ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Maliar po vystátom utrpení a chutnej večeri spal ani v oleji. Stará, pravda, musela ho zo dva razy i do boku lakťom ďobnúť, aby tak nechrápal, lebo že nemôžu preňho ani oka zažmúriť. Ale to všetko neosožilo, lebo po nezrozumiteľnom zahundraní a zamľaskaní len čo sa obrátil, zasa počal húsť svoju starú nôtu, ktorá prechádzala cez všetky možné i nemožné tóny. Na úsvite však vstal ani znovuzrodený. Hneď, ako sa prebudil, zívol si niekoľko ráz z chuti, takže mu až sánky pukali, spustil z postele najprv jednu, potom druhú nohu. Poškrabal sa v zátylí i po chlpatých prsiach a potom sa začal obliekať. Keď sa obliekol, vyšiel von.

— Stará, — zavolal, — či máš niečo prihotovené?

— A či už? Iba ak zapraženej polievky.

— Ale daj mi ty s tou žbrndou svätý pokoj! Keď nemáš inšieho, tak si idem odrezať kúsok slaniny do komory.

O chvíľku si už ukrajoval slaninku s chlebíkom i s cesnakom.

— Ale by si mohla doniesť i dve zelené papriky, ale nech sú hodne ostré.

Žena mu doniesla a on sa oddal s chuťou do jedenia, len kedy-tedy zasŕkol a oddrhol, keď mu paprika hodne popálila ústa. Potom vzal do ruky krčah a ťahal z neho do seba dlhým glgom studenú vodu.

— Ejha, či je len dobrá! — prisviedčal si spokojne, keď kládol krčah do kúta. — No, a teraz už idem, — a bral si náčinie a kabát.

— A kdeže chcete? — spýtala sa ho žena.

— Nuž, hľa, idem na Breziny.

— Pôjdete vy do Trantárie!

— Nuž a prečože?

— Preto, lebo vás nepustia.

— Ale mňa? A prečo?

— Len tak. Či nevidíte strážnika pred domom?

Starý zostal ako obarený. Teraz mu prišlo do umu, že je strážený. Prebudil sa zdravý a čerstvý. V prvom radostnom pocite zabudol na strážcu a chcel ísť hneď do roboty.

— Tak? — povedal tiahlym nevrlým hlasom a už skladal kabát na posteľ. — A čo sa tam presúša ten daromník? Radšej by šiel na chotár dozerať! Tam môžu dežmovať ako chcú. Aha, kmotrovu Hucuľovu kukuricu tam v Skladinách pred niekoľkými dňami ako doriadil nejaký darebák! Tri rady mu olámal a všetko kukuríčie dodrúzgal. Ale čo, — doložil už bystrejšie, — veď ja im prejdem cez rozum. Pôjdem cez humno, tak potom nech si dom varujú, ako chcú.

— Ej, to už neurobíte, — odvetila žena rázne.

— A prečo nie?

— Tak, lebo ak príde dnes pred obedom alebo pred večerom komisia, tak čo? Čože im poviem, kde ste? Či mám za vás platiť a či sa chcete dať posadiť na niekoľko dní do chládku?

Nepáčilo sa to starému, ale predsa nechcel sa tak ľahko poddať.

— A prečo by som nemohol von, keď iní môžu prísť k nám? Veď i tým je zakázané.

— To je pravda, len v tom je rozdiel, že tí, čo prídu k nám ukradomky, nebavia sa celý deň u nás, ani neprichádzajú v taký čas, keď chodí doktor. Ale vy by ste išli na celý deň. Medzitým môžu prísť i desať ráz. A potom koľkí ľudia by vás videli na ceste a na poli? Mohol by vás niekto i oznámiť. Tak potom čo?

Akože odolať takýmto dôkazom? Čo mal urobiť iné, ako hodiť náčinie na zem, zahrešiť a sadnúť si na lavicu.

— Vidíte, čo ste si dopriali, — začala mu žena dohovárať. — Bolo vám to načim? Ja som vám dosť pekne vravela takto a takto, ale vy nie. Kdeže sa vy môžete rovnať druhým penziášom, ktorí si doma bruchá vypasujú! Nech si tí robia, ako chcú, keď majú z čoho, ale my…

— Dosť už, nehnevaj ma i ty, mám už beztak dosť.

— Veď vy hneď, keď niečo podkúrite… Máte tú istú výhovorku a nedáte si povedať.

— Ale čo mi máš tu perorovať ani farár na kancli. Už som ti…

— Ja vám len pekne hovorím, aby ste…

— Uf, to je už na nevydržanie, — vzal klobúk a vyšiel na dvor.

— Vy vždy tak, keď vám chcem do pravdy povedať a vstúpiť vám do svedomia, tak len klobúk vezmete a hajde…

Starý zastal na dvore, poobzeral sa a potom išiel k uličným dverciam, ak by už tam strážnika nebolo, alebo ak by ho pustil. Otvoril dvercia a vystrčil hlavu na ulicu.

— Idete ho dnu! — skríkol naň strážnik a zatvoril mu dvercia pred nosom, a to s takým hurtom, že i stará vybehla na dvor.

— Prečo ma nepustíš? Nič zlého som nevykonal, ani som nikoho neokradol. Som, chvalabohu, zdravý. Ale vy tiež len tam svoju vládu ukazujete, kde nenačim. Bohdaj…

— Čušteže, preboha, lebo ešte zle obídeme! — chlácholila ho žena. — Dajte už pokoj. Čo sa stalo, už sa neodstane. Veď pán boh pomôže.

— Ale daj mi pokoj, lebo i teba hneď…

— Ja nedbám, keď si nedáte povedať, ale potom sa nežalujte, ak vás zoberú a odvedú do súdu.

Pri spomenutí súdu sa spamätal a hneď začúchol. Znechutený vrátil sa zas na dvor. Sadol si na klát, hlavu oprel o dlaň a sedel tak chvíľku. Čas sa mu veľmi pomaly míňal. Zunoval i to. Vstal hore, poobzeral sa po dvore, či mu netreba niečo opraviť. Dvor bol čistý a v poriadku, len čo ho vápno hyzdilo. Ale, hľa, v kúte za chlievom bola hŕba haluziny. Z jari kliesnil pri cestách moruše a v cintoríne agáty, tak sa mu haluzia nazbieralo. Hodná hŕba ich bola, i na tri vozy. Už ich dávno chcel posekať, ale nikdy nemal na to príhodnej chvíle. Teraz sa mu naskytol čas. Vzal sekeru a dal sa z chuti do roboty. Najprv okliesnil konáre od menších haluziek, posekal ich na drobno, aby boli dobré do pece a na ohnište. Hrubšie kusy odkladal na bok. Rovnejšie sa zídu na koly, krivé porúbe na polienka. Robota mu išla tak od ruky, že ani nezbadal, len keď už bolo poludnie. Ženy si tiež našli robotu. Mladá prala pri studni, stará zasa pod ústreším plátala. Malý Ondriško sa vše pridružil k starej, vše zasa k mladej materi. Nezabudol prísť tiež k starému otcovi, aby mu spravil zasa bič, lebo včerajší bol už dávno v niektorom kúte odhodený. Starý teraz nemal času s takou daromnicou sa prplať, poslal ho teda k starej materi, aby mu ho tá spravila.

S takou chuťou sekal haluzinu, až sa mu sekera hlboko zatínala do kláta. Pri každom zatnutí hrubšie kúsky lietali naďaleko od neho. Nejedno polienko zaletelo až k vrátam a tam taký lomoz narobilo, že ľudia zastávali na ulici.

— Čo sa to robí u Maliarov? — spýtala sa jedna zvedavá ňanička, zastaviac sa pri Ile Kuchárovie.

Iľa práve vtedy vyšla trochu pred svoj dom, ktorý stál oproti Maliarovmu.

Iľa sa puteľne usmiala. Bola známa ako veľká figliarka. A potom potichu povedala:

— A či neviete? Veď to u Maliarov cholera rúbe drevo.

Ňanička s nedorozumením, ba s istou bázňou pozrela na Iľu, ale keď videla zrkadliť sa pestvo na Ilinej tvári, tak porozumela a zasmiala sa.

— No, ale ty si len! Pozri ju len! No ale také! Vraj cholera rúbe! Komu by to len prišlo na um! — a zakaždým sa zasmiala, až jej oči nabehli slzami.

Iľa sa tiež rozchichotala. Potom však, keď sa už dosť nasmiali, Iľa povedala:

— Ňanička, aleže to nepovedzte nikomu, lebo starý báťa by sa na mňa na smrť rozhnevali.

— O to nemaj starosti. Mala by i čo vravieť, — a s tým odišla.

Ale zato v ten istý deň už celá dedina vedela, že u Maliarov cholera rúbe drevo.

Maliarova neobyčajná chuť do roboty neväzila len v pokání pre štrajk, ktorý sa mu tak nešťastne skončil, ani dlhá chvíľa nebola príčinou jeho rozohnenosti. Mal on k tomu ešte vážnejšiu príčinu. Očakával totiž príchod komisie a doktora.

— Keď ma budú vidieť, — myslel si, — aký som zdravý, mocný, tak jednoducho pošlú strážnika domov a mne dovolia chodiť, kam chcem, a robiť, čo chcem.

Nebola to zlá myšlienka od neho, len to bola pri tom chýbka, že nevedel, kedy prídu. A v takýto čas má človek obyčajne tú smolu, že ho práve vtedy prichytia, keď oddychuje. Potom sa už môže dušiť, ako chce, nik mu neuverí. Čo mal teda robiť? Musel sa sekerou ustavične rozháňať a len kedy-tedy si odfúknuť, i to len za ten čas, kým si do dlane popľul. Chudák, ešte sa i vtedy poobzeral a načúval, či ozaj neštrknú dvercia.

Už bol posekal temer celú hŕbu. Okolo neho ležalo plno raždia a polienok. Bolo to tak, ako keď pred pár storočiami odsúdenca zaživa na spálenie obložili už raždím a drevom. Už bol chudák úplne zmorený, spotený a k tomu ešte i hodný mozoľ nabehol mu na dlani.

Stará sprvu škodoradostne pozrela si kedy-tedy na muža, ako sa usiluje, ale potom, keď videla, že ustáva, a predsa sa pechorí, zavolala naňho:

— Čo sa už toľko namáhate? Máte času, nikto vás nenaháňa. Ešte ochoriete.

Maliarovi dobre padli ženine slová. Keď už doktor neprichodí, aspoň mu žena uzná. I ho poľutovala. Ale zato sa tváril, akoby nebol počul, a napäl si ešte zvyšné sily. Za chvíľku sekal s predošlou rezkosťou, i to len preto, aby si nemyslela, že len na jej slová čakal.

Práve vtedy, keď si už myslel, že už i tejto povinnosti urobil zadosť, a keď už chcel odložiť sekeru, počul zaštrknúť dvercia. Viac z pudu ako z povedomia takou silou zodvihol sekeru a potom zaťal ňou do konára, že odťaté polienko odletelo, a to práve popri doktorovej hlave, ktorý vtedy vstupoval do dvora. Doktor od ľaku odskočil na bok a v prvom okamžení sa nazdával, že niekto hodil doňho polenom. Práve chcel zavolať strážnika na pomoc, keď zbadal, s akou horlivosťou rúbe starý drevo. Maliar sa tváril, akoby doktora nebol zbadal.

— Báťa, čo to robíte, veď ste nás mali polenom ovaliť, — zavolal choleráš, ktorý práve za doktorom zatváral dvercia.

— Ale ja? — spýtal sa nevinne Maliar.

— Veď hádam nie ja?

— Vidíš, že rúbem drevo.

— Ale sa zato nemusíte vŕšiť na ňom. Tak sa oháňate tou sekerou…

— A čo budem, keď nemôžem ísť po robote.

Medzitým prišiel doktor k nemu.

— Jó napot, hát mit csinál, őreg? — prihovoril sa mu.

Starý podvihol klobúk, utrel si pot z čela a potom odpovedal:

— Veru ja nerozumiem, pán doktor, čo hovoríte.

— Spytujú sa vás, — vysvetľoval mu choleráš, — čo robíte?

— A ver’, pekne prosím, sekám, hľa, túto haluzinu, keď ma nepustia von. A veď mi je nič, tak keby ma už pustili…

— A ver’, pán doktor, — skočili do reči i stará i nevesta, — načim nám zarobiť si na chleba. Treba nám ísť do poľa. My máme z toho veľkú škodu i ešte ostudu.

— Mit beszélnek? — spýtal sa doktor choleráša.

Vysvetlil mu lámanou maďarčinou.

— A to nejde len tak. Kým nepríde odveta z Pešti, že môžete byť pustený, za ten čas nesmiete von ani na krok.

— Ach, bože môj, veď sme zdraví!

— To je mne jedno, to v Pešti rozhodnú.

— A dokedy to bude trvať, — spytuje sa stará.

— Neviem, môžbyť už zajtra, môžbyť napozajtre. Nie je tiež vytvorené, že potrvá i niekoľko dní.

Posledné slová doložil viac žartom, aby ich nastráchal.

— Jaj, bože môj, hádam len nie.

— Veru sa to môže stať. A ak bude dokázaná cholera, tak vás potom ešte o niekoľko dní dlhšie podržíme v zátvore, ak by na niektorom z vás vypukla.

— To nám len ešte treba. Ach, bože môj, bože môj, čo to len bude! — začala vykladať v zúfalstve stará.

— No, no, no, netreba hneď zúfať. To je nič. Aspoň si na staré dni trochu oddýchnete.

— To, to, to, treba nám oddychu. Ej, už nám ho len treba! To len pánom treba a tomuto starému penziášovi. To všetko pre jeho daromnosť. My, chudobné stvory, oddýchneme si už len tam na cintoríne. Do tých čias však musíme robiť, aby sme sa mali na zimu z čoho vyživiť a zaodieť.

Doktor ich vysvetlivky viac nepočúval. Prešiel s cholerášom po dvore. Obzrel, či je všetko poriadené a vápnom pokropené. Do izby nevošiel, ale si len cez otvorený oblok hlavu dnu vstrčil a tak poobzeral, či je všetko v poriadku. Potom sa ešte niečo spýtal choleráša a zatým sa vrátil domov.

Len čo uličné dvercia za sebou zatvoril, už tu obidve ženy vysypali celú spústu výčitiek na úbohého Maliara.

— Bolo nám to načim! Či sme nemohli žiť v pokoji a robiť si svoju prácu? Ale vám robota naveky smrdela, — sekala stará. — Teraz sa už môžete povaľovať.

— Veď je to len hriech od pána boha takýto deň stergať doma, — pomáhala nevesta svokruši. — Koľko sme si mohli za ten čas zarobiť. A tu sa povaľujeme už druhý deň a trovíme hotové. Ale keby len to, ale môže tu utiecť i týždeň.

— Nepleť, — odvetil jej starý.

Po hlase mu bolo poznať hryzenie svedomia, tak ticho, smutne to povedal.

— Čo? A či ste na vlastné uši nepočuli? — odvetila mu hneď v zapätí nevesta.

— Čože vám navariť na obed? Bude dobre hádam paprikáš teľací, čo? Zarobili ste si naň, — ťala mu stará do živého.

Prišlo jej práve teraz do umu, ako jej ohrdil zemiakovú polievku.

— Len si vykonaj svoje, ty staré ohreblo. Len ma zjedaj, však ma už nebudeš dlho trápiť, — odvetil starý a odložiac sekeru na bok, šiel tichým, smutným krokom do komory a zatvoril dvere za sebou.

Ženy, nevidiac predmet sporu pred sebou, zatíchli a vrátili sa každá ku svojej robote. I nastala tichosť, prerušovaná len nevestiným piestom a kedy-tedy Ondrejkovým džavotom, ktorý vše jednu, vše zasa druhú niečím unúval.

— Ach, bože môj, veď je už obed, — zvolala stará, keď počula zvoniť na poludnie.

A už i šla k rozmetanému raždiu, vzala z neho za náručie, ale pritom nezabudla zadudrať:

— Ani si ho len nepoukladal, ale ho nechal porozhadzované po celom dvore.

Potom vošla do pitvora, tam založila oheň. Onedlho už škvrčala masť na panvičke. Nasypala trochu múky a na drobno pokrájanej cibule a usilovne to miešala vareškou, aby zápražka neprihorela.

Zapražená polievka sa onedlho už parila v hodnej hlinenej mise, položenej na nízkom stole pod ústreším.

— Mara, poď jesť a doveď i Ondriška. Starý, poďte už jesť! — volala všetkých.

Mara odložila piest, ruky si poutierala do zástery. Ondriška vzala na ruky a tak potom pristúpila k stolu.

— A prečo nejde ten starigáň? Vždy sa dáva vyvolávať. Veď už poďte! — zavolala ešte silnejšie.

Nikto sa neozval.

— Kdeže sa podel?

— Veď išli dnu do komory.

— Idem poň, — a s tým sa už i zobrala.

Chytila kľučku, pritlačila ju, no dvere sa neotvorili. Zabúchala na ne päsťou a ešte skríkla:

— Veď už otvorte! Či spíte, či čo vám je?

Dvere sa len neotvárali, ani nepočula nijakú odvetu.

Mráz jej prešiel po tele. Hrozná predtucha sa jej zmocnila. Priložila ucho ku dverám, ak by predsa niečo počula. Nič. Pozrela cez kľúčovú dierku, tam tiež nič nezbadala.

— Mara, Mara! — vykríkla zdesene.

— Čo je? — pribehla nevesta ako bez duše. — Čo sa vám robí?

— Ten sa zaiste oželel. Ten si niečo urobil, — a zuby jej začali drkotať, akoby ju zimnica bola pochytila.

— Ale ba…

— No, už je tak. Či sa nepamätáš na jeho posledné slová: „Však ma už nebudeš dlho trápiť!“ — Ach, ja nešťastná stvora, čo som to len vykonala. Veď som ja to tak nemyslela. Ach, človek môj dobrý, ach, muž môj milý! Čo ste mi to len urobili! — začala vykladať.

— Tichšie buďte, mama, pobúrite všetkých susedov. Ešte nevieme, čo sa stalo, môžbyť, že len tuho zaspali, lebo…

Stará sa spamätala. Zatíchla. Ale triasla sa na celom tele.

— Ach, ako sa len k nemu dostať, keď sa zatvoril, — zabedákala a v zúfalosti zasa začala búchať celou silou na dvere.

— Nerobte taký hurt. Poďte, donesieme rebrík, oprieme ho na konci domu o stenu, tam je otvor na pôjd, stadiaľ potom môžeme zísť schodmi dolu do komory.

— A veru máš pravdu.

Ako povedané, tak i urobené.