ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I „Kdeže? Čo ste vy za poeti!“ — Buď s Bohom, Eugen, súri čas. — „Veď nedržím ťa, ale kde ty večery svoje zabíjaš?“ — U Larinných. — „No, to je divné. Bože! Či môžeš bez protivne tak končiť každý boží deň?“ — Ba, ani troška. — „Nechápem. Odtiaľto vidím bez ťažkostí, po prvé — vypočuj si ma — to prostá ruská rodina, má veľmi rada ctených hostí a rozhovor o úžitku, o daždi, ľane, dobytku…“ II — Ja v tom nie zlo, lež dobro vidím. „No nuda zlo je, milý druh.“ — Ten módny svet váš nenávidím, domáci milší mi je kruh, kde môžem… — Reč to stará, známa! Ach, dosť, už dosť, pre pána Jána! Tak teda ideš? Veľký bôľ! Lež, počuj, Lenský: Nemohol by vidieť raz to potešenie, dúm predmet, čo ti do pera dá slzy, rým, etcetera? Predstav ma.“ — Robíš žarty! „Nie, nie.“ — Rád. — „Nuž a kedy?“ — Hoci hneď. Ochotne vždy nás prijmú veď. III „Tak poďme!“ Priatelia už letia, prišli a všetky radosti im slúžia starého už sveta, ktorý vždy tak rád pohostí. Hostenia známa panoráma: v pohárkoch nesú zavárania, postavia na stôl voštený, džbán s vodou z brusníc plnený. Deň v dedine je trakta samá. Zabelie hlava po hlave v dverách — to dievky zvedavé chcú pozrieť na nového pána, na dvore rákoš domových kritizuje zas kone ich. IV Najkratšou cestou domov hnali, a akí zvedaví už sme, o čom sa oni shovárali, potajme vypočujeme: — Nuž, Onegin, čo? Zase zívaš? — „Obyčaj, Lenský.“ — Nudu skrývaš ty jaksi väčšmi. — „Rovnako. A tma je veľká jednako. Pohniže, Ondro!… Je tu sila miest hlúpych, ktoré rozzlobia… Tá starenka je osoba prostá, no zato veľmi milá. Len či tá voda brusničná neškodí, nezbaví ma sna…“ V „Tatiana ktorá je?“ — Tá snivá a vždycky smutná akási, jak Svetlana je mlčanlivá, prišla a k oknu sadla si. — „A či ty k menšej chováš túhu?“ — A čo? — Ja vybral by si druhú, keby bol jak ty poetom. Tej obličaj? Niet žitia v ňom, jak Van Dykovej na Madone: Je červený a okrúhly, jako ten mesiac nahlúply na hentom hlúpom nebasklone.“ Vladimír sucho odsekol a mĺkvy celou cestou bol. VI Návšteva táto dojímala Larinných. Pre nič nebola! Susedov všetkých zaujala, počali šeptať dokola s tušením v rozhovoroch tajným a hádanie šlo za hádaním, žartovali a súdili, pokým ich nezasnúbili, niektorí celkom iste znali, svadba je tu, čo nevidieť, no odročili ju, vraj, keď prstene módne nedostali. Lenského svadbu premilí susedi dávno určili. VII Tatiana čula s mrzutosťou klebety tieto. Úkradkom s nevyjasnenou so sladkosťou myslela na to popritom, v hlave sa myseľ usadila: Čas prišiel a sa zaľúbila… Tak zrno, na zem popadnúc, oživí jari teplý lúč. Obrazotvornosť, roztúženie, horiaca neha, smutné sny prialy si pokrm osudný, už dávno, dávno utrpenie tiesnilo srdce úbohô, čakala duša — — — niekoho. VIII A dočkala sa. Zdvihla oči a povedala: To je ten! Ach! Teraz je už vo dne, v noci horúci osamote sen, a plný ním, už nieto chvíle, čo nespomnie v ňom dievča milé jeho. Nie, už ju nebaví zvuk reči blížnych láskavý, zrak obsluhy tak starostlivý. Je do samoty vhrúžená, pre hostí nemá nadšenia, ba preklína ich hovor ľstivý, i nečakaný príchod ich, čas pri návštevách zdĺhavých. IX Románov sladkastých sa chytá, ako im teraz rozumie a s akým nadšením ich číta, jak klamu ich sa napiť vie! Šťastlivou silou myslí zmieľa oduševnené slávne diela! Milovník Júlii Volmar, Malek — Adel i de Linard, i Werter vzdychmi umučený, i nedostižný Grandison, ten, ktorý lepí oči snom, — Tatiane všetci pri rojčení obrazom boli jediným, a obraz ten bol Onegin. X A hrdinkou sa cítiac spisov autorov milovaných tých, Delfínou, Júliou, Klarisou, Tatiana v lesoch stíchnutých s škodlivou knihou chodí rada, tajný svoj plam a túžbu hľadá a nájde v nich plod svojeho srdiečka, láskou plného. Vzdychá a zrazu v sebe loví nadšenia, žiale cudzie hneď, v zabudnutí si nazpamäť list šepce k svojmu hrdinovi. Náš hrdina, ktokoľvek on, zaiste nie je Grandison. XI Svoj sloh v šat vážny vyoblieka autor v tej svojej vrúcnosti, ukáže zavše svojho reka ako vzor dokonalosti. Obdarí predmet milovaný, vše skrivodlive preháňaný citlivou dušou, rozumom, s črtami vábiacimi v ňom! Chová žiar najčistejšej strasti, vždy s úsilím striasť okovy, vždy k samožertve hotový, nakoniec, v poslednej vše časti, zlo stresce sa, rek ide náš, sťa odmenou by, na sobáš. XII Dnes všetky rozumy sú hmlisté, mravnosť nás spánkom nakazí, neresť je príjemnejšia iste, i v románoch už víťazí. Tá nehoráznosť britskej múzy jak chlapcov nás už zlým snom súži, rozhodne, dnes skôr podmaní Vampir so svojím dumaním, či Melmot, onen tulák mračný, či Korzár a či Večný Žid, Sbogär, čo tajnostne vie žiť.^[7] Lord Byron má vkus prezázračný: do romantizmu odeje i sebectvo bez nádeje. XIII Priatelia, aký význam je v tom? Ak dostanem dar od nebies a stanem sa raz nepoetom, až vstúpi do mňa nový bes, nedbajúc, že mi Foebos hrozí, snížim sa do pokojnej prózy: ja románmi na starý lad veselé začnem zapadať. Nie zločinov snáď strašné taje príšerne vyobrazím tam, lež proste vyrozprávam vám rodiny ruskej staré báje, pôvabné milovania sny a mravy našej stariny. XIV Vyrozprávam vám hovor prostý otca i deda starecký, výskanie detí od radosti pri starej lipe, u riečky, nešťastné muky podozrenia, rozluku, slzy, udobrenia, povadím ich zas, nakoniec povediem oboch pod veniec… Pripomniem reči nehy strastnej, túžiacej lásky slovo, vzdych, ktoré aj mne v dňoch minulých pri nohách mojej milej krásnej prichádzavaly na jazyk, no, teraz mám už iný zvyk. XV Tatiana, Tatiana ty milá! Plačem, jak ty si plakala: Tyrana módy zaľúbila si si, lós svoj mu oddala. Tatiana milá, dokonávaš, v nádeji slepej privolávaš šťastie — a v ňom je temnota, ty poznáš nehu života, ty piješ túžbu otrávenú, myšlienky vlastné trápia ťa: predstavuješ si dojatá šťastlivej schôdzky chvíľu cennú, všade, hej, všade sa ti sní tvoj pokušiteľ osudný. XVI Tatianu túžba lásky ženie, do sadu ide posmútiť, nedvíha oči skormútené, ťažko jej čo krok postúpiť: zdvihnú sa prsia v plnom cite, zahoria oči okamžite a v ústach zamrie ťažký stesk, šum v sluchách je a v očiach blesk… Nastáva noc, už vidno lunu, dohliada na nebeský krov, slávik zas v sieti konárov zaspieva pieseň zvukov plnú. Tatiana nespí, povstáva, tichučko k ňani rozpráva. XVII „Dusno je, nespí sa mi, ňaňa! Otvorže okno. Poď ko mne.“ — Čo s tebou je? — „Som zunovaná. O starých časoch hovorme.“ — O čom to, Táňa? Ach, ja toho predtým som vedela tak mnoho o starých dievkach, rozprávkach, o duchoch zlých aj o bájkach, dnes zabudla som všetko, Táňa: starostí iných prišiel rad! Uderilo… — „No, povedz, ňaňa, spomeň si staré na časy, v tie roky milovala si?“ XVIII — Nie, Táňa! Nebolo v tie letá o láske reči, preboha! Veď by ma bola z tohto sveta vyhnala svokra nebohá. — „Jak si sa sobášila, ňaňa?“ — Vidno, Boh velel. Za Ivana som šla, bol mladší, môj ty svet, a ja som mala trinásť liet. Dva týždne vídali sme svachu, čo chodila k nám, potom dal ma otec zaňho, požehnal, plakávala som plná strachu. S plačom mi vrkoč rozplietli, so spevom v kostol zaviedli. XIX — A v cudziu rodinu ma dali… Ale ty nepočúvaš mňa… — „Ach, ňaňa, ňaňa, žiaľ ma páli, mdlo mi je, duša úprimná: chce sa mi plakať usedave.“ — Dieťatko moje, nie si zdravé, Hospodin milostivý spas! Spravím ti, čo si zažiadaš… Daj, pokropím ťa svätou vodou, celá si v ohni… — „Nieto v tom choroby… Zaľúbená som.“ — Nech pred každou Pán chráni škodou! — Modlitbu ňaňa šepkala a devu prekrižovala. XX „Ja ľúbim, ľúbim,“ pošepkáva starkej tej žiaľom zronená. — Srdiečko moje, nie si zdravá. — „Nechaj ma tak. Som vľúbená.“ Medzitým v nebi luna stála a nežným svetlom oblievala pobledlé kúzla Tatiany, vlas rozpustený, havranný, tvár kvapkami sĺz zarosenú a na lavičke s dievčatkom na bielych vlasoch so šatkou, v kabáte dlhom starú ženu. Driemalo všetko. Tíšina pri lune, ktorá nadchýna. XXI Ďaleko srdcom zablúdila Tatiana, hľadiac na lunu… Vráz myšlienka ju osvietila, čo blysla do jej rozumu. …Choď, ňaňa, pero, papier prines. Stôl zdvihni, skoro ľahnem si dnes, nuž, dobrú noc! Chcem sama byť…“ Je sama. Ticho. Luny svit. O lakeť oprúc sa, už píše. Eugen je v srdci zvlnenom, a v liste nepremyslenom nevinnej devy láska dýše. List hotový je, složený… Ach, komuže je určený? XXII Poznal som krásky neprístupné, jak zima čisté, schladené, bez zľutovania, nepodkupné a nepochopiteľné mne, od hrdosti ich menejcennej, dobročinnosti prirodzenej, priznám sa, vždycky bežal som a zdá sa, čítal s úžasom ten nadpis pekla nad brvami: Nech každý nádej zanechá. Strašiť nás — to ich potecha, vzbudzovať lásku — to ich klamy. Možno, že videli ste tam pri Neve mnoho takých dám. XXIII Však medzi obdivovanými som iné krásky stretával. s dušami veľmi márnivými, chladnými voči slovám chvál. A čo som našiel prekvapený? Boly to bezohľadné ženy, nesmelú lásku strašily, potom ju znova vábily. keď inak nie, nuž, ľutovaním, keď inak nie, ich rečí val omnoho nežnejším sa zdal, a ľahkoverný slepec zdaním zmätený opäť zošalel a za fantomom milým šiel. XXIV Mám hádzať vinu na Tatianu? Za to, že v prostej domnienke nie si je povedomá klamu a verí svojej myšlienke? Za to, že ľúbi neumele, počúva srdca túžby vrelé, za to, že dôverčivá je, že jej aj nebo dopraje obrazotvornosť so zmätením, um, vôľu plnú živosti a troška zanovitosti so srdcom ohnivým a nežným? Neodpustíte, veľhlasní, ľahkomyseľnosť vo vášni? XXV Koketná chladno súdi krása, Tatiana žartom neľúbi, bezpodmienečne oddáva sa detsky do lásky záhuby. Nehovorí: To odložíme, tým lásky cenu znásobíme, istejšie rozpradieme sieť, polievať samolásky kvet nádejou lebo nechápaním, pomučiť srdce, potom len žiarlivosť hodiť na oheň, ináče nudným milovaním chytrý rab vždy je hotový striasť lásky tuhé okovy. XXVI Jednu ja ešte ťažkosť tuším: Ctnosť vlasti nesmiem ohroziť, je bez pochyby, predsa musím Tatianin lístok preložiť. Po rusky ona slabo znala, noviny naše nečítala, chybovalo jej na cviku písavať v rodnom jazyku. Písala teda po francúzsky… Čo robiť? Opakujem vám: doteraz vrelá láska dám nevyjadrovala sa rusky, doteraz hrdý jazyk náš poštovej prózy nezná fráz. XXVII Viem, prinútiť chcú naše dámy po rusky čítať. To je strach! „Blagonamierenie“ si ani predstaviť neviem v ručičkách!^[8] Poeti! K vám sa odvolávam, či predmety tie, ktoré sa vám, by za hriechy ste pykali, do pera tajne dostaly, ktorým ste srdce posvätili, či slabou ruštinou nie vy sa ťažko zmohli na spevy a ju tak milo pokazili, na ruskú obrátili preds’ vo svojich ústach cudziu reč? XXVIII Nech Boh ma chráni sísť sa v bále, či rozísť, jak je návykom, s’ seminaristom v žltom šále, či v čepci s akademikom! Bez gramatickej chyby devu, jak rumenných úst bez úsmevu ja ruský jazyk nemám rád. Bude mi to aj škodiť snáď, no nových krások pokolenie všimne si azda novín hlas, poučí v gramatike nás, potrebné budú verše cenné, lež ja — nač je to všetko mne? — Zostanem verný starine. XXIX Nesprávne, plaché šepotanie, nepravidelnej reči prúd, jak predtým srdca trepotanie zapríčiniac, mi vzbúria hruď, lež pokajať sa nemám sily, mne galicizmus bude milý, jak prešlej mladosti hriech, tiež jak Bogdanovičov je verš. Však dosť! Mne čas je riecť, čo s listom Tatiany mojej krásky je, slovo som dal už. Ejejej! Nezadržať ho hotový som. Viem: Nežne sa už nebásni, to vyšlo z módy v naše dni. XXX Ty spevák „Pirov“, smútku mdlého!^[9] Kebys’ ty ešte pri mne stál, ja s prosbou srdca neskromného by som ťa znepokojoval, abys’ ty na prekrásne spevy preložil náruživej devy slovíčka inoplemenné. Kdeže si? Príď a pomôž mne, oddám ti svoje právo vďačne… Ale on vprostred smutných skál, odvyknúc srdcom od pochvál, tam, kde je fínske nebo mračné, sám chodí, nepočúva, nie, na moje smutné volanie. XXXI Tatianin list tu predo mnou je, ja sväto chránim lístok ten, čítajú smutné oči moje, a načítať sa nemôžem. Kto vnukal slová ľúbeznosti, nežnosti, neostražitosti? Kto vnukal hlúposť vábivú, kto srdca vravu bláznivú, lákajúcu a plnú biedy? Nechápem, ale tu je on v preklade neúplnom, zlom, jak živej maľby odpis bledý, či Čarostrelec, zahraný nesmelej žiačky rukami: List Tatiany Oneginovi „Ja list Vám píšem — no a čože? Čo môžem riecť ja listom tým? Váš rozsudok ma teraz môže potrestať opovrhnutím. Lež k môjmu lósu, milý Bože! snáď máte kvapku sústrasti, nenecháte ma v nešťastí. Chcela som mlčať na počiatku, uverte, môj stud zaiste by nikdy nepoznali ste, keby som mala nádej sladkú, hoc riedko, hoci v týždni raz v dedine našej vidieť vás, by počúvala vaše reči, môcť slovíčko vám riecť a v tom vše myslieť, myslieť o jednom, deň, noc, kým stretneme sa zase. No, vravia, že ste samotár, že vám je všetko zunované, a my… niet blýskania v nás dar, hoc Vás my proste radi máme.“ „Prečo ste navštívili nás? Tu v hluchom kúte na dedine nepoznala by nikdy Vás, nie muku, ktorou duša hynie, a vlny, čo sú na hladine srdca, čas utíšil by snáď, srdečný druh by prišiel pre mňa, a bola by som verná žena a vždycky dobročinná mať.“ „Druhý!… Nie!… Neoddala by som inému srdce v svete tom, to súdené je v súde vyššom, to vôľa neba — Tvoja som, za svídanie sa verné dobu života dám Ti za záloh, Ty ochranca môj, Ty, až k hrobu, viem, že Ťa poslal ku mne Boh… V snách mojich Ty mne zjavovals’ sa, nevidený a premilý, mňa Tvoje oči trápily a v duši Tvoj hlas ozýval sa dávno… nie, nie, to nebol sen! Len prišiels’, hneď som poznávala, omdlievala a sčervenala a v mysliach vravela: Hľa, ten! Pravda? Som Teba počúvala, keď v tíške so mnous’ vravieval, keď som ja biednym pomáhala a modlitbami osládzala rozvlnenej sa duše žiaľ? A len čo mihla sladká chvíľa, či nie Ty, vidina Ty milá, v priezračnej temnote si stál, naklonil si sa nad peľasťou, s pôžitkom, s láskyplnou strasťou nádeje slová zašeptal? Kto Ty? Môj anjel vykupiteľ, či podvodný len pokušiteľ? Pochybnosť moju rozptýľ sám. Môžbyť, je márne moje chcenie, neskúseného srdca klam, a iné mi je prisúdené… Lež, akokoľvek, Tebe dám od dneška do rúk sudbu svoju, pred Tebou slzy vylievam, modlím sa o záštitu Tvoju… Predstav si samotný môj kút, chýba mi duša chápajúca, rozsudok chladný sa mi rúca a mlčky musím zahynúť. Čakám Ťa. Zrakom jediným Ty nádejí mojich oživ sny, či ťažký sen môj pretrhni, ach, kázňou, ktorú zaslúžim si!“ „Končím, a studom, strachom mriem, prečítať strašno písmo celô, česť Vaša zárukou mi, viem, že sveriť sa jej môžem smelo…“ XXXII List chvie sa v ruke. V tichu nemom raz zajajká, raz zavzdychne a na jazyku rozpálenom ružová oblátočka schne, hlavu si k svojim pleciam kloní, košieľka ľahká, čo ich cloní, sa spustí s ramien prekrásnych. Lež, hľa! Už lúčov mesačných zhasína jagot. Svit sa leje do dolín, potok postriebri, sedliakov budia pastieri, roh ich už po dolinách zneje. Je ráno, že už vstávajú, to bez záujmu nechá ju. XXXIII Prizrieť sa zorám sotva stačí, sedí, jej hlava sklonená a na list nijak nepritlačí pečiatky svojej písmená. Tichučko dvere otvoria sa, tu Filipovna striebrovlasá prináša na podnose čaj. — Dieťatko, čas je, hor’ sa maj! Ach, kráska, veď ty hotová si, ty vtáčik môj, ty ranostaj, a sláva Bohu, zdravá aj, tŕpla som, že si chorá asi, po nočnom smútku stopy niet! Tvár tvoja ako z maku kvet. XXXIV „Ach, ňaňa, sprav mi potešenie…“ — Len prikáž, spravím raz, dva, tri. — „A nemaj… ozaj… podozrenie… No vidíš… Ach!… Nuž, opatri…“ — Môj druh, Boh záruku ti núka. — „A tak ty teda pošli vnuka tu s lístkom tým… k O… ku nášmu… susedovi… a prikáž mu, by nepovedal ani slova a mňa tam menom nenazval.“ — Komu to aby lístok dal? Som to už stará hlúpa sova. Susedov mnoho dokola, rozum ich sčítať nezdolá. XXXV „Jaká si nedôvtipná, ňaňa!“ — Srdiečko moje, stará som, otupel rozum môj už, Táňa, niet ostroty jak predtým v ňom, bývalo slovo, vôľa pánov… — „Ach, ňaňa, ňaňa, nechaj stranou tvoj rozum, nač’ mi? Je to kríž! O liste je reč, nevidíš? K Oneginovi.“ — Slová, slová! Dušička, len sa nehnevaj, som stará, nechápavá, znaj… Čo s tebou? Ty si zbledla znova? — „Nič, ňaňa, nič, nie, neblednem… Pošli mi svojho vnuka sem.“ XXXVI Deň minul sa. Niet odpovede. Deň druhý. Odpovede niet. Odetá zrána, líca bledé, čaká, či príde odpoveď. Prišiel raz Oľgin zbožňovateľ. „Povedzte, kdeže je váš priateľ? Nám všetkým veď tak milý bol, či na nás všetkých zabudol?“ Pýta sa pani. Táňa vzplála, striasla sa. — Dnes prísť prisľúbil.— Starenke Lenský odvetil: — Iste sa pošta zadržala.— Tatiana oči sklopila, zlú lekciu v tom cítila. XXXVII Zmrákalo sa, čaj podávali, jagal sa, sipel samovar, kytajský čajník zohrievali, objala ho hmla ľahkých pár, rozlievala ho Oľga jemne, do čašiek tiekly strujky temné, vôňu ich cítiť vo vánku, podával chlapec smotánku. Tatiana pri obloku stála a na chladné sklo dýchala, dušička, o čom dumala, keď tenkým prstom napísala na zahmlenom už dychom skle monogram sľubný: O. a E.? XXXVIII Medzitým v srdci túžba vládla, je plno sĺz v jej pozore. Tu klepot kopýt… Krv jej schladla. Vše bližšie… Už je na dvore. Eugen! „Ach!“ Hneď sú ľahšie tiene. Tatiana beží v iné siene, so schodov na dvor, s dvora hneď do sadu letí, pozrieť zpät sa bojí, v mihu obehala kaluže, záhon, mostíky, aleju k plesu, hájiky, bazičku v kroví polámala, po kvetoch k briežku potoka, k lavičke dýšuc zhlboka. XXXIX Padla… „Tu on, tu Onegin je! Ó, Bože! Čo si myslí len!“ V nej srdce plné mukou bije, nádeje chrániac temný sen, trasie sa, plam z nej vyblkuje, čaká, či nejde? Nepočuje. Služobné v sade sbieraly jahody, pričom spievaly vo sbore piesne spravodlivé. (To rozkaz bol, by z náhody nejedly panské jahody potajomky ich ústa ľstivé, plnia ich tónmi zvučnými, hľa, ostrý dôvtip dediny!) Pieseň dievčat „Dievčatá — krásavice, družičky, družky naše, dievčatá, rozhrajte sa a zabavte sa, milé! Pesničku zaspievajte, pesničku prisľúbenú, privábte šuhajíčka sem ku našemu sboru. Jak šuhajíčka zvábiť, jak zďaleka ho vidieť, rozbehnime sa, milé, zahádžeme ho višňou, višňou a malinami, rudými ríbezľami. Nech nejde počúvať sem pesničky prisľúbené, nech nejde pozerať sem na dievčenské hry naše.“ XL Spievajú. S malou pozornosťou si Táňa všíma spievanie, skôr čaká s netrpezlivosťou, by stíchlo srdca búchanie, by prešlo tváre zapálenie, nastalo v srdci utíšenie. Lež neprechádza ohňa žiar, vše väčšmi, väčšmi blčí tvár. Tak bije motýľ na kvetine krídlami, blyštiac sa v ten mžik, keď lapiť ho chce nezbedník, tak zajac má strach v ozimine, uvidiac z diaľky lovcovu cestu, jak ide ku kroviu. XLI Nakoniec vzdychla, s lávky vstala a posla k domu chodníkom, jak v aleju sa zvrtnúť mala, tu zrazu pred ňou stojí on, on, Eugen, oči sa mu blyštia, jak hrom by udrel z jasná čista, pálená od piat do hlavy sa pred Eugenom zastaví. Nečakaného stretnutia sa následky, milí priatelia, riecť vám dnes nie som vstave ja, po dlhej vrave musím zasa ísť prejsť sa, odpočinúť, však dokončím potom voľajak. (1824)