Posledná ruža a iné rozprávky

Miloš Lietovský vrátil sa konečne čo ruský legionár zo svetovej vojny, keď sme už poldruha roka požívali slobodu.

S radosťou pospiechal domov ku svojej starej matke, ktorá žila z penzie po nebohom otcovi, a ku svojej snúbenici, Miline Drienovičovej, s ktorou sa bol pred narukovaním zasnúbil. Milovali sa čistou, vrúcnou, nezištnou láskou, ako dvaja holubi a boli vo svojej láske tak šťastní, že im to celý mladý svet závidel.

Zrazu vypukla svetová vojna a rozrušila krásne šťastie mladej lásky. Nastalo horké lúčenie… žiaľ… slzy…

Prešlo šesť trapných rokov, v ktorých zúrila svetová válka celým besom a úbohá matka i Milina viackrát oplakaly Miloša čo ztrateného, keď celé týždne, ba mesiace o ňom žiadnej zvesti nemaly.

„Teraz ich prekvapím — budeže to radosť. Ba čo len povedia? Ako ma privíta moja milovaná Milina? Bude zaiste radosťou plakať… Možno ma už aj za mrtvého držia, keď som už takmer dva roky nepísal. Či mi len uznajú, že mi nebolo možno písať? Či mi Milinka uverí, že som neprestajne na ňu myslel, že mi ona čo spasný majak svietila v búrke divých bojov? Či mi uverí, že za ňou zmieram láskou? — No, ešte niekoľko krokov a všetko sa objasní a zabudne v sladkom objatí vrelej lásky…“

*

Vošiel do skromného bytu matky, ten mu bol blíže.

Radosť neslýchaná rozliehala sa malou skromnou izbietkou, úbohá vyslovovala neprestajne meno drahého syna a ďalšie slová nepripustily slzy radosti… Privítanie toto opísať nemožno.

„A čo Milinka? Je zdravá? — Ako sa má?“

Matka sa zarazila — a váha s odpoveďou.

„Ako sa jej vodí?“

„Dobre, syn môj!“ odvetila vážno.

„Je ešte u tety?“

„Nie!“

„A kde je?“

„U Pána Boha… zomrela… práve sme ju pochovali.“

„Čože vravíte, že zomrela? To nemožnosť! To je nesmysel!… Mamičko drahá, nežartujte! To je nebezpečný žart, ktorý by mohol človeka život stáť. To iste ona, veselá veverica, tak nastrojila… Ha-ha-ha, mňa nedostaneš na lep,“ zasmial sa veselo.

„Nie, syn môj drahý, nežartujem. Mysleli sme, že si už mrtvý, keď sme takmer dva roky žiadnej zvesti o tebe nedostali a ona, chudera, žiaľom za tebou zomrela… utrápila sa… Jej posledné slovo bolo tvoje meno, jej posledný vzdych patril tebe… A ja zatlačila tie jej krásne čierne oči, bozkala miesto teba jej zosinalé ústa a prežehnajúc ju, odobrala som sa s krvácajúcim srdcom od anjelskej bytosti, ktorá mi mala byť potechou a úľavou v mojej starobe… Keď ruže kvitly, zvadla tá najkrajšia ruža, no obsypaná nimi pošla na druhý svet večného jara…“

„Matko! — Mamičko!“ zkríkol zdeseno a kŕčovite chopil matku do objatia, šeptajúc zúfale: „O, Bože! — — O, Bože!“

„Utíš sa, syn môj! Upokoj sa, holúbok môj drahý, upokoj sa, je to vôľa božia,“ tešila ho matka, hladkajúc mu belavé vlasy.

„Je to božia vôľa… A čože som zlého urobil, čím som sa proti Bohu prehrešil, že ma takto trestal?“ zúfale zvolal a lapiac si hlavu, hľadel meravo do kúta na jedno miesto.

Matka starostlivo pozerala naň a v duchu prosila Boha, že by mu poprial sĺz, ktorými by uľaviť mohol ubolenému srdcu.

*

Je večer. Už sa stmelo. Do okien kukajú hviezdičky a on ešte vždy nepohnute sedí a do kúta izby na jedno miesto hľadí…

Matka mu núka večeru, ďakuje, nechce. Prihovára sa mu, neodpovedá. Modlí sa zaň…

V celej izbietke akási stiesnenosť, nevoľnosť.

Miloš sa zrazu schytí a ide von… Matka sa potešila, že ide do prírody, von, možno príde medzi známych, ktorí ho rozveselia a na iné myšlienky privedú.

*

Bolo nočné ticho. Mesiac rozlieval svoje magické svetlo po celom okolí a tichý vetrík povieval radom košatých líp okolo kostola, ich zožlklé lístie striasal a vzbudzoval šumot, ktorý sa podobal tajnému stonaniu.

V temných vrátach hrobitova zavrzaly závory. Temná postava muža kráčala pomedzi hroby; zrazu zastala u nového rovu, na ktorom je niekoľko sviežich vencov. Kľakol ku hrobu, neskôr sa naň svalil, objímal ho…

„Milinka moja, prečo si ma opustila?

Len deň — jeden deň a bolo by dobre bývalo, ja by som ťa bol ratoval. Moja láska bola by nový život vliala do teba…

Milinka, tak blízko sme a predsa vzdialení, že sa viac nemáme sísť. Že nie? Hoj, áno, sídeme sa tam v tom krásnom, nadhviezdnom nebi, kde večná láska panuje… Tam budeme zasa svoji…“

Ktosi zastonal…

To sa mu akiste len tak zazdalo. Hrobitov je už také miesto, kde každý šuch, každý šepot človeka desí a straší.

No — zasa ston — vzdych, hlboký temný hlas — —

Srdce mu búšilo, divo sa obzeral a počúval.

„Odkiaľ to ide? Kde je čo?“

A zasa silnejší buchot — temné volanie. — Výkriky silnejšie a silnejšie. Zúfalé o pomoc volanie. „Zkadiaľ? Zpod zeme? Azda z hrobu? — Ona? — Áno — ona — volá z hrobu o pomoc — kričí.

Hoj, tí kati, za živa ju pochovali! — Čo robiť? — Vyhrabem ju… Vlastnýma rukama ju vyhrabem. Oslobodím ju!“

Na to jako divý začal pracovať, vence s hrobu odhádzal, hlinu odmetával, rukama odhraboval, volajúc: „Milinka moja… Tu som… Ja som to… Ja ťa vyslobodím, anjelik môj zlatý. O, len sa mi neudus! Ešte chvíľočku!“ A zasa odmetal zem novou silou, až konečne vysilený klesol na zem… počúva…

Ticho je. Stony umlkly…

„Milinka! — Milina!“

Neozvala sa —

Priložil ucho až ku samej zemi, ale nič neočul…

Hrobové ticho zavládlo svätým poľom…

*

Ráno našli desivý obraz na hrobitove. Hrob Miliny Drienovičovej rozrytý, rozhádzaný, s vykopanou dierou až po truhlu, a v nej stál Miloš Lietavský s blbým výrazom tvári, s vytreštenýma očima a zo siných úst vychádzaly krvavé peny a mrazivé slová: „Ona — žije — žije!“

Odviezli ho do blázinca. Lekár teší úbohú matku, že sa časom vylieči a vráti sa zasa do života.