E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ladislav Nádaši-Jégé:
Svätopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov


 

7

Rastislav nemohol trpieť v svojej krajine nepriateľa, keď mienil sa pustiť s Nemcami do boja na život a smrť, a preto sa odhodlal najprv pokoriť a odstrániť neposlušného Svätopluka. Zozbieral hodne svojich a najal i mnoho cudzích, najmä okolitých Slovenov a Nemcov, ako i ešte vtedy nie úplne vykynožených Avarov,[41] a tiahol proti Nitre. Jeho telesná stráž pozostávala najviac z cudzincov, nerozumejúcich reči jeho poddaných a zmýšľajúcich inakšie, ako zmýšľali títo. Takýmto spôsobom mal v nich spoľahlivejší nástroj svojej vôle ako vo svojich Slovenoch, ktorých nespoľahlivosť dokazoval najlepšie jeho synovec.

Ľudovít, syn nemeckého kráľa, rýchlo sa vyrovnal s otcom a proti Nemcom povstavší Srbi, Česi, Lužičania boli tiež pokorení, a tak Rastislav vôbec prestal teraz myslieť na ťaženie proti nim. Ale Svätopluka musel a chcel odstrániť, keďže potreboval oddanejšieho pomocníka ako jeho vlastná krv.

Svätopluk vedel skrze svojich ľudí na dvore velehradskom o všetkých zámeroch Rastislava. V otvorenej bitke sa s ním ešte merať nemohol, a tak mu nezostalo iné ako zbaviť sa ho ľsťou.

Rastislav nazbieral vojska pod zámienkou, že pôjde proti Nemcom, a namiesto proti nim vrhol sa, ako si myslel, na nič netušiaceho Svätopluka. Jeho sbory šli rôznymi smermi proti Nitre, on sám vytrhol z Devína s nepatrnou jazdou, nádejac sa, že sa už prvého dňa zíde s hlavným sborom.

Toho dňa ráno vstal zdravý a veselý. Dávno sa tak dobre necítil. Vôbec bol Rastislav človek, ktorého rozhodovanie a rozmýšľanie omnoho nepríjemnejšie rozčuľovalo ako uskutočňovanie už ustáleného zámeru. Bola včasná jar a slnce príjemne hrialo, všetko sa začalo zelenať, blýskajúc dúhovo na ešte pozamŕzanej vode v mlákach a jarkoch.

Rastislav pochodoval so svojím sprievodom, pozostávajúcim z niekoľkých veľmožov a nie viac ako tristo jazdcov, voskrz Nemcov a Avarov, zhovárajúc sa a žartujúc s vodcami, ktorí sa smiali s chuťou a jeho poznámkach. Mal na hlave čiapku z kožušiny, pod vlčím kožuchom brnenie a niesol sa na krásnom čiernom koni. Medzi veľmožmi niesli dvaja bohatieri zástavy, ktorých vrcholce tvorili veľké zlaté kríže.

— Myslím, že sa na poludnie zídeme s vojskom Bystrovým, — riekol knieža, zdržiavajúc bujne poskakujúceho žrebca.

Popri ňom jazdiaci svätuškársky Brtoš kýval hlavou a odvetil sladkastým hlasom:

— Iste sa zídeme. Ale hoc by to bolo i trochu neskoršie, jednako prídeme skorej na hostinu, ako by nás kňazič čakal. Škoda len, večná škoda, že taký znamenitý mladý človek zašiel na také zlé cesty!

— Chodí po cestách, aké mu ukazuje milenka a nemecký biskup, — zvolal z druhej strany kniežaťa Rokyta, tuhý, tvrdý bojovník s rozjasnenou tvárou.

Rastislav sa zadíval ostro do diaľky:

— Podívajte sa, či sú to nie jazdci na tom kopci naľavo? — spýtal sa, ukazujúc prstom do diaľky.

Veľmoži pozerali v označenom smere. Rokyta po chvíli prisvedčil:

— Áno, na kopci stojí niekoľko jazdcov. Akí sú to jazdci, nerozoznať. Najlepšie by bolo zastať za onými topoľmi a vyslať špehov, aby sme sa presvedčili, akí sú to ľudia a koľko ich je.

Knieža uznal radu za dobrú i kázal vyslať chlapov na výzvedy.

Niekoľko Avarov sa rozbehlo cvalom na ľahkých koňoch smerom ku kopcu. O hodinu sa dvaja vrátili; jeden z nich, čierny, skoro ako murín, s riedkymi fúzmi a bradou, zastal pred Rasticom, zdržiavajúc rozbehaného čierneho koňa. Hovoril lámanou slovenskou rečou:

— Na kopci je zo dvadsať chlapov, neozbrojených bojovne, brnenie nevidno na nich, ani kopije nemajú. Jeden veľký, silný, sediaci na krásnom hnedožltom koni, je kňazič Svätopluk.

Rastic a veľmoži sa zadivili a dali výraz svojmu prekvapeniu a podiveniu:

— A či ty poznáš knieža z Nitry? Ako by ten sem prišiel, pod samý Devín? — spýtal sa Rastic Avara.

— Poznám dobre knieža, držal som mu raz koňa v Devíne. A on ho tiež pozná, — ukázal na svojho druha, prihovoriac sa mu po avarsky. Druhý Avar kývol hlavou, dotvrdzujúc: — Svätopluk, Svätopluk.

Rastic sa obrátil k pánom, ktorí ho obstali v kruhu:

— Tak čo vy na to, páni, poviete? Ten človek niečo zamýšľa.

Rokyta sa zatiaľ vypytoval Avara na ďalšie pomery; či nevideli viac jazdcov ako dvadsiatich, a aká je okolo kopca pôda, či holá, alebo zarastená a čím, či nepobadali niečo podozrivého?

Avar rozpovedal, že kopec je neveľký, nevysoký, obehli ho celý, ale nenašli viac stôp než asi dvadsiatich koní. Pod kopcom tečie dosť hlboko potok, ktorého brehy sú zarastené krovím, teraz holým, takže by bolo vidno za ním ukrytých ľudí. Potok preskúmať išli traja iní jeho druhovia, ktorí sa ešte nevrátili.

Knieža sa na základe tejto zprávy rozhodol, že pošle po sto chlapoch z oboch strán kopca, aby Svätopluka obkľúčili. Rozmýšľal tak so svojimi radcami, že ak ide dobrovoľne k nemu, tak mu obkľúčením neublížia, a keby bol tu na nepriateľských výzvedoch, tak ho zajmú. Keď sa jazdci rozbehli, kryjúc sa podľa možnosti krovinami, stromami a suchým tŕstím, šiel i Rastislav so svojím oddielom napred, lebo nemalo zmyslu sa teraz kryť pred kňazičom, ktorý ich už celkom iste musel zbadať. Zakrátko pribehli tak blízko pod kopec, že rozoznali všetci kňaziča a popri ňom Krozu, Radima a iných jeho županov a vodcov. Svätopluk so svojimi ľuďmi kýval Rastislavovi a jeho sprievodu veselo rukami a čiapkami, ale sa nepohli, aby im išli oproti, čo si knieža tak vysvetľoval, že nechcú ísť rovno dolu z tej strany veľmi strmým kopcom.

Rastislav bol teraz so svojím sprievodom tak blízko Svätopluka a jeho družiny, že sa volaním mohli dorozumieť; i kázal Rokytovi zakričať, aby prišli dolu.

Vtom jeden chlap z družiny Svätoplukovej naraz vytrčil kopiju so zástavou a druhý zatrúbil na roh.

Rastislav si myslel, že je to na privítanie a znak pozdravu, ale sa presvedčil rýchlo a žalostne o svojom omyle, keď sa strhol bojovný krik, dupot koní, volanie na útok, i videli zdesení, že ich jazdci sa ženú divým cvalom ku kopcu, prenasledovaní zo všetkých strán veľkou presilou ozbrojencov peších a na koňoch.

Svätopluk, postaviac sa na svojom koni na samý kraj svahu, zavolal:

— Poddajte sa! Škoda zabíjať vlastných ľudí! Máte štvrť hodiny na rozmýšľanie. Ak dovtedy nezložíte zbraň, pobijeme vás všetkých!

Rastislav si vo veľkom hnevnom rozčúlení trhal bradu, najradšej by sa bol pustil s holým mečom na Svätopluka:

— Ako sa mohol opovážiť prísť pod samý Devín, nám takmer do hrsti! To musí byť zrada! Poďme na nich! Radšej zahyniem, ako padnúť tomu zlosynovi do rúk! — skričal, škrípajúc zubmi. Jeho sprievod však videl beznádejnosť každého odporu. Páni mlčali a pozerali jeden na druhého.

— Daromný by bol náš odpor, milostivý knieža. Nezostane nám, ako sa poddať, — riekol Rokyta.

Rastic osopil sa naň:

— Ty si všetkému vina, ty si sa mal lepšie presvedčiť, či nie sú tí zlosynovia poschovávaní v okolí; akých to mám ľudí okolo seba. Samých zradcov alebo naničhodníkov!

Vojvodovia reptali:

— Knieža sám nariadil obkľúčiť kopec, tým sme vošli do pasce. Keby sme boli ďalej tiahli, neboli by nás obkolesili.

— Všetci ste súhlasili s mojím nariadením, ani jeden nepozdvihol proti nemu hlas. Beda nám v rukách Svätoplukových! Prekliaty zradca!

Brtoš prekrúcal svätuškársky oči:

— To je trest boží, veru trest boží! Malo sa s kňazičom vyjednávať, a nie zákerne naň udrieť. Akože, na milú rodinu, veru trest boží —

Rokyta pozrel naň zúrivo:

— Mlč, lebo ťa prekolem! Rastislav sa utíšil a hodil len rukou:

— No, to je všetko daromné, vošli sme mu ani deti do pasce. Zavolajte naň, že sa mu poddáme, ale len pod tou podmienkou, že nikoho neuväzní, ani nesiahne nikomu na zdravie a život.

Rokyta zavolal kniežaťu podmienky Rastislavove. Svätopluk kývol len hlavou, odvrátil sa od dolu stojacich bez slova a prešiel k svojej družine, s ktorou sa po krátkom rozhovore vzdialil a ani sa viac neobzrel o Rastislava, ktorý vo zvrchovanej miere zronený a rozhorčený čakal, čo sa bude ďalej s ním robiť.

O tri dni neskoršie vyhľadal Svätopluk Rastislava na zámku Krozovom, kde sedel v rozľahlej svetlici pri obloku, do ktorého svietilo teplé jarné slnce. Rastislav hľadel na kopcovitý kraj, ale ho nevidel, lebo bol zabratý do stáleho hútania o svojom stave. Vzdor teplote slnečných lúčov mrazilo ho a vše sa striasol ako človek nemocný na zimnicu.

Svätopluk vošiel zamračene a poklonil sa kniežaťu len ľahkým kývnutím hlavy, vzal si kreslo a sadol si na tri kroky od neho, skrížiac nohy a oprúc sa pohodlne.

Rastislav zvraštil obočie a zvolal naň hnevne:

— Poddaní stoja v mojej prítomnosti, alebo kľačia! Vstaň!

Kňazič sa hnevne pozrel naň, zakýval prstom a riekol pomaly a sekane:

— Nie som už tvojim poddaným, ani nikdy nebudem. Doniesol si túto zem na kraj záhuby, nedáme ti ju vrhnúť do priepasti. Hračky s tvojím panstvom prestali!

Rastislav vyskočil a riekol so slávnostnou vážnosťou:

— Moje bohom a národom mi dané panstvo je hračkou len v očiach zradcov a zákerníkov. Keď tak hovoríš, berieš na seba vinu za všetko nešťastie, ktoré z toho povstane, a trest boží ťa neminie.

Svätopluk mu odvetil so zúrivým opovržením:

— Ja budem vinou nešťastia? Zavinil si ho dosť a teraz ho chceš na mňa uvaliť. Ja mám zradných radcov, so mnou sa zahrávajú zovnútorní a vnútorní nepriatelia, ako sami chcú? Mňa má boh trestať za to, že nemám dňa-noci v práci za náš rod? Kedy som obdržal od teba dobré slovo, kedy si ma pokladal za hodného, aby si mi oznámil svoje úmysly, alebo si všimol moju mienku?… Brtošov si poslúchal a na mňa si hľadel ako na vyvrheľa, poslúchajúc našepkávania zradných podliakov. A komuže záleží viac na udržaní tejto krajiny ako mne? Ty si dnes-zajtra tu, a celú tebou znivočenú zem mám donášať do poriadku!

Vzdor svojej zlobe počas Svätoplukovej reči Rastislav sa utíšil a sadol si zase na svoje kreslo. Miernym hlasom odpovedal:

— Počuj ma, Svätopluk, uznám, že som ti krivdil, ale svedok mi je náš Spasiteľ, že nikdy nie z osobnej zášti. Nesúhlasil som s tvojím pokračovaním a nedôveroval som ti, lebo si s Nemcami priveľmi spletený. Ale mohlo by to byť aj inak. Nahliadam, že nikomu tak nemôže ležať na srdci osud tejto ríše ako mne a tebe. Veď s jej stratou my stratíme všetko! Však krajšej ríše nemôže byť, ako je naša! Počúvaj, čo ti teraz poviem a čo mienim zadržať, ako úfam, na spasenie svojej duše. Podajme si ruky: kráčajme spolu, dovoľ, nech tvoju mladistvú bujarosť a silu vedie moja staršia životná skúsenosť!

Svätopluk zvolal s hnevným odporom:

— Nie, nespriahnem mladú paripu so starým volom!

— Oželieš tieto slová. Viac veríš Nemcom ako mne. Oželieš tieto slová, pamätaj si, čo ti hovorím.

— Tebe, knieža Rastislav, neverím. Teraz, keď ťa mám v moci, ponúkaš sa mi, kým si bol pánom, zdvihol si ozbrojenú ruku proti mne. Iste by si nebol mal milosrdenstva, keby si ma bol dostal do svojej moci. Tvoji radcovia by mi neboli dali milosť. Možno ma aj Nemci oklamú, počítam s tým. Ale však sa im ja odplatím tak, ako sa odplatím i tebe. Mňa dva razy nikto neoklame, ani ty nie, knieža Rastislav!

— Tak čo mieniš so mnou urobiť? — spýtal sa Rastislav hlasom, z ktorého vyznieval hrozivý posmech. — Chceš ma zavraždiť? Robia to dobré deti so svojimi rodičmi a podarení synovci so strýkmi a boh ich za to požehnáva?

— Neboj sa o svoj život: sľúbil som ti, že ťa neuväzním a že ti na tele neublížim. Ale panovať vo Veľkej Morave už nebudeš. Zriekni sa kniežacieho prestolu a choď do kláštora. Však ťa tvoja duša i tak ta ťahá a tvoj biskup ti dá požehnanie k tomuto kroku. Budeš lepším mníchom, ako si bol panovníkom!

Rastislav sa vystrel a položil ruku na prsia:

— Boh ma posadil na kniežací stolec a nikto ma z neho nezoženie, iba On! Kým žijem, budem kniežaťom, neopustím samovoľne miesto, na ktoré ma postavil.

Svätopluk vstal a hľadel ostro na Rastislava:

— Na kniežacom stolci Veľkej Moravy ty už sedieť nebudeš. Dám ti čas na rozmyslenie do pozajtra. O takomto čase zase sa prídem opýtať, ako si sa rozhodol.

Rastislav tiež vstal:

— Všetko rozmýšľanie, všetko odďaľovanie ti nič neosoží; máš ma v moci, môžeš so mnou nakladať, ako ti antikrist vnukne, ale neopovrhnem od boha všemohúceho zverenou mi hodnosťou. Žijem a mriem ako knieža Veľkej Moravy. Mojím nespravodlivým odstránením vezmeš na seba takú ťarchu, ktorá i teba, i tvojich potomkov, ba i tvoj celý národ vtisne do zeme. Môžeš ísť!

Svätopluk hľadel naň chvíľu bez slova; potom odišiel.

Tretieho dňa Svätopluk neprišiel ku Rastislavovi. Dostal zprávu, že Karlmann[42] prepadol jeho zeme, i utekal do Nitry, aby obránil svojich ľudí. Cestou rozvažoval s Krozom a Holešom, ako by mali pokračovať v tejto zmenenej situácii s Rasticom, keď nielenže nedostali podporu od kráľa Ľudovíta, ktorú vykonať bol s celou istotou vzal Wiching na seba, ale Karlmann, syn Ľudovíta, ešte i nepriateľsky napadol jeho kniežatstvo a ho plieni.

Myšlienka pustiť Rastica na slobodu a uviesť ho zase do plnej moci, aby všetko zase tak šlo ako predtým, bola všetkým trom horká ako blen. Boli presvedčení, že to by znamenalo zánik ich ríše. Ale jednako nemali iné východisko, pomoci nebolo odnikde a ak už majú zahynúť, tak sa aspoň budú brániť spolu do smrti. A možno im tak boh pomôže a vysilia nepriateľa natoľko, že pustí ruku z nich. Svätoplukovi a jeho radcom najmä to padalo ťažko na dušu, že budú musieť prezradiť svoje prípravy, kým nie sú úplne vystrojení, následkom čoho bude, že o nich poučení Nemci im ich v budúcnosti prekazia.

Na svojom hrade v Nitre po dohovore so Slavomírom, ktorý bol rozhodným zástancom zhody s Rasticom, ustálil sa, že pustí na slobodu veľké knieža, vyrovná sa s ním a udrú spolu na Nemcov. O tom nepochyboval, že Karlmanna rozbije, ale na celú moc Ľudovítovu nestačila ich sila.

Po rozhovore so Slavomírom šiel na bývanie Holešovo v tej nádeji, že sa zíde s Jarslavou, ktorú našiel v jednej, do záhrady otvorenej, krásne kobercami a vyšívanými plachtami vystrojenej sieni, kde so svojimi spoločnicami vyšívala a zabávala sa veselými rozhovormi a spevom. Pri nej bolo i krásne, silné jej trojročné chlapča, behajúce a výskajúce po izbe.

Jarslava posunkom ruky vyslala svoje spoločnice a keď zostala sama so Svätoplukom, spýtala sa ho, položiac mu ruky na prsia, pričom hľadela naň milým, ľúbezným pohľadom:

— Prečo si taký zachmúrený, môj slávny rytier?

Svätopluk vzdychol a hodil sa na kreslo:

— Vieš, že nás tvoj priateľ Karlmann napadol?

Jarslava zdvihla zadivene obočia:

— Karlmann napadol tvoje zeme?

— Áno, vtedy, keď som úfal, že mi pomôže proti Rasticovi!

— A čo urobíš s Rasticom? — spýtala sa, hľadiac naň, a vzala vyšívanie do rúk.

— Iné mi nezostáva ako ho pustiť a spojiť sa s ním proti Nemcom. Je to ešte najlepšie rozuzlenie, keď som mu sľúbil, že ho neuväzním a na tele mu neublížim. Vyzval som ho, aby sa zriekol kniežacej moci, a on to odmietol, tak čo mám s ním robiť?

Jarslava sa zasmiala:

— Akí ste vy chlapi ťažkopádni. No a je ti to milé, že mu vrátiš slobodu a vládu? Prečo si ho chytil?

— Ako mi je to milé, to práve tak dobre vieš, ako ja sám. Všetko, čo sme od rokov spravili, stane sa daromným.

Svätopluk hľadel zamračene do záhrady.

Chvíľku mlčali. Jarslava pribehla k nemu a zdvihla mu tvár, aby hľadel na ňu. Usmievala sa pritom tak, že kňazičovi sa nikdy nezdala taká nežná a dobrotivá ako teraz:

— Vydaj ho Nemcom. Pokonaj sa s Karlmannom, za Rastica on odtiahne z tvojich zemí a nechajú ti tvoje kniežatstvo. Keď ho vydáš Nemcom, nebudeš ho ani väzniť, ani mu na tele neublížiš. Čo tí urobia s ním, to nie je tvoja vec.

Svätopluk bol touto radou nadmieru prekvapený. Ale ešte väčšmi vzbudil jeho podivenie spôsob, ako to Jarslava povedala. Zdalo sa mu, že vyzerá ako anjel a hovorí ako diabol.

On má oddať svojho vladára a strýka svojim úhlavným nepriateľom! Aká je to neslýchaná zrada! Blyslo v ňom, že jeho dosavádne pokračovanie proti nemu bolo len nevinnou detskou hračkou!

Keď sa po zadivení spamätal, odtisol ženu od seba a skočil na nohy:

— Jarslava, keby som to urobil, všetko, čo je v slovenskom národe dobré, odvráti sa odo mňa. To nemožno urobiť, hoc by to zdanlivo bolo i výhodné. Pomysli si, čo povie a urobí Metod! Prekľaje ma, pobúri proti mne celý národ!

Jarslava sa trochu opovržlivo usmiala:

— Nepoznávam ťa. Nič nie je ľahšie ako zariadiť veci tak, aby sa zdalo, že ho Karlmann sám zajal. Pošli ho s jeho Avarmi a Nemcami na Velehrad ku Metodovi a upovedom Karlmanna, kde a kedy ho má prepadnúť.

Svätopluk sa cítil ako zločinec, lebo rada Jarslavina zabrala jeho dušu. Pozrel na ňu úkosom a odišiel bez slova. Jarslava hľadela za ním pohľadom, v ktorom by nebol našiel nič anjelského, keby sa bol obrátil.

Svätopluk sa pozhováral s Holešom a s Krozom o Jarslavinom návrhu. Slavomíra na tú radu nepovolal.

Karlmann zajal Rastislava. Súdili ho v Rezne[43] Slovania a Nemci a vypovedali naň výrok smrti. Kráľ Ľudovít mu dal „len“ oči vyklať a dal ho zavrieť do kláštora, kde zakrátko zomrel.

Svätoplukovi Nemci nechali Nitrianske kniežatstvo, ostatnú krajinu Rasticovu zaplavili a drancovali, odvláčajúc mladé, práceschopné obyvateľstvo do otroctva.

Aj Metoda dostali do svojej moci a uvrhli ho do väzenia.

Svätopluk, netratiac čas, pripravoval sa na rozhodný boj, keď i na jeho plecia padla ich drviaca ruka.



[41] Avarov — vojensky organizovaný kočovný kmeňový sväz tureckého pôvodu, ktorý vpadol do karpatskej kotliny v polovici VI. storočia. Slovania dostali sa pod ich nadvládu za panovania avarského chána Bojana (558 — 602). Oslobodenie Slovanom priniesol knieža Samo (623 — 658). Keď Karol Veľký, franský kráľ, r. 796 vyvrátil avarskú ríšu, Slovania rozširovali svoje územie i zároveň v záplave slovanského obyvateľstva rozplynul sa aj avarský živel, takže onedlho zmizli po nich všetky stopy.

[42] Karlmann — kráľ východofranskej ríše (828 — 880), najstarší syn Ľudovíta Nemca. Už r. 856 zveril mu otec správu nad kniežatstvom bavorským, no čoskoro (r. 861) začal odboj proti otcovi a spojil sa s Rastislavom. Odboj bol potlačený a Ľudovít zbavil syna údelu. Onedlho sa však zmieril s otcom a spolu viedli boje proti Rastislavovi. Jeho ríšu premenil Ľudovít na franskú provinciu a správu nad ňou zveril grófom Engelschalkovi a Wilhelmovi. Svätopluk svojím bojom a víťazstvom pod Devínom zabezpečil skoro úplnú nezávislosť Veľkej Moravy. Po Ľudovítovej smrti (r. 876) rozdelil si Karlmann s bratmi otcovu ríšu.

[43] súdili ho v Rezne — (Regensburg) meste, ležiacom na pravom brehu Dunaja. R. 788 stalo sa mestom kráľovským.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.