Obrázky z dejín literatúry slovenskej

Svetozár Hurban Vajanský (1847 — 1916) bol redaktorom Národných Novín v Turč. Sv. Martine. Písal i verše (Tatry a more 1879, Zpod jarma 1884), no hlavný jeho význam je v novelách a románoch.

Jednou z najlepších jeho noviel sú „Letiace tiene“. V nich opisuje Vajanský výčiny odrodilého úradnictva, zástupy ťažko pohýbateľného slovenského ľudu, zhubu alkoholu a teší sa krásam slovenskej prírody. „Letiace tiene“, tiene, ktoré vrhajú pohybujúce sa oblaky, sú mu mäkké slovenské povahy, ktoré s tichou rezignáciou hľadia na nápor cudzoty. Proti surovým výčinom protivníkov majú svoju ideálnu vidinu budúcnosti, o ktorej si myslia, že príde sama sebou. V nerovnom boji pozerajúc na samých seba, potešujú sa slovami: „To nie chorobné úkazy, to úkazy mohutnej pravdy. Vy len tie tiene vidíte, hromžíte, že berú nám jasnotu. My opravdivej tmy nemáme; naše slabosti, naše podivínstva, naše chyby sú letiace tiene, nad nimi panuje tiché, večné svetlo ideálu.“

Vajanský privoláva svojmu národu: „Neverte v panstvo tmy! Verte v slnko!“ To isté hlása i v svojom románe „Suchá ratolesť“. Suchá ratolesť je mu odrodilé zemanstvo. Slovákom zkvitne nová šľachta, šľachta ducha, zárod budúcich pokolení.