E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ladislav Nádaši-Jégé:
Svätopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov


 

5

V osemnásty deň po svojom odchode sa Holeš navrátil z Devína. Ani si neoddýchol a utekal ku kniežaťu, ktorý ho zazrel z obloka a kývol mu, aby prišiel k nemu.

— Čo si poskusoval a ako sa ti vodilo? — spýtal sa zaprášeného, uznojeného muža, stojaceho neďaleko neho.

Holeš nenápadne povystieral ustaté údy.

— Veľký knieža je teraz zdravý; je ešte trochu slabý, ale už vládze chodiť a zaujíma sa o všetko. Pravda, o všetko tak, ako mu to ukazuje Kojata, ktorý je vlastne pánom, lebo všetci vplyvnejší kráčajú s ním.

Svätopluk prikročil k obloku a hľadel na rozchádzajúci sa sprievod Holešov. Dupot konských kopýt a hrkot zbraní bolo počuť v sieni, v ktorej sa zhováral.

— Kojata, pravda, odsudzuje náš príchod bez vierozvestov, — povedal knieža, pozerajúc od obloka na Holeša, ktorý s úsmevom porozumel, že Svätopluk schválne hovorí o Kojatovi, a nie o Rasticovi, ktorého považoval za vedľajšiu osobu.

— Rastislav sa mrzel, že knieža už prišiel, a sám, nedodržiac nariadenie; ale tešil sa, že prídu vierozvestovia.

— Viem si to predstaviť, a zase má chvíle, keď sa hnevá, že má s Nemcami nepríjemnosti pre vierozvestov.

— Veru je to tak, najmä keď ho Kojata prehovára, aby si udržal priateľstvo s Nemcami za každú cenu.

— Kojata je Nemcom úplne oddaný?

— Od Radzu som sa dozvedel, že Kojata je Ľudovítovi natoľko oddaný, že celú svoju budúcnosť stavia na jeho priazni; jemu nezáleží nič na Slovenoch, len aby sa sám vyšinul. Chyba je, že s ním idú mnohí podobrotky a mnohých má vo svojej moci. A Rastic medzi svojou slabosťou a nenávisťou nevie si dať rady s Nemcami.

Svätopluk skrížil ramená na prsiach a sadnúc si na kraj obloka, hľadel na zem.

— Sadni si, Holeš, — zvolal a mlčal zase.

Holeš si sadol a oprel si hlavu o dlane a lakte o kolená.

— Ťažko vec rozuzliť, — povedal po dlhom rozmýšľaní Svätopluk.

— Proti Nemcom dnes ani my nič nezmôžeme. Kojata sa im núka úprimne, my by sme hľadali ich blahovoľnosť len preto, aby sme získali čas. Kojata pôjde v poddajnosti ďalej, ako môžeme ísť my, a tak sa spoja s ním oproti nám, a Rastic, vedený Kojatom, spolu s Nemcami sú na nás prisilní: prevládzu nás, skazia nám všetko.

Holeš zdvihol hlavu a riekol, obzerajúc sa po izbe:

— Knieža ako vždy i teraz čisto rozumie svoje postavenie. Musíme s Kojatom prísť na nejaký poriadok. Pokúsil som sa urobiť s ním zhodu.

— Nuž, akú zhodu?

— Nadhodil som mu — keď som kázal Radzovi, aby sa s ním prvej pozhováral — aby sa spojil s nami proti Rasticovi a mohol by dostať Nitru.

Svätopluk ukázal prstom na seba:

— A my — Devín.

Holeš kývol hlavou. Obidvaja zamĺkli zase na chvíľu.

Holeš pristúpil k Svätoplukovi, hľadiac mu do tváre:

— Keby nebolo Kojatu, bolo by všetko omnoho jednoduchšie.

Knieža, sotva otvárajúc ústa, riekol:

— Áno, Rastica by sme možno opanovali my. Hoc je to nie isté. Keď je celkom zdravý, má svoju hlavu: pomalú, ťažko sa rozhodujúcu, ale nepoddajnú, keď sa raz rozhodol. Ale keby Kojata šiel úprimne s nami, alebo keby ho nebolo, dali by sme si s Rasticom možno rady, a keby nebolo Rastica — i s Kojatom.

Holeš si stískal päsť dlaňou a krútil hlavou:

— Kojata je veľmi ctibažný, on pôjde s nami, ak my jeho budeme poslúchať: ináč mu nemožno veriť. Sľúbil som mu, že knieža prehovorím, aby sme šli jeho cestou.

Svätopluk sa zamračil; tvárou mu trhol podivný úsmev, pri ktorom sa zdalo, že trochu zaškúlil:

— Áno, on pôjde svojou cestou, ale — sám.

I schytil sa a prešiel po sieni.

— Pôjdem ja sám na Velehrad. Myslím, že Kojata teraz vo mňa verí a že tak prídem s ním na nejaký poriadok…

Holeš sledoval knieža pohľadom počas jeho chôdze; keď zastal a pozrel naň, neriekol ani slova, len urobil rukou posunok odhodenia.

Svätopluk zaškúlil a usmial sa, podivne roztiahnuc ústa.

Svätopluk hľadel na Rastislava nie bez dojatia. Však mu ďakoval za mnohú dobrotu, a v tú chvíľu mu bolo ľúto muža dobrých zámerov, keď ho nemoc, ktorú si získal na bojištiach, robila menej spôsobným do práce, ako by bol býval, keby bol mal viac šťastia v potýčkach. Veľký knieža sa zdal Svätoplukovi vyšší; bol bledý a jeho dlhá brada bola pretkaná šedivými vláknami.

Rastislav hľadel sprvu na Svätopluka nie bez hnevu, ale keď pobadal jeho nestrojený súcit, zmäkol a jeho nadurený hlas sa mimovoľne stal priateľským.

— Napokon si vykonal, čo si mal vykonať a vierozvestovia prídu. Máš pravdu, že si ušiel, nemohol si sa miešať do vecí, do ktorých ťa nič, — hovoril Svätoplukovi, držiac mu ruku na pleci.

— Tí znamenití bratia prídu zakrátko. Lenže bude pre nich mnoho nesnádze s Nemcami, — mienil knieža.

— Nešťastní Nemci! Do všetkého sa nám pletú. Nemožno sa im nikdy vyplatiť a nemožno nič podujať, aby nepchali do toho prsty.

— Bolo by im po nich tvrdo udrieť, — riekol knieža.

— Bolo by, bolo, ale sme na to prislabí. A teraz to vôbec nie je možné, museli by sme vyčkať príhodnejšie okolnosti. Počúvam od utečencov, že sa Lužičania a Švábi stroja povstať.

Rastislav hľadel spýtavo na Svätopluka.

Knieža nechcel odporovať strýkovi, nuž len kývol hlavou:

— Pravdu máš. Lenže myslel by som, že by sme nemali čakať len na priaznivé pomery, ale sa i doma pripravovať. Naša správa je slabá, moc kniežaťa nedostatočná, naše kmene robia, čo chcú: pánmi v kraji sú kmeti, a nie my.

Rastislav sa namrzel:

— Všetci hovoríte rovnako: Kojata mi hudie, že sme slabí; treba vraj urobiť s Nemcami taký poriadok, aby sme mali od nich pokoj, čím rozumie, aby sme sa im vôbec poddali. Ty tiež spomínaš slabosť a slabosť. Akože urobím z dreva železo? Keď sme slabí, nuž musíme s našou slabosťou počítať a držať sa podľa toho.

Svätopluk sa bavil so svojím krátkym mečom, hľadiac na podlahu, a mlčal. Rastislav zamračene pozeral naň a stíchol tiež. O chvíľu skričal:

— Tak hovor, čo máme urobiť?

Svätopluk ľahko zdvihol hlavu a podotkol:

— Ja svojim kmeňom oblámem rohy; stiahnem ich väčšmi dohromady obručou a urobím županstvá. Župani budú moji ľudia, vymenujem ich ja a nebudú ich voliť kmene. Zmiesim sedem-osem kmeňov do jednej župy.

— Ohohó, — skríkol Rastislav, — to si ty ľahko predstavuješ. Myslíš, že sa ti kmene podrobia? Budeš mať väčšie neporiadky, ako máš. Pichneš do osieho hniezda.

Svätopluk sa vzpriamil, postavil sa pevne pred knieža a zvolal ostrým hlasom:

— Nie, nebudem mať neporiadkov! Už teraz mám na základ tri pevné županstvá; zanedlho všetky moje kmene budú na vôdzke. Ktorý by sa raz sprotivil, ten sa viac nikdy nesprotiví, lebo ho nebude.

Rastislav krútil posmešne hlavou:

— To sú reči muža, ktorý nepozná život a namýšľa si, že zmôže všetko. Však len probuj, prebiješ si hlavu.

Svätopluk neodvetil na poznámku kniežaťa ani slovo a neurobil ani posunok: stál, akoby Rastic nebol nič riekol. Rastislav hľadel naň chvíľu, potom kývol rukou:

— Môžeš teraz odísť; keď ťa budem potrebovať, pošlem po teba.

Keď zostal sám, hľadel von oblokom a zamrmlal:

— Chlapci, aký krásny by bol život, keby sme mohli urobiť všetko, čo považujeme za vhodné. Ako tá voda tečie, tečie bez zaslania, nemajúc prekážky…

Bol teplý podvečer, niekoľko bielych oblakov lenivo menilo svoju podobu na sivobelasom nebi. Svätopluk s Kojatom v jednom člne veslovali rákosím a riedko prerastenou vodou popri brehu Dunaja, poľujúc na divé kačky. Odrazili obďaleč od svojich spoločníkov s úmyslom, aby sa mohli nerušene zhovárať.

Knieža bol pustil veslo a chytiac luk, vystrelil na kačku, vyletevšiu od neho na dostrel, ktorá sa už prestrelená premetávala a padala vo vzduchu. Nápadne krásny a mohutný Kojata ľahučko potisol veslom smerom, kde vták padol do vody. Cítil sa voči Svätoplukovi pánom, mal povedomie, že je nielen telesne silnejší ako on, ale že má omnoho väčšiu moc v rukách ako knieža. Bol o nejakých desať rokov starší od neho a myslel si, že je omnoho skúsenejší a múdrejší. Strach, ktorý ho bol pri odchode Svätopluka do Byzanca pred ním napadol, zmizol dávno z jeho duše; teraz bol presvedčený, že ho on drží v moci a že môže s ním nakladať, ako uzná za dobré.

Svätopluk zručne vychytil prestrelenú kačku veslom z vody a hodil ju do člnka.

— Nuž vidíš, čo chýba takému nemeckému kniežaťu? — riekol Kojata, pokračujúc v začatom rozhovore. — V každom ohľade je svojím pánom. Jediná jeho služba je, že musí so svojím vojskom ísť kráľovi na pomoc, keď treba.

Svätopluk kýval hlavou:

— Pravdu máš. Doma mu nerozkáže nikto. A zase keď je on v pomykove, pomôže mu panovník.

— Prečo sa Rastic drží svojej samostatnosti? Má to nejaký zmysel? Má ten človek rozum? — hovoril Kojata, rozkladajúc náruživo jednou rukou a odchytávajúc ju od vesla.

Svätopluk sa tváril ako človek, ktorý je hlboko presvedčený o pravde počutých slov.

— Veru, veru, máš úplne pravdu. Musí platiť tribút; Nemci sa mu tisnú ani voda do rozsušenej lode, dúchajú mu do každej kaše, — prisviedčal Svätopluk.

— Taký je ani poputnaný, — dotvrdil Kojata, súc spokojný sám so sebou. — Omnoho múdrejšie by urobil, keby sa Ľudovítovi poddal a prijal Veľkú Moravu od neho za léno[38] ako knieža nemeckej ríše.

— Najmä i preto by to bolo rozumné od neho, lebo však i beztak nebude schopný udržať svoju samostatnosť. A keď ho Nemci premôžu…

— Urobia s ním a s nami koniec, ako urobili so severnými Slovanmi,[39] — skočil mu Kojata do reči.

Zamysleli sa a mlčky veslovali na voľný Dunaj.

— Lenže s Rasticom je nemožné o tejto veci hovoriť, — riekol ticho Svätopluk.

Kojata hnevne zmrštil tvár:

— Rastic je blázon: nevidí priepasť, do ktorej sa vrhá. On si namyslel, že celé nešťastie zaviňujú len nemeckí kňazi.

— Je ozaj ako dieťa, keď si myslí, že tí dvaja byzantskí mníškovia zachránia jeho ríšu, — smial sa knieža.

— Hlupák. Tí zavinia jeho pád, uvidíš.

Svätopluk sa opovržlivo usmial:

— Možno nie.

Kojata mu pozrel ostro do očí:

— Myslíš, že môže padnúť i prvej?

— Stáva sa kadečo na svete.

Kojata so Svätoplukom hľadeli si do tváre, vymieňajúc si myšlienky pozorom.

— Myslíš, že by sme ho mali poslať do kresťanského neba, za ktorým i tak túži? — riekol Kojata, usmejúc sa jedným kútikom úst.

Svätopluk ukázal očami na čln, blížiaci sa k nim, v ktorom sedeli ich druhovia.

— Ja rád mám člnové zápasy na vode. Počul som, že aj ty si ich priateľom, — obrátil rozhovor.

— Skutočne, bolo by múdre ich usporiadať. Tu sú teraz Frankovia z Durínska a Góti z Talianska. Tí niečo podobného nikdy nevideli. — Hahoj! Druhovia, sem sa! — zvolal Kojata, kývajúc veslom na obďaleč sa zdržujúce člny.

Zakrátko sa zrazili okolo nich všetky ostatné člny.

— Junáci, — zavolal Kojata, — čo myslíte, keby sme urobili člnové zápasy? Ukážeme tým cudzincom, čo vieme.

Mužovia na plavidlách prisvedčili s oduševnením a hneď i začali pokrikovať jeden na druhého, že sa poriadne okúpu. Plávať vedeli všetci ani ryby a pri člnových zápasoch bolo celé nebezpečenstvo len to, že prevalia čln do vody, čoho sa v nich zdržiavajúci naskrze nenaľakali, keďže každý z nich ľahko preplával Dunaj.

Rozhodli, že zápasiace strany povedú Kojata a Svätopluk, pričom Kojata nezabudol posmešne poznamenať, že v Nitre plávajúce knieža sa napije dunajskej vody do sýtosti.

Svätopluk prisvedčil, že sa to veru môže prihodiť, na čom sa celá spoločnosť veselo usmiala.

Večer po poľovke bolo tma, lebo bolo mračno a mesiac len tu i tu blysol spomedzi oblakov. Svätopluk a Slavomír boli v svetlici, ktorej obloky boli záclonami zastreté, svietil im len malý kahanec, ktorého svetlo len práve že robilo znateľnými ich obrysy a viditeľnými oné čiastky tela, ktoré padli do najbližšieho kruhu jeho červeno-žltých lúčov. Sedeli pri sebe na lôžku a opierajúc sa lakťami o stehná, hovorili tlmeným hlasom:

— Je celkom isté, že sa Kojata spolieha na Nemcov, — riekol knieža, — jeho držanie je také sebavedomé, že je na to nie dosť len jeho moc, ktorú má nad Rasticom. Musí mať istotu, že mu Nemci pomôžu, keď to bude potrebovať. Ináč by sa neopovážil tak vystupovať i proti mne.

Slavomír podotkol:

— Bude s nimi spravený na zradu.

— Aký sme my naničhodný národ. Medzi sebou sa rujeme na radosť našim najhorším vrahom. Strašné je, že sa nemôžem od toho biedneho rodu odtrhnúť; cítim, že som taký kus z neho, že by som zhynul, keby som ho opustil. Povedz, Slavomír, čo robiť? — zažalostil Svätopluk.

Stálou prácou, nočným bdením vychudnutý Slavomír sa obrátil ku kniežaťu, pričom padol lúč svetla na jeho vycivenú hlavu s vysokým čelom.

— Nepoznám knieža z tejto strany. Veď si bol v najväčšej ťažkosti najbystrejší. Viem, že i teraz máš v hlave spôsob pomoci.

— Počuj, Slavomír, Kojata ma zvádza, aby som sa s ním spojil proti Rasticovi. Zničíme ho spoločnou silou a oddáme Veľkú Moravu Nemcom a my budeme v nej lénnymi kniežatami. To je jeho zámer.

Slavomír sa odtiahol od Svätopluka a vstal pomaly na nohy.

— Naveky by ste sa prepadli i s našou zemou. Nikdy nepôjde s vami náš národ dobrovoľne pod nemecké jarmo.

Knieža sa potupne zasmial:

— Nepôjde? Pozri, akú stranu má Kojata. I medzi mojimi kmeťmi väčšina drží s ním. Ešte i Holešova Jarslava zvelebuje Nemcov, a je isté, že nie je sama medzi našimi ženami.

Slavomír zastal pred Svätoplukom a díval sa naň; zrazu vytiahol dýku a podával ju kniežaťu:

— Tu máš, zabi ma!

Svätopluk vyskočil, vzal dýku, hodil ju na zem a oblapil Slavomíra.

— Ty môj dobrý duch, neboj sa! Naším nepriateľom je teraz len ten zloduch Kojata. On si myslí, že je už pánom. Viem, že mňa chce použiť na zničenie Rastica, aby potom s väčšou mocou i mňa mohol zničiť a stať sa pánom celej ríše.

— Čo urobíš s ním? Odpratať ho nemôžeš, lebo budeš mať proti sebe Rastica, Nemcov i jeho stranu. Toľko nepriateľov, že ich nezmôžeš.

Svätopluk chytil Slavomíra za rameno a sadnúc si, stiahol ho k sebe. Rozprával mu, že urobia zápasy na Dunaji, a poveril ho, aby sa dohovoril s Radzom takým spôsobom, aby nikto ani netušil, že by sa bol mohol s ním zísť.

Slavomír odišiel okolo polnoci a keď ho stráž na dvore zazrela, myslela, že to bol duch, ktorý sa blysol v zákmite mesiaca. Zmizol ako tôňa.

Mnoho a mnoho sveta sa zišlo pozerať na člnové zápasy. Nielen na pltiach a člnoch, ale ešte i na brehoch Dunaja stáli ľudia a vyškriabali sa i na okolité stromy, aby videli zápasníkov, skvelé panstvá a podivne vyobliekaných bohatých cudzincov.

Veľký knieža Rastislav prišiel s celým dvorom, v ktorom nechýbali krásne ženy a dievky, trblietajúce sa medzi rytierstvom a junákmi ani krásne kvety v zelenej tráve. Bolo potešenie hľadieť na bohatierske postavy zápasiacich, ktorých svalnaté, pevné postavy halili len ľahké červené a belasé šatky, opásané na bedrách, podľa toho, či boli na Svätoplukovej alebo Kojatovej strane. Ako jedinú zbraň trímali dlhé žrde s tupými hákmi na konci, ktorými sa strhávali a socali do Dunaja a snažili si navzájom prevrátiť člny. Zo všetkých chlapov napadol mohutnosťou a súmernosťou postavy krásny Kojata, ktorý žiaril i hrdosťou a sebavedomím ani nejaký boh medzi biednymi ľuďmi. Kojata považoval víťazstvo za celkom isté, už i preto, že Svätopluk nemohol mať v takýchto zápasoch tú zbehlosť, ktorú mal on a jeho pridunajskí junáci.

Svätopluk mal oblečený ľahučký biely rubáš, kryjúci ho po kolená, a v drieku bol stiahnutý opaskom, na ktorom mu visela krátka, široká dýka; zdalo sa, že ho celé súperenie nebaví. Čln, na ktorý vysadol, bol malý, krem neho boli v ňom len dvaja veslári, z čoho bolo zrejmé, že nemieni brať činnú účasť v zápase, lebo každý ťažký čln by ho ľahko mohol prevrhnúť.

Niekoľko sto člnov sa zriadilo do dvoch a dvoch radov, ktoré sa postavili oproti sebe. Kojatovi ľudia mali červené šatky na bedrách, Svätoplukovi belasé. Súperiace člny sa rozišli na niekoľko sto krokov od seba a na znamenie trúb sa rýchlo rozohnali oproti sebe. Kojata kázal urobiť z prvého radu klin, ktorým mienil preraziť šík Svätoplukov. Na vedúcom člne stál on sám, ďaleko poznateľný i tým, že mal na svojej žrdi väčšiu červenú zástavu, ako mali ostatní jeho podvelitelia. Svätoplukovi ľudia prekazili útok klina tým, že sa pred ním rozstúpili, čím sa červení dostali do zlého postavenia, keďže ich napadli presilou do bokov. Lenže táto výhoda belasých netrvala dlho, lebo do neporiadku prišlých prepadol druhý rad Kojatových člnov, takže Svätopluk, vidiac svoju porážku, prvý sa na svojom ľahučkom člne obrátil na útek; za ním sa hnalo niekoľko ťažších plavidiel červených, no nevládali ho dostihnúť. Vyhrali len to, že ich presila ustupujúcich Svätoplukových člnov obkolesila, povyvracala do vody a odtiaľ pozajímala.

Celý obraz bol náramne živý a pestrý, celé okolie sa ozývalo krikom i smiechom, lebo chlapi sa pohybovali vo vode, ani keby boli v nej vyrástli, a keď sa vše niektorý väčší čln s posádkou prekotil, bolo hodne žartovných poznámok a posmechu.

Navzdor niektorým čiastočným úspechom belasí boli úplne porazení a Svätopluk s niekoľkými svojimi vodcami, príduc na breh, odišiel do hradu a ani nevyčkal konečný výsledok boja.

Keď bolo zrejmé, že kojatovci vyhrali, ozývali sa ďaleké kraje výkrikmi i na znak toho, že veľká väčšina obecenstva im priala. Ale ich kriky a spevy zamĺkli dosť skoro: hlavného vodcu, víťaza Kojatu, nebolo nikde.

Po mnohom dotazovaní a vyšetrovaní vysvitlo, že sa jeho čln, jeden z jeho vlastných člnov, v trme-vrme iste nevoľky prevalil, pričom všetci, ktorí boli v ňom, popadali do vody. Podivným spôsobom všetci boli zdraví a veselí, len hlavného vodcu nebolo. Darmo ho hľadali všetky člny, či belasé, či červené, po šírom Dunaji. Dlho do tmy ho hľadali, ale nenašli ho nikde. I ozýval sa miesto jasotu žalostný krik a nárek Slovenov, ktorí oplakávali v ňom svoju nádej, svojho najlepšieho vodcu! Rastislav bol nadmieru zronený, mysliac, že utratil človeka, ktorý by bol býval jediný schopný vyviesť jeho krajinu z biedneho položenia, v ktorom sa hádzala ani ryba vyhodená na breh.

Svätopluk si umienil na radu a dohováranie Slavomíra, že sa pokúsi zaujať Kojatovo miesto pri Rastislavovi. Možno sa mu podarí získať jeho dôveru. Preto jedného dňa vstal včasráno a šiel na veľkú lúku medzi hradmi, na ktorej sa branné mužstvo cvičievalo. Cez deň bolo horúco, a preto junáci cvičili, kým slnce priveľmi nepripekalo. Často prichádzal podívať sa na nich alebo i vyhodiť niekoľko ráz oštep i sám Rastislav. Tentoraz ho našiel kňazič už medzi jeho bohatiermi. Bol rozjarený, vyzeral o niekoľko rokov mladší, ako keď sa bol s ním ostatný raz zhováral. Podarilo sa mu niekoľko ráz trafiť do cieľa z väčšej diaľky a to ho tešilo ako znak, že sa mu sily navracajú.

Svätopluk kráčal so Slavomírom k nemu, aby sa mu poklonil, i zdalo sa obom, že sa vyjasnená tvár kniežaťa zamračila, keď ich zazrel. Zastali a čakali, že ich zavolá pred seba. Trvalo hodnú chvíľu, kým Rastic dokončil rozhovor so svojím okolím a kým sa obrátil ku príchodzím a kývol im rukou a hlavou, aby predstúpili pred neho.

Svätopluk a Slavomír hľadeli na tvrdé, nepriateľské tváre okolostojacich a pristúpiac poklonili sa Rasticovi hlboko. Veľký knieža pozeral na nich chvíľu, stisnúc pery, až riekol:

— A prečo ste ušli pred ukončením zápasu? Nebolo to od vás junácke. Rasticovi sprievodcovia sa uškerili opovržlivo. Svätopluk na nich pozrel takým pohľadom, že im smiech zmizol z tváre.

— To ste ani nevideli, ako Kojata zahynul? — spýtal sa Rastislav upodozrievavo.

— Nevideli sme, — odvetil kňazič.

— Škoda toho veľkého človeka, bude nám všetkým chýbať. Kiež by sa bolo stalo inakšie, — riekol s opatrne urážlivou schválnosťou Rastislav.

— I my pokladáme Kojatu za významného človeka, — riekol Slavomír, ktorý sa bál, že Svätopluk odpovie niečo ostrého.

Ale kňazič sa už premohol a hľadel teraz na Rastica zdanlivo celkom chladne, nebolo na ňom vidno nijaké rozčúlenie.

— Keby mi veľký knieža dovolil zhovárať sa s ním osamote, vedel by som mu jedno-druhé vysvetliť. Čo sa ti bude zdať príhodné, oznámiš z mojich rečí svojmu sprievodu.

Rastic chvíľku rozmýšľal, potom kývol hlavou a kráčal na prázdne miesto, kde nebolo na sto krokov nikoho. Svätopluk so Slavomírom išli za ním. Keď veľký knieža zastal a videl, že je vylúčené, aby ich mohol niekto počuť, riekol:

— Tak hovor!

Svätopluk prikročil blízko k nemu:

— Nebudem mnoho rečí šíriť. Kojata bol zapredanec nemecký; zvádzal i mňa, aby sme ťa prepadli a oddali Veľkú Moravu Nemcom a prijali ju ako nemecké léno. Zemižížňovi, prichádzajúcemu s vierozvestmi, postavil v Striedavke nemeckú nástrahu, aby ho schytali a oddali Nemcom, ktorým sú slovenskí vierozvestovia nie po vôli. Pošli do Striedavky svojich ľudí a presvedčíš sa, či ti hovorím pravdu. Slavomír zvraštil obočia a riekol rozochvene:

— Kojata bol zradcom a jeho smrť je znakom lásky božej voči veľkému kniežaťu. Ochraňuje ťa sám kresťanský Spasiteľ, Ježiš Kristus, prijmi s pokornou vďakou jeho milostivú pomoc.

Na Rastislavovi bolo vidno veľké prekvapenie:

— To si ty dal odpratať Kojatu? — ukázal prstom na Svätopluka.

— Keď sa presvedčíš o pravde mojich slov, potom ti odpoviem, — riekol Svätopluk. — Keď ti teraz poviem, že nie, neuveríš, a keď poviem áno, tak ma budeš neoprávnene prenasledovať.

— A prečo si mi pred Kojatovou smrťou nevyjavil, čo zamýšľa?

— Lebo som sa to len deň predtým dozvedel a chcel som predstúpiť pred teba, len keď budem vedieť všetko.

— Nemožno mi veriť, že by Kojata bol býval takým zradcom. Presvedčil som sa, že mi slúžil verne, — riekol Rastislav, krútiac hlavou.

— Daj chytiť jeho dôverníkov Bočana a Radúza, zlapaj Amelolta a vynúť z nich priznanie a uvidíš, akou zradou si bol obtočený, — poznamenal Slavomír rozhorčene. — Ale predtým neupodozrievaj ľudí, ktorí ti slúžia verne.

Knieža zvraštil čelo a pozeral ostro na Slavomíra:

— Smelo hovoríš.

— Môže, lebo hovorí pravdu, — zvolal Svätopluk ostro.

— Tak čo máme teraz robiť? — opýtal sa Rastic.

— Prvé je poslať ľudí do Striedavky, aby prekazili nástrahu na Zemižížňa, ktorý môže prísť každý deň. Mohlo by sa vierozvestom zle prihodiť. Ktovie, aký rozkaz majú. Medzitým daj tu vyšetriť celé sprisahanie a daj vinníkov odstrániť. Myslím, že i z mojich kmeťov bude treba niekoľkých odpraviť. — Svätopluk si umienil, že sa všetkých nepohodlných ľudí zbaví pod zámienkou Kojatovej zrady na úkor Rastislava.

Teraz Rastic prisviedčal Svätoplukovi. Nechcel mu ukázať, že mu je za jeho veľkú službu povďačný, lebo ho doterajší jeho spôsob oproti nemu mrzel; bol by musel uznať, že ho bez dostatočnej príčiny, jedine len na osočovanie Kojatovo upodozrieval.

— Poďme, — povedal, — uvidíme, čo urobím. — A šli naspäť, ale teraz všetci traja spolu v jednom rade.

— Radím ti, aby sme vierozvestov privítali v Nitre a nie tu, kde je primnoho zradcov a oni by boli neistí životom a zdravím; a prosím ťa, aby si i sám prišiel do Nitry, čím by sa i moje postavenie posilnilo. Možno mi budeš dôverovať, a tak sa naše obapolné položenie len polepší.

Rastislav si napravil na boku dlhý, napred sa mu tisnúci meč a rozmýšľajúc povedal:

— Uvidíme ešte, čo urobíme.

Svätopluk cítil, že stena nedôvery medzi ním a Rastislavom nemizne. Poznamenal to Slavomírovi, ktorý mal to podivné tušenie, že si to Svätopluk ani nežiada.



[38] léno — za feudalizmu najčastejšie pozemky, ktoré udeľoval panovník členom svojej rodiny, vojenskej družiny a svojim verným za služby do dedičného úžitku.

[39] ako urobili so severnými Slovanmi — V mene christianizácie Karol Veľký (768 — 814) i viacerí franskí panovníci ohňom a mečom podmaňovali si nielen Sasov a ostatné kmene nemecké, ale i Slovanov v severozápadnej Európe.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.