E-mail (povinné):

Ľudovít Kubáni:
Suplikant

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Martina Mydliarová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

5. Kto druhému jamu kope, sám do nej padá

Kolo 10. júla poberal som sa z Oravy krásnou dolinou do utešenejšieho Turca.

Po Liptove a Orave dobre sa mi vodilo, tu i tam i jedno-druhé prihodilo, čo by spomenutia zasluhovalo, ale poponáhľam sa vyrozprávať len udalosť, ktorou som sa nad Bedárkom vypomstil.

Od Kráľovej Lehoty až na koniec Oravy vyhýbal mi Bedárek ako svojmu zlému svedomiu. Tu ma predbehol, tam ostal za mnou, inde mi vyhol i na hodinu cesty. Neraz som mu bol už za pätami, ale vtedy mi zmizol, akoby mal raráška vo vačku. I druhí „commilitones“ čiže suplikantskí spolupechúri ponosovali sa na jeho pestvá, ktoré im vystrájal, a prisahali mu pomstu. Ale ten figliar aj im vždy z klepca uvrzol, ako čo by ozaj bol švagrom toho rožkatého.

„No, veď mne neujde,“ hovoril som súdruhom pri takomto stretaní sa; „počkajte, chlapci, vypomstím sa ja nad ním i za vás.“

Ako hovorím, spiechal som z Oravy do Turca. O Bedárkovi som znal, že ma i tu chce predbehnúť; ale on nocoval i so súdruhom Hladovanským vo Veľkej Vsi, hrdo vo fare, a ja v Párnici v škole — chudobne síce, ale mal som za to skok napred.

„Alebo teraz, alebo nikdy!“ preriekol som a pobral som sa dolu brehmi jakotajúcej Oravy, dumajúc, ako bych splietol sak pomsty, do ktorého chytil by sa dominus Bedárek. Ale dnes nechceli sa snuvať nitky mojich myšlienok a zasukovať práve na taký sak. Zaujímala ma radšej divokrásna príroda, i ponechal som všetko zase len tak na náhodu.

Vchádzal som do úžiny, ktorou popod vysoké vrchy valia sa toky hukotajúcej Oravy, ktorá na mnohých miestach doliny ani pre hradskú toho uzunkého miesta neponecháva, ale túto bolo streba stavať bralistými bokmi a stráňami, i to ešte menej skalnistého pravého brehu. Snívalo sa mi o Termopylách[43] a o nejakom slovenskom budúcom Leonidovi. Pozerám od rozbúrenej spenenej vody hore na vrchy, meriam ich vysokosť a obdivujem smelosť ducha, ktorý i tieto strminy obydlil. Hneď zase milo pasie sa mi oko takže po rozpásajúcich sa ovečkách a barancoch, ktoré ako mravce rozliezali sa pomedzi brálie a kroviny, usilujúc sa dostať vždy vyššie k temenu hôr, na ktorom zelenali sa pekné hôľne pasienky. Asi tristo krokov nad hradskou blnkala však vatra, okolo ktorej sedelo asi šesť pekných valaských šuhajov. Divné mi bolo, že valasi kolo vatry sú inou prácou zaujatí a ovce ďalej od vatry rozpasené, roztratené. Ale pár skokmi zastal som už pri vatre a zavolal som:

„Daj boh šťastie!“

„Bože daj!“ odpovedali oni.

I sedel som už medzi nimi, ako si tam slaninu piekli.

„Ale sú to vaše ovce, hen hore?“ opýtal som sa ich.

„Oj, to nie, mladý pánko,“ odpovedali mi. „To by sme si kŕdeľ tak nenechali; pri tom sú valasi. My sme boli až hen v Kremnici s oštiepkami a teraz ideme domov na zázrivské salaše. Len si tu, hľa, zajeme a hneď stúpame!“

„To je inšie!“ poznamenal som nahlas, už ani sám neviem, ako; lebo pri spomenutí Zázrivej zišlo mi na um, že tam dľa podania ľudu mal sa narodiť Jánošík a že či by ozaj títo dediči jeho otčiny mohli byť dosť odvážni k smelým jánošíkovským výčinom. A pritom bohzná, ako toto všetko moja hlava priniesla do spojitosti so zamýšľaným vypomstením sa nad Bedárkom, ktorého z tejto výšky zazrel som kráčať spolu s Hladovanským dolu hradskou.

Myšlienka stihla myšlienku a ja som mal celý plán pomsty v mysli nasnovaný.

„Šuhajci,“ obrátim sa k valachom, „vy vyzeráte ako poriadni hôrni chlapci; urobte mi voľačo kvôli, čo ani mne ani vám zle nevypáli.“

Valasi pozreli na mňa a jeden po druhom.

„Ak je len nie dačo zlého, prečo nie?“ povie najstarší medzi nimi.

„Ej, čože by som mal na zlé myslieť! Bude to len žart!“ Tak hovorím, ukážem im na tých dvoch kabátošov do doliny a vyrozprávam všetko, ako čo to mienim.

Valasi trocha premýšľali. Taký žart, ako som ja nasnoval, nepozdával sa im. Konečne však dali si to oni ešte raz dôvodne rozpovedať a nado všetko pristali na tri blyskľavé dvadsiatniky, ktoré som hodil najstaršiemu do klobúka ako odmenu za tú ľahkú prácičku. Poskákali na rovné nohy, zatleskli v ruky, otočili sa na valaškách a ako čo by boli bývali naozaj Jánošíkovi kamaráti, hybaj do doliny.

„Ale iba toho v tom slamenom klobúku vezmite na cieľ!“

Označoval som im ešte raz vyvolenca mojej pomsty a vyškriabal som sa medzi konáre svrčiny, odkiaľ by som mohol nevidený vidieť, čo sa bude diať dolu pri Orave.

Na hradskej ceste pri Orave za niekoľko minút stalo sa toto:

Bedárek i s Hladovanským priblížili sa až k najužšej úžine, kde skoku vbok nebolo, iba ak do Oravy alebo škriabať sa na brálie. Unavený Bedárek zastal; utieral si pot z čela. Mŕtve ticho panovalo kolo suplikantských pútnikov, iba Orava hučala rozpeneným jakotom.

Vyslanci slávnej pani Alumnie chcú von z úžiny.

„Stojte, židáci, hrmen sa vám do vašej jeruzalemskej pečene!“ zahrmí tu odrazu šesť hlasov a z húšte vyrútia sa moji valasi ako kŕdeľ napajedených vlkov.

Suplikanti zmeraveli, akoby ich bol prikoval. No Hladovanský, ktorého moji hôrni chlapci jednak neobkolesili, spamätal sa, vyškriabal sa ako koza hore po skale a zmizol v húšti ta v tú stranu naspäť do Oravy. Súdruha zanechal v klepci.

Bedárek stál pevne. Hádam si myslel, „audaces fortuna juvat[44]“, i začal rozpajedene mávať kolo seba svojím drieňovým kyjačkom. Valaška vyrazila mu ho z ruky i musel sa vzdať na milosť i nemilosť. Moji hôrni chlapci poviazali ho a strachu mu naháňajúc, volali:

„Čakaj, židák, zaplatíš teraz za kožu, za seba i za všetkých, čo tú besnicu meriate!“

A vyvliekli ho hore k vatre.

Tam však mali sa hneď okolo môjho nového Robinsona[45] u divochov či okolo môjho Honzíka[46] dľa známej scény pri Gajarovom potoku z Kocúrkova.

Nie dosť, že mal ruky poviazané — aby lepšie zavďačili sa mi, zviazali ho teraz do kozla. Posadali si okolo neho a poobzerali sa po mne zmiznuvšom, akoby sa chceli ešte raz opýtať, či ozaj i ďalej dovoľujem im takto zahrať sa na zbojníkov. Šust halúz svrčiny, ktoré som rozhrnul, aby zazreli moje pokývnutie hlavou, podľa všetkého bol dostatočný pre ich bystrý sluch i zrak. Sám umiestil som sa pohodlnejšie, abych pozoroval, či ozaj môj väzeň tak hrdinsky vydrží skúšku, ako ja u Kazányiho.

Do kozla poviazaný Bedárek zdal sa mi obrazom mučeníckej pokory a hrdinskosti. Jeho vypotená tvár bola zaliata zázračne stoickou flegmou[47]. Iba čelo sa tu i tu zmraštilo. Dumať mohol o všeličom, čo z toho bude, ale vidno, to najhoršie na seba nečakal. Čeľadníkov mojich tuším naposledy dopálila táto chladnokrvnosť pána zakozlenca, lebo ako čo by sa boli zriekli, skočia odrazu na nohy a otočia môjho Bedárka.

„A teraz, žide, poruč dušu pánu bohu, nám však svoje peniaze!“ ozvú sa hromovite a začnú prevracať suplikantské vačky.

Úbohý zakozlenec sa nemohol brániť. Iba oči jeho iskrili zlosťou, žiaľom nad touto nemohúcnosťou a — radosťou nad nepovolanými dedičmi jeho suplikantských otlakov[48], ako čo by im „memento mori“, t. j. šibenice v pamäť priviesť chceli. Hovorím ešte raz, iskrili radosťou; bo Bedárek si myslel:

„Července[49] si poberte z vačkov; ale na cedule — oj, na tie vám zuby naprázdno klepnú; tie z môjho kabátového nášijníka nevykuknú na biely deň.“

Aspoň zdalo sa mi, že si tak myslí; bo čosi mrmlal o vďačnom daní svojich pocestných groši, len vraj aby ho s pokojom pustili.

„Hovor, žide, kde máš peniaze, okovaných sedem striel ťa páralo! Kde sú ti peniaze? Vydaj! Lebo ak nie, naskutku budeš na ražni nad vatrou!“

Tak volali valasi, nie súc spokojní s grešľami nájdenými vo vačkoch.

Pán mučeník môjho pestva zasmial sa chladne a pokrčil plecom. Ja zašumotil som zase haluzami a akonáhle sa šuhajci obzreli na svrčinu, ukázal som na všeobecnú suplikantskú pokladnicu, t.j. nášijník na kabáte.

„Aha, hrom sa mu do jeho židovských pľúc — hádam sa mu veru budeme prosiť?!“ zvolá najstarší valach, vytiahne spoza opasku nôž, pochytí Bedárka za krk a začne párať šiju — na kabáte.

„Miserere mihi![50]“ šeptal náš mučeník, bo sa nazdával, že mu nôž do živého zájde. Ale z nášijníka kabátového vypadol balík a z balíka cedule či vtedajšie päťzlatové banknóty. Bedárek iba vtedy otvoril skamenené oči a zmodralé ústa, keď domnelý zbojník už držal v ruke jeho suplikantské mozole či vlastne, ako sme už riekli, otlaky. I zvesil hlavu, vzdychol prenikavo a slza zlosti i ľútosti zmútila mu oko.

„Nuž ty cigánsky achajmachaj! Ty šudiersky soľochlebeň! Nuž ty si nás ešte chcel klamať? — Aha, okovaná strela sa do jeho pary! Chlapci, pochytajte ho! Dolu z neho pulidery — aspoň ho statočne vyplatíme!“

„Mňa vyplácať?!“ skríkne až do duše urazený teológ z nevoľného Bedárka a tvár mu zblnkne plameňom jedu a hanby. „Odstúpte odo mňa, vy pekelníci — vy pohania, čo neznáte Krista! Mňa, mňa vylátať?! Mňa, čo som ten najkresťanskejší kresťan na svete? Mňa teológa, budúceho dekana, seniora, biskupa! — Huj, vy šibenci! Či sa nebojíte kata, čo vás všetkých povešia — boha, ktorý vás zatratí, že na večné veky odpokutúvať budete, že ste takto mordovali pobožného kresťana, čo sa na kňazstvo hotuje! Huj, vy — vy…“ zvíjal a hádzal sa sprvu Bedárek a potom zaklínal ich už len slabnúcim hlasom, ktorý od hnevu a strachu už ani sám nedopočul.

„Do tvojho dakedajšieho kňažstva nám nič, to si ešte ani sám nedosiahol,“ hovoril tu valach určito. „Ale počkaj, hneď my to skúsime, či si kresťan a či predsa len žid. Chlapci, sem ten ražeň!“

Pri spomenutí ražňa Bedárek obledol. Ale valach celkom chladne vytiahol z kapsy kus slaniny, nastrčil na ražeň, poopekal ho trocha nad vatrou a strčil Bedárkovi do úst:

„Na, takúto mastnú zapečenú zjedz, ak si nie machajdesom[51]!“

Chudák Bedárek od veľkej ochotnosti slaninu ani nežul, ale ju iba prehltol, bo ligotala sa mu v nej hviezda oslobodenia.

„Zaspievaj nám ešte: ,Z hlubokosti volám k tobě‘ — nech vidíme, či bude z teba aspoň rechtor, keď nie kňaz!“

I začal nevoľný Bedárek prenikavým hlasom, a ozaj „z hlubokosti“ núdze svojej spieval nábožne. Valasi však už či touto jeho núdzou a či nábožnosťou preniknutí, rozväzovali mu ruky a nohy a najstarší vstrčil mu celý nenarušený balík banknót ukradomky do vačku.

„Tak, tak,“ myslel som si na svrčine, „nech sa milý Bedárek ešte i potom trochu potrápi, kde si peniaze nájde. Tak, hľa, takto som mu chcel strachu nahnať, ale neublížiť! A veru dobre sa to preminulo — môj kompán ani netuší, kto mu tuná klepec postavil.“

V tom zamyslení som ani nepobadal, že moji dobrodruhovia z víťazného poľa bitky už zmizli, už ledva jedného z nich zazrel som kozím skokom prešmyknúť sa za vrcholec grúňa. Z podivenia vytrhol ma rachot bričky dolu na hradskej.

Moji dobrodruhovia nebodaj zavčasu zazreli jej príchod a preto zmizli a mne by to tiež bolo šupelo, keby som nebol býval v dobrom úkryte.

Brička zastala a ja som vlastným očiam neveril! Na bričke zazrel som najprv Hladovanského a pri ňom bradatého pána, akiste slúžneho, bo vedľa kočiša tu i stoličný hajdúch skáče dolu a pripevňuje na páse visiacu šablicu.

„Tuná,“ ozve sa smelý už teraz Hladovanský, „tuná to bolo; na tomto mieste nás predstáli. A bože môj, o mojom kamarátovi ani šľaku ani znaku!“

„Jaj, jaj, tu som!“ zabedákal Bedárek, ktorý prirodzeným pudom hnaný pospiechal tatam, kde ľudí počul.

„Či vskutku zbojníci vás predstáli?“ opytoval sa slúžny prísnym inkvizítorským hlasom.

„Vskutku, a to šiesti ozbrojenci; ľudia ukrutní, chceli mi šiju párať,“ odpovedal polosmelo, polo ešte v strachu opýtaný Bedárek.

„Tu rýchle zakročenie potrebné! Sadajte na bričku!“ velil slúžny a dodal ešte vyvýšeným hlasom:

„Pandúri idú mi v ústrety z Kraľovian a nesmú byť už ďaleko; tí zbojníkov hneď vysliedia.“

Tuším nechcel pustiť sa v nerovný boj so šiestimi — ako počul — ozbrojencami, ale radšej týmto slovom vopred ich zahnať a poraziť; bo i brička už hrmela dolu hradskou a tí piati na nej.

Hm, zašumelo mi to všelijak okolo srdca. Pán slúžny mohol túto históriu obrátiť nie na žart a ja z úzkej doliny nemal som kadiaľ umknúť pandúrom vyslaným na sliedenie. No, posmelil som sa, že som v ničom neprezradený, ak by ma pandúri pristavili, ľahko vykrútim sa ako o ničom nič nevedúci. Ba čo by ma blízkosť výkonnej moci i ďalej bola omínala, skoro to ustúpilo horšiemu zlému zo zakončenia tejto udalosti nevyhnutne vyplývajúcemu, totiž: „Kto druhému jamu kope, sám do nej padá“ — či — chytil som sa sám do opravdivého suplikantského klepca: tým dvom pomohol som na rýchlu bričku a tí teraz majú dobrý skok predo mnou, upoteným pechúrom, vysuplikujú mi celý Turiec vždy z dom na dom vopred!



[43] 43;Termopyly — zo starogréckych dejín známy priesmyk, v ktorom sa r. 480 pr.n.l. hrdinskí bránili grécki bojovníci na čele s Leonidom proti presile vojsk perzského kráľa Xerxa

[44] 44;Audaces fortuna juvat — (lat.) odvážnemu šťastie praje

[45] 45;Robinson — postava z románu Robinson Crusoe od anglického spisovateľa Daniela Defoe (1660-1731). Robinson niekoľko rokov žil ako trosečník na odľahlom ostrove medzi ľudožrútmi

[46] 46;Honzík pri Garajovom potoku — narážka na scénu z Chalupkovho (1791-1871) Kocúrkova

[47] 47;Stoická flegma — (gr.) odovzdaná, vyrovnaná ľahostajnosť. Termín podľa starogréckeho filozofického smeru stoicizmu, ktorý učil, že človek i v nešťastí má zachovať mužný, nezlomný postoj a spoliehať sa na osud

[48] 48;Suplikantské otlaky — poznámka Pavla Dobšinského v Orie IV.: Komu by nezdalo sa to slovo, nech číta „mozoľov“. Ale suplikant síce tiež v potu tvári, ale nie „mozoľne“, lež „otlakmi či bôľom otlakov“ vydobýva každodenný alumnický chlieb, t.j. suplikantské groše

[49] 49;Července — medené mince

[50] 50;Miserere mihi — (lat.) beda mi

[51] 51;Machajdes — ľudová posmešná prezývka žida




Ľudovít Kubáni

– básnik, prozaik, dramatik, patrí k autorom završujúcim obdobie romantizmu v slovenskej literatúre Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.