ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Jarnými lúčmi dolu hnaný už s okolitých vrchov sneh kalnými beží potôčkami, v zátope luhov staviac beh, príroda ešte neodetá sa cez sen s ránom roka stretá, belasosť žiari s blankytu, hoc priezračné sú lesy tu, no páperím sa zelenajú, od polí pýta včela daň hľadá a lieta sem i tam, doliny schnú, sa rozkvitajú, bučí už stádo, slávika spev tíškou noci preniká. II Jak smutne na mňa účinkuje to jaro, jaro, lásky čas! Unavujúce cítim struje v krvi a duši mojej zas. Vždy dojatím som naplnený, keď sladký vánok zavanie mi do tváre s lúčmi svetlými na tichom lone dediny. Či cudzia mi je v jarnom prúde sladkosť, čo živí, raduje, blesk, sláva iba zunuje a vedie srdce iba k nude, mysliac, keď ono zomrelo, že všetko vôkol stemnelo? III Či smutno nám, že bez návratu sú padlé listy v jeseni a spomnieme len horkú stratu pri nových listov šumení? Či s prírodou zas oživenou vidíme s dušou skormútenou vädnutie našich mladých liet, pre ktoré návratu už niet? Možno, že v myšlienkach nám chodí zas poetického sna žiar, tá iná, dávna, stará jar, rozbúcha srdce, túžby plodí, kraj diaľny je nám v rozume a čarovná noc pri lune… IV Nuž, leňosi vy dobroprajní, epikurovcov družina, vy šťastlivci, vy ľahostajní, učňovia školy Levšina,^[15] vy Priamosi na dedine, vy dámy, z nichž cit nevyhynie, ta na dedinu, jar zve vás! Je tepla, kvetov, robôt čas, prechádzok doba precítených, nocí, keď srdce zabolí, ta, ta sa, bratia, do polí v kočiaroch veľmi naložených, na poštových, či na ťažkých tiahnite z hradieb meštianskych! V Čitateľ vzácny, aj vy iste pôjdete s koňmi rýchlymi, necháte hrad, kde strávili ste tie veselé dni za zimy, tak s mojou múzou tvrdej hlavy šum poďte počuť do dúbravy, nad malou riekou bez mena, ta, do dediny Eugena, pútnika, duše prázdnej, hnilej, kde býval po čas nedávny v susedstve mladej Tatiany, tej devy rojčiacej a milej, no kde ho už viac teraz niet, len smútku po ňom ostal sled. VI Stred hôr, čo ležia polokruhom, poďme, kde potok brázdi kraj, vijúc sa beží kvetným luhom ku riečke cez lipový háj. Tam slávik spevom noci plní pre jar, tam ruže kvitnú v tŕní, tam počuť hovor prameňa, tam hrob a doska z kameňa v tôni dvoch sosien osirelých. Číta tu, kto sa zadíva: „Vladimír Lenský spočíva tu, padlý zavčas smrťou smelých, v ten a ten čas šiel so sveta, pokoj ti, junák — poeta!“ VII Na vetvách, čo sa nakláňaly, keď ranný vetrík v sosny vial, sa niekdy tajne venček malý nad tichým hrobom knísaval, niekedy večer potichučky prichádzavaly sem dve družky, pri mesiačku u mohyly objaté obe kvílily. No teraz… hrob je zabudnutý, shladený je už k nemu šľak, venček tu nevidí viac zrak, len pri ňom šedivý a chudý si pieseň spieva akúsi pastierik, obuv pletúc si. VIII Raz mrkom prišla deva semá, zdalo sa, že ju trápi žiaľ a že je tajne roztúžená za tým, kto v hrobe spočíval, objatá mimovoľným strachom nad milým, zaslzila prachom, stála tu s hlavou sklonenou a s rukou k srdcu složenou… Tu zrazu ulán mladý, smelý prišiel k nej krokmi bystrými, fúzmi sa pyšniac čiernymi, stiahnutý, statný, zružovelý, prsiská sa mu vypäly, ostrohy hrdo cvendžaly. IX Pozrela na vojaka, vzplála nevoľou jeho zornička, ona mu ticho ruku dala, neprehovoriac slovíčka. Lenského nevesta šla spolu s ním mlčky s tohto miesta bôľu, zpoza hôr deva od tých čias neprišla sem viac ani raz. X Môj chudák Lenský! Aká zrada! Netrápi strata príšerná ju dlho, nevesta tá mladá je svojmu smútku neverná. Teraz ju druhý zaujíma, druhý jej strádanie s pliec sníma, ulán jej lásku uspáva, na ulána je zvedavá, ulána ľúbi láskou pravou… A hľa! Už pred oltárom s ním so studom, s vencom radostným stojí tam s naklonenou hlavou, sklopeným zrakom, oheň v ňom, na ústach s ľahkým úsmevom. XI Môj chudák Lenský! Za mohylou večnosti v hluchej krajine zmiatol sa on nad svojou milou, nad chovaním sa zradkyne? Či poet, keď raz cíti Létu, je necitlivý voči svetu pustému už a nemému, a tak je koniec trápeniu?… Tak ľahostajné zabúdanie za hrobom očakáva nás. Priateľov, vrahov, milých hlas zamĺkne. A len pre imanie srditých potomkov tu chór zavádza neprístojný spor. XII V rodine u Larinných Olin hlas nevydáva zvonný zvuk, ulán s ňou nie po svojej vôli musel už odísť, čakal pluk. Všetci sa s Oľgou smutne lúčia, starká ju berie do náručia a zalieva sa slzami, no suchá je tvár Tatiany, len smrteľná ju bledosť kryje. Už vyšli von a na schody, v lúčení každý závodí, každého obraz žalostný je i vôkol koča samý vzdych. Tatiana odprevádza ich. XIII Za nimi dlho hľadí Táňa cez hmlu a skormútená, veď bude tu teraz sama, sama! Ach, družka milá toľkých liet, jej mladá, verná holubica, jej sestrička, jej dôvernica, všetko to navždy vzdialené, na veky bolo lúčenie. Bez cieľa ako tôňa chodí, na opustený hľadí sad… Kde teraz potešenie vziať? A obľahčenie nenachodí v slzách, tým viac ju rozbolí srdce, sa trhá napoly. XIV V samote strašnej k nemu, k nemu silnejšie jej strasť zahorí, k Oneginovi vzdialenému hlasnejšie srdce hovorí. Už nebude ho nikdy vidieť, ona ho musí nenávidieť, čo zabil brata svojeho, poet už padol… padlého nik nespomenie… Oddala sa nevesta jeho druhému, pamiatka dym, čo k modrému sa nebu dovysoka vznáša. Dve srdcia za ním, môže byť, že smútia… Nač’ sa kormútiť?… XV Bol večer. Zmrákalo sa. Vody žblnkaly. Svrček čvrlikal. Rozchádzaly sa chórovody. Už oheň robotníkov plál za riekou, dymiac. V poli nemom v mesačnom svetle postriebrenom v myšlienkach svojho sklamania už dlho chodí Tatiana. Ide a ide sama. Hľadí. S vŕšku už vidí panský dom, statok a hájik pod vŕškom, nad riekou osvietenou sady. Pozerá — a jej srdce zvrie, rýchlejšie bije, silnejšie. XVI Pochybnosti ju sputnávajú: „Mám napred ísť, či mám ísť zpät?… On nie je tu. Mňa nepoznajú. Môžem sad s domom uvidieť!“ Tatiana dolu ide tichá, pozerá vôkol, ledva dýcha a po kratučkom váhaní pomaly vchádza do brány, psi vyrútia sa štekom, vytím, zľakla sa, javí rozpaky, z čeľade dvornej detváky sbehly sa, s volaním a bitím konečne rozoženú psov a slečnu vezmú pod svoj krov. XVII Detvákov krotko opýta sa: „Či môžem vidieť panský dom?“ A už aj beží detská chasa k Aničke od dvier za kľúčom. Anička sa hneď dostavila a dvere pred ňou otvorila, v dom panský vchodí Tatiana, do Eugenovho bývania. Hľa, dáko zabudnuté v sále, jak zahodil ho po hraní, tam bičík je na diváni, pozerá na to, ide ďalej, a starká: „Kozub tu, kde pán rád sedával, a zavše sám.“ XVIII Tu obedúval s Lenským v zime, so susedom, už umrel veď. Sem, prosím, za mnou, uvidíme hneď, kde je panský kabinet: tu doklady vše správcu prijal, tu odpočíval, kávu píjal, za rána knižku čítaval… Starý pán tiež tu byt svoj mal, so mnou za nedeľného času dovoliť ráčil, aby som s ním hrala karty pod oknom, nech mu dá Pán Boh večnú spásu a pokoj jeho kostičkám vo vlhkej matke-zemi tam. XIX S dojatým zrakom, s rozochvením zrie na všetko, jak na divy, všetko sa jej tu vidí cenným, umdlenú dušu oživí potechou, keď aj zarmútenou… Tu stolík s lampou zahasenou, hromada kníh a pod oknom prikrytá posteľ s povlakom, cez mrak aj mesiac vidno troška, v prítmí, čo robí záclona, je portrét lorda Byrona, stĺpik a na ňom liata soška s klobúkom, čelo mračné v tme, na prsiach ruky skrížené. XX Tam ide nechať oči svoje v tej módnej izbe, stojí len. Vietor už chladí. Neskoro je. Tma v doline. Sa hrúži v sen už háj. Hmla na rieku si sadá. Mesiačik za tmavý vrch padá. Pútničke našej dávno čas, by vrátila sa domov zas. A Táňa, tajac svoje chvenie, no pritom musí zavzdychnúť, púšťa sa na zpiatočnú púť, lež predtým prosí dovolenie dom prázdny znovu navštíviť, s knihami troška sama byť. XXI S kľučiarkou lúči sa pri bráne, však zato na druhý hneď deň zjaví sa v hodiny už ranné a vchádza v opustenú sieň a v zamĺknutom kabinete, nemysliac o čase a svete, konečne sama zostala a dlho, dlho plakala. Potom si knihy prezerala, ju obsah nezaujímal, lež výber ich sa divným zdal, preto sa do nich začítala s dušou, juž trápi vedy smäd: otvoril sa jej nový svet. XXII Hoc vieme, že sa Eugen zcela milovať knihy odučil, jednako poniektoré diela on z nemilosti vylúčil: Ďaur, Don Juan sem iste patrí, k nim z románov tak asi dva, tri, kde zrkadlia sa naše dni a v ktorých človek súčasný opravdive je zobrazený s tou dušou jeho nemravnou, márnivou, suchou, ohavnou, rojčením večným nakazený, s rozumom jeho zlostným, zlým, prázdnymi činmi posadlým. XXIII Chránily ešte mnohé strany pri textoch nechtov silný znak. Vnímavej devy pri čítaní sa o ne živšie oprel zrak. A tu sa s vysvetlením stretá myšlienka aká, ktorá veta Eugena prekvapúvala, ktorá sa zdala, nezdala. Po krajoch značiek tužkou sila, Tatiana chápe zdesená, že v značkách duša Eugena sa mimovoľne prejavila — tam krížik, tam zas výkričník, tam krátke slovo, otáznik. XXIV Tým riešil otázku on mnohú, Tatiana moja chápala jasnejšie teraz, sláva Bohu, za kým to ona vzdychala. To posúdil ju osud večný. Žalostný čudák, nebezpečný, tvor pekelný, či nebeský, či čertovský, či anjelský, či čo je? Azda opičenie, zbytočný prízrak a či zvlášť Moskvič, čo Haroldov má plášť, zázrakov cudzích zdomácnenie, slov módnych plný lexikon?… Či nie je paródiou on? XXV Či hádanku už rozlúštila? Či slovíčko je nájdené? A za chvíľou sa míňa chvíľa, a ona domov nie a nie, dva susedi tu čakajú ju a práve o nej besedujú. „Čo s ňou? Veď nie je dievčatko,“ starenka vraví nakrátko, „Olinka mladšia je, a súrne treba ju spraviť nevestou. Ach, čože, čože robiť s ňou? Vždy to isté a krátke, spurné: Nejdem. A v tvári smútok má, vše chodí v lesoch samotná.“ XXVI — Je zamilovaná. — „A v koho? Bujanov dohadzoval — kôš. Pietuškovu tiež. Hostil mnoho i husár Pychtin — dlhý nos, a ako dvoril, jak sa chytal, div, že sa celý nerozsypal! Myslela som, že pôjde zaň. Kdeže! Tu Táňa a on — tam.“ — Ach, mátuška, veď čo sa stalo? V Moskvu s ňou na jarmok ju zviesť, tam je vraj mnoho prázdnych miest. — „Och, otec, dôchodku je málo.“ — Na jednu zimu stačí snáď, ak nie, tak môžem požičať. — XXVII Starenke tá reč bola milá, vítala radu úprimnú, účtovala a naložila: do Moskvy pôjdu na zimu. Počúva Táňa zprávu túto, ten vznešený svet súdi kruto, má v sebe vždy dosť ochoty z dedinskej smiať sa prostoty, zo starých oblekov a braku, nad starou rečou voľákou. Čo bude u dám, švihákov moskovských pohŕdania v zraku!… Ó, strach! Je lepšie Tatiane, keď v lesov húšti ostane. XXVIII S prvými lúčmi raňajšími vstávajúc, ide do poľa, s očami rozžalostenými hovorí, pozrúc dokola: „Vám, dolinôčky, s Bohom dávam, vy tmavé výšiny hôr, aj vám, s Bohom, vy lesy známe mi, s Bohom, ty kraj môj zelený, smiech prírody a nebies krása! Mením svet milý tichosti v krik blyštiacej sa márnosti. S Bohom, ty slobodienka naša! Za čím sa ženiem, načo, kam? Čoho sa ešte nedočkám?“ XXIX Dlhšie sú prechádzky jej bôľne, vŕšky i riečka s vlnkami zastavujú ju mimovoľne, svojimi dojmu krásami. Jak s dobrým svojím starým druhom so svojím hájom, svojím luhom rozpráva sa a narieka, lež leto bystré uteká, nastáva jeseň pozlátená. Už mrakmi plné nebesá, príroda bledá trasie sa jak obeť pyšne oblečená… Sever a vetry zakričia… Tu zima čarodejnica. XXX Prišla už, vločkami k nám padá, chytá sa vetiev rukami, koberce svoje mäkké skladá i vŕškami, i poľami, brehy, čo svetlá rieka mala, perinou tučnou vyrovnala, mráz trblieta sa. Baví ma, čo matka-zima vyčíňa! Lež Táňa, tá sa rmúti veľmi, nevíta srdcom zimný čas, nedýcha prach, čo sype mráz, a prvým snehom na kúpeľni nemyje líca, plecia, hruď, pre ňu je strašná zimná púť. XXXI Deň odchodu už predurčený prichádza — nevyhnutný lós, obitý je a opravený posledný zabudnutý voz. Doprava potrieb, aká býva, tri kibitky, a v nich sa skrýva (čo všetko sa ta poprace!) zaváranie i matrace, stoličky, kufry, hrnce, klietky s kohútmi, veľa iného, no mnoho, mnoho dobrého. Tu sluhovia a slúžky všetky lúčia sa, sĺz a vzdychov dážď: na dvor mŕch vedú osemnásť. XXXII V koč panský ich už zapriahajú, kuchári fruštik hotovia, kibitky vrchom nakladajú, vadia sa baby, vozkovia, na mrchu chlpatú si sadol fulajtár so šedivou bradou, čeľaď sa k vrátam ponáhľa s pánmi sa rozlúčiť, a hľa, už sadli si a kočiš ctený kĺže sa, šmýka za vráta. Tatiana myslí dojatá: „Uzriem ťa, kraj môj opustený, kraj milý hôr a úbočí!“ Slzy jej idú do očí. XXXIII Keď priblíži sa doba znania a väčšmi osvieti sa vek, po istom čase (dľa rátania filozofických tabuliek za päťsto rokov) budú stále stavať sa cesty dokonalé, šosé cez Rusko tu i tam viesť budú, sjednotia ho nám, železné mosty ponad vody prekročia dúhou širokou, zrútime hory, pod vodou spravíme drzé klenby, schody, svet kresťanský nám dožičí hotel na každej stanici. XXXIV Dnes u nás zlé sú cesty vskutku, čo most — sa ide porúcať, ploštice, blchy na minútku nedajú na staniciach spať, hotelov niet a v izbe chladí, vznešený ale hladný hľadí prajskurant — búri hladu cit, veliký dráždi apetít, medzitým mlátia pred ohňami jak dedinskí by kyklopi výrobky ľahké Europy ruskými liečiac kladivkami: žehnaním vlastnej otčiny koľaje, brázdy, planiny. XXXV Za zimy v našej zemi rodnej je cesta skvostná, ľahučká. Jak bez vtipu verš v piesni módnej je zimná cesta hladučká, kočišia — duše rázne, slávne a naše trojky neúnavné tešia nás, versty pred nami mihajú ako parkany. Larinová svoj povoz vzala, bojac sa veľkých výdavkov, Tatiana potom takto s ňou po ceste pôžitkov dosť mala, nudou si život osladí, kto cestuje tak sedem dní. XXXVI A hľa! Je blízko už pred nimi tá Moskva bielokamenná, krížmi jak blesky zlatistými horia jej staré temená. Ach, jak mi duša šťastná bola, keď vídal som tie polokolá kostolov, zvoníc, palácov, záhrad, ach, jak som smutný bol, rozlúčok horkých cítiac muku, keď hnaný krutým osudom, Moskva! na teba myslel som! Moskva!… Jak mnoho v tomto zvuku to ruské srdce zažíva, jak slieva sa v ňom, ozýva! XXXVII Hľa, v dubine tam stojí tmavý Petrovský hrad. Jak mračne on svedčí o nedávnych dňoch slávy. Tam vyčkával Napoleon, posledným šťastím opojený, Moskvu, že pokloní sa k zemi, dá kľúče Kremľa starého: nie, Moskva nepočuje ho, s povinnou hlavou nejde k nemu, lež hotoví sa na požiar, nie slávu dá, nie skvostný dar rekovi netrpezlivému. Odtiaľto jeho chmúrna tvár hľadela hrozný na požiar. XXXVIII Nuž s Bohom, svedok našej slávy, Petrovský hrad. No! Ďalej! Hej! Kým colnica nás nezastaví, už belejú sa stĺpy jej, tu Tverská, drgajú jej jamy, mihajú baby, búdky, krámy, lampy i deti veselé, kláštory, sady, kaštiele, Bucharci, sane, plotov hodne, chatrče, kupci, sedliaci, bulváre, veže, kozáci, lekárne, magazíny módne, balkóny, brány s levami a kríže, plné kavkami. XXXIX Moskva! Moskva! — — — — — — — — — — — — — — — — XL Sa takto dlhá cesta koná, v ktorej sa každý unavil, až v uličke u Charitona sa pred bránou koč zastavil. To k starej tetke — tejto zimy štvrtý rok, čo má suchotiny — prišli a chcú mať zimný stan. Otvára dvere dokorán šedivý kalmyk s roztrhaným kaftanom, miesto na nohu vzal do rúk starú punčochu, ležiaca kňažná na diváni ich s krikom víta, objaly sa starenky a plakaly. XLI „Kňažná, mon ange!“ — Pachette! — „Polína!“ — Kto by bol myslel? — „Ako v sne!“ — Nadlho? — „Premilá kuzína!“ — Sadni si! Je to výborné! Ako by scéna do románu… — „A tu máš moju dcéru Táňu.“ — Ach, Táňa! Táňa! Poď ku mne! Skutočnosť? A či blúznim v sne?… Kuzína spomnieš Grandisona? — „Čo Grandison?… Ach, Grandison! Spomínam si ho. Kde je on?“ — Tu v Moskve je u Simeona, cez sviatky bol tu, nezmenil sa, svojho syna oženil. — XLII A ten… Však podiškurujeme potom! No, celej rodine my zajtra Táňu ukážeme. Len ťažko, ťažko chodíme: ledva si svoje nohy vláčim, lež ustaly ste cestou, načim si vám a mne tiež oddýchnuť… Och, nemám sily… Mdlá je hruď… Ťažká mi je aj radosť v duši, nie smútok len… Och, dušička, nech vydýchnem si trošička… V starobe život — sa až hnusí… — A tu už celkom ustala a so slzami kašľala. XLIII Jak nemocná sa teší, stone, dojíma Táňu, ale jej je tiež nie dobre v tomto dome mimo jej izby obvyklej. Za hodvábnymi záclonami jej zato spí sa po čas ranný, zobúdza ju len zvonov plač, ten zvestovateľ denných prác, hneď s postele sa teplej dvíha, k obloku ide, uprie zrak, von ako doma redne mrak, po poliach ale darmo čihá: pred ňou je dvor len neznámy, koniareň, práčňa, parkany. XLIV A ku rodinným ku obedom rozvážajú ju každý deň — predstaviť starým matkám, dedom, rozptýliť dedinskú jej lieň. Rodinku všade radi majú a láskave ju uvítajú výkrikmi, s chlebom so soľou. „Jak vyrástla už! Nebolo dávno, čo som ťa pokrstila?“ — Ja na rukách ťa mávala! — „Ja za uši ťa ťahala!“ — Ja marcipánom nakŕmila! — A potom chórom spustia reč: „Jak letia naše roky preč!“ XLV V ich starom vzore nieto zmeny, neobrátil sa na nový: u tetky kňažnej u Eleny je vše len čepiec tylový, bieli sa Lukéria Ľvovna, cigáni Ľuba Ivanovna, Petrovič Ivan hlúpy je, Petrovič Semjon skúpy je, u Pelageji Nikolavny ten istý druh mosjé Finmuš, ten istý špic a tenže muž, a on je vše člen klubu správny, vždy spokojný, vždy hluchý je, za dvoch si zaje, zapije. XLVI Ich dcérky Táňu objímajú. Svet grácií ten zvedavý zpočiatku mlčiac obzerá ju, chuderku, od piat do hlavy, a nachádza hneď, že je čudná, provinciálna, nie dosť vľúdna, je chudé, bledé stvorenie, no, že by špatná bola — nie. Lež dcérky slušné od prírody sa družia s ňou, ju volajú, celujú, rúčky stískajú, šušoria brčky podľa módy a v dievčej dôverčivosti sdeľujú srdca tajnosti. XLVII Ich víťazstvá a cudzie znejú, nádeje, žarty, zálety, nevinné hovory sa lejú s prídavkom ľahkej klebety, potom, aby sa odplatila, chcú od Táne, by vyjavila tajnosti svoje srdečné. Však Tatiana je ako v sne, počúva reči bez účasti a sotva čomu rozumie, tajnosti ochrániť si vie, i slzy klamu, úsmev v šťastí, i všetky srdca poklady nikomu ona nezradí. XLVIII Niekedy Táňa slúcha reči a dáva pozor na hostí, počúva, ako vravia všetci sem a tam samé hlúposti, všetko v nich chladné, bledé, hlučné, klebety s nudou nerozlučné, intrigy, chýry, otázky — bezplodné, suché obrázky, iskierka nezablysne ducha dni celé ani náhodou, niet úsmevu od vtipných slov, ni žartom srdce nezabúcha. Ba smiešnej hlúposti tu niet v tebe, ty pustý, prázdny svet! XLIX Archívni mládenci v tom shone na Táňu hľadia obradne a o nej málo blahosklonne vedú tu reči záhadne. Jeden z nich, duša smiešna, žiaľna, rozpráva, že je ideálna, pri dverách v mysli úbohej už elégiu chystá jej. U nudnej tetky sa s ňou stretol Viazemský kýsi, prisadol, ten zaujímavý snáď bol, no blízko nich sa starík plietol, napraviac svoju parochňu, tiež zaujímal sa o ňu. L No tam, kde búrnej Melpomeny zavytie možno počuť snáď, kde plášť jej vlaje pozlátený pred tlupou, z ktorej dýcha chlad, kde Tália si tíško drieme, nečujúc plesky rozjarené, kde Terpsichora jedine sa mladých sŕdc tkne úprimne (čo bývalo aj v minulosti za vašich čias, za mojich čias), nekukly dámy ani raz lornetom, plným žiarlivosti, ni módni znalci trúbkami smerom ku lóži Tatiany. LI Už v spoločnosť ju vezú sane, tam stisk, tam vlnenie a žiar, zun muziky, sviec plápolanie, vrtí sa za párikom pár, krásavíc ľahké toalety pestrejú sa tu ako kvety, tam mužov, neviest polokruh, prekvapený je cit a duch, šviháci ukazujú ctení drzosti svoje, žilety, nepovšimnuté lornety, husári na čas prepustení náhlia sa zjaviť pred ten svet, blysnúť sa, čariť, uletieť. LII V noci tak mnoho krásnych hviezd je, v Moskve krás mnoho vídal som, no krajšie ako hviezdy skveje sa luna v nebi belasom. Lež ona, ktorej pokoj v duši ja svojou lýrou nesmiem rušiť, jak luna velebná sa skvie uprostred žien a vprostred diev. Keď ona zeme dotkýna sa v nebeskej svojej hrdosti, v jej hrudi koľko nežnosti, v jej pohľade mdlom aká krása!… Však dosť už! Kam zas letíš, kam? Bláznovstvám si už splatil daň. LIII Mazúrka, galop, valčík, s nimi krik, chechot, poklony a chvat. Nevyrušená zvedavými stred tetiek, kde je stĺpov rad, Tatiana hľadí skôr, než vidí, tmolenie sveta nenávidí, jej dusno tu, je bez vôle, chcela by radšej na pole, v dedinu myšlienkami letí, v kútik, kde nevyruší nik, kde tečie svetlý potôčik, kde romány sú jej a kvety, kde v aleji líp tienistej on po prvý raz prišiel k nej. LIV Tak o ďalekom kraji sníva, zabudnúc svet a hlúpy bál, a medzitým sa na ňu díva akýsi vážny generál. Na seba tetky zrakmi vrhly, lakťami našu Táňu drgly a každá šepce láskavo: „Pozriže skorej naľavo!“ — Naľavo? Načo? Čo tam máte? — „Čokoľvek, len ty pozeraj, v tom hlúčku, vidíš, sú tam aj vojaci dvaja v rovnošate… Odišiel… včuľ si bokom stal.“ — Kto? Či ten tučný generál? — LV Tu s víťazstvom my pozdravíme tú milú našu Tatianu a bokom troška odskočíme, no nezabudneme na ňu… Pripomínam tu dvoma slovy: O mladom spievam priateľovi, o rozmaroch, k nimi vždy má chuť, požehnajže môj dlhý trud, ó, epická ty moja múza! Nech palicu vždy pevnú mám, by neblúdil som sem a tam. Dosť. Bremena s pliec dolu hrúza! Tým klasicizmu úctu vzdám, hoc pozde, ale vstup už mám. (1828)