ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zbýva nám opísať niekoľko slovami dnešné literárne snaženie na Slovensku.

Mladá generácia slovenská na radu profesora Masaryka založila si roku 1898 mesačník „Hlas“, ktorý za 6 rokov viedli dr. Pavel Blaho vo Skalici a dr. Vavro Šrobár v Ružomberku. Vplyvom tohto časopisu nastalo na Slovensku obrodenie. Mladá inteligencia začala si všímať ľudu, zakladala potravné spolky po dedinách, zorganisovala slovenský ľud k voľbám do ríšskeho snemu uhorského a pracovala všetkými silami k jeho uvedomeniu a osamostatneniu. Z radov týchto najmladších vyšli temer napospol všetci činovníci, ktorí súčastnili sa veľkej borby za oslobodenie Slovenska vo svetovej vojne. Pokračovaním „Hlasu“ bol roku 1907 časopis „Slovenský obzor“, redigovaný Ant. Štefánkom, a v rokoch 1909 až 1914 časopis „Prúdy“, redigovaný Bohdanom Pavlů a dr. Ivanom Markovičom. Súčasne vzrástlo i časopisectvo politické, z ktorých najväčší význam v slovenskom živote mal „Slovenský týždenník“, založený dr. Milanom Hodžom v Pešti roku 1903.

Z tejto najmladšej generácie najlepším predstaviteľom ľudovej rozprávky po Kukučinovi je Jozef Gregor Tajovský (nar. roku 1874). Prejavuje záujem o život dedinského človeka v každodennom jeho zamestnaní. Silné sú jeho besednice „Z pod kosy“ (vyšlé roku 1910). Hneď prvá z týchto čŕt „Slovenská vytrvalosť“ opisuje usilovnú a tvrdú prácu slovenského sedliaka na zveľadenie malého kúsku jeho poľa, z ktorého musí odvážať skaly, aby vydalo mu ťažko zaslúženú úrodu. Po čas vojny bol Gregor Tajovský zajatcom v Rusku, kde redigoval „Československý deník“ v Jekaterinburku. A ako kreslí Gregor Tajovský slovenského sedliaka, rovnako majstrovsky opísal slovenského mešťana dr. Janko Jesenský (nar. 1876), advokát v Bánovciach, dnes župan gemerský. Jesenský písal i krásne verše, no jeho „Malomestské rozprávky“ predstavujú nám živé postavy z malého mestečka slovenského. Vidíme tu obecných výborníkov, ako idú do zasadnutia, kde sa má hovoriť o novom osvetlení mestečka a všetci pokladajú to za vec celkom zbytočnú, lebo poriadny človek je večer doma, nevysedá v krčme a nepotrebuje osvetlenia a korheľov je nie škoda, keď spadnú do potoka. A keď prídu na mestský dom, všetci stíchnu a bez protirečenia prijímajú, čo im pán rychtár s pánom notárom a s pánom slúžnym k prijatiu predkladajú. I Jesenský bol po čas vojny v ruskom zajati. Plodom tohto jeho pobytu sú verše „Zo zajatia“.

Básnikom mladej slovenskej generácie bol Ivan Krasko (nar. roku 1876). Vravíme „bol“, lebo po prvých dvoch knižkách sa odmlčal. Vo veršoch svojich spomiena na rodnú svoju dedinu v horách gemerských, kde vidí svoju matičku, ktorá v nedelňajší večer sedí nad otvoreným spevníkom a spieva. V inej básni premýšľa nad osudom človeka. Topole, čnejúce pri hradskej zobrazujú mu jeho vlastné bôle.

Plodnejším od neho je básnik Martin Rázus (nar. roku 1888), ev. farár v Pribyline. Po čas svetovej vojny vydal dve knihy básní: „Z tichých i búrnych chvíľ“ a „To je vojna“, zachycujúce mnohé z tých duševných strádaní, ktorých boli sme svedkovia po čas vojny.

Tu treba nám uviesť i niekoľko mien spisovateliek slovenských. Zo starších sú literárne činné Terézia Vansová (* 1857), ktorá celý rad rokov vydávala časopis „Dennicu“ a teraz vydáva „Slovenskú ženu“ v Baňskej Bystrici. Elena Maróthy-Šoltészová (* 1855) napísala román „Proti prúdu“ a vydáva časopis „Živenu“ v Turč. Sv. Martine.

Z mladších spisovateliek vyniká poviedkami Ľudmila Podjavorinská (Ríznerová, * 1872), žijúca v Novom Meste nad Váhom a Timrava (Božena Slánčiková, 1874), žijúca v Abelovej v župe novohradskej.

Z najmladších konečne Hana Gregorová (* 1886 v Turč. Sv. Martine) vydala roku 1920 sbierku poviedok „Môj svet“ a Elena Petrovská (Kompišová-Okrucká) píše pekné poviedky pre dietky.

Dejiny slovenskej literatúry, z ktorých niekoľko obrázkov sme tu nakreslili, nedostať dnes nikde v osobitnej knižke. Najlepší prehľad ich nájdete v Ottovom Slovníku naučnom diel XXIII., str. 420. Tam napísal o nich článok univerzitný profesor dr. Jaroslav Vlček (nar. roku 1860), tvorca literárnych dejín slovenských, dnes prednosta slovenského odboru ministerstva školstva v Prahe. Ten už ako študujúci vydal v Prahe roku 1881 knihu „Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy“. Prekvapujúci bol jeho rozhľad, prenikavý jeho úsudok a obdivuhodná jeho znalosť. Roku 1890 vyšly v Turč. Sv. Martine v novom spracovaní jeho „Dejiny literatúry slovenskej“. Slovenskej literatúre venoval potom Vlček veľa miesta v svojich „Dejinách českej literatúry“, ktoré sú najlepšími dejinami českej literatúry vôbec.

I v českej literatúre mnohí spisovatelia zaoberali sa Slovenskom a zaslúžia byť i v dejinách slovenskej literatúry spomenutí. Sú tu menovite Božena Němcová (Chyža pod horami), Adolf Heyduk (básne Cymbál a husle), Rudolf Pokorný (cestopis Z potulek po Slovensku), Karol Drož (cestopis Tatry), Alois Jirásek (román Bratrstvo), Julius Zeyer (Tri legendy o krucifixu), Karol Kálal (črty Z posledných dní jarma), Stanislav Klíma (Obrázky zo Slovenska) atď.