ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne teda bolo i mne dopraviť sa domov po výprave, na ktorú vypravil ma pán profesor tak nečakane, ktorá i minula sa tak nenazdajne rýchlo v pestrom dobrodružnom kamarátstve, ktorá i dokončila sa pre mňa tak neočakávane — úplným upevnením môjho národného zmýšľania. Obrat to v živote mojom rozhodný. Dumal som nazbierať len povážny peniažkový suplikantský štvrťdiel a požiť, popeškovať si veselo — a tu hruď mládenecká, plná, ťažká myšlienok i túžob pekných na celú budúcnosť života. Nie ako na nohách, ale ako s myšlienkami tými na krídlach preletel som naspäť bielohorské mestečká, Trnavu, Hlohovec, Nitru, Zlaté Moravce, Beňadik, Kremnicu. Na štvrtý deň k večeru zastal som na rínku v Banskej Bystrici.

Ale čože? Čím viac blížil som sa k domovu, tým viac tisli sa mi do hlavy i trudné myšlienky o neprekonateľnej próze prítomnosti. Ľahko bolo v prvom suplikantskom ohni a s dvadsiatnikom vo vrecku obkerovať dom rodičovský, ale teraz musel som predsa prísnemu otcovi na oči, vydať počet, kde som mu to zmizol, vydať počet, na čo som sa rozhodol prebudúce — a čo povedia rodičia na všetko? Skočil si raz do Dunaja, plávaj ďalej! A potom: rozhodnému slúži šťastie — rezko teda len napred!

Hm, rezko napred; ale veru unavené nohy vypovedajú službu. A tak obzerám sa po bystrickom rínku len za tým, ako by unaveným nohám nejak pomôcť. Naprostred rínku pri grante stoja dva plachtové koráby, totiž dva ozrutné, plachtami zakryté furmanské vozy, obrátené ojom na Horehronie, a furmani práve priprahajú.

„Hej, furmani, kdeže bude pánboh pomáhať? Či ma vezmete so sebou?“

„A čo by sme nevzali, mladý pánko? Nevezieme okrem krmu nič; ideme ešte len po železo hore do Hronca. Ale nocovať budeme ďaleko a len tak na valaštianskych pašienkach — nevieme, či sa vám to bude ľúbiť.“

Mne just to ľúbilo sa, bo Valaská už pri samom Brezne, cez ktoré mienil som prebehnúť tak na svite rána, abych nejak nezišiel sa so Psotányim, ktorý medzi tými trudnými myšlienkami teraz poznovu sa mi hrozivo zjavil, jakby tak ozaj i on svoju suplikantskú záhradôčku tu v Brezne doplietal, kde ja započal i dokončieval. Nuž ale už v mäkkom voňavom sene nazad voza — ležal som vystretý a dobre usalašený. Koráby sa pohli; čo i triaslo ma, to nič; driemal a spal som si po chuti; utrmácanému telu tak sa žiadalo. Či som ešte na dačo myslel a čo sa mi vo snách marilo, neznám. K večierku furmani kdesi i postáli, podhodili, napájali; potom prišla noc a asi o dve hodiny koráby zastali — mne spalo sa ozaj chutne.

Na úsvite zobudili ma, že už priprahujú a idú v stranu do Hronca. Popretieral som oči a skočil z môjho korábu na rovné nohy. V stranu na pastvisku blčala milo hrejúca vatra. Pri nej stál — kompán suplikant. Tu ešte len pretieram oči a pozerám, či to dobre vidím či nie — kompán suplikant nebol nikto inší, iba spravodlivý môj Psotányi, s ktorým kdekoľvek v svete vďačnejšie by som sa bol stretol, len nie tu pred Breznom, pred suplikantským revírom, vykoristeným na jeho škodu.

A môj milý Psotányi i víta ma otvorene, milo: „Poď, braček, zohrej sa, kvôli tebe priložil som na oheň, keď to tak škarede od tých hôľ fučí. Zahrejeme sa, pôjdeme spolu a ver mi, nikdy by som ti tak vďačným byť nemohol, ako práve teraz tu.“

„Ale ja,“ myslím si, „radšej bych bol už za Horou^[92], ako práve tu s tebou.“ Reč však obrátil som na inšie, abych pomaly vyskúmal, či ozaj ako dva kohúty na jednom smetisku oddáme sa jeden do druhého pre brezniansku suplikačku, a či bude možné vec miernejšie pokonať. Tŕpol som vždy, bo som vedel, že Psotányi je neukrotiteľný, kde mu ide čo by len o grajciar straty alebo výhry.

„Povedz radšej,“ vravím mu, „kde sa tu berieš pod holým nebom takto na úsvite?“

„A ty kdeže si sa tu vzal? Vidíš, toľko opatrnosti má i druhý človek ako ty. Keď ty predvčerom dopytoval si sa na druhý voz, ja som už pohodlne ležal v prvom. Počul, poznal som ťa, ale neriekol som nič, že ťa radšej ráno tu prekvapím. Ja som ťa kázal furmanom i zobudiť.“

„Pekné zobudenie,“ myslím si, „neviem, aké budú raňajky.“ A môj sok, zdá sa, naučený na to „lepšie za rána dačo, ako celý deň nič“, ide mi hneď nastoliť paštétu; nedá mi prísť ani k reči, rúbe hneď do živého:

„Bol som už i netrpezlivý, kedy sa prebudíš; bo chcel by som čím skorej byť na čistom, ako sa blížiť k mestu; chcel bych sa s tebou pokonať — straniva suplikácie v Brezne.“

„No, už som tam,“ hútam si. „Už ten zná o všetkom. Len kto skorej oddáme sa do vlasov, či ja jemu, a či on mne?“

Ale Psotányi po rozhodnom vyslovení slova suplikácie v Brezne prichodil akosi do rozpakov, ako má ďalej začať. Predbežne panovala teda ešte tichosť na mori; môž teda ešte čakať, kým búrka vypukne. A keď nato navrhol, aby sme zaplatili furmanom a dohodli sa sami medzi sebou po ďalšej ceste, milerád som pristal, že boj bude na otvorenom mori, a nie tu v blízkosti korábov, kde by spoluplavci prišli do pomykova, ktorej z dvoch bojujúcich stránok pomáhať alebo ako búrku utíšiť, by aspoň lievče z korábov neprišli do nebezpečenstva, že budú z korábu strhnuté a polámané.

Šli sme teda ďalej, a to — mlčky, ba mlčiac dostali sme sa skoro až k samému Breznu. Pri pohľade na Brezno však zdal sa Psotányi zbierať dovedna všetku silu ducha. Len ako už započne? I započal:

„Vieš, braček, toto premilé Brezno je moje rodisko.“

„Aha, tak je,“ myslím si, „Brezno je jeho rodisko. Lenže pripomínam si to pripozde, pripomína mi vlastne on, že tu bude na svojom smetisku; rozkáže si trebárs mestským drábom, aby ma vyhodili z neho na psom drúčku.“ A akú v ňom môže mať moc, potvrdzujú mi ďalšie jeho reči:

„A vieš, bárs mať moja je už chudobná vdova na penzii, ale otec bol radným pánom. Som spriatelený s celým mestom, s tými najprednejšími. Vidíš… vidíš… uznáš mi… že by mne tu ťažko bolo tak po meste suplikovať — a — a…“

Začalo mne teraz svitať na deň. Pomohol som mu z rozpakov: „Teda ty, hádam, žiadaš, abych ja tu suplikoval po meste?“

„Uhádol si, brat môj; viem, že to urobíš; preto uvítal som ťa hneď s tým, že som tomuto nášmu stretnutiu sa veľmi povďačný. Vytrhneš ma z veľmi nemilého mi postavenia, usporíš mi mnohé trpkosti.“

„Ale ja? Ja ti po Brezne viac suplikovať nebudem.“

„Nebudeš, nebudeš? A prečo nie, veď tu dostaneš pekný groš; veď… veď moja mať utopí ťa v žinčici, nakŕmi ťa dobrými bryndzovými haluškami.“

„Za žiadnu cenu tu nesuplikujem.“

„Nie? Ani keď ťa pekne prosím? Ani keď ťa nepustím ďalej, kým mi to kvôli nevykonáš? Ani že som ti vždy dobrý bol a zase donesiem ti do Miškovca oštiepok?“

„Ja viac nepôjdem do Miškovca, pôjdem do Levoče.“

„Pôjdem do Levoče i ja.“

„Sem teda ruku, že pôjdeš.“ Psotányi ju podal ochotne; nepustil som ju; pozrel som mu do očú a doložil: „Ale suplikovať po Brezne predsa nebudem.“

„Ale prečo nie, keď ti už všetko sľubujem?“ zvolal tento temer zúfalo.

„Preto, že som ti vopred všetko posuplikoval, iba faru a radný dom nechal.“

Kto bol radšej ako Psotányi, keď vysvetlil som vec! Mamička jeho ešte radšej bola, keď asi o pol hodinky vyratúval som domy a kde ako ma častovali. Chudere slza v oku zahrala, že aspoň v rodnom meste nevyjde tak celkom najavo, ako syn radnej panej musí doberať suplikáciou, čo z domu či zo skromnej penzie nedochodí. Že však vedela česť vzdať i suplikantovi, to dosvedčila, keď k plnej mise pirohov usadila mňa suplikanta za vrchstola.

Na druhý deň zatým sedel som už doma pri haluškách, ktorými mamička mienila pomeriť rozhorleného otca so synom pobehajom. Otec totiž ešte v deň môjho odchodu dorazil podvečer do Miškovca. Držal prelekcie pánu profesorovi, že bez vedomia rodičovského vypravil syna po svete; povyplácal všetko; pobral háby moje; vymenil i testimonium^[93]. Ešte i po mojej doprave domov dal sa uchlácholiť iba tým, že odobral odo mňa v poriadku moje účty a nadto i maličký zvyšok štvrtiny. Predsa hundroval, že neskúsenému a ľahkomyseľnému mladúchovi mohlo sa i zle povodiť. Pri takých okolnostiach nesmel som ani ceknúť — o Levoči.

Prázdniny predsa blížili sa ku koncu. Čím viac som v príhodných hodinách zábavy rozprával otcovi o priebehu mojej suplikačky, tým viac rozjasnievala sa jeho tvár. Tu i tu doložil: „No, takto predsa bude z teba dačo!“ Konečne doložil som mu ja vec — o Levoči.

Otec sa zamyslel; zdal sa čosi prísne a naozajstne rozvažovať, ale potom dľa svojho zvyku i vypovedal: „Sám tak myslím, že je tebe potrebné oddať sa na vyššie vzdelanie — ak budeme mať k tomu prostriedky. Vidíš, abych ťa vymenil z Miškovca, prinútený som bol urobiť pôžičku, a to na dedičstvo tvojej matky, ktoré je ešte len v závete na papieri. Z učiteľstva just len toľko máme, čo zjeme a čím sa dosť chatrne odievame. Potrebný groš do Levoče z toho odtrhnúť nemožno; vysuplikovaný zvyšok nepostačí ti ani na začiatok. Abych nemusel požičiavať a úrokovať, pôjdeš dokončiť rétoriku, kde najbližšie — do Oždian.“

Pripomenutie Oždian, chatrnej to dedinky s klesajúcim maďarským gymnáziom, náramne ma zarmútilo; chodil som s ovesenou hlavou za tri dni.

Na štvrtý deň bolo všetko hotové do Oždian. To všetko záležalo z jedného batôžka a z kapseľky. Batôžok so šatami a perinkami dvíhal sa ponad hlavu ženičky, ktorá ho mala niesť na chrbte. Kapseľka s postruhníkmi a s Cicerónom opálala sa pri mojom boku. Otec ako strážny duch stál nad všetkým, aby sme nič doma nezabudli; v jednej ruke držal paličku do cesty hotovú, druhou ešte ohmatal vo vrecku vysuplikované peniaze, aby sa presvedčil, že sú vskutku tam. Mamičke šlo do plaču, keď videla, ako z nechuti poberá sa i synček.

„Bože, bože, či naveky ostanem v tých Ožďanoch^[94] zahrabaný!“ začal som smutnú odobierku z domu.

„Veď si predsa mohol ešte raz na to moje dedičstvo požičať, a dať ho do tej Levoče, keď tak chce,“ vyčitovala matka otcovi. „Akože ti pôjde, chudák, keď sa mu tak naskrze nechce?“

„Už ináč nebude; sme na ceste,“ hovoril otec. „Ale, syn môj, veď uznávam i ja, že dobre chceš a hovorím ti i, máš sa vzdelať za hodného syna národa — ale uč sa konať i to, čo káže nutnosť slovenskej chudoby. Konanie toho, aby som ti obľahčil, nechal som na túto poslednú hodinu, o čom včera dostal som list z Prešova. Počujte. Dedičstvo matkino po jej nebožkom bratovi, prešovskom profesorovi, dostaneme na budúcu jar v hotovosti, a to bude dosahovať viac sto zlatých. Práve ak by sme ho vopred strovili, bola by radosť krátka. Lepšiu vám ju chcem pripraviť. Na takto rok vyšlem ťa i s matkou na príležitosti — do Levoče, abys’ ju neopustil, kým nedoštuduješ. Krem toho povedal tebe, synak, pán redaktor ,Slovenských národných novín‘, že kdekoľvek budeš, ta ti bude posielať ,Noviny‘ i ,Orla‘. To nech bude teraz radosť tvoja. — Mať naša, zbohom sa maj!“

Pobozkal matku na tvár, zatým ja jej ruku a ona zase mňa v tvár. Šli sme — cez Ožďany do Levoče. Bo otec dobre predpovedal; všetko bolo tak! Do roka boli „Národné noviny“ s „Orlom tatranským“ mojou a kolo mňa zhromaždených vrstovníkov radosťou; po roku šiel som nie sám, ale i s druhými, ktorým Štúrove noviny oči otvorili — do Levoče. Tam sme potom žili, tam sme sa vychovali, keď i nie všetci za sokolov a orlov, no všetci za verných národa synov!