ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Známe vám bude, že suplikácia mne rovných alumnických poslancov záležala v tom, aby sme vyhľadali a ponavštevovali čím najviac fár a okolo nich prebývajúcich pánov patrónov či dobrodincov, ktorí z horlivosti náboženskej každoročne už vopred hotovili svoje milodary k napomohnutiu alumneí a konviktov^[52], v ktorých žiaci evanjelických gymnázií, lýceí a kolégií zaopatrovaní boli obedmi. To si však ani predstaviť nemôžete, s akou horlivosťou, obozretnosťou a neúnavnosťou pretekali sme sa my suplikanti pri tomto vyhľadávaní fár a dobrodincov, kde obyčajne „kto prvý, ten prvý“ najlepšie obstál, t.j. dostal i do knihy zapísaný, často i do ruky vtisnutý a tu len pre neho samého určený najvýnosnejší dar a najmastnejší obed. Krem toho, keď viac nazbieral do knihy zapísaného, výnosnejšia bola z toho štvrtina, ktorú si podržal vopred, súc povinný iba z troch štvrtín oddať účty svojim vysielateľom. Z tohto si vysvetlite, prečo sme sa už dolu Liptovom a Oravou pretekali, prečo predstihol som Bedárka a Hladovanského a zatočil som kruh celým Turcom, aby na poliach jeho vyzbieral som vopred všetky čo lepšie klasy.

Ale ani Bedárek s Hladovanským nelenili. Kadenáhle v prvej fare turčianskej vyrozumeli, že miškovský suplikant urobil už skok vopred, museli Turiec prenechať už mne, ale urobili menší kruh, aby predo mnou dostali sa dolu na Považie, kde sa otvárala ešte hojnejšia žatva. Mne, i pri mimovoľnom milostnom dobrodružstve zmeškanému, dostalo sa opustiť Turčiansku stolicu o celý deň neskôr ako im. Chtiac opäť čas získať, sadol som pri Vrútkach na plť a kermenoval som prudkým Váhom dolu až k Púchovu, odkiaľ zamieril som zas jedným ťahom pešky, kadiaľ otvárali sa mi najlepšie predstihy. Kadiaľ tí zliezali Súľovské skaliny a po sadoch milej Záriečskej doliny zbierali prvé dozrievajúce hrušky, o to som sa netrápil, kochajúc sa v mysli, že čím ďalej k juhu, tým viac bude toho i všetkých vecí hojnosť. I dumal som:

„Tí tebe viacej zavadzať nebudú!“

Zmýlil som sa.

Predstavte si len moje prekvapenie.

Po noci strávenej pri ohníčku s tichými pastiermi navrchu Machnáča nad Trenčianskymi Teplicami, opustiac ešte pred brieždením dňa vatru a prebehnúc uzunkú dolinu a jej prvú dedinu Motešice s nádherným kaštieľom grófov Motešických, pohvizdujem si takto na raňajky veselú piesenku ozávod s drozdmi a vtáčencami krovín i uberám sa dolu chodníčkom po zelenej lúke. Zrazu počujem za sebou nesmierny štekot, akoby všetci psi dediny nahuckaní boli na niekoho, a vresk strachu ľudského, akoby tým tam nad hlavou horelo. Vresk zdal sa mi známy, akoby — k môjmu tiež predeseniu — pochádzal z hrdla už raz pri známom divadle pri Orave nastráchaného Hladovanského.

Obrátim sa. Vskutku to on, spravodlivý Hladovanský, ešte i so súdruhom dosiaľ nevídaným. Utekajú von z dediny, vreštia ústami, mávajú udatne, preudatne kol seba palicami, ale to nepomáha; tu psi za nimi, len stoľko, že neskáču im na chrbty. Tu by hriech bol nepomáhať blížnemu a krem toho študent študenta v súrke nikde neopúšťa. Hnul som sa teda napred do boja. Tí na úteku nebadali, či aspoň za slabú pokladali pomoc spolubojvníka a prebehli popri mne. Najväčší a najprednejší havkáč oboril sa teda na mňa. No, miesto oželenej drieňovice bol som už opatrený novým dáždnikom červenej farby (par a plui či paraplejom, ako sme vtedy hovorili). Ten rozprestrel som odrazu ako šiator pred samým nosom dotieravého havkáča. Tento nečakaným odporom či zahanbený či prestrašený skrčil chvost a skákajúc obrátil sa naspäť do dediny a ostatní psi za ním ako za premoženým predvodcom. Krem toho trúbili im už k retiráde na dvore kaštieľa. Pole bolo od nepriateľa čisté a ja víťaz na ňom; kamaráti moji tu zmeravení akoby stĺpy, postavené na oznamovanie víťazstva pre budúce pokolenia.

„Čo vy? Kde vy tu?“ obrátil som sa teraz k nim.

„Ach, Tulipán môj drahý, rozkošný, roztomilý ty môj Tulipán!“ zajakal sa ešte vždy strachom dojatý Hladovanský. „Teba pán boh sem poslal, aby si nás vyslobodil. Hneď tam v Lehote som si myslel, že by mi s tebou lepšie bolo chodiť ako s tou šelmou Bedárkom.“

„Aha, s Bedárkom!“ zišlo mi hneď na um, že tu vlastne Bedárek bude pes, ktorého by bolo bývalo treba a ešte bude treba odplašiť, aby nevinným súdruhom šarapaty nerobil. Hneď som teda doložil: „Bedárek bude nepochybne už napred, keď vy tu!“

„Pravdu máš,“ hovoril Hladovanský. „Bedárek nám toto všetko nastrojil, takéto raňajky, a sám bude už dakde vo fare sedieť a teplá káva kúri sa mu pod nosom!“

Možnosť toho zakúrila mne v nose; ale odhodlane povedal som súdruhom: „To bohdá nebude; my musíme Bedárka predstihnúť! Rušajme teda napred! Idúcky času dosť, ako ste sa predsa dostali na tento raňajší psí tridsiatok.“

Rušali sme dolu vždy širšou a utešenými lúkami i poľami posiatou dolinou a kým rušiame, prebehne nám lepšie i čas i cesta rozpravou o suplikantskej katastrofe, ktorej ukončenia svedkami sme boli.

Dokiaľ ja na Machnáči v čerstvom vzduchu prírody pookrieval som pri ohníku, dotiaľ Bedárek, Hladovanský a tomuto k boku pridaný Miško Vrútčanský čmudili sa cez noc tu v Motešiciach v sedliackom dome, z ktorého ohniska rozliezal sa dym po celej izbe, hľadajúc škáry, ktorými by sa ako-tak pretisol na slobodu, keď tam komína nemajú a dvere ostali cez noc zavreté. Ráno i suplikantom, v dyme celú noc prekýchavším, sladká bola sloboda a všetci chceli ju rovnako užiť poberaním sa ďalej. Ale keď zazreli nádherný kaštieľ, prišla aspoň Hladovanskému chuť v ňom raňajkovať. Bedárek utvrdil ho v úmysle, hovoriac, že štedrý grófsky dar prepúšťa súdruhom na vynáhradu toho, že títo — ako na menšiu gemerskú školu suplikujúci — všade dostávali len polovicu toho, čo on na levočské lýceum; sám že ich dočká na najbližšej evanjelickej fare. Bedárek znal, že ešte nie je čas do kaštieľa, v ktorom za rána všetko spí, a čo by panstvo i nespalo, to nedá nič, keď meno grófov Motešických za tohto času i tak nikde nestálo v menoslove evanjelických pánov a patrónov. Ale Bedárek chcel sa striasť súdruhov.

Títo sadli mu na lep a šli do kaštieľa. Na dvore pusto; dvere všetky zavreté. Otvorili predsa predsieň, a tu kopa kopovov a chrtov a len do nich a do nich. Neopatrný Miško udrel najdotieravejšieho psa palicou. Pes začal sa zvíjať a náramne skučať. Nato rozleteli sa jedny bočné dvere a z nich vystrčil hlavu panský „pán hajdúch“. Razom videl všetko. Pochytil z háku tam visiaci korbáč:

„Aha,“ povie, „psia háveď vandrovnícka i psov mi tu bije i panstvo mi ešte zobudí. Mali by mňa zo služby vyhnať, preženiem ja vás!“

Vandrovníkmi prezvaní suplikanti však nečakali na preháňačku s korbáčom — utekali von. Hajdúchovi, vybehnuvšiemu v gatkách a v košeli, nebodaj nechcelo sa za nimi, roztvoril teda len dvere dokorán a nahuckal psov. Sprievod a dokončenie už známe.

Chudáka Miška Vrútčanského bolo mi naozaj ľúto. Ten sa ešte i pri vypravovaní triasol od strachu. Neborák! Sám otec prosil zaňho v Gemeri o suplikáciu, len pre skúsenosť a aby sa chlapec trocha posmelil v svete, keď medzi ľuďmi býval ako nemý. Chlapec v Gemeri plakal a otec preto doviezol ho sám vopred do Vrútok na nebohatú kúriu. Keď však došiel Hladovanský až ta, vykúril ho z kúrie, aby už takto zbieral trpké suplikantské skúsenosti ďaleko od ľútostivej mamičky!

Tak voľajako som sa zadumal, keď Hladovanský dokončil všetky vysvetlivky. Nahlas som však doložil:

„Nič to preto, vyschne blato, bude leto. Všetko si vynahradíme ešte dnes pri našskom grófovi v Uhrovci. Hľaďteže, druhí suplikanti mi už plné uši nahúdli o tom, ako je tam v zámku grófa Karola Zayho^[53], dozorcu našich evanjelických cirkví, prikázané posadiť za grófsky stôl každého študenta a chovať ho, dokiaľ by len chcel. Iba viete čo? Bedárka musíme predstihnúť!“

Kamaráti moji, nebárs ešte znajúci veselým hvízdaním zaháňať hlad na raňajky, už ledva klonckali, zmorení napred strachom a teraz hladom. Ale dobre, že urobil som im nádeju na naozajstný grófsky obed, vzmužili sa a „popchli kone“.

Za chvíľku uprostred zeleného zbožia zabelel sa nám slamený klobúk na vŕšku, ktorý prichodilo i nám prekonať.

„Páčte, tam Bedárek!“ preriekol prvé a veru dobré slovo vždy mlčanlivý a tichý Miško.

„Za ním teda!“

Ako sme vychádzali na vŕšok, ukázala sa nám najprv široká, tiež trocha vyvýšená dúbrava, a sem bližšie pred ňou pusté pastvisko, ktorého stredom ťahal sa chodník dnu do dúbravy vedúci. S pastviskom hraničili náprotivné nám záhrady úhľadnej, naprostred doliny vystavanej dediny, vprostred nej zase kostol a veža a pod týmito fara.

To Podlužany, cirkev evanjelická, cieľ našej raňajšej púte. Nás z vŕšku do dediny vedie cesta, cesta na našu obidu otáčavá až na horný koniec, z neho ešte dobrý chlp dolu do fary, ktorá nám teraz stojí rovno pred nosom a do nej vidno Bedárka poberať sa rovným chodníčkom, uhladeným až po dosky a husté ploty, nimi z tejto strany ozaj dobre a hospodársky príkladne ohradená je celá dedina. Viditeľný otvor do nej jedine spomenutou otáčavou cestou.

Moji kamaráti, vidiac tam otáčku tú iba na strelenie od druhého kamaráta pred sebou, pustili sa chodníkom za ním, aby vraj aspoň zarovno s ním dobehli do fary. Pozrúc ešte raz po okolí strategickým okom suplikanta, akému nepriam vyrovná sa bársktorý generál, rozhodol som sa dľa toho: „Neopúšťaj cestu pre chodník.“ Ako som sa tak otáčal do kolesa ku vyžiadanému prístavu fary, škrelo ma síce i to, že moji ochránenci ma tak neverne opustili, i to, že ma predsa predstihnú, a to ešte spolu so šelmou Bedárkom; ale už raz dal som na poredadlo a tak na prirodzenú a dôvtipnú múdrosť ľudu. Keď som došiel na dedinu, kynie mi cesta von na pastvisko a odtiaľ do dúbravy, za ňou tušil som Zay-Uhrovec, do neho vábil ma teraz na predstihy neverných kamarátov spomenutý už grófsky obed.

„Ale vytrvaj ozávod s nevernými kamarátmi, neboj sa; lepší za rána kus, ako celý deň nič; aspoň dosvedčí sa ti, či kratšia cesta ako chodník.“

K takejto odhodlanosti ponúkol ma vlastne ten môj ustavičný nepokojník žalúdok, s ním márne som sa už neraz pasoval, hlavne — ako viete — i tam na breznianskom poli a boj by bol býval teraz márnejší, bo z Machnáča od svitu až sem ďaleko a do obeda ešte ďalej.

Rezko teda dedinou a prosto dnu do fary. Vetrom rozčuchrané vlasy rozčuchrem ešte viac rukou a klopem na dvere a strojím sa škaredo zazrieť na Bedárka, už ako sediaceho za vrchstolom pri raňajkách, ktorých smotánku prežiera mi nenávidený sok. Tam dnu ozve sa mi mäkký ženský hlas:

„Slobodno!“

Ináč všetko ticho.

„I bodajže ťa, tu len ženské!“

Rýchlo zase rovnám rozčuchrané vlasy, abych vopred neurazil nežné oko osoby, jej hlások zaznel mi tak mäkko a milo.

Vstúpim, klaniam a predstavujem sa ako suplikant školy miškovskej.

„Teda tak zďaleka, až z Miškovca vás sem trápia?! Oj, veru musíte byť už ukonaný; sadniteže si, syn môj!“

„Syn môj!“ Zaznelo mi to tak čarovne v ušiach, akoby som bol počul hlas mojej vlastnej matky. Zdvihnem lepšie oči: vskutku, predo mnou nikto iný, jedine vážna postava starostlivej domácej mamičky, šedivej už ako vŕba, obsypaná útlym machom jarného kvetu. Nie z púhej zdvorilosti, ale z naozajstnej úcty pobozkal som jej ruku, akoby ruku vlastnej matky, ktorú i tak nedostalo sa mi bozkať už temer od roka. Ale i bol som tu naozaj u dobrej, starostlivej mamičky, čoho dosvedčenie videl som na bedlivo opatrovanom dome a farskom hospodárstve ako vždy, tak i počas práve trvajúcej neprítomnosti jej syna farára; čoho dosvedčenie potešiteľne skusoval som sám na sebe, keď ma nielen uľutovala, ale i za vrchstola posadila, celý peceň mäkkého, ako sneh bieluškého chleba a za mliečnik raňajšieho mliečka predo mňa postavila a unúkala — a unúkala ma, kým som sa len do chuti nenasýtil. Podanú suplikantskú knižočku navrátila mi naspäť s dvadsiatnikom rýdzim ako srieň a povedala, aby som to len sám zapísal, ona že už nedovidí a okuliare sa jej kdesi zapotrošili.

Nasýtený, obdarovaný, nežnosťou materinskou opatrovaný plával som v mori opravdivého suplikantského blaha a na neverných kamarátov i na Bedárka som zapomenul.

Vtom čuť akési ostýchavé klopanie na dvere.

„Ach, ktože to klope?“ povie moja mamička a otvorí dvere sama.

Dnu kráčajú — moji neverní kamaráti bez Bedárka.

Urobil som sa nesúcitným divákom všetkého, čo sa ďalej dialo, akoby som ich predtým nikdy nebol videl. Oni sotva opovážili sa dať najavo, že ma znajú.

Starostlivá mamička uvítala i týchto synkov tiež ďalekého Gemera vľúdne, usadila ich a opatrila už ako mohla, keď mliečnik raňajšieho som ja vopred vyprázdnil a z mäkkého pecňa sotva toľko nechal, čo hádam i viac bola už odložila pre seba. Predložila týmto za mliečnik — kýšky a okraj tvrdého, iste z predošlého dávneho pečenia zvýšeného, i to dosť čierneho chleba.

„Čo ešte mám, to vám dám,“ hovorila, „a peňazí pre suplikantov nenechal mi nadostač môj syn farár; všetko som už rozdala tým, čo tu boli pred vami.“

Ľutoval som týchto, že takto nadbehli; ľutoval som viac — že takto nenadbehol Bedárek, ktorý iste použil na predstihy novú taktiku ľsti. Preto, keď som videl, že sa títo dosť nasýtili, aby ďalej mohli nohy za sebou vliecť, sám vyzval som ich k ďalšej ceste a oni i hneď hotoví, len či so mnou ísť mohli.

„Ale, do čerta, chlapci! Ako ste sa mohli tak zapozdiť?“ opytujem sa ich, keď sme boli už za dedinou na spomenutom pastvisku, vedúcom naozaj k dúbrave a za ňou do eldoráda^[54] túlavých študentov, totiž do zámku zay-uhrovského.

„Dobre tebe vysmievať sa z nás, keď ťa nenabili,“ vravel Miško temer s plačom.

„Kde, kto vás nabil, študentov? Poďme naňho!“ hovorím rozhodený a krútim mojím červeným paraplejom i zapomínam ho vystrieť proti pripekajúcemu poludňajšiemu slnku, k čomu bol vlastne kúpený.

„Totižto len mali nás nabiť,“ vysvetľoval vec a tíšil ma už teraz Hladovanský. „Keď sme chceli cez ploty do záhrad, oborili sa ľudia na nás a zahnali nás až hore na vŕšok na cestu, ktorou potom — tak ako ty — prišli sme do dediny. Tam nás upravili najprv do školy, že pána farára niet doma, a len keď nám učiteľ nemal čo dať na raňajky, odhodlali sme sa do fary, bo sme už od hladu nevládali.“

„I to je pekná vec,“ hovorím. „Ale kdeže sa vám podel Bedárek?“

„I toho naháňali tak ako nás; ale ten pustil sa chodníkom nadol dediny okolo plotov a keď sme vyšli na vŕšok, videli sme ho už cválať práve tadiaľto pastvinou ku dúbrave.“ Teda Bedárek predsa predstihol nás do Zay-Uhrovca. Hrozná to skutočnosť!

V zay-uhrovskom zámku je hostina, totižto len obyčajný, každodenný obed, ale pre alumnistu je to i viac ako hostina. Pán gróf zdržuje sa síce na tento čas v letnom kaštieli až hen pri Trnave v Bučanoch, ale tu i počas jeho neprítomnosti je prikázané variť pre hostí tak, akoby sám pán gróf bol doma. A dnes tu hostí plno. Deputácia slávnej stolice Trenčianskej mala doobeda akési pokonávanie v prospech samého grófa, preto tuná námestník županov, slúžnovci, merníci, pravotári a ktovie akí ešte vedľa grófskych plnomocníkov a úradníkov. I prikryté je vo veľkej obedárni na prednej, čelnej strane zámku, do nej vedie dosť jasná a priestranná chodba, povešaná samými podobizňami členov rodiny z predošlých storočí. Za vrchstolom sedia stoliční páni, za nimi grófski plnomocníci a pravotári; úradník zámku sám dáva pozor, aby všetko šlo po poriadku a pred každým tanierom stálo i trojaké víno, ba komu tak ľúbo, poslúžili i rezkým pivom. Konečný hosť, vlastne čo do trovenia a užitia hlavný hosť za stolom, sedí pred krčahom piva — náš Bedárek.

Bedárek za grófskym stolom — a my kde?… My pražíme sa ešte na poludňajšom slnci kanikuly a nič nestojí ani vystretý paraplej či dáždnik proti nemu. My biedne doliezame do fary zay-uhrovskej, kde pán farár, vstávajúc od obeda, vyšparcháva si zuby a na jeho tvári čítame: „Pozde, milý drozde!“ My predstavíme sa mu pokorne síce, ale zreteľne, kto sme, čo sme; on ledva povie „dobre, dobre“ a ani neozrúc sa o nás, kráča k bočným dverám. Dvere vedú do kuchyne, čo keď badá, sám Hladovanský uháda, že je ešte nie so všetkým zle. Ale na dotaz pána farára ozve sa prázdny hlas práve z tej strany, odkiaľ sme najviac čakali: „Veru tu, ich milosť, nič nezvýšilo od obeda.“

„Pri najlepšej vôli nemôžem vás pohostiť,“ obrátil sa pán farár k nám; „sám som s chovou natenko pri nedbalej čeľadi, keď moje domáce odišli mi do kúpeľov. Sadniteže si, podajte knižočky.“

My to vykonali rýchlo; ale pán farár prezeral knižočky a prevracal všetky strany zdĺhavo. Stačil nasýtený baviť sa prezeraním mien a darcov troch stolíc či aspoň seniorátov. Hádam si i pripomínal, ako on dakedy suplikoval. Nás však „mrle jedli“, keď ešte i na zápis musel napred zhľadúvať perá a do černidla vody nalievať. Konečne zapísal, knižočky i s peniazmi nám odovzdal, my porúčali sa, ba šli sme von dvermi ako takí, ktorým „naprázdno zuby klepnú“.

„Hja, počkajteže bračekovci! Takto vás predsa prepustiť nesmiem. Hej, Zuzka, Zuzka!“ volal pán farár odrazu i za nami i na slúžku. A hneď sa nám i vyhovára, ako pozabudol, že dnes má byť v zámku trocha pozdejšie započatý, ale tým dlhšie trvajúci obed; ako nás tam z rozkazu jeho milosti pána grófa a generálneho dozorcu opatria, dokedy len chceme; ako „nám tam bude ani pavúkom“, dokladal, keď videl, že sa na túto zvesť naše hladovanskovské tváre vyjasnievajú. I dal hotovej k tomu Zuzke rozkaz, aby nás zaviedla a predstavila pánu úradníkovi v zámku.

Tomuto opamätaniu sa pána farára máme čo ďakovať, že som vopred mohol začať s opisom grófskeho obeda, bo o chvíľku sedel som už pri ňom zoči-voči s Bedárkom a moji už teraz verní kamaráti zasadli si popri mne. Iste bolo už len pol obeda, ale i z tej polovice polovica hojne by bola dostačovala pre ktoréhokoľvek krotoniadovského^[55] alumnistu, hotového udrieť po dostihoch i na pečeného vola. I toho pivca dostalo sa nám len mierne, bo Bedárek pred nami usiloval sa na dno temer polokovného krčaha; ale predsa bolo čím zaliať chutné trojaké pečienky.

Po jedení ostávali naši stoliční páni ešte sedieť. Pozapaľovali si na pípky, dopíjali vínko a málo dbali na nás, zaujatí súc politickými rozhovormi, do ktorých nám i tak neprichodilo zamiešať sa. Konečne prešli i na rečové otázky. Debachovali (hromžili) na školy, v ktorých sa vyučuje ešte po latinsky a nie už po maďarsky, ako to vraj požaduje duch času a potreba krajiny. Zvláštnym tŕňom v oku boli týmto pánom slovenské ústavy na evanjelických lýceách a tú milú našu Levoču, do ktorej pred rokom presťahovali sa ctitelia a učeníci Štúrovi — tú poobracali zo všetkých strán. Tá bola v žalúdku i nášmu neprítomnému síce hostiteľovi. Štúr bol rodák zo Zay-Uhrovca: hrmelo to teda zo všetkých strán. To dotýkalo sa hlavne Bedárka, on to cítil a mrvil sa na stolici a premieňal tvár; ale nebol sa predstavil ako vyslanec Levoče a tuším ešte len teraz za dobré uznával zostávať inkognito. Bezpochyby si myslel: „Veľa vrán i koňa zjedia — čože si ja bedár počnem proti toľkým a tak mnohým!“

Mne sa to videla byť voda na môj mlyn. Dumal som jednoducho: „My z Gemera a Miškovca reprezentanti škôl maďarských aspoň probujeme, či i skutok týchto pánov zodpovie ich rečiam. Tu trocha pomstím sa, nie síce za Bedárka, ale za vec.“

I vstal som úctivo, vzal moju i mojich kamarátov knižočku a odporúčal som ju v hladkej maďarčine.

„A — magyar iskolák^[56] — to je niečo iného!“ preriekol tučný pán za vrchstolom a posadil okuliare i prezeral knižočky. Tu i tu síce pokrútil hlavou, tuším kde príspevky po slovensky boli zaznačené; ale kázal si dať kalamár a pero.

To bolo heslo k povstaniu od stola. Vstali všetci a — k môjmu podiveniu — práve mladí bradáči, ktorí na latinčinu, slovenčinu a Levoču najviac debachovali, vytrácali sa von. No žatva zato vypadla dobrá a my s poklonami prijímali zlatky, ba prvý tučný pán pochlapil sa i piatkou na Miškovec.

A Bedárek? Nuž len sedel a sedel ako prikovaný tam za stolom, bárs už dobrá polhodina míňala sa, ako všetci vstali. Tvár jeho bledla a menila sa ešte častejšie. Ináč som nemyslel, len že to od závisti, keď my žneme a on nesmie ani ceknúť, aby sa neprezradil, že i jeho prítomnosť je viac ako zbytočná v zámku pána, ktorý vlastne vedie boj s Levočou a jej slovenským ústavom. Pokorne pozrel som na tvár jeho, bál som sa, že ho porazí; tak premenený vyzeral.

Sluhom bolo podivné, že ten jeden ešte sedí, keď oni už všetko odpratali zo stolov. Na úradníkovi bolo poznať, že už hanbiť sa začína za nezdvorilosť študentovu, ktorý ani nezná, kedy vstať od stola. Ale keď ho už chcel tuším upomenúť, že čas je vstať, a pozrel mu do premeneného obličaja, s patrným predesením zvolal:

„Pane, čo vám je? Vy ste nemocný.“

Všetci obzreli sa na Bedárka a patrne čítali nemoc na jeho tvári. Tučný pán z opravdivej sústrasti obrátil sa k jednému zo svojich známych:

„Nože, braček,“ hovoril, „ty si taký polodoktor a neraz si už uhádol, čo komu chýba, zľutuj sa nad úbohým študentom, čo mu je.“

Oslovený obstarný pán pristúpil teraz k Bedárkovi. Skúmavo pozrel mu do tváre a omakal pulz. Zraky všetkých obrátené boli na skúmavého pána a na Bedárka a každý zdal sa veštiť inú nemoc — snáď i nečakanú a hroznú. Skúmavý pán však ohmatal svoj pulz a dosť komične pristúpil i k svojmu tučnému bratovi a chytil pulz i tomu a zase pristúpil k Bedárkovi a makal pulz a nazrel mu ešte lepšie do očú. Konečne otvoril ústa a „conticuere omnes intentique ora tenebant^[57],“ t.j. nastavte si uši a počujte úsudok naozaj múdreho, improvizovaného pána doktora:

„Tomuto mladému človeku nie je nič; jeho pulz, vyjmúc maličkej, z akejsi mne neznámej príčiny pošlej alterácie^[58], celkom tak bije ako môj alebo, bratku, tvoj. Prirodzene, ani ináč byť nemôže, bo i ja i ty i on užili sme rovnako štedrý obed a nazreli sme do krčiažkov. No my zvykli tomu, ale nezvyklý študent musel ostať na mieste a musí ešte sedieť alebo — lepšie — ležať, kým mu pretroví. To je, vidíte, tak i pri pažravej ozrute štrkáčovi, keď prehltne zajaca alebo baranca, musí ležať, kým mu pretroví.“

A tak ďalej a tak ďalej pokračoval starý pán vo svojich lekárskych a prírodných poznámkach a ktovie, čo za veselé poznámky a rozpravy vyvinuli sa z toho.

No svedkami sme toho viac neboli, bo Bedárka odviedol pán úradník do osobitnej, práve len pre študentov v zámku pripravenej chyže, a slovo „musí ležať, kým mu pretroví“, bolo nám heslom k odchodu, aby sme ďalej koristili z Bedárkovho ležania.