ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň nastal u Maliarov mier. Ženám sa už nechcelo dudrať na starého. Boli bez vôle. Len tak sa tmolili po dvore a po dome. Práca im nešla od ruky. Stará, pravda, pozbierala na pôjde ešte akési klky a začala ich priasť. Ale v auguste priasť, keď vozy ustavične hrkocú do poľa a z poľa, keď v poli práca len tak horí, a ona má tu sedieť pod praslicou, akoby už bola osemdesiatročnou mamičkou Stehlíčkou, ktorá už nedovidí ani nevládze, tak už len od roka do roka sliní to vlákno.

Ani len susedia nedbali o nich. Tí tiež, len čo sa brieždiť počalo, už zapriahli do voza a šli do poľa a nevrátili sa len v pozný večer.

Baťa Maliar bol tiež akosi otrávený. Nikde si nenašiel miesta. Chodil po dvore len tak bez vôle. Pravda, poukladal raždie horko-ťažko, ale pritom stenal a vzdychal, akoby bohvie akú ťažkú prácu bol robil. Potom našiel niekoľko povesien priadze. Zmotal ju do klbka. Nalial do hrnčeka vody, klbko položil doň a potom položil si hrnček pod pazuchu a začal priadzu presukovať na motúzy.

Ale povedzteže vy mne, či je to letná robota? A to ešte pre chlapa! Veď to chlapi nerobia už len v hlbokej jeseni a v zime, i to na posiedke, kde sa dá i o všeličom pozhovárať. Ale teraz? Keby ho niekto takto videl, tak by sa mu hneď vysmial. Ani sa nezdržal dlho pri nej, tak sa mu zhnusila. Položil hrnček s klbkom na policu. Preň sa veru už môže močiť i do Kračúna, nedotkne sa ho.

Ale čo robiť? Hľa, najlepšie bude, keď si staré bačkory popláta. Začal sa teda s nimi prplať. Ani to mu nešlo od ruky. Kúsok kože, ktorý chcel upotrebiť na záplatu, bol ako drevo tvrdý. Šidlo nešlo doň, musel ho teda najprv močiť. Keď šil, pichol si šidlo i dva razy do prsta. Div divúci, že i to nehodil do kúta.

Ani len do jedenia im nešla chuť, len tak omáľali. Ani nepamätali, kedy by im bol býval taký dlhý deň, ako práve dnes. Nevedeli sa už dočkať večera. Konečne prišiel i večer.

Už boli odzvonili na večer, keď sa brali na odpočinok. Len keď tu počujú ceknutie dveriec a zatým rýchly krok sa blížiť. Začúchli. Čo to bude zas? Niekto silne zaklepal palicou na veraje pitvorných dvier a zatým ozval sa boženíkov známy hlas.

— Gazdovia!

— Čože je? — spýtali sa a vyhrnuli sa všetci traja do pitvora.

— Odkazujú vám pán doktor, že už môžete vyjsť von. Prišla odpoveď z Pešti. To vraj nebola cholera.

Tváre všetkých sa odrazu vyjasnili a jazyky rozviazali.

— Ja som dobre vedel, že nemám choleru, ale čože, keď mi neverili, — vravel starý.

— Ale beťah, nie cholera. Aká cholera! To nie len tak. No, a nás tu pre nič za nič zatvorili, ako by sme boli bohvie akí, — dudrala stará urazene.

— Len keď sa už skončilo! A či už tú ohavu búdku odvezú spred nášho domu? — spýtala sa nevesta.

— Rozkaz je vydaný, aby ju dnes odviezli.

— No, chvalabohu. Ale strážnikovi nikdy nezabudnem. Preňho som si rozdrapila sukňu, a to novú, len v máji kúpenú, keď som sa musela štverať cez vráta, čo nás ten čudák nechcel dnu pustiť. Tak sa tam rozhadzoval ani nejaký generál, a tu Mišo Sekanovie. Veď on nebude dlho oblečený. Vezme ešte i on motyku do ruky. Potom mu vyčítam, či sa to tak robí so svojím národom!

— Stará, — hovoril rezko Maliar svojej žene, keď boženík odišiel, — choď po kapseľu a polož mi do nej okruch chleba, slaniny a zo dve cibule. Nezabudni dať i trochu soli, aby som mal zajtra niečo na obed na poli. Ak by som zaspal, taže ma zobuď, aby som mohol včas odísť do roboty.

Jeho obava bola márna. Len čo sa počalo brieždiť, už sa báťa Maliar šmotkal po dvore. Nalial prascom do válova, sliepky vypustil z kurína. Potom, zapáliac si na fajočku, prehodil si kapseľu cez plece a ozbrojený potrebným náčiním vykračoval si ulicou von do poľa. Tak sa cítil ako znovuzrodený. A čudné je, ale je zato pravda, že mu ani len na um neprišlo závidieť penziášstvo iným.

* * *