E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Suplikant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

2. Pekne prepytujem, ja som nie „žobrák“

„Nepáľže tak, nepáľ, ty Jánovo slnce, nestrieľaj tak ohnivými lúčmi, veď ony nemilosrdne opekajú zelené lístie stromov, bujnú trávičku, krásne kvietočky — a chudáka suplikanta!“

Tak som vzdychal tretieho dňa po mojom odchode z Miškovca, uberajúc sa už treťou stolicou, širokým dlhým poľom, od Polhory do slávneho slobodného kráľovského mesta Brezna.

Nehupkal, neskákal som už ako v prvý deň mojej suplikantskej púte; vliekol som sa pomaly, prekladal nohu na nohu lenivo — ako obarená vyžla. Pot sa mi lial z tvári, ako z dachu jarčeky, keď sa príval zacedí; tvár mi blnkala o závod s tým slnkom, čo tak nemilosrdne dorážalo na mňa, suplikantského začiatočníka.

„Hej,“ myslím si, „predsa je i toto ťažký chlieb; ktovie, či mi bude k úžitku! Ako vidím, pečené holuby ani suplikantom do otvorených úst nelietajú, a dvojnohá ekvipáž či ,apoštolská jazda‘ tiež ma veľmi neteší.“

Čo ďalej stúpam, to ďalej zdá sa mi byť slávne mesto; vlastne ešte nikde nebolo vídať ani makovicu veže, ani dáky chobotík z neho; bo z tejto strany sa pocestný len vtedy spamätá, keď mu je pred samým nosom. No to som ešte vtedy neznal, a cesta moja nemala konca-kraja, čo i nebol div pri mojich zapuchnutých suplikantských nohách.

Nepokojné dieťa, žalúdoček môj, tiež začal nástrahy robiť, lamentoval, že od mestečka Tisovca ničoho sa mu nedostalo za podiel. Dosť upomínal som ho na krásnu cnosť trpezlivosti, ale tvrdohlavec poukazoval na svoju samostatnú vôľu, ktorá so srdcom a hlavou nič nemá do činenia. Vložil som ruku do vačku, aby som ho potešil cingotom dvoch grajciarov, pozostávajúcich ešte z roztopeného dvadsiatnika na dne krátera; ale on len mrmlal a mrmlal, že takto „cez sklo med lízať“ nechce.

Čo tu robiť?

Musím vystúpiť energične — spravím sa hluchým!

Po mesto Brezno nedržal som za hodné ani muknutím odpovedať na jeho dotieravé otázky.

Mohlo byť okolo dvoch hodín popoludní, keď dokyvotal som sa už raz do mesta — aspoň do predmestia slávnej Veňacie[10] pod Kliepku a či pod Klepuš[11]. Moje hladové nepokojné dieťa hneď sa trochu učičíkalo i zdrevenené nohy okriali, bo tu bezpečný chobot prístavu! Lež kam tu zamieriť? Do fary či do školy? To by som si dal! Tam by hneď z mojej knižtičky vyčítali, že táto stolica a toto mesto nepatrí do môjho suplikantského okresu, zvereného druhému vyslancovi slávnej miškovskej alumnie — a neboli by mi dovolili ani nohou kročiť po meste. Do hostinca ísť, hneď tu k „Zelenému stromu“? Načo? Prečo? Ten je pre mňa opálený, tu za dva grajciare nedostanem sa „na zelenú ratolesť“.

„Kritičné to položenie!“ ako vravíme.

Dumám, či by nebolo možné po krátkom odfúknutí len tak naprázdno sa vzchopiť a stúpať ďalej do stolice Liptovskej, bo tam by som bol už na svojej zákonnej pevnine a smelo rekviroval, abych hladom nezhynul. Ako však tento úmysel do formy uzavretia chcem vpratať, začne pán žalúdoček proti tomu slávne protestovať, abych predsa uvážil, že šesť hodín novej cesty o hlade nemožno urobiť a tak hoc všetci privolia, on nedozvolí.

„Potreba zákon ruší!“ pomyslel som si i sám, dodal som si srdca a len čo som sa prešmykol popod bránu ohradnej bašty, vtedy ešte hrdo sa vypínajúcej, hup! do prvého domu na štvorhrannom rínku! I začal som z dom na dom v slávnom meste tomto suplikáciu trímať.

Začiatok bol znamenitý.

Páni mešťania a ešte lepšie panie meštianky preukazovali krásnu cnosť štedrosti: tí môjmu vačku, tieto môjmu žalúdku. V každom dome, len čo odporúčal som svoju knižočku do lásky a štedrosti, usadili ma za stôl a ponúkali do desiateho rázu pánu suplikantovi tu tej premilenej bryndzičky, tam toho dobrého masla, inde zase tej sladkej kávičky. Desiatniky a dvadsiatniky, a to — čo by dnes bol div sveta! — strieborné dvadsiatniky tiež sa množili vo vačku. Groše by som ani nebol prijal, bo tie žiaden poriadny suplikant neprijíma, a papierov ešte vtedy nebolo.

A veru znal som to hneď i skutkom dosvedčiť, ako poriadny suplikant len poriadne dary prijíma.

Príhoda je krátka, vyrozprávam ju, či vlastne túto mal som len pripomenúť v prítomnej kapitole.

Vychádzam z domu, v ktorom pohostinná mladá meštianka kávičkou ma bola potraktovala; v ruke držím blýskavý dvadsiatnik, ktorý mi jej mladý manžel, len tak bez zápisu, do ruky vtisol a dumám:

„Za to si kúpiš peknú pípku a čo zvýši z toho, to bude pre pána Tesnošila, ktorý mi otvorené pysky čižiem sfercuje!“

Tu mi je pred nosom najnádhernejší sklep kráľovského mesta. Per se, nápis nemecký: „Fr. M. Grosshandlung[12]“.

Vkročím dnu.

Subjektov[13] — či ako už teraz im sa ľúbi pomenúvať, commisov — tu plno. Všetci galantne vysluhovali slečinky — či ako ešte vtedy tam znelo, „frajličky“ — ktoré prišli zásobiť svoju toaletu. Sám pán sklepu, „principal en chef[14]“ spomenutých subjektov, revidoval za písacím stolíkom svoje „Soll und Haben[15]“; na mňa vchádzajúceho šmaril okom cez zelené okuliare vždy usmievavé „vítam“, vstal hore, trel si ruky a že vraj:

„Čože ráčia rozkázať?“

Ja si vážne zastanem a bárs som sa pred krásnymi slečnami trochu i „ženíroval“ či hanbil, vytiahnem knižočku z kabátového vrecka a odkašlem si.

„Nič nerozkážem,“ poviem, „len prosím a osmeľujem sa túto alumnickú knižočku odporúčať do vašej svetoznámej štedrosti.“

Môj kompliment nedosiahol žiadaný účinok.

Kupcova tvár, ktorá sa pri mojom vstúpení do sklepu tak prívetivo usmievala, pri konci mojej reči vyzerala ako nakvasená dlhá uhorka. Na nej mihotali sa znaky sklamanej nádeje a ušlého „rebachu[16]“. Pán veľkupec sa naostatok spamätal, vzal z priečinku stolíka niečo a podal mi — groš.

Slečinky sa potuteľne usmievali.

To ma dopálilo.

Nazdal som sa, že mi krv preniká celú tvár; ústa sa mi zimnične striasli a riekol som:

„Prepytujem pekne, ja som nie žobrák!“

A tu šmarím opovržlivo groš, pochytím kupcovo pero a napíšem do alumnickej knihy:

„Pán Oklamátor, veľkupec v Brezne, 20 gr. str.“

Pán kupec, na ktorého prišiel rad zapáliť sa, povie srdito:

„Čo robia? Takú impertinentnú urážku si ja vyprosím!“

„A ja si vyprosím detto, by ste mňa, poriadneho suplikanta, považovali za žobráka a udeľovali mi — groš.“

I vstrčil som knihu na jej bezpečné miesto.

„Suplikant a žobrák všetko jedno,“ zavolá rozhodený pán Oklamátor, otvorí znovu priečinok a trasľavo podáva mi dvadsiatnik.

„Zadržte si to, pane. To vám bude miesto nádejného pri mne rebachu; ja ,žobrák‘ vám to darúvam.“

To povediac, obrátil som sa k usmiatym slečnám, spravil som hrdú poklonu a huš! zo sklepu, z ktorého ma sprevádzalo čosi, znejúce ako „impertinenter Mensch[17]“; ale ja na odmenu toho zanechal som tam srdečný sladostný smiech slečiniek, ktorý už teraz nedotýkal sa mňa, ale vymydleného pána Oklamátora.



[10] 10;Veňacia — názov ulice v Brezne

[11] 11;Kiepka, Klepuš — názov kopca a jeho úpätia pri Brezne

[12] 12;Grosshandlung — (nem.) veľkoobchod

[13] 13;Subjekt — (lat.) v citovanom význame obchodný pomocník, predavač

[14] 14;Principal en chef — (fr.) šéf podniku

[15] 15;Soll und Haben — má dať a dal

[16] 16;Rebach — v židovskom žargóne zisk

[17] 17;Impertinenter Mensch — (nem.) bezočivý človek




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.