ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najväčším básnikom slovenským je Pavel Országh-Hviezdoslav (nar. roku 1849), bývalý advokát v Námestove, žijúci teraz v Dolnom Kubíne. Jedna z najlepších jeho básní je Gábor Vlkolinský. Hlavná osoba v nej je Gábor Vlkolinský. Chce sa oženiť, popýta viac dievčeniec, no nemá šťastia. Príčina jeho nešťastia je v tom, že matka jeho pije. To donesie i otca do opilstva a celý ich majetok topí sa v dlhoch. Gábor nemá dosť sily a ráznosti, aby odbyl od seba úsmešky svojich rovesníkov. V krčme keď je tanec, jedna tanečnica ho opustí a druhú mu Aladár vytrhne. Či môže byť väčší posmech pre mládenca? A on to pretrpí a tvári sa veselým. Ale on vie byť i hrdinským, keď na to príde. Keď dedinský potok hučal rozvlnený chytajúc a vlečúc sebou všetko, čo zasiahol, z pádiacich vĺn zachránil Gábor Markino plátno. Gábor šatil sa najkrajšie z celej dediny. Na koni sedel ako prirastený, robotník bol tiež dobrý. Nuž čože bolo príčina, jeho maľomyselnosti v ohľade ženby. Toto tajomstvo väzí v tom veľkom božom zákone: „A navštevujem neprávosť rodičov na dietkach.“ Vedomie, že mu mať pije, činilo ho bezvládnym. Cíti, že nemá toho práva, čo ini, že on je hoden toho výsmechu, ktorý mu krv ženie do tvári.

Tak zo srdca by sme mu dopriali trocha toho šťastia, po tak mnohom nezdare, ale básnik sám necháva nás v neistote.

Hviezdoslav vlastne opísal v svojej básni celú dedinu so svojím bytím i žitím, čo „zväčša zažil, počul, dovidel“. Množstvo utešených obrazov mení sa pred nami. Niektoré otrasú naším citom, iné zase potešia. Raz dotkne sa umu, iný raz srdca, ale knihu nespustíme z rúk, aby sme neboli hlboko dojatí.

Krásny je opis slávnosti Turíc. Vidíme, ako sa ľud valí na služby božie, počujeme veselý smiech mládeže. V chráme zavznie pieseň, všetko sa hrnie do kostola, kde konajú sa velebné služby božie. Utešený je obraz trojičného trhu. Len si prečítajte opis obleku devíc, škádlenia detí. Mládež i dospelí kupujú si dary a kosy ku žatve.

Večer zase muzika. Piťo hrá. Doviedol ho zemský pán, aby hral Vlkolinčanom.

Inde vidíš koscu i sušenie sena, až cítiš vôňu a čuješ krásny spev hrabáčok a šum jedľového lesa. Medzi tento pestrý dedinský život zahučí odrazu hlas, ktorý má veliký politický význam:

„Svoboda všetkým mojim národom!“ Udelená bola totiž konštitúcia. Zaujímavá je poznámka sedliaka Blažka o tom:

Nasleduje opis volieb. Klasická je reč slúžneho: miešanina nitrianskeho nárečia s maďarčinou. Vidno z nej, že slúžny drží voličstvo len za masu, ktorú pár frázami môže zaviesť kam chce.

Krásne je opísaná Marka. Milovala Eža, no tento vzal si inú, čo zapríčinilo jej schradnutie a utrpenie. Jednoho jarného dňa dá sa vyviesť do záhradky, aby ešte raz videla ten pekný boží svet. Ona je typom hlbokocitného slovenského dievčaťa. Básnik nie nadarmo ukazuje na zdravý význam sedliactva. Ežove slová Gáborovi, aby šiel na prístupky k sedliakovi Blažkovi, kynú nám všetkým, aby sme v ľude hľadali svoje obrodenie a obživenie našich síl.