Posledná ruža a iné rozprávky

Naše čarokrásne Považie je bohaté na báječné doliny, rozkošné úvaliny, šumné stráne, milé úbočiny, po ktorých sú rozsiate chutné chalúpky s maľovanými okenicami.

V jednej takejto doline, kde sklon príkrej stráne spája sa s rovinou lúk a poľa, stojí veľký Horákov mlyn na dvoje složenie. Na oboch stráňach plno stromov. Za domom vypínajú sa obrovské topole, na dvore rozkladá konáre stará silná lipa; na predku pred oknami kvetinová záhradka a niže mlyna je rozsiahla ovocná záhrada. Okolo mlyna tečie potok; voda jeho je jasná ako rybie oko, a prúd jeho svieži, ako samá mladosť.

Krásna je táto horská samota za doby jarnej, no krajšia je, a keď aj nie krajšia, ale malebnejšia, v dobe jesennej, keď súsedné stráne a okolité hory odialy sa rudohnedým zlatom pretkávaným brokátom a blízke lúky zakvitly bledolilavým kvietím. Cesty a chodníky vystlané sú strakatými kobercami napadaného lístia. Na to všetko pozerá slniečko svojím žhavým okom a robí celý obraz pôvabnejším.

Na dvore pod košatou lipou vo foteli, vankúšmi vystlanom, sedí driečny šuhaj bledej tvári, zapadlých tmavých očú, ktoré pod mohutnými čiernymi obrvami zdajú sa byť veľmi hlboko, a jeho bohaté, husté čierne vlasy dodávajú bielej tvári ešte väčšej bledosti: Je to mladý Horák, ťažko nemocný, prišiel z veľmesta domov, keďže pre nemoc nemohol ďalej študovať.

Utrápená matka oblokom pozerá z izby sústrastne naň a slzy ako hrachy hrnú sa jej do tvári, na ktorej vidno zrejmé stopy bývalej krásy. „Úbohý syn môj jediný, viem, že si ztratený! Nemoc tvoja je hrozné dedictvo po otcovi, ktorý tiež čo suchotinár v takom mladom veku dokonal. Troje deti mi už táto strašná nemoc vyrvala z náručia a do hrobu vrhla, a ty, syn môj drahý, býval si vždy zdravý, silný a keď si vyrástol v krásavca, podťala ti razom silu žitia. Mal si vraj už zárod zhubný tejto nemoci v krvi hneď pri počatí, ale že si bol silný, vedel si naďalej vzdorovať tejto zhube… Ach, prečo som len neposlúchla rodičov, ktorí ma tak veľmi varovali pred vydajom s chorým človekom, ktorý bol z rodiny suchotinárov?… No, láska je slepá, láska lásku jie a pije a necíti v sladkom opojení, že požíva zárod smrti… Choroba otcova stala sa zhubným osudom, nešťastím celej rodiny. Bože! Bože!… Nie len rodičia, ale samé úradné vrchnosti nemaly by takéto manželstvá dovoliť. Bolo by menej biedy, menej nešťastia, menej žiaľu, menej sĺz…“

Premýšľala úbohá nešťastná mať, pozerajúc na vädnúceho syna…

Očujúc kroky v predsieni, utrela si uslzené oči. V tom zaťukal niekto na dvere a s úctivým pozdravom vstúpil do izby lekár dr. Likavský, najlepší priateľ nemocného, pýtajúc sa matky na syna.

„Je tam pod lipou na dvore, pane doktore. Celú noc veľmi kašlal, nad ránom zaspal a teraz je dosť čerstvý,“ odvetila matka.

„No, pozrem si ho.“

Netrvalo dlho, a doktor stál pred nemocným, ktorý zamyslene hľadel v inú stranu, takže tohoto nespozoroval.

„Aký je driečny, aká to súmerná, výrazná tvár, ale z hlboko zapadlých očú hľadí smrť…,“ myslel si doktor a nežne sa nakloniac k nemocnému, opýtal sa:

„Ako je, Mirko?“

„Ten kašeľ ma stále mučí. Vítaj!“

„Až to vykašleš, bude dobre.“

Mirko vyčítavým pohľadom premeral priateľa, hlava mu klesla na prsia, zamlčal sa, akoby premýšľal a konečne povie: „Priateľu môj drahý, povedz mi úprimne, dlho-li to so mnou ešte potrvá?“

„Ako to?“

„No, dlho-li ešte budem žiť?“

„To vie sám Pán Boh. — Terajšia slabosť i kašeľ onedlho prejde a berúc do povahy tvoj pevný telesný ústroj, môžeš sa dožiť vysokej staroby.“

„Prosím ťa, nerozprávaj so mnou tak, ako s nerozumným, deckom… Cítim to a viem to iste, že musím onedlho zomrieť. Čítal som o tom veľa, mnoho mladých ľudí videl som v takomto stave umierať, vidím i svojej chorobe na dno…“

Lekár začal vedecky stav jeho rozoberať, aby ho upokojil.

„Nenamáhaj sa, milý priateľu, veď ja sa smrti nebojím, len mi je ľúto, že tak mladý musím zomrieť a moja drahá dobrá mamička bude mať žiaľ, ľúto mi je aj to, že nemôžem Boženku šťastnou urobiť a že voči svojmu drahému národu slovenskému nemohol som vyplniť tie vznešené ideály, smerujúce na jeho povznesenia a slávu, ktoré som preň v duši svojej staval. Priateľu, ty vieš, ako vrele svoj národ milujem, dokazujú to moje verše, a prosím ťa, dbaj na to, aby mi mládež naša zaspievala nad hrobom: ,Hej, Slováci!‘ a ja budem sladko a spokojne spať…“ Suchý kašeľ hatil ho v ďalšej reči…

„Mirko, ty sa darmo rozčuľuješ a každé duševné a telesné namáhanie dráždi ťa na kašeľ, ty potrebuješ pokoj a úplný kľud.“

„Ten príde beztak a bude dlhý — večný… Ešte dačo, priateľu,“ vzal jeho ruku do svojich rúk, prosebné obrátil naň svoje tmavé, hlboké oči a slabým hlasom riekol: „Až zomriem, poteš moju dobrú mamičku, poteš ju… a mojej milovanej Božke zanes vzkaz, že ju zbavujem daného záväzku, že jej dávam úplnú voľnosť a čo znak posielam jej túto ružu, ktorá posledná vykvitla v našej kvetnici. Je to posledná ruža, posledný darčok lásky…“

„Akého záväzku ju zbavuješ?“

„Poznáš moju Boženku?“

„Pravda, že poznám a skôr som jej dvoril ako ty. Páčila sa mi — ba lnul som k inej tajnou láskou, ale z priateľstva k tebe som ti ju ponechal.“

„Teda čuj! Sedeli sme spolu tu pod lipou, ako my teraz. Ona svieži kvet nádejnej mladosti, plná života i krásy, a mne hýrila v hrudi smrť… Dívala sa na mňa a slzy svietily jej v očiach. Ja cítil, že najlepšie by bolo umrieť u jej nôh — hlavu skloniť na jej lono… V tom mi napadlo, že Božka sa vydá po mojej smrti a had žiarlivosti bodnul ma do srdca… Medzi rečou spomenul som, že po roku smútku zasnúbi sa s iným. „Nikedy — nikedy sa nevydám, to ti prisahám!“ zvolala takým zápalom, takou úprimnosťou, že podal som jej ruku, objal som ju a vrelým bozkom potvrdil túto prísahu… Teraz čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac nahliadam, že som nemal práva niečo takého žiadať a prijať… Ja cítim, že som spáchal na nej krivdu a rád by som túto odčinil. Choď, priateľu, k nej a povedz jej, že ju zbavujem tej prísahy… a… a môžeš-li, obnov dávny pomer lásky k nej. Ja spokojne dokonám v povedomí, že Boženka bude šťastná pri boku tvojom.“

„Urobím všetko, čo žiadaš, priateľu.“

„Ďakujem!… Teda choď!… Ale, dočkaj, urobíme to ináč. Choď k nej a povedz jej, aby ešte raz prišla ku mne, že snímem s nej spomenutú prísahu. Tak to bude lepšie.“

„Tým sa, priateľu, znova rozčulíš a to —“

„To je, pravda, bič, ktorý ma ženie do hrobu… No, nič to… Ja chcem Božku ešte raz videť a už potom… či o deň skôr ači o deň neskôr… veď aj vás to čaká… každý musí raz zomrieť… Všetcia ste odsúdení k smrti… všetcia, nie len ja. A tých niekoľko rokov, čo dlže žiť budete, sú kvapôčkou v mori večnosti… Choď a doveď mi Boženku!“

„Ušetri úbohé dievča pred novými bolesťami. Bude to veľké rozčulenie pre teba i pre ňu,“ tíšil lekár svojho priateľa.

„I tak trpím… mučím sa a trápim… nič som v svete nevykonal… všetky svoje krásne ideály len premyslel… presnil a precítil… Som vyhorená sopka myšlienok… všetko je preč, len… žiaľ a tieseň ostala… prázdnota… nič… život je cesta… ku hrobu… život… bez účelu… nemá… ceny —“

Unavený zamlkol. Zrazu vzal ruku priateľovu a prosebne šopkal: „Choď pre Boženku!… Chcem ju ešte pred smrťou vidieť… Ružu jej oddaj!… Posledná ruža… posledný dar lásky —“ Horúce slzy padaly na ruku priateľa. „Choď!… Cítim… že to už so mnou… skončí… Chcem ju vidieť… Mamičke… nič nehovor… S Bohom!“

Lekárovi bolo úzko. Stisol priateľovi ruku a pospiechal kolo záhrady, aby sa nemusel s matkou stretnúť. Cestou premýšľal o smutnom stave nemocného. „Chudák, teraz, keď by už bol hotový býval so svojimi štúdiami — zomiera. Mal výtečné schopnosti, jeho srdce prekypovalo citmi, v jeho hlave rojily sa veľké myšlienky, ktoré mohly vyspeť vo veľké skutky pre rozkvet národa, zdar vlasti a blaho človečenstva.“

*

Boženka celú noc nespala; strašné myšlienky rojily sa jej hlavou, že jej táto ťažkou ostávala od nich. „Úbohý Mirko, aký bude mať dnes deň? Lekár hovoril, že v každej chvíli môže dokonať…“ Složila ruky ku modlitbe zaň…

Potom sa rýchlo obliekla, poraňajkovala, izbietku si obriadila a vezmúc sväzok Mirkových listov s ružovou stužkou sviazaný, išla do záhrady a tu v brečťanovej besiedke si sadla na lavičku a na stôl položila sväzok. Po krátkom oddychu ho však rozviazala a rad radom čítala výrony milujúceho srdca Mirkovho.

Pri niektorom dopise sa zadumala, mnohý dva razy čítala a k ústam pritisla, odložila a pustila živej obrazotvornosti voľný let. Táto tackala po vlnách roznietených citov v hrudi nešťastnej devy a dala sa unášať divou búrkou, ktorá zúrila v jej útrobách. Hlavu mala opretú v tmavú zeleň brečťana, z ktorej jej zlaté vlnisté vlasy vynikaly bohatstvom a krásou, obtáčajúc anjelskú tvár belavej krásavice. Jej jasnomodré oči pozeraly snive v diaľavu. Boženka bola nehybná ako socha. Duševné mohutné záchveje urobily telo takmer strnulým… Vyzerala v tom okamihu skutočne ako socha snivej krásavice.

Boženka prebehla myšlienkami a mihavými spomienkami každý výjav, každé stretnutie sa s milovaným Mirkom, ktoré sa jej v tomto okamihu stavaly pred dušu o veľa živšie, farbistejšie a rozkošnejšie ako v skutočnosti.

So zvláštnou záľubou zobrazila si báječnú udalosť na Skalke pod šumiacim lesom. Tam vycítila, ba aj vo výraze jeho tvári videla, jaké vrelé city plamennej lásky burácaly v jeho milujúcom srdci…

Pri tejto spomienke pocítila hlbokú ľútosť…

„Prečo som vtedy násilne prerušila to, čo mi chcel sdeliť? Viem, že malo to byť vrelé vyznanie lásky… Prečo som ho trápila úbohého neistotou? Prečo som sa mu nehodila do náručia? Prečo som mu nepovedala: ,Mirko, buďme svoji!?‘“

Boľastný pocit ju trápil, že oproti úbohému hrešila; pojal ju krutý žiaľ a zrazu prebudila sa v nej v nezvyklej sile náklonnosť k nemu, z ktorej náhlym plameňom vyšľahla v jej srdci vášnivou láskou k nešťastnému. Bola by ho v tomto okamžení objímala, vrelo bozkávala žhavým bozkom plamenistej lásky, bola by sa mu celá poddala…

V tomto rozrušení žiadala si jemu obetovať celú dušu, celé srdce, celú bytosť svoju, všetko, všetko, čo v nej žilo…

Myšlienky tieto padaly ako iskry hviezd s neba a roznecovaly vnútornú búrku…

„Ach, keby som mu mohla k nohám padnúť a položiť pred neho všetko, čo mám… Keby som mu mohla obetovať samu seba!

Zachvela sa pred vlastnými citami… vyskočila s lavice a rýchlym krokom prechádzala sa po záhrade, akoby rýchlosťou pohybov tela zahnať chcela divé predstavy pobúrenej fantázie.

Trvalo to dosť dlho, kým sa koľkosi upokojila…

Konečne utíšená vzala sväzok vzácnych dopisov a mierila k domu, ponorená v tajné myšlienky…

V prostriedku cesty zastavil ju dr. Likavský: „Moja hlboká úcta, slečna Boženka! Ruky bozkávam!“

„Vítajte, pán doktor! Čo mi nesiete? Ráčite byť akýsi rozrušený… Azda len pre Boha…“

„Nie — nie — neľakajte sa! Mirko je dnes čerstvejší ako včera a vôbec ako po minulé dni bol. Posiela vám srdečný pozdrav a vrelý bozk v poslednej ruži z jeho kvetnice a necháva vás úpenlive prosiť, že by ste ho ráčila láskave navštíviť.“

„Áno, strojím sa popoludní k nemu.“

„To je mu dlho čakať, slečno! Nemocní bývajú netrpeliví, nuž, na čo ho trápiť? Ráčte zaraz so mnou!“

„Dobre, idem, len poshovte, čo si odejem plášť.“

„Prosím.“

Boženka bežala do domu a cestou viackrát pritisla ružu k ústam. Netrvalo dlho a Boženka v sprievode doktora Likavského pospiechala ku Horákovmu mlynu.

Doktor premýšľal nad tým, že jeho priateľ tohoto anjela dobroty a krásy do jeho opatery sveruje… Zrazu prebudily sa v ňom city dávnej náklonnosti k Boženke a sladká blaženosť rozhostila sa mu v srdci. Ponorený v tieto milé dumy mlčky kráčal úzkym chodníčkom za Boženkou.

Táto pohrúžená v myšlienky: prečo ju Mirko volá, čo jej chce povedať, v akom stave ho najde a tak ďalej… tiež nič nehovorila…

V tichej mlčanlivosti prešla im cesta, až zrazu boli na dvore Horákovho mlyna.

„Spí,“ riekol doktor, ukazujúc pod lipu na Mirka, ktorý mal obe ruky na stole a na nich položenú hlavu. „Poďme tichučko, žeby sme ho nezobudili,“ riekla Boženka.

Prišli bliže a doktor strnul, zazrúc zlomený pohľad Mirkovho oka, a prejdúc mu rukou cez čelo, cítil chlad mrtvoly…

„Slečna Boženka, buďte taká láskavá, zavolajte Mirkovu matku!“ žiadal lekár.

„Prečo?“ pýtala sa preľaknutá deva a keď lepšie pozrela v tvár a zazrela zlomené oko Mirkovo, zúfale vykríkla: „Ježiši Kriste, on je mrtvý!“ — Miesto, aby išla pre matku, sklesla zamdletá na zem.

Na jej výkrik pribehla matka i všetci domáci. Plačúc a nariekajúc jeden nad druhého, začali bezvedomých kriesiť k životu.

Boženka precitla, ale Mirko spal sen večný…

Horákov mlyn stal sa domom žiaľu a smútku, ztratiac posledného svojho dediča.

*

Boženka pri pohrebe vyzerala ako bohyňa smútku. Čierna-tichá-nemá… Z očú padaly jej bôľne slzy, sťa diamantové skvúce sa kamienky, na krásnu bledú tvár… Stála nepohnute, pohrúžená v prežitých dejinách mladistvej lásky, zdalo sa, že pre tento svet viac nežije…

Keď však prvý kameň padol na truhlu Mirkovu, vyvolajúc ťažkú, dutú ozvenu, podobajúcu sa temnému ťažkému stonu, vykrikla bôlne a zamretá sklesla do matkinho náručia…

Doviezli ju, vrátenú životu, domov, uložili do postele a po skončení pohrebu zavolali dr. Likavského.

Tento konštatoval 39 stupňovú horúčosť zapríčinenú silným rozruchom citov. Predpísal jej prášky proti horúčosti a kázal cez celú noc studené obklady na hlavu a na srdce dávať…

Boženka celú noc nepokojne spala, strhávala sa zo sna, rozprávala pomätene o láske, o Mirkovi, vítala ho a tak ďalej…

Keď na druhý deň došiel lekár, našiel stav jej zlepšený a ju čerstvejšiu.

„Akú ste mala noc, slečna Boženka?“ pýta sa Likavský.

„Dobrú, pán doktor, bol tu Mirko.“

„To sa vám snívalo…“

„Nie — nie — bol tu skutočne. Tu sedel pri mojich nohách a keď som sa čudovala, že prišiel, odvetil: „Láska čistá, láska anjelská, jakou sme sa my milovali, tá smrťou tela netrpí, ona nehyne, neumiera; ale žije a trvá aj v záhrobí… Konečne sa Boh smiluje, bo On je najvýš dobrý, a spojí čistou láskou milujúcich sa v nadhviezdí, kde niet žiaľu, bôľu ani sĺz biedy, ale večná radosť, večné blaženstvo…

„Krásny to sen… utešený,“ nadhodil Likavský.

„Nie, nie, pán doktor, nebol to sen, bola to skutočnosť, Mirko tu bol iste… Odchádzajúc mi riekol: — Buď trpelivá! O krátky čas — sme spolu zas. — Na to zmizol ako dym temiánu…“

„Utíšte sa, slečno Boženko, a nemyslite na dobrodružstvo minulej noci, bo to vás rozčuľuje a každé rozčulenie vám škodí,“ tíšil ju Likavský.

Boženka sa na krátky čas utíšila, ale keď videla, že Likavský berie sa k odchodu, riekla: „Pán doktor, veríte vy v obcovanie duchov?“

„Verím, a keď budete zdravá, pohovoríme si o tom… Teraz o tom nerozmýšľajte, bo to je ťažké thema pre vašu pobúrenú myseľ. Vy potrebujete telesný i duševný kľud…“

Nariadil, čo sa má ďalej robiť, ako nemocnú ošetrovať, kým zase dojde. Odobral sa od Boženky a odišiel — —

*

Dr. Likavský cestou rozmýšľal o každom slove, ktoré Boženka z úst vypustila, a stával sa vždy viac a viac nepokojným.

„Môj drahý priateľ Mirko poručil Boženku do mojej ochrany, ba direktne žiadal, aby som ju pojal za ženu, a ona spriada ďalšie styky s ním i po smrti vo snoch živej fantázie… Či sa neskôr ku mne nakloní?… A či ja ju budem môcť milovať takým nežným spôsobom, akým ju Mirko miloval? — On bol človek plný jemných citov, on bol idealista… básnik a ja som odsúdený ku nahote života… k opravdivej proze… „Čistá — anjelská láska neumiera, tá žije aj v záhrobí.“ — Nuž, hej, taká láska je dačo vyššieho, vznešeného, dôstojného… takú lásku môžu pestovať len duše ideálné, duše čisté, aká je Boženka a jaký bol nebohý Mirko. — Čistá, anjelská, ideálna láska, jaká to protiva láske smyselnej — láske pohlavnej! Tamtá svieti žiarou blaženosti neba, táto páli ohňom divej náruživosti — ohňom, záhuby, ohňom pekla… Tu zamilovaný túži vždy viac a viac byť u predmetu svojej lásky a čím sa viac k nemu blíži, tým viac ho tajný pud ťahá, aby bol ešte bliže. Ak nie je v mieste, chce tam byť, kde je ona; je-li už v mieste, chce byť u nej v dome; sedí-li už u nej, chce jej tisnúť ruku; stíska-li jej ruku, túži po bozku; dostane-li bozk, chce ju mať celú čo obeť svojej náruživosti.

Aká to všednosť, nízkosť a zverskosť!

Ale pletky! Taký starý chlap a bavím sa jako dieťa ihračkami pošetilej obrazotvornosti…

Ani sám neviem, či by som mohol mať to dievča ešte rád. Či by som ju mohol tak ľúbiť, ako som ju kedysi ľúbil? A či je zdravá… či nenatiahla chorobu Mirkovu do seba, či nechová v sebe zhubné bacily tuberkulózy?… Ona bola veľmi neopatrná pri tomto páde. Stále sa premŕva v jeho listoch, v jeho báseňkách, ktoré jej posielal, bozkáva tieto, a hoci som ju na to upozornil, že by dávala pozor, bo môže ľahko bacile vniesť do seba, nedbala na moje upozornenie, bozkával ju na ústa a ona mu nebránila, ba ešte aj mrtvého v truhle bozkávala, čo môže to najväčšie nebezpečie i samotnú smrť otravy zapríčiniť. No — uvidíme, čo bude ďalej…“

„Prosím úctive, pán doktor, keby sa vám páčilo k nám do mlyna, bo naša pani necítia sa dobre,“ vyrušila ho z vážneho premýšľania Dorka, slúžka od Horákov.

„Nie je div, že úbohá matka, utratiac posledné dieťa, takého driečneho a podareného syna, trpí žiaľom a bôľom,“ nadhodil dr. Likavský a dodal: „Povedz, že nechám pozdravovať a prídem hneď.“

Sotva vyšiel na cestu, tam ho čakal povoz z Jelšian od notára s odkazom, že pani notárka má veľké kŕče…

„Už zase?“ pýta sa doktor kočiša. „A či bol včera večer pán notár v besede?“

„Nie, prosím ponížene, v besede neboli, ale pani ich videli prechádzať sa so slečnou učiteľkou,“ odpovedal huncútsky sa usmievajúc, oslovený.

„No, to nie sú nebezpečné kŕče, to môžeš dočkať, kým sa vo mlyne odbavím,“ riekol a zabočiac smerom k mlynu, pomyslel si: To sú kŕče simulované zo žiarlivosti, aby nastrašila a potrápila chudáka muža… To je skutočne pravda, že láska robí zo žien anjelov a žiarlivosť diablov…

*

Boženka na piaty deň po Mirkovom pohrebe vstala na oko úplne čerstvá a pokojná, ale čo sa v jej nežnej hrudi robilo, to nik nevedel… Ona to vedela majstrovsky utajiť, aby nenarobila trápnych starostí domácim.

Popoludní toho istého dňa išla vo sprievode svojej o dva roky mladšej sestry Helenky na hrob Mirkov, aby hrob jeho ozdobila nádhernou kyticou samých bielych hviezdakov.

Príduc ku hrobu prekvapila ju na jeho záhlaví veľká kytica tmavočervených dalií vo veľkej sklenenej nádobe, plnej vody.

„Kto to sem dal?“ pýtala sa zadivená Boženka, kladúc svoju bielu kyticu na hrob. „Nevieš, Helenka, kto by bol mohol darovať?“

Helenka sa začervenala a obejmúc vrelo sestru, traslavým hlasom riekla: „Ja, Boženka moja. Už ti môžem teraz odhaliť svoje hrobové tajomstvo: Nebohý Mirko bol aj mojím tajným ideálom…“

„Môj Mirko?“ divila sa Boženka a dodala: „Ja som sa nazdala, že dr. Likavský zaujíma sa o teba.“

„Možná, ale mne je cudzím. Čože je aj Likavský proti nebohému Mirkovi? O mojej tajnej láske nik nevedel, ani len Mirko tušenia nemal. Jedine kvietky v mojej kvetnici, mesiačik a hvezdičky na nebi vedely o mojej nevinnej tajnej láske. Preto neplač, Boženka drahá, ztrata táto je spoločná, žiaľ a bôľ za Mirkom nesieme spolu v rovnakej miere a tak i tešiť musíme sa spoločne…“

„Ach, Heluška moja, škoda, že o tom Mirko nevedel.“

„Lepšie tak… On nevedel, že všetky jeho básne viem nazpamäť, že každý deň, kľačiac pred obrazom Márie, Matky krásneho milovania, modlila som sa za jeho zdravie… Najmilostivejší ma však nevyslyšal. On videl, že ho obe sestry rovnou mierou milujeme, aby riešil spor lásky našej, vzal si ho k sebe…“

„Áno, vzal si ho k sebe, aby nás vyrovnal. Nezazlievam ti, sestro drahá, že si ho milovala… veď kto ho poznal, musel ho milovať… Náš spoločný ideál spojil nás ešte v užší pomer ako sesterský, my žijeme vo vzájomnej spomienke na neho. — Čistá, anjelská láska neumiera s telom, ona žije aj v záhrobí,“ riekla Boženka, obejmúc a bozkávajúc Helenku. „Nie som opustená, mám teba. Ty mi rozumieš, ako ja tebe.“

Na to kľaknuly a dlho sa modlily na hrobe Mirkovom.

Už sa zmrkávalo, keď išly domov. Boly to dva bezvadné modely neobyčajných krásavíc.

Boženka bola jasná blondýnka ružovej pleti, s očima sťa nezabúdka jasno modrýma a jej vlasy maly nádech zlata. Povahove bola tichá, nežná. Helenka mala čistú bielu pleť, čierne oči plné ohňa a vlasy čierne, lesklé a vlnité. Povahove bola veselá, smelá a energická. Bola učiteľkou v Smrekovci, v báječnej dolinke čarokrásneho Považia, obľúbená občanmi a deťmi a cítila sa tu celkom dobre… Prišla domov k vôli Mirkovmu pohrebu a teraz už musí zpät v kruh svojho povolania. Lúčenie s domácimi bolo boľné, ale najťažšie sa lúčila s Boženkou. Sľúbily si tie dve sestry, že si budú často dopisovať a tak sa budú navzájom tešiť…

Boženka po odchode Helenkinom oddala sa úplne žiaľu. Celé hodiny, ba celého poldňa prekľačala na hrobe milého. Tento hlboký žiaľ a stály bôľ vymaľoval behom mesiaca na jej peknú tvár chorobný výraz.

Na radu lekára musela na premenu vzduchu. Ustálilo sa, že pôjde k Helenke.

Bola tam šesť týždňov a jej stav, čo by sa bol mal zlepšiť, stával sa vždy horším. Raz na prechádzke v hore u Kamennej dievky zmoknuly a od tých čias Boženka kašle sucho a keď voľnejšie zakašle, to vypľuje obyčajne krv…

Helenka sa naľakala a zavolala lekára z blízkeho mesta, ktorý mal veľmi dobrý chýr.

Lekár prezrel dôkladne Boženku, preklepal a povedal jej, že má dosť silný katarh, predpísal jej liek a tešil ju, že to prejde.

Helenke však riekol, keď ho zo dvora vyprevádzala, že Boženka je značne tuberkulózna a najlepšie by bolo, aby mohla ísť čím skôr do Tatier…

Helenka to hneď napísala domov a matka písala svojmu bratovi, zámožnému obchodníkovi do Starého Smokovca, čo je vo veci a prosila ho, žeby Boženku pozvali k sebe, ale tak, aby ona nezbadala, že je pozvanie vyžiadané.

O niekoľko dní dostala od sestrenice Gabrišky zo Smokovca veľmi srdečné a láskavé pozvanie, aby k nim čím skôr prišla a svojím neobyčajne dobrým vkusom, svojou múdrou radou bola jej na pomoci pri výbave, ktorá musí byť čím skôr hotová, bo jej snúbenec dr. Bránsky náhli so sobášom, na ktorý už teraz obe sestreničky úprimne zvala…

Boženka sa rozhodnula, že pôjde.

Boženka bola v Tatrách celú zimu. Zámožný ujo si ju obľúbil a vynaložil všetko, čo mohol a čo sa robiť dalo, nešetriac žiadnych výloh, aby sa jej pomôcť mohlo, aby jej mladý život ratoval.

Všetko marné… proti smrti nieto lieku…

Boženka dobre vedela, čo s ňou je, že kráča šľapajami nebohého Mirka cestou ku hrobu a tešila sa tomu i žiadala sa domov.

Všetci doma strnuli, keď ju zazreli. Nebola to viac krásna Boženka, ale len jej tôňa.

Mohli to všetci predvídať, bo Gabriška verné zprávy podávala Helenke a táto ich posielala domov.

Najviac rozrušený bol Dr. Likavský. Azda ho trápilo svedomie, že jej ešte nesdelil poslednú žiadosť Mirkovu, že má byť jeho?

„Nuž ale veď teraz už nemôže byť mojou oddanicou, keď je oddanicou istej smrti…,“ premýšľal Likavský a rozhodol sa jej všetko povedať, čo nebohý Mirko žiadal.

Netrvalo to dlho, keď sa mu naskytla vhodná príležitosť ku dôvernému rozhovoru.

On povedal jej bez obalu všetko, ako sa vec mala…

Ona pokojne vypočula celú jeho reč a konečne riekla: „Ja si vysoko cením a ctím vaše vzácne priateľstvo, ktoré ste k môjmu nebohému Mirkovi prechovávali a prosím vás úctive, ráčte i mňa ním láskave oblažiť,“ a podajúc mu ruku pokračovala: „Buďme si aj my priatelia, pán doktor. Na ten krátky čas, čo sme ešte spolu, nám to postačí. Ja kráčam cestou ku hrobu, ku svojmu Mirkovi tými istými šľapajami, ktorými on kráčal. Ja viem, ja to cítim, že nie som už ďaleko cieľa. Umieram rada… len o jedno vás prosím, pán doktor, ráčte to vyprostredkovať, až zomriem, aby ma pochovali vedľa Mirka a dali nám spoločný pomník, na ktorom bude vykresaná posledná ruža, ktorú mi pred smrťou daroval a ktorú mi dajú do truhly… A keď vás niekedy cesta povedie povedľa cintorína, zastavte sa u hrobu svojich priateľov a pošlite zbožný vzdych k Bohu za ich duše…“

Sediac na posteli vo svojom bielom, čiernym národným vyšívaním krášlenom župane, složila ruky sťa k modlitbe, oči obrátila k nebu a zvýšeným hlasom zvolala: „Boh je najmilostivejší, On nás v nadhviezdí spojí večným blaženstvom!…“ Vysilená sklesla na hlavnice.

Doktor jej bozkal ruku, sľubujúc: „Buďte spokojná, urobím všetko, čo si žiadate.“

„Vďaka! Buďte šťastný!“ zašeptala a zavrela oči.

„Je dlhou rečou a rozruchom citov unavená… vysilená, bude spať,“ pomyslel si Likavský a odišiel.

Boženka deň so dňa slabla. Jej chripľavý hlas bol vždy tichší a oči silnou horúčkou žiarily podivným leskom.

V čase, keď ruže na celom okolí začaly kvitnúť, tá najkrajšia ruža z doliny, Boženka, odkvitla, keď zhubný mráz smrti ju ovial. Najmilostivejší žehnal ich čistej láske a povolal ju k Mirkovi, aby ich v nadhviezdí večným blaženstvom spojil…

*

Je predvečer pamiatky všetkých verných dušičiek. Večer veľmi dojímavý. Ľudia hrnú sa hromadne na cintorín, vyhľadávajú hroby svojich milých, krášlia ich vencami, kyticami kvetov, rôznobarevnými lampami, zažíhajú na nich sviece, kľakajú na zem a modlia sa.

Okolo hrobu Mirka a Boženky je celý zástup ľudí… Obdivujú ten utešený pomník z bieleho mramoru. Je to hladký kríž a oň opretá tabuľa, na ktorej záhlaví malý anjelik amor drží ružu a pod ním zlatými literami sú vyryté mená zomrelých, čas narodenia i smrti. Pod tým: „Láska čistá neumiera, ona žije aj v záhrobí.

Pomník projektoval dr. Likavský, ktorý so svojou snúbenicou Helenkou, sestrou nebohej Boženky, tiež pri hrobe svojich priateľov kľačí a dľa daného slova posiela zbožný vzdych k Najvyššiemu za ich duše…