E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Eugen Onegin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

Hlava prvá

I žiť toropitsja, čuvstvovať spiešit. Kn. Viazemskij.

I „Môj strýc, muž najčestnejších zvykov, keď vážne počal chorým byť, ctiť si ho primal nápadníkov, nemohol lepšie urobiť. Príklad ten iným poučenie, no, Bože môj, čo za trápenie s nemocným sedieť nocou, dňom, a nemôcť odísť na krok von! Pretvárky nízkej cítiť vinu položivého zabávať, podušky mu vše naprávať, so žiaľom núkať medicínu, vzdychať a myslieť celý čas: kedyže ťa už vezme ďas!“ II Tak myslel figliar mladých rokov, vezúc sa v prachu krajiny, Zeusa vôľou prevysokou potomok celej rodiny. Ľudmily — Ruslana vy druzi! S rekom, nímž vám môj román slúži, bez dlhých predmlúv, a zaraz, dovoľte oboznámiť vás: Onegin — druh môj znamenitý, bol pri Neve tiež rodený, kde, čitateľ môj vznešený, rodil a blýskals’ možno i ty, kde chodil som tiež s mnohými, no, sever, že vraj škodí mi.[1] III Otec mu slúžil po šľachticky, výborne, stále dlhy mal, tri bály dával v roku vždycky, nakoniec všetko premrhal. Eugena ale osud chráni, zpočiatku madame chodí za ním, potom ju monsieur zamení, chlapec bol bujný, príjemný. Úbohý Francúz monsieur l’Abbé, by dieťa darmo nemučil, žartom ho zavše poučil, nenudil mravokárstvom, chabe šialenosť jeho pokáral, v Letný sad na prechádzku bral. IV Keď prišla doba pobláznenej mladosti nášmu Eugenu, čas nádeje a túžby nežnej, výpoveď dali l’Abbému. Je Onegin môj na slobode, strihaný, ako bolo v móde, londýnskym dandym robil ctnosť, nakoniec videl spoločnosť. On po francúzsky vravel stále, vedel aj písať, osnovať, mazúrku ľahko tancovať a pokloniť sa dokonale. Čo chcete viac? Svet rozhodol, že umným, veľmi milým bol. V Učili sme sa všetci trochu, voľačomu a akosi, tak vychovaním, sláva Bohu, sa kde-kto hlúpe honosí. Onegin podľa mienky mnohých (dľa sudcov odhodlaných, strohých) bol učeným a pedantom, on so šťastlivým talentom znal v nenútenom rozhovore posúdiť zľahka každú vec a ako vážny učenec mlčievať v každom vážnom spore, vylákať vedel úsmev dám, keď pustil skvelý epigram. VI Už vyšla z módy latinčina, no, nesmiem pravdu prezierať, latinčinu si stále všíma, vie epigrafy rozberať, pohovoriť o Juvenále, napísať v konci listu vale, ba dokonca, hoc chybne, vie aj z Eneidy strofy dve. Nemal nič s prachom do roboty chronologických pátraní, domácich dejov písaní, lež zato všetky anekdoty od Romula do našich chvíľ v pamäti svojej zachránil. VII Vysoké v sebe nemal vášne, napríklad život zvukom dať, nevedel, keď tak čítal básne, od jambu chorej rozoznať. Homéra hanil, Teokryta, dal veľa na Adama Smita, a hlboký bol ekonom, to jest, že vyznal sa aj v tom, jak bohatne štát každoročne, čím žije, prečo nenačim mu zlata, keďže postačí, ak produktov má dostatočne. Otec ho nijak nechápal a zeme do zálohu dal. VIII Vyrátať, čo znal, aké divy. to bolo by mi od ruky, v čom génius bol opravdivý, čo nad všetky znal náuky, čo od mladi mu bolo cenným, prácou i mukou, potešením, čo zaujalo celý deň tú jeho roztúženú lieň, — to bolo horieť v nežnej vášni, o ktorej spieval Naso náš, za ktorú trpiac končil včas svoj život búrlivý a krásny v nemote stepí v Moldave, od Itálie v diaľave. IX Nás srdečný plam zavčas mučí, jak Chateaubriand hovorí, príroda láske nenaučí, v románe prvom zahorí. Znať chceme žitie nepoznané, a poznáme ho po románe, prechádza rok a zasa rok, a nemali sme pôžitok, skúsenosť skvostnú predbehneme, lež šťastiu škodíme len tým, odrazu skryje sa a s ním dni ujdú mladé, rozpálené. Náš Onegin bol práve v tom, zato — jak poznal ženy on! X Jak zavčas vedel pretvárať sa, nádeju tajiť, zažiarliť, sklamať a nútiť veriť zasa, mračným sa zdať a túžbou nyť, byť hrdým, krotkým, neposlušným, pozorným lebo rovnodušným, či jemne mlčanlivým byť, jak krásne s ohňom zarečniť v srdečných listoch nevšímavý! Za jedným dýchajúc mu hruď, jak vedel seba zabudnúť! Zrak bystrý, nežný, ligotavý, hanblivý, drzý, časom žiaľ sa v ňom aj slzou zablyšťal. XI Ukázať vedel, že je novým, nevinnosť umu pozbaviť, zúfalstvom strašiť opravdovým, líškať sa a tak zabaviť, na clivé dojmy mával chúťky, nevinných rokov predrozsudky chcel umom, citom poraziť, nevinnej lásky vznietiť cit, prosiť a žiadať o vyznanie, poslúchať srdca prvý hlas, prenasledovať lásku — vráz ísť potajomky na svídanie, v samote potom dávať jej lekciu v chvíľke stíchnutej. XII Jak zavčas vedel lásku vzklíčiť aj u koketiek povestných! Keď sokov chcelo sa mu zničiť, jak vedel slovkom raniť ich! Jaké im siete prihotovil, by padli do nich a on lovil! Vy mužovia však nedbalí priateľmi ste mu ostali: láskal ho lžive manžel mnohý, Faublasa učeň žičlivý, i starec nedôverčivý, i nejeden pán veľkorohý, vždy spokojný sám so sebou, s obedom svojím, so ženou. XIII Znal zlákať zbožný pohľad vdovy, ináče s dušou spokojnou, skromnými, zmučenými slovy rudnúc, priasť rozhovory s ňou. Jak vedel s hociktorou dámou o platonizme rozprávať, rozosmiať vtipmi epigramov, a na slepého máčka hrať… Tak dravý vlk sa trápiac hladom vychodí z hĺbky pralesov, túla sa vprostred tichých psov, čihajúc za nevinným stádom, spí všetko… Zrazu zlostný kmín jahniatko nesie v lesov stín. XIV-XV Stalo sa, v posteli je ešte, a už mu lístky dávajú. Pozvánka azda? Tak je. V meste tri rodiny ho volajú. Tam bude bál, tam — slávnosť detská. Kam pôjde nezbedník náš dneska? Kde počne? Ale jedno je, byť všade sotva uspeje. Dosiaľ je v úbore len rannom. Široký odel bolivar, Onegin ide na bulvár, pochodiť po priestore známom, kde — s kým sa stretnúť, vidieť svet, kým nezazvonia na obed. XVI Je večer. V sánky posadí sa, a „Hýbaj, hýbaj!“ počuť krik, práštekom mrazu postriebri sa bobrový jeho golierik. K Talónu letí: to ho láka, že Kaverin ho iste čaká. Vošiel — prask! zátka vozvysok, kométy z vína striekol tok, pred ním je roast-beef skrvavený, lanýže — radosť mladých liet, francúzskej kuchyne to kvet, štrasburský piroh oslávený, limburský syr, čo ožil zas, a pozlátený ananás. XVII Vypili by si ešte oni, masť kotliet dali do vína, lež nový gong im v ušiach zvoní, že balet sa už počína. Divadla zákonov zlý znateľ, nestále večný zbožňovateľ pôvabných, milých herečiek, márniaci za javiskom vek, Onegin letí miesto získať, kde kritikov je potecha, hotový tlieskať k entrechat, na Kleopatru, Fedru pískať. Moinu vyzvať preto len, aby ho zbadal ten či ten. XVIII Kraj zázračný! Hľa, tam v čas starý, slobody priateľ Fonvizin, satirik smelý jasne žiaril, a Kniažnin chápavý tiež s ním, Ozerov vybrané tam dane, keď národ plakal, tlesly dlane s Semenovou si rozdelil, tam Katenin náš zvelebil Kornéliusa slávny génij, tam pichľavý náš Šachovskoj vyviedol svojich frašiek roj, tam Didlo bol tiež ovenčený, sem, kde svet kulís rozkošný. sa niesly moje mladé dni. XIX Bohyne moje! Kdeže ste vy? Počujteže môj smutný hlas: Či tie isté ste? Iné devy zameniac, zamenily vás? Či počujem zas vaše chóry? Či vidím ruskej Terpsichory srdečne vykonaný let? Či pre zrak smutný už viac niet tvár známych na znudenej scéne, či budem vidieť cez lornet bez čarov iba cudzí svet, veselosť všímať skormútene, a zívať bez slova, a snáď len minulosť si spomínať? XX Divadlo plné. Zajagaly sa lóže, sieň vrie pohnutá, netrpezlive zatlieskali, opona šumí zdvihnutá, žiarivá, jak lúč zpoza mraku, poslušná báječnému sláku, s nymfami vôkol seba, hľa, Istomína už zastala, podlahu dotkne jedna nôžka, druhá sa krúži pomaly, skok, páperčekom do diali od úst Eola letí božská, tu svije sa, tu vystiera a nôžkou nôžku udiera. XXI Tlieskajú všetci. Eugen vchodí a stúpa medzi kreslami po nohách, dvojný lornet vodí po lóžach, hľadí na dámy neznáme, zrak mu radmi letí, a vidí tváre, toalety, je nespokojný s mnohými, pozdravuje sa s mužskými na všetky strany, aj na scénu sa rozptýlené zadíva, sa odvráti a zazíva, prehodí: „Čas je spraviť zmenu, balet som dlho trpel, lež sám Didlo ma už nudí tiež.[2] XXII Ešte sú na javisku scény, čert, amor skáču v hurhaji, ešte spia dávno unavení na šubách tu von lokaji, ešte sa dupoce a tlieska, smrká a kašle, pská, vrieska, ísť ešte nie je na čase, von i dnu svietia lampáše, koníky mrazom utýrané vše ešte hrabú nohami, kočiši za ohniskami, pánov si haniac, bijú v dlane, a Onegin už vyšiel von, obliecť sa ide domov on. XXIII Či nebude môj opis vadný, keby tu obraz izby dal, kde mód sa ctiteľ bezpríkladný obliekal, svliekal, obliekal? Všetko, čo najlepšie má vskutku Londýn a plniac každú chúťku, Baltickým morom v našu vlasť dováža za drevo a masť, všetko, čo Paríž dať len môže a priemysel tam pripraví pre hladný vkus a zábavy, pre módnu jemnosť, pre rozkoše, všetko to krášli kabinet mudrca osemnástich liet. XXIV Na trúbkach jantár z Carihradu, porcelán, bronzy na stole, aj pre ňuch najjemnejšiu vnadu: vône vo vybrúsenom skle, krivé a rovné, vždycky nové hrebienky, pílky oceľové, štetka, čo krásu zošlechtí, tam na zuby, tam na nechty. Rousseau (to mimochodom vravím) nechápal, keď grim akýsi pred ním aj nechty čistil si, tým pomätencom drkotavým! Obhajca slobody a práv v tom páde sotva pravdu mal. XXV Človeku možno vážne tvoriť a pritom pekné nechty mať, nač so storočím darmo sporiť? Obyčaj — despotický kat. Môj Eugen Kaverin bol druhý, súd žiarlivý ho ľakal púhy, nuž pedantne sa odieval, švihákom by ho iný zval. On hodiny tri prinajmenej premárnil pred zrkadlami, keď vyšiel po obliekaní Venere, mužsky oblečenej, ba bohyni sa podobal, čo ide na maškarný bál. XXVI Úbor ten šitý v módnom vkuse zaujal zvedavý zrak váš, mohol by pre učené duše opísať jeho šaty zas, no moje pero smelosť stráca, hoc opisovať — moja práca, na pantalóny, žilet, frak náš ruský jazyk, neborák, výrazy vari nemá ani, odpusťte mi môj biedny štýl, až príliš som ho opestril cudzozemskými slovíčkami, a slová neraz hľadal som v Slovníku akademickom. XXVII Predmetom naším iné čary: my radšej poďme na ten ples, kam strmhlav letí na kočiari náš hrdina, náš Eugen dnes. Pred domami, čo zhltly tiene, spiacimi ulicami ženie sa s lampášikmi kočov rad, veselé svetlá vidno pláť, v sneh hádžu dúhy trblietavé, obliepajú kruh za kruhom už jasný, veľkolepý dom, kde vidno v oknách tône tmavé, hýbu sa profily hláv v nich čudákov a dám moderných. XXVIII Už prišiel Onegin náš módny, a ako by ho vystrelil, mramorovými beží schodmi, rukou si vlasy rozdelil. Vošiel. Je plná ľuďmi sála, muzika hrmieť prestávala, mazúrka sa už tancuje, krik všade, tesnota tu je, ostrohy cvendžia dôstojníka, lietajú nôžky milých dám, za nimi letí očí plam, čo túžbou lásky v srdci vzniká, tlmený hudbou husieľ len žiarlivý šepot módnych žien. XXIX V dni túženia a zabávania, keď bál bol, bol som bláznom hneď, lepšieho miesta pre vyznania, pre doručenia lístkov niet. Prijmite moje služby, ctení manželia, ktorí máte ženy! Počujte múdrosť mojich rád, ja chcel by vás len vystríhať. Vy, milosťpanie v stopovaní za dcérkou, buďte prísnejšie, svoj lornet držte rovnejšie, nie to… nie to, nech Pán Boh chráni! Ja toto preto píšem vám, bo dávno nehreším už sám. XXX Ach, na rozličné na zábavy som mnoho žitia pohubil! No keby netrpely mravy, dnes by sa v bály zaľúbil. Milujem rozvášnenú mladosť, i stisk, i krik, i blesk, i radosť, i premyslené šaty dám, i milé nôžky ich rád mám, lež sotva máte v Rusku celom tri páry pekných ženských nôh, zabudnúť nepraje mi Boh dve nôžky!… V chladnom neveselom vstávajú, plnia moje sny, znepokojujú srdce mi. XXXI Kedy, kde, v ktorej púšti, ceste ich zabudneš, ty blázne, ty? Ach, nôžky, nôžky! Kde ste, kde ste? Kde stúpate vy na kvety? Východnú dobre znajúc nehu, v severnom, zarmútenom snehu vy stopy nenechaly ste, kobercov mäkkých zaiste dotyky boly pre vás cenné. Dávno som pre vás zabúdal i slávy smäd, i slávu chvál, i otcov kraj, i uväznenie? Už zmizlo šťastie mladých liet, jak na luhoch váš ľahký sled. XXXII Diany prsia, líca Flóry sú krásne, milí priatelia! Jednako nôžku Terpsichory za krajšiu považujem ja. Ona, keď človek na ňu hľadí, sľubuje veľmi vzácne vnady, privolá s krásou v rozum môj neskrotných túžob celý roj. Rád ju, Elvína, dievča ľúbe, pod stolom, keď je prikrytý, na mäkkej jarom pažiti, a chladnou zimou pri kozube, i na parkete lesklom sál, pri mori, na granite skál. XXXIII Spomínam pred búrkami more, jak závidel som vlnám, keď sa na breh čriedou hnaly hore, by v láske k nôžkam ľahly hneď. Želanie, vášeň jak ma striasa! Môcť ústy nôžok dotýkať sa! Nie, nikdy vprostred vrúcich chvíľ v mladosti väčšmi netúžil som s takou mukou nezakrytou dotknúť sa či úst krásavíc, či ruží rozpálených líc, či horúcich pŕs v ohni citov, nie, nikdy poryv plamenný netrápieval tak srdce mi! XXXIV Čas iný vidím v spomínaní, ten krásny deň si pamätám, keď šťastný držím strmeň v dlani a nôžku opäť v rukách mám, jak nôžka tá mňa dotkýna sa, vzkypí mi fantázia zasa, zapáli v chladnom srdci krv, túženie, láska ako prv… No dosť už, nač im chvála, rýmy, klebety lýry neplodné, ony sú vášni nehodné, nie piesní nadchýnaných nimi: slová, zrak čarodejníc tých sú klamlivé jak nôžky ich. XXXV Čo robí Onegin môj slávny? Ospalý z bálu ide spať, keď Peterburg sa neúnavný počína bubnom prebúdzať. Už ide nosič, kupec vstáva, k stanovišťu sa vozka dáva, Ostenka s krčahom má spech, pod krokami jej vrždí sneh. Budí sa príjemný krik ranný, odkryté okná, hore dym sa nesie stĺpom belasým a pekár, Nemec akurátny, z papiera čiapkou kryjúc vlas, už otvoril svoj vasisdas. XXXVI Však krikom bálu ohlušený premeniac deň v noc, zakrátko spokojne spí si v svojej sieni rozkoše, zábav dieťatko. K obedu vzbudí sa a znova do rána sa zas len tak chová, jednotvárny a bez premien je včerajší i dnešný deň. Či boly naozaj potešením mladíku v kvete svojich liet, víťazstiev skvelých uprostred, s pôžitkov radom každodenným? Či, kde sa toľko hostilo, mu jeho zdravie stačilo? XXXVII Nie, city ochladly mu včasne, zunoval spoločnosti šum, neboly dlho ženy krásne predmetom jeho denných dúm, uspely oslabiť ho zrady, nudila družba, kamaráti, nemohol ani fičúrsky beef-steaks a koláč štrasburský zalievať šampanierom z fľaše a sypať vtipom zvesela, keď ho tak hlava bolela, hoc bol aj plný samopaše, zanevrel napokon už včas na olovo, meč, na zápas. XXXVIII Choroba, ktorej na príčinu prísť mali dávno, dávno už, podobná anglickému spleenu, čo kratšie chandrou nazval Rus, ovládala ním, bol v nej celý, chvalabohu, sa nezastrelil, i k próbe neochotný bol, no k žitiu celkom ochladol. Jak Child Harold už mdlý a mračný chodieval do hostincov on, nie klebety, zov na boston, nie milý povzdych, pohľad lačný, nič, nič, nič nedotklo sa ho, nie, nevšímal si ničoho. XXXIX-XL-XLI — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — — XLII Vyššieho vzývateľky sveta! Predovšetkým vás nechal on. A pravda je, že v naše letá dosť nudný je ten vyšší tón. Môže byť, že sa nájde dáma, čo odvolá sa na Benthama, tlach takej múdrej ženštiny je odporný, hoc nevinný. Krem toho sú tak bezúhonné, tak pobožnosťou plnené, tak rozumné, tak vznešené, tak pozorné, tak jemné v tóne, tak neprístupné pre mužských, že nudíš sa, keď vidíš ich. XLIII I vás, vy krásky mladé, božské, čo v pozdnej noci víchricou preč odlietate v bystrej drožke tou peterburskou ulicou — i vás tak nechal, moje dámy, už presýtený pôžitkami, vo vlastný zaviera sa dom, zívajúc siaha za perom, chce písať. Práca opravdivá je ťažká, hnusná príšera, nič nevyšlo mu zpod pera, cecha ho nechce hašterivá tých ľudí, ktorých nesúdim preto, bo sám ja patrím k nim. XLIV Znova sa našiel v nečinnosti, trápi ho bezobsažnosť chvíľ, sadol si, by tým dobyl ctnosti, že cudzí um si osvojil, kníh rady dáva do priečinkov a číta, číta — niet účinkov: to nuda je, to klam, to smeť, v tom svedomia, v tom smyslu niet, je každý rôzne ujarmený, i zostarela stará vec, i starou blúzni nová reč. Nuž nechal knihy tak jak ženy, priečinky s prašnou rodinou oponou zakryl smútočnou. XLV Svet odvrhnúc a svetskú zlobu, nechajúc tiež tak jeho shon, spriatelil som sa s ním v tú dobu. Zapáčil sa mi veľmi on, sloboda mysle jemu vlastná, povaha pôvodná a zvláštna, um bystrý, čo už ochladol. Ja zlostný a on mračný bol, hry vášní poznali sme oba, zaťažil život oboch nás, v oboch už zhasol srdca jas, očakávala oboch zloba ľudí a slepej Fortuny na samom svite našich dní. XLVI Kto žil a myslel, nie je vstave svet, ľudí neznenávidieť, kto cítil, má vše v srdci, hlave prízrak dní, ktorých už viac niet, pre toho niet už milovania, toho len zmija spomínania a kajania sa štípe had. Všetko to dáva mnohokrát aj veľkú prelesť rozhovorom. Eugen ma mučil jazykom zpočiatku, ale zvykol som i jeho uštipačným sporom, i žartom žlčou miešaným, i epigramom s káraním. XLVII Jak často, často v letnom čase, keď priezračné a svetlé je nad Nevou nebo nočné, v jase vôd zrkadlo sa zaskveje a Diany tvár nezrieť z tokov, romány spomnúc prešlých rokov, spomnúc si lásku bývalú, citliví, ale bez žiaľu dýchaním noci blahosklonnej, opili sme sa v nadšení! Jak v klade väzeň, vzbudený sa naraz nájde v hore vonnej, tak niesli sme sa v myšlienke k mladého žitia spomienke. XLVIII Onegin, ten raz plný žiaľu, zadumaný a tichý stál, o z granitu sa oprúc skalu, jak poet seba opísal.[3] Všetko je tiché dookola, len nočná stráž čo kde-tu volá a z Milionnej počuť sem vzdialený rachot drožiek len, loďku, jak kedy-tedy plesne veslami ktosi na rieku, my tešíme sa vďaleku, jak znejú trúbky, bodré piesne. Lež sladšie z nočnej zábavy sú Torquatove oktávy. XLIX Adriatické modré vlny! Ó, Brenta! Nie, ja uzriem vás, oduševnenia znova plný počujem vznešený váš hlas! Je svätý vnukom Apolóna, po hrdej lýre Albióna je známy mne a rodina. V talianskej zlatej noci ma navnadí nehou, dá mi vôle, tam s Benátčankou mladuškou, raz shovorčivou, raz bez slov plaviac sa tajne na gondole, osvoja si mi ústa s ňou ľúbostný jazyk Petrarkov. L Či uzriem slobodu ja milú? Je čas, je čas — príď, spanilá! Nad morom dumám,[4] čakám chvíľu, korábov čihám vetrilá. Pod plášťom búr sú vlny v spore, a jak sa voľne valí more, kedy tak počnem ja svoj beh? Je čas tak nechať nudný breh tohoto živlu hnevlivého a medzi prúdmi rovníka, tam, kde je moja Afrika,[5] o Rusku vzdychať s mrakmi jeho, kde strádal som a miloval, kde som si srdce pochoval… LI Onegin do ďalekých zemí chcel tiež ísť so mnou, ale vtom boli sme oba rozlúčení nadlho krutým osudom. Otec mu v ten čas zomrel práve, tu veriteľov hajná žravé šly na Eugena — ako roj, každý mal rozum, spôsob svoj, z mála sa ťažko veľa platí, radšej len ostať spokojným, dedičstvo celé nechal im, nevidiac v tomto veľkej straty, či tušil ľahkomyseľník zďaleka, že mu umrie strýk. LH Tu zrazu vskutku prišla zpráva od správcu, v ktorej dával znať, že v posteli strýc dokonáva a rozlúčiť s ním by sa rád. Čítajúc smutné oznámenie, ku strýcovi sa strmhlav ženie na poštových, ho uvidieť živého, smutný zíva vpred, peniazom kvôli hotoví sa na vzdychy, nudu, pretvárku (tým som aj začal rozprávku), no príduc do dediny, strýca nachádza na stole, je tam jak pre zem prichystaná daň. LIII Tu každá duša pomôcť chcela, sŕdc svojich hnaní potrebou priatelia prišli, nepriatelia, ochotníci to pohrebov. Pochovaný je zaslúžilý, popi a hostia jedli, pili, a potom rozišli sa, čím spravili iste dobrý čin. Náš Eugen-dedinčan je zdatný, vôd, fabrík, lesov, tabiel, rát majiteľ, ale dosaváď neporiadny a márnotratný, v duši sa teší, honosí, že premenil nič na čosi. LIV Novými dva dni sa mu zdaly, samota polí široká, dúbravy, ktoré chladom vialy, zurčanie tiché potoka, na tretí — vrch, háj, pole spiace nezaujímaly ho viacej, potom zrak zaliepaly snom, potom už jasne videl on, že v dedine je dlhá chvíľa, hoc chybia dvorce, ulíc sieť a karát, balov, básní niet. Nuda ho strážou okrúžila, behala za ním každý deň jak verná žena lebo tieň. LV Mne v pokoji sa dobre žije, mňa kojí tíška dediny, v tichu hlas lýry zvučnejší je a tvorenia sú živšie sny. Posvätiac prázdnemu sa času, v jazere tichom nájdem krásu, svoj far-niente zákon mám. Ja každý deň sa prebúdzam pre slobodu, nieh pre sladkosti: čítavam málo, mnoho spím, letiacu slávu nelovím. Či neprežil som v minulosti v tichosti, zavše nečinný najšťastlivejšie svoje dni? LVI Dedina, kvety, láska, polia, nečinnosť! Oddaný som vám! Tu medzi nami rôznosť bola, čo veľmi vďačne pripúšťam, by čitatelia posmievační, kdejaký vydavateľ lačný na úmyselné klebety nepovedali: To si ty! A bezbožne vám tvrdiť chceli: hľa, myslel vlastný na obraz, jak Byron, hrdý poet náš, ako by sme už nevedeli o druhom báseň napísať, len vždy o sebe samom snáď. LVII Poznamenávam: ten, kto básni, je priateľ lásky s túžbami. Bolo, že svet ten milý, krásny snil sa mi tiež, a duša mi ich tajný obraz zachránila, potom ho múza oživila: tak kedysi som ospieval i devu hôr, môj ideál, rabine brehov u Salgíra. A teraz od vás, priatelia, otázku často čujem ja: „O čom dnes vzdychá tvoja lýra? Komu to zo žiarlivých diev ty posväcuješ ten svoj spev?“ LVIII „Čí zrak ti vlnil nadchýnanie, láskou ti vďačnou nahradil to zádumčivé ospievanie? Čí život verš tvoj osladil?“ Nemal som, na česť, takú krásku! Bláznivej svojej lásky triašku som bezútešne skusoval. Je šťastný, kto tak účasť bral v horúčke rytmov: ten tým zdvojil posvätnej poézie let, Petrarkov nasledujúc sled, si muky srdca uspokojil a slávu chytil. Ja však som bol v láske nemým hlupákom. LIX A láska prešla, prišla múza, hneď vyjasnil sa tmavý um, chcem: so slobodným nech sa družia čarovné zvuky citov, dúm, srdce sa túžbou nenakazí, zabudnúc, pero nezobrazí dlhými veršmi dievčí dav, krásu ich nožiek, ani hláv, pohaslý popol nezažiari, smútim, sĺz chybia kropaje a skoro lásky šľapaje čas v srdci mojom celkom zmarí, vtedy ja chytím pero hneď, napíšem poém dvadsaťpäť. LX O forme plánoval som mnoho, hrdinu aké meno dám. Dosaváď z románu ja toho skončenú prvú hlavu mám, prezrel som všetko,jak sa svedčí: v mnohom si dielo protirečí, na opravy čas netratím. Cenzúre dlh svoj zaplatím, aj žurnalistom na zjedenie dám tejto mojej práce plod: Nuž teda k nevským brehom choď, dieťatko novonarodené, vyslúž tam pre mňa slávy daň: krik, krivé reči, kopu hán! 1822 — 1823



[1] Písané v Besarábii. A. P.

[2] Črta ochladeného citu, hodna Childe Harolda. Didlove balety boly predvedené so živou fantáziou a neobyčajnou krásou. Jeden z našich romantických spisovateľov našiel v nich viac poézie ako v celej francúzskej literatúre. A. P.

[3] Bohyňu vzal blahodárnu / poet nadšenia má cit, / v noci na sen túžbu márnu, / opretý súc na granit. Muravjev, „Bohyni Nevy“. A. P.

[4] Písané v Odese. A. P.

[5] Autor so strany matky je afrického pôvodu. A. P.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.