Posledná ruža a iné rozprávky

I

Bolo okolo polnoci. Skoro sme už driemali a cigarety v ústach našich už vyhasly. Asi do desiatej hodiny sme sa, ešte ako-tak bránili. Ale potom to išlo čím ďalej, tým horšie. Nebolo sa tomu čo diviť. Už koľký týždeň, čo sme sa nevyspali. Prví sme vstávali, poslední išli spať. Mimo to sme mali nočné varty. — Nevyspanie po dlhých, obťažných pochodoch, po stálych potýčkach a rozčuleniach je veľmi zlým nepriateľom vojaka.

Náš štrnásty oddiel jágrov bol toho dňa zas na prednej stráži ostatných sborov. Práve sme prekročili hranice Bosny a stáli u „Foče“, kde sme očakávali krvavý tanec.

Stotina, v ktorej som bol dôstojníckym zástupcom, tvorila najprednejšiu stráž. — Každú hodinu odchádzala jedna čata do tmy, aby nás chránila od náhleho prepadnutia. Ostatní vojaci sedeli zatiaľ v plnom vyzbrojení válečnom po kameňoch, dôstojníci ale, majúc rozložený oheň za malým vŕškom, bavili sa medzi sebou. Bolo vidieť na nich, že teplo príjemne pôsobí.

„Tá noc je dlhá,“ nadhodil nadporučík N., a zíval na dôkaz, že je noc pre neho skutočne dlhá.

„Ešte keby nebolo chladno!“ odpovedal poručík V. a prihodil trochu dreva na oheň.

„No, veď sa za chvíľu prejdete a zahrejete,“ zasmial sa stotník P., náš veliteľ. „Páter Kamenár vráti sa za malú chvíľu.“

„Čo len ten, má údy ako zo železa a je na všetko zvyknutý,“ mrzuto sa bránil poručík. „Divím sa, kde sa v tom človekovi berie tá odvaha a hlavne to sebazapieranie.“

„Mnoho asi vytrpel,“ vysvetľoval stotník. „Nechválil sa síce ničím, ale je to z jeho jednania vidieť. Niekedy býva celý zasmušilý, práve ako dnes. Tu je najlepšie nestarať sa oňho. Ináč je dobrý vojak, spoločník, a preto mu len hľaďte vyhovieť.“

Dôstojníci sa zas zamlčali a než mohol niektorý hovor začať, bolo počuť chôdzu blížiacej sa čaty. Za chvíľku vynoril sa zo tmy oddiel jágrov, vedených Kamenárom. Stotník vstal, prijal raport Kamenárov a už sa hlásil poručík V. so svojím oddielom, ubierajúc sa na obchôdzku.

Chvíľu panoval šumot. Prišli jágri, usedali a Kamenár, zastrčiac šabľu do pošvy, usedal k nám. Pozdravil krátko a potom vystrúc ruky nad oheň, ohrieval sa.

Obzeral som si Kamenára so zvedavosťou. Bol známy poručík v celom pluku pod menom „Páter Kamenár“ a tento titul bol dosť oprávnený. Bol Kamenár v treťom roku bohoslovia, keď začala mobilizácia za príčinou obsadenia Bosny a Hercegoviny. Poneváč bol pred vstupom do seminára dôstojníkom, musel teraz nastúpiť vojanskú službu a ako poručík tiahnul so svojím plukom do boja.

Asnáď by nebol nikto vedel, že chodí do bohoslovia, ale Kamenár sa tým netajil. Nie síce, že by to bol rozprával, ale na jeho chovaní sa to ukázalo. Keď bol v službe, choval sa ako dôstojník, akonáhle však bol odpočinok, vytiahol pokojne svoj breviar a modlil sa celkom ticho, nič nedbajúc, že sa mu dôstojníci posmievajú.

Rýchlo si zvykli na to všetci a nechávali Kamenára na pokoji. Ale meno „Páter Kamenár“, ktoré mu niekto náhodile dal, zostalo. Kamenár vedel o tom, ale nehneval sa. Len niekedy sa trpko pousmial a to bola celá jeho odpoveď.

Kamenár bol vysokej postavy, nie chudej, ohorenej tváre, očí iskrných. Fúzy si holil stále, niekedy aj v ležení. Vlasy nosil krátko pristrihnuté a na hlave mal dve jazvy. Jedna jazva bola viac na čele a bola už stará, lebo koža na nej bola lesklá a biela. Druhá bola však červená a viacej na povrchu lebky. Nikto si týchto jaziev nevšímal a Kamenár tiež sa nikdy dosiaľ o nich nikomu nezmienil.

Ináč bol tento muž povahy dobrej, rád pomohol každému a žiadnu radosť nepokazil. Nebol ani samotár, ani rozpustilý a preto nemal snáď ani v celom pluku jediného nepriateľa.

Jeho príchodom oživli u ohňa všetci a hľadeli na neho. Osloviť sme ho nechceli, pamätajúc na vyzvanie stotníka. Ačkoľvek nám nevenoval ani dosť málo pozornosti, predsa sme čakali, že začne sám hovoriť.

Snáď to vyčítal z našich tvárí, lebo sa poobzeral na nás všetkých, usmial sa a trel si ruky.

„Zajtra nebudeme takto sedieť,“ riekol svojím hlbokým basom.

„Prečo myslíte?“ pýtal sa stotník.

„Tuším to,“ povedal krátko. „Ostatne je to vidieť na protejšej strane. Je tam živo, nepriateľ niečo chystá. Bude to pekný deň. Čože, vám je hej, ale ja odtiaľto ďaleko nepôjdem.“

„Aj, aj, snáď sa nebojíte?“ žartoval nadporučík. „Veď sme sa spolu už často vysekali z radov povstaleckých!“

„Nebojím sa, pane nadporučík,“ vážne odpovedal Kamenár, „viem umreť práve tak, ako iný vojak, to však nie je zbabelosť, keď niekto tuší smrť.“

„Tušenie ešte nie je istota,“ hájil sa nadporučík, „a vojak má vždy pevne veriť, že sa z boja zdravý vráti.“

„Načo sa oddávať klamným nádejam, keď nám nepomôžu?“ ticho podotkol Kamenár. „Neverím poverám, ale tušenie ma ešte nikdy nesklamalo. Pozrite na moju hlavu. Mám tam dve jazvy. Miesto nich boly tam niekedy dve rany. Každú som vopred tušil. Zajtra dostanem tretiu, ale tá bude smrteľná. Uvidíte.“

Zamlčal sa, a my s účastenstvom dívali sme sa na jeho hlavu. Tedy tie jazvy nie sú nahodilé. Ako ich dostal? Radi by sme to boli vedeli, ale neopovážili sme sa ho na ne pýtať. Kamenár chvíľu mlčal a hľadel do ohňa. Potom pohnul rukou a sadol si bližšie k ohňu.

„Ej, čo na tom, poviem vám všetko,“ riekol naraz ľahostajne. „Aspoň mi uveríte, a až ma tu nebude, nebude sa aspoň hovoriť o Paterovi Kamenárovi potupno. Ak sa vám páči, počúvajte. Spať beztoho nemôžem, aspoň nám čas ubehne.

Nebol som pôvodne určený do stavu kňazského. Bol som jediným synom zámožného roľníka. Povedali mi, že som dosť nadaný, aby som mohol študovať. Otec ma dal teda na štúdie. Len matka ma chcela mať doma. Snáď by bolo bývalo lepšie, keby sme ju boli počúvali. No, už sa stalo.

Bol som v ôsmej triede, keď ma otec zavolal domov telegraficky, že mi umiera matka. Bol to môj prvý trpký okamžik v mojom živote. Šiel som ešte v noci domov, matku som však zastihol už mrtvú. Zomrela asi hodinu pred mojím príchodom. Trhalo mi to srdce, keď som sa díval na zosinalú tvár matky a v tej chvíli mi čosi šeptalo, že od tohoto okamihu šťastným nebudem. Veľmi som sa nesklamal.

Pochovajúc matku, odišiel som dokončiť štúdie. Otec bol smrťou matky celý zdrtený a prial si, aby som už doma zostal. Toho roku bol som odvedený k vojsku. Keď som prišiel domov, bol otec spokojnejší. Len nariekal, že má mnoho práce, že mu je smutno, a pýtal sa ma, či by nebolo lepšie gazdovstvo dať do prenájmu. Mohol by sa potom vraj presťahovať do Pešti, kde by sme mohli spoločne bývať a kde by som mohol dokončiť svoje štúdie. Riekol som mu, aby robil, čo uzná za vhodné. Pomáhal som mu celé vakácie a keď nastal školný rok, chystal som sa do Pešti, aby som sa oddal štúdiam práva.

Keď som odchádzal z domu na stanicu, stretnul som na konci dediny dievča po mestsky vyfintené, ktoré si ma drzo prehliadalo. Bolo pekné a tvár jeho svedčila, že už nemá toho studu, ktorý mladé dievča dievčaťom robí. Pýtal som sa slúžky, ktorá mi na nádražie niesla batožinu, kto je to, dozvedel som sa, že je to dcéra chudobného sedliaka. Slúžila v Pešti a prišla domov na návštevu. Slúžka urobila o nej veľmi posmešnú poznámku, ktorá ma utvrdila v presvedčení, že je to dievča povesti pochybnej. Tento rok chcel som si odbaviť vojenskú službu a išiel som rovno do kasárne.

Prvý čas na vojne bol dosť krutý. Nepoznal som život vojenský a preto som túžil po ukončení vojenského roku. Otec mi zprvu písal, posielal mi podporu a počínal si vôbec ako inokedy.

Ale naraz stávaly sa jeho dopisy stručnejšie, chladnejšie. Márne som pátral po príčine, až konečne sa sama objavila.

V jednom zo svojich dopisov počal si otec nenápadne sťažovať na mnoho práce, na nedostatok dozoru v hospodárstve. O prenájmu statku sa už ani nezmienil. Mal som práve mnoho práce, že som mu nemohol odpovedať a tu bol som prekvapený novým listom otcovým, v ktorom mi krátko, ale určito sdeľoval, že sa ožení. Meno nevestino mi nesdelil, ale ja, bárs som ešte ani nič netušil, zľakol som sa tejto zprávy.

Bol som tiež zvaný na svatbu, ale neišiel som. Ohováral som otca u seba, že si nemôže ináč počínať, nebolo mi ale možno, aby som bol prítomný obradu, pri ktorom by som videl pri otcovom boku niekoho iného, ako matku. Písal som teda otcovi, aby urobil ako sa mu páči a aby mi odpustil, že sa nemôžem dostaviť na svatbu.

Keď mi otec v nasledujúcom dopise sdelil meno mojej druhej matky, bol som priamo ohromený. Bola to tá istá, ktorú som videl pri svojom odchode z domova a ktorá hneď tedy vzbudila môj odpor. Ako som sa neskoro dozvedel, vedela táto biedna ženská využiť svojej krásy a už vrodenej prehnanosti naproti môjmu otcovi. Sama si nadchádzala môjho otca, jemu sa vtierala — až ho zaslepila. Ten si myslel, že mu bude vďačná, že sa bude o neho a hospodárstvo starať a svoje šťastie všetkým dobrým odplácať.

Ako sa zmýlil — úbohý! Mne sa síce neponosoval, keď mi však písal, aby som prišiel na prázdniny domov, vanula z jeho listu akási ťažkomyseľnosť, až som sa poľakal. Ačkoľvek som pôvodne nemal v úmysle domov ísť, aby som sa nestretnul s macochou, odhodlal som sa predsa. Složil som zkúšky, zariadil si všetko a uháňal som k domovu.

Vo vlaku zmocnila sa ma akási tieseň, ktorej som nikdy predtým nezažil. Zdalo sa mi, že idem v ústrety nebezpečenstvu, a možno, by som sa bol vrátil, keby som si nebol spomenul na otca.

Na nádraží ma čakal otec. Zostarnul za ten rok očividno. Javil opravdovú radosť, že ma vidí. Mne sa hneď uľahčilo. Čakal som, že začne hovoriť o svojom stave, ale nezmienil sa o ničom ani slovom. Ja som sa tiež nechcel dotknúť tohoto predmetu a tak sme sa dostali až domov.

Bol som zvedavý, ako sa macocha zachová voči mne. Myslel som, že sa bude ostýchať predo mnou; zato ma prekvapila svojou drzosťou. Ani ma temer neprivítala a chovala sa tak, ako by som ani doma nebol. Počínala si pánovito a sprosto a videl som hneď, že otca úplne ovláda. V hospodárstve bol hrozný neporiadok, zato však chodila macocha oblečená ako nejaká veľkomestská dáma.

K vôli otcovi som potlačil svoj hnev, ktorý hrozil vzkypieť každú minutu a mal som sa len okolo otca. Len s ním som chodil po poliach. Macocha chodila na samé prechádzky a hospodáriť a variť maly slúžky.

Až posiaľ nepovedal som otcovi nič. Hanbil som sa a bolo mi ho ľúto, že je nešťastný, nešťastia však tajil v prsiach svojich.

Stalo sa asi za štrnásťdňového pobytu môjho doma — vypravoval poručík Kamenár — že mi odkázal strýko, ktorý mal v súsednej dedine gazdovstvo, aby som ho navštívil. Jeho pozvanie som prijal a raz po obede som povedal otcovi, že sa pozrem na chvíľu k strýkovi. Nezdržoval ma, len žiadal, aby som sa skoro vrátil. Sľúbil som, že prídem na druhý deň a vydal som sa radostne na cestu. Bolo mi hneď voľnejšie, keď som vyšiel a cítil som akúsi väčšiu samostatnosť, ako inokedy. Len chvíľami zachvievala so mnou tá zvláštna tieseň, ktorá sa objavila po prvý raz za mojej cesty k domovu.

Vonku bolo krásne. Nebolo moc teplo a celá príroda kúpala sa v príjemnom teple slnečnom. Na poli pracovali o závod, aj otcova čeliadka bola na poli. Macocha bola na prechádzke ako obyčajne; kde, nikto nevedel.

Aby som si cestu zpríjemnil, zašiel som si k lesu. Poznal som les krížom-krážom ešte za svojich chlapeckých a študentských rokov a túžil som chvíľu blúdiť pod zelenou klenbou sviežich stromov. Inokedy som si v lese spieval, teraz mi však nebolo do spevu. Staré spomienky vo mne oživly a keď som si predstavil k tomu prítomnosť, bolo mi nevýslovne úzko.

Šiel som voľno, nedbajúc cesty, a Boh vie sám, kde by som bol došiel, keby ma nebol smiech a hovor zo zamyslenia vytrhol. Zastavil som sa a načúval. Počul som hovor, nemohol som ho ale rozumeť. Hovor a smiech sa blížil a ja, počujúc tento, hneď som si myslel, že je to smiech mojej macochy.

„Ale, dovoľte, nemáte cigarety? Chce sa mi fajčiť!“

Až dosiaľ počúvali sme ho pozorne. Vravel ticho, úsečno, a len niekedy zacukala tvár jeho, ako by tajný hnev v ňom lomcoval.

Na jeho otázku podávali sme mu všetci svoje zásoby cigár a cigariet. Vzal si od stotníka, zapálil si a chvíľu hľadel ma unikajúci dym. Mlčali sme, prajúc mu oddychu, ačkoľvek sme si priali, aby už rozprával ďalej.

„Ale k veci!“ začal zase, ale už hlasom neistým, chvejúcim. „Nevedel som, čo si mám počať a napadla ma zbabelá myšlienka, skryť sa. Skočil som do húštia a pozoroval. Za chvíľu objavil sa medzi stromami muž a žena. V mužovi poznal som slobodného správcu, Nemca, zo súsedného panského dvora, a tá žena bola — moja macocha. Boli spolu asi dobre známi, lebo sa chovali jeden k druhému nenúteno a dôverno. Čo hovorili, nepamätujem, a čo pamätujem, nebudem opakovať.

Pôda ma pod nohami pálila, cítil som krvelačnosť divého zvera, ale premohol som sa. Chcel som ich nechať prejsť a potom sa vrátiť domov. Dozaista by žena tá nebola viac prekročila prah domu otcovského.

Ale skorej, ako prešli, zastavili sa. Správca objal moju nevlastnú matku, bozkal ju a ona jeho. Teraz som sa už nezdržal, vyskočil som a než sa mohol spamatovať, dal som mu zaucho.

„Sketa,“ povedal som mu nie príliš zdvorilo, „nie si hodný toho zaucha.“

Macochy som si ani nevšimnul. Zbledla pri mojom objavení sa, hneď však dostala duchaprítomnosť a drzo sa na mňa usmiala. Správca nevedel, čo si má počať. Zľaknul sa, ale smiechom macochiným dostal odvahu a počal sa na mňa sápať.

„To mi draho zaplatíte,“ kričal zlostne. „Ste vraj dôstojník, dáte mi teda satisfakciu.“

„Kedy a jako chcete,“ povedal som pokojno.

„Hneď pošlem pre šable.“

„Rozbehol sa z lesa k poľu, na ktorom panská čeliadka pracovala. Macocha kráčala pokojno za ním, stále sa smejúc. Veru, v takomto okamžiku sa môže človek snadno stať vrahom.

V pol hodine bol tu správca so šabľami. Ja som sa zatiaľ prechádzal a vidiac ho, šiel som mu naproti. Bez slova som mu vzal jednu šabľu a šiel som s ním na čistinu. Nebili sme sa dľa pravidiel, ale ako dvaja ľudia, ktorí chcú zabiť jeden druhého. Správca bol úskočnejší, ako ja. Ucítil som naraz prenikavú bolesť na čele a šabľa mi z ruky vypadla. Dovrávoral som sa ku jednomu pni a tu šatkou utieral a zadržoval som si krv. Správca, vidiac moju krvou zaliatu tvár, myslel si, že mám dosť. Sobral šable a rýchlo zmiznul. Ja som sa na okamžik spamätoval. Rana bola síce veľká, ale nie nebezpečná. Domov som nechcel ísť, ale kvapno som šiel k strýkovi.

Tu sa ma naľakali a poslali rýchlo pre doktora. Bolo mi skutočne dosť zle, lebo som ztratil mnoho krvi. Doktor prišiel, zašil mi ranu a rozkázal ticho ležať.

Sotva mi bolo trochu lepšie, písal som otcovi. Vedel som, poneváč sa za mnou nesháňal, že vie o všetkom. Macocha ho dľa svojej vôle o všetkom poučila. Bol on hračkou v rukách macochiných. Sdelil som otcovi, že domov viac neprídem, a zároveň som mu napísal, aby mi moje veci poslal do seminára, kam som sa odhodlal vstúpiť.

Otec mi veci poslal, nepripísal však ani riadka. Šiel som do seminára, bárs som nikdy necítil chuti k povolaniu kňazskému. Našiel som v tichých stenách seminára vnútornú spokojnosť, zachránil som sa tam pred zúfalstvom.

O domove som nič nevedel, nechcel som vedieť. Zakázal som strýkovi, aby mi o domove niečo písal.

Asi týždeň pred tým, ako mi došiel rozkaz nastúpiť vojenskú službu, dostal som od strýka list, v ktorom mi predsa niečo písal o domove. Písal mi, že práve v ten deň odvážajú otca na cintorín a majetok jeho že je cestou verejnej licitácie predaný, aby mohly byť dlhy zaplatené. Macocha zmizla z dediny do sveta a ja som prestal mať svoj domov.“

Kamenár sa odmlčal a bolestný vzdych sa mu vydral z pŕs.

„To je, pánovia, rozprávka k mojej prvej jazve. Ako vidíte, je málo veselá.“

Neviem, či by sme, nebyť vojakmi, neboli zaslzeli. Sám stotník, muž šedivý, podozrive si odkašľal a hlavu v inú stranu obrátiac, tlumil pohnutie.

„Druhá jazva nemá takú divnú minulosť,“ ozval sa naraz Kamenár ostrým hlasom. „Ako vidíte, nie je stará. Dostal som ju nedávno a preto som sa na pochode za vami do Bosny týždeň oneskoril. Šiel som do Záhrebu, kde som bol s inými rezervistami k pluku pridelený. Záložníci dostávali až v Záhrebu potrebnú válečnú výzbroj. Bol som prítomný, keď boly veci zo skladišťa rozdeľované. Boli to sami Slovania, samá naša krv. Okolo nich chodil akýsi maďarský poručík, stále kľajúc a nadávajúc im.

Mlčal som dlho, naraz ale poručík ten opovážil sa niektorého z týchto kopnúť. Skočil som k nemu, strčil som ho a povedal mu niekoľko slov, pre ktoré ma vyzval na súboj. Mal som druhý súboj za môjho života a tiež nešťastný. Seknul ma do hlavy a ja som za týždeň ležal v nemocnici.

Keď som sa blížil k Záhrebu, opakoval sa vo mne pocit úzkosti a tušenia, ako prvý raz. Nesklamal ma. A dnes celý deň zachvieva mnou zase. Aká pomoc! Nebojím sa ničoho. Dovolíte však, pánovia, aby som mal chvíľu pokoj. Som bohoslovec a nesmiem zanedbávať svoje povinnosti.“

Potom siahol za kabát a vytiahol si breviár. Otvoriac ho, modlil sa hodinky za mrtvých.

Modlil sa sám za seba.

II

Ráno ešte za svitania začal sa okolo Foče krvavý tanec. Predné stráže boly v ohni, my sme išli za nimi za východu slnka.

Bol to parný deň. Nepriateľ, odvážny ako blesk a ostražitý ako had, vrhnul sa do našich, tu z predku, tu so strany, a narobiac mám škodu, cúval bleskurýchle nazad. Za úkryt mu slúžil skalnatý kopec.

Okolo deviatej hodiny dorazily posily a zatrúbily k útoku. O obnaženými bodákmi, za dážďu guliek drali sme sa hore. Bol to jeden z najhroznejších okamihov môjho života. Každú chvíľu padol niektorý z čaty. Boli by sme sa mohli dobre ukryť za balvanmi a odtiaľ strieľať, ale rozkaz znel určito: „Stále vpred!“

Boli sme temer na vrchu, keď zrak môj zaletel k čate Kamenárovej, ktorá bola hneď pri mojej. Poručík vyskočil práve na skalu a majúc šabľu vysoko vztýčenú, vyrazil zo seba zvučné hurráh!

V tom však sa zapotácal a padol dole. Zabudol som na opatrnosť a vrhol som sa k nemu. Krv mu striekala z pŕs a zrak jeho sa kalil.

Vidiac ma, usmial sa. Kľakol som k nemu.

„De profundis clamavi ad Te Domine“ — z hlbokosti volal som k Tebe, Hospodine — zajachtal chraptivým hlasom.

Potom sa chytil za prsia, v krku mu zachrčalo, ticho sa natiahol. Bol mrtvý. —

Leží u Foče. Snáď každého tam pochovaného spomína niekto, na neho však nikto. Aspoň nech je toto spomienka na neho!