ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nech bolo, kde bolo, na javisko vystúpil rečník a uvidel toľko obecenstva, že sa až uľakol — tisíc ľudí stálo v sále, samí baníci. Fajčili, rozprávali, smiali sa. Na rečníka len tak pohliadli, vypočuli niekoľko slov svojho vodcu, ktorými rečníka predstavil, ale nezatíchli, zabávali sa ďalej. Rečník tiež ako by nič; postavil veľkú krabicu na stôl a keď vytiahol z vreciek dve fľaštičky, lyžicu a lievik, baníci sa rozosmiali: „To je čudná prednáška,“ vravel jeden, stojací pod samým rečníkom. Keď rečník otváral krabicu, hľadeli zvedavo… a on z nej vytiahol — domáceho zajaca. Jaj, to bolo smiechu, kriku a vtipov slušných aj neslušných. Iný rečník pravdepodobne by už s javiska utiekol, ale tento ako by nič, nezamračil sa, neusmial hľadiac si svojho.

Potom podal baníkovi najbližšie stojaciemu fľaštičku. „Čo je v nej?“ opýtal sa. Ten okoštovavši vravel: „Nič, voda.“ Všetci sa rozosmiali. „My pijeme pálenku, nie vodu,“ vraveli niektorí.

Kol rečníka bolo niekoľko baníkov ku pomoci. Jeden držal zajaca, druhý lievik. Rečník nalial na lyžicu vody a lievikom vlil ju zajacovi do hrdla; sklonil mu hlavu, aby mohol vodu preglgnúť. Baníci, pozorujúc, čo rečník robí, trochu zatíchli. Zajac sebou hádzal, naraz vyskočil baníkovi z rúk a skočil s javiska dolu. Hoj, to bolo smiechu a kriku; celé shromaždenie sa pohlo z miesta, každý chcel videť zajaca.

„Chyťte ho!“ zvolal rečník. Chytili a podali mu ho. „Čudná prednáška,“ povedal zas niektorý.

Rečník podal druhú fľaštičku baníkovi pod javiskom, aby okoštoval.

„Pálenka a dobrá,“ vravel hlasite baník.

„Pálenka, to je to pravé,“ kričali niektorí. „I nám dajte okoštovať, tak tri deci naraz,“ vraveli zas iní. Veselo a hlučno bolo v sále.

Rečník nalil plnú lyžicu pálenky zajacovi do hrdla, zas mu hlavu sklonivši, aby mohol dobre preglgnúť. Hneď potom sám zajaca chytil za uši, vyzdvihol do výšky — bezvládneho, mŕtveho…

V tom okamihu uvidel divadlo zvláštne, prvý ráz v živote — tisíc dokorán otvorených úst a dva tisíce vyvalených, vydesených očí. Tíško ako v kostole…

„Vidíte, čo pijete,“ riekol skoro šeptom. „Jedna lyžica pálenky lebo dve lyžice vína lebo štyri piva.“

Poklonil sa a bolo po prednáške. Položil mŕtveho zajaca celou dĺžkou na okraj stolu a poodstúpil na bok. Poslucháči stáli nepohnute a hľadeli na mŕtve zviera, stále majúc ústa otvorené a oči vydesené. Naraz vypukli v hlučný hovor. „Jed, darmo, jed je to, jed, jed…“ Ešte vo dverách sa obracali za mŕtvym zajacom a vrteli hlavou. „Jed, darmo, jed je to, jed, jed…“