ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maliarove útrapy sa boli trochu utíšili. Vliekol sa do izby cele zoslabený. S námahou odkrojil smidku chleba malému Ondriškovi, ktorý sa bol práve prebudil, a potom si ľahol na posteľ, aby si oddýchol i aby si trochu brucho zohrial. Od slabosti trochu zdriemol. Vo sne sa mu zdalo, akoby počul nejakú vravu. Myslel, že sa mu to len tak zdá. Zrazu ho začal niekto za plece mykať. Otvoril oči, a tu videl stáť obďaleč postele niekoľko ľudí. Po obleku poznal, že jeden z nich je strážnik a druhý boženík. Tretí bol pansky oblečený a držal v ruke za tenší koniec krivaňu, kdežto s ohnutou vrchnou časťou mykal ho za plece.

— Čo chcete? — spýtal sa tichým, zomdletým hlasom.

— Tud maďarul? — spýtal sa ho pán a spustil palicu s ohnutou časťou na zem. Iste sa obával vziať ju do ruky.

— Neviem.

— Spýtajte sa ho, čo mu je, — hovoril policajtovi, — a že odkedy je chorý.

Policajt spoza chrbta doktorovho začal hovoriť.

— Pán doktor sa spytuje, že odkedy ste chorý a čo vám chybí?

— Ale, veď mi to, pekne prosím, prejde, — prehovoril báťa Martin ešte väčšmi preľaknutý, keď počul, že je to doktor. Hneď mu svitlo v hlave, či je to nie doktor choleráš.

— Mit beszél?

— Hogy az majd elmulik neki.

— Na to som nie zvedavý, ale mu prísne nariaďte, aby odpovedal na otázku, lebo že bude zle.

Policajt sa postavil do haptáku a skríkol na starého.

Chudák Maliar sa ešte viac naľakal.

— Veď ja, pekne prosím, nič… Nuž, hát, trošku ma sililo a inak…

— A teraz sa ho spýtajte, kde ho sililo, — hovoril ďalej doktor policajtovi, keď mu policajt preložil do maďarčiny, čo povedal Maliar.

— Kde, kde? Hm, — začal starý rozpačito a hanblivo, — nuž kdeže to býva, len tam, kam sa chodí.

— Veď je tak. Ale či by ste nám nevedeli ukázať?

— Načo je to? Veď je to nič…

— Povedzte mu, aby sa o to nestaral, to sa jeho netýka.

— Viete čo, báťa, — keď povedal starému, čo hovoril doktor, — ani sa neobávajte ani nič, len sa zoberte a hajde, ukážte to miesto, lebo sa my nemôžeme s vami dlho prplať.

Starý sa pomaly zredikal z postele a išiel von. Za ním obďaleč stúpali ostatní.

— No, toto som ešte neslýchal, — pomyslel si idúcky starý. — Ale pre takô… No, toto…

Keď prišli k osudnému miestu, starý ukázal a zahanbený odvrátil si tvár.

Doktor pristúpil, vytiahol z vrecka malú skleničku, rozkázal cholerášovi, aby ju naplnil, ale aby si pritom dobrý pozor dal, aby sa nedotkol.

Starý vypľaštil oči od údivu.

— No, to je len paráda, že sa páni s takým prplú. — pomyslel si.

Nikdy by si nebol ani len vo sne pomyslel, že by také niečo bolo možné.

Plnú fľaštičku potom pečlivo poutierali, v akejsi vôdke pozmáčali, potom pečlive hneď i zapakovali, zapečatili a vzali ju sebou.

— Ale, prosím vás, načo vám to bude a čo s tým?

— To sa pošle do Pešti, tam to prezrú, či v ňom niet cholera.

— No, i to som nepočul! Do Pešti! Uf! — vzdychol si.

Bolo poznať na ňom, ako ho to škrie.

— Povedzte mu, — hovoril doktor, — že nesmie zo dvora do tých čias ani na krok von vyjsť, kým mu to vrchnosť nedovolí. Taktiež do domu nesmie cudzia živá duša prísť. Na ulici však bude postavená stráž, aby dozerala na to, žeby rozkaz bol prísne zadržaný. A ináče dostane liek, ktorý bude užívať podľa predpisu.

— Ale, prosím pekne, veď je to nič, veď ja som zjedol len strapec hrozna, veď to prejde, — bránil sa starý. — Čože budem toľký čas doma zaháľať, keď si treba i zarobiť.

— Mit beszél?

Policajt mu preložil.

— Eh, láry-fáry! Čo som povedal, to sa i stane, punktum! Práve to je podozrivé, že jedol hrozno.

Vyšiel von. Policajtovi rozkázal zostať na ulici strážiť Maliarov dom a s ostatnými odišiel do obecného domu.

O pol hodiny zatým doviezli búdku pre strážnika a postavili ju oproti Maliarovmu domu. Strážnik sa začal vážne pred ňou prechodiť. Báťa Maliar zatvoril sa i s malým Ondriškom do izby.

Šomral, ochkal, stenal ustavične. V bruchu sa mu ešte neprestávalo búriť. Všetko to by však nebolo najhoršie bývalo, keby len nebola prišla tá ostuda naňho. Ale tu, hľa, vo chvíli čo sa stalo! Ešte do Pešti! I tam budú o tom vedieť. Ale nech by ich čert vzal i s Pešťou, to by ho nesužovalo, veď ho tam nepoznajú a on tam tiež nemá známeho. Ale to je najhoršie, že sa to už rozšírilo po celej dedine. O pol hodiny nebude živej duše v obci, ktorá by nevedela, čo sa s ním stalo a že je pod zátvorom. Svet sa toho nahovorí dosť a dosť i o komisii i o skleničke, ktorú pošlú do Pešti.

Ale čože to tak hrmoce? Pozrie do obloka len tak obďaleč, i to len tak zboku, aby ho z ulice nikto nezbadal. I videl, — ó, hrúza! — ako vezú búdku pre strážnika, ako ju postavili práve oproti jeho domu. A na ulici kŕdeľ detí a žien. Všetkým sa oči blyštia a div im z jamôk nevyskočia od zvedavosti.

— No bohdaj by ste hneď tam pokapali, kde ste! — zahrešil a sadol si zúfalý pod pec.

Malému Ondriškovi sa medzitým zunovalo v izbe sedieť, priplichtil sa ku dverám a začal malou pästičkou biť na ne a volať:

— Otoliť, otoliť!

— Čo sa moceš ustavične? Minútku nemôžeš byť na pokoji, — zašomral.

— Otoliť! — ozvalo sa pri dverách, a to už plačlivo.

— Veď idem, už len nekrič! I tá tvoja slávna mať by už mohla byť doma, ale bohvie, kde postáva a jazyk brúsi. I tá stará!

— Čo len povie, — pomyslel si a zamrzelo ho. — Bude sa vyškierať, že sa mi tak poviedlo. Ako by som ja mohol zato. I tak je len ona vinovatá. Keby nie ona, tak všetko by mohlo dobre byť. Ja by som bol išiel do roboty. Veď ja nie, že by nechcel, len keď mi je už toho mnoho. Ale len nech príde domov a nech len zas počne, tak potom nech sa len prace z domu… Jaj, bože môj! Zasa to ide na mňa, — a už bežal von, ako mu len ešte zvýšená para stačila.

Onedlho sa zasa ozývali vzdychy a stony.

— A čo? Čo je to? — bolo počuť kričať starú Maliarku z ulice. — Čože, cholera? Ja že by som nemohla do môjho vlastného domu? To by bolo ešte! A ktože ho opatrí, há?

— A moje malé ktože nachová a obriadi? — zvolala nevesta. — Vraj cholera? Aká cholera?! Len by ste nevymýšľali. Veď to príde všeličo na človeka.

— Ja vás nemôžem pustiť, keď je taký zákaz, — odvetil policajt a postavil sa do dveriec.

— A čo budú tí dvaja tam? Musí ich niekto opatriť! — kričí stará. — Veď sú hádam nie psi. Pusťte ma! — zvolala plačúc a išla proti policajtovi.

— Ani na krok! — skríkol policajt hrozivo a postavil sa proti nej.

— Jaj, bože môj, čo to len bude? — začala nariekať. — Veď som ja len dožila, ani ma len do môjho vlastného domu nechcú pustiť.

— Ňaňa, ňanička! — prihovárala sa jej jedna ešte dosť mladá žena. — Ňaňa! — volá na ňu hlasnejšie, — poďteže sem!

Ale stará nepočúvala, čo sa okolo nej deje, a začala nadávať strážnikovi.

— Mama, mama! — bolo počuť zo dvora detský hlas.

Zrazu stalo sa niečo neočakávaného.

Nevesta, keď videla strážnika zamestnaného s materou, priskočila k vrátam, ktoré hneď boli pri dverciach, zhodila batôžtek zo seba a začala sa škriabať hore na vráta. Už práve preložila si jednu nohu na dvornú stranu, keď tu akési chlapčisko skríklo na policajta:

— Aha, ako sa ňaňa škriabu hore!

Policajt sa obzrel v tú stranu. Skočil, aby ju stiahol naspäť, ale ona vrtko si preložila i druhú nohu a spustila sa dolu do dvora. Súčasne ozval sa taký hlas, ako keď šefraník driape hodne nakrochmelenú látku.

— Bohdaj ťa, aby ťa i s čudom kadejakým, — ozval sa nevestin hlas. — No, ako som si sukňu rozdrapila. A to ešte novú, len čo som ju dva razy oprala.

Ako stará zbadala, že policajt bežal za nevestou, skočila už ku slobodným dverciam, v okamžení ich otvorila, vbehla dnu a rýchlo ich zapravila.

Hrozitánsky smiech povstal medzi divákmi. Strážnik sa obzrel; nevedel si vysvetliť v prvej chvíli príčinu smiechu, keď tu počul štrknutie záporu. V prvom prekvapení nevedel, čo má urobiť. Mrzelo ho i hanbil sa, že ho ženy takto previedli a že si takýto posmech utŕžil. Zahrešil, potom sa začervenal od jedu, keď videl, ako sa mu diváci smejú. Rozbehol sa za nimi a začal ich nemilosrdne rozháňať. Deti i ženy sa rozpŕchli. Vrátil sa zas na svoje miesto. Postál, rozmýšľal, čo má urobiť. Či má ženy vyhnať z domu, a či nie. Mrzelo ho vojsť dnu. Predsa je cholera nie žart. A ak by ju aj on mohol utŕžiť. A predsa, veď je už i tak všetko daromné, keď sú už tamdnu. Čo mal urobiť, ako sa uspokojiť a strážiť ďalej, aby ešte viac ľudí nevošlo dnu.

Malý Ondriško bežal k materi s rozprestrenými rúčkami a plakal, akoby sa jej chcel vyžalovať. Vzala ho do náručia, prešla mu rukou po tvári, utrela mu vyplakané očká i noštek a pohladkala ho po strapatých, upotených vláskoch. I nachmatala mu nabehnutú hrču na čele. Ako sa jej dotkla, chlapča zavrešťalo.

— Bibi, bibi! — zvolalo a hlávku si odtiahlo, aby sa mu matka boľavého miesta nedotkla.

— Čože sa ti stalo? Chúďa, ako mu nabehlo, — ľutovala si mať dieťa a nežne ho privinula k sebe a bozkala ho.

— Tam, tam, — žaloval sa malý Ondrejko a ukazoval rúčkou na komoru, — padou…

Ale zatým hneď zabudol na bolesť a pýtal sa dolu. Mať ho spustila. Chytil ju za sukňu a ťahal ju za sebou a pritom volal:

— Papať, papať!

— Chúďa, aké je vylačnené, a len jeden deň! Ej, nenechám ťa viac doma len tak, keď ťa nevedia ani opatriť ani nebedlia nad tebou.

Posledné slová povedala hlasne a dôrazne, aby ich svokor počul.

— Ja neviem, čo ste to len robili, — začala mu výčitky robiť.

Chcela mu ešte ostrejšie doložiť, keď sa odrazu zasekla a zostrašene pozrela na svokra. Len teraz zbadala premenu na ňom. Bol taký strápený, zbiednený!

— Apo, čo sa vám to stalo? — „To je už tá cholera,“ — pomyslela si a mráz jej prebehol po tele.

Vzala chlapca do náručia a rýchlo s ním vbehla do komory.