávať veľké sumy. Kde prv išlo o grajciare a groše, tam razom hovorili len o zlatých. Ako klesala hodnota peňazí, tak rástli i potreby ľudí. A rástla ich ziskuchtivosť; nastala vo všetkom bezhraničná sebeckosť. Strašne sa rozmáhal prepych, luxus. Každý usiloval sa utiecť z toho miesta, ktoré do tých čias zaujímal v občianskom poriadku, a chytil sa ho závrat ľahkého života. Ak poctivo nemohol získať toľko peňazí, koľko potreboval, vydobyť si ich neštítil sa nijakých prostriedkov. Zle bolo len s biednymi, bezvládnymi a tými, čo žili z ustálených platov. U nás bol nedostatok komunikačných prostriedkov, starý spôsob hospodárenia, bez náležitých investícií a úveru; preto, ak prišla nejaká živelná nehoda, neúrodný rok, pre roľníka nebolo pomoci. Od Jána Hollého vieme, akú biedu mali i v jeho Maduniciach a okolí, na tom krásnom dolnom Považí, nielen 1817., v známom neúrodnom roku, ale ešte i 1830. Žaloval sa 14. augusta tohto roku svojmu Hamuljakovi, ako sa mu zle vodí. Mával v ten týždeň takú zimnicu, že mu v nej „všecky kosti praščali“ a i fantazíroval. Čeľaď domáca mu sčiastky už chorá ležala, sčiastky, ktorá ešte chodila, už začínala sa žalovať, že ju všetko bolí. V dedine chorých plno. „Sucho velké, všecko je vypálené, s lichvú najvatšá bída, reži na semeno nebude dost, jačmeňa málo, a ten je chudý jako oves. Strovy na koreni vyschli, turecké žita zvadli, z krumplí, nenamokne-li ešče, nebude ništ. Z tohoto,“ — doložil — „všecko sa mi pozdáva, že zase taká velká psota a hlad bude, jak roku 1817, v kterém už na slamený chléb lude prišli podla rady baróna Medňanského, který ukázal i spósob, jako ho pripravovat.“ Dole, v dolních Uhrách, pomáhať obyvateľstvu naučili sa, keď po vyhnaní Turkov všemožne bolo ho treba podporovať; tu, u nás, pomáhať mu odvykali od tých čias, ako začalo sa hľadieť na to, kto je Maďar a kto Slovák.

Od poslednej štvrti 18. storočia do 1830. rokov počet maďarského obyvateľstva v Uhorsku sa zdvojnásobil. Na začiatku 20. storočia Maďari chválili sa, že od 1830. rokov rozmnožili sa o 84 percent, to jest zo 4 miliónov a 700 tisíc duší vyšli na 8 miliónov a 650 tisíc. (Národ, o ktorom vtedy už dávno bolo zistené, že je málo plodný!) Rodili im nemaďarské matere, najmä slovenské. Synovia slovenských rodičov, ak prešli cez školy, stali sa napospol Maďarmi. Fanatický maďarón Grünwald¹⁷⁴ už 1878., v svojom pamflete Felvidék, chválil stredné školy, že pracujú ako stroje: do nich na jednom konci vstupujú deti slovenské, na druhom vychodia z nich hotoví Maďari. Ale Slováci i okrem toho hojne prispievali materiálom ku stavbe jednorečového, maďarského štátu. Život v slovenských krajoch už od konca 18. storočia stal sa ťažkým, ľudia z nich tratili sa teda dolu dolinami, pozdĺž riek a zachytávali sa v Dolných Uhrách. Krajinská štatistika už pri popise roku 1870 vykázala len 1 825 720 Slovákov. K tomu skoro po 1867. začalo sa sťahovanie Slovákov do Ameriky a šlo v takých rozmeroch, že v samých Spojených štátoch severoamerických pred svetovou vojnou popísali ich už 700 000.

Okolnosti po celý čas boli priaznivé Maďarom, a im nelenilo sa využiť ich. Spomínali sme už medziiným, líčiac tvrdé okolnosti Slovákov, že u Juhoslovanov, poddaných Austrii, budiť národné povedomie pomáhal i stav, stvorený na adriatickom pobreží vojnami Napoleona I. Zatým, keď v južných zemiach Rakúska blahodarne účinkoval arciknieža Ján¹⁷⁵ a jeho ľudomilné snahy prospeli i rečiam slovinskej, chorvátskej a ich literatúram, Maďarom dusiť Slovákov temer pol storočia pomáhal uhorský palatín arciknieža Jozef.¹⁷⁶ Tomuto človeku až odľahlo na duši, keď mohol v niečom podraziť nohy Slovákom. I v 1850. rokoch v maďarských krajoch o germanizačnom tlaku temer nevedeli, a u nás bol citeľný; slovenských národovcov, postavených v štátnej službe, porozhadzovali medzi Maďarov, aby doma nemohli poslúžiť slovenskej veci. Štefan M. Daxner úradoval v Ujhelyi, v Kállóve, Francisci v Debrecíne, kanonikov Kozáčka¹⁷⁷ a Lopušného¹⁷⁸ dali do kapituly veľko-varadínskej. V celom tomto čase len Štefan Moyses, veľký um a charakter, staval budovu slovenskej národnej veci, nakoľko totiž dalo sa z Banskej Bystrice, tejto brdárky medzi bohatými uhorskými biskupstvami.

Maďarom šťastia stále pribúdalo. Roky 1859 a 1866 priniesli im rok 1867. Od Leopolda I. a od vyhnania Turkov z Uhorska politikou Viedne bolo centralizovať, s dedičnými zemami spojiť v jednu ríšu i Uhorsko, aby taká jednotná, mocná Austria mohla zachovať svoje postavenie v Nemecku. Proti takým viedenským snahám stavalo sa potom mladé Prusko, podľa toho, ako pribúdalo mu sily; a na takéto Prusko so zvláštnymi nádejami začali pozerať Maďari. Oni ovoňali sa s Prušiakmi už za Fridricha II.¹⁷⁹ Keď prišiel Bismark¹⁸⁰ a začal ukazovať Austrii úlohy na východe, pripomínať i prenesenie sídla Habsburgov z Viedne do Budína, Maďari nemohli nevidieť, ako naráža sa voda takouto politikou Pruska na ich mlyn. Eötvös, Andrássy, Kállay postavili sa veľmi horlivo do služby takzvanej východnej politiky Rakúsko-Uhorska, vykombinovanej Bismarkom. V rakúsko-pruskej vojne roku 1866 Klapkova maďarská légia,¹⁸¹ postavená vpadnúť do Trenčianskej stolice rakúsko-uhorskej armáde do tyla, v skutočnosti bola smiešna, ale v myšlienke vec významná. Vyhodiť Habsburgov z Nemecka vyžadovali maďarské ciele. Po roku 1866 Viedeň, pokorená vo vojne a vytvorená z Nemecka, i pokonala sa s Maďarmi tak, že oni mohli sa stať neobmedzenými pánmi v Uhorsku. Po rusko-tureckej vojne 1878., Maďarom neľúbila sa ani okupácia Bosny a Hercegoviny, kým Andrássy a Bismark (1879) neuzavreli spolok Rakúsko-Uhorska s Nemeckom. Potom už, v zjavnom spolku s Bismarkom, oni tiež smelšie maďarizovali Uhorsko.

Ako Denis¹⁸² hovorí, v Čechách po roku 1860 bolo zrejmé, že germanizácia viacej nebude možná, borba o národný život postupne prestane. U nás najhoršie nasledovalo po roku 1867.

Ukázalo sa zas i to, že maďarizmus s najväčšou bezohľadnosťou počína si proti Slovákom, ako od samého začiatku 19. storočia. Len čo priviedli do koľaje svoje veci v prvých rokoch po 1867., v rokoch 1874 a 1875 už pozatvárali slovenské gymnáziá, ktoré sme si od 1862. boli vymohli a z vlastných prostriedkov udržovali. Po gymnáziách zápäť zatvorili i Maticu slovenskú a jej konfiškované peniaze postavili do služby maďarizačnej akcie. A keď raz nebolo slovenskej strednej školy, našli si spôsob, aby slovenský žiak a študent na maďarských ústavoch nemohol sa cvičiť v svojej materinskej reči ani súkromne. Začalo sa vyhadzovanie slovenských študujúcich z gymnázií, učiteľských ústavov, právnických a teologických akadémií a zo seminárov. Dostačilo, ak dosvedčilo sa na statočného šuhaja, že má slovenskú knižku, už dokázali mu „panslavizmus“ a ukovali „vinu“. K výroku, ktorým previnilec bol vytvorený, minister osvety doložil, že viacej nemôže byť prijatý v nijakom učebnom ústave Uhorska, a ak by si doniesol vysvedčenie alebo diplom z cudzozemska, to v Uhorsku platnosť mať nebude. — Prvé vyhadzovanie Slovákov zo škôl bolo už roku 1881 a viac neprestalo. Čo Zay roku 1840 bol začal, to teraz, keď Maďari mali slobodnú ruku, išlo ničím nehatené.

Alebo o „sirotách“ slovenských ktože nepočul? Roku 1874 na Slovensku mali sme choleru. Ledva prestalo nebezpečenstvo nákazy, úrady začali zbierať siroty a odvádzali ich na Dolnú zem. Ani cholery, ani inej nákazlivej choroby, pri ktorej deti vo väčšom počte boli by siroteli, viacej sme nemali, ale „siroty“ po slovenských krajoch zbierali vyše dvadsať rokov a odvádzali ich na Dolniaky.

Uhorskí Rumuni už za Jozefa II. produkovali proti Maďarom Horu a Klosku,¹⁸³ ale zato na nich hneď na začiatku roku 1848 nestavali tak šibenice, ako na Slovákov; s nimi Kossuth vyjednával i v takom čase, keď mu more bolo ešte po kolená. V búrkach rokov 1848 — 49 Rumuni s chuťou ustrojili Maďarom krvavý kúpeľ napríklad v Abrudbani, a Srbi, keď len mohli, s chuťou krájali „duvan“ (dohán) na maďarských šijách: jednako počnúc od roku 1790 ani proti Rumunom, ani proti Srbom Maďari nevykázali nič takého, ako proti Slovákom, maďarskou pospolitosťou „švagrami“ nazývaným, napríklad v Lajoš-Komárne alebo po liptovsko-sv.-mikulášskom májovom zhromaždení 1848. A ešte po roku 1867! Rumunom a Srbom nezrušili takým spôsobom, ako Slovákom, ani jednu školu. Matica srbská stála a pracovala nemýlene. Pod titulom zaopatrovania sirôt nebrali deti nikomu inému z Nemaďarov. V 1890. rokoch Živena, spolok slovenských žien, urobila si prípravy otvoriť školu, v ktorej dievčatá boli by sa učili šiť šaty, viesť domácnosť a variť: — nedovolili! Čo sa robilo proti slovenskému tlačenému slovu, počnúc od dedinských notárov, dedinských poštárov, školských inšpektorov,^[150] administratívnych výborov, stoličných zhromaždení až po ministrov vnútra a osvety, v krátkosti nemožno ani naznačiť. V elementárnych školách po maďarsky učilo sa už od abecedy; v učebnej izbe i najskrytejšej slovenskej dedinky bola vyvesená hymna Isten, áldd meg a magyart (Bože, požehnaj Maďara). A ako na kultúrnom, tak išlo všetko i na hospodárskom poli. Na celý život zaľahol štátny stroj. Slovák nedostal sa ani za strážnika pri železnici. Slovenským národovcom mohol ostať, len kto bol odhodlaný boriť sa stále a na všetky strany. Roky od 1815 do 1848 maďarskí dejepisci nedarmo nazvali dobou tvorenia národného štátu (nemzeti államalkotás kora). V čom sme, mne začalo ukazovať naše mesto Martin. V Martine ešte nebolo odrodeného človeka; Martinčan, keby i vedel, na ulici nebol by povedal maďarské slovo: jednako, najmä pred večerom na martinskej ulici už asi dvadsať rokov ozývala sa na všetky strany maďarčina. Tak sme boli pritlačení úradníctvom, učiteľstvom, žiactvom a inými stvorami štátneho stroja. Domácemu ťažko bolo rozvíjať sa, a cudzí množil sa a rástol každým dňom. Veru div, že krajinský popis roku 1900 vykazoval ešte v samom Uhorsku, bez Chorvátska, 2,002 165 Slovákov.

Čo by tu bolo bývalo s nami bez ducha, ktorý v 1840. rokoch štúrovci roznietili?

Bernolákovci vymreli. Nebolo už ani Rešetku, žili temer len Moyses a Červen. Z mocnejších zemanov nebolo už ani takých, ako Alojz Medňánsky a Alexander Prónay, v tichosti sympatizujúcich so slovenskými duchovnými snahami — popridávali sa k Maďarom. Čo stálo pri národe, bolo všetko z ducha, ktorý vyšiel z Bajzu, Fándlyho, Kollára, Hollého, Šafárika a ktorého v 1840. rokoch predstavovali, rozvíjali a šírili štúrovci. Zo šesťdesiatych rokov takí predstavitelia katolíckeho duchovenstva slovenského, ako Radlinský, Palárik, Viktorín, Geromettovci, Čulen, Plošic, Malý, boli sa zohriali pri ohni od Štúra roznietenom. Všetko hľadelo na Štúra. Keď Plošic, už kaplán, ťažkal si na Radlinského, že neodpovedá mu na list, písal Strakovičovi o Radlinskom: „To nie Štúr!“ Evanjelici zas, svetskí i duchovenstvo, okrem Kuzmányho, Chalupku, Licharda a ešte niekoľkých starších, temer bez výnimky boli bezprostrednými učeníkmi Ľudovíta Štúra. Memorandum 1861, Matica slovenská, gymnáziá — všetko vyšlo z toho, čo založilo sa v štyridsiatych rokoch. V písomníctve vynášanie ľudu, počnúc od Sládkovičovho Detvana až po drobné kresby Tajovského, je všetko zo Štúrovho ducha. (Novinárskych článkov Vajanského navyberalo by sa na zväzok, ktoré sú takou oslavou svojho ľudu, akú v iných literatúrach nenájdete!) Ešte i Palacký a Šafárik, 1841. prepadnutí policajnou vrchnosťou pre podporovanie duchovných pohybov na Slovensku (tiež dôkaz, ako pomáhavali maďarizmu z Viedne!), zapreli Jána Kollára;^[151] Kollár zas dal sa zlomiť 1848. a vo verejnom osvedčení zatajil svoju účasť na slovenských veciach.^[152] V slovenskej národnej borbe prvými rytiermi bez bázne a hany boli Štúr, Hurban a Hodža. Z nich vyšli potom od 1840. rokov v troch pokoleniach príkladné charaktery, ako Štefan M. Daxner, Martin Čulen, Pavel Mudroň, Miloš Štefanovič. Len stopujte, kde sa vzali slovenskí národovci, kňazi, učitelia (Homola, Valášek), ktorí chránili a dvíhali svoje dediny?^[153] Kde sa vzal Andrej Kmeť, tvorca Slovenského múzea? Kde bezpríkladný národný robotník Andrej Halaša? Z akého ducha sú Fr. Richard Osvald a Jur Janoška, ktorých vysoká snaha a vykonaná tvrdá práca ešte pokoleniam a pokoleniam slovenským bude donášať duchovné úroky? Z akej rodiny vyšiel Milan Štefánik? Odkiaľ je Osuský?… Všetko, až po tie vyšívané oplecká, ktoré práve 1916. a 1917., keď už rozhlasovali, čo budú robiť s nami víťazi po vojne, tak zhusta bolo vídať na slovenských devách, zapálených vysokou myšlienkou — všetko bolo z 1840. rokov, zo štúrovcov a zo slovenčiny.

Pri pomaďarčených školách a pomaďarčenej cirkvi aká spisba bola by bývala u nás možná v českom jazyku? (Pomyslíme si len na osud češtiny v pruskom Sliezsku!) Ak by sme sa boli zachránili pod prvým náporom maďarizmu, do roku 1849, iste boli by nás duchovne celkom udusili skoro po roku 1857.

Poznámky a komentáre

Stodvadsatpäť rokov zo slovenského života. 1790 — 1914. Odpoveď na knihu dr. Milana Hodžu, nazvanú „Československý rozkol“. Napísal Jozef Škultéty. V Turčianskom Sv. Martine 1920. Tlačou Kníhtlačiarskeho účast. spolku. Nákladom spisovateľovým. V tom istom roku (1920) vyšlo aj „druhé, rozmnožené vydanie“.

V LA MS pod sign. 49 CP 3 je uložený neúplný rukopis (226 s.), ktorý mal pôvodný názov Stotridsať rokov zo slovenského života. Odpoveď na knihu Milana Hodžu nazvanú Československý rozkol.

Prvé od druhého, rozmnoženého vydania sa líši iba niekoľkými doplnkami v texte a v poznámkach. V druhom vydaní nie je „predslov“, ale jeho text je po častiach rozdelený v štúdii. Tu ho prepisujeme tak, ako bol uverejnený v prvom vydaní:

„Roku 1920 kniha s nápisom: Česko-slovenský rozkol!… Len zarazený, nemilo dotknutý môže ju náš človek zazrieť a vziať do ruky… Keď dvaja bratia, rozlúčení zlými okolnosťami a dlhým časom, zjednotia sa účinkom neočakávaných veľkých udalostí, ako možno vtedy spomínať to, čo bolo medzi nimi i krem oných ťažkých okolností, od nich nezávisiacich? A keď je čas radosti, ako možno vtedy obviňovať?!…

Kniha je veľká, hrubá (25 hárkov!) a v nej nič okrem obviňovania takých našich predkov, ktorých horlivosti a práci ďakujeme, že svetová vojna nenašla nás Slovákov duchovne i materiálne zúboženejších ešte i od zadunajských Slovincov (v Uhorsku v poslednom čase nemenovaných už ani v štatistike) i od podkarpatských Rusov. Pokladal by som teda za ťažký hriech svojho verejného života, keby som proti tendenčným výkladom knihy neproboval v krátkosti, stručne rozpovedať, čo to bolo u nás za posledných 125 rokov.“ (Porovnaj s textom, ktorý je tu uverejnený podľa druhého vydania hneď v úvode III. kapitoly — Tisícročná priehrada medzi Slovákmi a Čechmi.)

1. Dositije Obradović (1739 — 1811), srbský spisovateľ, encyklopedista filozof a kazateľ — nazývaný tiež veľkým národným srbským učiteľom.

2. Proigumen — zástupca predstaveného pravoslávneho kláštora, zástupca igumena.

Chilandar — jeden z hlavných kláštorov na hore Athon (Athos).

3. Pajsij — Paysij (1720 — ?), prvý buditeľ bulharského národa. Z Chilandaru neskôr prešiel do Zografského kláštora, kde dokončil svoju knihu Istorija slavenobolgarska o narodach i o carěch i o svjatych bolgarskich (1762) písanú s tendenciou na základe slávnej minulosti prebúdzať vlastenectvo, národné povedomie bulharského ľudu.

4. Veneciánska republika (Venecia, Venezia = Benátky) — Benátska republika (pozri aj poznámku II./38). Benátky boli roku 1797 okupované Napoleónom Bonapartom a darované Rakúsku, v rokoch 1805 — 1815 boli súčasťou napoleonského talianskeho kráľovstva, potom znovu súčasťou Rakúska, v rokoch 1815 — 1866 ako nezávislá republika. Od roku 1866 sú súčasťou zjednoteného Talianska.

5. Valentin Vodnik (1758 — 1819), prvý slovinský básnik, novinár a dejepisec, osvietenský spisovateľ a osvetový pracovník.

6. Wilhelm von Humboldt (1767 — 1835), pruský učenec a štátnik.

7. Ernest Denis (1849 — 1921), francúzsky historik a slavista.

8. Alexander Nikolajevič Pypin (1833 — 1904), ruský literárny historik; autor známej Istorie slavianskych literatur (Peterburg 1879).

9. Pozri poznámku II./40.

10. Oto Bismarck (1815 — 1898), reakčný štátnik, ktorý bol v rokoch 1862 — 1870 pruským ministerským predsedom a ministrom zahraničia, v rokoch 1870 — 1890 ríšskym kancelárom jeho zásluhou zjednoteného Nemecka.

11. Juraj Sklenár (1746 — 1790), bratislavský gymnaziálny profesor, autor diela Vetustissimus Magnae Moraviae situs (Najstaršia poloha Veľkej Moravy, Bratislava 1784), ktorou sa snažil rozvrátiť maďarskú „podmaniteľskú“ teóriu. Sklenárova teória je historicky chybná. Josef Dobrovský ho oprávnene kritizoval a v záujme pravdy sa prikláňal v niektorých otázkach na stranu maďarských vedcov.

12. Slobodný murár — člen tajnej buržoáznej medzinárodnej politickej organizácie. Slobodomurárstvo vzniklo na začiatku 18. storočia v Anglicku, odkiaľ sa potom rozšírilo do celého sveta, najmä do Európy a Ameriky. Pôvodne vychádzalo z myšlienok osvietenstva, neskôr sa premenilo na organizáciu, v rámci ktorej si príslušníci vládnúcich tried a špičkovej inteligencie rozdeľovali hospodársky a politický vplyv i moc. Organizačne sa jeho členovia združovali v tzv. lóžach.

13. Pangrác (čes. Pankrác) II., liptovský župan, kapitán hradu Skalica, Strečno, Starý hrad, od roku 1445 kapitán Považia (zomrel roku 1467). Roku 1415 sa zúčastňoval sprievodu kráľa Žigmunda do Kostnice a roku 1435 sa spomína ako správca turčianskeho hradu Blatnica.

14. Pozri poznámku I./15.

15. Jan Blahoslav (1523 — 1571), kňaz, od roku 1557 biskup, osadil sa v Ivančiciach a tam založil tlačiareň. Ako tajomník Jednoty bratské venoval sa prekladaniu Nového zákona. Jeho spolupracovníci i nasledovníci sa po jeho smrti osadili na statku Jana zo Žerotína v Kralicích u Náměstě (západne od Brna) pri tlačiarni prenesenej z Ivančíc a pokračovali v preklade a výklade Starého zákona — tu vznikla a vytlačila sa v češtine Kralická biblia (1593) v preklade Blahoslavovom a s pozmenenými poznámkami a znovu roku 1596.

16. Vplyv Francúzskej buržoáznej revolúcie sa prejavil aj v Uhorsku v sympatiách medzi inteligenciou, ktorá nesúhlasila s opatrením Leopolda I. Pod vedením opáta Ignáca Martinoviča sa organizovala táto pokroková, demokratická buržoázna a šľachtická inteligencia do tajných krúžkov a v nich rozširovala spisy, propagujúce idey francúzskej revolúcie a myšlienky demokratického pretvorenia Uhorska. Martinovič vypracoval plán federalizácie Uhorska. V ňom sa rátalo aj so Slovenskom, ako so zvláštnym národne teritoriálnym útvarom (prvý raz vyslovená idea samosprávneho Slovenska). Medzi účastníkmi hnutia tzv. uhorských jakobínov boli aj niektorí vzdelanci slovenského pôvodu (Hajnóci, Ambrózy, Vrchovský a i.). Viedenský absolutizmus hnutie krvavo zlikvidoval. Niekoľko účastníkov vrátane Martinoviča a Hajnóciho bolo popravených v máji roku 1795 v Budíne na tzv. Krvavom námestí, ostatní boli dlhé roky vo väzení v rakúskych žalároch.

17. Jozef Chrisostomus Hajnóci — Hajnóczy (1750 — 1795), rodák z Modry, právnik, publicista, revolucionár, uhorský jakobín. Odporca začínajúcej sa maďarizácie a iných národností. Prívrženec ideí Francúzskej buržoáznej revolúcie. Po odhalení tzv. Martinovičovho sprisahania bol spolu s ostatnými uhorskými jakobínmi popravený. Hajnóci, ktorý patril medzi vodcov hnutia, bol pravdepodobne i autorom slovenskej parafrázy Marseillaisy. Pozri aj poznámku III./16.

18. Ignác Martinovič (1755 — 1795), rodák z Budapešti, uhorský jakobín. Pozri aj poznámku III./16.

19. Pozri poznámku II./11.

20. Pozri poznámku I./31.

21. Juraj Palkovič (1769 — 1850), profesor na bratislavskom lýceu, vydavateľ Tatranky, kalendárov, básnik, prozaik i dramatik. Autor Česko-nemecko-latinského slovníka.

22. Martin Hamaliar (1750 — 1812), superintendent, cirkevný spisovateľ.

23. Bohuslav Tablic (1769 — 1832), evanjelický farár, básnik a literárny historik. Vydavateľ dvoch zväzkov antológie Slovenští veršovci (1805 — 1809) a štyroch zväzkov svojich Poézií (1806 — 1812). Zakladateľ Učenej spoločnosti banského okolia (1810).

24. Samuel Rožnay (1787 — 1815), ev. farár, básnik a prekladateľ najmä z gréckej antiky.

25. Napoleon bol porazený roku 1812 priamo v Rusku (keď v júni roku 1812 začal proti Rusku svoje ťaženie) a 16. — 19. októbra roku 1813 pri Lipsku. Posledná porážka Napoleona bola 18.6.1815 pri Waterloo.

26. Viedenský kongres — zhromaždenie predstaviteľov európskych mocností, ktoré sa konalo od septembra roku 1814 do júna roku 1815 (bolo prerušené novou vojnou koalície proti Napoleonovi); kongres bol zvolaný Ruskom, Rakúskom, Anglickom a Pruskom po ich víťazstvách nad Napoleonom. Mal zvrátiť následky Francúzskej buržoáznej revolúcie a v celej Európe obnoviť feudálne pomery pod „legitimnými“ dynastiami. Uskutočnilo sa tu aj delenie štátov.

27. Pozri poznámku I./44.

28. Ján Seberini (1780 — 1857), superintendent, náboženský spisovateľ, klasický filológ. Rodák z Veličnej na Orave.

29. Pozri poznámku II./13.

30. Jozef Dessewffy (1771 — 1843), gróf, politik, ideológ maďarských konzervatívcov, od roku 1831 člen Maďarskej akadémie vied. Hlavný odporca reformných snáh Š. Széchényiho medzi uhorskou šľachtou. Spoluzakladateľ a hlavný spolupracovník časopisu Felsőmagyarországi Minerva (Košice).

31. Július Nagy i Tasnádi (1849 — 1926), historik, archivár, člen Maďarskej akadémie vied.

32. Preklad z maď.: „Že potom na inštanciu vznešeného mesta v povinnostiach týkajúcich sa vojenstva k jeho excelencii bánovi bolo nariadené partikulárne vyslanectvo.“

33. Preklad maď.-lat. textu: „Konalo sa zasadnutie, na ktorom o pozemku vyslanca sriemskeho kniežatstva bola široká rozprava a zverejnila sa privilegiálna donácia, pričom sa rozhodlo, že podľa krajinského článku sa zlato vypočítava na základe pozemku, vyslanci urodzených Maďarov boli napomenutí k zloženiu príjmu pod výslovným znením článku.“

34. Fraňo Vešelín — František Wesselényi (1605 — 1667), krajinský hodnostár, roku 1644 kapitán Fiľakova, neskôr hlavný kapitán Horného Uhorska, od roku 1655 palatín. Vodca protihabsburského sprisahania (1664 — 1670), zomrel pred jeho odhalením.

35. Alex Jordánsky (1765 — 1840), profesor na teologickej fakulte v Pešti, biskup, náboženský spisovateľ, bernolákovec, mecén.

36. Ide tu vlastne o tri Hollého básne na Alexandra Jordánskeho:

1. Prosba ke blahoslavenej Panne Márii za zdraví a predĺžení života osvíteného a veľkomožného pána Áľeša Jordánského, posvácaného biskupa kninského…

2. Osvítenému a veľkomožnému pánu Áľešovi Jordánskému…

3. Osvítenému pánovi Áľešovi Jordánskemu posvätenému biskupovi…

37. Proselyt — odpadlík, kto konvertuje z jednej viery na druhú.

38. Štefan Majer (1813 — 1893), pedagóg, osvetový pracovník, cirkevný hodnostár (opát, kanonik ostrihomský): Palkovics György egy derék tót hazánkfia, István bácsi Naptára 1862.

39. František Martin Pelcl (1734 — 1801), český spisovateľ, filológ a historik, vychovávateľ v šľachtických rodinách, od roku 1793 profesor českej reči a literatúry na univerzite v Prahe.

40. Andrej Sládkovič: Svätomartiniada (citát je z III. časti — Martinská hus). Andrej Sládkovič: Zobrané básne. Martin, Matica slovenská 1939 (citát je zo s. 409).

41. František Palacký v rokoch 1821 — 1822 vychovával synov na statku pani Csúzyovej v Čuze (Čúz), od roku 1948 Dubník v okrese Nové Zámky.

42. Alexander Prónay (1760 — 1839), cirkevný hodnostár. Od roku 1819 inšpektor ev. cirkvi, člen riaditeľskej rady Maďarskej akadémie vied.

43. Alojz Medňanský — Mednyánsky (1784 — 1844), verejný činiteľ, publicista. Roku 1806 cisársky komorník, neskôr župan Nitrianskej stolice a predseda Uhorskej kráľovskej komory. Od tridsiatych rokov 19. storočia žil na svojom majetku vo Veselom, venoval sa štúdiu geografie, etnografie, histórie a zbieraniu starožitností. Čestný člen Maďarskej akadémie vied. Autor viacerých hospodárskych, vlastivedných spisov a článkov.

44. Ján Kollár: Slavian. Zora, 2, 1836, s. 182 — 186 (publikované verše sú zo s. 186).

45. Karel Vladislav Zap (1812 — 1872), úradník v Ľvove (1836 — 1845), neskôr profesor v Prahe, organizátor a bádateľ v archeológii, zemepise a histórii.

46. Ľudovít Gaj (1809 — 1872), chorvátsky novinár, zakladateľ ilyrizmu. Roku 1834 založil prvé chorvátske noviny Novine hrvatske s prílohou Danica. Zaslúžil sa o chorvátsky spisovný jazyk. Po roku 1848 sa stal stúpencom rakúskej vládnej politiky.

47. Matej Daniel Ševrlay (1783 — 1840), rodák z Bystričky pri Martine, pedagóg — v rokoch 1816 — 1827 učil v Banskej Štiavnici, od roku 1827 do smrti profesor v Bratislave.

48. Samuel Ormis (1824 — 1875), evanjelický farár, ľudovýchovný pracovník, profesor na slovenskom gymnáziu v Revúcej. Autor školských učebníc, pedagogických a odborných článkov, zakladateľ viacerých spolkov a dievčenského ústavu v Revúcej.

49. Leopold Pec-Petz (1794 — 1840), v rokoch 1821 — 1829 farár v Rábe (Györ), od roku 1829 profesor v Šoprone.

50. Benjamín Pravoslav Červenák (1816 — 1842), pedagóg, zakladateľ tajného spolku Vzájomnosť v Bratislave (1837), v rokoch 1838 — 1839 námestník profesora na katedre československej reči a literatúry, autor posmrtne vydaného Zrcadla Slovenska (Pešť 1844).

51. Alexander Boleslavín Vrchovský (1812 — 1865), osvetový a politický pracovník. V Bratislave utvoril tajný spolok Vzájomnosť (1837 — 1840), propagátor radikálnodemokratického programu v mladoslovenskom hnutí medzi štúrovskou mládežou.

52. Juraj Bojislav Záborský (1816 — 1844), historik, spolupracovník Tatranky.

53. Ján Drašković (1770 — 1856), chorvátsky gróf, politik a buditeľ, poslanec uhorského snemu (1833 — 1836), tajný radca, podporovateľ chorvátskeho národného hnutia.

54. Metel Ožegović (1814 — 1890), chorvátsky štátnik, v rokoch 1843 — 1848 chorvátsky vyslanec na sneme v Bratislave, tajný radca a člen štátnej rady. Od roku 1860 žil vo Viedni v súkromí, podporoval chorvátskych študentov a literatúru.

55. Karol Zay (1797 — 1871), maďarský liberálny politik. Na sneme 1825 — 1827 jeden z vodcov opozície v hornej snemovni a prívrženec reformného hnutia Š. Széchényiho, neskôr sudca preddunajskej dištriktuálnej tabuly. Od roku 1840 generálny inšpektor evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku, stúpenec spojenia evanjelikov s kalvínmi. Aktívny odporca slovenských národných snáh, jeden z hlavných predstaviteľov maďarizácie, roku 1840 verejne vyhlásil program maďarizácie slovanských národností v Uhorsku.

56. Pozri poznámku II./52.

57. Július Andrássy st. (1823 — 1890), gróf, maďarský politik, uhorský štátnik. Účastník maďarskej revolúcie 1848/49. Roku 1851 v neprítomnosti odsúdený na trest smrti, 1858 amnestovaný. Spolutvorca rakúsko-maďarského vyrovnania, v rokoch 1867 — 1871 prvý ministerský predseda uhorskej vlády po vyrovnaní, 1871 — 1879 minister zahraničia Rakúsko-Uhorska.

Július Andrássy ml. (1860 — 1929), syn predchádzajúceho, veľkostatkár, maďarský politik, stúpenec liberálnej strany a dualizmu v Uhorsku. Roku 1905 vytvoril vlastnú, tzv. ústavnú stranu, 1903 — 1910 minister vnútra koaličnej vlády. Až do smrti zástanca politiky legitimizmu a revanšizmu.

58. Škultéty tu pravdepodobne dodatočne zabudol doplniť rok vydania. Dopisy do tlače pripravil F. Frýdecký. Vytlačil ich J. B. Zápotočný v Rokycanoch 1919.

59. Pozri poznámku II./15.

60. Pozri poznámku II./17.

61. Mikuláš Wesselényi (1796 — 1850), maďarský politik, publicista. Popredná osobnosť maďarského reformného hnutia v Uhorsku. Syn sedmohradského magnáta a opozičného politika Mikuláša. Spočiatku stúpenec Š. Széchényiho, neskôr odporca národno-emancipačného hnutia nemaďarských národností, najmä Slovákov, stúpenec maďarizácie. Od roku 1830 člen Maďarskej akadémie vied.

62. Pesti Hírlap — maďarské noviny, ktoré vychádzali v Pešti od januára 1841 do júla 1849. Ich zakladateľom a redaktorom bol v rokoch 1841 — 1844 Lajos Kossuth (1802 — 1894).

63. Pavol Jozeffy (1775 — 1848), evanjelický farár-superintendent v Tisovci, významný národný činiteľ.

64. Pozri poznámku III./46.

65. Pozri poznámku II./14.

David Perlaky, evanjelický farár v Bezi a senior rábskeho seniorálu, šovinista.

Ferencz Pulszky (1814 — 1897), maďarský publicista, archeológ a politik, nacionalista, poslanec uhorského snemu, zemský dozorca múzeí a knižníc.

Jozef Bajcsy, bratislavský richtár, školský inšpektor a dozorca evanjelického cirkevného zboru v Bratislave.

Gabriel Prónay (1812 — 1875), barón, vyslanec Turčianskej stolice — nebol prepiaty v rečovej a národnostnej otázke.

66. Károly Kisfaludy (1788 — 1830), maďarský básnik; János Erdélyi (1814 — 1868), maďarský spisovateľ a básnik, tajomník literárnej spoločnosti Kisfaludyho.

67. Ladislav Pauliny (1815 — 1906), ev. farár v Prietrži, spisovateľ, cirkevný historik, strýc Viliama Paulinyho-Tótha.

68. Juraj (Ďorď) Košút-Kossuth (1781 — 1849), statkár v Košútoch, podporovateľ slovenského národného hnutia, strýko maďarského štátnika Lajosa Kossutha.

69. Franjo Kulmer, chorvátsky barón, politik, po revolúcii začas minister.

70. Jaroslav Vlček: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, SVKL 1953, s. 149: „Detvan je najdokonalejšie dielo Sládkovičovo, on je najkrajší triumf literárnej slovenčiny.“

71. Halljuk! (maď.) — čujme!, slyšme!

72. Ivan Kukuljević Sakcinski (1818 — 1889), chorvátsky básnik, dejepisec, archivár. Do roku 1845 dôstojník v armáde, člen chorvátskeho snemu. V roku 1848/49 bol jedným z vodcov chorvátskeho hnutia.

73. Tabula rasa (lat.) — čistá tabuľa (na ktorej bolo všetko zmazané, zotreté).

74. Ladislav Szalay (1813 — 1864), maďarský štátnik, publicista, advokát v Pešti, roku 1844 redaktor Pesti Hírlapu, poslanec v sneme. Jeho najhlavnejším dielom sú šesťzväzkové Dejiny Uhorska (Magyar országh története). Lipsko 1850 — 1860.

75. Dionýz (Dénes) Pázmándy st. (1816 — 1856), maďarský politik, ktorý nesúhlasil s extrémnym smerom Kossuthovej politiky roku 1848/49.

76. Rudolf Stadion (1808 — 1882), gróf, rakúsky štátnik za Metternichovho absolutizmu, v rokoch 1846 — 1848 zemský miestodržiteľ v Čechách. Pretože nedokázal čeliť revolučnému hnutiu 1848, bol v máji roku 1848 odvolaný.

77. Alfred von Windischgrätz (1787 — 1862), rakúsky maršal, od roku 1840 vojenský veliteľ v Čechách. Krvavo potlačil robotnícke vzbury roku 1844 a povstanie 1848 v Prahe i vo Viedni. Ako veliteľ rakúskej armády bojoval proti povstaniu v Uhorsku roku 1848/49, po neúspechoch v apríli roku 1849 bol z funkcie uvoľnený.

78. Karol Holuby (1826 — 1848), Viliam Šulek (1825 — 1848), slovenskí revolucionári meruôsmeho roku, popravení pri Leopoldove.

79. Karol Modráni, hospodársky úradník na panstve v Uhrovci, otec štúrovského básnika a revolucionára roku 1848/49 Karola Alexandra Modrániho (1830 — 1864).

80. Michal Rárus (1784 — 1862), banskobystrický richtár, po roku 1848 dlhší čas vládny komisár Zvolenskej stolice, slovenský buditeľ.

81. Po potlačení revolúcie 1848/49 sa postupne nahrádzal štúrovský demokratizmus reakčnou orientáciou na vládny centralizmus. V tomto smere redigovali vládou podporované Slovenské noviny, ktoré vychádzali vo Viedni od roku 1849. Po zásahu Jána Kollára, ktorý sa stal roku 1849 dôverníkom pre slovenské veci vo Viedni, tieto noviny začali používať tzv. „staroslovenčinu“, vlastne upravenú češtinu, takže pôsobili rušivo nielen politicky, ale aj z jazykovej a spisovnej stránky. Slováci, ktorí sa grupovali okolo Slovenských novín vo Viedni sa nazývali „Staroslovákmi“.

82. František Palacký: Idea státu Rakouského. Pôvodne vyšla v Národe 1865, roku 1866 vyšla v nemeckom Kienbergerovom preklade, roku 1907 ju vydal Zdeněk Tobolka v Světe knih. Tu Palacký najurčitejšie formuloval svoj program národne federalistický a austroslavský; v jadre bol jeho program z roku 1848 prispôsobený októbrovému diplomu, resp. časovej teórii o historicko-politickej individualite zemí a zasa hájenému programu historického českého štátneho práva.

83. Karl Renner (1870 — 1950), rakúsky politik, austromarxista, predstaviteľ revizionizmu. Vedúci teoretik pravicovej sociálnej demokracie. V rokoch 1919 — 1920 rakúsky spolkový kancelár, 1945 — 1950 prezident Rakúska. Otto Bauer — pseudonym Heinrich Weber (1882 — 1938), advokát, jeden z vodcov rakúskej sociálnodemokratickej strany a Druhej internacionály, austromarxista; vedľa K. Rennera hlavný zástanca kultúrne národnostnej rakúskej autonómie. Roku 1918 — 1919 minister vnútra v Rakúsku.

84. Pozri tu uverejnenú štúdiu II. Slovenské memorandum roku 1861 na s. 33 — 50.

85. Vladimír Ivanovič Lamanskij (1833 — 1914), veľký ruský slavista, slavianofilsky až panslavisticky orientovaný. Veľký priateľ Slovákov.

86. Báseň Rozžehnání poslal Ľ. Štúr v liste 28. februára 1841 (ide o báseň Márii Pospíšilovej na rozlúčku). V liste písal: „Vy seznáte, že já na vlnách… Přečtete mou báseň, již do Květů zasílám a dejte Marii upřímnou radu. Vy mně porozumíte! Báseň dejte skoro tisknouti. Pochází to z vřelého srdce: ja chci, aby Vaše milá sestra, hodná Maria, šťastnou byla!… Představte Jí smysl básně mé s upřímnou bratrskou radou, zapomenouti na syna Tater.“ Báseň Rozžehnání vyšla v Květoch, 8, s. 337 a potom v menšej úprave v I. ročníku Nitry s. 158 — 159. Marie Pospíšilová sa 24. júna 1845 vydala za lekára do Rýmařova, odkiaľ prešli do Hradca, Prahy a konečne do Viedne, kde roku 1876 umrela.

87. Vatroslav Jagić (1838 — 1923), jazykovedec, slavista, ktorý pôsobil na univerzitách v Rusku, Berlíne a vo Viedni, zakladateľ časopisu Archiv für slavische philologie (1875). Ako jazykovedec si všímal i súčasný jazyk malých slovanských národov, teda aj slovenčinu.

88. Štefan Launer (1821 — 1851), publicista, autor prác proti slovenskému národnému hnutiu a spisovnej slovenčine.

89. Johann Gutenberg, vl. m. Gensfleisch (asi 1400 — 1468), vynálezca kníhtlače, pôvodne vyučený za zlatníka. Za najstaršiu Gutenbergovu tlač sa pokladá Zlomok kníh Sibylliných z roku 1445. Najslávnejšia Gutenbergova tlač je dvojdielna 42-riadková biblia, ktorú vytlačil v rokoch 1452 — 1455.

90. Vuk Karadžić (1787 — 1864), zakladateľ srbského spisovného jazyka a novosrbskej literatúry, vydavateľ srbských ľudových piesní, ktorý od roku 1813 pôsobil zväčša vo Viedni, kde sa spriatelil s Kopitarom.

91. Alexej Alexandrovič Šachmatov (1864 — 1920), ruský jazykovedec, profesor moskovskej a neskôr petrohradskej univerzity, akademik. Škultéty sa tu pravdepodobne opiera o štúdiu A. Šachmatova Historická mluvnica jazyka českého. Napsal Jan Gebauer… Kritičeskij otzyv. Sanktpeterburg, Akademia nauk 1899. 105 s.

92. Preklad z nem.: „Dnešné Slovensko v Hornom Uhorsku je vlastne Veľká Morava.“

93. Preklad z nem.: „V starej Morave, keď jej hranice siahali k Dunaju, muselo sa v 9. storočí hovoriť dialektom, ktorý sa v podstate zhodoval s dnešnou slovenčinou (na Morave a v Hornom Uhorsku). Táto slovenčina mohla byť vtedy viac rozšírená na Morave než dnes, práve tak za Dunajom v Maďarsku…“ (Dejiny vzniku slovanského cirkevného jazyka…).

94. Preklad z poľ.: „Iba behom času najsilnejší a najďalej ku východu vysunutý kmeň Polanov ovládol iné kmene a zjednotil ich v poľský národ.“

95. Preklad z poľ.: „O politickom zriadení Slovanov, zvlášť západných pred 10. storočím: … v 9. storočí nebolo ešte českého národa.“

96. Preklad z nem.: „Pre vznik samostatnej literatúry nie je v prvom rade rozhodujúci stupeň jazykovej príbuznosti, ale mocenské styky, politické a náboženské vzťahy a vzájomná príťažlivosť a odpor.“

97. Juraj Tranovský (1592 — 1637), evanjelický kňaz, spisovateľ.

98. Josef Klvaňa (1857 — 1919), český prírodovedec a národopisec, profesor na gymnáziu v Kroměříži, Uhorskom Hradišti a Kyjove. Svoj výskum zameral hlavne na južnú Moravu.

99. Ján Kadavý (1810 — 1883), redaktor, publicista, hudobný skladateľ a pedagóg.

100. Lajos Kossuth (1802 — 1894) bol od januára 1841 do júna 1844 redaktorom Pesti Hírlapu (1841 — 1849), ktorý sám založil. Pozri aj poznámku III./62.

101. Ján Stehlo (1787 — 1868), národný pracovník, evanjelický kňaz v Petrovci (SFRJ).

102. Palatínka — manželka palatína arcikniežaťa Jozefa (pozri poznámku III./101). Bola evanjelička, a preto mal k nej prístup evanjelický farár v Pešti Ján Kollár.

103. Rakúske arciknieža Jozef Anton Ján (1776 — 1847), syn cisára Leopolda II., od roku 1796 uhorský palatín (51 rokov). Jeho pričinením sa zvelebila maďarská literatúra. Keďže si osvojil maďarské stanovisko, zároveň bol proti snahám uhorských Nemaďarov.

104. Ján Jozef Majláth (1786 — 1855), gróf, historik, básnik, prekladateľ, verejný činiteľ, politický prívrženec Viedne, odporca L. Kossutha na uhorských snemoch. V štyridsiatych rokoch 19. storočia vyzval nemaďarské národnosti Uhorska, aby zozbierali a uverejňovali doklady o národnostnom útlaku. Vo svojich návrhoch žiadal rovnoprávnosť všetkým národom a národnostiam Uhorska.

105. Nemzeti Újság — maďarský časopis, ktorý vychádzal v Budapešti v rokoch 1840 — 1848.

106. Ide tu vlastne o II. ročník almanachu Nitra (I. slovenský) z roku 1844, ktorý okrem „drahým krajanom slovenským“ venoval aj „Vysoko urodzenému pánu Ďurkovi Košútovi z Košút, viacej sl. stolíc súdnej tabule prisediacemu, cirkve ev. a. v. záturčianskej dozorcovi, Slovákov obrancovi horlivému, nárečia slovenského milovníkovi, krajanov svojich priateľovi vernému a od svojich hlboko milovanému, váženému na znak úcty a vďačnosti slovenskej pripisuje a posväcuje Miloslav Jozef Hurban, redaktor a vydavateľ.“

107. Karol Juraj Rumy (1780 — 1847), spisovateľ, pedagóg, doktor filozofie, polyhistor. Člen Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, priateľ Rudnaya, Palkoviča a Hamuljaka. Vyznačoval sa národnostnou znášanlivosťou a usiloval sa o zblíženie Maďarov, Nemcov a Slovákov.

108. Ján Čaplovič (1780 — 1847), advokát, etnograf a publicista. Vo viacerých svojich článkoch bojoval proti národnostnému útlaku a maďarizácii.

109. Causa Slovacorum (lat.) — vec Slovákov (slovenská vec).

110. Kóbi — slovo s preneseným významom = Žid (Jakub — Kubo, Jakob — Kóbi), aj označenie pre „novinára“ v Uhorsku.

111. Karol Záthurecký, stoličný fiškál Turčianskej stolice.

112. Imrich Lehotský, cisársko-kráľ. radca, podžupan Turčianskej stolice.

113. Ján Jozef Majláth — pozri poznámku III./104.

114. Anton Majláth (1801 — 1873), konzervatívny politik, zemplínsky župan (1830 — 1839), poslanec uhorského snemu (1869 — 1872), tajný radca, kráľovský komorník, v rokoch 1840 — 1844 dvorský kancelár.

115. Pozri poznámku III./107.

116. Ecce, liberalitatem magyaricam (lat.) — Hľa, maďarská šľachetnosť (štedrosť).

117. Preklad z lat.: „… pre vyšetrovanie a informáciu o morálnom a politickom charaktere pána Štúra.“

118. Pozri poznámku III./42.

119. Preklad z lat.: „Každému dať, čo mu náleží. Jednému ako druhému.“

120. Juraj Procopius — Prokopius, advokát, agent pri kráľovskej miestodržiteľskej uhorskej rade v Budíne.

121. Matej Bel (1684 — 1749), pedagóg, polyhistor, autor Notícií. Škultétyho nespravodlivý názor na Belovo „maďarónstvo“ vznikol v súvislosti s bojom proti čechoslovakizmu Milana Hodžu i z nedostatku poznania archívnych dokumentov v súvislosti s Notíciami. Najnovšie výskumy jasne ukazujú na zásahy maďarskej stoličnej šľachty, ktorá pri posudzovaní Notícií „dbala aj na maďarskú farbu tohoto diela“ (maďarčenie mien slovenských dedín). Treba však priznať, že Bel viacej vykonal „pre poznanie maďarských dejín a pre maďarskú kultúru ako pre kultúru vlastného národa“ (J. Tibenský).

122. Tilleš — pravdepodobne Anton Tileš, predseda Spolku pohronského v Banskej Bystrici (okolo roku 1848), ľudovýchovný pracovník.

123. Anton Radvanský (1807 — 1882), zvolenský a turčiansky župan, básnik, publicista, poslanec uhorského snemu, kráľovský radca, inšpektor ev. cirkvi v Uhorsku.

124. Pozri poznámku I./31.

125. Pozri poznámku III./42.

126. Ladislav Révay, gróf v Turčianskej Štiavničke — bližšie dáta nepoznáme.

127. Peter Reva-Révay (1568 — 1622), krajinský hodnostár, historik, básnik, župan Turčianskej stolice, kráľovský komisár a radca, od roku 1608 strážca uhorskej kráľovskej koruny. Autor viacerých rozpráv a traktátov.

128. Októbrista — pomenovanie pre tých Slovákov, ktorí v októbri roku 1918 (Deklarácia z 30. októbra 1918) prejavili slobodné rozhodnutie navždy sa spojiť s bratským českým národom v spoločnej Československej republike.

129. Josef Jungmann (1773 — 1847), gymnaziálny profesor, básnik, prekladateľ, literárny historik a kritik, jazykovedec, vedúca osobnosť českého obrodeneckého úsilia. Jeho životným dielom je päťdielny Slovník česko-nemecký (I. — 1834, II. — 1836, III. — 1837, IV. — 1838, V. — 1839).

130. Ján Kollár: O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými. Hronka, 1, zv. 2, 1836, s. 38 — 53.

131. Karol Kuzmány pred Kollárovou rozpravou (pozri poznámku III./130) v Hronke, 1, zv. 2, 1836 na s. 38 — 39 upozornil, že Kollár poslal na uverejnenie štúdiu, ale s podmienkou, aby sa na jazyku nič nemenilo, ináč žiada vrátiť. Uvádza, že Kollárove zmeny „za škodlivé pokládáme… Spisovatel má za zásadu a nejvyšší pravidlo rozumování v tomto ohledě správnost jazyka; my ale jednotu s Čechy a Moravany…“

132. František Dobromysl Trnka (1798 — 1837), český spisovateľ a buditeľ, skriptor univerzitnej knižnice v Olomouci. Hájil nový spisovný jazyk moravský, ktorý sám z moravských dialektov zostavil, ale narazil na odpor Palackého a ostatných moravských spisovateľov.

133. Vincenc Pavel Žák i Žiak (1797 — 1867), moravský spisovateľ a buditeľ, katolícky kňaz-dekan, čestný kanonik brnenskej kapitoly. Zúčastnil sa snáh o zavedenie rovnoprávnosti českého jazyka v škole a v živote (1848). Bol novátorom v spisovnej češtine. Pod Kollárovým vplyvom chcel z češtiny odstrániť ikání a jekání, chcel dodať jazyku viacej „ľubozvučnosti“, osviežiť ho na základe ľudovej reči, uvádzal dialektické zvláštnosti, zjednodušoval pravopis. F. Palacký a ďalší spisovatelia sa postavili proti jeho reformám.

134. List je uložený v LA MS pod sign. 53 B 5.

135. Daniel Krman ml. (1663 — 1740), ev. farár — superintendent, spisovateľ a prekladateľ. Napísal aj vojenskú kázeň Actus inaugurationis vexillorum, to jest: Posvěcovaní zástav. Žilina 1707.

136. Pozri poznámku III./121.

137. Extra Hungaria non est vita (lat.) — Mimo Uhorska (Maďarska) nie je život.

138. Kolecsáni — Mikuláš Kolacináš (? — 1582), orientalista, rektor žilinskej a mošovskej školy.

139. Karol Anton Medvecký (1875 — 1937), katolícky kňaz, prepošt v Bojniciach, historik, etnograf, literárny pracovník. Ide tu o jeho knihu Sto slovenských ľudových balád. Bratislava 1923.

140. Cislajtánska (lat.) — predlitavská, rakúska — označenie pre rakúsku časť Rakúsko-uhorskej monarchie.

141. Andrej Sládkovič: Omladinám (napísaná v októbri 1869). Prvý raz publikovaná v almanachu Tábor 1870. Citované verše sú z poslednej slohy.

142. Andrej Sládkovič: To české tábory. Prvý raz uverejnená báseň v almanachu Tábor 1870. Citované verše sú z poslednej slohy.

143. Jozef Inštitoris (1835 — 1921), evanjelický farár, pedagóg a publicista. V rokoch 1868 — 1873 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Martine, v rokoch 1870 — 1873 ako jeho správca.

144. Jan Harrach (1828 — 1909), gróf, predseda banky Slavie, člen panskej snemovne, rytier rádu zlatého rúcha (1896).

145. Sama Tomášika na ceste do Prahy sprevádzala jeho dcéra Málika (neskôr sa vydala za Nosáka), z Revúcej Július Botto, z Tisovca Samo Daxner a z Martina Ambro Pietor a Matúš Dula.

146. Vajanský sa skutočne k Prahe často vracal najmä na stránkach Národných novín. Z celého množstva príspevkov vyberáme iba niektoré: Národné divadlo v Prahe (Národné noviny, 1883, č. 135, 136), Pražské dojmy (Národné noviny, 1883, č. 139, 140), Pražské rozpomienky (Národné noviny, 1887, č. 127 — 136), Pražské dojmy (Národné noviny, 1896, č. 274 — 278, 281, 284, 287, 288, 291).

147. Rudolf Pokorný (1853 — 1887), český spisovateľ, redaktor Palečka, Knihovny československej, propagátor literárnych stykov so Slovenskom, autor cestopisu Z potulek po Slovensku (1883). Rudolf Pokorný sám často navštevoval Slovensko. Slovenské motívy tvoria aj jadro jeho básnickej zbierky Z hor (1881). Keď roku 1881 vyhorel Martin, bol jedným z prvých organizátorov v Prahe, ktorí sa snažili pomôcť Martinu. Jeho zásluhou vyšli v Prahe Spevy Jána Bottu (1880).

148. Jaroslav Věšín (1859 — 1915), český maliar. Roku 1884 prišiel na Slovensko, odtiaľ roku 1897 presídlil do Bulharska, kde sa stal profesorom na maliarskej škole v Sofii.

149. Tomáš Garrigue Masaryk (1850 — 1937), doktor filozofie, univerzitný profesor, český filozof, prvý prezident buržoáznej ČSR.

150. Červeno-bielo-zelené stĺpy — maďarské národné farby.

151. Matúš Dula (1846 — 1926), advokát v Martine, predseda Kníhkupecko-nakladateľského spolku, politik, predseda Slovenskej národnej strany, správca Sporiteľne v Martine, po prevrate senátor.

152. Caput regni (lat.) — hlava kráľovstva. Na oslavách storočnice Františka Palackého sa okrem Matúša Dulu zúčastnil z Martina aj Andrej Halaša a Jozef Škultéty. Dula pripil Čechom, „aby sa splnila túžba Palackého ohľadom faktického uznania štátneho práva krajín koruny sv. Václavskej, aby tieto krajiny tak ako sú de jure, čím skôr aj de facto spojené boli pod korunou sv. Václava a Praha caput regni, aby sa stala čím skôr stolicou všetkých českých krajín.“

153. Pozri poznámku III./110.

154. Ambro Pietor mal o niekoľko dní po Palackého oslavách v Prahe tlačový proces pred peštianskou porotou. Hlavný sudca Hammersberg v obžalobnej reči prečítal podvrhnutú Dulovu zdravicu, podľa ktorej Dula zdôrazňoval geografickú spolupatričnosť všetkých Slovanov a povedal: „staň sa skutkom, aby sa všetci Slovania spojili pod korunou sv. Václava.“ Na základe falošného textu potom sudca zdôraznil, že tu ide „o zradu vlasti a popieranie integrity uhorského štátu“ (aj keď Dulov prejav nemal nič spoločné s obžalobou Pietra). Tým zapôsobil na porotu a Ambro Pietor bol odsúdený na osem mesiacov. Martinčania ho po procese išli vítať na stanicu a z toho bol ďalší proces v Banskej Bystrici.

155. Išlo tu vlastne o inscenovaný proces proti tým národovcom, ktorí na martinskej stanici vítali Ambra Pietra (pozri poznámku III./154). Záverečné pojednávanie pred kráľovskou súdnou stolicou v Banskej Bystrici sa konalo 4. a 5. januára 1900 proti 28 Slovákom (politický proces „pre prečin búrenia“). Pozri o tom Národné noviny, 31, 1900, č. 3 a 38. Odsúdení boli: Matúš Dula na šesť mesiacov, Svetozár Hurban-Vajanský na päť mesiacov, Pavol Mudroň a Andrej Halaša na tri mesiace, Jozef Škultéty, Jozef Capko, Ján Cablk, Ľudovít Šoltész, Samuel Kuchárik, Ďuro Čajda, Konštantín Hurban, Peter Kompiš, Gedeon Turzo, Július Branecký, Anton Novák, Anton Bielek — každý na dva mesiace väzenia (pozri o tom článok Náš politický proces (č. 113) a Naši väzni (č. 121) v Národných novinách, 1900). Trest nastúpili 24. septembra 1900 v štátnom väzení v Banskej Bystrici.

156. Pozri poznámku II./17.

157. Adolf Ivanovič Dobrjanskij (1817 — 1901), ruský politik.

158. Michal Obrenović III. (1825 — 1868), srbské knieža, v rokoch 1840 — 1842, 1860 — 1868 srbský panovník. Štúrov priaznivec a podporovateľ. Jozef Viktorin mu venoval almanach Lipa III, 1864 so slovami: „Jeho svetlosti milostivému hospodáru Michalu M. Obrenoviču III. panujúcemu kňazu srbskému, vied umien a literatúry podporovateľu velikodušnému, s najhlbšou poklonou posväcuje vydavateľ.“ Okrem toho Lipa 3 priniesla aj fotografiu M. Obrenovića.

159. Škultéty ešte nepochopil význam a dosah revolučných rokov v Rusku (1917 — 1918). On z diaľky — z Martina díval sa akýmsi posvätným pohľadom na najsilnejší štát Slovanov — na cárske Rusko. Nevidel a nepoznal jeho vnútorný život, problémy i revolučné nálady proletariátu. Ťažko potom mohol pochopiť príčiny, a najmä dosah pre budúcnosť víťazstva proletariátu vo VOSR.

160. Pozri poznámku III./90.

161. Bartolomej Kopitar (1780 — 1844), správca dvornej knižnice vo Viedni, tvorca slovinského spisovného jazyka.

162. Samuel Štefan Medvecký (1845 — 1896), advokát vo Zvolene, aktívny účastník slovenských kultúrnych a politických podujatí.

163. 30. novembra je Andreja. Otec Milana Hodžu bol Andrej Hodža a v predvečer menín mu obyčajne martinskí národovci išli blahoželať do Sučian (Škultéty v rokoch 1871 — 1873 učil v Sučanoch a farárom tam bol Andrej Hodža, s ktorým si veľmi dobre rozumel).

164. Viedenský Burg — viedenský hrad.

165. Myslí tu na Francúzsku buržoáznu revolúciu 1789 — 1794, ktorá tu zlikvidovala feudálny spoločenský poriadok, konštituovala buržoáznu spoločnosť, zrúcala kráľovstvo, popravila kráľa a dokončila formovanie moderného francúzskeho národa.

166. Ján Gáber (1822 — ?), štúrovec, študentský pracovník.

Ľudovít Gáber (1824 — 1890), študentský a literárny pracovník.

167. Ivan (Ján) Tombor (1823 — 1911), spisovateľ, publicista, chorvátsky poslanec v uhorskom sneme.

168. Nestor — mních, kronikár Kyjevského kláštora, ktorý zozbieral staršie zápisy mníchov, prepracoval ich a rozšíril — podľa neho sa aj nazýval letopis. Podľa tohto letopisu bola pravlasť Slovanov pri Dunaji. Autor presne rozlišuje slovanské kmene a zvlášť uvádza aj Slovákov.

169. Dušan Vilém Lambl (1824 — 1895), český lekár, docent patologickej anatómie v Prahe, dopisovateľ Havlíčkových Národních novín. Pre svoje slovanské uvedomenie nenašiel miesto na rakúskych univerzitách, a preto roku 1861 natrvalo odišiel do Ruska (bol profesorom na univerzite v Charkove a potom vo Varšave).

170. Študentský spolok Slavia vznikol hneď po jubileu Karlovej univerzity (päťsté výročie), asi týždeň pred príchodom Ľ. Štúra v apríli do Prahy. Uvítaním Štúra zaznamenal prvý rozmach svojej činnosti. Ľudovít Štúr v Prahe dal aj názov vznikajúcemu demokratickému spolku Slovanská lípa (pôvodne sa mal volať Slovanská orlice), ktorý organizovali radikáli z Repealu a zároveň bol hlavným rečníkom na slávnosti ustanovenia Slovanskej lípy. (O Štúrovom pobyte pozri aj nemecký text v 3. zvláštnom čísle Bohemia z 10. mája 1848.)

171. Pozri poznámku III./111.

172. Pozri poznámku III./112.

173. Štefan Jančovič (1811 — 1893), publicista, jazykovedec, ev. farár v Sarvaši: Nový maďarsko-slovenský a Slovensko-maďarský slovník. Zložil návodom slávnej Maďarskej akadémie. V dvoch zväzkoch (448, 417 s.). Prvé vydanie Sarvaš 1848. Druhé vydanie slovníka vyšlo v Pešti roku 1854, tretie v Bratislave 1863.

174. Béla Grünwald (1839 — 1891), maďarský politik, publicista, podžupan Zvolenskej stolice, od roku 1876 poslanec a príslušník Apponyiho krídla liberálnej strany. Hlavný organizátor akcií proti slovenskému národnému hnutiu a vládnych zásahov na likvidovanie slovenských stredných a ľudových škôl. Roku 1873 založil šovinistický časopis Svornosť. Jeho maďarský fanatizmus, rasizmus a nacionalizmus sa plne odráža v spise A Felvidék (Budapešť 1878).

175. Arciknieža Ján (1782 — 1859).

176. Pozri poznámku III./103.

177. Jozef Kozáček (1807 — 1877), kat. kňaz, profesor teológie a prefekt seminára v Banskej Bystrici, kanonik, cisársky školský radca. Roku 1847 sa zaslúžil o zvolenie Ľ. Štúra za poslanca uhorského snemu, roku 1849 člen deputácie, ktorá odovzdala cisárovi vo Viedni Žiadosti slovenského národa, roku 1861 člen deputácie, ktorá žiadala povolenie Matice slovenskej. Roku 1870 — 1875 predseda Matice slovenskej. Kultúrny pracovník, publicista.

178. Fraňo Lopušný (1813 — 1874), profesor na teologickej fakulte v Budapešti.

179. Fridrich II. (1744 — 1797), pruský kráľ (1786 — 1797).

180. Pozri poznámku III./10.

181. György Klapka (1820 — 1892), generál maďarských revolučných vojsk 1848/49. Pozri aj poznámku II./58.

182. Pozri poznámku III./7.

183. Hora — Horjah, vlastne Urs Nikola, t. j. Mikuláš Medveď (1740 — 1785), sedmohradský Rumun. Odvolávajúc sa na to, že mu cisár Jozef II. dal splnomocnenie vyhubiť všetkých šľachticov, roznietil roku 1784 v Zarandskej stolici povstanie sedliakov a so svojimi druhmi Kloskom a Krišanom sa postavil na čelo povstania. Oboril sa proti šľachtickým sídlam, mnohé z nich vyplienil a zničil. Bol však s Kloskom chytený a popravený. Horjah sám sa nazýval kráľom Dácie — v pamäti ľudu žije ako národný hrdina.

184. Ivan Ľub (Liub), vl. menom Ján Lieb narodil sa okolo roku 1825 v Šuranoch. Ľudovovýchovný národohospodársky a osvetový publicista.