ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Martin Kukučin (vlastným menom Matej Bencúr) je najlepším slovenským spisovateľom v obore rozprávok zo života na dedine. Narodil sa roku 1860 v Jasenovej, v Orave a bol za päť rokov (od roku 1879 — 1884) učiteľom vo svojom rodisku. Študoval však pri tom súkromne ďalej, roku 1884 složil maturitnú zkúšku na gymnáziume v Šoproni a odišiel na českú univerzitu do Prahy študovať lekárstvo. Roku 1893 stal sa doktorom lekárstva a pretože na Slovensku nebolo za vlády Maďarov slobody, na radu juhoslovanského veľkokupca Didoliča, ktorého poznal v Prahe, prijal miesto obecného lekára v Selci na ostrove Braču v Dalmácii. Tu účinkoval za 14 rokov, kým sa neodsťahoval s rodinou Didoličovou do južnej Ameriky, kde od roku 1908 je lekárom v meste Punta Arenas v Argentine. Tam žije vzdialený od vlasti, teraz oslobodenej.

Najkrajšie rozprávky Kukučinove zo slovenského života na dedine vznikly v tej dobe, keď býval v Prahe, no vrcholom jeho spisby je dvojdielny román „Dom v stráni“, napísaný roku 1903 — 1904. Je to najkrajší román slovenskej literatúry vôbec. Podkladom deja je v ňom život v horvatskom mestečku na dalmatskom ostrove a ľúbostný pomer dvoch mladých ľudí stavom a rodom si nerovnakých. Niko Dubčič, jediný syn bohatej zemanky zaľúbi sa do sedliackej krásky a chce ju za ženu. Múdra jeho matka, znajúc vznetlivé srdce synovo, pristáva, ak sa vzdá Katica služby v meste a ak na sebo počkajú ešte rok, aby poznali svoje povahy. S bázňou však premýšľa či Katica nebude kvetom z lesa do kvetníka presadeným, či si zvykne v novom dome a prispôsobí sa novému okoliu. Niko úprimne zanecháva svoju ľahkomyselnosť, myslí vážne na sňatok; ale pomaly sám cíti plno prekážok, uvažuje o sebe a vidí, že je samý vrtoch a rozmar. „Neviem vytrvať jedným smerom: obzerám sa ustavične na pravo a na ľavo a najviac na zad,“ vraví o sebe. A tak z vlastného presvedčenia obracia sa k dievčaťu duchom i rodom i stavom blízkemu, ktoré mu už od malička v duchu určovala a odchovávala jeho rozumná mať. Hlavnými postavami románu sú starý sedliak a otec Katice, Mate Berac, postava akoby zo spieže uliata, vetrom a slncom ošľahaná, bývalý námorník otca Nikovho, usadlý v dome na stráni pod Grabovikom, a zemanka šora Anzula, mať Nikova, vznešená a dobrá pani. Mate, pracovitý a usilovný „težak“ (sedliak) jadrného bohatého vnútra, prísny a láskavý otec, rozvážny občan, vidí do duše svojich detí, vyrovnáva múdre rodinné zvady, medzi mladuchou a svojou Jerlou do dcier zaľúbenou, je však priamo zronený, keď mu na vinohrade šora Anzula oznamuje rozhodnutie synovo, trpko ju karhá, ako voľne syna vychovávala, a jeho hnev sa prudko obracia proti tým, kto majú prostému ľudu dávať dobrý príklad a pohoršujú ho. Šora Anzula, prísna a neobmedzená vládkyňa, milovaná a ctená svojimi poddanými je urazená, cíti slzy v očiach, ale obetuje svoju hrdosť, berie za syna odpovednosť.

Uvažujúc o Matovi, jeho tichej odovzdanosti a pokore, statočnosti a šľachetnosti, akú prejavuje za najväčších bolestí pred svojou smrťou, šora Anzula ho oceňuje slovami: „Dobrí nám umierajú. Tej povahy ľudia idú pomaly vyhynúť našimi težakmi. Taký skvelý vzor, a môže sa povedať, bez následovníkov. Neraz sa pýtam kam nás dovedie, čo nás ešte čaká, keď takíto hynú, a medzera za nimi ostáva prázdna? A bojím sa, bojím, že nás nečaká nič dobrého. V mladej vrstve nieto lásky ani oddanosti k hospodárom ako bývalo pri starých. Vo všetkom sa ukazuje pokrok, i v módach, i obrábaní poľa — no v tejto hlavnej veci, pokroku nieto a preto, verte mi, nieto ani blahobytu. Skôr ho je menej než ho bývalo v staré, jednoduché časy. Nuž veru neviem, kam nás to povedie, kmetov i hospodárov, všetkých vospolok, tento dnešný moderný prúd, k dobrému sotva…“ Pomer šory Anzuly k sedliackym árendátorom vinohradov je prekrásne opísaný obhliadkou, ktorú každoročne vykonáva na svojom majetku, prezerajúc, vytýkajúc, chváliac. Z vlastností sedliackeho ľudu horvatskeho Kukučin vyzdvihuje jeho húževnatú lásku k pôde. Paško Bobica, prudký sok Nikov, má na radu Zandoma priateľa Nikovho, opustiť domov, aby zbohatol a tým si naklonil Katicu. „I v Paškovi sa ozýva bôl, ako v každom sedliakovi, keď ho trhá od jeho zeme. Zapustil do nej korene hlboko, do tej zeme, ktorá mu je matka, láskavá, starostlivá a štedrá. Ona vyvádza zo svojho lona netušené poklady, nimi obsýpa a kŕmi svoje hladné deti. Bôl, ktorý cítí každý, kto sa odchoval na jej ňadrách, ktorý je hotový cediť pot čela svojho, aby ju obmäkčil, zúrodnil Zem, ktorá prijíma do svojho lona napokon naše kosti a poskytuje im sladkého odpočinku…“ i otázka pokroku a zveľadenia ľudu našla u Kukučina svojho riešiteľa. Keď Niko priveľmi horuje pred Doricou, svojou pravou vyvolenou, ukazuje mu jeho praktický priateľ Zandome správnu cestu k osamostatneniu a hospodárskemu sosilneniu. „Ja myslím čo je i najistejšia, ak nie jediná záruka pokroku. Jednotlivec zosilnie, zmohutnie — zosilnie i spoločnost. Keď nás bude v meste viac samostatných, majetných — potom bude ľahko zakladať podniky, peňažné i priemyslové. Podnikavosť zkrsne sama od seba z nutnosti.“ Myšlienku, že treba silných, podnikavých a obetavých jednotlivcov k povzneseniu vonkova, rozvíja tu Kukučin. Škoda, že Kukučin v Amerike sa úplne odmlčal.