E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Eugen Onegin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Hlava druhá

O rus! Hor. O Rus!

I Dedinu, kde sa Eugen nudil, kútikom krásnym možno zvať, druh prostých pôžitkov by súdil, že môže nebu ďakovať. Dom panský sťa by opustený, od vetrov horou ohradený, stál nad riečkou, pred domom tým pestrely kvety kvitnutím, luhy a nivy pozlátené, mihaly domce v dedine, brodilo stádo v pastvine a šíril veľké, husté tiene ohromný, zapustený sad, útulok dumavých dryád. II Ten kaštieľ starý, ale ctený bol so základmi pevnými spokojne, mocne postavený vo vkuse umnej stariny. S izbami všade vysokými a s tapetami súkennými hosťovská, kachle s’ vzorkami, portréty všade s predkami. To všetko sa už starým stalo, a neviem ozaj, prečo tak, no, pravda, pre Eugenov zrak všetko to nudným zostávalo, jednako zíval čudák ten, či stará, lebo módna sieň. III Vybral si izbu prostú veru: kde dedinský strýc jeho žil, vadil sa s kľučiarkou liet meru, do okien hľadel, muchy bil. Skromná dosť: na dubovej dlážke stôl, diván a dve skrine ťažké, nikde ni škvrnka z černidiel. A v skriniach tých čo nevidel! V jednej bol sošit príjmov jeho a v druhej nápitkov rad zas, džbány v nej, jablčnica, kvas, kalendár z roku predlanského: starík, čo v práci mal svoj cieľ, do inej knihy nehľadel. IV Samučký vprostred svojho statku, len aby pohnal času tok, Eugen náš myslel na počiatku, že spraví nový poriadok. On, prázdny mudrc v svojom kúte, panštiny starej jarmo kruté obrokom menším uľahčil — otrok sa nebu zavďačil. Nadul sa pre tie zmeny milé, a ako skazu ponímal pán sused, ktorý rátať znal, druhý sa usmial potmešile, vec rozriešili všetci tým: je nebezpečný podivín. V Zpočiatku všetci prichádzali, no, keďže z vchodu zadného mu obyčajne podávali ku jazde žrebca donského, vždy vtedy, ako čuli v diali, že rázvory ich zavŕzgaly, — uraziac sa tým chovaním, priateľstvo zarazili s ním. „Je nedouk a celkom hlúpy, farmazon, pije jedine z pohára víno červené a k dámskym rúčkam nepristúpi, vždy áno, nie, nie hej a ni!“ Súdili o ňom krajani. VI V tie časy po Oneginovi, susedom dajúc príčinu zas k prísnym posudkom, pán nový na svoju prišiel dedinu. Vladimír Lenský — tak sa volal, gettingskou jeho duša bola, krásavec, v plnom kvete liet, zbožňoval Kanta a poet. Prišiel sem z Germánie hmlistej, vied plody s’ sebou doniesol, a slobodomyseľný bol, povahy čudnej, vrúcej, čistej, vždy oduševnenú mal reč, vlas čierny do samých až pliec. VII Mráz rozvrátenej spoločnosti ho strhať ešte neuspel, mal dušu plnú horúčosti vítaním druha, láskou diev. Bol srdcom nevedomec milý, nádeje ho vše pobláznily a sveta nový blesk a šum otročily mu ešte um. Zabával fantáziou sladkou svojeho srdca pochybnosť, cieľ žitia nášho bol mu dosť veselou, lákajúcou hádkou, nad ňou si hlavu zalomil a šípil, že sa stane div. VIII Veril, že každý, kto tu žije, musí sa sjednotiť s ním len, a bez potechy túžbou nyje, čakajúc jeho každý deň, že každý druh je pohotový za jeho česť aj na okovy, nebude sa mu ruka triasť klebetu zabiť, zlomiť zášť, že sú tu sudbou vyberaní priatelia ľudí posvätní, že rod ich bez smrteľnej tmy víťazným svetlom nad tôňami kedysi aj nás ožiari a šťastím svet ten obdarí. IX I sútrpnosť, i roztrpčenie, svet čistej lásky premilý, za slávou sladké bolestenie mu zavčasu krv vlnily. Potuloval sa s lýrou v svete, kde Schiller žil, kde cítil Goethe, ich poetickým plameňom sa duša rozhorela v ňom. Umenie ich plam znamenitý on — šťastný ničím nehanil a v piesňach hrdo ochránil vždy vysoké a pekné city, poryvy vzácnej hodnoty a krásu vážnej prostoty. X Poslušný láske, spieval lásku, spev jeho jasný bol i cit, jak kebys’ videl prostú krásku, jak chlapca sen, jak luny kmit jasného neba púšťou tichou, bohyne taju, nežných vzdychov. Ospieval rozlúčku i žiaľ, i čosi tam i hmlistú diaľ, i ruže romantické snivé. Ospieval diaľne doliny, kde dlho v lone tíšiny sa lialy jeho slzy živé, i zvädlý život ospieval, a sotva osemnásť liet mal. XI Oceniť krásu jeho darov mohol snáď Eugen jediný, susedných pánov-hospodárov nevábily ho hostiny, nechcel čuť besedu ich britkú a rozhovory o úžitku, o žatve vždy a o víne, o psiarňach, svojej rodine, reč hlasná ich a rozmanitá rozumu, vtipu nemala, básnictvom nezablýskala, nie umením už spolužitia, a rozhovor žien milých ich bol ešte menej z rozumných. XII Bol bohatý, bol pekný, zdravý, všade jak ženích prijatý, také sú dedinské už mravy, kde kaštiele sú s dievčaty, vydať ich dcérky predsa treba poloruského za suseda, kam prišiel, šuškala sa reč, jak smutne žije mládenec, suseda pozvú k samovaru, rozlieva Duňa zlatý čaj, už šepcú: „Duňa, pozor daj!“ Potom si spomnú na gitaru a ona piští (to je strach!): „Môj zlatý, poď, môj, prestúp prah![6] XIII No Lenský, žijúc v svete inom, v manželstva putách nechcel žiť, srdečne prial si s Oneginom sa v krátkom čase soznámiť. A tak sa sišli. Vlna — kameň, báseň a próza, ľad a plameň sú nie tak rôzni. Rozdielmi, čo boly medzi priateľmi, zpočiatku nudu cítievali, potom sa sebe páčili, na koňoch spolu jazdili a nerozlučnými sa stali. Tak ľudia — kajam sa aj ja — od nepráce sú priatelia. XIV O priateľstve ste všetci čuli, že pravdou bude navždycky: ostatní bývajú vše nuly a my sme, pravda, jedničky, to my sme tí Napoleoni, dvojnohých tvorov milióny pre nás sú leda — púha zbraň, cit iných divý, smiešny nám. Eugen bol lepší, a to preto, že hoci ľudí dobre znal a všeobecne prezieral — pravidla bez výnimiek nieto — niektorých veľmi vyznačil a cudzí cit si niekdy ctil. XV Počúval Eugen s usmievaním básnickej reči vrúci žiar, ten um a mienku s kolísaním, videl tú nadchnutú vždy tvár — a bolo mu to všetko nové, nechcel ho schladiť mrazom v slove, poznámku radšej zadržal, nač’, myslel, pôsobiť mu žiaľ a jeho šťastiu chvíľkovému, aj bez mňa príde zimy mráz, nech prežíva svoj jarný čas a verí svetu zázračnému, odpusťme mladých rokov chuť, i mladý oheň, mladý blud. XVI Vše boly medzi nimi spory, a popri nich sa myslelo: na byvších plemien dohovory, na plody náuk, dobro, zlo, na predsudky už od storočí, na tajnosť, keď nás smrť má v moci, na prešlý život, na osud, všetkého sa ich dotkol súd. Poet v tých mienok horúčave čítaval krásne naveky severných poém odseky, počúval Eugen zhovievave, hoc dobre ich aj nechápal, no aspoň horlivým sa zdal. XVII Častejšie zaujaly ženy a vášne pustovníkov tých, Eugen, už zpod nich vymanený, hovoril o dňoch bláznivých s nevoľným vzdychom sútrpnosti. Šťastný, kto má už skúsenosti, no bitiu vĺn ich sbohom dal. Šťastnejší, kto ich nepoznal, kto schladil lásku rozlúčením, nenávisť — bez hanebných slov, kto s druhmi zíval, so ženou, a netrápil sa so žiarlením, keď kapitál svoj dediči nedajú lživej dvojici. XVIII Keď pribehneme pod prápory už prozreteľnej tíšiny, keď ohne, v ktorých vášeň horí, zhasnúc, sa stanú smiešnymi, ich zanovitosť, hlasné vrenie i ozveny ich opozdené a stíšené nie bez biedy, — čujeme radi niekedy var cudzích vášní pobúrený, znepokojí nám v srdci cit. Tak ako starý invalid počúva celý rozjarený, keď rozprávajú fuzáči rozprávky v jeho chatrči. XIX Lež ani vzplamenená mladosť nemôže v sebe city skryť: žiaľ, lásku, nenávisť i radosť netajac — musí klebetiť. V láske sa cítiac invalidom, Onegin slúchal s vážnym vidom, jak poet srdca spoveď rád a musí sa hneď spovedať, svedomia svojho dôverného pocity haliť nevedel, takto sa Eugen dozvedel o mladej láske srdca jeho, rozprávka plná túžbami, čo dávno je už za nami. XX Ach, ľúbil, ako v dobe novej neľúbia, také ľúbenie bláznivej duši poetovej jedine býva súdené. Vždy všade jedno milovanie, vždy obyčajne jedno prianie, vždy obyčajne jeden žiaľ! Nie, ani schladzujúca diaľ, nie, ani roky rozlúčenia, nie, ani múzam daný čas, nie, ani kraje plné krás, nie vedy, kriky veselenia, nie, nepremenia dušu v ňom, zohriatu ozaj plameňom. XXI Ledva bol chlapcom, páčila sa mu Oľga bez srdečných múk, bol milým svedkom, ako hrá sa jak decko na pažiti lúk i v tôni dúbrav, ktorá chráni, bol druhom pri jej zabávaní, otcovia ich hneď premilí pod veniec sebe určili. V hluši a mieri tieňov, snenia a bohatá už na krásy v rodičov očiach kvitla si jak konvalinka utajená v tráve a kraji tônistom neznáma včelám, motýľkom. XXII Poeta nášho obdarila nadšení mladých prvým snom myšlienka o nej zduchovnila píšťalky jeho prvý ston. Odpusťte tých hier zlaté báje! Zamiloval si husté háje, tíšinu v krásnej samote, noc, hviezdy, mesiac v ligote, mesiac, ten lampáš na blankyte, ktorému svätili sme my prechádzky za večernej tmy i slzy, radosť muky skrytej… No teraz vidíme v ňom len zámenu mdlých lámp, čo má zem. XXIII Vždy skromná, nikdy neposlušná, vždy ako ráno veselá, jak sám jej poet prostodušná, jak bozky lásky zardelá, oči jak nebo — dobelasa, ľanové vlasy, usmieva sa, hlas, pohyb, ľahkosť ako van, všetko je v Oľge… na román hocaký súca — v každom krásne jej portréty sú kreslené, predtým sa páčily i mne, však zunovaly sa mi strašne. Dovoľte, čitatelia, mám predstaviť staršiu sestru vám. XXIV Tatianou staršiu menovali… Po prvý raz ja menom tým stránky, čo nežné by byť maly, tu samovoľne posvätím. A čože? Príjemné je, zvučné, s ním spojené sú nerozlučne spomienky našich starých čias na dievčenskú. Lež treba raz priznať sa, že je vkusu málo v tých našich pomenovaniach, (nehovorím už o básňach), osvety svetlo nepristalo nám, dalo iba jednu ctnosť, nič viacej, a to — strojenosť. XXV Tak Tatianou sa teda zvala. Nie krásou sestry Oľgy, nie sviežosťou, ktorú v lícach mala, získavala si všímanie. Divoká, smutná, mlčanlivá, jak lesná srna bojazlivá, bola i v kruhu rodiny jak cudzia medzi cudzími. Maznať sa nikdy nevedela u otca lebo u mamy, dieťatko medzi deckami hrať sa a skákať odoprela. A celučký deň bezmála u okna sediac mlčala. XXVI Zádumčivosť — jej priateľkyňa, ju od kolísky živila, čas, čo sa v hluši ťažko míňa, jej vidinami krášlila. Neužívala ihly k práci, skloniac sa nad rám vyšívací, hodvábnou niťou plátno v ňom neopestrila obrázkom. S poslušnou bábkou malé dieťa ochotne príklad uloví a so žiaľom sa hotoví k spôsobom — zákonom to sveta — opakujúc si nevinne vše vážne slová matkine. XXVII No, bábky tie jej nelahodia, ich ona v ruky nebrala, o chýroch z mesta, čo je móda, sa s nimi nerozprávala, aj detí kúsky samopašné jej cudzie boly, skorej strašné rozprávky v zime, v nočnej tme dojímaly ju úprimne. Keď ňaňa Oľgu s’ sebou vzala i s malými jej družkami tak na prechádzku poľami, v naháňanke ich nechytala, ju nudil cvengot smiechu ich a krik ich zábav pochabých. XXVIII Bývala rada na balkóne, svoj pohľad k maľbe zore niesť, keď na zblednutom nebasklone hasnú a miznú svetlá hviezd, pomaly na zem svit sa leje, aj posol rána — vietor — veje a postupne sa rodí deň! V zime, keď dlhej noci tieň pol sveta, ba viac v sebe skrýva a dlhšie v tichom kraji tom pri bielej hmle a s mesiačkom lenivo východ odpočíva, — vždycky sa zavčas prebrala a pri svetle sviec stávala. XXIX Včas dostala chuť na romány, náhradou boly za všetko a zamilovala sa v klamy i Richardsona, i Rousseau. Jej otec, dobrý chlap, mrav jeho bol zo storočia predošlého, on nečítaval nikdy kníh a nevidel hneď skazu v nich, boly mu hračkami skôr, nemal starosti, aké romány bývajú v rukách Tatiany, do rána pod perinou driemal. A ženu jeho napokon pobláznil celkom Richardson. XXX Ach, milovala Richardsona, nie preto, by ho čítala, nie preto, že by Grandisona i nad Lovlasa uznala, Polina kňažná v dávne časy kuzína moskovská jej asi to o nich takto tvrdila. V tie časy s mužom chodila terajším ako so ženíchom, vzdychajúc, pravda, o druhom, ktorý sa citom, rozumom jej lepšie páčil v srdci tichom. Ten Grandison bol švihákom, hráčom a v garde seržantom. XXXI Jak on sa ona obliekala vždy dľa módy a ku tvári, ju bez pýtania koho rada na sobáš viezli v kočiari. Aby jej žiale rozptýlili, odišiel jej muž umný v chvíli na dedinu s ňou — so ženou. Bohvie, kým obkolesenou ju nechal, často plakávala, s mužom sa skoro rozviedla, no gazdovala povedľa, privykla, spokojnou sa stala, zvyknutie, to Pán neba dá, je ono šťastia náhrada. XXXII Zvyknutie osladilo žiale, ktorými bol vše plný cit, tu veľký objav dokonale ju biednu mohol potešiť. Tak v práci, nude, v ktorej žila, tú veľkú tajnosť objavila, jak muža možno ovládnuť, hneď hladkou bola žitia púť. Ona sa dala do roboty, na zimu hríby solila, rátala, hlavy mydlila, chodila v kúpeľ cez soboty, bila, keď srdcom vzkypela, vždy bez súhlasu manžela. XXXIII V albumy dievčat písavala kedysi, a to krvavo, Polinou Praskovnou sa zvala a hovorila spevavo, korzety mala veľmi úzke, N francúzske tak jak N ruské vedela vypúšťať cez nos, no chytro všetko zmenilos’: Korzet i album, Paulin kňažnú i sošit veršov nežnučkých zabudla, vzrástol z prachu ich žralok, čo zožral rybku krásnu, a prerábala na nový čepiec a šlafrok vatový. XXXIV Muž s vrelou láskou sa k nej choval, v jej prácu nemiešal sa, ctil ju, vo všetkom jej dôveroval, v župane jedával a pil. Dni v spokojnosti utekaly, susedia ku nim chodievali podvečer — dobrá rodina, bez obradov to družina, — potúžiť sa a pozlosloviť, smiať sa nad niekým, nad niečím. Prichádza čas a medzitým Oľge čaj kážu prihotoviť, tam večer, čas je ísť už spať, hostia sa počnú rozchádzať. XXXV Chránili v miernom toku žitia tie dobré zvyky stariny, fašiangov bola doba sýta, nezabúdali na bliny, dva razy cez rok prijímali, hojdačky veľmi radi mali, vianočných piesní zbožný prúd i Ducha svätého, keď ľud na omše dívajúc sa zíval, dojatí zavše za zory slzičky vyronili tri, im potrebný jak vzduch kvas býval, za stolom pokrm pre hostí nosili podľa hodnosti. XXXVI Tak starel, starel ten pár milý, až pred manželom napokon sa dvere hrobu otvorily a nový veniec prijal on. Umrel, keď obed dávať mali, susedia — tí ho oplakali, no čistosrdečnejšie než ostatní žena, deti tiež. Pán dobrý, prostoty mal dary, kde ležia jeho kosti, tam náhrobný kameň vraví nám: Spokojný hriešnik Dmitrij Larin, rab Hospodinov, brigadier, pod touto skalou cíti mier. XXXVII Zas svojim bôžkom navrátený Vladimír Lenský v časoch tých ho navštívil, a na kamenný hrob hľadiac, posvätil mu vzdych. Dlho tam v svojom srdci žialil. „Poor Yorick!“ ústa zašeptaly: „On na ruky ma zavše bral, jak často som sa v detstve hral s metálom jeho očakovským! Za muža Oľge určil mňa, on vravel: „Či sa dočkám dňa…“ S úprimným citom so synovským Vladimír na papier hneď dal náhrobný preňho madrigal. XXXVIII A hneď tam videl nadpis žiaľny matere, otca. So vzlykom poctil on prach patriarchálny… Ach, idúc žitia chodníkom, náhodná žatva ľudí stína dľa tajnej vôle Hospodina, príde a zreje, padá svet, a za ním ide druhý hneď. Tak veterná mlaď naša milá rastie, sa vlní, zablysne, pradedov k hrobu zatisne. Príde, oj, príde naša chvíľa, vnukovia naši v pravý čas zo sveta vytisnú i nás. XXXIX Opájajte sa ľahkým žitím do toho času, kompani! Ja bezvýznamnosť žitia cítim, som málo k nemu viazaný, pre prízraky už nemám oči, no, nádej diaľna má ma v moci a niekdy srdcu nedá spať: Bez šľaku, ktorý nebadať, by nerád sklonil k smrti hlavu, žiť, písať nie pre záblesk chvál, lež ja by som si, zdá sa, prial, by osud môj mal takú slávu, žeby mňa jak druh úprimný spomnel zvuk, hoci jediný. XL Naň niečie srdce zahovorí, zostane sudbou chránený a do Léty sa neponorí verš niekedy mnou složený, byť môže — nádej lichotivá — nájde sa azda duša snivá, pod slávnym stane portrétom a povie: Ten bol poetom! Vďaka ti, vďaka moja vrelá, ty ctiteľ miernych Aoníd, ty si, čo vedel zachrániť pamiatku moju, môjho diela, tvoja to dlaň, druh jediný pohladí starca vavríny! (1823)



[6] Z prvej časti „Dneprovskej rusalky“. A. P.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.