Posledná ruža a iné rozprávky

Povesť

Cestujete-li Púchovskou dolinou a prídete do Dohnane, objaví sa vám na ľavom boku pod stráňou hôr mohutná červenastá skala. Menujú ju „Lazovskou skalou“. Pred vami tiež na ľavo vinie sa hore prudkým vrchom poľná cesta, ktorá vedie až na končiar tohoto, kde je „Zubácka skala“, o veľa väčšia, vyššia a rozsiahlejšia od tamtej.

Na oboch týchto skalách stály vraj kedysi za dávnych časov, keď celá Púchovská dolina bola svetom hustých hôr a lesov, v ktorých divá zver mala brlohy, pevné hrady.

Na Zubáckej skale stál veľký, nedobytný hrad mocného rytiera, ktorý bol báječne bohatý, bo všetky dediny po oboch stranách Bielej rieky až po Moravu prislúchaly jemu. On si vedel všetkých okolitých šľachticov a zemanov upútať a podmaniť, jedine silného Očkaja, majiteľa hradu na Lazovskej skale, nikedy neznepokojil. Niektorí ľudia vravili, že sa ho bál, bo Očkaj bol neobyčajný silák; iní tvrdili, že rytier má Očkaja v povinnej úctivosti, bo zachránil jeho otcovi i jemu život.

Raz na poľovačke vyrútil sa z húštiny lesa na starého rytiera ranený medveď, vyrval mu oštep, s ktorým ho preklať zamýšľal, a bol by mu kosti polámal; ale v tom okamžení priskočil Očkaj, uchopil medveďa od chrbta pod hrdlo a zaškrtil ho. Tak ratoval Očkaj rytierovi otca.

Druhý raz vyslobodil samého rytiera z nešťastia, v ktorom tohoto istá smrť čakala. Za horúceho letného dňa vyšiel si rytier so svojimi dvoranínmi a lovcami na hon. Všetci rozostavili sa na udané miesta, len rytier odbočil a išiel ďalej do rúbaniska, kde sa červeňaly maliny, ma ktorých sa obyčajne medvedi pásli.

Rytier pátrave pozeral na všetky strany a keď nič podozrivého nevidel, dostal chuť na maliny, ktoré zralosťou báječne rozvoniavaly. Sotva však tri razy túto lahôdku ochutnal, vyrušil ho blížiaci sa praskot krovia a lomoz starého ráždia. Pozrel ražno v tú stranu a celý zmeravel. Divý túr vybehol z krovia, zaručal a rovno hnal sa ma rytiera, aby ho na rohy vzal. Tomuto strach stisol hrdlo, že hrúzou ani hlasu vydať nemohol. V tom pribehol Očkaj a hodil svoju červenú čapicu býkovi do očú. To ho pomýlilo v behu. Rozdráždený červenou farbou, divým skokom vrhol sa na čapicu, hrivu ježil, hlavou potriasal a keď čapicu pritísal nohama k zemi, zo zarudlých očú sypaly sa mu iskry zúrivosti. Očkaj za ten čas shodil s pleca červenú halenu, zakryl ňou oči turovi a obratne sa k nemu pritočiac, lapil ho za rohy a nepustil ho viac. Medzitým dal rytier znak nebezpečia lovcom, že títo zaraz dobehli a zdesili sa nad hrozným prípadom.

Očkaj tlačil celou silou hlavu túra k zemi, na čo tento kľakol bezvládne…

Pyšne pozeral teraz silák z Lazov na rytiera, na jeho panskú družinu a s úsmevom riekol:

„No mocný rytieru, ty máš pekný hrad, máš rozsiahle panstvá, máš ohromné poklady a bál si sa túra; ja však chudobný šľachtic upokoril som ho, kázal som mu, aby kľakol a on ma, čo pravého pána týchto hôr a lesov, uposluchol.“ Na to riekol k ostatným: „A čo vy, páni? Či vám azda strach podťal žily, keď sa ani jedon z vás nepohne, čo by túra zbraňou prepálil? Či snáď chcete, žeby som vám ho do hradu dovliekol? Hahaha, ale by vám klepalo zubami od strachu,“ zasmial sa divo a pritiahnuc upokorené zviera pred rytiera, riekol: „Mocný pane, zabi ho ty! Lepšie bude, keď ho ty zničíš, ako by on mal teba zničiť.“

Rytier vrazil oštep do zvieraťa celou silou a musel trafiť srdce, bo zviera sa roztiahlo, zastonalo niekoľkokrát a bolo mrtvé. Červená krv prúdila z hlbokej rany a tiekla dolu zelenou pažiťou.

Očkaj pozrel sebavedome na rytiera a na ostatných, rieknuc: „Teraz ste videli, páni, že nie nadutosť a pýcha, lež zdravá sila víťazí nad nepriateľmi.“

Od týchto čias choval sa mocný rytier veľmi priateľsky k Očkajovi, nikedy mu nič neujal, hrádze a medze nenarušil a prišiel-li niekedy Očkaj do hradu rytierovho, vítali ho tam ako vzácneho hosťa.

Očkaj mal peknú driečnu ženu, ale mu zomrela pri pôrode dcérušky. Túto si otec opatroval ako oko v hlave. Dievča vyriastlo v nápadnú krásavicu, akej nebolo široko ďaleko a vzdor tomu, že dievčatko už ku dvatsiatke ťahalo, neukázal sa dosiaľ žiadon záletník, ani pytač v dome.

Úradníci z okolitých hradov, ba sami súsední rytieri a zemani s úľubou pozerali na neobyčajnú krásku, ale neosmelili sa k nej priblížiť, akiste sa otca-siláka báli.

No, hlavný hradný rytierov, nadutý a na svoju krásu namyslený človek, v jednej veselej spoločnosti sa o vysokú cenu stavil, že on si Očkajovu hrdú dcéru musí podmaniť, že on si prvý bude pochutnávať na jej panenských bozkoch.

Keď iní záporne krútili hlavami a tvrdili, že to u Očkajovej krásavice nedocieli, riekol sebavedome: „To dievča alebo tú ženu by som rád videl, ktorá by mi vedela odporovať, keď jej raz začnem lichotiť a lásku vyznávať…“

„No, veď uvidíme!“ zvolali ostatní.

Hradný sa vybral na Lazovskú skalu do hradu Očkaja na vohľady k jeho krásnej dcére.

Tento pozrel na záletníka trocha krivým okom, ale neskôr sa uspokojil tým, že hradný je jedon z najhlavnejších úradníkov rytiera a čo taký bude sa vedieť poriadne a slušne chovať. Nehovoril mu nič.

Hradný býval častým hosťom na Lazovskom hrade a domáci pán bol k nemu dosť prívetivým. Keď raz však zastihol hradného v drzom chovaní sa oproti svojej dcére, očul vymyslené táraniny, ktoré jej čo poklony a vyznanie lásky predkladal, a keď dievča vykriklo, čo ju chcel násilne bozkať, vtedy lapil drzého dotieravca, hodil si ho na pleco, vyniesol ho von a prehodil ho cez vysokú ohradu ako hnilé jablko.

Chudák padol do žíhlavy i tŕnia na skale, celý sa dokaličil a stávku prehral.

Od tých čias chránil sa každý ísť do lazovského hradu na vohľady.

*

Na slovenské kraje zaľahly ťažké časy. Divý nepriateľ vtrhol na Slovensko, plienil a raboval všade, kam vkročil. Aj rytierov hrad na Zubáckej skale zaujal a sám rytier, bojac sa o svoj život, sadol na koňa a jachal preč zo svojho hradu.

Kam mal však namieriť? Kam sa mohol obrátiť? Do tmavých, hustých lesov ísť sa bál, tam by nebol vstave obrániť sa pred divou zverou a dediny i súsedné hrady zaplavené boly divým nepriateľom, pred ktorým práve utekal zo svojho hradu.

Pohrúžený v krušné myšlienky, cválal bezúčelne ďalej… Zrazu mu kôň zastal, zpriečil sa, fŕkal a nespokojne na jednom mieste drepčil… To vytrhlo ho z myšlienok, pozrel, čo je toho príčinou a videl, ako silák Očkaj vlečie cez cestu zabitého medveďa.

„No kam, mocný rytieru? Očul som, že máš v hrade plno nepovolaných hosťov. Utekáš azda pred nimi?“

„A ty ich nemáš?“ pýtal sa rytier.

„Ja veru nemám, lebo som ich odrazil. Ako sa mi do dvora tisli, desiatich som hneď jednoho po druhom o zem praštil, len v nich tak heglo a len raz som sa zahnal, už druhým desiatim vyrazil som oštepy z rúk. Na to začali jajkať a s krikom pobrali sa ďalej,“ rozprával Medvediar. Tak prezýval ľud Očkaja, preto, že už toľkých medveďov poškrtil a zmárnil.

„Šťastný človek!,“ zavzdychol rytier.

„Nech sa ti páči, poď ku mne, chceš-li byť v bezpečnosti. Veď oni u teba dlho nebudú. Orabujú ťa a potiahnu ďalej. Potom sa môžeš zase do svojho hradu vrátiť, nemáš to ďaleko,“ volal vľúdne Očkaj rytiera.

Tento pozvanie prijal, vošiel do dvorca, sostúpil s koňa, ktorého mu hostiteľ opatril a zaviedol hosťa do izby. Bola to priestranná jasná miestnosť v príkladnom poriadku a čistote. Stôl ťažký, dubový bol bielym prestieradlom pokrytý a na ňom bol chlieb, soľ a voda. Pri stole stála Medvediarova dcéra, krásna Marienka, ako ľalia a ruža.

„To je moja dcéra,“ riekol Očkaj a hneď dodal: „No, dievča, to je náš vzácny hosť, mocný rytier zo Zubáckeho hradu, dones, čo máš v dome a uhosti milého hosťa.“

Marienka sa uklonila a posnášala na stôl jedál a nápojov, že si mohol rytier vybrať, čo mu duša zažiadala.

On však ako Marienku zazrel, zaprísahal sa v duchu, že krajšej dievčiny ešte nevidel, ani s nej oka nespustil a hneď celým srdcom k nej prilnul.

Marienka tiež záľubným okom pozerala na rytiera, lebo bol mladý, driečny a bohatý.

Očkaj vychádzaval často do hôr poľovať a rytier s Marienkou bývali sami doma. On jej pomáhal pri každej práci a rozprával jej pri tom čarovné báje lásky, ktorými si ju tak získal, že k nemu prilnula tiež celým srdcom a celou dušou.

Vzájomná láska týchto dvoch mladých ľudí prekvitala dlhší čas blahom a šťastím. Raz však vrátil sa Očkaj skôr z poľovky; ako inokedy a prekvapil zaľúbený párik v najlepšom laskaní…

Preľaknutá dievčina vykríkla a odbehla, nuž a rytier stál ako obarený. Očkaj svraštil čelo, zaťal zuby a chcel sa vrhnúť ma rytiera, lež premohol sa, bojujúc sám so sebou. Po chvíľke riekol temným hlasom: „U nás hovorí sa: Hosť do domu, Boh do domu. Ja som ťa, mocný rytieru, prijal čo hosťa do svojho domu, ale ty špatne splácaš moju pohostinnosť… Nepriateľ už opustil tvoj hrad, tvoja zástava už niekoľko dní veje na jeho veži. Všetko tvoje služobníctvo ťa s radosťou očakáva…“

Rytier nepovedal ani slova, sadol na koňa a odjachal na svoj hrad.

Krásna Marienka pozerala oblôčikom za ním a bôľne plakala…

*

Prišla zima. Napadalo snehu a rieky, potôčky i bariny zatiahly sa lesklým ľadom. Vyzeralo to v horách i teraz tak krásne, ako v horách v začarovanom kraji báječnej povesti.

Marienka, ktorá minulé zimy vedela sa tak kochať v pôvabných krásach prírody, si ich tohoto roku ani nevšimnula. Zadumená sedávala pri obloku, hľadiac v stranu, na ktorej Zubácky hrad leží a horké slzy sklamania i bôľu zalievaly jej oči… Jej líčka obledly, oči tratily lesk a jej postava tratila pôvab. Marienka vädla ako ruža, ktorej červík podožiera koreň. Trápila sa dňom i mocou nad nevernosťou rytierovou.

„Prečo ma oklamal, prečo ma zanechal, prečo ma, nešťastnú, opustil?“ bedákala neprestajne. „A či niet pomoci ani od ľudí ani od Boha?“ V tom jej napadlo, že stará Habžuda, baba vševedela, by jej azda vedela dačo poradiť. Raz, keď nebolo otca doma, poslala si Marienka pre ňu…

Habžuda, stará shrbená, bezzubá baba, opierajúc sa o uzlovitý čakan, prišla a radila, aby Marienka na jar utrhla kopytník a dala ho vlastnoručne rytierovi, ktorý ju už potom, keď ho od nej prijme, do smrti verne ľúbiť bude a nikdy viac ju neopustí.

Ľahká vec a predsa ťažko ju previesť, veď kdeže ona bude s rytierom, aby mu mohla vlastnoručne oddať tú zelinku?

Rada starej Habžudy zdala sa byť pre ňu bezúčelnou…

A tak sa na veci nič nezmenilo počas celej zimy.

Utrápený otec s duševným smútkom a ťažkým bôľom pozeral na úbohú svoju dcéru a raz riekol: „Pôjdem k nemu a keď nenapraví krivdu a hanbu, ktorú ti spôsobil, zabijem ho.“

„Nie — nie — pre Boha, otče môj drahý, to nerob! Nezabíjaj ho! Zabil by si otca úbohému dieťaťu, ktoré pod srdcom nosím, skôr, než by na svet prišlo, než by ho uvidelo a poznalo.“

Jednoho večera vybral sa Očkaj do hradu k rytierovi. Hrad bol bohato ovenčený, zástavami vyzdobený a celý osvetlený. Z hradu rozliehala sa veselá hudba.

Čo je to tu? pomyslel si Očkaj a zhamoval krok. Po chvíľke si však pomyslel: „A nech je to, čo chce, keď som sa vybral, už len idem!“

Vošiel do brány a strážca ho veľmi prívetive privítal: „Aá, to nás nadmieru teší, že náš ctený pán sused nás ráčil poctiť svojou vzácnou návštevou.“

„A čo to tu máte? Azda voľajakú slávnosť?,“ pýtal sa Očkaj.

„Náš pán sa žení. O krátky čas budú oddavky.“

Očkaj zmeravel, ako by doň hrom udrel, trasúc sa zlosťou, vyšiel na dvor, ponáhľajúc sa do hradu.

Komorník ho nechcel pustiť dnu, ale on sa ho len prstom dotkol a už ležal na zemi. Ostatní sluhovia mu už nehatili vstup, lež zastrašení ukazovali mu ho do svadobnej siene.

Za dlhým, nádherne a bohate pokrytým stolom sedeli rytieri a dámy v skvostných oblekoch, vedľa domáceho pána sedela mladá driečna deva s vencom na hlave.

Vedľa siene bola kaplnka, ožiarená záplavou svetiel a pri oltári čakal kňaz.

Očkaj s hlomozom ražno otvoril dvere, s čapicou na hlave, s holou šabľou v ruke, postavil sa pred hosťov.

„Medvediar!! — Medvediar!“ znelo to zdesene dvoranou.

„Čo tu chceš, drzý bezočivec? Kto ťa volal? Nezvaných hosťov hádžu za dvere. Marš von!!!“ zvolal pán hradu.

„Čože? Ty tak rozprávaš so mnou? Podliak naničhodný! Nežiadam od teba striebra, ani zlata, bo tým ztratenú nevinnosť dievčaťa nenahradíš, ale chcem tvoju krv, alebo napravíš vinu, ktorú si na mojom dieťaťu spáchal!“

„Zabime Medvediara! Zabime ho!“ kričali prítomní rytieri.

Očkaj lapil roh stola, prevrátil ho a iskriacima očima premeral rytierov i zvolal mohútno:

„Zpät! Ani krokom sa hnúť, Bohu prisahám, že každý, kto sa pohne, bude synom smrti!“

„To by bolo pekné, aby sme si toľkí s jedným Medvediarom nedali rady. Hurrá naň!“ zvolal jeden rytier a hnal sa s mečom naň. Ten ale ohnal sa šabľou a hlava odvážlivca gúľala sa po zemi.

„Čo som povedal? Tu to máte. Ja s vami, páni a dámy, nemám nič do činenia, ráčte pokojne odísť, ja si svoju záležitosť s domácim pánom sám vybavím,“ riekol Očkaj a kývnul rukou ku dverám.

Hostia sieň opustili…

Očkaj, držiac domáceho rytiera za ruku, riekol: „Mal som ťa v moci, mohol som ťa zahrdúsiť, však ty dobre vieš, koľkých medveďov som už zaškrtil, ale moja tebou znešťastená dcéra prosila za teba, ona, ktorá sa stala obeťou tvojej ľahkomyseľnosti… Hovor, ako chceš vinu svoju napraviť? Chceš si vziať Marienku za manželku? Chceš byť jej a svojmu dieťaťu otcom, alebo či chceš ísť z tohoto sveta pred súd Najvyššieho? Voľ si!“

„Naber si zlata, koľko chceš. Na dieťa ti budem toľko dávať, žeby si tým nie jedno, ale desať detí vychoval, lež Marienku si za manželku vziať nemôžem, bo viaže ma i prísaha i majetok k inej,“ odvetil rytier a triasol sa na celom tele strachom.

„Že nemôžeš? Neverím, človek veľa môže, keď chce. Keď ti moja dcéra bola dobrá za milenku, musí ti byť dobrá i za ženu. Poď!“ velil Očkaj, ľavou rukou viedol neverného rytiera a v pravej ruke držal šabľu, ktorou si cestu kliesnil, srážajúc všetko, čo sa mu v cestu a v odpor kládlo. Tak zabil desiatich, kým sa z hradu dostal. Keď už bol vonku, prehodil si rytiera cez plece ako vreco pilín a zaniesol si ho do svojho hradu. Bránu zamkol a dvoch strážnych psov pustil s reťaze.

Rytier akoby bez vedomia ležal v hosťovskej izbe lazovského hradu, kde ho Očkaj uviedol, celú noc a celý deň trápený duševným rozruchom. Jedla sa ani nedotkol.

Druhú noc spal pokojnejšie. Ráno sa prebudil o veľa čerstvejší. Ako tak premýšľa o prekonaných udalostiach, začul nárek ženský, poznal hlas Marienkin a o chvíľu na to čuje slabučký plač dieťaťa.

Toto ho elektrizovalo, schopil sa s postele, obliekol sa a bežal do izby, kde Marienka ležala.

Táto keď ho zazrela, vzťahovala proti nemu svoje snehobiele ruky… On ju vrelo bozkával a na srdce vinul. Ona mu ukázala pekného synčoka, ktorého on na ruky vzal a srdečne ľúbal.

Očkaj nepozorovane hľadel na toto tiché rodinné šťastie a bol rád, že rytiera cestou nezaškrtil…

*

Do našich hôr prilietlo usmiate veselé jaro. Všade plno sviežej vône, všade plno spevu vtákov i mládeže. Rúbane, stráne, háje a lúky plné sú kvetov. Tak krásne a milo je v čarovnej prírode.

Očkaj chodieval každodenne do lesa. Rytierovi bolo krušno v malom hniezde Medvediara, spoločnosť Marienkina mu nepostačuje a bavenie sa s dieťaťom ztratilo svoju pútavosť — zovšednelo. Prichodí si ako väzeň a stále premýšľal, jakoby sa mohol dostať von. Konečne prehovoril Marienku, že prekvapia otca, keď odíde do lesa, oni pôjdu do Zubáckeho hradu, tam všetko k veseliu pripravia a zrazu ho na veselie pozvú.

Marienka nič zlého netušiac, nechala sa nahovoriť.

Sotvaže odišiel otec do lesa, Marienka uviazala psa, vzala dieťa a išli.

Rytier neviedol však Marienku cestou, ale zabočil do hustého krovia a keď už boli dosť ďaleko, vznikla v ňom diabolská myšlienka: sprostiť sa Marienky, zbaviť sa ženy a tak pomstiť sa na Medvediarovi za hanbu, do ktorej ho pred celým okolitým rytierstvom tento uviedol. Vytiahol meč a kázal Marienke, žeby kľakla. Táto preľaknutá prosila o milosť, ale prosba jej nepomohla. Úbohá si zúfala a v duchu nariekala: „Neľúbi ma — nuž načo žiť…“ V tom jej napadla rada starej Habžudy, utrhla kopytník a podá ho mužovi: „Keďže musím zomrieť, nuž túto zelinku vezmi si odo mňa na pamiatku.“

„Dobre, zasadím ti ju na hrob,“ odvrkol rytier.

„Poď, synček môj zlatý, ešte poslednýkrát ti dá mamička tvoja papať.“ Dala dieťa k prsiam a rytier zbadal na jej obnažených prsiach zlatý krížik na červenej šnôročke.

To ho zarazilo. Spomenul si, že i jeho nebohá matka mávala takýto krížik na prsiach, s ktorým sa on rád bavieval. To taký hlboký dojem naň urobilo, že mu zbraň vypadla z ruky, on kľakol pred ňu, prosil ju, aby mu odpustila, že to bola len zkúška poslušnosti. Prisahal jej, že len ju a žiadnu inú ženu nebude milovať, že len pre ňu a pre svoje dieťa bude žiť.

Marienka plakala od radosti a túlila sa s láskou k nemu.

On vzal dieťa na ruky, nesúc ho, viedol Marienku do svojho hradu.

Očkaj, príduc pred večerom domov a najdúc prázdny dom, veľmi sa nazlostil…

Hneď vzal šabľu a začal ju brúsiť, chcejúc ísť do hradu poriadok robiť.

V tom začali psi silno brechať. Ide pozreť, kto to prišiel a vidí pred bránou četné posolstvo hradných pánov na koňoch. Dľa farby šiat poznal, že je to družina rytiera zo Zubáckeho hradu.

Otvoril bránu a hlavný vodca rytierov sostúpil s koňa, pozdravil úctive a slušným spôsobom žiadal domáceho, žeby sadol na dovedeného koňa a išiel na sobáš zubáckeho pána a svojej dcéry.

Slzy radosti zalialy mu oči. Hneď sa schystal, sadol na koňa a cvalom hnal sa do súsedného hradu.

Hrad bol ešte bohatšie okrášlený, lepšie ozdobený a osvetlený ako predtým.

Keď sa Očkaj ku bráne blížil, zástavami ma vežiach sa mu klaňaly a trúbiac oznámili jeho príchod. Vo veľkej sieni mal to najlepšie miesto vybrané, hneď pri Marienke, ktorá bola v nádherných bielych šatoch, zlatom vyšívaných, s vencom ma hlave, ako panna, preto, že synka porodila. Tento tam tiež bol v zlatotkanom rúchu.

V kapli zažali svetlá a kňaz previedol slávnostný obrad.

Šťastný otec srdečne objímal a bozkával ešte šťastnejšie svoje deti.

Veselie trvalo celého štvrť roka.

*

Zubácka i Lazovská skala ešte stojí, ale o hradoch niet na nich už ani stopy. Zub času zdrvil každú pamiatku po nich.

Áno aj tí, ktorí mi toto ako malému chlapcovi rozprávali, zaiste už v tmavých hroboch stleli na prach… no, ich pamiatka oživená je touto povesťou.