Obrázky z dejín literatúry slovenskej

Prvým básnikom školy Štúrovej bol Samo Chalupka (1812 — 1883), ev. farár v Hornej Lehote vo Zvolene. Česká spisovateľka Božena Němcová v rokoch päťdesiatych bola na návšteve v jeho dome a prinesla si ztamodtiaľ hojnú korisť ku svojim slovenským rozprávkam. Zvolenské Pohronie je veľmi bohaté ľudovými tradíciami a z tých vedel Chalupka pre svoje básne výborne čreť. Jeho báseň „Mor ho!“ je skutočným parádnym kusom. Bola pri všetkých príležitostiach hojne rečňovaná a oduševňovala mládež v láske k národu svojím tajomným smyslom. Chalupka zo starých spisovateľov dočítal sa o slovenských Lemákoch (Limigantes), ktorí svojou svobodymilovnosťou a demokratičnosťou popudili na seba rimského cisára Konstantia, ktorý ich vojsko roku 359 u Petrovaradína (v Horvatsku) premohol. Chalupka predstavil vo svojej básni typ ideálnych Slovanov. Jeho chlapci volajú: „Zvyk náš je nie, napádať cudzie vlasti zbojom; Sloven na svojom seje, i žnie len na svojom… Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovenom: pána mať, je neprávosť, a väčšia: byť pánom. A človek nad človeka u nás nemá práva. Sväté heslo naše je: sloboda a sláva! Lebo veky to svedčia, vo knihách osudu tak stojí napísané o slovenskom ľudu: zem, ktorú v údeľ daly Slovenom nebesá, tá zem hrobom každému vrahovi stane sa!“ A báseň končí výzvou viac k dnešným Slovákom ako historickým Slovanom adresovanou: „A ty mor ho! hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju svobodu; a čo aj tam dušu dáš v tom boji divokom: mor ty len, a voľ nebyť, nežli byť otrokom!“

Neuspokojenou túžbou medzi skutečnosťou a svetom, ktorý nosil v sebe, bol život básnika Janka Kráľa (1822 — 1876), advokáta v Zlatých Moravciach. Už ako advokátny osnovník táral sa Pešťou a v noci prichádzal do svojej izbietky a písaval básne, ktoré obyčajne hneď zase pálil. Na vonkove rád noci trávil pri vatre medzi valachmi na salaši, načúval ich rozprávkam a sám im rozprával obsah divadelných kusov anglického spisovateľa Shakespeara, ktoré poznal zpamäti.

Básnik Ján Botto (1829 — 1881), inžinier v Baňskej Bystrici, preslávil sa veľkou svojou básňou „Smrť Janošíka“, odtlačenou v Lipe 1862. V nej spieva o slovenskom národnom hrdinovi, ktorý v dobách najväčšieho utláčania slovenského ľudu bohatým bral a chudobným dával, na štúdia posielal nemajetných študentov a chudobné dievčatá vydával, slovom so svojimi dvanástimi pomocníkmi ako všadiaľprítomná rozprávková spravodlivosť vyplňoval štrbiny trestného zákoníka, nadržujúceho mocným, utlačujúcim porobený ľud slovenský, až napokon zradou bol zajatý a roku 1713 v Lipt. Sv. Mikuláši popravený. „História a zákon ho ako zbojníka odsúdily; ale povesť ľudu, v ktorej až posiaľ žije, smyla ho od vín, predstavujúc ho ako hrdinu národnieho,“ vysvetluje básnik.

Jánošík v noci pred popravou svojou v žalári rozjíma: „Zvonia na deň, mne na noc — oj, srdce nežiali: my skoro spať musíme, bo sme skoro stali. Skoro spať! Kto to káže? Bôh? Ľudia, týrani! Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy dravé šakaly! Brať život; zkiaď to právo? Či ste vy ho dali? Zomreť! — tak zomreť! — Dobre, bo som bol po zboji. Ale kto viacej zbíjal: ja, či katia moji? Ja chodil po zboji, po tom šírom poli, aby som zabudol o ťažkej nevoli; ja chodil po zboji za svobodou zlatou, aby som rozrážal putá svojich bratov. Svoboda, svoboda, svobodienka moja, pre teba mi páni šibenice stroja!“