Posledná ruža a iné rozprávky

U Závorov mávali často búrku v kalendári, ale počas volieb z nej ani nevychádzali. Gazda prišiel každý večer otrúlený domov a gazdinu to na vidličky bralo. Slovo do slova vyvolalo hrmavicu, v ktorej neraz aj dosť silno udrelo.

Ona vytýkala mužovi, že radšej mohla krky zlomiť, ako za neho ísť a on pevne tvrdil, že kým bol slobodným, na čerta neveril, ale odkedy sa oženil, už v čerta verí a mohol sa radšej obesiť, ako si mal takého hada na krky uviazať. Takto si u Závorov lásku navzájom vyznávali a z toho sa zvadili a pobili. V celej dedine len o nich rozprávali.

Nastaly konečne voľby. Čas radosti a veselosti pre kamarátov z mokrej štvrti. Guľáš sa varil z barana, z prasaťa, z vola, z koňa, kde komu čo uhynulo — upotrebilo sa, že guľášom rozvonieval celý kraj. Pálené sa meralo zdarma a žeby tuhšie bolo a lepšie účinkovalo, močil v ňom šikovný Šlojmo tabak, liadok a jedovaté lulky. — Tabak a cigary dávaly sa darmo a tí páni veľkomožní, ktorí inokedy na úbohého sedliaka vrieskali ohúrno ako na psa, pri voľbách sa úplne zmenili, objímali sa s ním a bozkávali, hoci mal aj halenu, ktorá im predtým smrdela, a krpce. Také divy a zázraky robily predtým voľby.

Boly to zlaté časy pre Mateja Závoru, ktorý čo obratný korteš sa tak načastoval, že nevládal na nohách stáť. Bolo po voľbe. Už všetci kamaráti Závorovi odišli a on ešte v krčme za stolom spal a sníval o tej celej sláve. Zrazu sa prebral a zívajúc na široko, pretieral ospalé oči a vidiac, že jeho kamaráti odišli, pobral sa za nimi pešo. So spevom, výskaním a éljenuvaním prišiel na pol cesty, posilňujúc sa tou čertovicou, ktorú so sebou vo fľaši niesol. Ďalej nevládal, nohy mu vypovedaly a hlava ho ťahala k zemi. Tackajúc sa, padol do zákopy a zaspal.

Išiel tade z tej istej dediny mäsiar s vozom, na ktorom viezol vykrmeného brava, poznal Závoru a chcejúc milosrdný skutok urobiť, horko-ťažko vyteperil opilca na voz a zaviezol ho domov. Až v dedine prebral sa ma polo Závora a očujúc pred krčmou muziku, neostal nečinným, ale jednou rukou objímajúc brava, druhou máchal v povetrí, kričiac, čo mu hrdlo stačilo: „Iljén, nech žije náš pán ablegát! Všetci, čo to videli, srdečne sa smiali a veselá mládež pustila sa za vozom a bežala až k domu, kde Závora býval a kde ho složili.

Závora oprel sa pod oknom o múr a spieval:

Zároveň už jed rozdúval, keď to očula žena a spustila celý lejak nadávek, preklínania, keď spitý muž do izby vstúpil.

„Ahá závidíš mi, ty opica, že som sa zadarmo najedol a napil. Hahaha, však načože je volencia, aby páni platili a žid meral,“ — odpovedal Závora. „Komu česť, tomu česť, poctivosť každému, ale večnému bou prissám, nech ma nik nebantuje! — Čo ja komu robím? — Ja idem svojou cestou a pána boha chválim a čo koho do toho, keď si ja vypijem, však svoje neprepijem.“

Pod oknami a pred domom strhnul sa smiech veselého zástupu. Toto už Závorovú popudilo k opravdovej zlosti a rajndlicu, ktorú práve umývala, hodila aj s vodou mužovi do hlavy, Závora pochytil hrnec so stola a vrátil žene pôžičku. Z toho sa strhla pekelná pračka, že museli ísť susedia brániť. Trvalo to dosť dlho, až komusi napadla múdra pomoc, vopchal sa do otvoreného okna a plným hrdlom kričal: „Horí! — Horí!“ —

To pomohlo. Svárliví manželia nechali okamžite pračku a rozcuchaní, rozorvaní bežali na dvor, pozerajúc na strechy, kde horí.

Nesmierny smiech strhol sa v zástupe ľudu a zahanbení Závorovci bežali pred smiechom domov a bolo ticho, plameň hnevu zhasol.

No, na Závoru pokrikovala veselá mládež, kedykoľvek ho opitého zazrela: „Horí vám, horí!“