ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Chodil som ešte do lýcea a spokojne tam prekvital, ochotne čítal Apuleia, Cicera ale nečítal, už vtedy v dolín tajných kríkoch za jari pri labutích krikoch, vblízku vôd jasných, v tíšine zjavovaly sa múzy mne. Študentská izba moja malá osvietila sa: múza v nej hostila, v duši nevinnej veselo, detsky spievavala, spomnela slávu stariny i srdca chvejúce sa sny. II Ju s úsmevom svet stretal v tvári, úspech nám prvé krídla dal, Deržavin zbadal nás tiež starý a schádzajúc v hrob požehnal. Dmitriev, čo ruský život chránil, tie naše verše nepohanil, nechajúc zákon, pritakal a plachú múzu polaskal. I ty, ty večne povznesený, ty spevec večne krásneho, ty idol srdca mladého, ty so záľubou, potešený si to mne tvoju ruku dal a k sláve čistučkej ma zval. III Na zákon som si v duši zmenil slobodu náruživostí, s davom si city deliť mienil, príjmajúc múzy za hostí, tak v kriku hodov, bujných sporov a za polnočných za dozorov nám poézia bláznive vše niesla dary ohnivé, bachantka sťa by rozpustilá za čašou hosťom spievala a zlatá mládež bývalá čo sa len za ňou navláčila! Nuž ja tiež som sa pýšil ňou, tou družkou mojou veternou. IV Osud mi riekol, že sa hnevá, a do diaľky ma hodil súd… Ona šla za mnou, milá deva, osládzala mi nemú púť rozprávkami, kde báj sa blýska, i na kaukazské na skaliská skákala koňmo dohora, jak pri mesiaci Lenora! Jak často k brehom u Tauridy, keď padla na zem nočná hmla, počúvať more zvádzala, ten stály šepot Nereidy, chór, ktorý spievava vĺn val — otcovi svetov hymnu chvál. V Už mesto von z jej pamäti je, i blesk, i hody prehojné, žalostné polia Moldávie i plemien šiatry spokojné kočujúc ponavštevovala, tam s nimi divokou sa stala a zabudla i Boha reč pre každú lichú, divnú vec, pre stepí spev, čo dušu baví… Zrazu sa všetko zmenilo: raz u mňa dievča spanilô jak slečna vidiecka sa zjaví, v jej očiach túžba bolestná, francúzsky román v ruke má. VI A teraz múzu po prvý raz na svetské vediem zábavy, hľadím v jej kúzlo dedinských krás nie bez žiarlivej obavy. Pozerám na aristokratov, panákov z vojska, diplomatov, na hrdé dámy. Cez rady ich prekĺzne sa, posadí, na tlupu hľadí rozihranú, bzučia tu slová, mihá šat, a tam zas vážnych hostí rad domácu obkolesil paniu, a kruh ten kol’ nej pánov, dám sťa vôkol obrazu je rám. VII Poriadok páči sa jej strojný, oligarchických rečí ples, aj hrdosti chlad prespokojný, i činov ich a rokov smes. Kto stojí tam s tou tlupou ctenou mlčiaci, s tvárou zamračenou? Sa zdá, že je tu cudzincom. Či strádanie, či žiaľ je v ňom? Vidina nudná v každej tvári, čo mihne pred cudzincom tým. Nač’ je tu? Čo chce? Čo je s ním? Jak menuje sa? Eugen vari? Či naozaj? Veru. Eugen sám. „Čo za vietor ho dohnal k nám? VIII Je ten istý? Či nekľud stratil? Je čudákom zo zábavy? S akým sa obličajom vrátil? Čo nám zas oddnes predstaví? Či obráti sa na Melmota? Kozmopolit, či patriota, snáď Charold, kvaker, svätuškár, čo za masku si vlepí v tvár? Či dobrým chlapcom bude proste, jak vy, jak ja, jak celý svet? A moja rada — odpoveď: Nechať tak všetky módy sprosté. Hlúpe je sveta klamanie…“ — Znáte ho azda? — „Hej aj nie.“ IX Prečo tak prísne, bez pochvaly súdite nad Oneginom? Zato, že sme vždy vytrvalí v súdení našom o všetkom, čo prudkých duší nepozornosť márnomyseľnú naničhodnosť urazí, smiechom spotvorí, um tiesni, ľúbiac priestory, že prijímame často snažne rozhovor za hotový čin, zlá povesť letí povetrím, že vážnym sú aj pletky vážne, a jedine len priemernosť nediví, nebudí v nás zlosť? X Šťastný, kto za mladi bol mladý, šťastný, kto na čas dozrieval, kto to, že život vždy viac chladí s rokmi, hoc trpiac prežiť znal, komu sny divné boly cudzie, kto neodcudzoval sa luze, v dvadsiatke švihák srdnatý, v tridsiatke dobre ženatý, v päťdesiatke sa oslobodil od večných dlhov nákazy, kto slávy, činov, peňazí rad-radom bez námah sa dobyl, o kom hlas súdi obecný: N. N. je človek výtečný! XI Smutne je myslieť, že sa márne nám mladosť naša dávala, dni zrádzali sme lúčezarné, a že nás ona sklamala, že najlepšie tie túžby naše, že rojčenia tie v sviežej kráse vybledly v bystrom náhlení jak hnilé lístie v jeseni. Strach vidieť takú mladosť hlúpu, kde obedov je dlhý rad, kde život menia na obrad, sledujúc hodnostárov tlupu, ísť za ňou, nesúhlasiac s ňou, s ich strasťou, s mienkou verejnou! XII Súdeným súdmi krikľavými je strašne (súhlasíte s tým), keď medzi ľuďmi rozumnými si potmešilý podivín, či blázon smutný pošetilý, či zázrak satanickej sily, ba ešte mojím „Démonom“. Onegin (počnem zas o ňom), keď zabil druha pri súboji, bez cieľa, práce — aká česť! dožil sa rokov dvadsaťšesť, nuda ho stále nepokojí, bez služby bez ženy a diel pracovať nikdy nevedel. XIII Onegin, nespokojný veľmi, chcel zmeniť svojho miesta tíš (pocit to ozaj mučiteľný, pre mnohých dobrovoľný kríž). Dedina otupná mu bola, samota, nivy, lesy, polia, kde druha skrvavený tieň zjavoval sa mu každý deň. Odišiel teda pocestovať dostupný citu jednému — bezcieľne cestovanie mu nemohlo sa však nezunovať, vrátil sa sem a vpadol dnes jak Čacký s korábu — na ples. XIV Rozvlnila sa ľudí masa, zvedave každý pozeral… K domácej panej blížila sa dáma, s ňou vážny generál. Veľmi sa ani nenáhlila, bez chladu, málo hovorila, bez pohľadov, v nichž zvodný smiech, a bez nárokov na úspech, posunkov s dávkou malichernou, bez odkukaných nápadov… Prostota, tichosť išla s ňou, zdala sa podobizňou vernou du comme il faut… Ráč odpustiť, Šiškov: to neviem preložiť. XV K nej dámy zaraz pošly bližšie, staršie ju smevom poctily, mužovia klaňali sa nižšie, pohľad jej očú lovili, dievčatá prechádzaly tichšie, postavou nad všetkými vyššie i nos, i plecia svoje mal s ňou prichodiaci generál. Nik by ju nedržal za krásnu, no zato od hlavy do piat nik vulgárnou ju nesmel zvať, jak poslúchajúc módu hlasnú a vo vysokých kruhoch len to v Londýne zvú. Nemôžem… XVI Mám záľubu ja v tomto slove, zas nemôžem ho preložiť: je ono u nás dosiaľ nové a sotva si ho budú ctiť, dobré by bolo v epigrame… Lež obraciam sa k našej dáme. Prelestná, milá, zardelá za stolom ona sedela s blýskavou Ninou Voroncovou, tou Kleopatrou u Nevy, a súhlasili by ste vy, že Nina krásou mramorovou susedku nezatienila, hoc krásou svojou slepila. XVII „Či ozaj?“ Onegin si myslí. „Ona je to?… Ba nie!… Ba tak… Z hluchoty dedinskej sem prišli?…“ A cez svoj lornet uprie zrak a zas a zas, vše po minúte. Spomína si hneď na dni kruté, ním zabudnuté na črty. „Povedz mi, knieža, nevieš ty, tá v malinovej toalete kto je… Tam s poslom španielskym?…“ — Či nepoznáš ju, Onegin? Dávno si nebol v našom svete, počkajže, predstavím ťa ja. — „Kto je to?“ — Veď sme manželia. — XVIII „Ženatý! Nebolo mi známe! Dávno?“ — Dva roky. — „A na kom?“ — Na Larinovej. — „Na Tatiane?“ — Pozná ťa? — „Som ich susedom.“ — Tak teda poďme! — Nenútene vezme ho, vedie k svojej žene, rodinu, druha svojeho. Kňažná sa díva na neho. Hoc jej to dušu rozvlnilo, hoc silne bola zmámená, prekvapená a zdrvená, v jej tvári nič sa nezmenilo: udržala si tenže tón a tichý bol jej hlavy sklon. XIX Nevohnal on v jej líca krvi, nebledla, zrakom neblysla, nepohly sa jej ani brvy, ba ani pery nestisla. Uprene síce hľadel na ňu, no nevidel v nej dávnu Táňu, chcel aspoň pohovoriť s ňou, nemohol vydať hoc pár slov, potom ho ona poprosila, či dávno tu, či krátko len, či neprišiel z ich krajov sem, a k mužovi zas obrátila svoj ustatý zrak, kĺzla von, nepohnute stáť ostal on. XX Tatiana?… Či má pamäť krátku?… To teda tejto v dedine, románu nášho na začiatku, v ďalekej, hluchej krajine, v šľachetnom ohni, chladne, zvučne levíty čítal mravoučné, od ktorej lístok schováva, v ktorom jej srdce rozpráva, kde všetko voľne vyjavila? To dievčatko… Či je to sen?… To dievčatko, hľa, ktorým len pohŕdal, keď sa zaľúbilo? Či teraz naozaj bol to s ňou tak ľahostajnou, neprajnou? XXI Odchádza domov. Raut ho tiesni. Myšlienok v hlave má až moc, sen krásny raz, raz bezútešný znepokojil mu pozdnú noc. Vzbudí sa — tu mu lístok nesú, knieža N. s úctou prosí k plesu dnes večer. „Bože! Veď to k nim!… Oj, prídem!“ Listom úctivým hneď odpovedá v duši vrelý… Čo s ním? Je jako v divnom sne! Čosi sa hýbe v hlbine duše už chladnej, zlenivelej? Protiveň? Náhlosť? Starosti? Či láska — starosť mladosti? XXII Onegin netrpezlivý je, za pozdným túži večerom. Konečne večer, desať bije, hneď v kniežací sa náhli dom. A myslí, myslí na Tatianu, kňahyňu doma nájde samu. Sadnú si. Smelosť opúšťa ho, slová nejdú na ústa, je nešikovný, zamračený, počúva, ale na vety jej ledva-ledva odvetí, urputnosťou je naplnený, zrak tvrdý, strmý akýsi. Tatiana voľne sedí si. XXIII Muž prišiel. Zmenil týmto činom to nepríjemné t?te-a-t?te, pripomína si s Oneginom hlúposti, žarty dávnych liet. Smejú sa… Lež tu hŕba hostí. A silnou soľou ľudskej zlosti oživila sa rozprava, domácu paniu zabáva hromada ľahkých pletiek panstva i prerývaný bzukot ten vážnymi rečmi vážnych tém bez veľkých právd a bez pedantstva, neľakal nikoho prúd slov živosťou svojou slobodnou. XXIV Bol tuná súhrn mestských kvetov: mód vzory, páni, svetáci, tí, ktorých si vždy všade stretol, i nevyhnutní hlupáci, dám kolo starších, ale skvostných, s ružami, v čepcoch, na vid zlostných, tu boly hriadky s devami, s chmúrnymi ľudia lícami, tu vyslanec sa shováravší o politických príčinách, tu s voňavkami v šedinách starec po starom žartovavší, odlišne, jasne, rozumne, čo smiešne je dnes nielen mne. XXV Aj epigramist bol tu ctený, na všetko srditý to pán, na domáci čaj precukrený, na mužský tón, na všednosť dám, na román príliš hmlistý, pestrý, na znak, čo dostaly dve sestry, na novín lož, na vojny bes, na sneh a ženu svoju tiež. — — — — — — — — — — — — Tu jeho dcérka, slečinka, tak hrbatá, tak malinká, tak pištiaca, tak nečistotná, že mimovoľne každý hosť šípil v nej rozum, no a — zlosť. XXVI Tu Saburov bol. Meno ctené. Vždy na podlosť mal zálusky, v albume každom otupené St. Priest, to tvoje ceruzky. Tam u dvier iný tyran bálu stál ako obraz zo žurnálu, jak cherub vŕby červený, stiahnutý jak stĺp drevený, pachtiaci za dobrodružstvami, prekrochmelený drzý pán, hostia sa usmievali naň, jak dôstojnosť si svoju chráni, stačilo mlčky zažmurknúť a hotový bol nad ním súd. XXVII Môj Onegin sa s dušou celou zaoberal len Tatianou, tou devou ešte málo smelou, prostou a zamilovanou, čo zmenila sa na kňahyňu, na neprístupnú na bohyňu tu u rozkošnej u Nevy. Ó, ľudia! Podobní ste vy na našu prapramatku Evu: dávané nevie prilákať, vás neprestajne vábi had k sebe a ku tajnému drevu, zakázaný plod ten nám daj, a bez toho raj nie je raj. XXVIII Jak sa len, jak sa premenila! Jak v svoju rolu úbohú sa vysokého stavu vžila, jak výborne hrá úlohu! Kto hľadal by tu dievča mladé v tej velebnosti a v tom chlade dámy, čo teraz dáva tón? Jej srdce rozvlnil i on! To ona preňho v mračnej noci, kým Morfeus k nej neslietol, cítila v svojom srdci bôľ, k mesiačku zdvihla smutné oči, mysliac si pritom s rojčením, že vykoná púť žitia s ním. XXIX Je v každom veku zaľúbenie. Keď mladí láskou zabolia, jej poryvy sú dobrodenie jak jarné búrky pre polia. Vo vášní daždi zelenejú i obnovujú sa i zrejú a žitia sily mocný chod dá pyšný kvet a silný plod. Keď pozde je a plody žiadne — tak v polovici našich liet, je smutný strasti mŕtvy sled: tak na jeseň už búrky chladné na blato obracajú luh a obnažujú lesov kruh. XXX Onegin — niet v tom pochybnosti — Tatianu ľúbi, zrelý hoc, jak decko v zamilovanosti premárni deň a márni noc. Nedbá na prísne posúdenie, na schody k nej, kde dvere sklené, prichádza, a to každý deň, len za ňou chodí, sťa jej tieň, je šťastný, keď jej boa dáva kožušinové na plecia, keď ruky vrúcne dotkne sa, keď pred ňou svojou rukou máva, by miesto dal jej sluhov pluk, keď šatôčku dá do jej rúk. XXXI Tatiana si ho málo všíma, hoc bi sa za ňu, hoci mri! Tú jeho lásku neprijíma, prehodí s ním tak slová tri, len ukloní sa pani mladá a niekedy ho sotva zbadá, koketstva kvapôčky v nej niet — to netrpí náš vyšší svet. Blednú už líca Onegina: jej je to jedno, nežiali, Onegin schne a pomaly suchotinára pripomína. Doktorov radia nesmele, tí zase radia kúpele. XXXII Nie, radšej k dedom v chvíľu danú list poslať by mu bolo vhod, by vítali ho. Na Tatianu to nepôsobí (ženský rod!), lež odísť nechce zanovite, nádeju prechováva žitie, smelšie jak zdravý — nezdravý kňahyne lístok pripraví, hoc slabou rukou — píše strastne, síc’ málo smyslu prikladal tým listom vôbec — darmo, žiaľ a srdca bôle prenešťastné nemohol zdolať. Ten list mám, doslova vám ho predkladám. Oneginov list Tatiane „Predvídam, že vás urazí tajnosti smutnej objasnenie. Aké to horké odsúdenie váš hrdý pohľad zobrazí! Čo chcem? A prečo? Kamže cielim, keď svoju dušu odkrývam? Možno, že vás aj rozveselím, možno, že k hnevu dôvod dám! Náhodou som vás niekdy stretol, báj nehy sa v reč vašu vplietol, ja nesmel som mu uveriť, milému zvyku nedal chodu, dal pozor som si na slobodu a voľným som chcel ešte byť. Potom nás veľmi rozlúčilo… Nešťastný Lenský padol, žiaľ. Všetko, čo srdcu bolo milô, som od srdca si odorval, každému cudzí, neviazaný, na voľnosť myslel, na pokoj, že to je šťastie. Bože môj! Zmýlil som sa, som potrestaný! Nie, — ustavične vidieť vás, vás nasledovať s citom vrúcim, úst úsmev, pohyb očú, hlas pohľadom loviť milujúcim, vás počúvať a rozumieť dušou jak v srdci veliká ste, pred vami umučený mrieť, blednúť a hasnúť… to je šťastie! Ja líšený som toho: vás stopujúc, životom sa klátim, mne drahý deň, mne drahý čas, a v daromnej len nude tratím osudom odčítané dni. Len dušu moju ťažia mi. Viem: život môj je odmeraný, a aby predĺžil sa on, ja musím veriť už v čas ranný, že uvidím sa s vami dňom… Bojím sa, že vy v mojom cite a v tichej mojej prosbe len odpormi chytrosť uvidíte — váš hnevlivý hlas počujem. Keby ste znali, jak je strašne, keď utrápi vás lásky smäd, rozplamenený umom včasne krv rozhorenú hasiť hneď, chcieť kolená vám vyobjímať a u nôh vašich zaplakať, liať prosby, kliať sa, srdce vyňať, všetko, čo do slov možno dať, medzitým so zdanlivým chladom vyzbrojiť oči, reči skôr, spokojný tak viesť rozhovor, veselým na vás hľadieť vzhľadom! Nech je tak: moja sila tam! Viac citom mojim neodolá, už riešil som: Buď vaša vôľa, ja osudu sa oddávam.“ XXXIII Niet odpovede. Píše stále… Píše i druhý, tretí list. Niet odpovede. V jednom bále v ústrety koho vidí ísť? Tatianu. Ale jak sa chová? Nevidí ho a ani slova! Bŕŕ! Aký to s nej veje chlad, vianočný oblepil ju ľad! Jak tu len môžu zanevrenie tie jeho ústa udržať? Upiera na ňu bdelý vzhľad: Kde je tu zmätok, utrpenie? Kde súcit, slza?… Niet ich, niet. V tvári je iba hnevu sled. XXXIV Môže byť tajná bázeň, aby sa svet a manžel nedoznal, že človek hrešil a bol slabý, čo Eugen všetko dobre znal… Nádeje niet! Nuž vyberie si cestu. Na svoju hlúposť hreší, lež tá sa doňho zasekne: od sveta sa zas odriekne. Zas v tichom svojom kabinete rozpomína sa na ten čas, keď nudy zdivočelý ďas sa za ním hnal v tom hlučnom svete, za golier chytil biedneho, do kúta zavrel temného. XXXV Zas vidíme pri čítaní ho, Gibona číta, to Rousseau, Herdera, Bichet, Manzoniho, madame de Staël, Bellew, Tissot, Chamfora a tak ďalej — veľa, prečítal diela Fontenella, prečítal z našich kdekoho, neodvrhol nič, nikoho, na sborníky a na žurnály sa vrhol, kde je vedy moc, kde teraz hanobia ma, hoc predtým tam samé madrigaly spievali o mne doslova — e sempre bene, pánovia. XXXVI Však jeho duša nečítala, riadkami brodil naoko a hlava v sebe vryté mala myšlienky iné hlboko. Riadkami tými tlačenými očami chodil duševnými po riadkoch iných. V písmená ich bola myseľ vhĺbená. To boly bájky tajné, šedé srdečnej, tmavej stariny, to boly rozviazané sny, hrozby a zjavy, predpovede, rozprávky obsah hlúpučký, či lístok mladej devušky. XXXVII Postupne v stály spánok vpadá i myšlienok i pocitov, obrazotvornosť pred ním spriada obraz so smesou farbistou, a vidí: na stopenom sňahu ako by spiaci na nocľahu mládenec leží v rozvití, a počuje hlas: „Zabitý!“ Nedruhov vidí zabudnutých, klebetníkov a chabcov zlých, i roje zradkýň mladučkých, i kolo druhov odvrhnutých dom, pri obloku zakaždým vždy ona sedí, ona vždy! XXXVIII Zabudnúť na seba sa zvyká, a tak sa zbláznil nacelo, zmeniac sa skoro na básnika. No, to by ešte chybelo! A naozaj silou magnetizmu a ruských veršov mechanizmu skoro sa básnikom aj stal — môj žiak, čo málo práce mal. Jak ponášal sa na poetu, keď sedával tak v kúte sám, bol kozub pred ním a v ňom plam, húdol si pod nos Benedettu, či Idol mio, v planúce polená hádžuc papuče… XXXIX Dni letia. Teplo do dňa vniká — rozlúčka od mrazivých chvíľ. On nezmenil sa na básnika, nezomrel a sa nezbláznil. Jar oživí ho zaraz. Čiže pozavierané svoje chyže, kde zimoval jak zakliaty, dvojokná, kozub zohriaty tak nechal tam v deň pekný ranný — vdol Nevy letí na saniach, v sekaných ľadu hromadách sa blyští slnce. Roztajaný špinavý v uliciach je sneh. Kam smeruje zas jeho beh? XL Kam náhli sa? To bude známe, vy uhádli ste. Je to tak: priletel on zas ku Tatiane, zarytý čudák — neborák. Jak mŕtvola je v tvári bledý. Nikoho v prednej. Ide tedy do siene. Nik. A ďalej — nik. Otvorí dvere. Otáznik. Čo ho to s prekvapením víta? Kňahyňu zpola odetú, samotnú, bledú zazrie tu, akýsi lístok, sediac, číta, hlavu si dlaňou podpiera, z očú sĺz jarček vyviera. XLI Vidiac tú tvár jej uplakanú, kto duše bôľ by nečítal, bývalú Táňu, biednu Táňu v kňahyni opäť nevítal! V súcite veľkom, jak ju zhliadol, k jej nohám ako blázon padol, ona sa striasla, mlčala, na Eugena sa dívala bez údivu, bez trošky hnevu… Chorobný, zhaslý na pohľad, prosiaca tvár — ju viní snáď? Rozumie všetko. Prostú devu s dumami, srdcom zašlých čias, z dediny tichej vidno zas. XLII Nevíta ho, len pohľad vrhá uprene, zarmútene naň a od smädných úst neodtŕha bezcitnej svojej ruky dlaň… Na čo si teraz pomyslela?… Prechádza mlčky minút veľa… Nakoniec šepce kňahyňa: „Dosť, vstaňte, som vám povinná povedať všetko otvorene. Onegin, pamätáte čas, keď v sade, v stromoradí nás raz sudba sviedla. Nerušene vy dali ste mi mnoho rád? A dnes je zase na mne rad. XLIII „Ach, ja som bola veľmi mladá, možno, že lepšia v čase tom, netajím, mala som vás rada, a u vás čo, čo našla som? Odpoveď akú? Príkrosť samá! Nie pravda, veď vám bola známa dievčenská láska už snáď prv? A teraz — Bože! Chladne krv, keď pomyslím na pohľad chladný a naučenia vaše… Vás ja neviním: v ten strašný čas ste konali jak človek riadny, pravdu ste mali predo mnou a som vám za to povďačnou. XLIV Vtedy — nie pravda? — Keď som žila od rečí v diaľke, v hluši kdes’, vtedy som sa vám nepáčila, prečo ma napádate dnes? Prečo ma teraz ľúbiť viete? Že azda vo vysokom svete svoj rušný život prežívam, bohatstvo, postavenie mám. že muža pre udatnosť chvália a že nás zato láska dvor, že moju hanbu teraz skôr by spoločnosť tá pobadala, poklesok môj by mohol niesť vám možno neslýchanú česť? XLV Ja plačem… Ak ste vašu Táňu nemohli dodnes zabudnúť, to vedzte: vidnú moju hanu by odsúdil hneď prísny súd, keby som to len v moci mala, by svojej strasti prednosť dala i listom tým, i slzám tým. K myšlienkam mojim dievčenským vtedy ste aspoň sústrasť mali, či úcta diktovala vám… A teraz? Čo vás ku nohám prinieslo mojim? Jak ste malý! Jak s vaším srdcom, rozumom byť možno citov otrokom? XLVI Onegin, — táto moja sláva je pre mňa malichernosťou, úspechy, čo mi život dáva, môj dom so zábav hojnosťou — čo z nich? Ja vďačne oddala by pestrosti tejto maškarády ten celý blesk, šum, čmud a chlad za priečinky kníh, divý sad, za biedny domec náš tam v stíne, za miesta tie, kde prvý raz, Onegin, videla som vás, ba za kus miesta v cintoríne, kde teraz kríž a vetiev tieň, kde ňaňa spí svoj večný sen. XLVII A šťastie bolo také možné, tak blízko!… Avšak osudom riešené všetko… Môžbyť, hrozne jak dievča postúpila som. Mňa so slzami zaklínania prosila mať, lež biedna Táňa iného lósu nemala… Tak som sa teda vydala. Ja teraz od vás žiadam niečo: nechajte ma — niet iných ciest, veď v srdci vašom hrdosť, česť. Ja ľúbim vás (lhať načo, prečo?), no oddaná som druhému, naveky verná budem mu.“ XLVIII Odišla. Onegin len stojí, ako by doňho udrel hrom, v srdci sa búria city v boji a on je ponorený v ňom. Lež ostrohy tu zacvendžaly, manžela kroky zaduňaly… Tu hrdinu ja mojeho v minútu mrzkú pre neho, čitateľ, s tebou opustíme, nadlho… navždy. Dlho s ním chodili sme my svetom tým. Teraz druh druha pozdravíme: Hurá! Nuž na breh poďme zas! Veď dávno (pravda?) bol už čas! XLIX Tak, čitateľ môj, hocikto si, druh — nedruh. Rozlúčiť sa chcem s tebou, a to jak priateľ, prosím. S Bohom buď! Hocčo román ten ti podá v strofách nedbanlivých, či spomienku dní búrnych, clivých, či oddych s chvíľou pokojnou, obrázky živé, ostrosť slov a gramatických chýb hriech ťažký, daj Boh, bys’ v knižke našiel ty z rozličných zábav prelestí pre um, cit, novinové srážky a čo i malé zrnko z krúp. Nuž, lúčime sa. S Bohom buď! L S Bohom, môj spolupútnik čudný, i ty, môj verný ideál, i ty, môj živý, nezáludný, hoc malý trud! Ach, jak som znal, čo lákavé je pre básnikov: zabudnúť žiť stred sveta krikov, čuť hovor druhov príjemný. Už mnoho, mnoho prešlo dní od tých čias, ako mladú Táňu a Eugena s ňou videl som, trápený roztúženým snom, dať všetko toto do románu cez kryštál magický som chcel, no ešte jasne nevidel. LI Tí, s nimiž som sa v družbe stretol, im prvé strofy čítaval, sú ďaleko a mnohých nieto, jak tomu Sadi výraz dal. Bez nich je Eugen dokreslený. A ty, čo dalas’ mi vzor ženy — Tatiany milej ideál… Ó, mnoho, mnoho osud vzal! Šťastný, kto zavčas sviatok žitia tak nechá, vínom plnenú času si nedopije k dnu a kto jej román nedočíta, kto vraz vie rozlúčiť sa s ním, jak ja sa teraz rozlúčim…