Posledná ruža a iné rozprávky

„Mariša, daj, čo máš, jesť. Už musím ísť,“ riekol ohúrno Pavel Drňo žene, ktorá dávala nezdravému dieťaťku mokrú šatôčku na rozpálenú hlavičku.

„Hneď, len čo si dieťa obriadim. Choré je, chúďa, celú noc stonalo, hlavička mu len tak horí.“

„A čert ma po tom faganovi. Keď ti hovorím, že chcem jesť, nuž daj, čo máš, lebo ti to o hlavu otrepem. Čo ti je decko prednejšie, ako ja?“ zareval a ťažká kliatba sypala sa mu z úst.

„Pavel! Si ty otec? Či tak hovorí rodič o svojom dieťaťi? Máš ty cit? No, spustil si sa Boha, oddal si sa diablu a preto si horší od zvera,“ riekla vyčítave žena.

Drňo udrel päsťou o stôl, že len tak zadunelo. „Čuš, maškara! Ja tvojich kázní nepotrebujem, choď ku farárovi za tovariša, keď chceš kázne súkať, a mne daj jesť, lebo…,“ a tu nové kliatby hrnuly sa bohorúhavými ústami.

Mĺčky položila úbohá žena misu so zemiakmi, soľou a chlieb na stôl pred zúrivca a vrátila sa ku dieťaťu.

„A čo som ja prasa, aby si ma zemiakmi v šupách kŕmila? Pohltaj si ich sama!“ odsotil misku od seba takou silou, že preletela stolom, padla na zem, po ktorej sa varené zemiaky rozkotúlaly.

„A čo som ti mala uvariť, keď ničoho iného v dome nemám. Ty mi krajciara na výživu nedáš a ja od nemocných detí nemôžem ísť na zárobok.“

„Nemôžeš, nemôžeš, ale variť môžeš. Prečo si toho zajaca neuvarila, ktorého som včera doniesol — he?“

„Nevedela som, či ho smiem pripraviť alebo či ho chceš predať. Nič si nehovoril.“

„Všetko ti musím trúbiť, sprostoňa! No uvarí mi ho niekto druhý.“ Kľajúc, pochytil zajaca, vopchal do vreca, hodil na plece a odchádzajúc, zapleštil za sebou dvere, že sa celá chalupa otriasla.

„Surovec!“ zvolala nešťastná žena, kloniac sa k malému Janíkovi, ktorý sa strhol zo sna a začal plakať, keď dvere treskly.

„Neplač, anjel môj, neplač a neboj sa, už odišiel a nepríde až večer alebo v noci. Spajkaj, syn môj! Ja budem pri tebe a aj Hanka s babkou dojde.“

Dieťa sa utíšilo — zaspalo… Matka, tíško plačúc, spomínala zašlé doby, ako nechcela za Drňu ísť, ako sa vzpierala, keď ju zaň nahovárali a nútili, že má majetok, že je bohatý, a biedy pri ňom nepocíti. A teraz? Ako sa ťažko s Blažejom Brezinech lúčila, ktorého tak rada mala, radšej ako vlastného brata, a ktorého rodičia nechceli, že je chudobný a teraz je ona chudobnejšia od neho. Pavel Drňo svojou ľahkomyseľnosťou premárnil celý svoj majetok a celé jej veno. Teraz bývajú v hoferstve a žijú v biede.

Brezinech sa vzmohli. Majú pekný dom, pár honov zeme, niekoľko kúskov lichvy a majú to najväčšie bohatstvo na svete: lásku. Všetci žijú v svornosti a jeden za druhého by na kraj sveta bežal, tak sa majú radi.

„Blažej je už piaty rok na vojne, až sa vráti, akiste sa ožení. Bude šťastný, isteže bude šťastný a jeho žena pri ňom, bo je taký dobrý a poriadny…“ Takto rozmýšľala a plakala horko nad svojím nešťastím.

Došla matka s malou Hankou prezreť Janíka.

„No čo je, ako je? Azda je horšie, keď plačeš?“ pýtala sa po privítaní matka.

„Nie je dobre, hlavička mu len tak horí a len spí a spí.“

„To je dobré, aspoň chorobu prespí. Daj do handerky nácestka a prilož mu na podošvičku, to mu horúčosť stiahne,“ radila stará matka.

Drňová sa trpko usmiala, veď odkedy ona už nácestka v dome nemala, odkedy chleba nepiekla, ba koľko dní ho už ani nejedla… No nechcela matke ťažké srdce robiť, nepožalovala sa.

Stará mať videla dcére do srdca i riekla: „Ak nemáš doma, pošlem ti.“

„Prosím vás.“

Malá trojročná Hanka sbierala medzitým zemiaky so zeme a nosila babke.

„A čo vy po zemi zemiaky rozhadzujete? Čo je to za gazdovstvo?“ pýtala sa táto.

Mariše vyskočily znova slzy a vyrozprávala matke celú udalosť.

Obe matky plakaly. „No darmo je, dievka moja, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, a tak došlo aj na nás. Čo robiť? Musíme ho s odovzdaním sa do vôle Božej trpezlive znášať.“

„Hoj, nie, mamička, to Pán Boh nežiada, aby sme sa nechali mučiť od takého surovca, ktorý je horší od divého zvieraťa. Moje utrpenie už dozrelo. Viac ho znášať nechcem a nebudem. Mám zdravé ruky k práci, zarobím toľko, čo s deťmi vyžijem a naň sa starať nebudem. Až Janík uzdravie, mamička, donesiem vám ho a ja pôjdem denne na robotu do mesta.

Viem prať, žehliť a každú prácu v dome spravím, za ktorú tam dobre platia, vyživíme sa, ale s ním nebudem. On chodí celé noci po zboji, pytľačí, cez deň karty hrá a pije. Keď nechcem s ním hrešiť, keď nechcem ísť do mesta zajacov a iné veci, ktoré pokradne, predávať, nuž katuje ma a bije. Nie, nie, mamička moja, dlho som to odkladala, nechcela som vám žiaľ urobiť, ale ďalej to neznesiem, nech sa robí, čo sa chce!“ Kŕčovitý plač sovrel jej prsá.

„Matičko sedmibolestná, čo som dožila!“ vzdychala starká a složila ruky sťa k modlitbe.

„Nehnevajte sa, mamičko drahá, že vám takýto žiaľ zapríčiňujem. Vy ste ma v bázni Božej, v statočnosti vychovali a mám tu v tomto hniezde pekelných hriechov zhynúť, pri surovcovi, korheľovi, ktorý Boha a ani kúska cti nemá. Nie, hoj, nie! Nebojte sa, mamička, Boh nás neopustí!“

„Dobre, dobre — ty pôjdeš s deťmi ku mne — zmestíme sa — ale čo on?“

„On nie je hoden, aby sme sa my oň staraly. On so zlým už roky šije, zlo si ho opatrí. On dotiaľ bude pytľačiť a kradnúť, až ho dolapia a potrescú. Už sú mu na stope. — Či ešte aj túto hanbu mám s ním prežiť? Nie, mie, mamička, to Pán Boh nežiadal. Ja pôjdem od neho, pôjdem k vám, len čo Janík vyzdravie.“

„Pôjdeš, dievka moja, bo zlý človek, keď sám hynie, rád by celý svet zahubil a preto som ťa nechovala.“

Po horúcom dni nastala búrlivá noc. Hromy trieskaly, blesky križovaly sa nebom a víchor zúril, ako by celý svet chcel zdrtiť.

Drňová bola sama s nezdravým Janíčkom. Muža od rána, ako odišiel, nevidela. Nezdravé dieťa túlila k sebe a modlila sa. Zrazu očula pádne kroky popod oknami a hneď na to otvorily sa ražno dvere na dome: „To on,“ pomyslela si a už bol jej muž v izbe s flintou.

„Mariša, nevyzraď ma, že som doma, bežia za mnou, chytajú ma!“ riekol zadychčaný a nadvihnúc vrchnák zo zemiakovej jamy, spustil sa aj s flintou do nej.

Úbohá žena sa ešte nespamätala z neobyčajného počínania mužovho, keď sa dvere na izbe rozletely a dnu vstúpili traja chlapi. Mariša poznala panského hájnika a dvoch panských bírešov.

„Kde je ten mordár?,“ zkríkol na Drňovú hájnik.

„Mordár?“ opakovala táto ako vo snách.

„Áno, mordár, lebo zabil nadlesného Dubského.“

„Kto, pre Boha?“ zvolala Drňová.

„Kto iný, ako váš muž, zbojník naničhodný. Chodí každú noc pytlačiť do panskej obory. Dnes ho pán nadlesný striehol a lapil, ale on sa mu vyšmekol a postrelil ho.“

„Môj muž?“ zkríkla zdeseno a lapiac sa za hlavu, zvolala: „Ježiš, Maria, Jozef!“

„On, veru, váš muž a na to sa pustil do behu, my za mím a videli sme, že sem vbehol. Kde je? Povedzte, lebo bude aj s vami zle, keď ho prekryjete.“

„Ja mordára, zbojníka a vraha prekrývať nebudem. Tam ho máte!“ pri tom ukázala na jamu.

Všetci traja priskočili k jame, odhodili vrchnák a hájnik volal: „Drňo, poď von, bo ťa tam prepálim ako psa, keď nevylezieš von!“

Drňo nešiel…

„Počuj, neideš von?“ pýtal sa hájnik a namieril do jamy revolverom a počítal: „Raz — dva —“

Drňo vyskočil z jamy, namieril flintu do ženy, ale v tom ho hájnik zdrapil, flinta vypálila do stropu. Na to ho sviazali a odviedli.

Mariša, ľakom ohromená, klesla na posteľ ku chorému dieťaťu a bôľne zvolala: „Bože, buď nám milostivý!“

*

Na druhý deň bola celá dedina pobúrená, že Drňo zabil Dubského a že ho už odviedli do mesta k súdu. Mnohí tomu chýru neverili, išli sa do Drňov opýtať, čo je na tom pravdy. No dom našli zamknutý, bo Drňová v prežitom nešťastí hroznej noci ani nečakala, až keď Janík ozdravie, ale ešte na úsvite dňa pobrala sa k matke zronená, zničená, aby na jej srdci celé svoje nešťastie vyplakala.

No nešťastie nikdy nechodí samo a jedno zlo druhému zlu ruku podáva. Prešlo pár dní a ľudia povrávali, že Drňu našli v žalári obeseného. Netrvalo dlho, čo sa zistilo, že zvesť táto zakladá sa na pravde. —

Úbohá Drňová div hanbou nezahynula. Celá dedina ľutovala túto poriadnu, statočnú ženu, no zároveň i tešila, že ju Pán Boh takej pliagy, ako bol jej muž, zbavil, na ktorom sa znovu dokázalo, že kto sa Boha spustí, aj Boh ho opustí.

*

Ticho, spokojne ubiehaly dni v dome starej Krchniačky, matky Marišinej. — Drňová, pracovitá žena, zarobila toľko, že mohli poriadne všetci vyžiť. Polepšilo sa im aj tým, že roľu, ktorú Krchniačka dala do zálohu, keď na mužov pohreb potrebovala peniaze, zasa do užitku vzali.

Hovorí sa, že šťastie nocľahy mení a tak došlo aj do Krchniakov. Brezinech Blažej, o ktorom už tri roky nevedeli, vrátil sa z vojny zdravý a veselý.

A keď očul, čo sa u Drňov stalo, že Mariša je vdovou, city dávnej lásky sa v ňom znovu prebudily, takže prvú návštevu zrobil u Krchniakov. A nezrobil ju nadarmo, bo ňou stará láska navzájom ožila, zohriala, oblažila a spojila ich srdcia úprimnosťou, dôverou a potešením vo sväzok šťastného manželstva.

Pri kom šťastie, pri tom i ľudia. Mariši to celá obec dopriala aj jej deťom, ktoré dostaly dobrého a láskavého otca.