E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ladislav Nádaši-Jégé:
Svätopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov


 

8

Jedného dňa odpoludnia sa Svätopluk zhováral s Krozom a Slavomírom vo svojej obvyklej sieni, keď prihrmel na hrad hraničný gróf Engelschalk so svojím sprievodom. Engelschalk a Wilhelm, hraniční grófi, spravovali Veľkú Moravu v mene nemeckého kráľa.

Engelschalk, muž nápadne silný a náramne sebavedomého vystupovania, doniesol Svätoplukovi Karlmannovo pozvanie na krst jeho syna a oddal mu list, ktorý kňazič prevzal a oddal Slavomírovi; ten aj odviedol grófa do bytu, zariadeného pre podobných hostí.

Keď odišli, riekol knieža vojvodovi:

— Tak, zem sa začína triasť pod nami.

Kroza vystrel svoje mohutné ramená dohora a povedal ticho, ale vrúcne:

— Spasiteľ, Kriste Pane, pomáhaj tomu, kto má pravdu, a rozdrv skrivodlivého!

— Kroza, už je to teraz všetko jedno: choď a povedz Jarslave, aby večer prišla do Havrannej izby. Ale jej nič nespomeň, prečo prišiel Engelschalk.

Večer vošiel Svätopluk do Havrannej izby. Nebola to už Havranná, ale Kvetová izba. Bola zavešaná krásne vyšívanými kobercami, ktoré predstavovali samé kvety, vyzerajúce ako živé. Zariadenie bolo nielen pohodlné, ale neslýchane bujné. Lôžko i kreslá boli zastreté pestrými, veselými tepichmi, dva stoly boli založené kvetmi, vínom a ovocím a sladkosťami. Z jednej strany lôžka stáli štyri kandelábre s kahancami, osvetľujúcimi fantasticky celú izbu a na lôžku ležiacu Jarslavu.

Svätoplukovi sa nezdala nikdy taká krásna, žiadúca a milá ako tentoraz. Oči sa jej blyšťali nevídaným leskom a jej trochu poroztvorené pery akoby volali a túžili za jeho bozkami. Krásne ramená vystierala túžobne za ním. Hodvábne svetlohnedé šaty vyvolávali pri svetle kahancov dojem, že je zahalená do zlata, na ktorom sa tu i tu leskli drahokamy.

Svätopluk zastal zarazene a obzerajúc sa po izbe, vydýchol hlboko. Potom pokročil pomaly ku lôžku a privinul krásnu ženu k sebe. Bozkávajúca ho Jarslava sa zrazu odtrhla od neho, odtisla ho obidvoma rukami a zvolala:

— Čože, ty slzíš!

Knieža si zakryl tvár obidvoma rukami a plakal. Zdesená Jarslava mu odtiahla ruky, sekala zubmi od hrôzy, že vidí toho presilného muža plakať, a skríkla zúfalo:

— Pre ukrižovaného boha, čo sa stalo, že ty plačeš? Svätopluk sa premohol a hovoril tichým pomalým hlasom:

— Poviem ti. Ľahni si a počúvaj. — Jarslava sa zostrašene odtiahla od neho a stískajúc si tlčúce srdce rukami, hľadela naň vyjašenými očami.

— Kroza mi včera rozprával, že jeho junáci chytili neďaleko hradu nemeckého vojaka; vyzeral ako jeden z Rasticových nájomcov. Zdal sa im podozrivý i prehliadli ho. Našli u neho pre Karlmanna list, ktorý mu posielal mladý nemecký rytier, bývajúci už dva roky na mojom hrade. List bol samá zrada, napísal ho podľa nápovede rytiera jeden z Wichingových kňazov. Dali sme chytiť rytiera a kňaza.

Svätopluk pozrel na Jarslavu, ktorá sa bola tak premohla, že sa usmievala. Ale pozrel na ňu ešte raz a videl, že úsmev je vlastne len kŕčovité rozpätie úst a z očí jej hladí zúfalý strach.

I sklopil oči a rozprával ďalej:

— Rytierovi sme dali obtiahnuť hlavu motúzom a kázali sme motúz priťahovať; tu rytier, keď sa povraz predral cez rozmliaždenú kožu, priznal, že ťa miluje, a keď mu pod ním prašťali kosti, priznal sa i k tomu, že ho miluješ i ty.

Knieža pozrel na ženu, mädliacu rukami; vydychovala ťažko a chcela skríknuť, ale vydala len tichý, tupý hlas:

— Luže. Nemilujem ho!

Svätopluk položil ruky na jej ruky a pritlačil jej ich k telu, takže nemohla nimi pohnúť:

— Ty lužeš! V liste boli veci, o ktorých nikto nevie, len ty a ja. Len tebe som hovoril o svojom pláne so Slavomírom, ešte ani on o tom nič nevie. Nikto to nevedel, len ty a ja. A ja blázon veril som žene! Lebo som ťa tak miloval, že som si nevedel ani predstaviť, že ty by si ma mohla klamať a zradiť. Zradiť ako muža a knieža, a tým i ten národ, ktorého členom si i ty. A to všetko si urobila pre lásku k jednému Nemcovi! Umrieš!

— Boh mi vzal rozum. Milujem ho. Silnejšia bola moja láska ako všetko. Neubíjaj ma!

— Výsledok tvojej zrady je už tu. Musím ísť na kráľov dvor, a či sa vrátim, kto to vie? A čo bude zo Slovenov bezo mňa? Zničila si národ. Umrieš!

Jarslava pohybovala len nemo perami. Jej zdesene prosiaci pohľad ho neobmäkčil. Zdivený človek vytrhol širokú krátku dýku, visiacu mu na páse, a vrazil ju krásnej žene do pŕs a hneď sa zafarbili jej skvostné zlaté šaty krvou.

Jarslava pozrela naň lámajúcim sa zrakom a vydýchla:

— Svätopluk, milovala som ťa!

Hlava jej klesla na prsia a Jarslava spadla mŕtva na lôžko.

Po čine vstal a pozrel na svoju obeť. Prenikla ho myšlienka: Len teraz ešte bola živá a už, za okamih je mŕtva! Za márny okamih! A nikdy už, čo svet bude svetom, nikdy už neožije! Nič na svete ju už nevzkriesi, túto moju krásnu, radostnú, zradnú milenku, ktorá ma tak nevýslovne vedela milovať!

Hlavou mu uháňali predstavy, ako v nitrianskom lese rozviazala pred ním svoj pás, ako ho nesčíselnekrát oblažila svojou láskou a ľúbeznosťou a musela umrieť preto, lebo bola slabá žena, premohla ju láska, zviedla ju k hriechu. Ale však aj on, pevný, silný muž, hrešil. A jeho netrestá za to nikto. Veď čo bol jej hriech, ktorý spáchala proti nemu? Trochu rečí, trochu daromných slov, a preto musela umrieť tá najrozkošnejšia žena na svete. A všetkému ani nie je ona vina, ale on sám! Jedine on sám, lebo načo jej zradzoval on svoje tajomstvá? Bola mu milá — nemal pred ňou tajomstva. Jej bol milý Herrich, tiež nemala pred ním tajomstvá, a preto musela umrieť.

Svätopluk cítil v prsiach ťažobu, žravý bôľ, stavalo mu dych i dýchal hlboko, tlačiac si ruky na srdce; nohy mu zrazu zmäkli a stratiac všetku vládu, padol na lôžko ku mŕtvej žene.

Nikdy nebol v takom temnom, beznádejnom stave; odnikadiaľ nebolo ani najmenšieho záblesku svetla: zabil svoju milú, utratil krajinu a zradil, zavraždil svojho strýka, svojho vladára a pána.

A aký bol Rastislav bohatier, kým ho staroba a nemoc nezmohli! Aký bol hrdina a múdry v rade a oproti nemu aký bol dobrý a priateľský! Však nie Rastislav bol vinou roztržky, ale on sám, lebo on mu križoval všade cesty, on chcel viesť a rozkazovať múdremu, skúsenému človekovi vo svojej mladistvej netrpezlivosti. A aký je výsledok jeho múdrosti? Nechcel ísť s ním do boja proti spoločnému nepriateľovi, ktorý by boli iste vyhrali. A teraz zostal sám, prislabý a opustený. Užieralo mu srdce, že nie láska k rodu ho viedla, ale panovačnosť. Prečo neposlúchal šľachetného Slavomíra? Nemučili by ho teraz predstavy, ako strašne zahynul, jeho hriechom, veľký knieža Rastislav, ktorého ruka toľko ráz hladila jeho mládeneckú hlavu.

Videl, ako vliekli zbrojnoši a červeno zakuklení kati sputnaného pána Veľkej Moravy, pokynom ruky ktorého sa spravovalo nekonečné množstvo víťazných junákov — kde sú! — k úzkym, vysokým schodom z tvrdej žuly, vedúcim do krypty, nachádzajúcej sa pod hodovnými dvoranami ukrutných nemeckých pánov, v ktorej ku hrubému stĺpu, držiacemu naprostriedku celé nízke klenutie, bola pripravená ťažká stolica z dubových trámov, na ktorých boli prikuté železné obruče; nimi pripevnili kati čelo, hrdlo a údy šľachetného vladára, ako toho najhoršieho zlosyna, aby sa nemohol vzpierať strašnému mučeniu. Svätopluk videl jeho bledú, ale nezostrašenú tvár a počul jeho ťažké, hlboké zastenanie, keď kat zadržal pred ním hrubý, do biela rozpálený plech a vypálil mu oči. Nemecký kráľ so synmi a pánmi hľadel zvedavo na katovu prácu. — Ešte pridrž to železo! — zvolal naň, keď mučeník zamdlel.

Svätopluk cítil, že sa rúca do bezodnej, čiernej priepasti, v tyle mu zavŕtal nevydržateľný bôľ a stratil povedomie. Prebral sa, keď otvorom v stene zadul čerstvý vánok nastávajúceho brieždenia na jeho spotenú hlavu. Tackajúc sa vstal. Kahance vyhoreli, v šerom rannom svetle zlaté šaty Jarslavy sčerneli, v ich záhyboch sedeli temné tône a jej ružová tvár osinela: roztvorené veľké oči hľadeli naň bez každej otázky a bez výrazu. Nuž, bola mŕtva.

Knieža strhol krásnymi kvetmi vyšívanú plachtu zo steny a hodil ju na mŕtvolu.

Postál, hľadiac ďaleko do diaľky. Čo sa stalo, to sa neodstane. Život tisne k novým rozhodnutiam. Myseľ mu zaujali nové úlohy. Čo teraz? Ísť do Nemecka a vydať sa prípadne osudu Rastislava v nádeji, že si vymôže prítomnosťou od nemeckého kráľa aspoň svoje kniežatstvo, alebo postaviť sa na čelo Krozových junákov a boriť sa za svoju slobodu a za slobodu svojej ríše?

Láska k rodu v ňom mocne volala, že jeho povinnosťou je ísť do Nemecka na Ľudovítov dvor a skúsiť najprv tam, či môže odkloniť úder. Bojom s Krozovými chlapmi nemal výhľad zachrániť Veľkú Moravu a len obava pred Rastislavovým osudom mu našepkávala túto možnosť.

Keď sa Svätopluk zjavil medzi svojimi dvoranmi a hosťami, všetci boli zdesení jeho výzorom: bol bledý, tvár mala ostré črty, ale oči zlým ohňom blýskali, že beda odporcovi, a každý jeho pohyb zračil tvrdé rozhodnutie.

Urobí svoju povinnosť, pôjde na dvor Ľudovítov!

Keď sa Holeš dozvedel, čo sa s Jarslavou stalo, zobral so sebou syna a utiekol na východ ku Bulharom.

Nasledujúceho dňa vedel každý o smrti Jarslavy a o úteku Holeša, ale nikto sa neodvážil spomenúť udalosti pred Svätoplukom, keď pozrel na jeho hroznú, zamračenú tvár. Engelschalk bol smelý a cítil sa oproti kniežaťu v sedle a chcel urobiť narážku na smrť jeho milenky, spomínajúc nepokojnú noc, ale zachytiac jeho pohľad, stisol pery, z ktorých horná bola zajačím pyskom rozoklaná, takže mu trčali z úst tri pevné rezáky, a zamĺkol. Rozmyslel si, že jeho kráľ je silný, i on vládne veľkou mocou, ale tu, v Nitre, je Svätopluk pánom; jeho bohatierski junáci, ktorými sa hemžil hrad, dali by si s jeho sprievodom ľahko rady, hoc pozostával z vybraných rytierov. Videl, že nebolo radno dráždiť rozľúteného človeka.

Keď Svätopluk pri odchode zo svojho hradu stúpal do strmeňa, Engelschalk chcel zabudnúť mu ho pridržať; ale keď knieža zazrel naň a zvolal hnevne „No!“, spomenul si rýchlo na svoju povinnosť. Pravda, umienil si, že sa mu za to odplatí.

Svätopluk poveril spravovaním svojho kniežatstva Slavomíra a Krozu. Nepotreboval ich o ničom poučovať, bol istý, že budú pokračovať podľa jeho zámerov.

Keď zanikli ostatné ohlasy Svätoplukovho sprievodu a stratili ho z očú, pozreli v bráne stojaci Slavomír a Kroza jeden na druhého a vedeli, že im nasleduje povinnosť viesť boj o život a smrť slovenského národa. Povedomie to neotriaslo ich pevného ducha. Cítili, že heslo „život a smrť!“ za knieža a rod je pre ich dušu nielen prázdnym zvukom, a vedeli i to, že vo vernosti, nebojacej sa ani smrti, je neodolateľná sila.

V Rezne nebolo kráľa doma, prijal ich len Karlmann, ktorý už bol známy so Svätoplukom. Karlmannovi sa podarilo dobre skoncovať niekoľko menších podujatí, a preto bol teraz namyslený na svoju múdrosť a náchylný hľadieť i na rozvážnych a skúsených ľudí s povýšeným opovržením. So Svätoplukom zachádzal s priateľskou blahosklonnosťou, mysliac si, že už týmto spôsobom môže oklamať človeka, nevyznajúceho sa v politike. Chcel naň účinkovať i bohatstvom kráľovského paláca, a preto bol už pri inej príležitosti urobil slávne krstiny pre svojho nemanželského syna, uctiac Svätopluka tým, že si ho vyvolil za kmotra. Teraz ho zase pozval za kmotra svojho druhého nemanželského dieťaťa. Svätopluk však hneď vedel, že to bola len obyčajná zámienka dostať ho na dvor a do svojej moci, keď počul, že údajné dieťa týždeň po narodení umrelo. No Svätopluk jednako nepreukazoval nijaké roztrpčenie alebo sklamanie. Naopak, chválil všetko, čo videl, a ukazoval, že je Karlmannovým správaním veľmi vyznačený; pritom na rozličných hodoch pil hodne a robil sa často opitým, hoc bol triezvy a pozoroval ostro všetko okolo seba.

Karlmann zprávu Herrichovu nebral veľmi vážne a podceňoval i moc Veľkej Moravy i povahu a um Svätopluka; jednako si však myslel, že bude najmúdrejšie odstrániť ho z jeho ríše. Najradšej by bol i jemu, ako jeho strýkovi, vypálil oči a poslal ho do kláštora, ale chcel najprv vedieť vôľu svojho otca, ktorého príchod očakávali každým dňom. Čas trávili pijatikami, hodmi a poľovačkami na medveďov a kancov, ktorých v okolitých horách nechýbalo. Svätopluk badal, že aj keď má voľnosť pohybovania, jednako je pod stálym dozorom.

Svätopluk sa zo svojho sprievodu najčastejšie stýkal s Dudom, jedným zo sluhov, ktorý vyzeral najnemotornejší a sprostý, takže často kričal naň, ba ho i ubil. Držal ho zdanlivo pri sebe len preto, že ho často svojou obmedzenosťou rozveselil. V skutočnosti bol Duda z najprebitejších ľudí a svoju hlúposť len predstieral. Robil Svätoplukovi v tie časy neoceniteľné služby, donášajúc mu zprávy nielen z najbližšieho okolia, ale aj zo samej Veľkej Moravy.

O niekoľko dní prišiel kráľ Ľudovít s veľkým sprievodom do Rezna a Svätopluka mu predstavili deň po jeho príchode vo veľkej, sklepenej, bohato zariadenej sieni.

Ľudovít bol už starší človek, prešedivených vlasov a brady a hrubých, ale dosť vľúdnych čŕt v tvári. Keď sa kňazič pred ním poklonil, kývol mu priateľsky hlavou:

— Tak to si ty knieža Svätopluk! No, však som ťa už videl. Aký si silný, hotový obor.

Svätopluk mu odvetil:

— Slávny kráľ, však i teba všemohúci boh kresťanov udržiava pri zdraví a sile.

Ľudovít pokrútil hlavou:

— To sa len zdá. Moja sila je už tam. Mnohé útrapy a vojny ma zmleli. A nie v ostatnom rade vojny s vami, milý Svätopluk. Počúvam, že zase strojíš vojsko proti nám, a to vraj vycvičené akýmsi zvláštnym, neslýchaným spôsobom. Je to pravda?

Svätopluk sa zasmial:

— Slávny kráľ, kdeže môžem ja, nepatrný, slabý vladár malého kniežatstva, strojiť vojsko proti silnému kráľovi Frankov!

Karlmann zase naskočil naň:

— Strojíš vojsko proti nám! Bol si v Byzanci, tam si sa naučil nové spôsoby!

— Bol som, — odvetil Svätopluk, — ale nie som taký hlúpy, aby som si namýšľal, že s niekoľko sto ľuďmi, čo by boli hocijako vystrojení a vycvičení, môžem napadnúť ríšu, ako je nemecká. Videl som a poznám vaše hrady, opevnené mestá a poznám i vašu vojenskú zdatnosť. Však sme ju neraz skúsili na sebe!

Karlmann zase naskočil naň:

— Nie je pravda, že máš len niekoľko sto ľudí tak vyzbrojených, máš ich niekoľko tisíc, pokrytých v zadných krajoch vašej krajiny.

Svätopluka nepríjemne prekvapilo nepriateľské vystupovanie Karlmannovo pred kráľom, keďže sa bol dosiaľ voči nemu správal celkom priateľsky. Zaľahlo mu ťažko na duši i to, že to všetko a dopodrobna vyzradila Jarslava jeho najhorším nepriateľom. Ako stratí žena hlavu, keď ju ovládze láska! Cítil oproti nej, ale i oproti sebe takú roztrpčenosť, že by bol býval schopný položiť ruku na seba. Obzrel sa a videl len nepriateľské tváre, z ktorých teraz bolo vidno, že sa pasú s radosťou na jeho rozpakoch, ktoré pripisovali útokom Karlmannovým. O niekoľko okamihov sa zobral a riekol ľahko, akoby mu nešlo o jeho hlavu:

— Kňazič Karlmann ma môže poučiť o tom, ako by som bol schopný stále vydržiavať zo svojho malého dôchodku niekoľko tisíc mužov. Jeho krajina je možno tri-štyri razy taká veľká ako moje kniežatstvo; nech si rozmyslí, ako by to vykonal. A k tomu my sme chudobní, a vy ste bohatí.

Teraz, následkom našepkávania Engelschalka, riekol kráľ prísne:

— Darmo nehovoria, že máš ľudí viac, ako sa zdá. Ty sa na nás chystáš!

— Kde sú tí ľudia? — spýtal sa Svätopluk, stisnúc plecami.

Engelschalk zvolal hrozivo:

— Nájdeme ich!

Svätopluk sa zasmial tak srdečne, že sa jeho nenútenou veselosťou i niektorí z Nemcov, ba i sám kráľ, dali strhnúť do smiechu, i hodil len rukou:

— Tak si ich hľadajte.

Pritom myslel v úzkosti svojej duše, že Duda nájde azda spôsob odkázať Krozovi a Slavomírovi, aby stoj čo stoj zabránili, aby sa Nemci nič isté nedozvedeli o ich sile.

Kráľ s Karlmannom a Engelschalkom hľadeli naň bez odpovede a ešte s niekoľkými pánmi odstúpili od Svätopluka a radili sa, čo s ním urobiť. Karlmann a Engelschalk boli za to, že ho treba oslepiť a hodiť do žalára; Ľudovít nebol taký zlodušný, i preto nie, lebo myslel, že bude môcť Svätopluka azda i použiť oproti jeho vlastným ľuďom.

— Vydal nám strýka, zdá sa to ľahkomyseľný chlapec, túžiaci za panstvom preto, aby sa mohol zabávať. Ten nám urobí väčšiu službu živý a zdravý ako ožobráčený. Však už urobil i rozbroj vo vlastnej krajine. Neprenáhlime sa. Zavrite ho do pevného hradu, odkiaľ nemôže ani ujsť, ani sa s nikým stýkať. Keď uvidíme, že nám ho netreba, odpravíme ho.

I zavreli Svätopluka do zámku uprostred jazera, pod dozorom grófa Gernota, majiteľa hradu.

Z jeho sprievodu mu povolili vziať so sebou jediného Dudu, ktorého považovali za blázna a ináč za úplne neupotrebiteľného na každú vážnu prácu, a preto mu nebránil Gernot ani vychádzky z hradu, kedy sa mu videli. A Duda mal veľkú radosť z vtáčkov, ktoré náruživo rád chytal a pestoval, a z rybárenia, i vychádzal často, či sám, či v spoločnosti, najmä chlapcov, do lesov a na lúky. Medzi chlapcami bol i Gernotov dvanásťročný syn Lotar, ktorého Duda zvlášť vyznačoval priateľstvom, dávajúc mu najkrajších vtáčkov a robiac preň rôzne hračky z dreva, ktorým sa šumný chlapec veľmi tešil. Duda rozprával Lotarovi kadejaké podivné udalosti a Lotar mu tiež hovoril, čo počul od otca a od jeho priateľov, navštevujúcich ho každodenne. Bolo zaujímavé počúvať, ako Duda svojou lámanou nemčinou vedel nenápadne vytiahnuť z chlapca mnohé vážne noviny, ktoré mali pre Svätopluka najprvotriednejšiu vážnosť. Duda mal okrem Lotara aj iných zpravodajcov a poslov, ktorými zase on vedel odkázať, čo chcel, do domova. Keby nebol mal Svätopluk pri sebe Dudu, bol by možno i z rozumu postupoval. Teraz, keď vedel, že sa Sloveni bijú s Nemcami na život a na smrť, keď išlo o jeho všetko, on, človek takých presilných citov a vôle, musel sedieť v biednej diere so založenými rukami. Jeho túžba za slobodou bola až zúrivá. Chvíľami behal po väzení ako divý zver v klietke, a zase hodiny sedel schúlený, hryzúc si päsť so žravou bolesťou v prsiach, takže niekedy úfal, že mu ich rozsadí. V takéto časy mu Duda vždy doniesol nejakú zvesť, hoc i vybájenú, ktorá ho trocha pozdvihla, alebo mu rozprával o svojom živote na dedine, čo často o všetko sa zaujímajúceho Svätopluka odviedlo od zúfalých myšlienok.

Keďže nemal naskrze nijakú zbraň, vkradol k nemu ťažkú klanicu z dubového polena, s ktorou sa cvičil a udržiaval si telesnú silu.

Svätopluk sa dozvedel takýmto spôsobom, že Slavomír s Krozom vzbúrili predstieraným chýrom o jeho zavraždení Slovenov proti Nemcom, a to nielen v jeho kniežatstve, ale v celej Rasticovej ríši. Hoc Nemci boli proti nim vo veľkej presile, jednako na mnohých miestach ich porážali a robili im veľké škody. Svätopluk však nahliadol, že sa v otvorenom poli nebudú vedieť držať, a preto im naložil, aby sa hodili do Devína a tam sa bránili, kým sa neobráti šťastie.

Ostatnú zvesť, ktorá im došla skrz Lotara, bola, že „diví Slovania sa prebili cez nemecké vojská do strašnej pevnosti, ktorú ani diabli nevedia dobyť“ — ako rozprával chlapec svojím detinským spôsobom, z čoho poznal Svätopluk, že otec Lotara s priateľmi musel zle-nedobre nadávať na Slavomíra a Krozu, ktorí im iste narobili veľké škody. Trvalo už niekoľko týždňov, čo Nemci obliehali Devín bezvýsledne. Tu Svätopluk naložil Dudovi, aby Lotarovi rozprával, aká je to strašná, zamotaná pevnosť, ktorú nikto nepozná, len tu zajatý knieža. Zdalo sa, že Nemci museli dačo dať na reči chlapca, lebo v posledné časy sa Gernot zblížil so Svätoplukom, navštevoval ho častejšie a volal ho vše na hostiny a pijatiky, ktoré mával so svojimi susedmi. Svätopluk šiel rád na podobné zábavy, lebo keď sa hostia podnapili, povraveli kadečo, čo malo preň veľkú cenu. Sám sa tak držal, že museli o ňom myslieť, že náruživo rád pije a nevydrží toľko ako ostatní, lebo dávno, kým sa druhí hostia ešte držali na nohách, už spal a chrápal pri stole, tvoriac predmet posmechu. Gernot a jeho hostia ho považovali za spustlého človeka, ktorému jedinou túžbou bolo piť a šialene sa zabávať.

Jedného dňa vydržiaval Gernot svoje meniny a zavolal na ne nielen pánov, ale aj ich ženy. Na hostine sa zúčastnil i Svätopluk.

Vo veľkej nízkej hodovni s povalou z hrubých, cifrovane vyrezávaných trámov, s nízkymi, oblúkovitými oblôčkami, bolo slávnostnejšie prikryté ako po iné razy. Na stoloch bol rozličný strieborný riad, aj čosi sklenených pohárov, každý inej podoby. Podlaha bola vyložená dlážkami, okolo stola boli lavice a len niekoľko kresiel. Stôl bol založený pečenými vtákmi, cifrovanými perím, pečivom a rôznymi nápojmi.

Spoločnosť pánov a dám, ktoré pili s pánmi o závod, chytro sa rozohriala. Pri stole Svätopluk sedel pri Gernotovej žene, peknej pobelavej pani Izolde, ktorá preláskavo pozerala naň a hovorila mu medovými ústami:

— Krásny a mohutný rytier, aká je škoda, že ťa tu držia zavretého; škoda ťa, však si ty stvorený pre boj a lásku; — i oprela si svoju peknú hlavu o jeho plece, pohladiac mu ruku. Knieža pozoroval, že panie, sediace každá pri cudzom mužovi, možno i pre požité víno naskrze nezachovávajú tú zdržanlivosť, ktorú pri hostinách zachovávali slovenské ženy. Bol len začiatok pijatiky a hľa, žena rytiera Gudericha, počerná pani Hildegunda, oblapila svojím vyšperkovaným ramenom okolo krku pekného Waltra, dívajúceho sa jej hlboko do čiernych očí.

Svätopluk, urobiac preľúbeznú tvár, odvetil pani Izolde:

— Najkrajšia z nemeckých paní, myslíš, nebol by som vďačne na slobode, aby som mohol zložiť svoj hold pri tvojich milostivých nôžkach? — I vzdychol: — Ale to nezávisí odo mňa.

— Ale od teba, ty znamenitý rytier, pridaj sa k nám a budeš hneď na slobode; však, Gernot? — zvolala na svojho neďaleko sediaceho muža, ktorý sa tiež venoval svojej susedke, pobelavej, trochu tučnej Hildburge.

Gernot sa spýtal, o čom je reč, vzbudiac vo svojom okolí hlasným hovorom všeobecný záujem; všetci počúvali, čo povie pani Izolda.

— Hovorím, že knieža môže byť hneď na slobode, keby sa pridal k nám. Škoda pre slovenských divochov takého krásneho, mocného muža.

— Zaiste by sme mu boli radi, — odvetil Gernot, hľadiac na Svätopluka s priateľským úsmevom a kývajúc mu plným pohárom.

— Vždy som si vážil Nemcov a mal som ich rád, nemal som väčšej túžby ako žiť s nimi v priateľstve, ale čo môžem za to, keď podlým našepkávaniam veria viac ako mojim slovám a skutkom? — odvetil Svätopluk.

Nastal všeobecný, na celú tabulu rozšírený ruch, všetci kývali a volali na Svätopluka priateľsky a obdarúvali ho.

Knieža sa usmial a kýval naspäť rukou i pohárom. Z druhej strany pri ňom sediaca Gerlinda, pekná, mladušká, žiadostivých očí, chytila ho za rameno a pritúlila ho k sebe:

— Ty, drahý, ty budeš našou záštitou.

Gernot prešiel ku kniežaťu, nahol sa nad neho a hovoril mu ticho do ucha:

— Zajtra sa dohovoríme. Keď budeš chcieť, môžeš byť hneď na slobode.

Svätopluk mu kývol:

— Dohovoríme sa.

Potom sa oddali pôžitkom jedál a rýnskeho vína, nezabúdajúc ani na lásku, ktorej slová a skutky sa stávali s požitým vínom vždy voľnejšími a bujnejšími. Ozvali sa spevy harfistov a spievali i hostia, popustiac uzdu každej svojej chúťke. Keď rozožali kahance a fakle, hučala sieň vravou: do spevu a hrkútania lásky sa miešali i vadiace sa hlasy nápojom rozohriatych mužov a hnevné výkriky žien. Mnohí sa roztratili, nie bez spoločníc, po susedných izbách.

Keď Svätopluk videl, že opojenie strháva z ľudí každé rúško zdržanlivosti, odišiel nebadane, hoc by bolo bývalo preň výhodnejšie, keby bol zostal do konca. Ale nevedel sa premôcť, lebo v duši mu plakala krásna Jarslava, nad ktorú nebolo ženy krajšej a nešťastnejšej.

Nasledujúceho dňa vyhľadal gróf Gernot Svätopluka v jeho troch nízkych, malých, veľmi skromne, len drevenými stolcami a lôžkami zariadených izbách, z ktorých v jednej býval Duda. Gernotovi bolo na hlase a na zapuchnutej tvári poznať, že sa dlho do rána zabával. Keď vošiel, Svätopluk stál pri malom oblôčku a nahýnajúc sa, vyzeral na okolité vrchy, akoby niečo zvlášť zaujímavého videl na nich.

— Knieža, včas si nám ušiel. Čože, nevideli sa ti naše ženy? — spýtal sa gróf posmešne.

— U nás nie je zvykom, ani nebolo, milkovať sa s cudzou ženou, aspoň nie verejne, — odvetil Svätopluk.

— No, veď tak. Lebo som počul, že si nebol ani ty svätý v tomto ohľade.

— Veru nebol, — vzdychol mimovoľne knieža.

— Nuž, ale čo zmýšľaš o tom, čo sme včera spomínali. Bol by si náchylný pridať sa k nám? — spýtal sa Gernot, sadnúc si na stolicu a skrížiac nohy.

— Gernot, vieš, že som nebol nepriateľom vaším. Veď som vám i Rastica preto vydal, že chcel s vami bojovať, a ja som nechcel.

— To je pravda, — kývol gróf hlavou.

— Ja viem veľmi dobre, že môžem zachovať svoje kniežatstvo len ako lénník kráľa Ľudovíta. Dajte mi ho a budem mu verným sluhom. Keby ste boli múdri, urobili by ste ma pánom Veľkej Moravy a tak by ste ju mohli mať celú v moci. Lebo ju cudzí nikdy tak neovládne, ako by som to mohol urobiť ja, na ktorom náš ľud visí.

— Poviem ti, ako sa veci majú. Poverený som od Karlmanna, vlastne od samého kráľa, aby som sa ťa opýtal, či by si bol náchylný pomáhať Devín obliehajúcemu Engelschalkovi a Wilhelmovi. Ľahko by sme vzali to prekliate hniezdo, keby sme poznali jeho fígle. Tak sa zdá, že málokto pozná všetky jeho močariská a priepadliská. Poznáš ich ty?

— Poznám, — riekol Svätopluk a založil si ruku za opasok.

— Keby s tvojou pomocou Engelschalk vzal Devín, dostaneš naspäť Nitru ako lénník kráľa Ľudovíta.

— A keby sa nepodarilo dobyť Devín ani s mojou pomocou, nedostanem nič? A kto je vodcom Slovenov v Devíne?

— Slavomír a akýsi Kroza.

Svätopluk krútil hlavou:

— To sú tuhí chlapi. Devín je ťažko vziať, i keď poznáte jeho polohu a jeho hrady. A kto mi ručí za to, že keby sme i dobyli Devín, vyplníte svoj sľub? Viete i klamať.

Gernot si trochu rozpačito vysukoval dlhé fúzy: — No, stalo sa i to, že sa nepriateľ oklame, ale voči priateľom držíme slovo.

— A akú záruku by mi dal kráľ, že dodrží slovo? — spýtal sa Svätopluk, postaviac sa pred grófa.

— Kráľovské slovo nie je ti dosť?

— Nie.

— Ani jeho prísaha?

— Prísaha je síce čosi viac, ale jednako nie dosť. Nech dá kráľ alebo Karlmann rukojemníkov.

— Toho sa od nich nedočkáš. Ak nepristaneš na slávnostnom sľube, môžeš zošedivieť v týchto dierach, — obzrel sa po izbe, — ak sa ti nestane nič horšieho.

Svätopluk, ktorého najvrelšou túžbou bolo, aby sa dostal do tábora Engelschalka a Wilhelma, jednako pokladal za primerané robiť ťažkosti a opovržlivo sa usmial:

— Poznám vašu milosť a nemeckú pravdu: meráte ju lakťom násilia. Žiadate odo mňa, aby som zradil svojich a vyplatíte ma podobným grošom. Ale ja mám ešte svedomie.

— Pravdu máš, — skočil mu Gernot do reči, — to musíš utlmiť vínom, medovinou a peknými ženami.

— Zaiste, výhľad na vaše pekné vrchy a jazerá na to nestačí, — smial sa knieža a ukázal na oblôčik.

— Nuž čo urobíš, pôjdeš do Devína, či nie? — spýtal sa Gernot a vstal.

Svätopluk chodil po izbe.

— Daj mi deň na rozmyslenie. Jednako len nie je príjemná vec doniesť svojich ľudí pod nôž nepriateľa.

— Aký si naraz citlivý. A strýka Rastica, svoje knieža, si nám vydal a teraz —

— To bolo celkom iné. S Rasticom som žil v nepriateľstve, on mi siahal na moju slobodu, proti tomu som sa musel brániť.

Gernot hľadel naň s opovržlivým úškrnom.

— O tom by sa dalo hádať. Bol si proti svojmu kniežaťu neposlušný a to on nemohol trpieť.

— Tak myslíš, že som ho zradil bez príčiny?

— Celkom iste.

— Tak nechajme tú zradu tak! Pôjdem do Devína a pomôžem vám ho dobyť. Ale mi musíte ku kniežatstvu pridať i východné kraje a záruku, že dodržíte sľub. A čo je s mojím sprievodom, kde sú moji junáci?

Gernot sa usmial:

— Neboj sa, tí sú všetci v istote, ani jeden ti neušiel. I tvojho biskupa držíme v hrsti.

— Metoda?

— Toho. Je to tvrdý chlap; naši kňazi majú s ním hodne biedy.

— Keď mňa pustíte, musíte vypustiť i mojich ľudí.

— A o biskupa nestojíš? — spýtal sa gróf posmešne.

— Ten nech sa stará sám o seba, — hodil knieža rukou. — Ten má viac pomocníkov ako ja.

Gernot hľadel naň posmešne a kýval hlavou:

— Tak zajtra si povieš svoje rozhodnutie. Rozhodne neodkladaj s ním, lebo vec je súrna. Keď sa rozhodneš, že pôjdeš pod Devín, odcestujeme naskutku.

I odišiel bez ďalšieho slova a posunku, mysliac si, že takým podlým človekom, ako je knieža, môže byť len barbarský Sloven.

Svätopluk bol už zo dva týždne s Engelschalkom a Wilhelmom v tábore pod Devínom. Pomocou Dudu sa dostal do spojenia so Slavomírom a Krozom a dohovoril sa s nimi, ako a kde rozostaví Nemcov a ako ich prepadnú Sloveni.

Devín bol svojou polohou na vŕškoch, ležiac v rohu medzi Dunajom a Moravou, medzi močiarmi a rozličnými priehlbinami, nedobytný hrad, ak len nebolo mimoriadne suché leto, keď Morava a Dunaj mali málo vody a veľká čiastka močiarov vyschla. Močiarmi viedli úzke chodníky medzi hustým rákosím a trsťou a jedna jediná cesta, ktorá bola bránená tvrdzami, taktiež obtočenými vodou. Bolo úplne vylúčené, že by niekto bol býval schopný použiť chodníky, ak nepoznal dopodrobna ich polohy. Ak sa na to odvážil, zaplietol sa iste do takého labyrintu, že musel v ňom zahynúť.

Svätopluk sa uzhodol s Engelschalkom a Wilhelmom, že dovedie v jednu noc jemu známymi chodníkmi čatu najvyberanejších junákov pod tvrdze, brániace cestu, prepadne ich a uvoľní vojsku cestu, vedúcu ku vlastnému hradu.

V noci mali útočiť na Devín a predpoludním Svätopluk strieľal s niekoľkými rytiermi na nevysokom kopci z lukov na rozličné ciele. Knieža nebol prvotriedny lukostrelec, mnohí z rytierov strieľali lepšie ako on, čo tiež použili ako doklad povýšenosti nemeckej.

Engelschalk a Wilhelm, obchádzajúc vojská, prišli na koňoch tiež medzi nich. Chvíľu sa zaujímali o streľbu, keď Wilhelm, muž krátky, tučný, so vždy posmešnou tvárou, ktorý mal zvyk ľudí podchytávať, podotkol:

— Knieža Svätopluk, máš divného sluhu, vždy sa potĺka po nociach.

Svätopluk kládol šíp na luk; nevidel sa mu i odložiac ho, vyberal druhý. Mimochodom podotkol:

— To je jeho vec, v noci ho nepotrebujem, robí, čo sa mu ľúbi.

Wilhelm podchytával ďalej:

— Chodí však do močiarov, ktoré sú okolo tvrdzí.

Svätopluk položil šíp na luk a hľadajúc cieľ, obzeral sa okolo seba, i zazrel zlý pohľad Engelschalkov, ktorému z rozoklanej pery, ako sa mu zdalo, väčšmi trčali rezáky ako inokedy: vyzeral ani vrčiaci pes.

— Tamhľa ide Duda, — zvolal, zahliadnuc práve hore kopcom sa ponáhľajúceho sluhu. — Duda, poď sem! — zakričal, držiac napätý luk.

Sluha pribehol a zastal pred pánmi na desať krokov; hľadel na spoločnosť, ktorá sa zasmiala na jeho sprostej tvári; ústa mal natiahnuté a oči mu svietili v bezpríčinnej radosti.

Svätopluk zavolal naň:

— Duda, kde sa ty potĺkaš v noci a v močiaroch okolo tvrdzí? Čo tam hľadáš?

Duda sa zasmial víťazne a mrkol prešibane očami, utrúc si nos rukávom:

— Chodím tancovať s rusalkami; i tuhľa mám dve, — a vytiahol z vreca, visiaceho mu na šiji, každou rukou ropuchu a ukazoval ich s roztvorenými ramenami pánom.

Svätopluk zdvihol luk a vystrelil šíp Dudovi rovno do srdca: chlap bez hlesnutia padol a bol v tom okamihu mŕtvy.

Wilhelm skričal nahnevane na knieža:

— Prekliaty chlap! — a rytieri prekvapením zhíkli; niektorí pribehli ku Dudovi a obrátili ho. Videli, že mu šíp vyrazil až chrbtom.

— Prečo si ho zastrelil? — zasipel Engelschalk zamračene na Svätopluka.

— Sluha, pre činy ktorého berú jeho pána na zodpovednosť, nie je hoden, aby žil, — odvetil knieža a bral druhý šíp.

— Ty si divoch, takto zabíjať svojich ľudí bez príčiny, — skríkol Engelschalk.

Svätopluk sa usmial jedným kútikom úst:

— Čo záleží na jednom sluhovi? U nás je to zvykom. — Obrátil sa a nestaral sa už o nich.

Engelschalk a Wilhelm hľadeli chvíľku jeden na druhého a odišli bez slova a s nimi i krem dvoch-troch všetci ostatní rytieri. Tí dvaja-traja zostali preto, aby dávali pozor na Svätopluka, čo ten dobre vedel.

O Dudovu mŕtvolu sa už nikto neobzrel, však o mŕtvoly nebolo pri obliehajúcom vojsku núdze. Svätopluk strieľal ešte začas do rozličných cieľov, akoby sa nebolo nič stalo.

V tábore každý deň mučili špehúnstvom podozrivých z nedostatku mučiarskych nástrojov ohňom a tlačením kostí na kašu. Svätopluk vedel, zachytiac pohľad Engelschalkov, celkom iste, že Dudu podobný osud neminie. Hoc bol presvedčený, že by nevymučili z neho nič, jednako nemohol postaviť celý osud svojho podujatia len na prípadnú silu povahy jedného človeka. Rozhodne ho však oslobodil od hrozných útrap bleskovou smrťou.

Podvečer vyrazil Svätopluk na čele tristo-päťsto najvyberanejších rytierov a junákov nemeckého vojska do močiarov. Bolo trochu mračno, slnce už zašlo s červenou žiarou a medzi oblakmi brodil sa štvrťový mesiac. Podúval dosť ostrý vietor a šumel v hustom tŕstí.

Knieža, ozbrojený len dýkou, ináč bez brnenia a prilby, kráčal na čele čaty medzi dvoma silnými rytiermi, ťažko ozbrojenými. Keď prišli na okraj bahien, kázal Svätopluk, aby kráčali len po jednom, lebo chodník bol na mnohých miestach taký úzky, že len jeden chlap mohol po ňom naraz kráčať. Však chodník pozostával mnoho ráz len z pňa, vyvaleného do blata. Rytieri poslúchli, lebo sa chytro presvedčili, že knieža povedal pravdu, i nechali ho samého kráčať vopred, hľadiac mu vždy byť tak nablízku, aby ho mohli pri každom podozrivom pohybe dochytiť.

Svätopluk kráčal už celú hodinu v motanici chodníkov s celou istotou, ale keď sa zotmilo, nebol div, že sa zavše pomýlil alebo zastal, skúmajúc a obzerajúc okolie. Raz, dva razy musel i niekoľko krokov urobiť v rôzne strany, takže ho rytieri nemohli všade nasledovať. Šli ešte skoro hodinu, keď Svätopluk zase zastal a obzeral sa v neistote. Medzitým sa bolo skoro úplne zotmilo a Svätopluk kázal, aby rozsvietili pochodne. On sám hľadal cestu. Pochodne horeli a junáci čakali chvíľu na knieža. Ale chvíle sa míňali a kniežaťa nebolo nikde. Razom všetkými prešiel hrozný pocit, že ich opustil a že sú bez vodcu, stratení, na hodinu cesty medzi močiarmi, o ktorých sa už stačili presvedčiť, že pri každom neistom kroku ich čaká strašná smrť zaliatia v riedkom, smrďatom bahne.

Ale, hoc i prestrašení, nestratili títo tvrdí vojaci ducha. Najstarší vedúci sa zišli a radili sa, čo by si mali počať. Uzhodli sa zahasiť väčšinu pochodní, aby nevyhoreli naraz všetky. Napred ísť bolo úplne vylúčené, nevedeli vôbec, kam by zašli. I ustálili sa, že urobia pokus vrátiť sa, čo sa toľkým ľuďom, ktorí jeden druhého mohli pri mylných krokoch zachraňovať, nezdalo nemožným, hoci to bolo veľmi zdĺhavé.

Bola reč i o tom, že všetci razom začnú trúbiť na rohoch a kričať, ale nevediac, kto by začul tie zvuky, považovali to predbežne za prenáhlené.

Svätopluk medzitým ľahkým krokom a úplne iste utekal ku najbližšej tvrdzi. Neurobil ani sto krokov, keď sa zišiel s niekoľkými zo svojich ľudí pod vodcovstvom Radima, ktorý v radosti srdca svojho, že vidí svoje knieža, svoju jedinú nádej, oblapil mu kolená. Svätopluk ho zdvihol a pritisol k sebe jeho rameno.

— Máme ich v moci všetkých. Päťsto najlepších rytierov bude žaby chytať a ostatok nám už tiež neujde. Poďme, junáci!

Medzi hraničnými grófmi a Svätoplukom bolo dohovorené, že keď tých tristo-päťsto dobyje cesty, chrániace tvrdze, zapália na nich veľké vatry, ktoré zazrú i na viac hodín cesty.

Engelschalk čakal so svojím sborom na znak, aby sa pustil uvoľnenou cestou proti samému Devínskemu hradu. Wilhelm bol veliteľom náhradných záloh a ostatných obliehajúcich vojsk. Čakanie sa im zdalo dlhým, lebo až po polnoci vybuchla naraz z tmavej noci ohnivá žiara, akoby horelo veľké humno naplnené obilím; zanedlho sa ukázala neďaleko prvej i druhá a Engelschalk rozkázal, aby sa vojská pohli napred. Plní najlepšej nádeje a istí víťazstvom pochodovali chytro, až prišli medzi dve ohromné vatry z oboch strán cesty. Boli to tvrdze slovenské, z ktorých ich, ako očakávali, privítali veselé výkriky a víťazné hlasy trúb a rohov, na čo Engelschalk išiel uradostený so svojím sborom napred, úfajúc, že sa bez prekážky dostane až do srdca opevnení. Keď bol celý jeho sbor za tvrdzami, zastavila im zrazu ďalší pochod podivne zriadená a vyzbrojená slovenská junač v hustých radoch. Na znak veľkého rohu sa ozval zo všetkých strán bojovný rev a množstvo rohov a pršali na Nemcov šípy a kamene. Zároveň sa rozžalo i viac vatier, ktoré červenou žiarou osvetľovali celú bitku. Engelschalk sa chytro presvedčil, že je so svojím sborom obklopený zo všetkých strán a že nemá naskrze nijakú nádej na uniknutie. Zostalo mu len sa poddať na milosť a nemilosť, alebo bojovať do ostatného dychu. Sloveni napadli teraz už zmätených nepriateľov ostrou zbraňou. So zúrivým revom sa hádzali na nich ani vlci na obtočeného kanca. Široko-ďaleko sa ozýval hukom-treskom bitky celý kraj. Vo svetle ohňov blýskali sa meče a brnenia.

Wilhelm mienil ísť Engelschalkovi na pomoc, keď mu vtom jedno za druhým hlásili, že je i on so svojimi ľuďmi napádaný zo všetkých strán. Pohol sa, že zajachá k svojmu hlavnému oddielu, keď mu šíp vrazil okom do mozgu a padol mŕtvy z koňa. Jeho sprievod mu chcel pomáhať, ale už bol prepadnutý Slovenmi. Za obapolného divého ryku hodili sa nepriatelia na seba a škrtili a zabíjali sa v temnote nočnej, len slabo prerážanej matným svetlom mesiaca a ďalekou žiarou ohromných vatier.

Nemci nepomýšľali na poddanie sa, ale by to bolo bývalo i daromné, lebo nebolo ani možné v tom ohromnom zmätku roztrhnúť rozľútených vraždiacich sa ľudí.

Už sa brieždilo, keď utichoval bojovný ryk a z dohárajúcich vatier ranný vietor rozdúval mračná iskier a po poliach sa stelúci dym. Zúrivý rev bojujúcich bol zamenený kvílením a stenaním ranených, keď Svätopluk vo svojom gréckom brnení, na vysokom bielom koni jachal so svojím sprievodom po bojišti. Jeho jedinou zbraňou bol veľký obuch. Uradostený Slavomír, ľahko ozbrojený, lebo sa na vraždení nebol zúčastnil, poskakoval na vraníku niekoľko krokov pred nimi, keď obďaleč zazrel presilného nemeckého rytiera, ktorého brnenie i veľký kôň bol zaliaty krvou ním pobitých nepriateľov.

— Engelschalk! — skričal Slavomír a rozbehol sa k nemu v nádeji, že ho nakloní na to, aby sa poddal bez boja. Svätopluk uháňal za ním, ale jeho ťažký kôň nedostihol ľahšieho koňa Slavomírovho. Keď dobehol na dosluch, úzkostlivo zavolal:

— Engelschalk, neubíjaj ho, dám ti milosť a slobodu!

Rozľútený rytier sa však hodil proti Slavomírovi a niekoľkými údermi ťažkého meča zrazil z koňa takmer ani sa nebrániaceho človeka.

Vtom bol Svätopluk pri nich a zazrúc Slavomíra na zemi, vrhol sa zúrivo na strašného Nemca. Vyceril zuby a ručal od divého hnevu a žiaľu. Engelschalk, poznajúc ho, skričal:

— Prekliaty zradca, pôjdeš do pekla i ty, antikrist! — a skočiac naň, ťal mu na hlavu svojím mečiskom. Svätopluk ani neodrážal jeho údery, len bil doň obuchom. Jediným úderom mu vyrazil rozmlátený meč z ruky. Engelschalk, bezbranný, kryl sa veľkým štítom. Teraz zvolal:

— Milosť, milosť!

Svätopluk chytil však svoj ukrutný obuch do obidvoch rúk a s celou obrovskou silou udrel po štíte. Jedným úderom mu dodrúzgal štít i rameno a druhým mu roztrepal brnenie a hrudník. Engelschalk zletel z koňa, ktorý zdivený pálil po poli. Zamdlený rytier zostal ležať na zemi, prúd krvi mu vybúšil ústami a chrčiac a prevaľujúc oči, skonal zakrátko.

Svätopluk zoskočil z koňa a pribehol ku Slavomírovi. S pribehnuvším sprievodom ho zdvihol a obzrel jeho rany: mal rozpoltenú lebku a bol už úplne mŕtvy.

Svätopluk divo zareval a plakal, bijúc sa po hlave; Kroza priskočil k nemu a zadržal mu ruky:

— Knieža, veľký knieža Moravy, nerúhaj sa bohu, ktorý ti dal slávne víťazstvo! Pozri, koľko vrahov zaplatilo za jeho život.

I spamätal sa:

— Pravdu máš. Ale za veľké víťazstvo veľkú obeť vzal od nás ten Najmohutnejší! Čím sa odplatíme tomu nenahraditeľnému za jeho neoceniteľné služby? Môžeme mu preukázať svoju vďaku a oddanosť len úctou, ktorú preukážeme jeho mŕtvemu telu. Urobte mu veľkú hranicu, ktorá by širokým krajom dosvedčila, že umrel muž znamenitý! K jeho mŕtvole priložme na tú istú hranicu i môjho najmilšieho Dudu, lebo vernosťou nebola jeho duša menšia ako duša toho slávneho muža!

Sloveni vo svojej víťazosláve nevedeli konca-kraja radosti a oslavám.

Svätopluk, odošlúc druhov, sám sedel pred veľkou hranicou, na ktorej boli spopolnení Slavomír a Duda, a hľadel zamračene, s dušou plnou ťažkých tušení i na bolestne dlhé rady hraníc, s ktorými zmizli telesné pozostatky v boji padlých slovenských bohatierov.

Telá donaha povyzliekaných Nemcov pohádzali do Dunaja a dlhé dni a týždne tiahli tieto strašné sbory do Čierneho mora, sledované mračnami havranov a krkavcov.

Za Nemcami tak ako za Slovenmi nariekali doma opustené matere a dievky. Daromné boli ich nádeje: neprišli ich milí nikdy — nikdy.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.