E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Eugen Onegin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Hlava štvrtá

La morale est dans la nature des choses. Necker.

I Prekrásnych, chytrých, slabých škola mnou vládla zprva. Cítil som, že v žití len jej ľubovôľa mi bude stálym zákonom. Duša sa ledva rozhárala, srdcu sa žena zjavovala akýmsi božstvom velebným. Cáriac nad umom, cítením jak dokonalosť blýskala sa. Pred ňou som tajal v tíšine, jej láska bola jedine to nedostižné šťastie, spása, žiť, umrieť u jej milých nôh, iného neprial som si v snoch. II Zrazu som ženy znenávidel, striasol sa a aj zakvílil, so strachom, žiaľom som v nich videl len tvory zlostných, tajných síl, ich pohľad bodá len, keď horí, hlas, úsmevy a rozhovory, všetko, čo v nich, je samý jed, všetko, čo sľúbia, zradia hneď, nech iný plače, iný stoná, krv potí pre nich cudzí žiaľ… Mramorom sa mi ich svet zdal, pred želaniami Pygmaliona nemý a mŕtvy, nevrúci, no skoro živý, horúci. III Nech mi je tuná dovolené vravieť, jak vraví poeta: Sú s umu preč, jak dávne snenie Temira, Dafné, Lileta, lež je tu jedna medzi nimi… K nej dlho citmi ľúbostnými… Však, či som ľúbený bol, kým a kde, či dlho, pomlčím. Nač’ vám to vedieť? Veď to vieme: čo bolo — prešlo, hlúpym vráz sa stalo. Ale od tých čias sa srdce moje ochladené zavrelo lásky pred citom, pusté a tmavé všetko v ňom. IV Tajnosti duše zradia dámy, ceniac sa podľa svedomia, nemôžu nadiviť sa nami, to dávno rozpoznal som ja. Keď mužovia už plamenejú, ony sa nad tým iba smejú, nie darmo, vskutku náramne my s našej strany smiešni sme. Neostražite zamračení čakáme lásku v odmenu, na lásku lásky ozvenu, jak keby žiadal zaľúbený od ľalijí a motýľov vášní a veľkých pocitov. V-VI-VII Čím menej ženu radi máme, tým väčšmi sa jej páčime, istejšie siete rozpriadame, v ne zlákajúc ju kazíme. Kedysi rozvrat chladom známy slávil sa lásky náukami, o sebe všade roztrúbil, že požíval a neľúbil. Však, čože je to za zábava! Len starých opíc dôstojná, čo dobu dedov chváliť má: Lovlasov je už vetchá sláva, opätkov sláva červených, parochní veľkých, vznešených! VIII Pretvárka koho neunuje, rozlične vraví to isté, stará sa a vždy presvedčuje, o čom už presvedčení ste, výrazmi jednakými líči, predsudky ničí, ničí, ničí, ktorých tu nebolo a niet v dievčati, čo má trinásť liet! Koho už hrozba neomrzí, modlitby, kliatby, hriechy, strach, lístky na šiestich stránočkách, klam, klebety a prsteň, slzy, tetušiek nadzor, matiek zlosť, manželov ťažká spoločnosť! IX Tak smýšľal i náš Eugen ctený. Veď od ranej už mladosti bol žertvou búrnych poblúdení, bezuzdných náruživostí. Životom svojím rozmaznaný, na čas bol jedným upútaný a druhým rozčarovaný, v útrapách stálych želaní, v útrapách letmým nad úspechom, či krik bol a či mlčanie, čul duše stále reptanie, zívanie zakrývajúc smiechom. Tak zabil celých osem liet, utratiac žitia krajší kvet. X Už krásavice nemiloval, vláčil sa sem-ta, tratiac chuť, odvrhnú — hneď sa utešoval, zradia ho — dobre oddýchnuť. Hľadal ich, ale bez radosti, nechával tak, lež bez ľútosti, zabudnúc na ich lásku, zlosť. Tak ako nevšímavý hosť i večer k vistu sadá bdelý, a keď sa už hra skončila, odchádza domov, čochvíľa spokojne chrápe na posteli, a ráno, chudák, nevie sám, kam pôjde večer stráviť, kam. XI Nuž ako dostal lístok Tánin, Eugen bol živo pohnutý, nad dievčenským jej rozmýšľaním roj myšlienok sa rozkrútil, spomnel si na Tatianu v chvíli, na bledú tvár a pohľad milý, a nevinný a mladý svet jej pred dušou mu mihol hneď. Možno sa na minútku vzrušil, zdvihol sa z prachu starý cit, lež nechcel klamom ublížiť dôveru v nevinnej jej duši. A teraz leťme sadom tým, kde Tatiana sa stretla s ním. XII Dve minúty tam pomlčali, keď si k nej Eugen bližšie stal, vravel: „To vy ste napísali, nevravte nie. Ja prečítal dôvernej duše odhalenie, nevinnej lásky vyjavenie. Tá otvorenosť milá mi, vzbúrila srdce vlnami zamĺknutých už dávno citov, nechcem vás ale chváliť tým, za otvorenosť zaplatím otvorenosťou nezakrytou, prijmite, že sa spovedám a na súd oddávam sa vám.“ XIII „Keby svoj život ohraničiť domácim kruhom azda mal, keby mi osud jasný žičil, aby sa mužom, otcom stal, keby chcel zmeniť na jediný mih spôsob žitia na rodinný, to by som iba ku vám šiel, nevestu inde nenašiel. Bez ozdôb madrigalných vravím: Našiel by som svoj ideál, z mnohých by som si vás len vzal za družku dní, čo smutne trávim, jak záloh najkrajšieho, viem, že šťastia by mal… koľko chcem!“ XIV „No nie som stvorený pre šťastie, je cudzia moja duša preň, v dokonalosti prekrásna ste, ale ja som vás nehoden. Uverte (svedomie mi ručí), manželstvo nás len bude mučiť. Akokoľvek by ľúbil vás, privyknem — rozľúbim vás zas: Počnete plakať — vaša muka netkne sa srdca mojeho, len zlobou rozžeravie ho. Posúďte, aké ruže núka pre nás ten Hymen rozkošný možno na mnoho, mnoho dní.“ XV „Čo horšieho má osud krutý jak ženu, čo je samotná a o zlom manželovi smúti večer i za noci a dňa, keď nudný muž, jej cenu znajúc (a sudbu predsa preklínajúc), je chmúrny vždy a zamĺkly, žiarlivý, mrazivý a zlý! Taký som ja. To nehľadaly ste vašej duše čistotou, keď ste mi s takou prostotou a umom lístok napísali? Vy takto by ste mali žiť, váš osud taký mal by byť?“ XVI „Dumy a roky prešlé — strata, neľzä mi dušu obnoviť… Ja milujem vás láskou brata, a nežnejšie aj, môže byť. Nech sa vám srdce nenahnevá, lež neraz zmení mladá deva svoj pocit s ľahkým pocitom, tak svoje listy mení strom, keď jarou prestanú dni chladnúť. Vidno: Je nebom súdené zameňovať i ľúbenie… Učte sa, milá, sebou vládnuť, nie každý, jak ja, chápe vás, neskúsenosť je matkou skáz.“ XVII Tak kázal Eugen vybrúsený. Nevidiac pre plač nikoho, zatajac dych a bez ozveny Tatiana počúvala ho. Podal jej ruku. Ona žiaľne (jak hovorí sa mašinálne) oprelas’ o ňu, umdlenú hlavičku majúc sklonenú, pri ohrade sa k domu dala, pospolu prišli k domácim, nikto nič nevyčítal im; sloboda dedinská vše mala šťastlivé práva, ako má i Moskva hrdá, významná. XVIII Môj čitateľ, vy súhlasíte, že veľmi milo odbavil Tatianu Eugen. Vycítite, nie prvý raz že prejavil šľachetnosť svojej duše priamu, hoc sypali aj naňho hanu nectitelia i ctitelia. Nepriatelia i priatelia (čo často to isté byť môže) všelijaké mali žaloby. Kto nepriateľa nemal by? Lež od priateľov spas nás, Bože! Ach, priatelia a priatelia! Nie darmo spomínam ich ja. XIX A čo? Nuž tak. Ja v láske nemám myšlienok čiernych zálety, tu v zátvorke len poznamenám: niet ošemetnej klebety na pôjde kmínom vymyslenej a svetskou luzou rozšírenej, nesmyslu nieto takého, niet vtipu pouličného, ktoré by priateľ, čo vás rád mal i medzi ľuďmi riadnymi, bez zlosti, nepodvodnými, so smiechom sto ráz neomáľal, ináč je za vás — hrdina, a rád vás má jak — rodina. XX Hm! Čitateľ môj blahorodý, zdravá je vaša rodina? Poznať ju sa vám azda hodí skrz toho, kto ju spomína. Čo vlastne slovko rodný značí? Kto rodinou je? Nech sa páči: ten, koho máme vážiť, ctiť, milovať, k nemu milým byť, a podľa obyčají známych o Vianociach ho navštíviť, alebo poštou pozdraviť, by cez rok ani na okamih nemyslel potom na nás viac… Vek dlhý Pán Boh dať mu ráč! XXI V nádeji láska krások nežných je nad družbou a rodnými: nad ňou vy vprostred zmätkov bežných vládnete právmi svojimi. To pravda je. Však víchor módy a zanovitosť od prírody i mienka sveta, jak vír vôd… Jak perie ľahký ženský rod. K tomu i mienky manželove pri dobročinnej pri žene majú byť vždycky uctené, tak družka, čo sa vernou zovie, za okamih je oddaná: žartuje s láskou satana. XXII Komuže patrí láska, viera? Kto nezradí nás jedine? Kto všetky reči, činy meria na meter náš vždy úprimne? Kto na nás nikdy neklebetí, mazne sa s nami a je svätý, kto nikdy odpor nebudí a kto nás nikdy nenudí? Nehľadajte tú vranu bielu, nájsť prízrak ten — nič ľahšieho: ľúbite seba samého, vysokoctený čitateľu! Dôstojný predmet! Nadeň niet ľúbeznejší, čo prejde svet. XXIII Čo mala schôdzka za následky? Ach, to je ľahko uhádnuť! Strádania lásky prišly všetky a búrily jej mladú hruď so zármutkom a žízňou večnou, náruživosťou bezútešnou sa líca Táne zardely, sen beží od jej posteli, zdravie, kvet žitia, jeho vôňa, úsmev a mierny srdca tlk prepadlo všetko ako zvuk, a dievčiu mladosť halí tôňa, tak zaodieva búrky tieň ledva sa narodivší deň. XXIV Ach, Tatiana len bľadne, bľadne a mlčiac vädne, hasne, schne, nepozoruje veci žiadne a duša jej sa nepohne. Susedi šepcú, každý húta, popritom vážne hlavou krútia, vydať sa jej by bol už čas!… No, dosť už. Bežím pre obraz veselím mladým zafarbený, obraz to lásky šťastlivej, hneď po sústrasti plačlivej, čo ťažko znáša svedomie mi, odpusťte mi to: veď ja sám Tatianu milú tak rád mám! XXV S hodiny na hodinu viacej sa Lenský s Oľgou zabáva a citom svojej lásky vriacej sa plnou dušou oddáva. Je stále s ňou. Tak preochotne v jej izbe oba sedia potme, dlaň v dlani, pohľad v pohľade, za rána chodia po sade. A čo? On láskou opojený, keď stud sa niekdy pomätie nežnučko, s teplým citom smie, úsmevom Oľgy obodrený, s vrkočom spusteným sa hrať, odevu okraj bozkávať. XXVI A niekedy jej číta verše, stránočky v mravnom románe, kde o prírode píšu lepšie, jak býva v Chateaubriane, a medzitým tak stránky dve, tri (kde Lenský nebezpečnosť vetrí pre dievča — hlúpe umenie —) preskočí a sa červenie. Ďaleko od všetkých a sami, kde nerušia ich výzvedy, nad šachom sedia niekedy hlboko, pravda, zadumaní, Lenský si v zmätku nejakom vybíja koňa sedliakom. XXVII Keď príde domov, o nej dumá, o Oľge krásnej podoby, lístky, čo patria do albuma, jej zodpovedne ozdobí: tu kreslí vidy na dedine, náhrobník, chrámy Kypridine, dvoch holúbkov nad lýrami, to perom a to farbami, to na lístočkoch spomínania, to nižšie rôzne podpisy, verš vpíše nežný akýsi, mlčiaci pomník milovania, myšlienky rýchlej ľahký sled, vždy to isté po množstve liet. XXVIII Vy, čo ste albá pozerali vidieckych slečien, napospol viete, čo družky popísaly zpočiatku, zkonca, dovôkol. Sem sú — nie v pravopisnom duchu, verše bez metruma, dľa sluchu, v znak vernej družky vnesené, raz zdĺžené, raz skrátené. Na prvom lístočku ťa víta: Qu’écrirez-vous sur ces tablettes? S podpisom: t. a v. Anette, na poslednom sa lístku číta: „Kto nado mňa ťa miloval, ten po mne by sa vpísať mal.“ XXIX Tu na každý pád nachádzate dve srdcia, kvietky, plamene, tu prisahanie v láske máte až po tie hrobné kamene, tu kýsi poet dôstojnícky napísal veršík lúpežnícky. Priznám sa, milí priatelia, rád píšem do albumov ja, súc v svojej duši uverený, že každá moja hlúposť v ňom sa stretne s vďačným pohľadom, že potom zlostne zosmiešnený nepovedia si duše tie, či lhal som vtipne a či nie. XXX Však vy, vy z knižníc čertov celé bachanty, s rôznym zdobením albumy veľkolepé, skvelé, ste pre verš módny mučením, krášlené vkusom opravdovým zázračným štetcom Tolstojovým, Baratynského veršíkom, — nech zapáli vás boží hrom! Keď ruky blyštiacej sa dámy mne svoj in quarto podajú, triaška a zlosť ma trhajú a hneď sa rodia epigramy v hlbine duše, — je to kríž! Potom jej madrigaly píš! XXXI Nepíše Lenský madrigaly a v album Oľgy nevnáša, on perom vrelú lásku chváli, nie chladným vtipom blýska sa, všetko, čo všimne si a čuje o Oľge — všetko vypisuje: tečú tu plné pravdami tie elégie riekami. Tak Jazykov ty pri nadšení vo verši spievaš pohnutom, sám Pán Boh zná, o kom, o čom, tok elégií drahocenný v predstave niekdy nesie ti o tvojej sudbe povesti. XXXII Ticho! Či čuješ? Kritik strohý káže nám, by sme shodili šat elégií preúbohý — nám, veršotepci premilí! Kričí: „Veď prestaňte už plakať, vždy, všade to isté vše kvákať, smútiť nad časom bývalým: nech o inom váš zvučí rým!“ — Máš pravdu. Iste poukážeš na trúbu, kahan, na kindžal, myšlienok mŕtvy kapitál na všetkých stranách vzkriesiť kážeš. Či nie tak, priateľ? — Akí ste! „Vy také ódy napíšte, XXXIII jak písali ich v časoch dávnych, keď mocnej doby bol tu čas…“ — Len ódy o víťazstvách slávnych! Či nie je jedno, priateľ náš? Spomni si slová satirika, cudzieho smeru na lyrika, či sa ti lepšie zapáči jak naši tichí rytmači? — „Elégie sú prázdne, hnilé, lákajú slzy do oka, úloha ódy vysoká a všetko je v nej ušľachtilé…“ Možno sa škriepiť, mlčím sám: večne sa škriepiť nehodlám. XXXIV Nadšenec slobody a slávy v myšlienkach svojich búrlivých, písal by ódy Lenský lkavý, no Oľga nečítala ich. Či poetom sa uplakaným pridalo čítať milovaným svoj verš? Tak vravia blažení, niet v svete väčšej odmeny. Ľúbiaceho vraj šťastie ničí, keď číta z veršov výkvetu piesní a lásky predmetu príjemne slabej krásavici! Šťastný! Tak čítať dievčine! Hoc ona myslí na iné. XXXV Ja plody svoje napísané a harmonické hlúposti čítam len svojej starej ňane, tej družke mojej mladosti, a poobede zunovaným susedom, ku mne zatúlaným, chytiac ich zrazu za kabát, počnem vo veršoch rozprávať, tiež (a to vážne poňať načim) smútkom a rytmom, s piesňami keď chodím nad jazierkami, divokých kačíc hajná straším: pri počúvaní mojich slov hneď odletujú od brehov. XXXVI Už ďaleko ich zrak môj íska, lovec sa kradne cez lesík, na poéziu kľaje, píska a dvíha flinty kohútik. Každý dľa svojho vkusu loví, slasť všeličo dá človekovi: kto cieli za kačicami, kto básni, jak ja, rytmami, kto bije muchy bezočivé, kto mysle tlupy spravuje, komu slasť, keď sa bojuje, kto ľúbi city nežné, clivé, kto vínu sa rád oddáva: dobro sa so zlým miešava. XXXVII A Onegin čo? Milí bratia, strpenie vaše krátke chcem: ja jeho ctené zaujatia podrobne ešte opíšem. Onegin žil anachorétom, vtával o siedmej ráno letom, odišiel v ľahkom úbore k riečke, čo tečie pri hore, on toho pevca napodobil, čo Helespont tam preplával, potom sa káve oddával, do nanič novín zrakom hodil a obliekal sa… Drahý brat! Sotva bys’ nosil taký šat. XXXVIII Košeľu ruskú, otočený hodvábny vôkol pása šál, tatársky armiak otvorený a čiapku s bielym štítkom mal. S oblekom týmto divuplným, nemravným tak jak nesmyslným, urážala sa nezriedka Durina, jeho susedka, aj Mizičnikov s ňou mu kľaje, Eugen sa o to nestaral, možno, čo vravia, sotva znal, nezmenil svoje obyčaje, by azda zapáčil sa im, zato bol neznesiteľným. XXXIX Prechádzky, knihy, spánok zdravý, tieň lesa, bystrín žurčanie, dievčaťa niekdy zo zábavy mladé a svieže bozkanie, kôň bujný, ohňu uzda bráni, a potom obed vyberaný, fľaštička vína bieleho, samota kraja tichého — to život Onegina svätý, len jemu oddáva sa on, nečíta, ako deň za dňom krásny a letný v nehe letí, zabudol na mesto a v ňom druhov a sviatočných chvíľ shon. XL Je na severe naše leto karikatúrou južných zím, blyskne, a niet ho, poznáme to, hoc sme i nespokojní s tým. Jesenným chladom nebo zvialo, slniečko redšie zajagalo, sa kratším stával deň čo deň a hájov tajuplná tieň sa smutným šumom vyzliekala, líhala na polia si hmla a karavána potiahla už husí na juh: prikrádala sa doba neveselá ver’ — stál na dvore už november. XLI V hmle chladnej zora pozde vstáva, zatíchol v poliach práce huk, sa za korisťou v cestu dáva s vlčicou svojou hladný vlk, kôň cíti ho a zerdží hbite a cestovateľ ostražite uteká v strachu do hory, nevyháňa už za zory pastier to svoje stádo z chlieva a napoludnie nevolá ho rohom svojím dokola, v izbičke pradúc spieva deva, zapraská, vo tme zablinká druh zimných nocí — lúčinka. XLII A praskajú už mrazy dúže, striebristý je už polí stred… (Čitateľ čaká na rým — ruže: na, vezmi si ich teda hneď!) Nie! Parket toľko lesku nemá jak riečka v ľady oblečená, chlapčiskov preradostný rad brusľami zvučno reže ľad, chcejúcu plávať vykŕmenú hus pri vode tam vidno stáť, pozorne stúpa, skúma ľad, sa kĺže, padá, k potešeniu vije sa, krúti prvý sneh a hviezdičkami bieli breh… XLIII Čo počať v samote v čas taký? Prechádzať sa snáď s radosťou? Dedina nudí dušu, zraky tou svojou jednotvárnosťou. Či na koni ísť v stepi nemé? Kôň podkovy má otupené, neisto zachytáva ľad, čo krok, si myslíš: lom i pád. Seď pod strechou tu osamelý a čítaj: hen Pradt, Walter Scott! Či nechceš? Účty prezri toť, srď sa a pi, a večer celý akosi prejde, zajtra tiež, a slávne zimu prežiješ. XLIV Jak Childe Harold, i Eugen hľadá dedinskú, zádumčivú lieň, hneď zrána do vane si sadá s ľadom, a potom celý deň sám do účtov je pohrúžený, on tupým dákom ozbrojený na biliarde od rána v dve gule dá sa do hrania. A keď sa obloha už zmráka, tak nechá biliard i kôl, pri krbe prikrytý je stôl. Prichádza Lenský, Eugen čaká… Tu trojka rujných koní, hneď ho hostiteľ zve na obed. XLV Vdovička Cliquot — vlaha svätá, Moeta, víno šľachtené, v buteľke zmrzlej pre poeta je zrazu na stôl nesené. Ono sa iskrí Hipokrénou, ono so svojou hrou a penou (čomu ho pripodobniť mám?) mňa obájilo vždy a zaň som posledný groš často dával, a pamätáte, priatelia, na velebný tok veselia, čo hlúpostí on niesol nával, čo vtipov, veršov bolo v nich, čo sporov i snov nadšených! XLVI Pien šumivých prúd sladkokyslý je zradný pre môj žalúdok, dnes bordó — vínu múdrej mysli, dám prednosť a ctím jeho mok. K Ai je duša nie viac súca, Ai, jak deva milujúca, je vetrom šitá, blýskavá, živá i prázdna, svojhlavá… No bordó, podobný si druhu, čo v biede, smútku má nás rád, si vždy a všade kamarát, vždy hotový nám na úsluhu a deliť s nami prázdny čas. Nech žije bordó, priateľ náš! XLVII Už zhasol oheň. Popol kryje tenučko uhlia zlatý lem, nebadateľnou strujkou vije sa para, teplotou len-len že dýcha kozub. Dym sa ťahá z fajočiek v trúbu. Vína vlaha na stole sipí v pokále… Izba je vo večernej hmle… (Milujem srdca celým blkom klebety družné, vína čaš priateľskú v tento milý čas, čo zvú: „čas medzi psom a vlkom“, a prečo tak, už neviem ja.) A besedujú priatelia: XLVIII „A susedky? Čo Tatianina clivosť? Čo bystrá Olinka?“ — Tak dopoly mi nalej vína… Dosť, milý… Celá rodinka je zdravá… Klaňať sa ti velí. Ach, milý, ako opeknely Oľgine plecia, aká hruď, čo za duša!… Lež sám ty súď! Niekedy zájdeme k nim. Sviažeš ich vďakou, druh môj, veď ty sám iba ak dva razy bols’ tam a viac ni nosa neukážeš. Ba… Čo to za hlupáka som! V nedeľu zvaný si v ich dom. XLIX „Ja?“ — Áno. Tatiana má mena v sobotu. Olinka a mať kázaly zvať ťa. Vylúčená je možnosť neprísť, košík dať. — „No hromada tam bude ľudí, shluk všelijakých… to ma nudí…“ — Nepríde duša jediná, budeme my a rodina. Príď! Sprav tú službu preláskavú! No! — „Súhlasím.“ — Si premilý! A pri tých slovách vypili čaš — susedke to ku pozdravu. Lenský zas prešiel na báje Oľgine — láska taká je. L Bol veselý. Dva týždne mali ku svadbe, aký šťastný srok: manželské taje prichádzaly s venčekom mu do myšlienok, čakalo krásne okamženie. Hymena žiale, lopotenie, zívania dlhý, nudný rad, ach, o tom ani nesnívať! Medzitým my, čo na Hymena hundreme, nám krb domáci je obrazov rad nudiaci, román vo vkuse Lafontaina… Môj Lenský, chudák, so srdcom bol iba v kruhu domácom. LI Bol ľúbený vo veľkej miere, tak myslel, a bol šťastlivý. Šťastný ten, kto sa oddá viere, kto stíši rozum mrazivý, chce iba srdca nehu drahú, jak spitý pútnik na nocľahu, či krajšie, ako motýľ, keď sa vpije v pekný jarný kvet, no smutný ten, kto všetko vidí, komu sa hlava nekrúti a pohyb, slovko v pohnutí citlivom svojom nenávidí, komu už život schladil hruď, zakázal mu — sa zabudnúť. (1826)




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.