ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým, čo sa toto dialo u Maliarov, horná susedka až horela od zvedavosti. Videla ona, pravda, cez plot, ako choleráš kropil dvor u Maliarov, ale čo robil v dome, to zostalo pre ňu tajnosťou. A toto ju veľmi vábilo, lebo práve stadiaľ počula zavše výkrik a vadu.

— Tam sa musia neobyčajné veci diať, — myslela si. Zvedavosť stupňovala i povedomie jej súčinnosti, lebo veď ona si nabadurkala muža, aby oznámil, že je cholera u Maliarov. Chodila ani na tŕni. Nemala nikde pokoja. Rozmýšľala, akým činom by sa mohla dostať k nim, aby videla na vlastné oči všetko, čo sa dialo u susedov. Jej položenie bolo háklivé, lebo sa okúňala muža, čo by on na to povedal, keďže mu ona včera také strachy nahnala.

— Čo ti je? — spýtal sa jej muž. — Len chodíš sem a ta, akoby si niečo hľadala, a kde nič, tu nič.

— Čože by mi bolo, — odvrkla. Ale zato jej nebolo milé prihovorenie sa mužovo. — Len mi je čudné, keď si pomyslím, čo sa to robí u tých susedov. A to pre nič, za nič. Hľa, starý báťa tam sedeli na kláte i s malým Ondriškom akoby nič a bič mu oprávali.

Paľo sa mrzute poškrabal za ušami a povedal:

— Veď je tak, — a to si ty všetkému príčina.

— Čo? Ja?

— A ktože? Či si mi nehúdla ustavične o tej cholere? A žeby som len išiel a takto, toto. Ja som sa dosť zdráhal a vravel, že mi nenačim, ale ty len svoje. Také si mi strachy nadháňala, až mi už začala husacia koža naskakovať.

— Veď vy mi hneď zakaždým, že som ja príčina. Nemuseli ste ísť, veď ste chlap. A potom, veď to bolo i strašné, ako ich napínalo, ako stenali. Nazdávala som sa, že hneď tam dušu vypustia. Ale teraz, keď je už dobre, ďakovať bohu, dochodilo by, aby z nás niekto išiel ich navštíviť, lebo v noci, keď som bola na dvore, počula som kroky i hovor od humna. Tak to zaiste boli ich pozrieť. A ak by bola išla ta i nižná suseda, čo, ako ju poznám, sa toho ani nezdržala, lebo ona všade musí dôjsť, kde sa niečo prihodí, tak viete, dochodilo by i mne ísť, lebo ináče si môžu o nás všeličo pomyslieť.

— Veď však si sama…

— Veď som, čože som? Len to som, aby sa oznámilo, že by sa nerozšírila. Ale to som nie, aby sme ich nechali bez pomoci. A potom, viete, i bojím sa, ak by na nás mysleli, že sme my všetkému príčina. A na to by ľahko mohli prísť, ak sa odtiahneme. Musíme, viete, tak ako druhí, aby potom na nás neukazovali.

— Hm, ty máš na všetko kadenciu. Čo ja dbám. Urob si, ako vieš, ale aby si sa nepreriekla.

— No, to by nám ešte chýbelo. Veď som hádam ešte pri zdravom rozume.

— No, veď tak, lebo…

— Nebojte sa, — uspokojovala ho už veselo.

Bola rada, že muž už privolil. Prehodila si ručník. Vzala sebou hodný spuštiak mlieka a už kráčala rýchlym krokom von do humna, aby sa tadiaľ mohla priplichtiť do Maliarov.

Práve vtedy dojedali Maliarovci bôbovú polievku. Sedeli pod ústreším na malých stolčekoch za nízkym stolom.

— Pán boh daj dobrý večer a daj vám na dobrý úžitok!

— Daj bože! Poď medzi nás, — núkala ju stará.

— Ach, ďakujem pekne, my sme už po večeri. Prišla som vás vidieť, ako ste, reku. Len sa to za amen všeličo pridá.

— Veru, veru, — odvetili ženy.

Starý si pomaly nabral z misy lyžicou a nepovedal ani slovo. Mrzelo ho veľmi ustavičné vypytovanie. Ani len nepozrel na ňu.

— Doniesla som trochu mlieka, — hovorila trochu ostýchavo, — ak by sa báťovi bolo zažiadalo. Prijmite vďačne, — podávala spuštiak starej.

— Ďakujeme. Načo si sa len ustávala, veď to nebolo treba.

— Aké ustávanie, máme ho, a potom i my môžme…

— Ďakujem, a ste zdraví? — spýtala sa zasa stará a vzala podávané mlieko do ruky.

— Ta sme ešte do tých čias, nič nám nechybí. Ale sa to len narobilo u vás. Hľa, i dvor zvápenili. Kto to len slýchal? — začínala už hlbšie.

— Ej, ver’, kto to len videl, nás na taký posmech doniesť! A ešte nám i takú škodu a prácu narobiť, — doložila nevesta. — Keby bolo zač, ale, — zastala a potom doložila: — Ešte i periny i šaty sme si museli dať do tej mašiny. Bohdaj by bola zhorela!

— Čo nepovieš?! No, toto je predsa len k bohu volajúca krivda, — a pľasla rukami od zhrozenia nad takou velikou krivdou. — A ste hádam i kalili dnu? — a nahla hlavu napred, aby lepšie videla. — Veď ste len nedávno riadili.

— Pravdaže sme, ale tu ti nám len rozkážu, vraj musíme, tak čo? Protiviť sa nemôžeš, museli sme sa teda do toho oddať. Ľahko je tým rozkazovať, ale nám, čo robíme! Ale keby len to, tak nech by ho mútna voda vzala, ale nám ten choleráš ešte i akousi vôdkou všetko zafŕkal. To ti tak tam dnu smrdelo; no, na spadnutie.

Suseda sa medzitým priblížila až k pitvorným dverám a za ňou, to sa rozumie, išla i nevesta.

— Poď dnu, — volala ju nevesta.

Nedala sa dva razy núkať. Už pri vchode len akoby zatajene dýchala, aby jej od smradu, ktorý jej nevesta predpovedala, zle neprišlo. Ale na jej nemilé prekvapenie zápach už bol vyvetraný, takže sa len málo cítil.

— Ale veď sa to temer ani nečuje, — prehovorila s náterom sklamania.

— Chvalabohu, už hodne vypáchlo, — odvetila natešene nevesta, — ale vieš, sprvu, stvora božia, som sa nazdávala, že hádam i do týždňa nebudeme môcť dnu bývať. Najväčšmi bolo mi ľúto perín, a preto…

Pozrela na susedu, zbadala na jej tvári zvedavý a pritom nepríjemný výraz. Zasekla sa. Nechcela jej povedať, ako odvláčila na pôjd, čo len mohla, pred kropením a parením.

Suseda zbadala, že Mara chce niečo zatajiť pred ňou, ako by jej nedôverovala. Možno, že ju i potvára. Pri tejto myšlienke stŕpla, akoby jej boli mravce prešli po tele. Sklopila oči a potom sa rýchlo obrátila k obloku.

— Ale sa tu až tak jagá všetko od čistoty. A nevidieť na stene ani na povale ani len jedného žida. Museli ste mať dobré štetky a vápno.

— Čo sa toho týče, to už bolo. Nové-novučičké nám doniesli z obecného domu. Vápno bolo tiež, ako sa patrí.

— Je pravda, mali ste oštaru, ale teraz už máte hotové. Nemusíte mať starosť o jesenné kalenie. Budete už na pokoji do Kračúna.

Pri posledných slovách sa zasa obrátila tvárou k Mare a pozrela na ňu smelo a s úsmevom.

— Tak je, ako vravíš. Ale ja by som to predsa nebola prijala ani za neviem čo, hoci som chudobná stvora. Ako len mohli z takého ničoho narobiť takú oštaru. Kto im to len posvietil?!

— A ktože by, — skočila jej suseda do reči zasa znepokojená a šibla pátravo na ňu, či sa niečo už nevyzvedelo. — Veď ti to teraz tak. Či môžeš niečo zatajiť? Všetko vyňuchajú. Vysnoria skôr než sa najbližší susedia dozvedia. Ja sama som sa len od Katy Vrtáčky dozvedela, keď sa to už národ zbehával, čo sa deje u vás. Ja som vtedy bola v humne, vyberala som tam cibuľu. Nájdu sa už i struky bôbu suché, tak som ich pooberala, kým reku stačím, lebo keď sa veľmi struk vysuší a potom namokne, tak sa potom ľahko rozškerí a potom bôb vypadne. Tak vidíš, najbližší susedia sa pozdejšie dozvedia, ako tí, ktorí na konci ulice bývajú… Ale som sa už hodne rozkrákorila, bude ma už môj starý i hrešiť.

— Veď si sa len mohla meškať ešte.

— Ach, idem len. Roboty vyše práva. Koľko ráz si hútam, kde sa len toľká berie. Človek sa nazdáva: no, teraz už budem mať trochu odpočinku, — a tu, hľa, len čo si pomyslíš, už sa naskytne i dvoje i troje, takže si nestačíš ani len minútku sadnúť.

Medzi hovorom poberala sa tichým, voľným krokom. Mara ju vyprevadila a dosviedčala jej:

— Veď je ono tak.

— Len keď ste už lepšie. Keď len pán boh pomohol! Škoda by ich bolo ešte. Človek sú, pravda, už vo veku, ale zato pri sile. A kdeže sú? — spýtala sa idúcky.

— A boh vie, kde sa titlú, — odvetila Mara trochu nevrlo.

Ešte jej neprešiel hnev na svokra.

— Musím sa len tak prekĺznuť, — zašeptala, — aby ma tu strážnik nezbadal.

Práve chcela už odbehnúť, keď tu stará vyšla von z komory a niesla už umytý prázdny mliečnik.

— Ta sa už poberáš? — spytuje sa jej. — Veď si mohla ešte zostať u nás.

— Nestihnem, — odvetila šeptom a poobzerala sa, či ju nik nevidí v Maliarovom dvore.

— Keď sa už tak ponáhľaš, tak si vezmi aspoň mliečnik. A ďakujeme ti.

— Eh, za málo! Čo len to! I druhý raz vďačne, ak bude potrebné, — a s tým popchla krok a onedlho sa stratila.