ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[81]Krásny letný deň, nebo jasné, povetrie čisté, priezračné ako najčistejšie sklo, len tak poligotáva sa v ňom celý svet — svet to Tatier a Dunaja dnes pred nami. Prichodíme od severu, vykukli sme z hôr. Poberáme sa od Modry dolu k Pezinku, poľom utešeným, trocha vyvýšeným, z neho práve preto voľný rozhľad po šírom obzore. Vpravo na východe tiahne sa k juhu ešte vždy pásmo hôr, posledné to výbežky „Bielej hory“^[82] a Tatier, končiace sa pri Dunaji, kde nad Bratislavou v diaľke pomihotávajú sa šibenice. Takto aspoň vo zvyku bolo pomenúvať Bratislavský zámok a zrúcaniny jeho, nad ktorými vyčnievali štyri vo štvoruhle vystavané, krovu pozbavené bašty či veže hradu. Vľavo na západe prestreli sa pred nimi šíre diaľne roviny, dolu ktorými beží trnavská železnica, dotýkajúca sa svojimi stanicami podtatranských miest Modry, Pezinka, Sv. Jura, a končiaca sa stanicou nad samým Dunajom v Bratislave.

Oko ešte vždy premeriava tieto šíre diaľky, túžba už dávno zaletela tatam do Bratislavy, oslavy Slovákov — túžba to dvoch druhov, spriatelených srdcom i duchom. Strmé kroky nestačia unášať ich za túžbou napred aspoň k stanici pezinskej; nedostatočná im potom aj rýchlosť skokom uháňajúcich chudých koníkov — uháňajúcich pred vozňami železničnými, ktoré tam vlastne bolo treba len postrčiť a už zatým samy vozne durili pred sebou pripriahaných vychudnutých dolnozemských ťahúňov.

V spare vozňov dvom druhom dlhá chvíľa medzi všelijakou, hovoru ich nerozumejúcou, aspoň rozumieť nechcejúcou, z kútov sveta pozbieranou kramárskou a po zisku zháňajúcou sa čeľaďou. Z dlhej chvíle hovorí tu aspoň druh druhovi, s ním už si bol porozumel v jednej mysli, v jednom duchu vznešenejšom:

„Ale, brat môj, pri tej plamennej hádke o tú horiacu Moskvu predsa len sťažka poznal som v tebe už či toho furtáckeho Bedárka z Kráľovej Lehoty a či toho po hojnom nasýtení meravo lehnivého hada — ako ťa ten starý pán nazval v Uhrovci.“

Vidiac, že sa na pripomenutie lehnivého hada čelo druhovo trocha kaboní, dodal som obratne:

„No ale pri tom požiari Moskvy bol si opravdivý boa constrictor^[83], vrhal si sa na svojho protivníka v hádke s ohňom a silou, zvieral si ho a nedals’ jemu ani vydýchnuť.“

A milý boa constrictor, týmto už čestnejším názvom akoby uchlácholený, pokojne a úprimne vysvetľoval vec:

„Vidíš, brat môj, so mnou je to tak: rád bývam niekedy veselý a strojím žarty, pri ktorých, keď inšieho nedôjdem, aspoň sa sám zasmejem; vysmejem však spozdilcov a učím opatrnosti. Ty nemáš čo ľutovať, vydržal si statne oheň skúšky a prijals’ už tam nevedome krst národný, krst ohňa. Čo sa však dotýka uhrovského výjavu, ten ma popchol, abych varoval sa dačoho podobného. Celý poldeň jachajúc bez potrebného občerstvenia tela a predchycujúc remeslo tebe i tovarišom cesty, bol som zmorený. Hojné požitky stola nepriniesli občerstvenie, ale zmalátnenie tela i ducha. Nemôžem si odpustiť, že som nemohol sekať a rúbať sa do živého tam s tými protivníkmi našej Levoče, škôl našich, reči našej. No vynahrádzal som si to v Krajnom pri dišpute, ktorej svedkom si bol.“

„Teda pán farár v Krajnom vytrpel i za tamtých.“

„Ľúto mi ho bude, kým budem žiť; neznal som, že sa náruživosťou dá tak zaslepovať a uchvacovať“.

„Ba len ako si prišiel s ním do hádky?“

„Začal on sám, že čo teda vyviedli v tej Levoči tí naši, čo minulého roku pre jedného Štúra opustili slávne učilište, ako je od rokov Prešporok. Tu za povinnosť pokladal som si brániť nielen našich bratislavských mladistvých orlov, ale i dokazovať mu, že deťom matky Slávy svitá deň nového žitia a že ako už dosiaľ uskutočnili v histórii mnoho, dokážu toho ešte viac a slávnejšie. Tu sme prešli na pole dejepravy a už sa ani nepamätám, ako zrazu dostali sme sa až pod Moskvu z roku 1812.“

„A tu pod plameňmi Moskvy začína sa naše plamenné priateľstvo,“ podával druh druhovi ruku.

„Tak je, brat môj, tys’ môj druh statný, pochopil si ma, hájacieho česť Slovanstva a česť reči našej slovenskej a urážku druha prijal si i za svoju. Len jedno mi vysvetli, kde v tebe, mladuškom rétorovi maďarskej školy, vzal sa cit národnosti?“

„Cit a slabé povedomie národnosti mám z domu rodičovského. Chudobné, utiahnuté je to naše učiteľstvo, ale slávny pocit národnosti pestuje práve v tej utiahnutosti verne, často i samo nebadá, ako. Ako syn slovenského učiteľa i ja dostal som sa s pocitom a vedomím svojej národnosti medzi maďarských spolužiakov, s ktorými skoro dohadovali sme sa, iste v Miškovci ešte len o tom meteriálnom, či by vyžil Slovák bez maďarskej slaniny a Maďar bez slovenského železiva a dreviva, alebo ako by jedol Maďar i chlieb, keby mu ho slovenské ruky nedorábali — a čo viac podobného poukazovalo predsa, že sme hrdí na svoj ľud a národ. Ďalej mi sám zoznávaš, že moje národné povedomie i nevedome prijalo prvý krst ohňa hneď na počiatku tejto našej púte po slovenských krajoch. Pri požiari Moskvy v Krajnom chápal som ťa už úplne, žiadajúc sebe už predtým počuť tak horlivo a dôkladne rečniaceho Levočana; bo o levočských sokoloch spomínal už Branislav v Malých Stankovciach a krajňanská hádka rozohnala moju pochybnosť, či ty ozaj budeš jeden z nich.“

„Teda ty si bol s Branislavom, ktorý na návod Štúra cestuje teraz po Slovensku, aby svojou výrečnosťou rozduchoval každú iskru národnosti, kde akú nájde, a kriesil oheň tam, kde ho niet? Hovor, bol si tak šťastný? A mňa to minulo!“

Na odvetu a na ukrátenie cesty nasledoval náčrt celého večera v Malých Stankovciach, ako ho my z ôsmeho záhlavia týchto suplikantských zápisov už známe.

Trpezlivý čitateľ dávno uhádol, že dvaja druhovia, zaháňajúci takto od seba nudnosť cestovania vo vozňoch konskej železnice, neboli iní, jedine moja Tulipánovská maličkosť a od Krajného počnúc, môj po suplikantskom remesle i po zmýšľaní ducha nerozlučný tovariš Bedárek. Dodať musím len to, že pravé, v pozdejšom živote národnom na slovo vzaté meno môjho druha iba žiackym žartovným priezviskom premenené bolo na Bedárka. Bol on šuhaj vysoký, kostnatý, chudý, bledý, často chorľavejúci. Žiacky vtip a žart neodpustil mu túto okolnosť a šuhaja ináč horlivého a duchom nadaného prezval Bedárkom; tak ako pozdejšie, keď moje vždy rumenné, prekvitajúce líca porovnali s jeho bledosťou, ľúbilo sa súdruhom prezvať ma menom vzatým od červeného tulipána. Do suplikantských zápisov mi aspoň takéto priezviská prišli vhod.

„Pri prúdoch valných Dunaja šíreho“ zosadli sme druh s druhom a pospiechali krížom Bratislavou až ta pod vinice na Panenskú ulicu, neohliadajúc sa mnoho, ako to tam vo veľkom meste vyzeralo. Na Panenskej ulici v rade druhých nespočetných tratil sa i jeden pre nás významný dom. Na poschodí jeho bolo na tento čas bydlo redakcie „Slovenských národných novín“ a „Orla tatranského“; tu bytoval náš Ľudovít Štúr. Bedárek mal úpravu už z Levoče od „Prešporčanov“, ako zvlášť bolo vo zvyku menovať tých šuhajov, čo „za vec svätú“ opustili roku 1844 toto mesto^[84]. Za ním pohodil, s ním spratal som sa už teraz i ja.

Dostali sme sa do dvoch prídružných, dosť priestranných izieb, ktorých náradie — totiž niekoľko táborových postelíšť, stolce, stolíky a police zapratané voskrz a naskrz papiermi, spismi a knihami — svedčilo, že dostali sme sa hneď do spálne i do pracovne, ba spolu i do obedovne, jak sa nám ukázalo, keď prišiel čas obeda, že tu celkom po slovensky „kde si pracoval, tam i najedz sa“. Traja šuhajci^[85], v ten čas prekvitajúci mladosťou, dnes už v práci za vlasť a národ šedivejúci mužovia, písali a pracovali pilne i na tento čas. Príchod náš spočiatku žiadneho nevytrhol z práce. Iba keď Bedárek predstavil sa im ako „Levočan“, ako úd „jednoty“^[86] či navštevovateľ slovenských hodín s pozdravením od toho i onoho, tu razom poskákali všetci na nohy a vítaniu sa, ako čo tam v Levoči mali sa „naši“, ako čo tam bolo po celý školský rok — slovom, úprimnému, bratskému prijatiu a zhovoru už nebolo konca-kraja.

Živý, veselý zhovor musel mýliť kohosi ešte i v tretej izbe, hraničiacej bezprostredne s naším zasedaním, bo vzdor hlasitej vrave počul som tam niekoľko ráz pádnym krokom prejsť po podlahe. Hneď nato otvorili sa dvere a v nich zjavila sa vysoká mužná postava, pozoru vážneho a prísneho, čela trochu — iste nad nepríležitou vravou — zakaboneného, s písacím perom v ruke, v ktorom sa ešte lesklo umočené černidlo. Patrne teda prichodil zrovna od práce. Bol to sám Štúr — vskutku nami v súrnej práci nemilo mýlený. Len raz pozrel po všetkých a domáci i spolupracovníci jeho hneď uhádli, koľko bilo, nečakali na jeho ozvanie sa, ale akoby s istotou, že sa v práci pretrhnutý a s výčitkou prichodiaci udobrí, preriekli: „Vynahradíme nocou, čo takto meškáme. To Levočania tu.“

Na slovo „Levočania“ vyjasnila sa i tvár Ľudovíta a ruka, odloživšia pero, vrelo stisla pravice naše, ústa vítali nás slovom mužným, ale srdečným. Zapomenul som, že som vlastne mladúch, rétor z Miškovca, v duchu narástol som na levočského velikána. Štúr sám nechal prísnu prácu prácou, pustil sa do vypytovania a Bedárek mal teraz čo odpovedúvať o podrobnostiach, ako to tam v Levoči ústav slovenský premenili neprajníci Slovenstva zase len na púhe homiletické^[87] cvičenie bohoslovcov v reči biblickej, ako potom mládež založila si súkromnú jednotu k vzdelávaniu sa v čistej slovenčine, ako nielen bohoslovci, ale i všetka lyceálna mládež je za slovenčinu, cvičí sa, vzdeláva sa, pracuje, reční, prednášky „Prešporčanov“ poslúcha — a čo ja viem všetko. To by ste boli museli tam bývať, ako zaujímali nášho Ľudovíta rozprávky o živote mládeže slovenskej.

Ked Štúr vyrozumel, že ja som iba nádejný Levočan, v skutočnosti ešte miškovský rétor, tu hovoril medziiným: „Huspenina, braček, huspenina všetko, čo vás to tam učia mensa, mensae deklinovať alebo trocha maďarsky mondokovať. Života v tom niet; tam ste na večné veky zakliati. Živé slovo slovenčiny a myšlienky o povolaní Slovanstva k slávnejšej budúcnosti uvedie vás na cestu života. Cesta to pre prvých prebudených tŕnistá, hneď na brieždení rána volá do práce; ale jedine tak možno vzkriesiť ospalý a zakliaty národ. Boj vás otuží; budete ho i vy prebúdzať. Ale hovorím vám, napred sa neste k žriedlu života, k slovenčine a k prebúdzaniu ňou i k osvieteniu napred seba, potom tých, medzi ktorými budete budúcne účinkovať. Je to dačo hrozného, ako vás tam na vašich školách učili dosiaľ chápať človečenstvo — viedli vás k zakliatej mŕtvole a nadovšetko vlastný národ predstavujú vám horšie od mŕtvoly, ktorú rozjedajú červy. Človečenstvo je večne živé a prebíja sa i cez chmáry a mŕtvotu zakliatia vždy k väčšej dokonalosti. Po tisícročnom zakliatí povolený je v ňom i náš národ prebudiť sa k životu, prebiť sa k osláveniu svojmu na poli práce, na poli vedy, umenia, remesiel a kupectva, hospodárstva.“

Vo mne tu dozrelo predsavzatie pripojiť sa k národnému ruchu a životu mládeže slovenskej, ako ratoliestky zaštepenej do živého kmeňa Slovanstva, čím skôr tam v tej dnes oslavovanej Levoči pod nebotyčnými Tatrami.

A čo mám viac hovoriť? V redakcii u Štúra strávili sme tri dni. Boli sme tu ako doma. Domášni Slováci ani vo veľkom meste a v redakcii časopísma svoju domášnu povahu zaprieť nemohli. K spomenutým izbám v redakcii patrila ešte i štvrtá izbietka a kuchyňa. Tu viedla „redakciu“ jediná sestra Štúrovcov — spanilomyseľná Karolína^[88]. O vozdajšie potreby „v práci ducha“ postavených verne pečujúca Marta pripravila na každý deň skromný obedík pre všetkých, po ňom prichodili pravé požitky to i priateľských rozhovorov o udalostiach národných, to i dôvodných rečí o básnictve, o umeniach i vedách. Ináč tí tu dnu pracovali naspech vo dne v noci, bo Štúr mal odcestovať do Nitrianska a hlavné redaktorské práce mali byť hotové vopred aspoň na desať dní; my tamvon vykonali sme si zatiaľ i svoje remeslo, i mesto, zámok a Dunaj videli, i výlet sme urobili na rumy staroslávneho Devína. Zvlášť v posledný náš večer bolo v redakcii živo. Dobehli k nám žiaci a údovia slovenskej vzdelávateľskej jednoty zo všeobecného jej zasadnutia, držaného dňa 4. augusta v Banskej Štiavnici^[89]. Šuhajci títo vpravde ako letom orla dorazili sem pešky za dva dni zo Štiavnice, aby za horúca mohli uvedomiť Ľudovíta, ako sa k všeobecnému tomu zhromaždeniu prihlásila mládež z horno- i dolnozemských evanjelických škôl k poradám, ako v jednom duchu chce sa vzdelávať v reči materinskej.

Na rozlúčenie sa so Štúrom náš Bedárek predplatil zo svojho suplikantského zvyšku úplných osem zlatých striebra na „Slovenské národné noviny“ i na „Orla“^[90], na svoje i na druhých dvoch druhov meno. Levočská mládež vtedy tak spájala i materiálne sily, že po traja, štyria alebo i piati skladali sa na jeden predplatok jediného v tom čase národného časopisu. Štúr vyčítal mi na očiach, že urobil by som podobne, keby mi dostačovalo, a preriekol. „Vy, braček zlatý, usilujte sa už len do tej Levoče. Ale kdekoľvek budete na rok študovať, odpíšte mi svoju adresu. ,Noviny‘ i ,Orla‘ budem vám posielať. Za odmenu zhromaždíte i vy či dvoch, či troch, či koľkých šuhajov kol seba a budete pilne čítavať, svedomiteé sa vzdelávať.“

Slza, zahravšia v oku mojom, svedčila, že tak bude.

O chvíľku zatým podávali sme si s Bedárkom ruku naprostred Bratislavy — do videnia. On pospiechal k Dunaju na loď k Vacovu a odtiaľ hore Novohradom, ja sám naspäť k mestečkám Bielej hory.

*

Ako hovorím, ostal som zase sám v pravej svojej podobe suplikantskej naprostred mesta. I mienil som nedurnúť sa viac do nikoho, iba pospiechať domov, skončiť veci v Miškovci a domáhať sa do Levoče. Ale páč ti ich len, ktože to tamto popred mňa prechodí námestím? Traja sú. Prvý je môj milý Hladovanský, druhý Miško Vrútčanský, nikdy sa nespúšťajúci jeho kabáta, a ten tretí, čo ich vedie, kto to?… Čo to?… Pane bože, či som to ja, či nie ja? Veď tam šuhaj na vzrast, posunky i kroj a farbu šiat docela mne podobný vedie tých dvoch pomedzi hemžiace sa ľudstvo veľmesta, práve ako vodil som ich ja trenčianskymi horami, aby sa nestratili! Ale ozaj, premilý ty môj božíčku, či vo dvoje vidím i tu i tam seba, či čo je to? Ej, nechcel by som i vo dvoje túlať sa po svete a vodiť nedospelých, dosť toho v jednom. Tomu musím prísť na koniec.

„Hej, šuhajci, hej!“ zavolám dosť ticho, ale dosť dôrazne. Šuhajci sa strhli, obzreli sa a zastali. Darmo tam ten vodca ponúkal ich za sebou, môj hlas účinkoval predsa lepšie.

„Nuž kde vy tu? Čože vy tu?“ opytujem sa ich.

„Nuž kdeže by, čože by?“ ozve sa Miško temer plačlivo a nedá si hatiť tok svojej výrečnosti i vykladá všetko, ako už dva dni po meste blúdia ako po hore; nik im nevie povedať, kde by tu bola luteránska fara; kde po väčších a krajších domoch klopú, tam im nadávajú do vanderpuršov^[91] a dávajú len po dva grajciare alebo po kúsku chleba; na brehu Dunaja Hladovanskému i vrecko rozrezali a peniaze horko-ťažko nazbierané boli by už tam u zlodeja, keby nebol ako z neba spadol a zboku na pomoc priskočil tuhľa Jožko.

Meno „Jožko“ trhlo mnou. Upozornilo ma na toho tretieho, prejavšieho ešte len i úlohu ochrancu pri týchto mojich motešických ochránených. No meno to upomenulo ma ešte i na čosi viac — veď i ja bol som na tejto púti už raz Jožkom. Teraz premeral som moje druhé „ja“ od hlavy do päty: nápadnú podobnosť nijak som mu nemohol uprieť; ale i uhádol som hneď, kto to asi bude.

„Teda,“ hovorím, „váš nový súdruh Jožko ochránil vaše peniaze a teraz vás nebodaj už i von z hory vyvedie. To je šuhaj bez páru! Hrdá bude Marienka, keď o tom dozná.“

Meno „Marienka“ trhlo Jožkom i nepochyboval som viac, že som uhádol, koho mám pred sebou: nepochybujem, že uhádli ho i moji ctení čitatelia a ešte lepšie ctené čitateľky. No dopoviem vám nakrátko, čo ešte patrí k veci.

Jožko Kalina bol s Miškom v rodine a preto poznal ho a priskočil v pravý čas k nemu a k jeho kamarátovi pri dunajských mlynoch, kde pracoval po odchode z Turca ako mlynársky tovariš. Miško vlastne mal i naručené od rodiny obzerať sa po svete za Jožkom, ktorého v známom nám turčianskom mlyne dcéra i rodičia tak túžobne naspäť žiadali a čakali. Tu sa teda zišli; zišiel som sa i ja s tým, za ktorého som bol dočasu snúbencom, ktorý zas tu za mňa konal úlohu ochrancu a vodcu. Vysvetlil som mu i ja, ako ho tam v Turci vo mlyne naspäť žiadajú, kde i mňa — miesto neho uznali. Nie, to som mu nepovedal; to ak sa im bude ľúbiť, nech mu tam povedia. Povedal som mu len, že ma ako suplikanta vo mlyne uhostili a tiež mi naručili, aby som sa dopytoval po svete na Jožka Kalinu, ktorý sa veľmi podobá mne a tak že by som ho ľahko mohol poznať. Jožko, ktorý v krivom domnení, akoby páni majstrovci nemienili dať jedinú dcéru za chudobného tovariša, bol im zmizol bez stopy, očividne zaradoval sa teraz opakovanému ubezpečovaniu, ako ho tam radi majú a naspäť žiadajú. Premeral si len mňa od hlavy do päty, či sa ozaj toľko podobám jemu — ľúbencovi Marienkinmu, akoby bol tušil, že sa tam i dačo viac prihodilo.

No, keď vyrozumel, ako sa naše ďalšie cesty a behy života narôzno rozchádzajú, cele uspokojený poberal sa dokončiť svoju úlohu, totižto zaviesť suplikantov ku luteránskej fare, ktorú ako dobrý kresťan a navštevovateľ chrámu slovenského i dobre znal — a potom viesť ich najpravšou cestou na Trnavu, Hlohovec, Prievidzu — do milého Turca.