Obrázky z dejín literatúry slovenskej

Počiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia nastal v slovenskom písomníctve nový život, ktorý sa pojí hlavne k Bratislave a k menu Ľudevíta Štúra. Bratislava so svojím evanjelickým lyceom už od rokov sústredňovala hojnosť slovenského študentstva: tam popri chýrnych neskoršie mužov domácich, Kollára, Šafárika, Benediktiho a i. vyštudoval i František Palacký, spisovateľ Dejín národa českého. Do Bratislavy vábila všetkých stolica reči a literatúry slovenskej, sriadená pri lyceume a obsadená Jurom Palkovičom, a študentské literárne jednoty, z ktorých menovite Slovenská jednota v tridsiatych rokoch vyrástla v spoločnosť veľkého významu. Významu toho nadobudla od Ľudevíta Štúra (1815 — 1856), ktorý vrátiac sa roku 1840 zo štúdií v Halle, pokračoval v počatej už pred tým výchove bratislavskej mládeže slovenskej. Slovensku vychoval celý rod pracovníkov, ktorí potlačujúc všetko osobné cítenie po láske, domácom kozube a občianskych hodnostiach, celou dušou venovali sa svojmu ľudu, jeho spisbe a jeho národnému, mravnému a sociálnemu zveľadeniu. Kollárova „Slávy dcera“ a „Spievanky“, Šafaríkove „Slovanské starožitnosti“ boly im každodenným chlebom. Rečnili, prednášali, spievali, cestovali, učili sa a písali noviny vo forme dopisov priateľských.

V časoch tých veľké nebezpečenstvo povstalo pre národy nemaďarské: Maďari vždy viac a viac vystupovali so svojím ideálom, aby v Uhrách bol len jeden národ, hovoriaci jednou rečou, samo sebou sa rozumie, že — maďarskou. V týchto ťažkých chvíľach roku 1844 zrodila sa v Štúrovi nová myšlienka. Aby oslabil výtku spojenectva so zahraničím, aby získal národu odrodilú šľachtu, aby vo vrstvách ľudu vlastnou jeho rečou prebudil národné povedomie a aby evanjelikov slovenských literárne sjednotil s katolíckou inteligenciou, od dôb Bernolákových odlúčenou, odhodlal sa opustiť spoločnú spisovnú reč českú a novú spisovnú reč stvoriť z nárečia stredoslovenského, ktorým sa hovorí v stredných stoliciach slovenských (Orava, Liptov, Turec, Zvolen, Gemer, Tekov, Hont, Novohrad).

Prvá kniha slovenská vyšla roku 1844. Bol to II. diel ročenky „Nitry“, vydávanej Joz. Mil. Hurbanom.