ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno sa náš báťa rozhodne lepšie cítil. V noci sa dobre vypotil i pospal si. Pravda, bol hodne zoslabnutý, žalúdok mu tiež bol ani vyplákaný; údy, akoby mu ich bol niekto dotĺkol; v ústach mal chuť veľmi odpornú. No jednako proti včerajšku bolo s ním oveľa slávnejšie.

Jeho stará sa už dávno vrtela pri robote. Izba už bola vyriadená, zametená, taktiež i pitvor. Hyd bol tiež už nachovaný a prasce negrúlili, ale spokojne ležali a ich vyduté boky svedčili, že sa gazdiná už postarala o ne a nachovala ich.

Ležal nehybne na posteli a pozeral hore na začadené hrady. Veľmi mu bolo príjemne okolo srdca pri pomyslení, že je už von z nebezpečenstva. Nemal ešte veľkej vôle do tmavej komôrky. Zachcelo sa mu ešte zohrievať na tom božom slniečku. Veď sa ešte dosť naleží.

— Či ste sa už zobudili? — spýtala sa ho do izby vkročivšia žena.

— Už je chvíľka tomu, čo som sa precítil.

— Ako sa cítite?

— Lepšie mi je, len som trochu zoslabený a ako dobitý.

— Budete raňajkovať?

— Nemám chuti do jedla, len sa mi kyslé žiada. Keby si mala tanierik kapustnice, ale kyslej, čo len tak páli, tak by som si zachlipol.

— Čo tárate, kdeže vezmem v auguste kapustnice!

— Ľaľa, veď je tak. A či nemáš trochu juchy z kvasených uhoriek. Onehdy bola taká dobrá ako nakyslasté víno.

— To, len to, už ste uhádli. To vám len chybí. Veď ak by ste sa z nej napili, tak sa vám hneď vaša včerajšia paráda obnoví. Ja, keď si len na ňu pomyslím, už mi hurtuje tamdnu. To by len bolo! Ako môžete, starý človek, i také pýtať!

— Keď sa mi to žiada.

— Žiada. Veď ste hádam nie žena, aby ste zabažali. Počkajte len trochu. Donesiem vám hneď, čo vám načim. Navarila som dobrej rascovky, len tak vonia, môže ju i sám cisár jesť. Tá vám žalúdok zohreje i vám ho napraví. Niet lepšie pre takých, ako ste vy, nad rascovú polievku, — a s tým už išla do pitvora, aby tam z panvičky nabrala do taniera z vychválenej rascovky.

Doniesla mu ju k posteli.

— Sadnite si a zajedzte si. Počkajte, skôr musím pod tanier uterák prestrieť na perinu, aby ste ju nepoliali, lebo to od vás ľahko vystane.

Starý prežrel zo dve lyžičky a potom prestal.

— Hádam je nie dobrá? — spýtala sa urazená.

— Niežeby nebola, ale keby si mi kúsok chleba do nej namedlila. Mohla si smidku i uhriančiť.

— Hľa, veď som i mohla, ale či to všetko príde človeku do umu. Dobrá bude i tak, — a pritom rezala malé kúsky chleba do polievky.

— Dosť, dosť! Ktože to všetko stroví?!

— Len sa vy najedzte, to je hotový liek.

Vošla dnu nevesta. Pozrela na chorého.

— A veď ste vy už zdravý! — zvolala zadivene, keď ho videla jesť.

— A či mám ešte ležať? Veď hádam ma ešte nechceš vystrieť na dosku… Na, už nechcem. Podaj mi, stará, kožuch a kapce. Vstanem trochu, aby som sa povystieral, lebo som ako dolámaný.

— Veď ste si mohli ešte.

— Podaj mi len, nie mi je dobre ležať.

Podala mu. Vstal. Prešiel k stolu. Sprvu cítil takú slabosť, že sa musel držať postele. Potom sa stola prichytil, aby nespadol. Sadol si k stolu na lavičku. Ale tu tiež dlho nevydržal.

— A kde je malý Ondriško? — spýtal sa nevesty.

— Spí ešte ani zarezaný. Celú noc sa neprebudil. Ani len vody nezapýtal.

— Idem trochu von na slniečko, — a poberal sa drobným krokom od slabosti. Na dvore sadol si na slnečné miesto a zahľadel sa, ako sliepky hrabali na hnojisku. Kohút dvoril peknej bielej kochličke, ktorá, cítiac jeho priazeň, stále sa pridŕžala v jeho blízkosti. Obskakoval okolo nej a vše krídlami zatrepotal. Ona, akoby to ani nebadala, hrabkala ďalej.

Z ulice počuť hrkot voza. Zastal. O chvíľu zatým niekto zaklopal na vráta a zavolal:

— Otvorte!

— Kto to môže byť? — pomyslel si starý a zodvihol sa pomaly.

Zasa bolo počuť klopanie a volanie.

— Už idem, — zvolala nevesta a otvárala vráta.

Ale len čo ich trochu otvorila, už ich hneď i chcela zaklopiť.

— Len otvorte a neprotivte sa rozkazu, — zvolal strážnik a sám pomáhal vráta otvoriť.

Zatým hneď vtiahli kone dezinfekčný stroj s komínom. Podobal sa malému parostroju. Vonku na ulici pred otvorenými vrátami stála veľká hŕba divákov, ktorí s veľkou zvedavosťou čakali na neobyčajné udalosti, ktoré sa mali odohrávať v Maliarovom dvore.

Chudák starý mal z nôh spadnúť pri vide stroja.

— Čo chcete? Vidíte, že mi je už nič, — hovoril prišlému cholerášovi.

— Ja mám rozkázané, aby som všetko vyčistil, najmä šaty a periny mám od cholery v pare očistiť, — a s tým už i začal robiť prípravy.

Na povstalý ruch vyšla stará z pitvora na dvor. Pri vide čudného stroja ostala stáť ani Lótova žena. Od prekvapenia nemohla sprvu ani slova preriecť. A keď strojník začal si priprávať stroj, začala sa jej tisnúť krv do tváre, takže sčervenala, potom zas zbledla od zlosti. Začala dych chytať, akoby sa mala zadusiť. Konečne sa jej podarilo dych dolapiť a s tým i vyhŕkla z nej spústa nadávok a viet.

— Čo tu chcete? Nie sme my prašiví, ani svrab nemáme, aby ste nám šaty metali do pece. Beťah vás tam metal, aby vás metal i s tými, kto vás sem poslal!

— Žena, nehovorže tak, lebo sa ti môže ešte zle prihodiť, — chlácholil si starý ženu.

— A vy, starý korhelisko daromný, čušte. Veď ste vy vinovatý tejto našej potupe. Nechce sa mu ísť do poľa, do roboty. Nechám ho doma, reku, nechže sa mu stane po vôli, a tu, hľa, len jeden deň, a čo sa stalo!

Zahanbil sa starý, a to veľmi, keď naň tak žena vykrikovala, že bolo počuť až na ulicu. Sklonil hlavu, trochu sa zhrbil a drobným krokom odchodiac smutne povedal:

— Ale, stará, majže rozum, takúto hanbu mi robiť pred národom.

Starú už bol prvý nával jedu prešiel. Len teraz zbadala na ulici zhluknutý zvedavý národ. Aby trochu zašemotila, zvolala jedovatým hlasom:

— Akože mám hovoriť, keď sa nám taká potupa i škoda deje. Veď čo by anjel bol, i ten sa musí nad tou neprávosťou pohoršiť… Ach, bože môj, už i periny! — skríkla a už bežala.

— Mara! Mara! Kdeže si?

— Čo sa stalo, že taký krik robíte? — zvolala dobehnuvšia nevesta.

— Či nevedíš, čo robí choleráš? Veď už ide periny metať do tej prekliatej mašiny.

— Cit, cit, — šeptala nevesta. — Nechže ich vezme, veď sú to len otcove. Ostatné som ja už popratala hore na pôjd. Tam len nepôjde.

— No, len už robte, len si vyplnte vôľu! Nazdávate sa, že to osoží niečo? To je všetko len panský výmysel, aby i tým chudobu trápili. Môžete vy ver’ čo chcete, všetko nič neosoží, len čo pán boh chcú! No, len robte, len robte, — a začala plakať. — Len mi zahubte tie moje mozole. Veď je to všetko práca mojich rúk.

— Ale, ňanička, veď sa im preto nič nestane, — tešil ju choleráš.

— Akože by nie, keď ich tak oparíte a zasmradíte, — a utierala si oči. — Mara, — zašeptala neveste, — choď dnu a zober všetky šaty a odnes ich niekde. Nechaj dnu len starého nohavice a kabát, čo v ňom robieva a k tomu ešte zo dve staré sukne.

— Mara sa stratila, ale stará ďalej pokračovala vo vykladaní.

Medzitým, choleráš sa nedal mýliť vo svojom povolaní, ale pokračoval v práci s náležitou svedomitosťou a dôkladnosťou.

Keď už i z poslednej ošumelej sukne vyničil do knôta všetky bacily, vtedy prišla na rad druhá vážna robota.

Stará len teraz zbadala, že za strojom prišiel i druhý voz, na ktorom bol naložený veľký šafeľ haseného vápna a ešte jedná veľká, asi osemlitrová sklenica, ktorá bola naplnená žltkavou tekutinou.

— A teraz si musíte vy kdejaký kútik vykaliť, — povedal starej choleráš.

— A prečo? Či je hádam hnusne u nás? Či sú naše steny nie biele, akoby boli z cukru? — začala kričať urazená Maliarka.

— Ako čo by sme my ani inej roboty nemali, len ustavične kaliť, — pomáhala jej práve teraz prišlá nevesta. — Veď mi máme i inšie pred sebou. Hľa, i prať by nám bolo treba, a ešte sme ani konope nevytrhali.

— Mne je to jedno, či chcete a či nechcete. Poviem v obecnom dome, že nechcete, tak vám potom úrad dá vykaliť dom na vaše trovy.

— Ešte to by nám len bolo načim! A to všetko pre toho starigáňa, — dudrala stará. — Chudoba všetko musí. Keby to u notára, či by sa tam pani notárka chytila? Tam by bolo pomoci dosť. Avšak ver’, to by dedina platila? Ale my…

— Ako chcete, mne je jedno. Mne je rozkázané a vy si urobte, ako viete. Je vám… Čože ja… — a už sa poberal. — Nemusím sa ja vadiť s ľuďmi.

— Ale veď ja nie na vás, — začala stará druhú nôtu. — Veď ja, viete… Ale predsa to musí dopáliť, keď nám takéto narobia. Ak teda musíme, tak už len spravíme… Mara! Mara! Poď, chyťme sa do toho, aby sme to ešte dnes skončili, lebo čas nečaká, — obrátila stará, lebo sa bála, ak by ozaj z toho mohlo byť niečo nepríjemné.

— Chyť šafeľ, nech ho donesieme do pitvora. A vy, starý, mohli by ste doniesť vedro vody, lebo je husté, treba ho preriediť. A štetky sú kde? — spýtala sa choleráša.

— A či nedoviezli?

— Ja ich nevidím.

— Veď vám temer oči vykoľú, aha, tam sú pod strechou, — hovorila nevesta a už ich brala. — A to nové, novučičké.

Vo chvíli bolo náradie povynášané a kalilo sa o dušu.

Starého Maliara zasa čosi znepokojilo. Choleráš sa nepoberal domov, ale začal všetok dvor polievať vápennou vodou. Najmä smetisku sa dostalo hodne z toho. Onedlho nebolo takého kúta vo dvore, ktorý by nebol býval vápnom pokropený. Po tomto vykropení dvor bol celý biely, akoby bol snehom alebo páperím pokrytý, čo v auguste bolo niečo neobyčajného.

Susedy i sprava i zľava vše jedna, vše druhá prišli k plotu. Jedna prestierala na plot nejaký opratý uterák, druhá zas prišla zbierať raždie. Bola to robota len naoko, lebo sa ony tam viac zo zvedavosti ako z potreby pridŕžali, aby len čím viac videli, čo sa robí u Maliarov.

Medzitým z uličných divákov jedno chlapča sa vydriapalo na vráta a stade sa čudovalo, čo sa robí na dvore. Zrazu zvriesklo a spustilo sa vrtko dolu.

— Jajda, jajda, mamička moja! Jajda, jajda! Už viac nikdy! — vrešťalo.

Hrubý hlas strážnikov sa do toho ozval:

— Budeš sa tu liepať, potvora! Či nevidíš, že je tu cholera? A ak sa mi nepakuješ, tak ešte dostaneš zo dve.

Starý Maliar sa len díval a díval, čo sa to robí v jeho dome a dvore. Zašomral i zahrešil, ale len tak polohlasne a krútil hlavou nad tým prevráteným svetom a jeho bláznivými poriadkami. Takým sa teraz, úbohým, opusteným a potupeným cítil. Do izby sa neopovážil ani ísť. Bál sa, ak sa žena zasa na ňom vyvŕši. Ľuďom sa neopovážil ani do očí pozrieť, lebo sa nazdával, že každému vyčíta z očí výsmech.

Ale tento otupný stav netrval dlho. Ani nezbadal, len keď sa mu kolena dotkla malá rúčka Ondriškova.

Chlapča, ako sa vyspalo a najedlo, hneď vyciepkalo na dvor a ako zazrelo starého otca, bežalo k nemu. Strapatý bol, líčka od spania mal ešte červené a k tomu bol hodne zafúľaný, lebo ho mať ešte nemala času poumývať. I začal sa okolo starého otca obšmietať a ustavične pritom niečo švitoril. I jemu bolo čudné, čo sa to deje u nich. Vše sa zohol, jednou rúčkou chytiac sa starcových giat a druhou šmátral po vápnom zafŕkanej pôde. A keď mu už pršteky boli biele od vápna, zodvihol sa, ukázal ich starému a zvolal:

— Bäk, bäk, — čo malo znamenať: zafúľané.

Starý sa pri vide Ondriškovom znovu rozjaril.

— Už si sa vyhajal? — spýtal sa ho. — Jój, aký si bekaný! Poď, utriem ti noštek.

— Nece! — zvolalo chlapča a chcelo odbehnúť od neho.

Chytil ho za rúčku, potiahol k sebe a ručníkom mu utrel nos.

Dieťa zvrieslo. Zaiste mu musel noštek stisnúť.

— Neplač, počkaj, dám ti, — a hľadal v prusliaku, čo by mu mohol dať na ihranie. Vytiahol kus motúza.

— Aha, spravíme bič. Bude puk, puk, a pôjdeme hotó!

Vstal, šiel k plotu, odrezal z neho prút a uviazal naň motúz. Bič bol hotový.

Chlapcovi sa pri vide biča oči zaligotali. Rúčky vztiahol k nemu a zavolal:

— Daj, daj!

Starý mu podal bič a vrátil sa s blaženým Ondriškom na staré miesto, aby si zasa tam sadol.

Chlapča mávalo bičom na všetky strany a kričalo:

— Hí, hí, hotó!

— Nože tichšie, potvora malá, veď si mi malo oko vypichnúť.

Ale radosť starého netrvala dlho. Choleráš už bol dokončil prácu na dvore a išiel do izby pozrieť. A vtedy zazrel malého Ondriška, ako sa hrá so starým otcom.

— Človeče, máte vy boha pri sebe, keď dovolíte aby sa dieťa obtieralo okolo vás?

— A prečo? — spýtal sa starý.

— Ešte vraj prečo! Veď máte choleru, a tá sa chytá. Tak vy doprajete svojmu vnúčaťu, aby ju i ono dostalo? Odíďte preč od neho.

Obloky na dome boli pootvárané a tak nevesta počula každé slovo. Vybehla von ani bez zmyslov, lebo i beztoho bola na starého nahnevaná, že im toľko oštary narobil, chytila dieťa do náručia a pozrela zlostne na starého.

— Keby ste už len raz dostali trochu zdravého rozumu, vy… — a doložila nie najlichotivejšiu nadávku…

— Čo sa ti robí? Či ju vidíš? — zvolal urazený starý. — Či som ti ho volal a či čo? A či som nie v svojom dome? Ha?! — a začal kričať: — Ešte sa mi taká jedna…

Na krik vybehla i stará, nestihla pritom ani štetky zložiť z ruky. Práve sa už chcela pustiť do sporu, keď tu zazrela vápnom doriadený dvor a ešte i na dverciach kŕmnika belel sa veliký biely kríž a okolo neho plno väčších a menších okrúhlych škvŕn.

— Pre pána boha! Čo sa to robí? — zalomila rukami. — No, toto nechyroval ešte nikto, ako svet svetom stojí. Ach, bože môj, bože môj! Čo si len počnem, ja nešťastná stvora! Veď sa toto ešte nikomu nestalo-ó. Veď je to pre nás veľká potupa-á. Dom náš i dvor takto na maškaru obrátiť! — vykladala spevavo.

— Ja som vám hneď vravela, — začala jej nevesta dohovárať, — že to nebude dobre, ak ich necháme samotných. Mali ste vy, mamo, len zostať doma. Ale vy nie, a nie, nech vraj len skúsi, ako je to doma zostať. Tak, hľa, skúsili, ale i my s nimi. Ale tak je to, keď sa človek mieša do takej roboty, ktorá je nie pre neho. A kto si nedorobil za mladi, tak sa potom musí trápiť i na starosť.

— Uf, aby si tam i s lemešom, aby ti hneď zdrevenel, ty jedna naničhodnica! Ty mi budeš ešte… — vadil sa starý na nevestu.

Bolo by prišlo ešte i do hrubšieho, ale choleráš práve vtedy skončil robotu na dvore. Vzal veľkú fľašu s tekutinou a niesol ju dnu do chyže. Išli obe ženy za ním, aby videli, čo bude robiť s ňou. On, akoby ich ani nezbadal, pekne-krásne počal kropiť z nej, a to najprv v prednej izbe, potom pitvore, naposledy však i v zadnej izbe. Robil to tak dôkladne, že sa s tekutiny dostalo i povale i všetkému náradiu.

Ťažký zápach rozniesol sa po celom dome.

— Čo ste to narobili? Chcete nás vyhnať z nášho vlastného príbytku? Kto bude môcť obstáť v tomto smrade? — zalamovala rukami v zúfalstve stará.

— Všetko sa nám naberie tým smradom: šaty, periny, všetko to bude tam, — dokladala nevesta.

— Čo robím, to robím, — odvetil choleráš spokojne. — Ja viem, čo robím. Veď ma hádam sama obec poslala ta do Pešti, aby som sa tomu vyučil. To je nielen tak, ako si to vy myslíte. Nás tam na klinike všetko naučili, kde čo načim. I sme hľadeli cez sklo na tie drobné zvieratká, čo choleru robia. Nuž tak. Do mňa vy nebudete dodievať: takto alebo takto. Ja viem, čo robím, a mám i diplom. A keď príde sem pozrieť pán doktor, tak musí uznať, že ja viem, ako treba ničiť choleru. To je nie tak, ako sa vy nazdávate, ale to je tak, ako sme sa my na klinike učili. Veď ja som videl i tie bacily. To sú drobulinké zvieratká, čo choleru zapríčiňujú. Nuž tak. Ale vy len svoje, lebo vy neviete… Či ste vy videli niečo? Veď je to nie tak, ako keď Kľučiarka lišaj začituje…

Ženy sprvu boli trochu prekvapené nad toľkou múdrosťou, ale potom zasa, keď im smrad začal vŕtať v nose, počali poznovu hlasite svoju nevôľu najavo dávať. Ale to už teraz bolo všetko nadarmo, lebo dielo bolo už náležite zavŕšené a choleráš sa ponáhľal domov.

Starému sa zunovalo samotnému byť na dvore. Išiel teda pozrieť, čo tie dve dnu robia, pravda, nie bez istej obavy. Cítil sa vinovatým, a preto nemal smelosti postaviť sa rázne proti nim. Ako vstúpil dnu, poobzeral sa dookola. Videl vedro stáť naprostred izby. Vzal ho a niesol ho von.

— Čo ho nenecháte tam, kde je?

— A načo má tu stáť, keď ho už nepotrebujete?

— Načo, načo? Nuž nato! Prečo robíte, keď ste už penziáš? — odvetila stará posmešne.

Starému od jedu i od hanby krv udrela do tváre. Rozpajedil sa a skríkol:

— Teda, ja som penziáš? No, keď som, nuž nechže som! — a chytil vedro a hodil ho o zem.

— Jaj, bože môj! No, veď ste vy už zase vyviedli! — začali bedákať ženy, keď videli, ako sa rozčapla voda po izbe. — Čo teraz?

Rozbehli sa jedna v jednu, druhá v druhú stranu po handry a začali nimi chytať vodu a žmýkať ju do šafľa a pritom ustavične dodievali do starého, ba ešte i jedna druhej si počali výčitky robiť.

Starý však, nasršený, nečakal nové nadávky, ale vrátil sa do dvora a tam si dudral:

— Bodaj by ich i s potvorami! Či to kedy slýchal človek? Idú do mňa ani osy. Veď je to nie na vydržanie, a predsa hádam len som ja gazdom v mojom dome! — Toto posledné mu dodalo i sily i smelosti. Vrátil sa dnu a zavolal:

— Počujte, nedudrite už toľko, ale radšej prihotujte niečo, veď už mám skapať od hladu. Ani neviem, keby som mal niečo v ústach.

Ženy tiež už boli náležite vylačneli, a preto mu neodporovali, ale sa hneď dali do varenia. Rozumie sa, bez šomrania to tiež nešlo.