ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Báťa Martin vidiac, že mu ani úsilné rúbanie nič neosoží, k tomu trpké výčitky a úštipky ženine a najmä ten nešťastný teľací paprikáš, tak sa ho bôľne dotkli, že ostal zmalátnený na tele i na duchu. V takomto stave utiahol sa do komory a aby mu ženy dali pokoj, zamkol za sebou dvere. Ľahol si na posteľ. Chvíľku sa premetával, potom zaspal. Počul on v spaní niečo, ako by ho boli volali, ale sa mu len akoby zo sna zdalo. Len keď už veľký buchot povstal, vtedy sa prebudil.

„Čo je to?“ — pomyslel si. Vtom počul nepokojné volanie ženino. „Čo sa stalo, že tak volá?“ — Vstal z postele a už chcel otvoriť, keď počul, ako stará volá na Maru. „Tá sa niečoho bojí,“ prešlo mu umom a postál trochu. „Hádam o mňa,“ pri poslednej myšlienke zostal ticho, až dych zatajil.

— Ten si zaiste niečo urobil! — počul zvonku.

— Aha, — a škodoradostne sa usmial, — však sa bojíš? No, čakaj, veď ti ja ešte trochu strachu naženiem. Viem, že ti prejde chuť ustavične dodievať do mňa. Just ti neotvorím, potráp sa trochu, — a na prstoch vrátil sa ku posteli a sadol si na ňu.

Ach, ako mu dobre padlo počúvať vykladanie ženino.

— Hľa, teraz som už i „človek môj dobrý“, i „muž môj milý“ a predtým len „korhelisko“! Počkaj len, veď ty to odpykáš. — Ale keď počul spomínať rebrík, vtedy sa znepokojil. — Kde sa len skryť, aby ma nenašli? — Poobzeral sa rýchlo, potom na jeho vek s neobyčajnou rezkosťou začal sa štverať hore schodmi na pôjd. Keď už bol na pôjde, bežal v protivnú stranu pôjdových dvier. Tam v kúte bola zložená poňva. Učupil sa za ňu a počúval, čo ženy budú robiť. O chvíľku počul šramot. — „Rebrík opierajú,“ pomyslel si. Tváril sa, akoby spal a len troštičku podvihol víčka, aby videl, čo budú robiť. I videl vykuknúť najprv hlavu ženinu, potom hneď zatým sa už celá vyštverala na pôjd. Za ňou to isté urobila i nevesta. Stará hneď bežala k schodom, ktoré viedli do komory, za ňou bežala i nevesta. O chvíľku zmizli.

— Jaj, bože môj, veď ho tu nieto! — počul z komory hlas ženin.

— A či sú nie niekde na pôjde, — hovorila so strachom nevesta. — Veď sme len tak prebehli, ani sme sa neobzreli. Ak by sa boli na niektorú hriadku…

— Jaj, čo to len hovoríš, bože môj, bože môj! Čo to len teraz bude! — bedákala stará. — Mara! Mara! Iď vopred!

— Ja nepôjdem, ja sa bojím.

— Tak mňa pusť, — a odtisla nevestu a stúpala hore schodmi.

Div, že nespadla, tak sa jej podlamovali nohy od strachu. Ako vystrčila hlavu z otvoru, s takým strachom obzrela sa po pôjde, že si srdce počula búchať v prsiach. Na pôjde bolo pološero. Na priečnych hriadkach, ktoré spájali ramená rohov, bolo všeličo navešané! Zdalo sa jej to také príšerné, najmä vrecia a rozličné šaty. Vyštverala sa s veľkou námahou hore a za ňou aj nevesta. Postáli chvíľku tesne jedna pri druhej, lebo boli od strachu akoby na jedno miesto prikuté. Konečne sa predsa odvážili a pohli sa vlečným, tichým krokom napred. Každú hriadku si obzreli so strachom, či ho nezazrú niekde visieť na povrázku. Takto prešli po celom pôjde, ale starého nenašli. Trochu im bolo ľahšie na srdci.

— Ale kde sa len mohol podieť, veď je predsa nie ihla, — pološepky hovorila stará.

— Ja sama neviem. V komore ich niet, tam sme každý kúsok prezreli, a tu ich tiež nieto… Aha, mama! — zvolala prekvapene odrazu, keď sa bola dobre poobzerala po kútoch.

— Čo je? Čo vidíš? — šeptala stará a hlas jej zmieral od strachu.

— Aha, tam v tom kúte, veď tam oni ležia, — ukazovala prstom na starého.

Stará pozrela v tú stranu a ozaj videla tam v pološere ležať niečo, čo sa podobalo chlapovi. Srdce jej zabúchalo od nepokoja.

Pribehli k nemu. Starý sa tváril, akoby tvrdo spal. Stará sa sklonila nad neho, pozrela mu do tváre a plece mu pomykala.

— Čo tu robíte? Vstávajte! — zavolala.

Starý sa tváril, akoby sa z tvrdého sna prebúdzal. Zamľaskal, zahundral niečo a konečne otvoril ospanlivé oči.

— Čo to vystrájate? Takto nás nastrašiť! Celá sa trasiem od ľaku, — dohovárala mu žena.

— Čo? Prečo? Čo sa stalo? — hovoril nesúvisle.

— Hľadáme vás už ako ihlu. Nazdávali sme sa už, že ste si niečom urobili, — prehovorila nevesta.

— Ale ja? Aha, však vás zlé svedomie hrýzlo. Vždy idete do mňa ako osy.

— Len ste nám vy vykonali! Ešte sa i teraz celá trasiem, čo som toľký strach prestála. Poďte hneď dolu. A čo ste sa tu učupili!

— Išiel som na pôjd. Tam reku nepočujem vaše jedovaté jazyky, a potom ma akosi sen prikvačil.

— Poďte už len dolu. Viem, že polievka vychladla. I chlapča, neviem, čo si už od tých čias nenarobilo, lebo ho je všade plno, kde je zle.

Zišli pekne-krásne dolu všetci traja. Starý šiel posledný. Stará sa, kým neprišli na dvor, i dva razy za ním obzrela, či ide za nimi.

Posadali za stôl. Nevesta si posadila dieťa na lono a tak ho chovala.

— Žena, a ty prečo neješ?

— Nemôžem, všetko ma bolí, tak som sa naľakala… Mara, keď sa naješ, zabehneš do apatieky a kúpiš mi za dvadsať halierov „tuhého ľaku“. Cestou môžeš sa zastaviť i u Krutošky, aby ma prišla trochu roztrieť, lebo nohy i ruky sú mi ako zmeravené a bolí ma celé telo. Musela sa mi krv zaseknúť.

V to odpoludnie mal báťa Maliar svätý pokoj. Ženy mu už výčitky nerobili, ba naopak, stal sa div divúci. Stará totiž poslala nevestu pred večerom do jatky po mäso a kázala jej spraviť paprikáš, lebo vraj treba otcovi sily nazbierať po tej chorobe. Sama variť, pravda, nemohla, hoci „tuhý ľak“ ju trochu rozohrial a Krutoška sa pousilovala poroztierať zaseknutú krv, ale jednako sa i teraz cítila ako dobitá a ľadvie i nohy pod kolenami ju boleli, akoby jej bol tam niekto britvou rezal.