E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Suplikant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

4. Ja a pán Kazányi, či kde ti dávajú, ber, kde ťa bijú, utekaj

Sotva slniečko na druhý deň poľúbilo osadu Kráľovu Lehotu a moji súdruhovia smižno pobrali sa preč, vstal som i ja a obliekal som sa — za hodinu.

Vyleštil som čižmičky, že poligotávali sa ako zrkadlo, prišil som gombičku na nohavičky, bonžúr vykefoval, vestu a nášijník ponaprával, vlasy zaokrúžil — akoby ma zo škatuľky boli vyňali.

Tajomstvo takýchto neobyčajnejších príprav ležalo v tom, že Bedárek včera naspomenul i spanilomyseľné slečinky, prekvitajúce ako ruže v tunajších panských domoch. Mne však ešte v pamäti bolo, ako usmiali sa slečinky breznianske, keď som z cesty trochu neogabaný do veľkokupectva bol vstúpil. No — a pred pána Kazányiho tiež nechcel som len tak lecijak predstúpiť. Od usmievajúceho sa pána učiteľa odobral som sa s tým, aby ma ani k obedu nečakal, dúfajúc, že u štedrého pána Kazányiho ani obed ma neminie.

Posuplikoval som si to už smelšie vo vlastnom revíre a keď na veži posledná predpoludňajšia hodina odbila, dostal som sa k bielenému domu pána Kazányiho. Vo dvore ešte raz prerectoval som si slovenskú komendáciu[23] knižočky. Srdce mi trochu neobyčajnejšie bilo, bo ho tá skúška máličko omínala; ale bol som presvedčený, že v nej víťazne obstojím — a dodal som si chuti, hovoriac: „A čo by som pri zastávaní mojej drahej národnosti i suchoty hrdla dosiahol, veď’ si ho ovlažím pohárom desaťročného vína; len teda do toho.“

„Boh mi pomáhaj!“ zašepkal som ešte raz vrúcne a zaklopal som na pána Kazányiho dvere.

„Szabad![24]“ zadunel tam dnu ohromný hlas ako mrmlanie najedovaného medveďa.

Otvorím dvere — pozriem pred seba a — vyznám, že pri videní pána Kazányiho striasli sa mi nohy, akoby bol dakto vo mne pustil „mutaciu tremulu[25]“. Zazrel som pána Kazányiho tvár — tvár rabiátnu[26], o ktorej na prvý pohľad sa mi zazdalo, akoby patrila s obličajmi báječných kyklopov[27] do jednej kategórie. Bola to tvár cele zarastená, iba nos a čelo vykukávalo z húštiny ako holé temeno z temných lesov Kriváňa. Pod ohromným nosom vinuli sa ešte ohromnejšie fúzy, splývajúce s čiernou bradou, ktorá vlnila sa až po hrudi pána Kazányiho. Keby pán Kazányi nebol fajčil, bol by som sa nazdal, že úst nemá; bo tieto boli zakryté fúziskami, cez ktoré kotúče dymu ledva prerážali na slobodu a ktoré si teraz ich majiteľ svojou svalnatou rukou úľubne vykrúcal.

Držal on svoje „dolce far niente[28]“. Vystieral sa na diváne, kudlilo sa mu z dlhej tureckej fajky a „pro appetitorio[29]“ stála na stolíku pred ním sklenica plná slivovice dolnozemskej.

„Tremulu“ som nechal tak a chcel som si voči takej postave radšej začať „forte — fortissimo[30]“. I zastal som si naprostred chyže, zľahka som si odkašlal a pevným hlasom a vážne vyrecitoval som svoju čiže svojej knižočky komendáciu. Reč podarila sa mi nad očakávanie a jasajúc v duchu nad jej podarením, približoval som sa k pánu Kazányimu, abych mu podal knižočku do ruky.

On moju reč nepretrhol ani slovom, iba obrátil svoje temné okále na mňa a počúval ma ako kameň; ale ako mu už knihu chcem podávať, dvíha sa proti mne a povie:

„Mit akar, hová való, mi a neve, micsoda járásban jár itt[31] — he?“

I zmraštil čelo.

„Ej, počkaj,“ myslím si, „mňa tak ľahko do pasce nedostaneš; viem ja, koľko bilo!“ — Nahlas som však povedal:

„Ako hovorím, pane, ja som suplikant z Miškovca, rodom Gemerčan a Slovák od rodu; menujem sa Pavel Tulipán a teraz mám to šťastie urobiť vašej veľkomožnosti najponíženejšiu poklonu.“

Pán Kazányi na tieto slová pozdvihol sa vyššie, tvár zmraštila sa mu ešte horšie a vyzerala tým rabiátnejšie.

„Mit fecseg? Tán bizony megbolondult? Szupplikáns? Adta tót koldusa[32] — ešte sa ti tak hrdo pomenuje Slovákom! Nemtudja-e, öcsém, hogy magyar nemessel beszél[33]?“

Mňa ani tieto nie veľmi útle slová pána Kazányiho nevytrhli z chladnokrvnosti. Myslel som si: „Bedárek mal pravdu! Pán Kazányi vie skúšať slovenských suplikantov, bárs je to dosť divná pasia!“ I usmieval som sa lahodivo a hovoril som s bombastom[34], ako ma to teší v tak veľkom pánovi poznať zástancu Slovákov a že sa nádejem, ako sa vo mne nesklame, ale i s touto skúškou i bez nej pozná vo mne pravého Slováka.

„Ennek a fiunak nincs esze[35]!“ zmrmle pán Kazányi hlasom hromu a pozdvihne sa celkom zo svojej pohovky; položí ruky na kríž, chystajúc sa povstať.

V duchu som zajasal. Už, reku, istotne mi podá teraz ruku a pôjde pre staré víno. Nahlas však — abych sa mu tým lepšie zapáčil — začal som rezonovať na prepiate maďaromanstvo, ktoré nás Slovákov i v školách prenasledovalo.

Pán Kazányi povstal a priblížil sa ku mne.

„Lóduljon házamból, szemtelen tót koldusa![36]“ zahrmel levovým hlasom, až sa sklo na oblokoch a vo mne srdce zatriaslo.

No, necúfal som ešte — zasmial som sa otvorene, lebo som sa nazdal, že moja skúška dosiahla teraz kulminárny punkt.

Pán Kazányi vytreštil okále; vykrútil fúzy; otvoril ústa, akoby ma bol chcel schmatnúť. Moja chladnokrvnosť a smelosť i tu len na chvíľočku ho zarazila.

„És még sem lódul?! Aha, teremtette hunczútja, majd megtanítlak én![37]“ zahrmí ešte mocnejšie a pobehne ku stene pre visiaci tam korbáč.

Ja som spadol z neba! Iba teraz mi svitlo, koľko vpravde bilo. „Toto je predsa na žart priveľa“ — pomyslel som si a nečakajúc na pána Kazányiho dôraznejšie motívy, t.j. na korbáč, pobral som nohy na plecia a bol som už von z domu.

Že za mnou ešte nejedno „semmirekello, ebadta fajta, gazembere[38]“ a podobné maďarské trópy[39] z úst pána Kazányiho hrmeli, o tom nielen ja, čo som ich začul, ale i ctený čitateľ bude presvedčený.

Škoda vína, škoda obeda, tisíc ráz škoda päť zlatíkov! No, ale dobre je byť i v bezpečnosti!

Proti Bedárkovi vznikol vo mne spravodlivý hnev a Cicero nezačínal tak proti Catilinovi svoje: „Quousque tandem abutere,[40]

“ ako by som ja bol začal naňho hrmieť, keby ho ešte tu bolo bývalo. Pán učiteľ v škole uvítal ma zase usmievajúc sa a keď som mu rozpovedal príhodu, podal mi papierik, na ktorom mihotali sa mojim rozsršeným očiam veršíky:


Tulipánu za pokutu
pán Kazányi nech dá knutu.
Nač v Brezne v cudzom poľoval?
Kto by ho dnes poľutoval?!
Pánu, pánu — Tulipánu
dedicat perpetuus amicus[41]
Bedárek m. pr.

Nútil som sa do smiechu, i dostala sa mi vynáhrada za pretrpenú skúšku pri dobrých haluškách, čo zvýšili od obeda učiteľského; ale vzhľadom k Bedárkovi nepustil som predsa z mysle:

„Počkaj, kujon! Hodie mihi, cras tibi!“[42]



[23] 23;Komendácia — (lat.) odporúčanie

[24] 24;Szabad! — (maď.) voľno!

[25] 25;Mutacia tremula — (lat.) mrazivá premena

[26] 26;Rabiátny — (lat.) hrubý, surový

[27] 27;Kyklopi — v starogréckej mytológii spurní obri s jedným okom na čele. Sídlili vo vulkánoch a boli symbolom búrkových javov

[28] 28;Dolce far niente — (tal.) sladká nečinnosť

[29] 29;Pro appetitoria — (lat.) ako pochúťku, na povzbudenie

[30] 30;Forte — fortissimo — (lat.) silne, najsilnejšie

[31] 31;Mit akar, hová való, mi a neve, micsoda járásban jár itt? — (maď.) čo chcete, odkiaľ ste, ako sa voláte, po čo prichádzate?

[32] 32;Mit fecseg? Tán bizony megbolondult? Szupplikáns? Adta tót koldusa — (maď.) Čo bľabocete? Vari ste sa zbláznili? Suplikant? Vy slovenský žobrák

[33] 33;Nem tudja-e, öcsém, hogy magyar nemessel beszel? — (maď.) Neviete, braček, že sa zhovárate s maďarským šľachticom?

[34] 34;Bombast — prázdna mnohovravnosť, frázovitosť

[35] 35;Ennek a fiunak nincs esze! — (maď.) toto chlapčisko nemá rozum

[36] 36;Lóduljon házamból, szemtelen tót koldusa! — (maď.) practe sa mi z domu, bezočivý žobrák slovenský

[37] 37;Es még sem lódul?! Aha, teremtete hunczútja, majd megtanítlak en! — (maď.) a ešte sa napracete?! Huncútska potvora, veď ťa ja naučím!

[38] 38;Semmirekellö, ebadta fajta, gazembere — (maď.) maďarské nadávky

[39] 39;Trópy — (gr.) štylistické zástupky, zámena slov, slovo alebo veta v prenesenom význame

[40] 40;Cicero proti Catilinovi svoje Quousque tandem abutere — (dokial ešte budeš zneužívať) — Marcus Tullius Cicero (106-43 pr.n.l), rímsky štátnik a slávny rečník, odhalil zámery Lucia Sergia Catilinu (okolo 107 — 62 pr.n.l), ktorý sa usiloval nedovolenými prostriedkami získať úrad rímskeho konzula, a jeho politické hnutie tým zničil

[41] 41;Dedicat perpetuus amicus — (lat.) venuje večný priateľ

[42] 42;Hodie mihi, cras tibi — (lat.) dnes mne, zajtra tebe




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.