ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, len čo sa počalo brieždiť, nevesta otvorila dvere a len hlavu si vopchajúc do nich, zavolala na svokra:

— Apo, my už tájdeme.

Nedostala odpovede.

— Či počujete? — zavolala hlasnejšie.

— Čože sa stalo? — spýtal sa trhane, vyrušený zo sna.

— Nuž ideme do roboty. Aby ste dobrý pozor dávali na dom a všetko opatrili. Dieťaťu som nechala v hrnčeku mlieka. Keď sa prebudí, dajte mu ho, tam je na prípecku. A aby sa nič nestalo.

Nevestine reči starého prekvapili. Sprvu ani nevedel, čo majú znamenať, a preto sa jej chcel spýtať. Ale len čo vyslovil prvú časť otázky: — Nuž a? — už nevesta s treskom zatvorila dvere a rýchlym krokom sa vzdialila.

— Hm, hm, tak tájde. No, len no!

Sadol si a nohy si spustil z postele nadol. I videl, ako stará prešla s batôžkom na chrbte popod oblok a za ňou nevesta.

— Len nech tájde, nechže si trochu driek pozohýna, — hovorí sám sebe, — veď ona bude vyznávať večer, keď ju ľadvie budú bolieť.

Ale jednako necítil, hoci sa chlapil, uspokojenie, ba práve naopak, také mu to bolo čudné, keď teraz zostal sám doma. Počul kvikot a hrmot zo dvora. Vyhladnuté prasce dodierali do chlievových dveriec.

Počkajte len trochu, hladoši, hneď vás nachovám.

Vstal, utrel si trochu tvár krajom rukáva, posadil si na hlavu zamastený klobúk a vyšiel voľným krokom na dvor. Chcel otvoriť komoru, no zbadal, že je zatvorená. Hľadal kľúč, ale ho nemohol dlho nájsť.

— Kde ho len do pekla jazarného vstrčila? Veď sme ho vždy tu kladievali, — a pritom šmátral rukou po hriadke pod ústreším. — Kde ho len podela?

Prasce medzitým kvičali, ani čo by ich už chceli klať.

— Ale veď už pozhovejte a nerobte taký hurt, potvory!

A pritom chodil a macal rukou popod strechu, či kľúč tam niekde nenájde.

— No, toto je už do porazenia! Tá ho akiste sebou vzala. Čo teraz?

Pozrel ešte raz skúmavo po hrade a stene, a tu, hľa, dobre mu oči nevyklal. Tam visel na klinčeku na stene bezprostredne pri dverách.

— Že som ho nevidel, — pomyslel si a uspokojený vzal ho a otvoril komoru.

Na odpravenej posteli ležal rozvalený a cele skopaný malý chlapček. Spal ešte. Od spánku mu boli líčka ani jabĺčka červené. Starý pozrel letkom na malô, potichu vzal slamienku, nabral z vreca kukuricu a šiel nachovať hladošov. Ale len čo otvoril dvercia na chlievci a chcel im nasypať, keď tu jedno prasa vyskočilo, a prešmyknúc sa mu pomedzi nohy, začalo behať po dvore. Báťa Martin zahrešil, rýchlo zatvoril dvercia a začal hnať prasa naspäť. Nechcelo sa prasaťu zas do chlieva, a preto mu vždy ufujazdilo bokom, takže len po veľkej námahe a zadychčaní pošťastilo sa mu prasa vohnať zas do chlievca.

— Bohdaj by ste boli tam podochli, aby ste i s potvorami, ako som ustal! — šomral si zadychčaný.

Len čo hodil prascom, už sa zbehli sliepky okolo neho a nahnúc hlavy na bok, pozerali naň. Čakali tiež, aby sa im niečo zo zrna dostalo. Hodil im nevrlo za dve priehrštia. Zrno sa rozsypalo naširoko a odskočilo od zeme pri páde, ako keď hrach padá na zem. Sliepky sa splašene rozutekali, ale o chvíľočku už úkradky z kraja začali zobať, až konečne oddali sa do toho s celou chuťou.

Po tejto robote doniesol starý slamienku naspäť do komory. Chlapča ešte vždy spalo ani zarezané. Pristúpil k posteli a prikryl ho. Vyšiel von a potichu zatvoril za sebou dvere.

— Do tých čias, kým sa zobudí, donesiem vody z pitnice.

Vzal kaňvu a šiel po vodu. Na ulici sa stretol so ženami, ktoré už niesli vodu domov. Bolo mu nevoľno okolo srdca, keď sa s nimi stretol, lebo nosenie vody je viac ženská ako chlapská robota. Starci sa na to len zriedkakedy dajú. S kýmkoľvek sa stretol, každý sa ho spýtal, kde vraj ide. On nakrátko odvetil, ale si potom pomyslel:

— Čo sa ma spytuješ, veď vidíš, po akej robote idem.

Pohľad ľudí mu bol nepríjemný. Zdalo sa mu, akoby sa už každý bol dozvedel o zvade so ženou i že ho nechala doma ženskú prácu robiť. Hneval sa sám na seba, hlavne však na ženy, s ktorými sa stretal, lebo sa mu tak zdalo, akoby sa mu boli vysmievali. Keď ho už domrzelo všetko, urobil sa hluchým a slepým, popchol krok, ako mu stačil, aby sa čím skôr mohol striasť ľudí.

Ta idúcky to ešte len išlo, ale naspäť to už bolo s viacerými prekážkami spojené. Pitnica dosť obďaleč, plná kaňva nebola ľahká, a tak krok musel mierniť a často z jednej do druhej ruky preložiť, áno, i postáť. A tu zas pozdravom a vypytovačkám nebolo konca-kraja. Konečne sa predsa dostal domov. Ale tu ho očakávalo nové prekvapenie. Ako uličné dvere otvoril, zazrel na dvore susedu Zuzu, ako čičíka na rukách rozplakaného Ondriška. Tvár dieťaťa bola až červená od plaču. Ešte i teraz sa zachádzalo, ba niekedy sa mu vydral z pŕs i krátky vzlykot ako dozvuk veľkého, no utišujúceho sa plaču.

— Čo sa stalo? — spýtal sa prestrašený.

— Či sa to tak má nechať dieťa osamote? — zvolala suseda s výčitkou i s hnevom. — Chúďa, malo sa už zájsť od plaču, celô bolo zmorené.

— A čo?

— Nuž čo? Riadila som doma stajeň, len keď tu počujem detský plač. Myslím si: veď ono prejde, veď deti sa i desať ráz rozrevú. — Ale tu nič a nič, plač neprestáva, ba naopak, vždy je silnejší, strašnejší. Tak, reku, idem pozrieť, čo sa to u vás robí. Prídem ku dverciam — sú zatvorené. Čo je to? Hádam suseda zabehla na minútku niekam. Počkám trochu. Ale dieťa len plakalo, akoby ho rezali. Zľakla som sa, že sa ešte zájde, preškriabala som sa cez vráta, idem za hlasom, prídem ku komore. Na šťastie kľúč na klinci. Otvorím, — a tu vidím dieťa na zemi. Akiste spadlo z postele, lebo sa mu na čielku hodná hrča odula. Aha, aká mu je očernetá, — a ukázala ju starému.

— Hm, hm, len čo sa trochu z domu odmakneš, hneď je zle. Išiel som po vodu. Chlapča spalo ani zarezanô. Kto by sa bol tomu nazdal! Veď ľudia často zatvoria deti do izby. Len či sa mu väčšie nešťastie neprihodilo? Ale mu neúrečne nabehla… Hm, hm!

— A kdeže sú ňana Mara, keď ste vy zostali doma?

— Ale nuž išla do Sitna i s nevestou. Mňa tu nechali, aby som na dom pozoroval. Ešte som bol na posteli, keď sa zobrali. Neviem, čo tej starej sadlo na nos. Človek aby ani slova nepovedal, hneď je namrndená. No, len či sa malému horšie nestalo?

Pristúpil k susede a vzal jej dieťa.

Chlapček pozrel naň a počal zas plakať, akoby sa chcel žalovať.

— Neplač, — tešil ho, — dáme papu, — a išiel s ním do komory.

Odkrojil mu okruch chleba, takže sa mu do rúčky nespratal. Musel ho na dvoje rozlomiť.

— Bude i móčo, len ho musíme zohriať. Zapálime žižu, — a už sa poberal s malým do pitvora, aby rozložil ohňa na ohnisku.

Pri tomto počínaní ani nezbadal, kedy sa vytratila suseda zo dvora. Dieťa pri vide praskajúceho ohníka sa uspokojilo. Očká sa mu vyjasnili a pravou rúčkou objímuc šiju starého otcovu, ľavou ukazovalo ohník a zavolalo:

— Žiža!

Báťa Martin postavil rajničku na trojnohu, vylial do nej mlieko, aby zovrelo. Ale aby tam nemusel čakať bez práce, kým zovrie, posadil chlapca na zem a šiel na pôjd, aby zniesol kôš kukuričných šúľkov. Chcel ich za ten čas, kým mlieko zovrie, omrviť.

Kým sa on tam hore šiplal, obzeral, povyberal šúľky a zniesol ich dolu, mlieko vykypelo, len čo na spodku rajnice zostalo z neho niečo. Už na dvore pocítil zápach vykypeného mlieka.

— Ale veď som ho len teraz postavil, a už došlo, — zašomral zlostne a ponáhľal sa do pitvora.

Pitvor bol plný dymu a smradu. Priskočil k ohnisku, chytil rajničku za ucho, aby ju odstavil, ale až zasŕkol od bolesti, kým ju zložil, lebo bola horúca a prsty mu popálila. Ako ju zložil, hneď si pichol popálený prst do úst a zahrešil, len sa tak ozvalo. Strašne sa napaprčil, a keby bola bývala tam stará, nebola by obišla na sucho.

Chlapča zasa začalo ústočká do plaču nakrivovať.

— Nemrnč, pľuhavstvo jedno… Veď ti už dám!

Vzal handru a pozorne chytil ňou rajničku, len aby sa zasa nepopálil. Potom vylial pozostalé mlieko na tanier, nadrobil doň chleba, vzal chlapca do lona a počal ho chovať.

Dieťa sa počas chovy utíšilo. Starý ho choval usilovne. Ale čože, keď mu ruka na takú robotu nebola navyknutá. Pri každom podnose sa mu triasla. Dieťa si tiež hlávku vše napravo, vše naľavo mykalo. Kým ho nachoval, celé ho popolieval, najmä pod briadku a na prsičkách mu bola košieľka mliekom nasiakla. Ondriška to mrzelo, počal sa hniezdiť, rúčkou si preťahoval po mokrom, akoby si tým chcel nepríjemný pocit oddialiť.

— Ale veď sa nehniezď, čudo jedno! No, hľaďže ho, ako sa doriadilo!

Vzal zásterku a začal mu utierať ústočká i mokrú košieľku. Zástera bola drsná, z hrubého plátna, jemnú kožtičku driapala na líčku, a preto sa dieťa hodilo nazad a zvrešťalo.

Starý už nahnevaný skríkol naň:

— Budeš ticho!

Dieťa sa zľaklo. Pozrelo naň, ústočká si zošpúlilo, akoby plač premáhalo.

— Haja, haja! — zvolalo plačlivým hlasom.

— No, poď teda haja, — povedal mu už tichšie a odniesol ho do komory.

Uložil ho do postele a potom si sadol k nemu. Dieťa sa kedy-tedy z jednej strany na druhú prehodilo, potom vopchalo si palček do úst, začalo ho mlgať a pritom uprelo oči na zakvačený na stene uterák. Očká sa mu počali čím ďalej tým väčšmi úžiť, až sa mu konečne zavreli.

Horko-ťažko čakal starý na túto chvíľku. Chcel odísť. Ale len čo sa pohol, už tu malý zas otvoril oči. Pozrel naň, rúčkou pošvolil po perine a ústočká sa mu rýchlejšie pohybovali pri saní palčeka.

— Ešte nezaspalo, prôšťa jedno! — pomyslel si a zasa sedel nehybne pri ňom.

Dieťa, keď videlo, že je starý otec pri ňom, sa zas uspokojilo. Očká mu začali oťažievať, víčka sa mu zas sklopili. Starý, už poučený, nepohol sa od neho, len keď videl po chvíli, ako si palec vytiahol z úst a ako mu pritom rúčka nevládne odpadla, vstal potichu, priložil k posteli stolec, aby sa chlapec neskotúľal, a vyšiel na prstoch na dvor.

— Ona sa nazdáva, že si ja nebudem vedieť poradiť, ale sa mýli. Dokážem jej, že čo ona môže, to i ja urobím, a ešte lepšie. Nebude sa mi vysmievať, striga, — mrmlal si popod nos. — Ale som ešte nič nemal v ústach a slnce je už vysoko. — Vrátil sa do komory, nalial si z krčaha do sklenky páleného a vypil. Potom odkrojil si chleba, vzal cibuľu a začal si ukrajovať a ujedať. Hoci bol lačný, jednako mu nechutili prílišne skromné raňajky. Začal rozmýšľať, či by nebolo dobre niečo uvariť. Ale sa mu nechcelo akosi poznove oheň rozkladať. Možno i popálenie ho mýlilo, a preto len omáľal chlebíček. Nechutilo mu.

— Ešte si idem jednu vypiť.

Tak i urobil. Zasa sa prichytil do chleba. Ako si tak ujedal, sediac na stolčeku pod ústreším, zazrel na viniči, ktorý sa ťahal popod strechu, krásne, už zrelé strapky. Odrezal si hneď dve a s chuťou sa oddal do nich.

— No, toto je už niečo, aspoň občerství človeka.

Po jedení vstal, vzal metlu a začal dvor zametať. Všetko chcel do poriadku uviesť. Ešte i trlicu, ktorá trochu trčala von spod ciene, potisol dnu. Kým všetko vo dvore do poriadku uviedol, bolo už poludnie. Chlapča sa zas zobudilo a začalo plakať. Prišiel k nemu a vzal ho na ruky. Celé bolo mokré.

— Ach, prasa! Fuj hanba! — začal haniť dieťa. — No, čo teraz s tebou? — durdil sa. — Musím ti pohľadať nejakú košieľku, — a medzitým zaviazal mu košieľku hore až pod pazuchu, že mu bruško zostalo holé, a potom ho posadil na zem.

Hodnú chvíľu trvalo, kým košieľku našiel, lebo veru sa on o to málo staral, kde odkladá nevesta šatôčky. Všetko poprehadzoval a do neporiadku doniesol v kasni, kým ju nenašiel. Konečne ho prezliekol do suchej a mokrú zavesil na plot.

Chvíľku sa dieťa ihralo na dvore, ale potom zasa začalo mrnčať. Zatúžilo si za matkou i začalo ju vyvolávať.

— Cit, neplač, mama príde a donesie cukor, — tešil ho.

Ale ono nechcelo počúvať a len sa bralo drobným krôčkom, ciepkajúc ani kačica z boka na bok, k uličným dverciam.

— Kde len chce ísť?

Vzal ho na ruky. Dieťa začalo revať.

— Budem biť, čušíš! — zvolal nahnevane.

Na jeho krik sa zľaklo a ešte väčšmi počalo rumádzgať.

— Čo teraz?

Položil ho na zem a zasa ciepkalo k dverciam.

— Poď, dám papu, — vábil ho k sebe. Išiel k viniču, odrezal strapec hrozna a ukázal mu ho. — Aha, vidíš, aký je pekný a sladký ako med.

Ako dieťa zazrelo hrozno, prestalo plakať, vztiahlo rúčku za strapcom a ako ho chmatlo do rúčky, posadilo sa na zem a počalo nemotornými prštekmi bobuľku za bobuľkou trhať a sádzať si do úst. Tak mu chutilo, že mu až šťava tiekla dolu bradou.

Starému zasa prišla chuť na jedenie. Zasa si odtrhol hodný strapec a počal jesť. Ale mu akosi mĺkvo bolo od neho.

— Eh, idem si trochu zaliať, — pomyslel si.

Vrátil sa naspäť do komory a nalial si do rumplíka páleného. Vypil ho na dúšok.

Tak, to mi posilní žalúdok.

Ale sa veľmi zmýlil. Na lačno vypité pálené, zatým hrozno, potom zas pálené a hrozno a zas naň pálené mu veru neosožilo.

Pocítil onedlho mdlosť.

— Eh, akosi mi je nie najlepšie. Ale veď to prejde. Hľa, prasce grúlia.

Šiel k nim, hodil im niekoľko priehrští kukurice i vody im nalial do válova a ešte i hnoj začal spod nich vymetávať.

— Hnusníky, všetko vyryjú. Aha, akú nezdobu narobili, — šomral si a pritom naprával, čo nezbedníky pokazili. Slnce neúrčene pripekalo.

— Eh, ale je sparno, tamhore hodne kúria, — myslel si a utieral si znoj z tváre. — Čo to malô robí? Ale, čo mi len tak hurtuje tamdnu? No, aká mdloba ma chyce, — poberal sa trochu nahrbený k malému Ondriškovi.

Poobzeral sa po neveľkom dvore. Nevidel ho nikde. Hádam šiel do pitvora. Práve chcel vkročiť dnu, keď tu v kútiku pri uličných dverciach na podstienke zazrel ho ležiaceho na zemi. Prišiel k nemu i videl, že spí. Slnce pražilo naň, takže sa mu pot perlil na tvári. Líčka mal červené od horúčosti. Muchy mu veselo lazili po brade i okolo ústočiek a sali do seba sládzu z pozostalej zoschnutej hroznovej šťavy. Sadol k nemu. Pritiahol ho bližšie k múru. Tam bol chládok.

— No, či vidíš, kde sa ti rozložilo! A ako sladko spí! A tie dotieravé mušiská, — mával rukou ponad tvár chlapcovu.

Muchy odlietli, ale o chvíľočku zas len začali brnkať okolo neho a sadať mu na tvár. Starý ich zas odohnal. Potom však sa mu nepozdávalo ustavičné mávanie holou rukou, a preto odlomil halúzku z neďalekého metličia a tým mu počal muchy odháňať.

Onedlho začali i jemu víčka oťažievať. Ani nezbadal, len keď i on zdriemol. Hlava mu ovisla na prsia, spodná čeľusť mu trochu opadla, takže ústa mal dokorán otvorené. Začal pochrapkávať. Kedy-tedy pomľaskal ústami, akoby si ich chcel ovlažiť. Zrazu zbledol a tvár sa mu skrivila od bolesti. Otvoril oči, siahol si rukou na brucho a začal si ho trieť.

— Čo je to? — pomyslel si, keď ho zasa začala mdloba chytať a keď sa mu zas začalo tamdolu búriť. — Eh, či mi je nie dobre, — a odpľul si.

Zívol, až mu sánky pukali a kŕčovite si vystrel ruky. Horko-ťažko sa zozbieral. Chcel sa trochu poprechádzať. Myslel si, že mu to pomaly prejde.

Ale to nič neosožilo. V bruchu ako v nejakom kotle začalo sa mu všetko dvíhať a búriť sa. Skrčil sa od muky. Neosožilo.

— Jaj, bože môj, azda už tu skapem! A keby som mal aspoň niekoho pri sebe. Už sa mi akiste posledná hodinka blíži.

Začal ho studený pot šibať. Od muky už nevedel, čo má robiť. Dovliekol sa do komory, vzal krčah s vodou a začal piť. Len čo niekoľko glgov urobil, už to v ňom tak zhurtovalo, že hneď vybehol von a len čo dobehol k hnoju, také dávenie ho pochytilo, že sa nazdával, že sa hneď všetko v ňom potrhá. Stenal, chudák, až sa ozývalo. Ale to nebolo ešte dosť, lebo len čo mu trochu odľahlo, hneď musel utekať do záchodu, kde ho tiež nie menšia muka prenasledovala.

— Jaj, bože môj, — vzdychal a odpľúval si, keď sa vliekol umorený do izby, aby si ľahol na posteľ.

Ale len čo si ľahol, už ho zas ťažoba pochytila a zasa len musel utekať von.

Práve vtedy, keď starý najväčšmi vyznával, bola Slivkuľa na dvore. Pristúpila k plotu, pozrela cez škáru a videla, ako sa báťa Martin trápi. Nastrachovaná vbehla k mužovi do izby.

— Paľo, počujte, — hovorila, — s báťom Maliarom je nie dobre. Poďteže len von…

— A čo sa im stalo? Veď im ešte ráno nič nechybelo.

— Ja neviem, ale ich také dávenie pochytilo, že sa im už má tamdnu všetko potrhať, a tak stenú, akoby už k smrti pracovali. To hádam už tá cholera prišla na nich.

— Ale netáraj, čožeby…

— Ja neviem, ale je nie dobre s nimi. A ako nám bolo povedané od úradu i od choleráša, tak sa to veľmi podobá tej biede. Len vy poďte a presvedčte sa sami.

Paľo poslúchol ženu. Len čo vyšiel von, už počul, ako sa sused silí a ako stene.

— Hm, hm, veru je to akosi nie najlepšie, môžeš mať i pravdu.

— Veď som vám vravela. Len teraz čo robiť, keď je to tak blízko? Ak to príde i k nám!

— Ale hádam len nie.

— A veru to môže byť skorej ako nie. Veď ste hádam počuli, ako ľudia v susednej dedine roku 1873 padali na choleru ako muchy.

— Hm… No a potom čo, keby i prišlo na nás, čože si pomôžeme? Vieš dobre, že „proti bohu nic nemohu“.

— Veď je tak, ale ak by i tí doktori predsa len vedeli niečo. Čo hútate, Paľo, keby sme to tak akosi oznámili?

— Čo? A potom čo? A ak sa dozvedia susedia, tak sa potom budú na nás na smrť hnevať. A to je nie dobre, keď máš suseda nepriateľa.

— Ja nedbám, keď nechcete. Ale ak upadneme do toho, tak si potom nerobme výčitky, že sme sa mohli ochrániť. Ja som len dobre chcela. Veď, bože môj, či by som ja tiež chcela so susedmi tak nič po nič v hneve zostať? Keby to bola choroba ako iné choroby! Ale keď človek upadne do toho, tak je potom horší od hoviadka, každý sa ho štíti. Nemá ho kto ani opatriť, ani kto vyniesť na cintorín, len ho hodia na čierny voz a potom ho v špitáli ešte i párajú. Ani sa len svoji nemôžu s ním rozlúčiť a oplakať ho, ako sa patrí.

Paľovi toľko žena navravela, že mu už husacia koža začala od strachu nadskakovať, a preto povedal:

— Ako myslíš, nedbám, môže sa to oznámiť, aby si mi potom výčitky nerobila. Ale ako to spraviť, aby o tom nik nevedel, lebo ak sa sused dozvie o tom, tak na nás ani len okom nepozrie.

— Ak je len tá chyba, tak je to najmenej, tej sa vy nebojte. Choďte do obecného domu k doktorovi cholerášovi, tomu to povedzte. Ten vás neprezradí, veď je to úradná osoba.

— Hovoríš niečo. Ale on nevie po slovensky, len po maďarsky, tak akože sa dohovoríme?

— Ako, ako? — zastala trochu, nevediac hneď iného bezpečného spôsobu oznámenia vynájsť. — Ale, hľa! Nuž čo, oznámte to rovno notárovi, ten vás tiež neprezradí. Či mu je i veľká starosť o vás! Len mu vy povedzte susedovo meno a číslo domu, veď on už potom urobí poriadok.

— A veru máš pravdu.

— No, vidíte, len sa trochu oriaďte a choďte. Kdeže by sme sa nechali len tak, keď sa môžeme zachrániť.

— Veď už urobím, len aby potom…

— Ale čo, veď vy to nezakvačte každému na nos. A naspäť idúc nemusíte sa zastaviť hneď v prvej krčme, lebo to vy tam na bubon udriete, hneď bude celá dedina vedieť.

— Ale čo to len táraš, veď to len vy ženy neviete si jazyky za zubami držať, — hovoril už pri obliekaní.