ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Azda niet takého človeka na svete, ktorý by sa nebol v svojom živote aspoň raz zháčil. Sprotiví sa nám životný poriadok, sme nespokojní s osudom. Postavíme sa proti nemu, a keď vidíme, že naše sprotivenie je daromné, poddáme sa zas jarmu života a ťaháme ho spokojne ďalej.

Tak sa to stalo i s báťom Martinom Maliarom. Báťa Martin nebol obdarený nadmieru darmi tuzemskými. Okrem ženy a syna, ktorý práve teraz je v Amerike, nevesty a poldruharočného vnúčaťa nemal inšie, len domček, sedem krížikov na chrbte a, čo je najhlavnejšie, zdravie a k tomu všetkému ešte ako dôvažok — neúrečný pípeť. Verne narábal od mladosti či s motykou, či kosou, či so sekerou, pozdejšie sa častejšie pridalo, že i so sklenkou.

Takto mu tiekol život z roka na rok. On bez reptania kropil si potom skyvu chleba i so svojou čeľaďou a keď i nemal pozemky, ale zato nikdy netrel biedu.

Stalo sa to práve roku 1913, keď bola vojna na Balkáne, že vypukla cholera a brala si hojné obete hlavne v Srbsku a v Rumunsku. Zabehla kedy-tedy i do našej krajiny a najmä v južných krajoch zjavila sa vše tu, vše tam, aby svet postrašila a aby novinárom obľahčila ich ťažké položenie. Za to jej boli veľmi vďační, lebo veru o každom, už či skutočnom a či len vymyslenom prípade napísali siahodlhé články, a to také, že človeku až koža od strachu nadskakovala a hneď pocítil, že sú mu zažívacie ústrojnosti nie v úplnom poriadku. Bolo to práve koncom augusta, keď je kanikula najpálčivejšia a keď ľudia zelené uhorky, geregy a dyne najviac jedávajú, že i do báťovho Martinovho rodiska zavítala. Aspoň to tak doktor ustálil, ba aj v Pešti potvrdili jeho mienku, že je obec cholerou nakazená. Hneď zatým sa utvoril zdravotný výbor, zápisnica, — čo je najhlavnejšie pri každom výbore — bola zostavená i náležite podpísaná. Stoličný lekár i vrchnosti porobili však náležité poriadky.

Aby obrana proti cholere bola úplná, bol poslaný z Pešti mladý doktor, Žid. Jeho povinnosťou bolo pečlivo dozerať na nepovolaného a nemilého hosťa.

Ale prejdime po tomto potrebnom krátkom úvode na veľavýznamný dej našej rozprávky.

Báťovi Martinovi sa od istého času nechcelo ísť robiť do poľa. Vždy mal nejakú výhovorku, ktorá však obyčajne pred ženou neobstála, lebo mu toľko nahovorila do duše, že obyčajne potom, aby ženino hundranie nemusel počúvať, prehodil si kapseľu na plece, vzal motyku alebo kosu a šiel za robotou. Robieval on takto zo dňa na deň celé týždne, ale len s nechuťou, lebo keď išiel do roboty cez dedinu, videl, ako si starší páni gazdovia vykračujú do kostola na raňajšie modlitby, prešiel i popri niektorých chudobnejších svojich vrstovníkoch, ktorí sedeli na podstienke a tam si oddychovali, nevládni do roboty.

— Ako je týmto dobre, — pomyslel si v takýto čas báťa Martin, — sú už penziáši, kdežto ja si musím i teraz svoj starý chrbát ustavične zohýnať, takže si drieka večne ani necítim. Eh, nie je dobre, len sa deriem, deriem… A tu…

— Kdeže ideš, brat Martin?

Prebudený z trudných myšlienok pozrel v tú stranu, skadiaľ počul hlas, i zazrel Tomáša Sekana, dávneho súdruha z mládeneckých čias.

— Nuž kdeže idem? — zahundral nevrlo. — Idem do roboty.

— Akýsi nie si ako načim. Chybí ti niečo?

— Čoby mi nie! Iní v mojom veku si už doma sedia a len čo okolo domu niečo prplú, alebo najviac ak v humne, ale ja na svoje staré kolená musím sa vláčiť do poľa. No, či je to v poriadku? Ešte keby som bol niečo premárnil v krčme alebo na kartách… Keď si človek niekedy i vypije, predsa len neminie toľko, čo by mu poškodilo. I teraz máme na pôjde dve vrecia múky i geľatu masti i pôlt slaniny. Máme v kŕmniku už i tri prasce. Vravím mojej starej, že by sme už nemuseli tak mozoliť, máme na čom žiť. Ale ona hneď začne kázeň čítať: Čo si vraj len myslím, ak vraj nedorobíme, tak sa to ľahko zje… A potom vieš, ako žena začne nadávať do starých korheľov, daromníkov: tak či chceš, či nechceš, vykúri ťa do roboty… A ty si kde bol?

— Bol som si po pálené. Bolo sa už minulo, a predsa dobre padne za rána na lačnô. Zanesiem ho domov i žena si chlipne… Čože, môžme sa my i potrhať, nič s tým nezískame. Ja, vieš, som už nie súci do roboty. Hneď sa zadychčím. Dosť som sa narobil od mladi na panskom i po gazdoch. Teraz nepoviem, keď ma niekto zavolá do ľahšej roboty, že nejdem, ale zo dňa na deň od rána do večera sa unúvať, to už nejde. Ešte teraz si so starou niečo dorobíme, kŕmniky si vychováme, tak len hádam vyžijeme. A keď už nebudeme vládať, tak nás potom majú za čo opatriť: máme chyžu i pár korún sa nájde.

— Veď ja som si tiež tak myslel, ale moja stará? Ona len do roboty, len do roboty… Ale tájdem, slnce je už vysoko. Zbohom!

Toho dňa mu nijakým činom nešla od ruky robota. Vždy mu bola na ume tá veliká krivda: on musí robiť ešte ako sedemdesiatročný starec, kdežto iní v jeho veku si už hovejú a voľkajú. Keď prišiel na súmraku z roboty domov, zhodil tanistru a motyku z pleca, a to s takým hurtom, že stará hneď zbadala, že mužovi sadlo niečo na nos. Nepovedala ani slova, ale sa pretvarovala, akoby nič nebola zbadala. Sadol si na lavicu, utrel si tvár ručníkom a niečo zašomral. Stará akoby nič vyšla von. Mlčanlivosť ženina ho ešte väčšmi dráždila.

Ona si sedí celý deň doma v chládku alebo pred dvierkami na ulici, založí si ruky na brucho a tak klebetí so ženami, kdežto on sa musí na úpeku potiť. To je predsa nie v poriadku. Takéto myšlienky ho nepokojili.

Na nešťastie ešte i nevestino dieťa začalo revať, akoby ho niekto dral.

— Človek ani len v ten večer nemá pokojnej chvíle, — zavrčal pomedzi zuby.

Nevesta vošla do izby a vybrala niečo zo skrine a pritom nedbala veľmi na rev decka.

— Čo si nejdeš k nemu, veď vreští, akoby ho párali!

— Nechže vreští, má času, — odvetila nevrlo. — Len teraz som mu prevliekla košeľu a už si ju celú zaplačkalo. Priplichtilo sa k válovčeku pre sliepky, tam sa tak doriadilo.

— Veď si vy neviete dozrieť ani len na dieťa. Človek, keď sa celý deň umolestuje, ani len večer nemá pokoja.

— A čo? Či som sa ja hádam len tak povaľovala? Či som od svitu netrhala konope? Dlane ma bolia od nich, a teraz mám ešte šatôčky dieťaťu opierať. Veď ja tiež nemám sto očí ani sto rúk.

Vyšla von, buchnúc dvermi.

— Či ju vidíš, aká nasršená! Ale tá stará, kde sa len tára? Niežeby už dala večeru. Ozaj, čo len nakľochtila… Stará, čo už nedáš večeru? Hádam réteš vyťahuješ a či kurča obáraš?

— Len by si netáral, — odvrkla stará a niesla misu zemiakovej polievky.

— Na, tu máš, keď si už taký lačný, najedz sa.

Starý pri vide polievky zmrštil tvár a povedal:

— Prečo si neuvarila bôbu? Vždy ma len takými pomyjami chováš.

— Veď ho hádam nebudem každý deň variť. Predvčerom sme ho mali a dnes zas? A keď chceš mať réteše a praženô mäso, tak si sa mohol pousilovať, žeby sme mohli. Ale ten gágor…

— Čo gágor? Aký gágor? Či som fertáľ prepil, a či čo? Či nemáme všetko, čo sme i mali?

— Ale si ani nedorobil…

— Juj, toto je už do porazenia s týmto starým ohreblom. Vieš čo, — a vstal hore, — keď som ti nedorobil, tak od týchto čias ti tiež nič nedorobím. Dosť som sa už natrmácal. A keď sa ti nepáči moja robota, dobre, od zajtra sa ani nehnem. A ty si urob, ako vieš. Ona mi tu bude dohovárať, a ona si sedí ako pani celé leto doma, a to ešte v chládku, len čo na malô dozrie a prasce nachová. Potom už má času vystávať pred domom so založenými rukami na bruchu a omáľať kdekoho. Pravdaže, potom ani večere nevie navariť, akej načim. A ešte sa ona postaví a kázeň mi číta!

Posledné slová sa veľmi bôľne dotkli starej.

— Nuž ale či tak? To som si ja zaslúžila pri tebe? Tak ja nerobím nič, ja len postávam? A ktože ti varí, opiera ťa a obšíva? Ktože ti dozrie na všetko? A ktože riadi a okalí, ak nie ja? Veď keby ja nie, tak by si v horšom býval ako prasa. No veď som si ja zaslúžila pri tebe! Ej, veď som ho len i na moje staré kolená! Od tých čias, čo som sa zaňho zahrdúsila, nič inšie som si nezaslúžila uňho, len ustavičné drhnutie od svitu až do mrku. A tu, hľa, odplata…

— Ale nefrfoc mi tu! — skríkol ešte väčšmi napajedený. — Čo mi tu máš vykladať! Nájdeš ma v dobrej vôli a ešte si zlizneš.

— Ach, ešte i to! — zvolala teraz už tiež napaprčená. — No, len udri, keď ti je po vôli, len bi! To všetko zato, že som ťa v poriadku držala. Veď by ťa boli dávno vši hrýzli, keby ja nie.

— Ach, bodaj ťa, aby ťa! Ale čušíš už raz?! No, to je už, — a zodvihol ruku k úderu.

— Len bi, len bi, ty starý korhelisko! Robiť sa mu nechce, len keby sedel za stolom niekde v krčme a pred ním keby bola plná fľaša. Len si vykonaj svoju vôľu, ale to vedz, že ja od tých čias ani krížom slamy viac nepreložím. Ži si, ako vieš. Ja sa už len akosi prebiedim.

Pri posledných slovách sa zas roztúžila a hlasitým nárekom začala vykladať:

— Ach, bože môj, bože! Ach, čoho som sa ja len na moje staré dni dožila! Ach, čo si len počať? Veď je to už nie na vydržanie s tým starým korheliskom!

— Ale prestaň už, hrom udrel do teba. Veď sa už ľudia začínajú zbehávať. Juj, kdeže je nejaké poleno alebo nejaký drúk, nech ju tu zahluším, — a začal sa obzerať po kútoch.

— Čo robíte takú sodomu, akoby sa blížil súdny deň! — vbehla dnu nevesta, nesúc dieťa na rukách. — Hádam len nechcete mater biť?

— Ešte sa i ty miešaš do toho? Veď ja viem, že obe do jedného mecha dujete. Ale ja vás naučím! — a hnal sa proti nim.

Stará medzitým zbadala, že sa starý veľmi rozpajedil. Vedela už zo skúsenosti, že nie je dobre strunu ešte väčšmi napínať, lebo vtedy už neujde na sucho. Preto, keď vošla dnu nevesta, vybehla z izby a len z pitvora ešte kričala, z čoho, pravda, sa veľa nerozumelo, lebo starý tiež nemeškal, ale hrešil a vadil sa už, až mu žily nabehli. Dieťa tiež bolo zostrašené a plakalo, nevesta tiež prichádzala do rozčúlenia, takže z pitvora bolo počuť len jednotlivé slová, ako: starý korheľ, gágor, zrádnik a iné týmto podobné, nie práve láskavé mená.

Hodná chvíľa minula, kým sa búrka trochu utíšila, čo sa stalo tým spôsobom, že stará a nevesta odišli do komory, tam sa zapravili a starého nechali osamote v izbe.

Báťa Martin zostal samotný na bojišti. Keď si ešte chvíľu pošomral a povyhrážal sa štyrom pustým kútom, ľahol si na posteľ. Dlho nemohol zaspať. Prázdny žalúdok si pýtal svoje právo, k tomu i hnev ho ešte nebol úplne popustil. Pomaly sa priplichtila k nemu i clivosť. Už tomu bolo temer päťdesiat rokov, čo na jednom lôžku spával so ženou. I nevesta s dieťatom spávala v tej istej izbe. Už bol privykol na mrnčanie malého Ondriška, veď ho neraz i pokolísal, keď bol veľmi mrchavý. A teraz všetko tak pusto, tak ticho. K tomu rodila sa v ňom akási predtucha: — Teraz tie dve tam, tie len toho namelú a nasnujú. Čert ich vezmi i s babami! — Len po dlhom premetávaní sa z boka na bok zdriemol.