Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dorota Feketeová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 143 | čitateľov |
Bitka pri Devíne sa odohrala v roku osemsto sedemdesiatom. Svätopluk spravoval svoju ríšu do osemsto deväťdesiateho štvrtého a rozšíril jej hranice od strednej Odry skoro po Jadran. Bol slávnym, mocným panovníkom, pred ktorým sa Nemci triasli. Keď roku osemsto deväťdesiateho štvrtého sa rozniesla zvesť o jeho skonaní po ich krajine, vyzváňali od radosti na všetkých zvonoch a spievali hymny vďaky, že boh povolal ich najnebezpečnejšieho nepriateľa.
Svätopluk bol veľkým vladárom v každom ohľade. Postaral sa i kultúrne pozdvihnutie svojho národa, nastavajúc hodne kláštorov, ktoré slúžili nielen službe božej, ale boli i školami a útulkami biednych a nemocných, a niet pochybnosti, že keby bol žil ďalej, bol by Maďarov rozdrvil a z tejto strany oslobodená Veľká Morava by bola vedela vzdorovať i medzi sebou sa stále bijúcim Nemcom. Však aká silná bola už vtedy jeho ríša, dokazuje i to, že jeho synmi roztrhaná sa ešte dvanásť rokov vedela brániť spoločnému náporu Nemcov a Maďarov.
Ale každý skutok nesie v sebe zárodok následkov často omnoho závažnejších, ako bol on sám.
Roku osemsto deväťdesiateho štvrtého, na jar, prišiel na jeho dvor krásny mladý muž, vycibrený v každom vojenskom a dvornom počínaní. Svätoplukovi sa podivne zvidel, chcel ho mať vždy okolo seba a vyznačoval ho pred mnohými, možno ani nie menej zaslúžilými.
Svätopluk bol náruživým poľovníkom. Na jednej honbe utekal sám, aby pristavil divého brava; za ním bežal jeho miláčik. Viac nebolo nablízku nikoho.
Zrazu pocítil ukrutný, bolestný pichľavý úder do chrbta a hodiac ruku mimovoľne naspäť, zachytil kopiju.
— Zabil ma, — zvolal a padol na kolená. Vtom pribehol k nemu mládenec s hnevne spotvorenou tvárou:
— Som syn Holeša a Jarslavy, ktorú si ty zavraždil. To moja odplata!
I utiekol.
Svätoplukovi preblesklo dušou:
— Umriem. Zabíja ma, kto mi bol najmilší — zradne.
Vtom mu um zachádzal temnotou, jeho duša bola na rázcestí oslobodenia od pozemskej ťarchy: zdalo sa mu, že mu jeho žena kýva milou rukou; ale videl, ako zahaľuje hrozný mrak jeho veľkú ríšu s jej pracovným a bojovným ľudom, a videl mnoho — mnoho stôp, zájdených krvou: stôp to jeho vlastných krokov. Videl, že jeho vlastný skutok ho zabíja: dusila ho krv, vyronivšia sa z pŕs Jarslaviných. Ale vtom sa nad temnotou ukázal skvelý jas, ktorý osvetľoval celé jeho nedozerné zeme. Z jasu sa vytvorila postava Metodova a letela veľkou rýchlosťou k nemu. Keď bola pri ňom, zachytil sa jej skvelého plášťa a zvolal:
— Neposlúchal som ťa, hrešil som proti svätej pravde, a preto som doniesol i pri najlepšej vôli len do nešťastia svoj ľud a seba! Svätý apoštol, oroduj za nás!
Metod, svätý apoštol, pozdvihol ruky a urobil nimi široký posunok: zdalo sa mu, že žehná jemu a jeho v mraku diaľky sa tratiacej ríši.
Padol na zem a skonal.
— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam