E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Eugen Onegin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Hlava šiesta

La sotto glorni nubiosi e brevi Nasce una gente a cui l’ morir non dole. Petr.

I Keď Eugen neprítomnosť zbadal Vladimírovu, ochladol, do nudy blízko Oľgy padal a spokojný mstou svojou bol. Olinka za ním zažívala, Lenského všade vyzerala, ten nekonečný kotilión zdal sa jej dlhým trápnym snom. Končili. K večeri sa berú. Postielajú. A nocľahom pre hostí bude celý dom od sály po dievčenskú. Veru sen dobrý každý musí mať. Onegin išiel domov spať. II Ticho. Je doba snov a sníčkov. V hosťovskej chrápe Pustiakov so svojou ťažkou polovičkou. Bujanov, Gvozdin, Pietuškov i Flianov, už nie zdravý vždycky, v stolovej ľahli na stoličky, monsieur Triké spí na dlážke v klobúku starom, v kazajke, dievčatá našly umiestenia u dievčat, objaté sú snom, presmutná sedí pod oknom Diany lúčom ožiarená Tatiana, nespiac jediná, do polí hľadí, spomína. III Príchodom jeho nečakaným, nežnosti plným pohľadom a stálym s Oľgou tancovaním hĺbky jej duše tknul sa on, vysvetľuje si, neponíma, žiarlivosť v srdci krídla vzpína, sa trasie v tele citlivá, ako by ruka mrazivá stískala dušu, priepasť zeje tu pred ňou tmavá, ohavná, „zahyniem“ šepce Tatiana, ak zhynie ním, jej vítané je, nerepce, nač’ sa žalovať? Nemôže jej on šťastie dať. IV Vpred! Nech sa nové činy tvoria! Človeka viďme nového! Tak na päť vierst od Krásnohoria v dedine žije Lenského a zdravý je v nej ešte vždycky, dni tráviac po filozoficky Zariecky, niekdy bujný pán, kartárskej bandy ataman, rek v krčmách, tribún nezbedníkov, dnes prostý, dobrý, divná vec, rodiny otec — mládenec, kamarát, zeman miernych zvykov, ba čestným človekom byť vie: tak napráva sa stoletie. V Ľstivý hlas sveta tohto muža pre mrzkú chrabrosť vychválil: on z diaľky päť siah srdce túza z pištole svojej potrafil, vravia, že kdesi medzi srážkou s hlavou už opitou a ťažkou vyznamenal sa: s tátoša zvaliac sa v bahno. Hérosa spitého na snop do zajatia Francúz vzal, Ťa, čo za záloh! Regulus nový, česti boh! Vždy hotový niesť putá, bratia, keď môže ráno, podvečer tri fľašky vypiť na úver. VI Znal posmievať sa vtipne, smele, podvádzať hlupca zaryte, i rozumného klamať skvele, otvorene a zakryte, hoc jemu neraz za šialenie dostávalo sa poučenie, sám padával do rozpakov a úlohu hral hlupákov, veselo vedel poškriepiť sa, vtipne i hlúpe odvetiť, vypočítave tichým byť, vypočítave rozkmotriť sa, priateľov sklátiť v dôvere, stavať ich ku bariére. VII Nútiť ich, by sa pomerili, spor skončiť raňajkovaním, a tajne zneuctiť ich v chvíli veselým žartom, luhaním. Sed alia tempora! Skutok (jak lásky sen, žart, túžby smútok) s mladosťou zájde naveky. Jak vravel som, môj Zariecky, pod tôňou višní, v stromoradí ukrytý už pred búrkami, žije si pri mudrovaní a kapustu jak Horác sadí, pestuje kačky, húsatká, čítaniu učí dieťatka. VIII Eugen ho neraz rád aj slúcha, nevážiac si tak srdce v ňom jak jeho vtipného skôr ducha a zdravý súd o tom a tom. Tak so Zarieckym veľacteným aj stretával sa s potešením, preto sa ani nedivil, keď v istý deň za ranných chvíľ ku nemu prišiel, za vítania prerušil hovor s Eugenom, oddal mu list a výzvu v ňom od básnika, bez usmievania. Onegin si hneď k oknu stal, aby si lístok prečítal. IX Príjemné riadky, chvályhodné, v nich krátku výzvu uvidel, úctive, chladne, jasne, módne zval Lenský druha na duel. Onegin v prvom udivení k poslovi s takým poručením obrátil sa hneď so slovy krátkymi — vždy som hotový. Zariecky vstal, bez objasnenia nechcel už zostať naďalej, má práce dosť, a nemalej, odišiel hneď preč. Na Eugena to pôsobilo, cítil bôľ, so sebou nespokojný bol. X Po uvážení vskutku strohom nad sebou držal tajný súd a obviňoval seba v mnohom: po prvé, to bol veľký blud, že nad citom sa smejúc nežným, čas márnil chovaním sa smiešnym, po druhé, nech sa blázni, zvlášť poeta, kto má osemnásť, tomu to odpúšťame sami, jak srdečný druh mladíčkov mal znať, že nie je loptičkou, hádzanou sem-ta predsudkami, nie bojec je, nie chlapec už, lež s rozumom a česťou muž. XI Veď mohol jeho ranu zhojiť, a nie sa búriť ako zver, mal mladé srdce uspokojiť, teraz je neskoro už ver’, minúta prešla, ani reči, k tomu — tak myslí — do tej veci vmiešal sa starý duelant, zlý, klebetný a intrigant… Mohla byť stretá rozpomienka zábavným žartom jeho slov… Lež šepot, chechot hlupákov… Ajhľa! Tá spoločenská mienka! Pružina česti, modla hneď! na nej sa vrtí celý svet! Čakajúc doma nové zprávy, poet už nedočkavý bol. Odpoveď sused rapotavý víťazoslávne priniesol. Pre neho to bol sviatok práve, bál sa, že niekto vyhýbave odsunie žartom zbrane súd, príčinu nájde, ako hruď si chrániť pred smrtiacim kmitom. Tu prvej istoty je cit. Tak pri mlynici mali byť zajtrajšieho dňa pred úsvitom a zacieliť druh na druha do hlavy, lebo do brucha. XIII Koketku riešiac nenávidieť, si Lenský prísne odoprel ju pred súbojom ešte vidieť, na slnce, na hodinky zrel, a čo bol toho za následok? Zrazu sa našiel u susedôk. Olinku zmätie, myslel vtom, prekvapí svojím príchodom. Nebolo tak, lež ako predtým bledému pevcu v ústrety so schodov slečna priletí, nádejam nápodobná letmým, bezpečná, čerstvá, veselá, jak predtým bývať vedela. „Čo ste nás tak včas opustili?“ sa prvá Oľga tázala. City sa v Lenskom pomútily, nos svesil, pera mlčala. Žiarlivosti v ňom zmizly šľaky, veď tie jej rozjasnené zraky, veď tá jej nežná prostota, veď tá jej sviežosť života!… Jak hľadí ona zaľúbene! A tak je teda ľúbený. Pokajaním sa trápený už-už chce žiadať odpustenie, chvie sa, reč v zmätku zastaví, je šťastný, a nie nezdravý. XV Hej, hrozný je stav žiarlivosti, jak keď si chorý na čumu, jak čierny splín je, horúčosti, jak pomätenie rozumu. Z jej horúčok sa požiar stáva, horí a blúzni, sny zlé máva, je strašná v svojich príznakoch. Priatelia! Nech vás chráni Boh! Popravy bolestnejšej neni, niet utrpení takých zlých, uverte, ten, kto zniesol ich, ten smelo, keď je odsúdený, zniesť môže upálenie skôr, či šiju skloniť pod topor. XVI Prázdnymi nechcem výčitkami narušiť pokoj mohyly, teba už nieto medzi nami, ktorej som, keď dni búrily mladosti, za skúsenosť vďačný, za raja mih tak slastný, šťastný! Tys’ ma jak decko učila, dušu mi nežnú kalila, a iba bôľu naučila, ty nehou zvlnilas’ mi krv, zažla si láskou srdce prv, žiarlivosť potom zapálila. Lež zhasol už deň ťažký ten: spočívaj, mučivý ty tieň! XVII Zas zádumčivý je a milý, na milú Oľgu hľadí len Vladimír náš, a nemá sily spomenúť včerajší jej deň. Myslí si: „Spasím anjelika, nestrpím pri nej rozvratníka, čo ohňom vzdychov lebo chvál by mladé srdce pokúšal. Aby ten červík hnusný, skrytý v ľaliu vnášal podlý jed, aby tu včasný jarný kvet uvädol ešte nerozvitý.“ To znamenalo, priatelia, s druhom sa budem strieľať ja. XVIII Keby on vedci, aká rana Tatiany srdce pálila! Keby len znala moja Táňa, keby si uvedomila, že zajtra Onegin i Lenský škriepiť sa budú o byt zemský a o mohylu, môže byť, znala by láskou sjednotiť! Lež spor ten ani náhodile najavo nikto nedával, Onegin nemé ústa mal, Tatiana nyla zádumčive. Jedine ňaňa mohla znať, no nedovtípila sa snáď. XIX Bol celý večer roztržitý, raz veselý, raz mlčiaci, veď s kým sa múzy maznú v žití, je taký vždycky. Chmúriaci sa opäť ku klavíru sadá, s akordami zrak jeho hľadá Oľgu, jej šepce citlivý: „Nie pravda, že som šťastlivý?“ Však pozde už. Ísť treba. Bilo mu prudko srdce zvírené, a keď byť malo lúčenie, skoro sa žiaľom rozskočilo. „Čo s vami?“ hľadí Oľga naň. — Tak. — Odišla, a zas je sám. XX Keď prišiel domov, odev mení a pištole si pozerá, kladie ich zpät a soblečený pri sviečke číta Schillera, v hlave sa jedna myseľ krúti, srdce mu nespí, stále smúti, so svojou krásou, velebou Olinku vidí pred sebou. Zaviera knihu, už je skrytá, pero si vezme, verš i rým sú plné lásky ledačím, lejú sa, zvučia, nahlas číta ich s lyrickými pocity, jak Deľvin keď bol opitý. XXI Verše sa divom zachránily, mám ich, tu ich hlas lahodný: „Kde, kdeže ste sa oddialily, vy jari mojej zlaté dni? Čo budúci deň pre mňa skytá? Nadarmo sa ho môj zrak pýta, v hmle hlbokej sa tají on. Osud je správnym zákonom. Ak padnem guľou prestrelený, či preletí snáď mimo mňa, je jedno: bdenia lebo sna čas prichodí mi predurčený, žehnám vás, starostlivé dni, žehnám ťa, príchod večnej tmy.“ XXII „Zornička blysne v rannú dobu, zaiskrí svetlom jarký deň, a ja, ja možno v ten čas hrobu som sišiel v tajuplnú sieň. Ostane poet bez pamiatky, zhltne ju Léta za čas krátky, ten svet ma zabudne, no ty ak prídeš, deva krásoty, slzičku vyliať k mojej urne, pomyslieť: on ma miloval, on posvätiť mi sľuboval mladosti úsvit, žitie búrne!… Druh jediný, druh želaný, príď, príď! Som — muž tvoj oddaný!“ XXIII Verš vyšiel tmavý, mdlý a sladký (čo romantizmom voláme), hoc romantizmu ani kvapky takéto nemá písanie. Pred zorou oprúc o leňošku si hlavu ustatú už trošku nad módnym slovom ideál, tichučko poet zadriemal, lež ledva chvíľočku v snoch blúdi, zabudnúc útrapy a svet, už sused v tichý kabinet vkročí a Vladimíra budí: „Je sedem hodín, vstávať čas! Onegin iste čaká nás.“ XXIV Mýlka. On ako každodenne spal v ten čas ešte mŕtvym snom, ale už rednú noci tiene, Vesper sa stretol s kohútom, vyspáva Eugen vše sny svoje. Ba slnce už dosť vysoko je, vrtí sa von sneh nesmelý, Eugen je ešte v posteli, spí, spokojne si odfukuje, no konečne sa trhá sen, Onegin vstáva predsa len, záclony okien odhrnuje, hľadí a vidí zdesene — čas ísť na miesto určené. XXV Zazvoní chytro. Náhli sa dnu Guillot — je Francúz sluha ten, papuče, župan podáva mu a predloží mu bielizeň. Náhli sa Eugen, ku sluhovi vraví, nech sa tiež prihotoví, že pôjde s ním, má vziať i zbraň so sebou. Ako kázal pán na dvore, už aj stoja sane. Sadnú si, jak vo víchrici van vetra letia k mlynici. Lepáža rúry prichystané sú už, a s konským záprahom sa má ísť v pole, k dubcom dvom. XXVI Oprúc sa o plot, Lenský dávno čaká, už Eugen mal tu byť, dedinský mechanik náš — žarnov mlynice, stačil posúdiť. Onegin žiada prepáčenie. „No, kdeže, — vraví rozhorčene Zariecky, — kde váš sekundant?“ V dueloch klasik a pedant, metódy s citom rád mal všecky, i druha vytiahnuť na hák dovolil, — lež nie hocijak, no pravidelne, umelecky, prísne dľa metód stariny (zač’ ho len chváliť môžme my). XXVII „Kde sekundant môj?“ — Eugen vraví: „Monsieur Guillot — môj kamarát. Predstavím vám ho bez obavy, že by vás urazil tým snáď. Hoc je to človek nepovestný, no zato iste chlapec čestný.“ Zariecky zazrel na neho, Eugen sa pýta Lenského: „Či nezačať?“ — Ba, súri tá vec, — Lenský mu. Šli na paseku za mlynom, pokým vďaleku náš Zariecky a čestný chlapec dovrávajú sa. Klopiac zrak, nepriateľ stojí, čaká znak. XXVIII Nepriatelia! Či dávno delí smäd krvi dobrých priateľov, čo spolu neraz posedeli si za večerou veselou, vymieňali si mysle, diela? A teraz ako nepriatelia, sťa v strašnom, nerozumnom sne, potichu, zlostne, vzájomne si chystajú smrť chladnokrvne… Nemali by sa zasmiať, kým sa nestane čin krvavým, rozísť sa s láskou, a nie hnevne?… No divoký je svetský blud, ľaká ho zavše lživý stud. XXIX Už pištole sa zablyšťaly, kladivko tresklo o náraz, v točené rúry gule dali, kohútik štrkol prvý raz, prach sype sa sťa strujka šedá, zubatý kremeň dobre sedá, keď vrtia ním, si ochranu pre dušu hľadá zľakanú Guillot a za pňom stojí zdatne. Shodili plášte priatelia, tridsaťdva krokov odmeria Zariecky vážne, akurátne, odvádza druhov ku kraju… Zbrane sa v rukách blýskajú… XXX „Teraz sa síďte!“ Chladným okom necieliac ešte v seba hneď, pomalým, rovným, pevným krokom na štyri kroky išli vpred, štyri to stupne ku pokoju večnému… Vtedy pištoľ svoju, bez toho, že by v chôdzi stál, už Eugen dvíhať započal. Päť krokov ešte postúpili a Lenský, žmúriac ľavý zrak, tiež začal cieliť. Zrazu však Onegin strelil… Zazvonily hodiny smrti — strašný zvuk: poetu padá pištoľ z rúk. XXXI Na prsia kladie ticho ruku a padá. Hmlistý jeho zrak smrť vyjadruje, a nie muku. Snehová hruda padá tak, kĺžuc sa tíško svahom hory, na slnci iskierkami horí. Obliaty chladom chvíľkovým, k mladíku beží Onegin, naň hľadí, zve ho… Darmo!… Leží… A niet ho… Mladý básnik ten predčasne našiel večný sen. Zadýchla búrka, kvietok svieži uvädol rannej za zory, plam na oltári nehorí. XXXII Nehybný ležal… Tôňa kryla mu čelo divná, mieriaca, pod prsia sa mu guľka vryla, krv tiekla z rany pariaca… Jedinké jedno okamženie, čo bilo v srdci za nadšenie, nenávisť, nádej, ideál, krv kypela a život hral! Teraz jak v dome opustenom tma, mlčanie je dovôkol, dom naveky už zamĺkol, na okne vápnom zabielenom zavreté stavne. Gazdu niet. A kde je? Boh zná. Zmizol sled. XXXIII Je na tom mnoho príjemného môcť druha vtipom urážať, je príjemné, keď vidíme ho, že by nás na rohy rád vziať, pred zrkadlo sa niekdy stavať, v ňom seba nikdy nepoznávať! Je príjemnejšie, priatelia, keď zareve druh: To som ja! A ešte príjemnejšie má byť mu čestne, mlčky, veselo a ticho cieliť na čelo, z šľachetnej diaľky chcieť ho zabiť. No k otcom poslať ho, to nie, to sotva bude príjemné. XXXIV A čo, keď výstrelom ste istým zabili druha mladosti, čo pohľadom vás nenávistným, vtipom a či už z hlúposti urazil azda pri pohári, či chvíľkového hnevu v žiari vás hrdo na boj vyzval sám? Povedzte svedomite nám, čo za cit vašu dušu zvládne, keď pred vami je na zemi, nehybný v smrti znamení, postupne kostnatejúc chladne, keď na zúfalé volanie odpovie hluchosť, mlčanie? XXXV Pozerá Eugen na Lenského a pištoľ stíska, pocíti, že žravý bôľ sa vkráda v neho. „Čo robiť? Koniec. Zabitý!“ usúdi sused. Zabitý je! Ten výkrik päsťou srdce bije… Onegin povoláva ľud. Zariecky v sane kladie trup. A s mŕtvolou už zľadovelou sa v smutný pochod dávajú. Mŕtveho cítiac, fŕkajú a pnú sa kone, penou bielou zavlažia uzdy z oceli a letia jak dva výstrely. XXXVI Priatelia, vám žiaľ za poetom, veď plný nádejami bol, a nevyplniac ich pred svetom, v chlapčenských šatách uvädol. Kde oduševnenia sú chvíle, kde túžby jeho ušľachtilé, myšlienok citov mladistvých vysokosť, nežnosť, smelosť ich? Kde milovania búrne city, smäd po vede a po práci, kde hanba, kde stud strašiaci, kde blúznenie o večnom žití, nezemskej cesty vidiny a svätej poézie sny? XXXVII Byť môže, že bol narodený pre šťastie sveta, slávy kmit, že lýra, pretrhnutá v znení, mohla i časom prevýšiť hrmoty obyčajnej vravy, že poetu na schodoch slávy vysoký azda čakal schod. Včuľ s jeho tôňou na odchod sa berie svätá tajnosť darov, a pre nás, úbohých, v ňom zas životaschopný umrel hlas, nemôže za mohylnou čiarou dôjsť ku nej hymna vznešená a požehnanie plemena. XXXVIII Skončený život od otravy, on, mnoho dobra nespraviac, nebude vstave plný slávy vypĺňať noviny už viac. Poúčajúc a v bratskom lhaní pri búrnom tlesku, preklínaní vykonať mohol hroznú púť a posledný raz vydýchnuť v presvedčení, že bude ctený, jak Nelson, lebo Kutuzov, Bonapart, hnaný na ostrov, či jak Rylejev obesený. XXXIX Možno, že život každodenný by mu bol býval osudom, bolo by raz po mládenčení a ochladlo by srdce v ňom. V mnohom a mnohom by sa zmenil, sa s múzou rozlúčil a ženil, v dedine šťastný, s rohami, prešité nosil župany, poznal by život ozaj celý, v meru liet podagrist by bol, zíval, pil, jel, tyl, ochradol a v konci umrel na posteli uprostred detí premilých, lekárov a báb plačlivých. XL Čokoľvek bolo by, tu snivý mladík, v ňomž láska kypela, filozof, poet zádumčivý, zabitý rukou priateľa! Je miesto vľavo od dediny, kde žil a zvonivými rýmy syn múzy spieval nadšene, kde sosny dve sú srastené, pod nimi potok s čistou vlahou, tu býva oddych pastiera, tu mladá žnica načiera v čas letný vodu do krčahov, pri potoku je hustý krík, v ňom stojí prostý pamätník. XLI Pri ňom (keď dážď sa pustí v lete, je mokro v roliach, po svahoch) si pastier pestré lapte pletie, spieva o volžských rybároch, meštianka mladá zo zábavy, keď leto na dedine trávi, vyjazdí z domu, od zvôle sa strmhlav nesie cez pole, sa na chvíľočku tuná staví, natiahne uzdy remenné, očami pátra po mene, odhrnúc biely závoj s hlavy, a pohľad jej hmla zatôni, zavzdychne, slzu vyroní. XLII A krokom ide v čistom poli a myslí, myslí na neho, ju duša dlho, dlho bolí, je plná sudbou Lenského. Rozmýšľa: „Čo sa s Oľgou stalo? Jej srdce veľmi postrádalo? Či slzy viacej neleje? A sestra, ozaj, kdeže je? Kde ten, čo sa tak ľudí stráni, krásavíc módnych módny strach, pošmúrny podivín a vrah, čo básnika tak na smrť ranil?“ O tomto všetkom časom vám ja zúčtovanie riadne dám. XLIII No teraz s pohľadu ho stratím, hoc hrdinu rád svojeho, však napokon sa k nemu vrátim, v tej chvíľke nič ma do neho. Roky sa k chladnej próze klonia, roky verš samopašný honia, a priznám sa so vzdychnutím, že lenivšie sa vlečie rým. Ochoty starej pero nemá letiace lístky počmárať, už iných chladných myslí rad a iná starosť v hlave stená a za šumu i tíšiny sen mojej duše plaší mi. XLIV Hlas iných túžob pre mňa zneje, bôľ iný sa mi v srdce dal, pre predošlé som bez nádeje, no starého mi smútku žiaľ. Preludy! Kde je vaša radosť? Kde praveký k nej rým je, mladosť? Či ozaj, ozaj by už bol jej veniec vskutku uvädol? Či ozaj koniec krásnym časom? Bez elegickej tóniny už prešlo jaro mojich dní (čo dosiaľ žartom tvrdieval som)? Či ozaj nevráti sa zpät? Či mám už skoro tridsať liet? XLV Poludnie tu. Sa tajiť nedá, priznám sa, pravda zreteľná. Vzájomne rozlúčme sa teda, ó, mladosť ľahkomyseľná! Nuž ďakujem ti za pôžitky, za milé muky, smútok, britký krik, búrky, hody, plesy, žiar a za každý tvoj milodar. Ďakujem… Tebou samopašnou a plnou hlučných, tichých chvíľ natešil som sa, nasýtil. Dosť! Koniec! Teraz s dušou jasnou začínam svoju novú púť od prešlých dní si oddýchnuť. XLVI Pozerám nazpät. Pán Boh s vami, samoty tiene milené, kde tiekly mi dni, duše snami, strasťou a lieňou plnené. Lež ty, ty mladé nadchýnanie, vše rozvlň mojich predstáv hranie, oživuj driemajúcu hruď, prilietaj častejšie v môj kút, nech nezamĺknem ochladený, nech nezdiviem, nech neuschnem a v konci v kameň nestvrdnem v mŕtviacom sveta opojení, uprostred prázdnych panákov, uprostred hrdých hlupákov, XLVII uprostred detí rozmaznaných, úskočných, chabých, bláznivých, zlodejov smiešnych, nudných, planých, svárlivých sudcov, tupých, zlých, koketiek uplakaných zvykov i dobrovoľných nevoľníkov, scén módnych, denných častokrát, láskavých, úctyplných zrád, výrokov chladných ľudských tvorov nemilosrdnej prázdnoty, zdobiacej večne sprostoty zámyslov, dúm i rozhovorov — v tej hnojnici, kde s vami ja sa kúpam, milí priatelia… (1826 — 1827)




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.