E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Eugen Onegin

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Miroslava Školníková, Daniel Winter, Dušan Kroliak, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 39 čitateľov

Hlava piata

O, ne znaj sich strašnych snov Ty, moja Svietlana! Žukovský.

I V ten rok dosť dlho s jesennými dňami čas zastal, stál a stál, v očakávaní stálom zimy, sneh v januári napadal tretieho v noci. Vstanúc včasné, Tatiana oknom vidí jasne dvor, zbielený hneď za rána, krovy a stĺpy parkana, mráz na skle divné kvety tvorí, stromy sa striebrom ligocú, veselé straky rapocú a mäkko ustlané sú hory, jak bielou plachtou postele, všetko je svieže, veselé. II Je zima… Sedliak triumfuje, s vlačuhami sa honosí, kobylka jeho, keď sneh čuje, pletie sa klusom akosi, kibitka do behu sa dáva, v páperí brázdy vyoráva, jamščik si sedí na baku, v kožuchu, rudom opasku. Vybehol chlapec z dvora v kriku, na sánkach psíka vezie on, o sebe myslí, že je kôň, za nechty zašlo nezbedníku, aj bolí ho, aj chce sa smiať, cez oblôčik mu hrozí mať. III Môže byť, takéhoto rodu obrázky neprivábia vás, nač’ myslieť nízku na prírodu, v nej málo pôvabných je krás. Zohriaty nadchýnania bohom, poeta iný krásnym slohom vyobrazil nám prvý sneh, odtienky všetky zimných nieh.[10] Poteší vás, som uverený, rysujúc s ohňom obrázky, na saniach tajné prechádzky, s ním pretekať sa sily neni, ni s tebou, čo si v strede skál o mladej Fínke spievaval.[11] IV Tatiana (s ruskou dušou našou, a prečo, sama neznala) si ruskú zimu s chladnou krásou zo srdca zamilovala, v slnečnom mraze inovate, sane a pozdné zore zlaté, ružových snehov zázraky, trojkráľových hmiel súmraky. Oslavoval vždy dľa stariny večery tieto panský dom, slečnám vše všetky slúžky v ňom hádaly: príde ten, či iný, a veštily im snúbenie, vojaka muža, ťaženie. V Tatiana bájkam uverila prostonárodným povestiam, Cigánke, ktorá zaveštila, snom, luny tajným predzvestiam. Príznaky ju vždy naľakaly, predmety tajný význam maly a vždycky čosi hlásily, predtuchy ju hneď tiesnily. Na piecke, mrnčiac z koketnosti, kocúr si labkou ňufák myl, to znak bol, ktorý predurčil, že budú mať dnes v dome hostí. S rožtekmi tvárnosť mesiaca so strany ľavej hľadiaca VI ňou zatriasla, až v lícach zbľadla, keď hviezda nebom letela a rozsypaná do tmy padla, hneď v zmätku Táňa nesmelá, kým ešte nebom letiac plála, ponáhľajúc sa pošeptala jej zo žiadostí srdečných. Keď išiel cestou čierny mních a stretla ho — ach, bude zloby! Keď zo zajacov dajeden prebehol pred ňou cestu len, od strachu neznala, čo robiť, predtucha zlá v nej narastie, čaká, že príde nešťastie. VII Čože? Že radosť nachodila i v strachu? To reč zákona, tak príroda nás utvorila, protirečiť si náklonná. Nastaly sviatky. To je radosť! Pochabá zas si veští mladosť, čo necíti nad ničím žiaľ, pred ktorou leží žitia diaľ nedohľadná, ju svetlo zláti, veští, kto cíti starobu, cez okuliare, u hrobu stratiac, čo sa viac nenavráti, jednako luže nádej im so svojím detským šepkaním. VIII Tatiana so zvedavým zrakom na topený vosk pozerá a čuduje sa nad zázrakom, čo z misy s vodou vyberá. Vychodia z vody, ako hľadí, prstienkov divných celé rady, jej — obrúčka z tých prstienkov vyšla so starou piesenkou: „Tam sedliaci sú prebohatí, lopatou striebro shŕňajú, šťastie, keď dievky spievajú a sláva!“ Ale tôňu straty vnuká tej piesne smutný spev, kocúrik milší srdcu diev.[12] IX Noc mrazná. Nebo plné jasom, nebeských svetiel divný chór nesie sa ticho, so súhlasom… Tatiana na široký dvor v odkrytom plášti tíško kročí, na mesiac zrkadielko točí, lež v zrkadielku trasie sa len mesiac a s ním nebesá… Ha!… Zavržďal sneh… Ide!… Deva na špičkách nôh sa prikradne, jej hlások zaznie záhadne, ako keď píšťalôčka spieva: „Jak vaše meno?“ Pozrie on a odpovedá: — Agaton. — X Tatiana podľa rady ňani bdieť mala nočnej za doby, chcela, by stôl bol prichystaný v kúpeľni pre dve osoby, Tatiany dušu bázeň stisla… Mne Svetlana zas na um prišla a bál som sa tiež — ale veď s Tatianou nebudeme bdieť. Tatiana hodvábny pás sňala, svliekla sa a je v posteli, Amori nad ňou leteli, zrkadlo pod podušku dala, ľahla si, šumy zamĺkly, dokola ticho, ona spí. XI A podivný sen ona snila, zdalo sa našej Tatiane, že smutná hmla ju obklopila, ide po snežnej poľane, v závejoch bielych, fujavici kudlí sa všetko, sviští, kričí, kypiaci, tmavý šedý val potoka, čo mráz neskoval, dve žŕdky, posliepané ľadom, sú preložené cez potok, trasú sa, ako spraví krok, pred valiacim sa vodopádom, čo šumí, plná obavy sa nechápave zastaví. XII Tatiana ako na rozluku zlú šomre na ten vodný val, nikoho nevidí, čo ruku by s tamtej strany podával, tu zo záveja snehového zrazu — kto sa to hrabe z neho? Medveď. Sa ťahá ku deve, ona — ach, a on zareve a labu s drapmi špicatými jej dáva, skŕsa dôvera, trasúcou rukou opiera sa o ňu, krokmi bázlivými prebrodila sa potokom, šla — a za ňou ide on. XIII Zpät pozrieť bojí sa na neho, krok rýchly zbystrí, dme sa hruď, no od lokaja chlpatého len nemôže sa odtrhnúť, valí sa mrmrúc neúprosný, pred nimi les a tiché sosny s ich belavými krásami, s preťaženými vetvami, hrudami snehu a nad nimi i hájmi líp, briez zholených blesk lúčov svetiel večerných, niet cesty, na húšť, na bystriny sneh fujavica naviala, do svojich hromád schovala. XIV V les ide, medveď nepustí ju, sneh siaha jej až do kolien, to dlhý konár škrabne šiju, to zachytí jej odev len, to náušnicu strhne silou, to za nôžkou jej pachtí milou a črievičku jej zobuje, tu vytrhne z rúk šatku jej, niet kedy zdvihnúť ju, veď kráča medveď tu s rečou mrmlavou, šat zdvihnúť s rukou trasľavou od studu pred ním smelosť stráca, beží, on stopuje jej sled a ďalej bežať síl už niet. XV Tu padla v sneh, ju medveď schytí a v svojich labách nesie preč, je tichučká a sotva cíti, nepohýna sa, stratí reč, nesie ju, nesie cestičkami, tu salaš biedny pod stromami, okolo hlucho, malý dom je skoro celý pod snehom, len v jednom okienku sa svieti, lež v domku krik je, nepokoj. Zamrmle medveď: „Kmotor môj, a piecka údy zohreje ti.“ K chatrči ide rovno, tam složí ju na prah ku dverám. XVI Medveďa nieto. Hľadí ona dovôkol, príduc ku sebe, za dvermi krik a čaše zvonia ako na veľkom pohrebe. Vysvetliť si chce ten shon jarý, tichučko hľadí dnu cez škáry, a čože vidí? Kol’ stola potvory sedia dokola, jedna má rožky, ňufák zo psa, s kohúťou hlavou sedí chlap, tam striga s briadkou ako cap, tam kostlivca zrieť ako kosca, tam trpaslík je s chvostíkom, tam polkocúr s polkuvikom. XVII Strašnejšie, divnejšie je duši: Hľa, jazdí rak na pavúku, tam lebka je na krku husi, vrtiac sa v rudom klobúku, mlynica skáčuc tančí, pritom vŕzga a trieska, mácha krídlom, štekanie, chechot, spev, pisk, plesk, s dupotom konským ľudský vresk, však čo si Táňa pomyslela, keď vprostred spoločnosti tej, toho, kto strašne milý jej, — hrdinu nášho uvidela! Onegin sedí za stolom, na dvere hľadí úkradkom. XVIII Znak dáva — pozor dávať musia, pije — tak pijú, hukocú, nachmúri brvy — všetci čušia, keď smeje sa — sa rehocú, že je tu gazda, to je jasné, a Táni je už nie tak strašne, zvedavá vidieť potvory, malinko dvere otvorí… Tu zadul vietor, od závanu hasnú hneď nočné plamene, zázraky hľadia zmätene, Onegin — oči blyštia sa mu — hrmotne vstáva — všetci s ním, a ide k dverám odpretým. XIX Tatiane strašno. Predesená usiluje sa odbehnúť, však nemožno jej, sily nemá zakričať a sa s miesta hnúť. Kopol do dverí Eugen, a tu obráti oči ku dievčaťu tá tlupa potvor pekelných, vybuchne divoký smiech z nich, kopytá, pysky, laby v srsti, chlpaté chvosty, tesáky, jazyky, fúzy, rypáky, nohy a kostnaté ich prsty — k nej ukazujú, zazneje z úst všetkých potvor: „Moje je!“ XX — Moje je! — skríkol Eugen zlostne, a banda mizne hrmotná, v izbičke chladnej, v tme sa octne s Eugenom celkom samotná Tatiana, naša deva mladá, on berie ju a ticho skladá na starú v kúte lavicu, nakláňa hlavu ku lícu a k pleciam jej, tu Oľga vchodí a zápäť Lenský, svetlo vzplá, Onegin v hneve rukou hodí, v očiach mu horí vášeň zlá, pokára hostí nezvaných, Tatiane zastaví sa dych. XXI Vše búrlivejšie sa spor pení, tu Eugen nôž vzal… Okamžik… Lenský je v chvíli povalený, tma zhustla, počuť hrozný krik. Chatrč sa celá rozvalila… Táňa sa v ľaku prebudila, hľadí… Von sa už brieždilo, cez zamrznuté vidí sklo, lúč zore purpurovej svieti, dvere sa rýchle otvoria a Oľga ako Aurora a ako lastovička vletí: „Nuž, vraví, povedz úprimne, koho si videla ty v sne?“ XXII Tatiana sestru neprivíta, ju trápia smutné obavy, v posteli hrubú knihu číta, nečuje Oľgu, nevraví. Nie je to kniha, ktorá v slove vyjadrí city básnikove, nie múdrych rád v nej posila, nie Racina verš, Virgila, nie Seneca to, Byron, ani Scott, lebo žurnál Ženských mód, — Zadeka Martin prišiel vhod a srdnate bol listovaný chaldejských hlava mudrcov, lúštiteľ všetkých možných snov. XXIII Vandrovný kupec nie tak dávno priniesol k nim tú krásnu vec a dielo svojou hĺbkou slávnô Tatiane predal nakoniec, s ňou Malvínu dal opustenú za tri ruble — tak smiešnu cenu, no k cene boly pridané Uličné básne sobrané, gramatika, dve Petriády a z Marmontella tretí diel, Zadeka Martin tak sa smel stať autorom, čo život sladí Tatiane, keď ju trápil žiaľ, nuž nerozlučne vždy s ňou spal. XXIV Ju snovidenie veľmi straší, nevie, čo všetko znamená, bude to čosi hrozné asi a chce to vedieť zejmena. Tatiana berie hlavu krátku, litery vezme po poriadku: bor, búrka, vrana, jedľa, jež, medveď, i meteľ, most, mrak, mrež etcetera. Jej pochybnosti Zadeka Martin nerieši, zlovestný sen ju neteší, ba veští mračné udalosti. Jej potom dlho smutno je a sen ju znepokojuje. XXV Ramenom vedie purpurovým už zora z rannej doliny za sebou so slnkom deň nový,[13] keď Tánine sú meniny. Dom Larinnej je prichystaný, susedi prišli s rodinami v kibitkách, bričkách, na saniach brať účasť v týchto meninách, v prednej je nával, strkanie sa, v hosťovskej osôb vítanie, mopslíkov štek, diev čmokanie, šum, u dvier stisky, chechtanie sa, poklony, klepanie nôh, styk, plač detvákov a dojok krik. XXVI S manželkou svojou zavalitou prišiel sem tučný Pustiakov, Gvozdin, čo sluje znamenitou osobou, gazda sedliakov, Skotinovci a hneď v ich vleku deti ich rozličného veku od rokov dvoch až po tridsať, Pietuškov, švihácky má šat, Bujanov, bratancom čo mi je, srstnatý, s čiapkou so štítom[14] (známeho poznáte hneď v ňom), Flianov, čo išiel do penzie, klebetník ťažký, podvodník, hltavec, pajác, úplatník. XXVII S rodinou Panfla Charlikova i monsieur Triké prijachal, vtipkár, on prišiel od Tambova, parochňu, okuliare mal. Jak čistý Francúz prichystanú pesničku skrýval pre Tatianu na nápev deťmi spievaný: Reveillez-vous, belle endormie. V pesničkách starých v almanachu bola tá pieseň tlačená, Triké, jak majster básnenia, ju vyniesol na svetlo z prachu, a smelo miesto belle — Nina — postavil belle Tati — ana. XXVIII Zrejúcich slečien idol ctený, vidieckych matiek tešiteľ z posádky blízkej rozjarený prišiel i rotný veliteľ. V radosti ženský tábor hudie: Aj hudba pluku hrať tu bude! Sám plukovník tak rozkázal. Ach, aká radosť, bude bál! Vopred sa dajú v tancovanie. No jedlo je tu. Pospolu všetci sa hrnú ku stolu, slečny sa tisnú ku Tatiane, oproti mužskí. Sadajú, križujú sa a čakajú. XXIX Štrkajú, hrmia s každej strany tanieriky a príbory pri kalištekov štrngotaní žujú — a mĺknu hovory. Lež hostia chytro začnú rečmi, strhne sa hurhaj všeobecný, nik nepočúva na hovor, všade krik, piskot, smiech a spor. Tu otvoria sa zrazu dvere… Onegin, Lenský! Srdečne ich víta pani. „Konečne!“ Každý sa pomkne, príbor berie a šuchne ďalej s vyzvaním, by priatelia si sadli k nim. XXX Usadzujú ich proti Táne, bledšej jak rannej luny lúč, jak laň, keď v strachu beží v stráne, sa trasie, ledva dýchajúc, nedvíha naklonenú šiju, cit vzprúdený zas oslabí ju, nečuje druhov pozdravy, ledva si slzy zastaví, čo kvapkať chcú, je na omdlenie, chuderke, ale vôle moc, rozsudok príde na pomoc. Dve slová na ich pozdravenie cez zuby ticho precedí a za stolom tak usedí. XXXI Tragi-nervóznych príkrych zjavov, mdlôb, sĺz a nariekania dám neznášal Eugen s jasnou hlavou, dosť ich už v žití prežil sám. Len prišiel na hostinu hrdú, a divné, už je plný srdu, tie dievčie vidiac rozpaky, pustil si viečka na zraky, nadul sa ako urazený, určil si, že sa bude mstiť Lenskému, zbesní jeho cit. Víťazstvom vopred potešený, karikatúry maľoval v duši — tých, čo pred sebou mal. XXXII Nie Eugen len pri dejstve celom zrel Táne zmätok úbohý, no v ten čas očí, súdov cieľom boly len mastné pirohy (k nešťastiu veľmi presolené), tu prišly fľašky zasmolené, hneď za pečienkou po pansky nesú mok vínny cimliansky, poháre dlhé, štíhle, krásne, taký, ó, „Zizi“, vzrast je tvoj, ach, kryštál srdečný ty môj, predmet, jemuž som písal básne, čaš lásky, čo ma vábila, ty, čos’ ma neraz opila. XXXIII Už slobodná od zátky vlažnej vybuchla fľaša, v sipení leje sa víno. V chvíli vážnej kupletom dávno trápený povstane Triké. V spoločnosti uctiacej Triké za tichosti Tatiana ledva dýcha, on k nej obráti sa s lístočkom, falošne spieva kuplet melký, aplaudujú mu. Dievčina k speváku prisadnúť si má. Poet hoc skromný, ale veľký na zdravie prvý pije jej, text oddá piesne spievanej. XXXIV Tatiana bola pozdravená hosťami skoro rad-radom, a keď rad prišiel na Eugena, pozdravil ju len pohľadom, jej zmätok, ustatosť v tej chvíli v duši mu ľútosť zobudily, len mlčky sa jej poklonil, lež jeho zrak sa rozohnil, nežnosťou oči plné boly. Či ju to ozaj ľutoval, či koketujúc žartoval, či mimoďak, či z dobrej vôli, svetlo, čo kmitlo očami, oživilo duch Tatiany. XXXV Stoličky zasa zahrmely, v hosťovskú idú za bzuku, ako keď z úľa mlsné včely bzučiac si letia na lúku, sišly sa dámy pri kozube, šepcú si v kúte devy ľúbe, spokojný slávnym obedom fučí kde-kto pred susedom, zelené stoly otvárajú: to treba ku hre hráčom ísť, boston a lomber, slávny vist, čo dosiaľ všetci radi majú, rodiny jednotvárnej rod a ziskobažnej nudy plod. XXXVI Už osem robberov si dali rekovia vistu, osem ráz si svoje miesta premieňali, tu nesú čaj. Rád delím čas na obed, na čaj, na večeru. My na dedine vieme veru, že žalúdok je duše kus a pred prázdnotou cíti hnus, to preto (v zátvorke to vravím) tak často chuť mám na rýmy a rôzne jedlá, hostiny, letiace zátky veršom slávim, jak Homér božský, bradatý, tá modla vekov tridsiatich. XXXVII V hostinách môžem neposlušne s tým tvojím božstvom súťažiť, avšak sa priznám veľkodušne, v inom si mohol zvíťaziť: sverepí hrdinovia tvoji a nepravidelnosti v boji, Kyprida tvoja, Zeus tvoj prevážia veľmi ten spev môj o Eugenovi našom rodnom, o polí ospanlivosti a nude, osamelosti, o vychovaní našom módnom, no Táňa, tá je milšia nám jak Elena — to prisahám. XXXVIII Veď každému je dobre známe: Menelaus za tú Helenu sto rokov ešte neprestane Frýgiu hubiť zbiednenú, hoc vôkol ctného Priamosa hromada starcov Pergamosa ju závidiac tak rieši zas má pravdu Paris, Menelaus. Však, čo sa týka ešte srážky, trošičku počkať prosím vás, čítajte ďalej román náš, nevyslovte nad mnou súd ťažký: srážka tá bude. Nechcem lhať, aj čestné slovo môžem dať. XXXIX UŽ nesú čaj. Sotvaže jemne čaj vzaly dámičky do rúk, už zpoza dverí z dlhej siene fagota, flauty počuť zvuk. Hneď potešený hudby šumom, tak nechajúc čaš čaju s rumom, vidiecky Paris švihákov podišiel k Oľge Pietuškov, k Tatiane Lenský, k Charlíkovej, neveste zrelej, prepletá už tambovský náš poeta, Bujanov cvála k Pustiakovej. Všetci sa v sálu vsypali a prví zatancovali. XL Románu môjho na počiatku (pozrite jeho prvú stať) som v úmysle mal inú látku: bál peterburský opísať, lež oddal som sa rozmýšľaniu a radostnému spomínaniu o nôžkach svojich známych dám. Po vašich úzkych sledoch mám, ó, nôžky ísť? Nie, nechcem blúdiť! So zmenou mojou mladosti treba aj viacej vážnosti, sloh, dielo svoje lepšie cúdiť a v piatej hlave vravy niť od reflexií očistiť. XLI Jednotvárny a nerozumný jak víchor žitia mladého valčíka zvŕta vietor šumný tu kvety sveta pestrého. Minúte pomsty priechod dajúc, Onegin, tajne usmievajúc sa, k Oľge ide, s radosťou krúži sa pred hosťami s ňou, potom ju usadí, z úst derie sa mu reč ľahká, šepotom hovorí s ňou o tom a tom, zakrátko ju zas v tanec berie. Všetci sa divia. Žiaden klam. Lenský sa diví najviac sám. XLII Mazúrka prišla. Bývavalo, keď mazúrkami duňal bál, v sieni sa všetko trasievalo, pod pätou parket trieskaval, triasly sa, hýbaly sa rámy. Dnes nie je tak: my ako dámy po lesku dosák letíme. Pravda, len v mestách. V dedine mazúrka ešte zachránila krásy, čo mala pred roky, opätky, fúzy, poskoky sú tie isté, ich nezmenila móda — náš tyran, neduh zmien najnovší Rusi majú len. XLIII Jak v piesku cirkusu bič ženie na korde hrdé kobyly, drgajúc dámy, pomätené sa v kole mužskí krútili, podkovy dunia Pietuškove (v penzii kancelaristove), Bujanov svojím opätkom kde skočí, tam je druzg a lom. Tresk, dupot, všetko sa tu mačká, stromov tým viac, čím hlbšie v les, tak prišiel rad aj na mládež: len-len sa pustiť do kozáčka. Len ľahšie, ľahšie potrošku, opätky strhnú punčošku! XLIV Bujanov, duša podnikavá, priviedol k Oneginovi Tatianu s Oľgou. Prednosť dáva Olinke a ju osloví, vedie ju v tanci ľahko, hrave a kloní sa k nej, usmievave šepce jej pošlý madrigal, i ruku stisne, oheň vzplál od nežnej márnomyseľnosti v jej tvári väčšmi. Lenský môj to vidí, vzblčí, sám nie svoj od urážky a žiarlivosti, mazúrky koniec čaká on, vyzýva Oľgu v kotilión. XLV Však nemožno jej. Nie? A čože? Oľga už dala tanec ten Oneginovi. Bože, Bože! Čo počuje? Jak mohla len?… Či ozaj možné je to všetko? Koketka! Ako vietor decko! Ach, aká, aká chytrá je! Je v perinkách, a zrádzať vie! Od úderu a hnevu stoná, preklína ženské v nevoli, spasí ho len pár pištolí, káže si rýchle predviesť koňa a letí bystro z domu preč, dve gule — bude sudby reč.



[10] Prvý sneh, báseň od kn. Viazemského.

[11] Pozri opis fínskej zimy v Ede Baratynského. A. P.

[12] „Volá kocúr mačku v piecku spať“ — predpovedanie svadby, prvá pesnička predpovedá smrť. A. P.

[13] Paródia známych veršov Lomonosova: Nachovou rukou zora v nebo / od spokojných a ranných vôd / vyvádza so slncom za sebou — atď. A. P.

[14] Bujanov, sused môj… / Bol u mňa včera zas, mal nestrihané fúzy, / šklban, a srstnatý, so štítom čiapočka. / Nebezpečný sused.“ A. P.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.