ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Najväčším básnikom školy Štúrovej bol Andrej Sládkovič, narodený 30. marca v Krupine, od roku 1849 až do svojej smrti 20. apríla 1872 ev. farár v Radvani pri Baňskej Bystrici.

Veľkou epickou básňou „Detvan“ dosiahol vrcholu svojej umeleckej tvorby. Báseň neospevuje svetodejných udalostí — lebo takých slovenský ľud nemá; nie je mohútnym eposom, ktorý opisuje veľké skutky hrdinské, lež prostou idyllou, v ktorej básnik hlása, ako vo vnútri ľudu zneuznaného, zanedbaného a potlačeného klíči, hýbe sa a rastie ruch mocnou prírodou chovaný, ktorý sľubuje mu do budúcnosti všetko, čo nedožičila mu nepriazeň časov. Sládkovičov „Detvan“ odtlačený bol prvý raz v V. ročníku „Nitry“ roku 1853. Obsah jeho je v krátkosti tento:

Švarný Martinko Hudcov bezstarostne trávi mladé dni v rodisku svojom Detve a miluje Elenu, najkrajšie dievča z celého vidieku. Kráľ Matej, do ktorého doby dej spadá, loví neďaleko. Martin, súc na potulke v hore, zazre sokola, ktorý vrhá sa na mladého zajaca. I nerozmýšľa sa dlho: sokola zabije, a dozvediac sa, že je kráľov, nesie mu ho. Kráľovi statný šuhaj sa zapáči; vraví mu s úsmevom, že v rodisku jeho lapí si lepšieho sokola. A lapil! Verbíri kráľovi odvedú Martina a zariadia ho do povestného Čierneho pluku.

Sládkovičov Detvan má pät dielov (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka).

Uvádza nás do detvianskych dolín. Okolo nás strmé štíty zbojníckej Poľany, skaliská, ktoré tratia sa v oblakoch, ako by nebe schytiť chcely: Okolo nich bujné lučiny, krútiace sa chodníčky a prte, čarovný výhľad na hory, úvaly a lesy, na sto dolín, v ktorých na stá dedín leží. Kľud, ktorý vládne všadiaľ, ruší iba povetrím vlniace sa ťahavé zvuky fujary a zádumčivý hlahol kovových spiežovcov stád. V ľahúčkom skoku putujeme radom drobno malebných genrových obrázkov. Mať žnie a dieťa jej kolíše šum listí storočných dubov a pekná matkina pieseň. Je nedeľa a slnko zapadá. Na zelenej pažiti skotačia v hrách pekné dievčatá detvianske, spievajúc: Odňali slnci zlaté hodiny, aby hier ich nebúrilo. Krásna Elena je stredom ich; spevom privábi onedlho svojho statného Martina, ktorý ju uchopí, zatočí sa dva razy v tanci a zmizne. Vidíme ho na širokom brali. Šiel nevediac kde, poskočil si nevediac prečo, zahrál si na fujaru neznajúc k tomu pohnútky. Ide za pudom svojho srdca. Dumné hlasy jeho fujary pohybujú mladými vrcholcami javorov, a rozliehajúc sa po dolinách, zvestujú, čo prúdi hruďou Martinovou.

Noc. Salaš. Sme na štíte zbojníckej Poľany, okolo rozválené skaliská, na ktorých bľadý svit mesačný miesi sa s príšernou tmou, gajdy hrajú, družina tančí, bača starý otáča rožeň s baranom nad dohárajúcim ohňom. Výjav to démonickej krásy, ktorá účinkuje ako obraz Doréov. Zora len chvíľu zlatí štíty horské, svieža rosa lenže počala perliť sa v žiari briežďaceho sa východu, ktorý strieborné pruhy leje na vodu zeleného Hrona. Pastier trúbi na čerešňovú poľnicu, a ako čarovným prútom krúti sa, šumí, hlučí okolo nás slatinský jarmok a spolu národnia slávnosť slovenská. A opäť sme v tišine, na prostej lavičke pred domom, úchvatné opisy zjavu dievčenského striedajú sa s mohutnými apostrofami citov, myšlienok, tužieb šuhaja slovenského, ktorý odoberá sa od svojej milej navždy. A už sme zase v spevnom prúde veselého, skočného života: ostrôžky štrngajú, spev a výskot zaznieva, barbora bručí, klarinety prenikavo pištia, roztomile dudlajú, husle plačú bôlnymi trasúcimi sa tónami a cymbál zvučí v to vášnivo — švarná družina verbírska láka chlapcov do svojich radov, dievčatám, ktoré zvedavo na prahy sa tlačia, matú hlavy a matkám vyvolávajú kliatbu na pery. S tou vábivou družinou i náš šuhaj zapadá.

Je kreslený geniálne. I čo do povahy i čo do zovnajšieho výzoru i čo do ideálneho významu svojho. Martin je zosobnená povaha slovenského ľudu: na vojnu musel ísť, poneváč sľutoval sa nad zajačkom, nevinne prenasledovaným. Vie, že toho nezaslúži, vidí však, že neodvratne musí zanechať šedého otca, plačiacu mať, zronenú Elenu, hory a lesy zbojníckej Poľany a preto ide s mysľou kľudnou. Ale pôvodného typu svojho nenechá. Kráľa sa neľaká, voľne rozpráva, čo vládca si praje. Ľúči sa, ač nerád so svojou halenou, fujarou, opaskom, podrobiac sa osudu s hrdým sebavedomím; ale valašku si necháva, a käčky, okrasy prírodou mu dané, nedá si odstrihnúť.

A práve tak dokonale opísaná je Elena. Nenajdeme ju ovšem, ako vraví Kalinčák, takú, akú básnik ju opisuje, nikde vo skutočnosti; ale najdeme ju predsa — v Detvanovi. Je to samorástle, krásneho srdca dieťa horské. Šuhaja svojho ľúbi nado všetko, i nad starú mať, ak jediný večer zamešká a neobjaví sa, pod stenou, hľadá ho v lese, hľadá ho na jarmoku, nevidí Mateja ani jeho nádhery kráľovskej, nemá smyslu pre žiadnu vec. A čo útoky prestrojeného kráľa ako srdnate odbýva; ani by sme jej toho nepriznali, keď s Martinom opäť sedí na preddomí, žartuje, zdobí ho pierkom, preberá sa v jeho vlasoch, hraje si s guľatým jeho klobúčkom, netušiac, že to ostatný šťastný večer. Keď zvedela o odchode milencovom, vypukne v zúfalý plač — chce s ním, len s ním do sveta: „Oj, ale mati, mať moja!“ pripadá jej i ostáva sama, osiralá.

Prednosti poezie Sládkovičovej ľzä znamenať hlavne vo dvoch stránkach: v opisovaní a v refleksii. V plastických opisoch ľudu a jeho žitia, zovňajšku, ba i pohybov tela v záchvatoch rozkoše i žiaľu básnik je majstrom drobnomaľby; slovo v pravo — slovo v ľavo, a už je hotová osoba, obraz, scéna, myšlienka krásne, drasticky, veľkolepo. Prizrime sa bližšie na Sládkovičove opisy: hajduchovanie (slovenský tanec odzemok), Martinov odev a postava, gajdy, Martinovo zaspanie, jeho pes Belko, divoká Poľana, koliby valachov, vatra, zora, noc a zvlášte rozkošná drumbla, vohľady, cigánski hudci a verbíri — všetko hraje barvami životnými, všetko oduševnené je myšlienkou. Janka Kráľa Ľudevít Štúr obľúbil si menovite pre jeho pieseň Dvanásti na krčme muzikanti hrajú (odtlačenú v „Nitre“ II.), ale aký to rozdiel, čo do plastiky a sviežich bariev! Kráľovo opisovanie vyzerá oproti Sládkovičovmu ako mlhavý obraz. — A keď opísal svoje postavy, Sládkovič ide ocenovať svet slovenský, jeho snahy duševné, jeho krásu, ktorá borí sa so skutečnosťou. Nikdy nehľadá života slovenského vo Váhu, Hrone, v závratných krútňavách, v krúžení sokolovom, v lete orlovom, na Kriváni a po Tatrách, lež vo skutkoch, v živote, v duši. Postavy Sládkovičove nie sú kráľovia, ani dvoranínovia, ani jagajúci sa, tupý, spupný svet vyšší, lež prosté deti zbojníckej Poľany hory bez tak rečenej kultúry, obdarenej iba prírodou a nasledujúce len svojho dobrého genia. V tejto jednoduchosti je práve Detvanova veľkost, v tom Sládkovič nemá vzorov, v tom je originálom. Tým naznačili sme asi, prečo Detvan je najcenejšou básňou školy Štúrovej, a prečo Sládkovič stal sa nielen prvým pevcom, ale i miláčkom Slovenska.

Dvanásť rokov, v ktorých žila Slovenská Matica (1863 — 1875), literárny spolok v Turčianskom Svätom Martine, neprineslo Slovensku nových spisovateľov. Teprv po jej zatvorení nasledujúce prenasledovanie zrodilo troch najväčších slovenských spisovateľov: Vajanského, Hviezdoslava a Kukučina.