Posledná ruža a iné rozprávky

Raz išiel mocný kráľ, ktorý nad širokodiaľnou krajinou vládol, na prechádzku do voľnej prírody. Išiel — išiel, až prišiel pod vysokú horu ku kamennému lomu, kde chudobný sedliak celou svojou silou báchal veľkým, ťažkým kladivom na ozrutný balvan skaly, aby s nej kus odštiepil. Horúci pot lial sa mu s čela a ťažký dych vychádzal z hĺbky pŕs.

Kráľ dlhšiu chvíľu pozoroval pracujúceho sedliaka, až konečne sa ho opýtal, že akú plácu má na deň za túto ťažkú robotu.

„Najjasnejší kráľu, ja dostávam na deň tri groše,“ odpovedal sedliak.

„Len tri groše?“ Čudoval sa kráľ. „Nuž a či ty môžeš na tých troch grošoch vyžiť?“ pýtal sa kráľ.

„Ach, čože vyžiť ako vyžiť, to by sa ľahko dalo, lenže ja musím z tých troch grošov jedon vracať, druhý požičiavať a len na tom treťom žijem,“ odpovedal sedliak.

Kráľ tomuto nerozumel. Premýšľal… rozmýšľal, ale na jadro tomu prísť nevedel. Konečne povedal sedliakovi, že on veru nevie, ako to má rozumieť.

„Najjasnejší kráľu, vec sa má takto: Ja chovám svojho chorľavého, nevládneho otca, ktorému prvý groš splácam na dlh, keďže ma on vychoval. Okrem otca chovám ešte aj svojho mladučkého, ťažkej práce neschopného brata, ktorému druhý groš požičiavam v nádeji, že mi ho raz navráti, keď ja budem starý a nebudem viac vládnuť robiť. No a tretí groš ostáva mi na živobytie.“

Na to sa ho kráľ ešte vypytoval, že ako žije, a keď mu sedliak povedal, že statočne a spokojne, riekol:

„Vidíš, môj dobrý človeče, ja mám pri sebe dvanástich radcov, ktorých nádherne platím, ale čím väčšiu plácu im dávam, tým väčšmi sa ponosujú, že nemôžu vyžiť, že im neostáva na odev, kurivo a svetlo. I teraz žiadajú prídavok na plat. Ja im teraz poviem, že dobre, že im dám žiadaný prídavok, ak mi rozlúštia tú hádanku, ktorú si mi práve povedal. To ti však hovorím, aby si sa neopovážil im ju vyzradiť, keby prišli ku tebe a keby akýmkoľvek spôsobom naliehali na teba. Len vtedy im to môžeš vyzradiť, keď ti donesú môj obraz.“

Sedliak prikývnul hlavou na znak, že kráľovskému rozkazu porozumel a kráľ, obdarujúc bohato sedliaka, odišiel.

Sotvaže sa kráľ do svojho kráľovského hradu vrátil, dal povolať spomenutých dvanástich radcov a riekol im:

„Vy, pánovia, nemôžete na takom veľkom plate vyžiť, ktorý odo mňa dostávate a stále prídavok žiadate. Tu neďaleko je jeden človek, ktorý kamene láme a za tú ťažkú prácu dostáva len tri groše na deň platu, z týchto však jeden vracia, druhý požičiava a len na tom treťom žije a žije statočne a pokojne. Ja vám ten žiadaný prídavok dám, ak ste takí múdri a uhádnete, ako treba tú vec o tých troch grošoch rozumieť. Ak mi to do pozajtra neuhádnete, zaženiem vás všetkých v čerty.“

Radcovia odchádzali s dlhými nosmi, ako rozsrdení moriaci, a začali sa radiť, čo tu robiť, čo tu počať… Radili sa, radili, ale nič nevyradili; mudrovali celý deň, celú noc, ale nič súceho nevymudrovali.

Konečne usniesli sa ma tom, že treba bude toho sedliaka vyhľadať a ho prinútiť alebo podplatiť, aby im vyzradil, ako sa to s tými troma grošami má rozumieť.

Našli ho a hrozbou i prosbou naňho doliehali, aby im vec tú vyzradil, ale, on sa hrozby nebál a prosbou sa obmäkčiť nedal. Na to usilovali sa ho podplatiť, ale ani to neviedlo k cieľu. On im povedal:

„Pánovia moji, ja som chudobný človek, zišli by sa mi tie vaše peniaze, ale u mňa platí to porekadlo — statočnosť nad zlato a česť nado všetko. Len podliak nezadrží daný sľub a ja podliakom byť nechcem. Čo som pánu kráľovi sľúbil, to aj statočne zadržím.“

Radcovia sa znovu radili a prišli na to, že azda darmi dá sa obmäkčiť. Nasnášali mu celú zásobu rozličných užitočných a drahocenných darov, no, ani tieto nevedely ho zvábiť.

On sa len usmieval, rieknuc: „Pánovia moji, marné vaše namáhanie. Ja by som vám to len vtedy vyzradiť mohol, keby ste mi doniesli obraz nášho kráľa.“

„Ach, človeče, čo to žiadaš? Ako ti kráľov obraz doniesť? Kde by sme ho vzali?“ odpovedali radcovia.

„No už robte, ako viete, ale ja vám len tak smiem tajemstvo hádky vyzradiť,“ dovršil sedliak.

Radcovia boli úplne zronení, termín dochádzal a oni ešte nevedeli význam tých troch grošov. Čo robiť? Vlasy sa im na hlave ježily od strachu, že ich kráľ vyženie z krajiny. Znova sa len radili a radili, až ktorémusi z nich napadlo, žeby ešte zlatom mohli probovať toho človeka si nakloniť a získať, bo veď zlato oslepuje a vábi ľudí, zlatom i sám čert svádza ku zrade ľudí. Poskladali hneď usporené dukáty a keď ich sedliakovi oddali, tento sa usmial a hádku im vyjavil.

Potom už išli smelo pred kráľa a oznámili mu vysvetlenie hádky o troch grošoch.

Kráľ namrzene pokrútil hlavou a dal sedliaka predvolať.

Keď sa tento pred kráľa dostavil, oboril sa naň kráľ celou prísnosťou: „Ako si sa opovážil prestúpiť môj kráľovský rozkaz? Vieš, že ťa to môže o život pripraviť? Prečo si mojim radcom vyzradil tajomstvo troch grošov?“

„Najjasnejší kráľu, ja som mlčal ako ryba vo vode, nevyzradil som ani jediného slova, kým mi nedoniesli tvoj vzácny kráľovský obraz,“ odpovedal sedliak.

„To nie je pravda. Ty lžeš, ohavné lžeš. Môj obraz ti radcovia moji nemohli doniesť, bo som im ho nedal a mám ho zamknutý v železnej skrini pod deviatimi zámkami. Za to, že si prestúpil môj kráľovský rozkaz a opovážil si sa mne do očí luhať, budeš o hlavu menší!“

„Dovoľ, najjasnejší kráľu, mne radcovia tvoji doniesli naozaj tvoj vzácny obraz,“ dôrazne riekol sedliak.

„Necigáň!“ zkríkol zlostne kráľ.

„Necigánim. Oni doniesli mi vrecúško dukátov a na každom dukáte je tvoj vznešený obraz.“

Nazlostený kráľ sa zamyslel a zmierniac svoj hnev, o chvíľku riekol s úsmevom: „Ty si naozaj múdry človek a preto nebudeš viac kameň lámať ani skalu rúbať, ale budeš mojím prvým radcom, budeš tu pri mojom boku v kráľovskom hrade bývať a tým hlupákom, radcom, nie len že žiadneho prídavku nedám, ale ešte i z toho platu čo teraz majú, im strhnem a chudobe nadelím.“

Tak sa aj stalo.

Sedliak stal sa prvým kráľovským radcom a že bol šuhaj driečny, človek zdravého rozumu, dal mu kráľ i svoju jedinú dcéru za manželku s tým pomerkovaním, že po kráľovej smrti musí byť on kráľom a bude vládnuť nad celou krajinou.