ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hraniciach Zvolenskej a Liptovskej, a to zrovna na vrchu Čertovice, zastal si na druhý deň pán suplikant; utrel si pot z čela a zavolal vyvýšeným hlasom ako Mojžiš na vrchu ^[18]:

„Vitaj mi, zasľúbená zem, vitaj mi, Kanaán mojej suplikantskej púti! Približujem sa k tebe ako zákonný tvoj dedič! Ty si zákonná, vôľou pána profesora miškovského mne vymeraná zem na zbieranie štedrých darov pre výchovnú mater Alumniu budúcich stĺpov vlasti!“

To hovoriac, pán suplikant, t.j. ja sám osobne, mával som štyri švihy vo štyri strany sveta mojou na útok i obranu prihotovenou zbrojou, t.j. hlohovou palicou, akoby toto mávnutie, podobne ako uhorských kráľov, malo ma uviazať do majetku kraja, prestierajúceho predo mnou svoje vrchy i doliny.

Výjav s pánom Oklamátorom bol som už do hrobu zapomenutia uložil, iba môj nezákonitý predstih druhého vyslanca našej alumnie, t.j. včerajšie suplikovanie v cudzom okrese, vŕtalo mi trochu v hlave.

„Ale čo? Brezno nie celý svet a kamarát Psotányi môže miesto toho vysuplikovať z môjho okresu trebárs celú stolicu a bude mať vynáhradu!“ Takto som utíšil svedomie; len neviem, čo by som bol riekol potom Psotányimu, keby vskutku si bol takto z môjho vynahrádzal. No ale na ďalšie rozmýšľanie ani času neostávalo; len už stúpaj smelo ďalej!

Kolo deviatej večer dorazil som do Kráľovej Lehoty. Pohybujúc sa už na vlastnej pozemnosti, zamieril som kroky bez všetkého okúňania sa k domu pána učiteľa.

Zďaleka začul som už krik a veselé hlasy, ktoré sa ozývali z príbytku. „Radujte sa s radujúcimi!“ pomyslím si, rezko zaklopem a vstúpim dnu. Predmety, mihotajúce sa v pološere izby, nemohol som hneď rozpoznať, bo k tomu ešte naplnená bola dymom, akoby boli v nej uhliari míľu podpálili. Znak to, že sú teraz v škole žiaci, ktorým už i zapípkať je dovolené. Čeľadníci však tu zídení mali bystrejšie oči; bo ako som súdil z ich jednohlasného výkriku: „Hahaha, zase jeden z nášho cechu!“ — hneď poznali vo mne súdruha — suplikanta.

Študenti poskákali na nohy a znelo to z každej strany:

„Vitajte, vitajte! Skadiaľ ste? Na ktorú školu suplikujete?“

Pochytali ma za ruky, viedli ku stolu a ja som musel „stando pede^[19]“ na ich zdravie vypiť tak asi holbový hrniec — sadnutého mlieka či kýšky. Potom už nastal medzi nami obyčajný suplikantský diškurz: vypytovanie sa, kto odkiaľ a načo a kadiaľ suplikuje, aby od prvého okamženia vedel každý, s kým má šťastie tu byť i kde zase sa zísť.

Bolo týchto mojich kolegov zo šesť, jeden od druhého krajších, romantičnejších.

Sem sa im prišlo poschodiť od Kežmarku, Levoče, Prešova, Rožňavy atď. ku začiatkom Váhu, ktorého brehy našír i nadiaľ mali odtiaľto poprechodiť. Tvár ich bola ešte interesantnou bledosťou zaliata, znak to len nedávno užívaného alumnického „kostu“, a uhorieť tiež ešte nemali kde tak veľmi. Dajedným brneli sa už fúziky a brada pučala čiernym tenulinkým kvetom. Ja som bol medzi nimi najmladší. Oni boli sčiastky už „philosophiae a theologiae studiosi^[20]“ a ja „bonae spei adolescens^[21]“ — prvoročný „rétor“. Že som sa teda ako taký stal hneď hromozvodom ich veselého rozmaru, to nie div. Ostatne nechcel som im ostať, ani som neostával v ničom nič dlžen.

Medzi rečami dozvedám sa ich, ako tu v Lehote suplikovali, koľko od koho prijali, aký duch maďarónstva a či slovenstva veje medzi tunajšími pánmi „Maecenasmi^[22]“ a všeličo podobného. A oni mi charakterizujú pánov dobrodincov ako veľmi vďačných, pohostinných pánov patrónov a chvália si, ako dobre sa im vodilo.

„Najmä pán Kazányi,“ hovoril veselý a furtácky Bedárek, ktorý na levočské alumneum suplikoval, „je vtelená slovenská národnosť a dobročinnosť. Toho že neobíďte, braček môj, ba nechajte si ho naostatok, aby ste sa uňho čím dlhšie mohli pobaviť. On vás bude všakovým spôsobom skúšať, či ste pevný v myšlienke o svojej národnosti; ukáže sa vám ako zakorenený maďarón; bude proti slovenskému národu v maďarskej reči horlivo brojiť: ale vy sa tým nedajte zmýliť! Smelo postavte sa mu do očú; hovorte vždy po slovensky; brojte ešte horlivejšie proti maďarónstvu: tak šťastne vydržíte skúšku. On sa naostatok zasmeje, podá vám ruku, ponúkne vás pohárom starého desaťročného vína; zapíše do knihy zlatý v striebre a do ruky vám vtisne piatku.“

Ja som sa pekne-krásne poďakoval furtákovi Bedárkovi za dobrú radu. Rozprával som nato svoje dobrodružstvo, prihodivšie sa s pánom Oklamátorom, na ktorom sa celý chór suplikantov smial srdečne a opakovane. Potom ľahol som si za príkladom ostatných spať.

Spali sme, kde ktorý mohol, po študentsky, ale dobre.

Že mne celú noc nesnívalo sa o inšom ako o pánu Kazányim, o pohároch desaťročného vína a o piatich zlatíkoch v hrsti — to, myslím, pánom čitateľom ani pošepnúť netreba.