E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Suplikant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

9. Moskva horí — Javorina zalieva

Brrr — ale sa to len leje, cedí na úbohé suplikantské hlavy i chrbty! Ešte na môj ako na môj; mňa dosť dobre chráni môj nový, teraz už naozaj par a plui či protidáždnik, ale moji kamaráti umokli už ako myši a trasú sa ako tie prútiky vedľa cesty, kyvotané vetrom, ktorý tým do lístkov a týmto do tváre šibe studené kropaje. A nádeje na utíchnutie vetra a dažďa niet. Celé horné Nitriansko od Považia až na vysokú Javorinu zahalené je oblakmi. Inej pomoci niet, iba rušaj, stúpaj napred vŕškami a poľami, kým ukáže sa dakde dáky ľudský prítulok. Konečne tu pod vŕškom dedina! Veža, kostol i fara. To Krajné[65], vyžiadaný prístav v čas naozajstnej búrky.

My, ako zúfalí plavci či radšej len pechúri, zdvojnásobíme rýchlosť našich vesiel či nôh — a už otriasame sa z umoknutia v priestrannom a prázdnom pitvore fary. I tak všetko pred dažďom pouťahované, iba z izby až von ozývajú sa hlasy, a to hlasy hlasité, akoby dvaja sokovia jeden druhého prekárať chceli. Že tu prídeme na hotovú dišputu, to neznamenalo nič, to bolo v tom čase, a najmä vo farách, dačo každodenného. Vo filozofii, v teológii, v histórii, straniva reči a národnosti rozchodili sa mienky medzi staršími a mladšími narôzno, látky teda k dišputám bolo dosť a hotovosti k nim ešte viac. Uhádol som, že taká bude i tu; ale div, že som z nôh nespadol — z izby ozýval sa najhlasnejšie rozhorlený hlas toho vždy pod nohy sa mi pletúceho — Bedárka.

Aké zajačie kľučky a skoky urobil, také urobil, dosť na tom, tu bol zase pred nami a — na suchom, pokiaľ sme my mokli. Nebanoval som; bo po rečiach Branislavových v Stankovciach o Levoči prednesených žiadal som si byť s Bedárkom a vyskúsiť ho, ako a čo je to tam v tej Levoči. Odložiac odtekajúci dáždnik na stranu, chtivo zaklopem a vstupujem dnu, zakiaľ pani farárka, ktorá vykukla z čeľadníka, zaviedla mojich kamarátov so sebou k ohňu, aby sa trocha obsušili a zahriali.

V izbe naozaj dišputa v plnom prúde, tak ako vonku ten lejak. Tam von preháňajú sa oblaky; tu pretekajú sa dvaja krokom po izbe, výrečnosťou v dišpute. Ledva stačia na moje pozdravenie zaďakovať a ponúknuť ma sadnúť si, pokračujú milí disputantes[66] ďalej.

„A už darmo je, pán farár,“ hovoril rozhorlený Bedárek, „Rusi predsa len veľký, hrdinský skutok vykonali, pamätný navždy v dejinách človečenstva, keď svoju matičku Moskvu pred Napoleonom vypálili.[67]

„Čo vy hovoríte?“ ozval sa ešte rozhorlenejší pán farár. „Veľký, hrdinský skutok? Barbarský, severský skutok! Nedarmo už zadávna humánni, vzdelaní Gréci nazvali severské, neokrôchané národy barbarmi; to platí dnes na Rusov a tento ich neľudský, nečlovečenský skutok!“

„Nuž a keď tí humánni, vzdelaní Gréci urobili tiež taký skutok, ako títo barbarskí Rusi?“

„Kde, kedy by Gréci boli na zničenie opustili svoje slávne mesto a obyvateľstvo z neho vyhnali?“

„Nuž, za časov perzskej vojny. Na radu slávneho svojho Themistokla[68] zanechali svoje najslávnejšie Atény pusté perzským barbarom v korisť a utiahli sa na more a ochranné lode práve tak, ako Rusi do svojich severných krajov.“

„To už bolo inšie. Duo dum faciunt idem, non faciunt idem.[69] Tam bol národ vzdelaný, hrdinský, v samoobrane proti surovej sile postavený, a tuto národ hlúpy, barbarský, proti vzdelanej Európe bojujúci.“

„Lenže tu sa stalo to isté. Ako tam tiež tak pochvalne vzdelané či radšej domnelou vzdelanosťou zmäkčilé a zoženštené národy Malej Ázie dali sa podbiť pod berlu samovládcov perzských a tiahli s nimi v nespočetných húfoch na hŕstku sviežeho, slobodu a vlasť milujúceho národa helénskeho, tak tu zmäkčilá, samovládcom Napoleonom tiež už podmanená Európa tiahla húfne na národ krepký a svieži. Ako tam, tak i tu bol boj medzi tyranstvom a medzi slobodou i láskou k vlasti. Ako tam, tak i tu národ slobody opustil svoje ohnisko, obetoval mesto, aby mohol tyrana pokoriť a mesto i vlasť znovu ustaviť. Rozhodné doby a činy sa v histórii človečenstva opätujú. Ako nová sláva Atén a slobody jej mešťanov datuje sa od ich ukoristenia a zničenia Xerxesom[70], však hneď spolu i od víťazstva Helady nad Áziou, tak datuje sa nová doba slovanských detí, milujúcich slobodu a vlasť, od vypálenia Moskvy a od pokorenia veľbohatiera západu, Napoleona.“

„Ba kto by to tak blúznivo s vami ponímal?“

„Blúznivo sem-tam. Práve ako ja blúdim, blúdili predo mnou už veľkí mužovia. Slávny náš Kollár tiež tak poníma túto vec a o vypálení Moskvy[71] v mene matky Slávy spieva:


Svetlo slepcům rozžati jsem chtěla,
by už predce jednou viděli,
co jsem já a co jsou moje děti!“

„Teda vari už ja váš slepec? To si od vás, takého mladúcha, vyprosím. Na vášho Kollára vám len to poviem, že ten fanaticky zvelebuje to svoje Slovanstvo. To je tu Cicero pro domo sua[72]. Chválim-li se ja sám, chvála má nic není. Nemci raz už dosvedčili, že sú národ vysokoučený a vzdelaný, z ich mužov iste žiaden neponímal tieto veci tak, ako vy a váš Kollár.“

„Ba práve, pán farár. Kollárova znelka o Moskve nebodaj pošla zo znelky nemeckého básnika a spolu i bojovníka za slobodu, ktorý nesklonil šiju pod panstvo Napoleonovo, lež s mečom v ruke bojoval proti nemu. Je to mladistvý Theodor Koerner[73], videvší v horiacej Moskve plamene preporodu, z ktorých fénix vyletuje, bo i ten spieva o Moskve:


O lass dich nur vom Aberwitz verdammen!
Ihr Kirchen stürzt, Palläste brecht zusammen —
der Phoenix Russlands wirft sich in die Flammen.

Doch hochverklärt aus seinem Feuerkranze
wird er erstehn im frischen Jugendglanze,
und Sanct Georg schwingt siegend seine Lanze.“

„Zase ,Aberwitz‘[74]! Teda my starší sme vám mladším bludní a pochabí, akoby ste vy všetku múdrosť lyžičkami boli vychlípali prv, ako by vám boli stačili fúzy pod nosom narásť.“

Vidno, pán farár začal už nielen horliť, ale sa i hnevať a nadávať. Bedárek v horlivosti svojej to síce spozoroval, ale chcel mať svoje navrchu.

„Nie tak, pán farár. Slovo ,Aberwitz‘ nechcel som vzťahovať ani na vás, ani na nikoho, kto je inej mienky; ale sám ste ma vyzvali, abych svoje tvrdenie odôvodnil výrokmi slovutných mužov a mysliteľov. I ostávam pri tom: slovanské deti veľkého Ruska vykonali skutok hrdinský, navždy pamätný, keď svoju bielu matičku Moskvu pred Napoleonom vypálili.“

„No, ostaňte si pri svojom barbarstve, ktoré v histórii nemá páru.“

„Nuž a Saguntum?“ dorážal poznovu Bedárek. „Veď toho mešťania zapálili si krovy nad hlavami a pohrobili v jeho rumoch i seba — tiež len pred pokoriteľom Hanibalom.[75] I tu dakedajší synovia Helady (bo Saguntum bola grécka osada v Hispánii) volili radšej smrť v zboreninách ako pokorenie a otroctvo v reťaziach víťaza.“

Pánu farárovi zo starej školy tuším už dosť bolo toho. Patrne bol už veľmi rozmrzený, ale vari aby vec zmiernil a na iné obrátil, prebehol niekoľko ráz strmým krokom po izbe a povedal:

„Veď už, carissime, Kollára ctím i ja a ľúbia sa mi jeho znelky nadovšetko, že sú písané v tak čistej českoslovenčine alebo biblickej reči našej[76], prijatej a vzdelávanej i u nás viac ako od tristo rokov. Ale by som len rád vedieť, čo teraz ten Štúr chce s tou novou slovenčinou a či liptáčinou; to by už aspoň nám Nitranom mal dať svätý pokoj; my to au, ou, uv naskrze neznesieme.[77]

„Čo chce Štúr so slovenčinou?“ hovoril tu nadšený Levočan. „Nuž, čo by chcel? Vzkriesiť národ jeho vlastnou rečou, a kriesi ho mohutne. Ostatne teda, ako ctiteľ Kollára dopustiť musíte, že Štúr len to v skutok uvádza, čo Kollár vyveštil, čo za krásne a pravé uznal. Kollár práve slovenčinu v znelkách svojich do neba postavil. Zvlášť dve znelky má na to. Uvediem vám z nich len toto:


Řeč se slavská mluví všudy tuto (v nebi),[78]
v nářečích všech rovno hotově,
v dokonalejší však obnově,
tak že každý nezvuk vytisknuto.

Nýbrž chrání se i od skřehotů,
zvléka pomalu ř břískavé,
slala (matka Sláva) iíkání kvičlavé[79]
s eékaním k medzem Hotentotů.

Milostné a, pak o převelebné
vracejí se zpátkem z vyhnanství,
beyk, šeyd, heyl tu hnusné, nepotřebné.“

Zle si poradil, zápalistý rečník zneliek. Popudlivý sok jeho toto už strpieť nemohol. Behal ešte strmším krokom po izbe a volal:

„Teda my Hotentoti, my hnusní a nepotrební, čo í a é predlžujeme — čo vzdelanejšie hovoriť sa usilujeme a kážeme tak oddávna. Vy sa ešte opovažujete toto predniesť — vy chlpáň, holobriadok oproti mne?! Zabudli ste, že ste sa vy sotva učili mensa, mensae deklinovať[80], keď som ja tieto veci už dávno znal. Ba čo len tu chcete?“

To bola nová urážka, a to taká, akú statočný študiózus nestrpí ani pri sebe ani pri druhovi.

Bedárek i ja vzali sme odrazu klobúky a porúčali sa. Vonku ešte len teraz lialo sa, akoby Javorina tento požiar Moskvy bola chcela zaliať, a vietor hvízdal, akoby to — a kanie chcel prehvižďovať. Milovník jeho tamdnu, ukrotiac sa, darmo nás zdržiaval; my vyvolili sme si toto neukrotné ií — eé — vyvý — vevé tu vonku.



[65] 65;Krajné — obec v bývalej Nitrianskej župe. Ev. farárom tam bol od r. 1831 Pavel Štefánik

[66] 66;Disputantes — (lat.) besednici, diskutujúci

[67] 67;Rusi… matičku Moskvu pred Napoleonom vypálili — za Napoleonovej výpravy proti Rusku r. 1812 ruské vojská zámerne evakuovali a vypálili hlavné mesto, aby vyčerpaní Francúzi nezískali zásoby a východisko k akciám. Týmto začal sa obrat vo vojne a po ťažkých ústupových bojoch vrátili sa iba zvyšky veľkej Napoleonovej armády

[68] 69;Temistokles — slávny aténsky štátnik (umrel r. 460 pr.n.l), viedol obranné boje proti Peržanom a porazil ich v Salaminskom zálive

[69] 68;Duo dum faciunt idem, non faciunt idem — (lat.) nie je to isté, keď dvaja robia to isté

[70] 70;Xerxes — staroperzský kráľ, narodil sa asi r. 520, umrel r. 465 pr.n.l. Viedol neúspešnú vojnu proti Grékom

[71] 71;Kollár… o vypálení Moskvy — ide o citát zo Slávy dcéry, spev II., záver 137. znelky

[72] 72;Cicero pro domo sua — (lat.) doslovne Cicero pre svoj dom. Prenesene: vo svoj prospech

[73] 73;Theodor Koerner — nemecký básnik (1791—1813), padol v boji proti napoleonovským vojskám. Text básne v preklade: Ó, len pochabosťou daj sa prekliať! Kostoly, zvaľte sa, paláce, zrúťte sa — fénix Ruska vrhá sa do plameňov. No oslávený povstane z ohnivého venca v sviežej žiare mladosti, a svätý Juraj víťazne máva svojou kopijou

[74] 74;Aberwitz — (nem.) blud, pochabosť

[75] 75;Hanibal — kartáginský vojvodca (246-183 pr.n.l). Obsadením rímskej osady Saguntum na hispánskom pobreží r. 218 začal dlhoročnú vojnu proti Rímu

[76] 76;Čistá českoslovenčina alebo biblická reč naša — narážka na jazykové spory, ktoré prebiehali po uzákonení spisovnej slovenčiny r. 1843. Staršia generácia na čele s Jánom Kollárom pridŕžala sa tradičnej bibličtiny (češtiny, akou je preložená Kralická biblia), mladšia generácia, vedená Štúrom, bojovala za uznanie stredoslovenského nárečia ako slovenskej spisovnej reči

[77] 77;My to au, ou, uv naskrze neznesieme — narážka na neprijateľnosť štúrovskej jazykovej reformy pre prívržencov bibličtiny: — au, zakončenie part. min. činného podľa štúr. reformy (napr. mau), v skupinách av, ov, uv vnútri slova pred spoluhláskami písalo sa ako u, teda au, ou, u, -uv, zakončenie part. min. činného typu sadnuv, miesto dnešného sadol a pod.

[78] 78;Řeč se slavská mluví všudy tuto… — časť 123. znelky zo IV. spevu Slávy dcéry od Jána Kollára. V znelke je rozvedená Kollárova kritika súdobej spisovnej češtiny

[79] 79;Ř břískavé, iíkání kvičlavé, eékání… — Kollár sa usiloval odstrániť z češtiny niektoré prvky, ktoré podľa jeho mienky nevyhovovali zásadám „libozvučnosti“. Usiloval sa do češtiny zaviesť niektoré slovenské hlásky a tvary, čím chcel podporiť snahu o jazykovú jednotu Čechov a Slovákov

[80] 80;Mensa, mensae deklinovať — (lat.) skloňovať stôl, stola




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.