ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätopluk so svojou čatou zastal na južnom brehu Dunaja. Bola jar, kvitlo a zelenalo sa všetko. Ale severák chladil a drobný dážď šibal na širočiznú pláň rozvodnenej rieky, pokrývajúcej svojimi kalnými vlnami i okolité úzke brehy. Šerou oblohou hnali vetry tmavé oblaky a prenášali zo severného brehu zdrapy žalostných hlasov, monotónneho sboru.

Hľadeli, kde by bol najlepší prístup k rieke, aby tam mohli pristáť so svojimi člnmi, a presvedčili sa, že najvýhodnejší priechod je na tom mieste, kde je hodný zhluk ľudí na protivnom brehu.

Svätopluk tušil, aký je to obrad, ktorý robia jeho súkmeňovci, ale nebol si celkom istý a opýtal sa Slavomíra, ktorý bol s ním na jednom člne.

— Nie je to veľmi dobre, že nás pri našom príchode domov vítajú práve sviatkom Moreny, — odvetil zamračene mladý muž.

— Počúvaj, čo spievajú.

Svätopluk i s druhmi počúvali, blížiac sa ku sboru, čoraz jasnejšie znejúce slová novej slohy, ktorej zmysel bol, že Morena kráča krajinou so strašnou tvárou, s vycerenými zubmi a pazúrmi supa. Keď príde otec z honu, nájde synovo lôžko prázdne, len zvädnuté kvety sa povaľujú po ňom; mater pri mŕtvole dieťaťa sedí učupená v kúte, zastretá rozpustenými vlasmi. I ozýva sa nocou žalostné kvílenie sťa vytie hladných vlkov v zime.

Chvíľu nastalo ticho a Svätopluk so svojou družinou sedeli bez slova. Väčšina z nich vôbec nikdy nebola svedkom sviatku Moreny a teraz, keď prichádzali z Byzanca a z usmievavých gréckych krajov, zdal sa im obrad ešte strašnejší a barbarskejší, než keby boli bývali doma. Boli už tak blízko druhého brehu, že rozoznali na pltiach stojacich ľudí, keď sa sbor zasa ozval: „Morena kráča krajinou, jej tvár je milá ako plný mesiac v jarnú noc a jej ruky sú mäkké ako ruky mladej ženy v noci svadobnej. Ich dotykom umiera každá bolesť a s nádejou ju očakávajú opustení a trpiaci: pojme ich do navy, tam je stále veselie a milé spevy, ako ich spievajú dievky na sviatky Velesa.“

Svätopluk pokrútil hlavou:

— Darmo chváliš smrť, nie je ona milá nikomu.

Slavomír odvetil:

— Môj starý otec nevládal chodiť, bol opuchnutý ani zdutý býk, neustával prosiť Morenu, aby ho prijala k sebe.

Borivoj mienil, že nám mladým sa nechce odísť: — Vábia nás boje a láska. Myslíme, že vykonáme viac ako tí starí.

— A koľko tu biedy, aké sú to zeme, ako tí ľudia žijú, — hútal Svätopluk. — Myslím, mnohí vďačne umierajú.

— Ľutuješ za Byzancom? — spýtal sa Slavomír.

Svätopluk sa zahľadel do diaľky na blížiace sa plte a člny, naložené ľuďmi:

— Vidím na pltiach i známych. Je tam i starosta Mstiš s materou i s otcom. Nie, neľutujem za Byzancom. Vábnejšia zem pre prácu je naša.

Všetci vyskočili na nohy a zahľadeli sa na blížiacich sa súkmeňovcov, ktorí ich už tiež poznali. Medzi nimi nastal pohyb a zrazu všetci zdvihli ramená a nad širokým, mútnym Dunajom sa ozval krik a hluk: „Svätopluk! Náš kňazič! Perún ťa donáša!“

O chvíľu sa člny a plte zrazili a Svätopluk so svojou družinou pochytali zbrane a popreskakovali ku svojim, ktorí ich vítali hladením a oblápaním kolien. Na veľkých pltiach bol celý kmeň Vodňanov, boli tam ženy, deti, mužovia a medzi nimi starci a neduživí mladší, vyobliekaní tiež slávnostne, obtočení vencami a reťazami z kvetov. Mladý silný muž, syn Mstiša, predstúpil ako vladyka dediny a poklonil sa hlboko pred Svätoplukom:

— Vítame ťa, náš slávny kňazič. Našim sa ľahšie pôjde do navy, keď hľadia tvoje oči na nich.

— To máte dnes sviatok Moreny a vyprevádzate rodinu na ďalekú cestu. Ale, druhovia, nová viera, zvestovaná veľkým bohom, ktorý umrel na dreve kríža, zakazuje dvíhať ruku na svojich milých. Koho to chcete pohádzať do týchto mútnych vĺn? Iste tých ovenčených. Vladyka Provedan, veď sú medzi nimi i tvoji rodičia. Ako môžeš ruku zdvihnúť na svojich najmilších?

Provedan, syn Mstišov, sa zamračil:

— Taká je ich žiadosť a tak káže starý zvyk, — odvetil a ukázal rukou na zástup a na hlúčok ovenčených chlapov a žien, medzi ktorými bolo i dvoje kvetmi omotaných detí.

V zástupe nastalo vrenie a hučanie:

— Starý zvyk! Nepoznáme, nechceme novú vieru!

Ovenčení, nakoľko mohli, vystierali poviazané ruky ku Svätoplukovi:

— Nebráň nám! Nepredlžuj naše muky! Chceme krátku smrť, nie dlhé trápenie! Pusť nás do navy! Svätopluk, kňazič, buď prekliaty, ak nás budeš životom mučiť!

Svätopluk, oboznámený s duchom a náukami novej viery, mysliac, že urobí skutok milosrdenstva, keď oslobodí od smrti tých nešťastníkov, s podivením krútil hlavou:

— Že tak chcete umrieť. Nie je vám život milý? Hľa, aká je zem krásna, samý kvet, slnce sa prediera cez oblaky, radosť žiť, a vy chcete odísť, odkiaľ sa nikto nevráti. A ak niet navy?

— Je nava! Buď prekliaty, kto nám tú vieru berie!

— Mstiš, starý a milý, prečo chceš odísť z tohto sveta? — obrátil sa Svätopluk k utrápenému chudému mužovi, zviazanému lykovým povrazom s mladou ešte ženou, hľadiacou nenávistne na kňaziča.

Mstišovi sa triasli pery a ruky; odhrnul rubáš zo svojich nôh, ktoré boli obe opuchnuté, zapálené a zohyzdené veľkými ranami: — Trpím muky deň a noc, údy mi horia v stálom ohni, ktorý sa nedá ničím zmierniť. Pomoci mi niet. Zmiluj sa, kňazič, dovoľ mi odpočinúť!

— To je tvoja žena? Ona azda nechce umrieť, však je mladá a zdravá. Chceš umrieť s ním? — spýtal sa ženy.

Silná žena sekla hlavou a riekla rázne:

— Chcem. On je môj muž, idem s ním. Nemám tu medzi nimi čo robiť, — ukázala hlavou. — Sú mi bez neho cudzí. Ak mi zabrániš umrieť, nájdem si smrť sama.

Slavomír a Borivoj sa medzitým boli zhovárali s ostatnými ovenčenými. Boli medzi nimi duševne pomätení a všetci biedni, alebo veľmi starí, alebo ťažko, ako si mysleli, nevyliečiteľne chorí. Ešte i dvoje detí, asi päťročný chlapec a desaťročné dievča si s veľkým plačom žiadali ísť do navy.

Náreku a prosbám, aby im Svätopluk nebránil v obrade, nebolo konca-kraja.

I zavolal Slavomíra a Borivoja:

— Tak čo, budeme im brániť ich vôli? — spýtal sa Svätopluk.

Borivoj bol za to, aby sa im to zakázalo. Musia už byť i tu niektorí múdri kňazi, tí im budú vedieť poradiť a uľaviť ich bôľom: — Každý človek sa musí usilovať uskutočniť, čo pokladá za správne, len slabý a zbabelý sa zjedná. My vieme, že títo nešťastníci blúdia všetci, my sme sveta skúsenejší, musíme im to zabrániť, — hovoril, pričom bolo vidno na ňom, že si myslí, že jeho poznámke nemožno odoprieť oprávnenosť.

— No, Slavomír, čo ty myslíš? — spýtal sa Svätopluk.

Slavomír bol trochu v rozpakoch, natiahol hladkú tvár a hladil si ju z oboch strán zohnutými prstami.

— Ja by som skutočne utrápených nechal utopiť, ale toho jedného blázna, Mstišovu ženu a toho, nie starého, len životom zunovaného chlapa by som odstránil.

Svätopluk kýval hlavou a rozvažoval chvíľku; potom prešiel k ovenčeným a pozerajúc pritom ostro na každého, riekol:

— Kto nechce z vás ísť do navy, toho vezmem so sebou do Nitry a postarám sa oň. Hovorte každý, čo si žiadate: ísť so mnou, či stať sa žertvou Moreny?

Dvaja duševne chorí vrieskali bez rozumu, ostatní si všetci žiadali umrieť. S deťmi ich bolo štrnásť. Plakali a spínali ruky, aby im odňali ťarchu života.

— Provedan, nejdem sa vám stavať do cesty, urobte obrad, žertvujte Morene. Dnes vám neznám lepšej rady, ako ste si našli sami vo svojich súženiach.

Slavomír a Borivoj neboli s rozhodnutím spokojní, ostatná Svätoplukova junač bola na strane Vodňanovcov, ktorí so spokojným hukom prijali jeho slová.

Jeden žrec začal zase sbor na počesť Moreny, ktorý za ním spievalo celé zhromaždenie. Medzi spevom spúšťali poviazaných ovenčencov do Dunaja. Každého vždy alebo syn, rodič, alebo najbližší príbuzný. Robili to šetrne a so znakmi láskania. Za veľmi krátku chvíľu zmizli všetci vo vlnách Dunaja, len jedného-druhého telo sa ukázalo na okamih na povrchu, aby zase zmizlo nadobre.

Po skončenom obrade prešli do dediny na stravu a tryznu. Svätopluk so svojou družinou kráčal na čele pochodu, za ním kráčali kmeti kmeňov.

Chvíľu kráčal Svätopluk ticho medzi Borivojom a Slavomírom, zrazu zdvihol hlavu a položil ruku na plece Borivoja:

— Durdíš sa, že som neposlúchol tvoju radu. Ťažko je vládnuť, Borivoj, ťažko. Ty si mi od rokov milým druhom a hneváš sa na mňa pre nepatrnú vec.

— Myslím, že život niekoľkých ľudí jednako len nie je celkom nepatrná vec.

— Tebe je život tých ľudí nepatrná vec. Ty sa nehneváš preto, že ľudia mreli, ale preto, lebo sa cítiš urazený, že som tvoju mienku neprijal. Možno si ťa teraz ešte udobrím, ale keby som sa takto previnil oproti teba viac ráz, tak sa ľahko staneš mojím nepriateľom. Žiadate od vladára veľké veci, a vás, ktorí by ste mali pomáhať, nemožno práve tak zadržať pri vernosti ako vodu v prázdnej hrsti. Najviac ak si navlažím ruku, ale voda mi ujde.

— Pravdu máš, kňazič, — podotkol ticho Slavomír.

Borivoj mlčal a hľadel zanovito do diaľky.

— Rozkazom môžem urobiť z Nitry malý Byzanc, ale nijakým rozkazom nedosiahnem, aby všetci ľudia zmýšľali rovnako, a tak mi je nie možno spriateliť si všetkých. Jedno musíme chcieť všetci: zveľatok nášho národa!

Borivoj bystro odpovedal:

— Pôjdem s tebou, kňazič, podľa tvojej hlavy; môžeš sa na mňa spoľahnúť. Nahliadam, že je lepšie ísť spolu i horšou cestou, ako keby sme si strojili navzájom úklady na osoh Frankom.^[30]

— Múdro hovoríš, ako vždy napokon, keď počuješ rozumné slová, — riekol Slavomír.

V rozhovore prišli do dediny, kde ich zaviedli do veľkej kôlne, ozdobenej kvetmi a konármi líp a iných stromov. Kôlňa bola jednoduché stavisko, pozostávajúce z trstinovej strechy stojacej na koloch. V nej dosky, pokladené na kolíkoch pozabíjaných do zeme, tvorili stoly a lavice, ktoré boli pozakrývané obrusmi s vyšívanými okrajmi. Pre Svätopluka postavili napochytro vyvýšený podstavec a naň položili stôl, pri ktorom mal sedieť sám.

Za ten čas šiel medzi zhromaždenú mládež, medzi ktorou bolo hodne i nápadne pekných dievčat a mladých neviest, ktoré bolo poznať podľa obviazaných hláv. Mládež bola navzdory smútočnej slávnosti veselá, dievčatá s mládencami sa doberali a neboli vôbec zastrašení prítomnosťou kňaziča. Napadla veselosťou pobelavá, vysoká Durna, dcéra vladyku moraveckého, okolo ktorej sa utvoril celý kruh; prekárala mladých ľudí, ktorí jej so smiechom odpovedali. Za chrbtom Durny stála Blahota, čiernooká dcéra Provedanova, ktorá hľadela blýskavými očami žiadostivo na Svätopluka a schovávala sa za chrbát Durny, keď jeho zrak padol na ňu. Svätopluk oslovil Durnu:

— Akože, Durna, našla si si už junáka, za ktorého pôjdeš?

Dievča krútilo stuhou okolo prsta a dívalo sa na ňu; zrazu pozrela na kňaziča:

— Nie, nechcem byť ani jedného z nich. Teraz môžem milovať, koho chcem, kým som nie ani jedného, každý je sladký ako med, — a usmiala sa, ukážuc rad zdravých zubov. — Nedám si ešte hlavu zaviazať, kvôli nikomu.

Svätopluk sa usmial:

— Dám ti dar, akého tu nikto nemá, keď mi povieš, ktorý sa ti tu najlepšie vidí.

Durna trochu rozpačito hľadela na mladých mužov; dievčatá za ňou vykrikovali, koho si má vyvoliť.

— Toho budem ľúbiť, ale nevydám sa zaň, — a ukázala prstom na statného Borivoja, ktorý s úsmevom pristúpil k nej a vzal ju okolo drieku. Blahota, pozerajúc stále na Svätopluka, skočila inej družke za chrbát. Svätopluk pobadal jej pohľad a usmejúc sa, kývol jej hlavou.

— Mládenci, máte tu kopije, mlaty, štíty; ukážte, čo viete! — zvolal Svätopluk. Poznal veľmi dobre spôsob boja svojich ľudí, ale teraz, keď poznal dopodrobna vojenské poriadky a cvičenie znamenitého byzantského vojska, bol zvedavý, ako sa mu bude vidieť domáci spôsob. I on, i jeho druhovia, čo s ním prišli, boli presvedčení, že ich spôsob sa s byzantským nedá porovnať a že by zavedením tohto spôsobu pri svojich bojovníkoch dosiahli prevahu nad Nemcami.

Mladí mužovia vďačne a v presvedčení, že si vydobyjú uznanie kňaziča, metali kopijami, šermovali mlatmi a mečmi a robili rozličné spoločné pohyby útoku a obrany.

Starší s potešením a nie bez hrdosti hľadeli na svojich synov a nesporili výkrikmi obdivu a chvály. Ale Svätopluk zamračene pozeral na cvičenie, ktoré nepreukazovalo veľkú školenosť. Predstavil si, ako by niekoľko byzantských legionárov rozbilo túto hromadu neskúsených ľudí. Títo obstoja ako-tak ešte oproti Nemcom, majúcim práve tak nedostatočne zocvičené mužstvo. Videl, že v boji týchto ľudí hrá hlavnú úlohu telesná sila a udatnosť, čo im chýba v zručnosti, to nadkladajú smelosťou a životom. Čím dlhšie rozmýšľal na možnosti obrany proti Nemcom, tým väčšmi bol presvedčený on i jeho druhovia, že musí mať aspoň niekoľko sborov vycvičeného vojska podľa byzantského vzoru.

Svätopluk pochválil úsilie Vodňanov, ktorí boli presvedčení, že niet lepšieho a vyskúšanejšieho spôsobu boja, než aký oni preukázali; ale keď nechceli uveriť, že je možné i účinlivejšie napádať nepriateľa a brániť sa mu, rozkázal svojim junákom, aby predviedli cvičenie podľa byzantského spôsobu. Mužstvo si stalo do šíkov, každý pod prísnym velením čatára, a previedlo rozličné pohyby a ukázalo útok i obranu rozličnými zbraňami. Všetko to robilo s presnosťou, pre svojich súkmeňovcov nikdy neslýchanou a nevídanou, takže sa títo zahanbene a zronene dívali na nich. Svätopluk ich vyzval, aby sa naučili novým spôsobom, a v prvom oduševnení sa skoro všetci hlásili, že sú k tomu náchylní.

Za ten čas bola pripravená strava, i prešli všetci do kôlne. Kňazič si zasadol na vyvýšené miesto, okolo neho sa umiestnili jeho najbližší druhovia a pohlavári dedinčanov. Pri hostine obsluhovali ich dievčatá. Zabávali sa rozhovormi o pomeroch kraja.

Svätopluka a Slavomíra nikdy tak nezaujímala nijaká byzantská udalosť ako tieto rozprávky ich rodných. Žaloby svojich na Nemcov počúvali s tou najvrelejšou zaujatosťou a silný ohlas nachádzali u nich i prekárania Rastislava, ktorý naskrze nebol schopný urobiť prietrž drancovaniu Nemcov. V pohraničných územiach sa Frankovia správali, ani keby oni boli pánmi krajov, tam nepomáhali žaloby, len branný odpor, ktorý, pravda, nie každý raz vypadol v prospech Slovenov.

Ale medzi rozhovorom sa popíjalo a i navzdory nemilým predmetom rozhovoru mladí mužovia sa rozohnili. Starých nápoj rozžialil a mladých naplnil nádejou v lepšiu budúcnosť. Mládež bola istá, že si vybojuje lepšie časy, a Svätopluk nešetril obodrujúcimi slovami.

Pri hostine ho obsluhovala Blahota, zamierajúca okúňaním, keď mu liala víno zo strieborného krčaha.

Vladyka Chýn, starší muž s prešedivenou riedkou bradou, cez ktorú mu prezerali veľké bradavice, obkrajoval baranie stehno, na ktorom už nebolo skoro nijakého mäsa. Pri ňom sediaci starosta Tuža, chlap rapavej okrúhlej tváre, z ktorej mu neschádzal úsmev, podotkol:

— Daj už kosti pokoj, to nechaj Nemcom, čo na nej ešte je.

Okolosediaci sa zasmiali a Chýn odvetil:

— Nemcom? Tí nám nechajú kosti, keď mäso pojedli. Avšak nepotrvá dlho a i nás samých požerú!

Radim, kmeť a vojvoda Vodňanov, mladý ešte, ale úplne šedivých vlasov a brady, buchol rukoväťou noža o stôl:

— Sami si ich sem vábime. Hrom do toho! Kojata vykonal pri veľkňazovi dovolenie, že môžu u nás najímať chlapov a ženy do práce!

— I berú, koho chcú, či chce ísť, či nie, — kričali iní okolo neho. — Kto sa vráti z Nemecka, je súci len za obeť Moreny.

Radim zasa prekričal ostatných:

— Blatnický vojvoda Kroza zavádza novú vieru nemeckými kňazmi a tí skoro denne vyvláčajú z jeho kraja dievky a dobytok. Rabujú ani počas vojny, že vraj desiatky a iné dávky.

Tuža zvolal so smiechom:

— A Rastic to trpí! On nám natíska zbojníckych Nemcov, že vraj nás učia novej viere. Hahaha, — smial sa, že mu bolo až do hltana vidno.

V sieni bol už hluk medovinou rozobratých hodovníkov, ktorých však prekričali pohlavári za vrchstolom. Svätopluk a jeho družina počúvali nadávky a žaloby a len Borivoj zavše zvolal na obranu Rasticovu, že nová viera musí byť; Rastica neslobodno všetkým zlým viniť, však o mnohom ani nevie.

— Radim, choď a povedz mu, čo sa deje medzi jeho ľudom, — skríkol a podrmal pri ňom sediaceho za rameno.

Vojvoda sa zasmial:

— Ísť do jeho hradu, medzi Kojatov a Podivenov? Nikdy by som sa odtiaľ nevrátil.

Svätopluk zamračene počúval, čo hovoria pohlavári. Skrížiac mohutné ramená na prsiach, zazeral spod hustých obočí vše na hodovníkov, vše hodil pohľad na Slavomíra, dorozumievajúc sa s ním i bez rečí. Vedel o neporiadkoch, ale neboli také pri jeho odchode, a teraz, keď prichádzal zo skvelých krajov, kde panoval všade prísny poriadok, napadli mu tým väčšmi. Cítil takú roztrpčenosť nad otrockým ponížením svojho rodu, nad okamžitou nemožnosťou brániť sa, akoby všetky príkoria on sám trpel osobne. Všetko ho hnietlo: bieda celého ľudu a neviazané reči pohlavárov, poukazujúce na nedostatok každej disciplíny, keď sa opovažovali tak hovoriť o svojom kniežati pred celou verejnosťou.

Slavomír sa opýtal:

— Nuž, a povedzte, ako môžu nemeckí kňazi kázať novú vieru, keď neznajú našu reč?

Viacerí mu chceli odvetiť, až Radim prekričal všetkých:

— Ticho! Ľahko ich obracajú, veľmi ľahko. Však tým nejde o vieru, ale o korisť. Príde dvesto-tristo zbrojnošov s kňazom, obstanú dedinu, kňaz hovorí im čosi o Kristovi a božej milosti — či rozumejú, či nie, je mu jedno — zaženú všetkých ku vode, polejú ich a kresťania sú hotoví. A od nich hneď žiadajú desiatky. Keď sa vzpierajú, zoberú dievky, mládencov a ženú aj s dobytkom poviazaných do Nemecka. Ak odporujú, vyrabujú a zapália dediny a pobijú, čo im príde pod ruky.

— A odkedy to pášu? — spýtal sa Slavomír.

— Bolo tomu rok, čo prišiel Wiching^[31] na Rasticov dvor.

— No a veľké knieža sa tomu nebráni? To je predsa nemožné! — skričal rozhorčene Borivoj. — Čo, to by bola nová viera milosti!

Svätopluk sa usmial tak, že všetci zvážneli:

— Každou novotou hľadia ľudia dosiahnuť len svoj zisk a opanovať iných.

Chýn, rozhadzujúc obhryzeným baraním stehnom, kričal:

— Vojvodovia nás zapredali Nemcom!

— Nie všetci, nech to Perún skára, — skočil mu Radim do reči. — Rastic by mal urobiť s nimi poriadok, ale ten sa každého bojí. S každým silným zachádza ani s vajcom.

— Najväčšmi sa bojí Nemcov. Huj, ako sa tých bojí! — rehotal sa Tuža. — Najmä od tých čias sa ich bojí, čo mu arabský kupec Ibn Badža rozprával o veľkosti ríše Frankov, ktorou putoval mesiace. Siaha vraj až po Veľké more, ktoré nemá hraníc. Čo môže Rastic proti nim? Majú veľké mestá, zámky, ľudu bez počtu a vládnu im bohatí králi, ktorých poslúchajú všetci.

— Musíme prijať novú vieru, ináč nás zničia a zotročia, — riekol Borivoj.

Svätopluk udrel veľkým kovovým pohárom o stôl, takže sa mu rozpadol v ruke, a zvolal, keď nastalo okolo neho ticho:

— Nik nám nepomôže, len my sami, keď budeme všetci svorní a jednej mysle!

— Nikdy neboli Sloveni svorní a nebudú, — zvolal Radim, kývajúc hlavou a rukou záporne.

Svätopluk vyskočil a vystrúc zaťaté päste, zvolal hlasom hromovým, takže všetko zrazu utíchlo:

— Sloveni musia byť svorní, a budú! Musíte poslúchať, alebo pôjdete do navy!

Všetci hodovníci povstali, kričali a kývali Svätoplukovi na slávu a zdar. Chlapi povyskakovali a utekali ku kňazičovi a obkľúčiac ho, prisahali, že ho budú poslúchať do smrti.

Kňazič vstal bez slova od stola a odišiel zo siene. Vyšiel do záhrady. Vše šiel, vše postál a trhajúc listy zo stromov, rozvažoval o svojom postavení. Cítil jeho veľkú ťažkosť, keď nesmel stratiť dôveru svojich poddaných, ani Rasticovu a nesmel vyvolať ani žiarlivosť a upodozrievanie Nemcov. Predbežne vôbec nevedel, ako jeho veci stoja. Jeho nepriateľ Kojata sa z Nemecka navrátil a je pri dvore Rastica. Nemôže byť všetko v poriadku; videl, že sa v jeho údelnom kniežatstve kadečo deje, keď rôzni kmeti a vojvodovia či schválne, či zo slabosti pášu také veci, ako bol počul.

Odišiel zo spoločnosti, lebo ani mlčanie, ani reč by nebola na mieste. Nechcejúc konať nerozvážne, musel sa najprv základne poučiť o tom, ako pomery stoja s Rasticom, s Nemcami a s poddanými mu kmeťmi a vojvodami. O všetkom mu bude vedieť dať vývod Holeš, ale umienil si, že i cestou do Nitry bude hľadieť otvorenými očami a počúvať bystrými ušami, čo sa postávalo a deje teraz.

Išiel záhradou, keď za hrubou hruškou zazrel belieť sa vyšívanú suknicu dievčaťa, ktoré vše vyzeralo naň a zase sa schovalo. Bol istý, podľa jej držania, že je to Blahota, i kráčal k nej.

— Koho čakáš? Milého? — spýtal sa jej a chytil ju za okrúhlu briadku, dvíhajúc jej hlavu.

Blahota pozrela naň prenikavým, túžobným pohľadom a zapáliac sa, objala ho a klesla mu na prsia. Bolo v jej správaní niečo, čo upomína na malé, niekoľkoročné dieťa, ktoré sa sprvu bojí cudzieho, a keď sa s ním trochu oboznámi, oddá sa mu s celou dôverou.

— Teba som čakala, — zašepkala.

Svätopluk ju objal okolo pása a odišiel s ňou do hĺbky záhrady.

V sieni za ten čas namiesto rozhovorov nastúpil spev, hudba a tanec. Nielen mládenci a dievčatá, ale i starší chlapi a nevesty si zaskočili, rozohriati medovinou a rozihraní hudcami.

Zábava trvala dlho do noci, keď mesiacom nejasne osvetlené sady zašumeli stonom a vzdychmi bytostí, ktorých najväčším pôžitkom bolo tvoriť trpiteľov celých zátop strádaní a bolestí, akých účastníkmi boli i oni sami.

Včasráno odišiel Svätopluk so svojou čatou smerom na Nitru. Pri odchode chceli ísť so Svätoplukom skoro všetci vodnianski mládenci, on si však vybral z nich len dvadsať, sľúbiac ostatným, že ich neskoršie zavolá. Cesta ich viedla územím Blatnicov; ich kmeťom bol Kroza, ktorého Svätopluk nepoznal. Bol to človek nový a podľa doposavádnych zpráv o ňom pravdepodobne nie mu oddaný, keďže podľa všetkého kráčal cestou Kojatu, ktorého návodom sa iste správal, a preto mu Svätopluk nedôveroval.

Po včerajšom daždi boli ešte na poliach a lúčinách bariny. Kraj bol pokrytý hmlou, v ktorej už na niekoľko krokov nebolo rozoznať človeka. Svätoplukova čata pozostávala nie celkom zo sto mužov, počítajúc do toho niekoľkých remeselníkov, ktorých viedol so sebou z Grécka a na ktorých dávali pozor ako na oči v hlave. Svätopluk so svojimi byzantskými junákmi jachal na dobrých koňoch, ktoré boli dostali od Koceľa^[32] po svojej návšteve na prechode Zadunajskom. Títo boli výborne vyzbrojení nezvyčajnými zbraňami byzantskými, medzi ktorými boli zákerné nástroje, ktorým sa bolo ťažko obrániť človeku ich neznajúcemu.

Svätopluk vedel, že by so svojím mužstvom Krozu nevládal premôcť, a preto sa rozhodol dostať ho do svojej moci úskočne, keď sa presvedčí, že mu skutočne nemôže dôverovať.

Okolo poludnia prišli mu oznámiť predné stráže, že v neďalekom bukovom lese pobadali tábor Nemcov. Môže ich byť zo dvesto ozbrojencov, vedú so sebou asi sto slovenských poviazaných mládencov a dievčat a hodne dobytka a obilia.

Svätopluk so svojou čatou bol za močiarmi, porastenými vysokým tŕstím, takže ich z lesa nebolo vidno. Nemci, cítiac sa istými v území Blatnicov, nestavali stráže. Kňazič sa radil s priateľmi, čo by mali urobiť; napadnúť ich a vyslobodiť svojich, alebo hľadieť ujsť nepozorovane, keď ich bolo aspoň dva razy toľko ako Svätoplukových ľudí. Nebolo vylúčené, že ich oni sami môžu napadnúť, keď uvidia, že ich je pomerne tak málo. Náruživý Borivoj dal výraz svojmu citu:

— Nemôžeme nechať našich ľudí v zajatí Nemcov. Keby sme ich naraz prepadli, je možné, že by sme ich rozbili a našich vyslobodili.

Svätopluk trochu rozmýšľal, vyťahujúc a vsunujúc meč do pošvy, čo bol jeho obľúbený pohyb, a pozrel spýtavo na Slavomíra a Strojmíra, čo myslia.

Slavomír, hľadiac k zemi, riekol:

— Kňazič, keď ich prepadneme, budeme mať nepríjemnosti s Krozom, s Kojatom a čo je najhoršie, i s Rasticom. Ten povie, že sotva sme prišli, už zase robíme vzbury. Nemci nám to tiež poznačia na náš vrub a nie je príjemné mať kráľa Ľudovíta^[33] za nepriateľa, lebo bude dotláčať na Rastica, aby nás potrestal za pobitie jeho ľudí. My, teraz prišlí, nesedíme ešte pevne v sedle, mohlo by sa to zle skončiť.

Strojmír bol kýval hlavou Borivojovi, teraz zas prisviedčal Slavomírovi. Svätopluk rozhodol:

— Pravdu má Borivoj, že by bolo treba našich vyslobodiť, a pravdu má aj Slavomír, že by bola chyba napadnúť Nemcov. Musíme to tak nastrojiť, aby nás napadli oni a my sa budeme len brániť. Ak sa im tak obránime, že pritom vyslobodíme našich, tak je to ich vec, — i usmial sa na tom takým spôsobom, že jeho najbližší, ktorí ho dobre poznali, vedeli, že mu prechádza hlavou nejaký úskok.

— Urobíme to takto: ty, Borivoj, vyberieš si dvadsať chlapov a pôjdete obďaleč hája, na dostrel lukom, takým spôsobom, že vás v lese táboriaci musia pobadať. Môžete kričať, hoci i spievať, ale zbrane väčšina z vás musí pozakrývať, a na niekoľkých koňoch ponesiete náklady, aby ste vyzerali ako kupci, ktorých sprevádza niekoľko ozbrojencov. Iste vás Nemci pristavia a budú vás chcieť obrať. Vy sa budete brániť a keď budete v tom boji rozohriati, udrieme na nich my ostatní.

Borivoj a Strojmír sa usmiali radostne:

— Je to dobre vyhútané, ukážeme im svoje nové zbrane! — zvolal Strojmír.

— Tí budú pozerať, čo sa s nimi bude robiť, — riekol spokojne Borivoj, udrúc rukou po krátkom, ale veľmi silnom meči.

Obidvaja sa veľmi tešili povereniu, ani im na um nezišlo myslieť, že by mohli pri jeho vykonaní nechať svoje kosti. Predbehujúc sa, utekali k svojim ľudom a keď vyzvali dvadsiatich, aby sa dobrovoľne hlásili, chceli ísť všetci do jedného, ešte i Vodňanci. Sloveni sa boju tešili. Boli presvedčení, že zbraňami a cvikom predstihujú Nemcov, a preto sa tým väčšmi radovali zrážke, pri ktorej budú mať možnosť vyskúšať svoj spôsob boja naozaj, a nie, ako dosiaľ mali príležitosť, len na tryznách.

Niektorí z mládencov pobrali na seba koberce a plášte, ktorými sa tak zababušili, že ich zďaleka museli pokladať za nevojakov — kupcov alebo remeselníkov — a vysadnúc na kone, žartujúc a smejúc sa, odišli. Keď prišli pod háj, robili až zbytočný a nápadný hurhaj. Keby Nemci neboli bývali takí celkom istí, bola by im musela napadnúť schválnosť kriku a spevu. Ale pobadajúc ich, mysleli, že sú to ozaj kupci, a ich vodca, rytier Keuling, musel ich i proti svojej vôli viesť oproti nim, lebo sa nedali udržať. Nechceli si dať ujsť takú dobrú a ako si mysleli, lacnú korisť. Pravda, obchodníkov nebolo slobodno napádať. Ale Frankovia si mysleli, že zbojstvo bude pripísané Slovenom, keďže sa stalo na ich území. Vyrojili sa z lesa bez každého poriadku a utekajúc obstali za chvíľu Borivojovu čatu. S krikom sa vrhli na zdanlivo tovarom naložené kone, ale tomu sa sprotivili v prvom rade Borivoj a Strojmír ako vodcovia sprievodu a za tými i zdanliví kupci. Sprvu bol len krik a naťahovanie sa, ale keď videl rytier Keuling, že sa obchodníci vzpierajú, vytiahol ohromný meč a zdvihnúc ho vysoko nad hlavou, rozkázal útočiť na Slovenov, čo niektorí z jeho chlapov i tak boli začali. Mnohému z Nemcov muselo byť divné, keď videl niektorých mužov odhadzovať koberce a so smiechom útočiť na nich. Zaiste boli Sloveni omnoho lepšie vyzbrojení a vycvičení ako väčšinou od pluhu pozháňaní Frankovia, ale jednako sa im zdal dlhým i ten krátky čas, ktorý potreboval Svätopluk na to, aby im pribehol na pomoc, keď každý z nich sa musel brániť proti viacnásobnej presile, hoci sa i tak zrazili, aby sa navzájom čo najlepšie kryli. Borivoj dostal dosť ťažkú ranu na ľavé rameno a Strojmír zaplatil životom skoro polovice junákov pôžitok boja, v ktorom pobili mnohonásobne viac nepriateľov, ako ich padlo.

Svätopluk so svojimi ľuďmi napadol z troch strán Nemcov a naraz obrátil ich útok v zúfalú a beznádejnú obranu. Sám vyhľadal Keulinga a vyzval ho, aby sa poddal. Rytiera dosiaľ bolo obránilo jeho znamenité brnenie pred vážnejšou ranou. Videl, že najväčšia čiastka jeho ľudí je pobitá alebo ťažko ranená, ale vzdor a rozľútenosť ho zdržiavala, aby poslúchol Svätoplukovu výzvu. Rozohnal svojho ťažkého koňa proti kňazičovi, ktorý ho čakal na svojej ľahšej paripe ani pribitý k zemi. Keď bol na dosah svojho protivníka, chcel mu ohromným úderom meča rozraziť hlavu. Jeho posunok vyzeral tak nebezpečne, že neďaleko stojaci Slavomír skríkol od ľaku. Svätopluk svojím silným, krátkym mečom ľahko odrazil úder a podbehol ho tak, že bol celkom pri ňom, pričom si dvaja mužovia zúrivo blýskali do očí. Keuling bol so svojím nemotorným mečom bezbranný pre veľkú blízkosť nepriateľa a Svätopluk mu vrazil meč do tvári, prebodnúc mu i jazyk a vybijúc mu zuby. Keulingovi vypadol meč, ovisla mu i ruka so štítom a oči mu stĺpkom stali, bol by spadol z koňa, keby ho kňazič nebol zadržal. Rana vyzerala strašne, valila sa mu z nej krv prúdmi.

Keď ostatní, ešte sa brániaci Nemci videli, čo sa stalo s ich vodcom, odhádzali zbrane a kľaknúc na zem, vystierali ramená a prosili o milosť, ktorú im Svätopluk vďačne udelil. Tešili sa im i jeho junáci v nádeji, že ich dostanú za otrokov.

Keulinga zložili z koňa a pozberajúc z neho brnenie, obväzovali, ako vedeli, jeho silne krvácajúcu ranu. Bol to nápadne silný bradatý človek a nie bez ľudského cítenia. Doma si ho ctili ako statočného rytiera, dobrého bojovníka a vzorného otca a manžela. On považoval za bohumilý skutok pomáhať nemeckým kňazom prevracať Slovenov na kresťanstvo. Borivojovu ranu pozorne zaviazali. Hneval sa na seba, lebo si myslel, že ju dostal pre neprimeranú obranu. — Bránil som sa podľa Pakúzia, nie podľa Symmacha. Poslúchal som chudáka Strojmíra. No však sa to zahojí, — i usmial sa trochu mdlo, lebo tiež bol stratil hodne krvi. Ťažko ranených, ktorým nebolo už pomoci, dobili bodnutím do srdca, a to priam tak Nemcov, ako i svojich.

Podľa vojnových zvykov tých čias zajatí patrili víťazom. Mohli s nimi nakladať podľa svojej vôle: mohli ich pobiť, zotročiť alebo pustiť za výmenu na slobodu.

No Svätopluk, ktorému záležalo na tom, aby si Nemcov ešte neurobil nepriateľmi, ba naopak, aby si ich získal, potreboval ich pre svoje ciele a pustil Keulinga a všetkých zajatých na slobodu, ako povedal, za náhradu zajatých Slovenov. Keuling mu ďakoval, ako vedel, posunkami. Prichodilo mu neslýchanou i u kresťanov, nie to u pohanov, zriedkavou šľachetnosťou odpustiť premoženému lúpežníkovi, ba čo viac, ešte ho obdariť. Svätopluk sa mu usmieval, mysliac si, že príde azda aj taký čas, keď bude môcť s Nemcami zachádzať podľa svojho srdca.

Keď sa Svätopluk približoval so svojimi ľuďmi k táboru Frankov v háji, počuli zďaleka krik, plač a preklínanie. Keď vyšli na čistinku pri potoku, zazreli skoro nahých, len kadejakými zdrapmi šiat krytých mládencov a dievky, hoc do tuha poviazaných, boriť sa zubmi, nohami s chlapmi Krozovými, ktorí využili neprítomnosť Frankov a zúrili ani besné zvery proti svojim súkmeňovcom a nehanebne prznili dievky. Svätopluk ukázal svojim mužom rukou na Krozových ozbrojencov:

— Odzbrojte a polapajte ich!

Čo tí za krátky okamih urobili, tým viac, že si prekvapení zbrojnoši skoro bez odporu dali brať zbrane, vidiac kňaziča, na ktorom, hoc ho i neznali, pobadali, že je to človek privyknutý na to, aby sa jeho rozkazy naskutku splnili.

— Rozviažte putá mládencom a dievkam! — rozkázal zase. Potom sa obrátil ku pohromade stojacim zbrojnošom Krozovým.

— Kto je vaším vodcom?

Vystúpil starší chlap so zarastenou a zvráskovanou tvárou a hľadel so zaťatým vzdorom na Svätopluka.

— Ty si ich vodcom, aké ti meno?

— Tuňa, syn Čumu, z kmeňa Blatnicov.

— Ste Krozovi ľudia, čo robíte tu medzi Nemcami?

— Vojvoda Kroza nás poslal sprevádzať Nemcov, aby ich naši neprepadli a neodobrali im riadne zobraté desiatky a dávky.

— Keď ste videli, že sa bijeme s Nemcami, prečo ste neoslobodili zajatých a prečo ste nám neprišli na pomoc?

Tuňa odvetil zanovito:

— Nás poslal Kroza, aby sme boli na pomoci Frankom, a nie vám.

— A zajatých prečo ste trýznili?

— To sú Skalníci, máme proti nim krvnú pomstu, — zvolali viacerí zo zbrojnošov.

Svätopluk pokrútil hlavou a zamračil sa:

— Nemci sú vám milší ako títo vaši súkmeňovci?

Zbrojnoši kričali:

— Nemci sú nám milší. Skalníci nás ubíjajú, kde môžu. Skalníkov máme stále na krku, nemáme od nich pokoj!

Slavomír, stojaci pri Svätoplukovi, zvolal:

— Nešťastníci! Všetkých nás pobijú Frankovia, keď sa budeme ruť medzi sebou.

Svätopluk im hrozil päsťou:

— Pre biednu pomstu ničíte celý národ. Ste zradcovia, zaslúžite smrť!

Tuňa predstúpil pred kňaziča:

— Dobre, keď umrieť, tak umrieť. Ale my sme plnili rozkaz Krozu, nášho vojvodu. Toho trestaj, ak môžeš. Keby sme ho neboli poslúchali, bol by nás on usmrtil.

— Kde je Kroza?

— V horách, pri Turohlave, na honbe.

— Hanebné je i to, že ste mučili a prznili bezbranných, umriete. — Obrátil sa k svojim mužom: — Pobite ich!

Tuňa sa obrátil k svojim chlapom:

— Zahyňme v boji, na nich! — i skočil na krk Slavomírovi, stojacemu pri ňom.

Svätopluk ho úderom päste po hlave zrazil na zem. Zbrojnoši Tuňovi, poslúchnuc jeho rozkaz, vrhli sa na junač kňazičovu; zakrátko ležala čiastka z nich mŕtva na zemi. Keď to videl Svätopluk, zvolal:

— Prestaňte! Dajte pokoj tým, ktorí ešte žijú!

Z Tuňových zbrojnošov stáli na nohách ešte šiesti, ranení viac-menej všetci.

— Chcete milosť? — spýtal sa ich Slavomír, hľadiac s otázkou na Svätopluka, ktorý mu kýval hlavou. Zbrojnoši mlčali, hľadiac, hlboko vydychujúc, na kňaziča.

— Ste tuhí chlapi, vezmem vás medzi svojich junákov. Budete mi verne slúžiť?

Jeden pevný zbrojnoš, tvrdých čŕt v tvári, z ktorej, ako i z pleca krvácal, predstúpil pred Svätopluka.

— A kto si ty, aby sme vedeli, komu sa vzdávame a či ťa môžeme poslúchať?

Slavomír, ukazujúc na kňaziča, riekol slávnostne:

— Náš pán je knieža nitrianske, Svätopluk, synovec Rastislava.

Zbrojnoš zvolal:

— Svätopluk je v ďalekých krajinách.

— Teraz sa vrátil. Však už pocítili jeho päsť i Frankovia a pocítili ste ju i vy. A dopadne ťažko na každého zradcu, — odvetil Slavomír.

Zbrojnoš sa obzeral po svojich druhoch, boli dokaličení, ale nehľadel z nich strach ani pred utrpením, ani pred smrťou; kývali mu hlavou a rukami:

— Svätoplukovi budeme slúžiť.

— Dajte ruky na prsia: Svätoplukovi budeme verne slúžiť životom i smrťou! — vyzval ich zase Slavomír, položiac ľavú ruku na prsia a pravú na čelo.

Za ten čas kázal Slavomír zobrať z pobitých brnenie a zbraň; vykopali veľké hroby a pochovali všetkých, Nemci i Sloveni, každý svojich.

Keď boli nemecké mŕtvoly v otvorenej jame, vyšiel spomedzi stromov dosiaľ sa tam skrývajúci nemecký kňaz a požehnal mŕtvoly Nemcov pred zasypaním. O slovenské mŕtvoly sa nestaral, hoci boli Krozovi a Svätoplukovi zbrojnoši pokrstení, lebo ich nepovažoval za kresťanov; jedine krst a platenie desiatkov nestačilo na to, aby boli — podľa jeho presvedčenia — súci na večné spasenie.

Veď o apoštolovaní Nemcov medzi Slovanmi povedal ich vlastný dejepisec: „Nulla de christianitate fuit mentio, sed tantum de pecunia.“^[34]

Medzi riekami Nitrou a Hronom bolo hodne lesov a močiarov; najmä brehy hadiacej sa Nitry boli močaristé, pozarastané vysokým rákosím a trsťou. Na týchto priestranstvách sa zdržiavali i zubry, ktorých radi honili Sloveni nielen pre nebezpečnú zábavu, ktorú poskytovala taká poľovačka, ale i pre výdatnú korisť.

Páni, ktorí museli tráviť čas poľnými a inými hospodárskymi prácami, vďačne si pestrili jednotvárny život rozličnými honbami. Nechýbalo ešte vtedy vlkov, medveďov, diviakov a zubrov a poľovačka na tieto silné a divé tvory bola so súdobými začiatočnými zbraňami často ešte nebezpečnejšia ako sama vojna.

Vojvoda Kroza, usporiadajúc si svoj obchod s Keulingom — za každú oddanú mu slovenskú hlavu dostal zlatý peniaz s hlavou franského kráľa — vyrazil so svojou družinou na lov zubrov. Zunovalo sa mu vysedávať na svojom zámku, ktorý veľkým otročením a vykorisťovaním svojho kmeňa a otrokov vystavil z kameňa podľa nemeckého vzoru na zráznom vŕšku.

Už tretí deň sa potĺkal so svojimi ľuďmi po lesoch a močiaroch a niekoľko ulovených zubrov a diviakov boli odoslali do zámku. Štvrtého dňa ráno, keď slnce začalo premáhať temnotu dubového lesa, v ktorom ohromné pne držali listnatý pokrov sťa stĺpy v kamennom chráme, stál Kroza s dvoma mužmi v húštine a vyzeral na obďaleč sa pasúcu rodinu zubrov. Veľký, mohutný býk obchádzal kravu a harcujúce teľa a vše oprúc sa o pevné, do zeme zaryté predné nohy, ňuchal okolo seba a ticho zabučal, akoby robil tichú poznámku svojej samici. Popásajúca sa krava, potrasúc ohromnou hlavou, pozrela na teľa a skučavými hlasmi ho láskala.

Kroza poskočil a vyhodil s napružením celého tela kopiju na býka; jeho mužovia ho nasledovali a vyhodili tiež svoje zbrane. Krozova kopija sa zaryla býkovi pod lopatku, jedna z kopijí, čo hodili chlapi, udrela mu do čela a odskočila od neho ako od balvana a kopija, ktorú hodil druhý sluha, prešla teľaťu prsami a usmrtila ho. Krava ho oňuchávala a bučala žalostne. Býk však zúrivo potriasol ohromnou hlavou a rozbehol sa divo smerom ku Krozovi a jeho ľuďom, ktorí všetci so zimničným chvatom vyhodili na býka ešte po kopiji, ale ho len nepatrne pošramotili. Býk bol len na desať-dvanásť krokov od ohromených chlapov, keď spoza stromu, popred ktorým zaskakoval ozrutný zver, vyskočil vysoký muž s holým mečom a zaťal mu bleskurýchlo do zadnej nohy nad kolenom. Býk zaručal, urobil ešte dva skoky a zvalil sa na zem; vyskočil však znovu a urobiac zase na troch nohách dva-tri skoky, spadol zase. Vtom sa vyrojilo z lesa niekoľko ozbrojencov, ktorí dobili na zemi zvíjajúceho sa zvera. Muž, ktorý bol býkovi preťal nohu, nezúčastnil sa dobíjania zubra; keď mu raz zaťal do kolena, vrátil sa naspäť na miesto, z ktorého bol vyskočil.

Kroza bol silný muž stredného veku, jeho nervy boli zo železa, ale keď videl ozoru valiť sa na seba, ktorej obrániť sa nemal možnosti, jednako sa len zatriasli kolená pod ním. To vedel, že mečom alebo nožom ju neurobí tak bezvládnou, že by mu nemohla ťažko ublížiť. A jednako, keď videl zubra váľať sa po zemi, bolo jeho srdce ešte ťažšie, ako keď sa hnal oproti nemu. V mužovi, ktorý preťal zverovi koleno, poznal Svätopluka a vedel, že z lesa sa vyrojivší zbrojnoši sú jeho ľudia a že je beznádejne odrezaný od svojich.

Poobzeral sa, a keď videl, že je obkľúčený junákmi kňaziča, vydýchol hlboko a pošiel rýchlym krokom smerom k stromu, za ktorým tušil Svätopluka. Tento, vidiac sa blížiť vojvodu, predstúpil a čakal ho, pričom mu potrhával záhadný úsmev pol tváre. Kroza sa poklonil hlboko:

— Vítam ťa doma, knieža, a klaniam sa svojmu pánovi!

Svätopluk ukázal prstom naň:

— Tak ty si Kroza, kmeť a vojvoda Blatnicov, ty si priateľ Nemcov a predávaš svojich rodákov nepriateľom pod zámienkou uvádzania kresťanstva. Čože, nenávidíš svoj rod, milší sú ti cudzí ako svoji? Milší ti je kresťan ako tvoj brat? — I vzal svoj meč a povyťahoval ho z pošvy.

Kroza sa zamračil a sčervenal v tvári:

— Plním rozkazy Rastislava a jeho radcov, obetujem malú čiastku, aby som zachránil celok.

— Tvoji priatelia pod vedením rytiera Keulinga prepadli i mňa a mojich ľudí. Museli sme im vyceriť zuby, aby sme sa im ubránili. Kroza, draho platíš za nemecké priateľstvo. Koho poslúchaš? Kojatu?

— Holeš nemá vládu nad nami, tak koho iného?

Svätopluk pristúpil ku Krozovi a chytiac odstupujúceho za rameno, viedol ho so sebou z kruhu obstavších ich mužov, nahol sa nad neho a hovoril mu ticho:

— Už som sa dozvedel mnoho. Hovor mi pravdu na moje otázky. Daj pozor, aby si neluhal, lebo hráš sa so svojím životom. Kto je pánom v Nitre?

Kroza pozrel Svätoplukovi do tváre a potom hľadel na zem:

— Pánom v Nitre je Kojata.

Svätopluk stisol pery a mlčal chvíľu.

— Tak všetci moji vojvodovia držia s Kojatom?

— Viac-menej všetci. Kojata vládze Rasticom, teba tu nebolo, Holeša podporujú len traja kmeti, i to len pod rukou.

— Ty držíš s Kojatom?

— Teba tu nebolo, držal som s ním.

— Ty si Nemec, bol si roky v Nemecku, ty preto držíš s ním.

— Od Nemcov by sme sa mohli mnoho naučiť. Ak sa nenaučíme, ovládnu nás.

— Máš pravdu. Naučíme sa. Ale preto nemusíme dávať svojich do nemeckého otroctva. Koľko ľudí máš pohotove vyzbrojených?

Kroza rozmýšľal chvíľu:

— Okolo päťsto.

— Za aký čas by si ich mohol zvolať sem čím najrýchlejšie?

— Za tri dni môžu byť tu.

— Pošli okamžite poslov po nich.

— Musím ísť sám do zámku, aby som urobil potrebné poriadky.

— Do zámku ťa nepustím!

— Knieža, ty mi nedôveruješ? — spýtal sa Kroza s dobre hraným údivom.

— Môžem ti dôverovať? Povedz sám, či môžem? Tvoju silu môžem použiť, len keď teba držím v moci.

— Presvedčíš sa o mne, že ti chcem verne slúžiť, už aj preto, lebo si mi zachránil život.

Svätopluk sa usmial:

— Tak hovorí každý, keď ho držíme v hrsti. Zavolaj svojich ľudí a rozpošli ich po zbrojnošov.

Kroza zatrúbil na rohu, visiacom mu na pleci. Vyludzoval z nástroja zvláštnu áriu, krútiac sa pritom na všetky strany. Svätopluk zvolal svojich junákov — bolo ich všetkých spolu z osemdesiat — a dal ich vodcom ticho pokyny, ktoré plnili naskutku, lebo bolo vidno plánovitý pohyb medzi ich ľuďmi, ktorí sa z najväčšej čiastky rozišli po čatách. Okolo a v blízkosti Svätopluka, ku ktorému prišiel i Slavomír, zostalo len päť-šesť chlapov.

Za krátky čas začali prichodiť po jednom, po dvoch Krozovi druhovia z honby. Už všetci vedeli, že je tu knieža a Kroza že je v jeho moci. Na nejaký odpor nemohol ani jeden pomyslieť, lebo ich nebolo toľko, že by boli mohli vzdorovať mužstvu kňazičovmu, a preto prichádzali všetci priateľsky, akoby im jeho príchod spôsoboval veľké potešenie.

Zostali v lese štyri dni a za ten čas sa Svätopluk stačil vyzvedieť od svojich zajatcov všetko, čo potreboval, aby mal čistý obraz o položení svojho kniežatstva a terajších pomeroch ríše Rasticovej. Bolo v nej mnoho v najväčšom neporiadku a úpadku. Veľký knieža Rastislav mal tú najlepšiu vôľu urobiť všetko pre blaho svojej krajiny, ale nemal na to moc. Nevedel ovládať a spojiť ľudí zdanlivo mu oddaných a nevedel si rady s nemeckým plienením a vydieraním rozličných dávok. V obďalečných krajoch sa vojvodovia pridávali k susedným ríšam, ťahali ku Poliakom, Čechom a Bulharom. Rastic cítil, že mu Nemci kladú nôž na hrdlo, a jednako nevládal sa tak zozbierať, aby mal výhľad ich odraziť. Nevedel si inej rady ako platiť Nemcom tribút^[35] a trpieť ich plen, podnikaný pod rozličnými zámienkami už aj preto, že sa im viac kmeťov nevzpieralo, či už z nedbanlivosti, či zo ziskuchtivosti, podobne aj Kroza. Ale aj Svätoplukovo terajšie postavenie bolo nadmieru ťažké. Počas jeho neprítomnosti použili jeho nepriatelia všetky možné prostriedky, aby ho v jeho kniežatstve znemožnili. Divil sa, že sa Holeš vedel medzi nimi udržať. Jeho celá terajšia moc pozostávala z osemdesiatich ozbrojencov a niektorých mu potajomne oddaných kmeťov, ktorí boli však roztratení, takže im bolo skoro nemožné sa spojiť a vystúpiť spoločne. Na Rastica sa nespoliehal, vedel, že je pod vplyvom neprajných mu radcov. A tak mu v tú chvíľu záležalo mnoho na tom, aby si získal Krozu.

Ale s tým to šlo ťažko. Štvrtého večera, čo boli v lese, povedal mu Slavomír, že počul od jedného z Krozových chlapov, ktorých boli zajali, že sa už zišli Krozovi zbrojnoši a s jeho vedomím mienia napadnúť v noci Svätoplukových ľudí, vyslobodiť svojho vojvodu a ak možno, zajať kňaziča.

Svätopluk kázal zavolať Krozu. V háji bola malá čistinka, skrsnuvšia tam vývratom obrovského duba, ktorého konáre boli odhnili. Svätopluk sedel na kmeni, okolo neho stáli vodcovia jeho čiat a Slavomír.

— No, Kroza, ako si spokojný s počtom svojich chlapov? Koľko sa ti ich zišlo?

Kroza si utrel od rýchlej chôdze spotené vysoké čelo:

— Zišlo sa ich skoro päťsto.

— Spoľahliví ľudia a dobre vyzbrojení? Sú všetci pohromade, či sú rozostavení?

Svätopluk vedel dopodrobna, kde stoja.

— Sú všetci pohromade pod Vlčou skalou.

Svätopluk vedel, že sú na pätoro rozdelení.

— Myslíš, že sú verní svojmu kniežaťu?

Kroza položil ruku na srdce:

— Tak ako ja sám.

— Na koľko dní majú so sebou potravy?

— Na štyri; koľko treba, kým dôjdeme do Nitry.

— Tak to je dobre. — Svätopluk vstal a zase sa hral so svojím mečom:

— Kroza, kto sa však bojí, je ukrutný. Ukážem ti, že nie som ukrutný, lebo sa so svojimi osemdesiatimi chlapmi nebojím ani teba, ani tvojich päťsto chlapov! Choď, si voľný! — Môžeš ísť i so svojimi starostami ku svojim a môžete nás v noci napadnúť, ak sa opovážite napadnúť svoje knieža!

Kroza vyhodil hlavou ako bujný kôň, keď ho trhnú za uzdu.

— Ako to myslíš, že by som ťa ja so svojimi ľuďmi chcel v noci napadnúť?

— Chceš ma! Lužeš, že sú tvoji ľudia pod Vlčou skalou; lužeš, že máte potravu na štyri dni. Choď z mojich očí, medzi nami nech je boj na život a na smrť! Mohol by som vás dať teraz pobiť, teba s tvojimi zákerníckymi starostami, mám vás v moci, ale ja sa vás nebojím ani ako nepriateľov na slobode.

Junáci Svätoplukovi vytrhli meče a skričali oduševnene:

— Chvála ti, knieža! Život a smrť za teba! Všetkých pobijeme! — I urobili pohyb, akoby sa chceli vrhnúť na Krozu a jeho ľudí.

Svätopluk zvolal hromovým hlasom:

— Pokoj, junáci!

Kroza stál chvíľu so sklonenou hlavou, mädlil rukami a prestupoval z nohy na nohu. Napokon sa hodil pred Svätoplukom na kolená:

— Pravdu máš, knieža! Chceli sme ťa prepadnúť. Neverili sme tvojej milosti, lebo ty ju nemáš k svojim nepriateľom. Ale teraz vidíme, že veľká je tvoja duša a že vieš tak odpúšťať, ako vieš udatne bojovať.

Kroza vyskočil na nohy a zdvihol ruky a tvár k nebesiam:

— Či kresťanský, či náš pohanský boh nech nemá so mnou milosti, ak ti od tejto chvíle verne neslúžim i životom, i smrťou!

Svätopluk pozrel ostro na Krozu a potriasol mu ruku:

— Verím ti, vojvoda, ale i ty ver, že sa nesklameš vo mne. Odteraz si mojím dôverným druhom, nebudem mať tajomstvo pred tebou.

Svätopluk si bol umienil, že keby sa Kroza nebol k nemu pridal, bol by ho dal i s jeho ľuďmi pobiť.

Za nedlhý čas sa zišlo všetko mužstvo Krozovo a spojilo sa s junákmi Svätoplukovými. Zakrátko sa spriatelili, len starosta Hnevsa, starší, plešivý muž s vyčnievajúcimi hornými zubmi a riedkou plavou bradou, chodil po skupinách chlapov a búril proti kňazičovi. Nájdu sa vždy nespokojenci, ktorí vďačne poslúchajú zlé slová.

Hnevsu ráno našli zaduseného v bahne, vyzerala z neho len príšerná hlava s vycerenými zubmi.

Dal ho odpratať Kroza.