E-mail (povinné):

Stiahnite si Svätopluka ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ladislav Nádaši-Jégé:
Svätopluk

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Martin Droppa, Viera Studeničová, Dorota Feketeová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 123 čitateľov


 

6

Pred odchodom na Devín Svätopluk sa bol podvečer zišiel v záhrade s Jarslavou. Lúče zachádzajúceho slnca sa šikmo predierali stromovím a vše, blysnúc na tvár Jarslavy, obrátenej k nemu, nútili ju, aby si oči tônila rukou, na ktorú oproti nej stojaci knieža žiadostivo pozeral.

Jarslava bola chvíľami ako rozpustilé dievča. Doberala si Svätopluka, kázala mu bozkať svoje prstíky, krk, robila mu žartovné výčitky, že by ju akiste najradšej v šatôčke zabalenú so sebou nosil.

— A ako by si ma to niesol? — spýtala sa a chytiac mu ruku, hľadela naň. — Na chrbte, či pod pazuchou?

— Ale v srdci, ty blázonko, v srdci, — zašeptal Svätopluk a privinul ju k sebe. Potom sa zrazu premenila na bujnú ženu a bozkávala ho, až mu dych stavalo. Bola k nemu nežná a taká milá a ihravá, že Svätopluk až zmieral pôžitkom jej lásky.

Rozkázala mu, aby na ňu nezabúdal, aby jej priniesol niečo krásne, a ubehla.

Po jej odchode knieža mimovoľne zastal a hľadel za ňou. Pritisol si ruky na srdce, zdalo sa mu, že nemal ani tušenia, že by žena mohla zvíriť v srdci a v celom bytí človeka také túžobnoslastné pocity, od ktorých by bol vďačne zahynul.

Keď sa vrátil s Rastislavom do Nitry, bola jeho najsilnejšia túžba zísť sa s ňou, alebo aspoň ju vidieť a kochať sa radostným zábleskom jej očí. Ale darmo ju vyzeral, nenašiel ju ani na jednom z miest, ktoré podľa spoločného dohovoru navštevovala. Bál sa, že je chorá, ale Holeš ho uspokojil, že je zdravá a veselá ako vždy. Zatrhlo mu trpko srdcom, keď počul o jej dobrej vôli: on ju nemal — bez nej.

Až štvrtý deň sa zišiel s ňou. Bola slávna hostina na počesť Rastislava a vtedy predstúpila s inými paniami pred veľké knieža a poklonila sa i Svätoplukovi. Ale jej ústa boli nemé, nič mu netlmočili ani jej oči, ani jej úsmev, hľadela naň chladne ako na človeka cudzieho. Dvorana sa zatočila so Svätoplukom a srdce mu tak stislo, až si myslel, že mu prestane biť. Ale jednako sa premohol a spýtal sa jej vľúdne, ako trávila čas, kým nebol prítomný.

Bol proti nej rozľútený, myslel si, že by ju vďačne usmrtil. Ktovie, čo ju zašlo? Kto sa v ženách vyzná? Bol presvedčený, že bez najmenšej príčiny ho chce ukrátiť o najväčšie pôžitky, ktoré mu doposaváď život poskytol. Umienil si, že ani malým prstom nepohne, aby si ju naklonil. Hľadel si nahovoriť, že má dosť starostí i bez nej a že venuje všetko svoje myslenie len kniežaťu, záujmom krajiny a očakávaným vierozvestom. Ale darmo si niekto umieni, že nebude cítiť bolesť ťažkej rany, ona sa potlačiť nedá. Svätopluka stále mučila žravá túžba za Jarslavou, no jednako sa správal, akoby jej ani nebolo.

O niekoľko dní neskoršie bol Rastislav so Svätoplukom a niektorými svojimi hlavnými radcami v menšej sieni Zoborského hradu. Sedeli a stáli pred širokými oblokmi a hovoriac vyzerali na krajinu, prestierajúcu sa pred nimi, pokrytú lesmi a úrodnými poľami a lúkami; videli pod sebou rozložené mesto a v diaľke riedko roztratené dediny, medzi ktorými sa hadila rieka Nitra. Práve bola prehrmela vidiekom búrka a ako jej zakončenie padal ešte riedky dážď.

Hovorili o úmysle Svätoplukovom uviesť vo svojom údelnom kniežatstve nové poriadky. Hovoril o tom už dávnejšie Rastislavovi. „Ja svojim kmeňom oblámem rohy,“ vyslovil sa vtedy, „stiahnem ich väčšmi dohromady obručou a urobím županstvá. Župani budú moji ľudia, vymenujem ich ja a nebudú ich voliť kmene. Zmiesim sedem-osem kmeňov do jednej župy.“

Rastislav, sediaci v širokom pohodlnom kresle, kýval rukou:

— Nedám nič na tvoje nové poriadky. Sami hovoríte, že vám vaši vojaci odbehujú a že sa niektoré kmene vzbúrili proti tebe. Máme dosť starostí i bez toho, nerobme si nové. Čo myslíš, Radla? — obrátil sa k starému, mohutnému mužovi, sediacemu tiež na stolici, vydychujúcemu hlasne a držiacemu žilnaté veľké ruky na rukoväti širokého meča, ktorý stál rovno medzi jeho nohami.

— Kňazič mi pripadá ako muž, ktorý by v zime váľal svoju roztrhanú chalupu preto, lebo si chce novú postaviť. Pravda, tečie a fúka mu do nej, ale kým postaví novú, zamrzne. I my sme teraz tak, že keď rozbijeme staré poriadky, ubijú nás Nemci, kým utvoríme nové, — hovoril vojvoda Radla hlasom hrubým a zachrípnutým.

Rastislav sa vypäl spokojne:

— Sú to teraz nebezpečné pokusy. Budeš mať vojnu dnu i von: neubrániš sa.

Svätopluk, stojaci za chrbtom Radlu, odvetil skrátka:

— No, však uvidíme, čo urobíme. Nebudeme celú vec veľmi duriť, — pritom pozrel na Holeša, Slavomíra a Krozu, oproti nemu za stolicou Rastislava stojacich, ktorí mu kývaním ruky alebo hlavou prisviedčali. Bolo na nich vidno, že si myslia, že urobia, čo pokladajú za dobré, a nemienia o tom šíriť mnoho rečí.

Holeš, pozerajúc vždy na všetky strany, napäl krk a díval sa dolu do mesta:

— Zdá sa, že dostaneme hostí, ulicou mesta tiahnu akísi jazdci.

Všetci sa obrátili k oblokom a pozerali dolu. Ešte vždy pršalo. Na konci ulice, vedúcej do hradu, videli troch jazdcov, niekoľko krokov za nimi ich išlo zo desať. Títo už zahli na zámocký vrch, keď sa zjavila celá čata ozbrojencov na koňoch. Išli krokom cez hlboké riedke blato, naplňujúce úzku ulicu medzi nízkymi drevenými dvormi. Hádali, kto by to mohol byť. Svätopluk poslal Slavomíra, aby šiel príchodzích privítať a oznámil im, kto je to. Trvalo dosť dlho, kým sa zozýval v hrade hurt a dupot mnohých ľudí a koní, keď Slavomír vošiel so slávnostnou tvárou a riekol, roztvoriac ramená:

— Prišiel Zemižížeň s vierozvestmi!

Rastislav povstal a aj on zdvihol ramená a zvolal radostne:

— Chvála buď bohu, že prišli naši spasitelia!

Všetci sa pobrali s rôznymi výkrikmi podivu a radosti do dvora, aby zazreli, ako sa im zdalo, zázračných mužov čím skorej. Len Svätopluk a Holeš necítili a neukazovali veľké nápadné potešenie. Ich bystré umy už dávno počítali s rôznymi ťažkosťami, ktoré ich čakajú zo strany Nemcov pre vierozvestov, a práve teraz sa im nezdal čas príhodný, aby beztak napätú strunu ešte väčšmi naťahovali.

Keď Rastislav a Svätopluk vyšli so sprievodom na dvornú pavlač, zastal oproti nim uradostnený a na svoj výkon hrdý Zemižížeň a zvolal:

— Chvála vám, znamenité kniežatá. Pozdrav vás Spasiteľ. Nesiem vám pozdrav cisára Michala a doviedol som tu, hľa, — i ukázal na dvoch mužov v tmavošedivých mníšskych kutniach, stojacich za ním, — našich učiteľov a hlásateľov kresťanskej viery. Mnoho sme prestáli, rozličnými nebezpečenstvami prešli, ale —

Svätopluk poznal mnohovravnosť Zemižížňa a pretrhol ho:

— Vítame vás, poďte hore do hradu.

I pohol sa on i Rastic do predsiene, aby vchádzajúcim mužom išli v ústrety. Zišli sa vo veľkej, ale nízkej miestnosti. Oproti Rastislavovi sa postavil Zemižížeň a ukloniac sa hlboko, začal zase hovoriť o pozdrave cisára, svojej námahe a útrapách cesty, až ho Rastislav mrzuto pretrhol:

— Chceme už privítať našich milých hostí, prestaň!

Za ten čas Slavomír pojal dvoch mníchov vľúdne za ramená a predviedol ich kniežatám. Všetci zhromaždení hľadeli na nich, každý hovor zamĺkol. Boli to mužovia vysokí, asketickí, chudí, obidvaja mali brady: Cyril dlhú, Metod krátku, okrúhlu. Cyril bol bledožltkavý, chorobného výzoru, pokašlával, z očí mu žiarila dobrota a porozumenie, ústa mal krásne rezané, mäkké, ruky hladké ako žena; Metod bol omnoho silnejší, mohutných pliec, oči jeho boli ostré, pery tenké, stisnuté, ruky mocné, žilnaté. Oblečení boli chudobne, ich kutne boli obdraté, blatom pošpinené, ale v ich vystúpení bolo cítiť ducha, ktorý sa neklania pred nijakou svetskou silou alebo slávou; a tak sa poklonili pred nimi tí, ktorí trímali v mocných rukách meče a vládli osudmi poddaných.

Rastic sa poklonil zvestom hlboko:

— Priviedol vás boh, na našu spásu. Vítame vás. Buďte našimi vodcami, pôjdeme za vami!

Svätopluk, dojatý postavami a držaním cudzích mužov, tiež sa im poklonil a riekol im srdečné slová k príchodu:

— Obetujete sa, znášate útrapy, aby ste vyviedli náš národ z bludov pohanstva. Vy veru nežiadate bohatstvo a slávu sveta, vám je odplatou služba, ktorú konáte opusteným. Pôjdeme za vami!

Cyril preriekol a všetkým sa zdali jeho slová podivného zvuku a zmyslu:

— Mocný cár Michal a jeho prvý konzul Bazilios vás pozdravujú, silní vladári! Poslali nás nehodných, aby sme vám ukázali cestu k nekonečnej sláve v budúcom živote a k pokoju duše v živote tomto. Keď nás Duch svätý neopustí, vykonáme svoje poslanie. Vaše pomocné ruky budú nám slabým mohutnou oporou. Požehnaj vás Najmocnejší vládca sveta!

I zdvihol ruku a požehnal klaňajúcich sa.

Rastislav ich potom prepustil a prikázal panstvu, aby sa o nich postaralo. Páni, zabudnúc na službu kniežatám, skoro všetci núkali svoj sprievod skromným mníchom; len Holeš a Kroza zostali pri vladároch. Svätopluk, ktorému bolo napadlo, že Cyril nespomenul Bardasa, chytil Zemižížňa za rameno a spýtal sa ho:

— Prečo nám neposlal pozdrav Bardas, čo je s ním?

Zemižížeň rozprával kniežaťu obšírne, že ho Michal dal zajať, lebo urobil proti nemu a Baziliovi sprisahanie; v žalári ho zaškrtili. Na otázku, čo sa stalo s jeho rodinou, povedal, že nič isté sa nevie, ale vraj hovorili, že sa Eufemia po rôznych útrapách otrávila a prepadla moci diabla.

Svätopluk viac nepočul reči Zemižížňa, dušou mu tiahli žiaľne spomienky, predstavil si krásnu dievku, ktorá ho milovala, bledú, bezduchú, v úbore, v ktorom bola taká krásna a žiadúca, i bleslo mu dušou, že niet v živote uspokojenia. Obraz v súžení zomrevšej a milovavšej ho dievky zatônil Jarslavu v jeho duši.

Na druhý deň ráno sa vo veľkej dvorane hradu zišlo všetko panstvo a obstalo kniežatá, sediace v kreslách naprostriedku. Oproti nim bol stolík, prikrytý krásnym vyšívaným obrusom, na ňom stál veľký krucifix so Spasiteľom, vykladaný emailom. Za stolíkom sedeli v pohodlných, pestrými kvetnatými kobercami zakrytých stoliciach dvaja skromní mnísi.

Cyril povstal a vyložil tichým, len niekedy pozdvihnutým hlasom zásady pohanstva a v čom je spasiteľnosť kresťanstva.

Hoci hovoril ticho, rozumeli vo veľkej dvorane všetci každé jeho slovo. Vykladal, že je pohanstvo len jednoduchý, slabý výtvor biednych ľudí, neosvietených božským duchom, vedených len chatrným ľudským rozumom. Úbohí ľudia vo svojom súžení, vo svojom životnom trápení zosobnili jednotlivé úkazy prírody a svoje vlastné žiadosti a túžby v postavách bohov. Klaňajú sa takto vlastne len samým sebe a uznávajú svoje prirodzené pudy za pánov nad sebou. Z toho vyplývalo strašné zriadenie spoločenstva, založeného len na surovej moci: potlačovanie a zverskosť, ubíjanie slabých a hýrenie silných. Každý dal voľný beh svojim sklonom, bez ohľadu na to, že hreší, lebo hriech nepoznal, keďže ho nikto netrestal zaň v živote pozemskom ani posmrtnom, ktorý nebol ničím iným ako pokračovaním života pozemského.

Všemohúci Pán sveta uznal, že prišiel čas, v ktorý z pôvodného hriechu zverskosti vyvedie nešťastné ľudstvo, i poslal svojho vlastného Syna, aby svojou obeťou a svojím poučením ukázal biednym cestu z večného zatratenia k večnému spaseniu. Ježiš Kristus prišiel s heslom, ktoré zasvietilo ako blesk v najtemnejšej noci a razom premenilo celú tvárnosť života. Ježiš Kristus riekol: „Miluj blížneho svojho ako seba samého!“ To vo vlnách sebectva a s ním spojených bied topiacim sa ľuďom zrazu otvorilo oči a videli, nad akou ukrutnou priepasťou sa vznášali a aké strašné činy oproti sebe páchali. Blížnym je nám každý človek, kniežaťu je blížnym i najposlednejší otrok, a v budúcom živote, ktorý nesmrteľná duša nekonečné časy bude prežívať, nebude rozdiel medzi kniežaťom a najostatnejším otrokom. Pohani myslia, že knieža i po smrti budú obsluhovať otroci, povraždení pri pohrebe na jeho hrobe! Aký omyl! Pohani myslia, že beztrestne smú dvíhať ruky oproti svojim blížnym, keď majú na to moc! Aký omyl!

Kresťanstvo je vierou nekonečnej lásky, kresťanstvo otvorilo pred zaslepenými ľuďmi nekonečnosť času a kresťanstvo ukazuje ľuďom i nekonečnosť večnej dobroty a spravodlivosti, sústredenej v Bohu!

Všetkým poslucháčom Cyrila sa zdalo, akoby bol ich ducha vypustil z temnice do slnečného jasu. Novosť krásnych myšlienok, ich veľkoleposť podmanila ich ducha. Počúvali ho všetci s najúprimnejšou zbožnosťou a hľadeli naň s hlbokou vďakou a dôverou.

Po chvíli hlbokého ticha, v ktorej všetci dojato cítili účinok reči Cyrilovej, povstal Metod a vyložil hlavné deje Písma svätého a jeho spájajúcu myšlienku. Mnohí sa nevedeli zdržať výkrikov obdivu a žiaľu, keď počúvali činy, náuky a skon Spasiteľa, bezmerne veľkého dobroditeľa ľudstva, Ježiša Krista. I tvrdý a pochybovačný Svätopluk a Holeš boli do hlbín duše otrasení. Oni, ako mnohí, boli už poučení o náukách novej viery, ale tá podivná, každého prevládajúca moc, ktorá žiarila z chudobných postáv dvoch biednych mníchov, otriasla aj ich dušami tak, že sa zhrozili nad mnohými svojimi skutkami a umienili si, že v budúcnosti pôjdu inými cestami.

Cyril a Metod neodkladali so zvestovaním slova božieho. Ako dlhým suchom vyprahnutá zem saje do seba blahodarný dážď, tak bral do seba národ Slovenov slová poučenia, spásy tých dvoch požehnaných solúnskych bratov. Mnohí páni z dvora Rastislavovho a Svätoplukovho ich sprevádzali na ich cestách, hnaní žiadosťou ich stále počúvať. Pravda, mnohí sa rýchlo striasli prvého hlbokého dojmu, ktorý boli na nich urobili, a zakerovali po krátkom precítení zase na cesty, ktorými chodili od detinstva.

Svätopluk bol v tie časy v neobyčajnom nastrojení ducha. Jeho všetko premáhajúcu túžbu za Jarslavou schladil chýr o smrti Eufemie, miernil ju hnev na ňu, spojený so želaním vypomstiť sa na nej, predbežne aspoň nevšímavosťou, ačpráve cítil, že len tým sa jeho pomer k nej neskončí, a napokon i mohutný účinok vystúpenia vierozvestov. Knieža si dosť nalámal hlavu, prečo sa Jarslava naň nahnevala. Myslel si, že možno preto, lebo predpokladala o ňom, že on dal Kojatu zavraždiť, čo ho veľmi poburovalo proti nej pre jej nadržiavanie Nemcom, a nie v ostatnom rade i pre žiarlivosť. Však Kojata bol taký krásny chlap, napodobňoval Nemcov a Jarslava bola za ich spôsoby oduševnená. Nie je vylúčené, že mala s ním milostný pomer. Aká silná bola jej túžba za láskou a jej schopnosť oddať sa pôžitkom lásky, to Svätopluk dobre vedel. I nepokladal za vylúčené, že pripisuje jemu náhodilú smrť Kojatovu a hnevá sa naň. Pri tom všetkom nepokladal to za isté. Vedel už o ženách, že ich láska alebo hnev vzplanie z príčin, ktoré nemožno ani tušiť, a že ich často zatajujú, predstierajúc celkom iné, ako boli v skutočnosti.

Práve v najvhodnejší čas ho napomenul Cyril, že jeho povinnosťou je postarať sa o ženu. Knieža sa musí oženiť už aj preto, aby jeho rod nevyhynul, aby bolo postarané o následníka a aby kniežací dvor mal potrebnú paniu.

Svätopluk sa v tie časy, nie v ostatnom rade i zo vzdoru oproti Jarslave, rozhodol, že napomenutie svätých bratov poslúchne. V dorozumení s Rastislavom a so svojimi radcami sa rozhodol, že vyšle posolstvo k českému kniežaťu Borivojovi, aby pýtalo preň jeho sestru Svätožížňu[40] za ženu. Posolstvo mali viesť Holeš a Kroza. Holeš bol Svätoplukovi potrebný i doma, no jednako poslal jeho preto, aby pokoril Jarslavu i tým, že jej vlastný muž bude musieť ísť preň pýtať ženu. Myslel si totižto, že jeho ženba Jarslave nebude milá.

Prečo ide posolstvo do Čiech, bolo tajnosťou, aby v prípade nezdaru neutrpela Svätoplukova prestíž.

V ten istý deň, keď odcestoval Holeš, našiel Svätopluk vo svojej svetlici, v ktorej sa najviac zdržiaval, do bieleho plátna zabalený balík. Keď ho rozkrútil, vykotúľalo sa z neho do vyšívanej šatôčky zabalené jablko. Obzrel si výšivky, ktoré, ako videl, boli len napochytre spichnuté, a rozoznal na nich havrana a polmesiac. Jablko a šatôčka znamenali ponúknutie lásky, havran iste Havrannú izbu a polmesiac večerný čas po východe mesiaca, a tak nebolo ťažko kniežaťu uhádnuť, čo znamená zásielka. Bol si na čistom, že ho Jarslava zve na večer do Havrannej svetlice.

Celá jeho láska a túžba za ňou vybĺkla ani oheň z polovyhasnutej vatry. Ani okamih neváhal ísť na schôdzku. Zabudol na Eufemiu, na vierozvestov a na ženbu. Zrazu boli to všetko vedľajšie veci, nemajúce na jeho počínanie naskrze nijaký vplyv.

Keď prišiel večer do Havrannej svetlice, našiel ju pustú; len bledé mesačné svetlo prenikalo širokým otvorom pod povalou, v ktorom sa nejasne črtali postavy čiernych vtákov na kobercoch. Kahance neboli zapálené a celý nábytok pozostával z dvoch holých kresiel a stola. Svätopluk prekvapene zastal; nebol si istý, či Jarslava skutočne príde na schôdzku. Myslel si, že počká chvíľu, i sadol si na stolicu. Túžba za Jarslavou sa začala meniť v hnev, čím dlhšie čakal. Už zariadenie izby ho schladilo a daromné očakávanie ho dráždilo tak, že napokon zaťal zuby a vstal, aby sa vzdialil. Ako pokročil ku dverám, roztvorila sa záclona na druhých dverách a vošla Jarslava.

Knieža sa obrátil a zazrúc ju, zvolal:

— Čo ma nechávaš čakať! Myslel som si, že už, — zrazu sa pretrhol a pristúpiac k nej, riekol tichučko: — Čo je s tebou?

Jarslava bola odetá v tmavom, ťažkom, úplne ju pokrývajúcom rúchu, hlavu mala zabalenú do čiernej šatky a vyzerala biedna a bledá.

Jarslava zalomila rukami:

— Robíš všetko možné, aby si ma urobil nešťastnou: si mi neverný a teraz sa ženíš. Opustíš ma celkom a pýtaš sa, čo je so mnou. Mučíš ma, zabi ma razom! — skríkla náruživo, hoci pritlmeným hlasom.

Svätopluk hľadel na ňu s podivením a s ľútosťou:

— Ako, že ja ťa klamem, a s kým?

— Krásnej Blahote si daroval krásneho koňa a Radimovej žene si doniesol prebohatý diadém!

Svätopluk sa zasmial a chytil jej ruky, hoci sa vzpierala:

— Ty blázonko! Musel som tým paniam dať dary, ale nie preto, že by sa mi videli, ale pre ich mužov. I tebe som doniesol dar, ten najkrajší, ale nemohol som ti ho oddať, veď si sa ma stránila, ani keby som mal mor.

— Ale sa ženíš! — povedala vzdorovite a odtiahla mu ruky.

— Žením sa, — kývol knieža hlavou.

— Keď sa oženíš, stratím ťa a ja to neprežijem! — hodila sa mu na prsia a oblapiac ho, plakala vášnivo.

Svätopluk privinul ju k sebe a sadol si s ňou do kresla; hladil jej hlavu, z ktorej strhol čiernu šatku, a bozkával jej tvár a vlasy. Keď nemala na sebe šatku, zdala sa mu zase taká ružová a krásna, ako bývala vždy.

— I keď sa ožením, budem teba milovať.

Jarslava odskočila od neho a hodila sa na druhé kreslo, odvrátiac sa:

— Počula som, že je Svätožížňa krásna a dobrá. Zabudneš ma.

— Jarslava, nikdy som tak nemiloval ženu, ako milujem teba! Nemáš ani tušenia, čo som vystál i po tieto dni pre teba.

— Ja že nemám tušenia, čo si trpel? A myslíš, ja som netrpela? Nemala som dňa ani noci, jedlo mi bolo otravou. Moja jediná žiadosť bola zomrieť. A ty si sa neobzrel o mňa, nedal si znak života, — hovorila roztrpčene.

Svätopluk sa nútene zasmial:

— Nuž, také ste vy ženy: ty si mi vyhýbala, darmo som ťa hľadal, a viníš ma!

— A jednako budeš druhú milovať!

— Musím sa oženiť. Knieža sa musí starať o potomstvo.

Jarslava sa odvrátila celkom od Svätopluka a hľadela na podlahu. Mlčala.

Svätopluk pristúpil k nej a pohladil ju po hlave.

— Maj rozum! Nemôžem inú milovať ako teba. Čo by som si koho vzal, ty jediná budeš v mojom srdci.

Jarslava vstala, oči jej zasvietili a vydychovala zhlboka:

— A kto ťa tak pozná ako ja? Kto vie tak precítiť, čo hýbe tvojím srdcom, ako ja? Len ja viem, aká neskrotná túžba za panovaním ťa vedie, len ja viem, že i keď miluješ svoj rod, omnoho väčšmi nenávidíš Nemcov a aj Rastica, lebo stoja v ceste tvojej moci a sláve. Ukazuješ priateľstvo k Nemcom, lebo ich ešte nemôžeš udrieť. Čakáš okamih a pripravuješ sa. A pritom odpratúvaš nemeckých sluhov, ako si odpratal i Kojatu. Myslíš, že ťa ja nepoznám? Každú tvoju myšlienku uhádnem, lebo moja duša žije s tvojou jeden život, keď len tebou cítim a myslím. Žijem len a len tebou a za teba, a ty ma odstrániš od seba! Svätopluk, neopúšťaj ma! — a zložila prosebne ruky a hľadela naň úzkostlivo, akoby ho prosila o život.

Svätopluk bol dojatý: nevedel, čo jej má odpovedať. Chcel ju privinúť k sebe, ale ona ho odtisla.

— Jarslava, nemôžem ti iné povedať, ako že ťa budem vždy milovať.

— Budeš ma milovať? Čo ty vieš, aké city vzbudí v tebe tá druhá? Ale takú spoločnicu všetkých svojich zámerov nebudeš mať, ako som ti ja. Vo mne by si mal stelesnenie všetkých svojich túžob. Každú cestu by som ti urovnala, každý hriech by som ja na svoju dušu vzala. Pre teba by som sa nebála ani navy, ani kresťanského pekla! Neopúšťaj ma! Keby si ma miloval, ako ja teba milujem, radšej by si opustil život ako mňa!

Svätopluk bol dojatý, lebo bol presvedčený o úprimnosti a hĺbke jej citu. Hľadel na ňu a riekol napokon:

— Vidím a uznám, že ma opravdivo ľúbiš. Ale uznaj, že sa musím oženiť.

— Áno, uznám, musíš sa oženiť.

— Nuž, tak načo sú tvoje prosby?

Jarslava stála so sklopenou hlavou. Zrazu pristúpila k nemu a priložila ústa k jeho uchu a zašeptala:

— Budem ja tvojou ženou, ako už budem matkou tvojho dieťaťa!

Zázračne dojala muža zvesť, že milovaná žena stane sa matkou jeho dieťaťa. Láska, ktorou ho obdarila, otrasie jeho dušou, lebo starosť a radosť nad novým životom jej dá zvláštne bolestné, tajomné prifarbenie. Schytil Jarslavu, maznal a láskal ju s hlboko dojatou dušou. Sprvu sa mu bránila, napokon i ju premohla vlna ľúbosti a oddala sa jej bez rozmyslu.

Ale zakrátko zase zastreli starosti čisté slnce ich lásky. V ich sladké šeptanie sa už zase vtláčala skutočnosť so svojou drsnosťou:

— Tak budem tvoja, vezmeš si ma? — šeptala mu medzi bozkom.

— Si a budeš mojou kráľovnou, ale vziať si ťa nemôžem. Ja ubíjam svojich nepriateľov, ale nie mi oddaných sluhov a priateľov.

— Keby si ma naskutku miloval, ako ja teba, našiel by si spôsob oslobodiť ma od Holeša, a ani by si mu neublížil, — prosila ho.

Svätopluk sa bozkami oslobodil od nej a riekol:

— Keď ty, žena, jednako nerozumieš duši muža. Milujem ťa, ako nikdy nebudem milovať inú ženu, nevýslovná ťarcha mi tlačí srdce, keď si pomyslím, že by som ťa mal stratiť, ale nad mojou láskou k tebe, nad mojím utrpením nekonečne vysoko stojí pomyslenie, že nesmiem škodiť svojmu rodu. Jarslava, hovoríš, že cítiš mojím srdcom a myslíš mojím rozumom. Tak musí i teba preniknúť to presvedčenie, tá nemožnosť, že by som ja pre vyplnenie svojej najsilnejšej túžby doniesol do škody svoj národ! Ver mi, takto ťa neprestanem nikdy milovať, ale keby som si ťa vzal za ženu, musel by som ťa nenávidieť! Ty budeš paňou môjho srdca, každú tvoju inú túžbu vynasnažím sa splniť, ale blaho svojho národa ti obetovať nemôžem!

Jarslava klesla na kreslo a so zalomenými rukami hľadela so zúfalou prosbou naň. Svätopluk stál nad ňou zamračene; vtom sa zošmykla na zem a oblapila mu kolená:

— Milý môj, zmiluj sa nado mnou a nad svojím dieťaťom! — žobronila vášnivým hlasom.

Svätopluk sa vyslobodil od nej a odišiel pomaly zo svetlice, neobzrúc sa už na ňu, iba keď zachádzal za záclonu; ležala na zemi s hlavou na zalomených rukách.

Svätožížňa, žena Svätoplukova, bola ešte veľmi mladá. Divila sa všetkému, čo videla prvý raz, a svoje podivenie ukazovala s celou naivnosťou. Svätopluk zachádzal s ňou skôr ako s dieťaťom než ako so ženou. Jej prvou spoločnicou bola Jarslava, ktorá ju ovládala úplne, preukazujúc jej veľkú oddanosť.

Časom Cyril zomrel a Metod spravoval svoju, ním utvorenú cirkev. Metod bol fanatikom svojej viery, pridržiaval sa vo všetkom litery Písma svätého, každá politika, každé zjednanie sa mu bolo úplne cudzie. Svätopluka pri každej príležitosti karhal pre jeho pomer k Jarslave, čo pánovitá duša kniežaťa znášala len s nevôľou a so vzdorom, ktorý podporoval v ňom nemecký biskup Wiching, zdržiavajúci sa na jeho dvore.

Svätopluk so svojimi pomocníkmi už vykonal premenu kmeťstva na županstvo a mal už i niekoľko tisíc podľa nového spôsobu vyzbrojeného a vycvičeného vojska. Kroza so železnou energiou splnil svoju úlohu a Slavomír s tichou, neústupnou trpezlivosťou zriadil nové župy. Kniežatstvo Svätoplukovo bolo malé, ale pevné ani z ocele a mal ho úplne v moci. Lenže nahliadol on i jeho radcovia, že na to bolo primalé, aby sa nemeckému kráľovi mohlo postaviť s výhľadom na úspech. Pol milióna ľudí, ani tých najpevnejších, nemohlo vzdorovať mnohomiliónovej, bohatej, vojensky zriadenej ríši. Preto Svätopluk hľadel si každým spôsobom zachovať a prehĺbiť priazeň Nemecka, čakajúc chvíľu, keď by mohol proti nemu vystúpiť. Metod svojím pôsobením mu v tomto ohľade robil veľké ťažkosti, stavajúc sa do strmého odporu proti Nemcom. Svätopluk mu zásadne dával za pravdu, ale pokladal zjavný odpor proti Nemcom v tú chvíľu za neprimeraný svojim zámerom, a preto sa rozladenie medzi biskupom Metodom a ním stále stupňovalo.

Hneď po príchode vierozvestov bola zhoda medzi Rastislavom a Svätoplukom dosť úprimná, ačpráve sa ona nezakladala na spoločnosti cieľov, ale na tom, že obidvaja považovali roztržku za nebezpečnú pre svoju Ríšu veľkomoravskú. Ale každý hlbšie hľadiaci videl, že ona trvalosti nemá. Nielen pre veľké reformy kňazičove, ale i pre stále huckanie ich radcov; ale to na Svätopluka naskrze nemalo ten smutný vplyv ako na Rastica, ktorý cítil, že mu jeho synovec prerastá nad hlavu, a preto bol naň žiarlivý. Rastislava mrzela Svätoplukova vzmáhajúca sa moc a jeho rozhodné pokračovanie, na aké sa on nevedel zmôcť. Hneval sa závistlivo, že sa mu podarilo pomerne ľahko utvoriť župy a zlomiť vládu kmeňov, keď on bol vydaný ich ľubovôli, ale jednako sa nevedel odhodlať na to, aby nasledoval jeho príklad.

Jeho pokračovanie oproti Nemcom bolo neustálené, raz slabé a zasa násilné, a tak bolo zrejmé, že môže byť vohnaný do zrážky s nimi i proti svojej vôli, možno vtedy, keď mu to bude nejnepríhodnejšie. A tak sa skutočne i stalo. Kojatu, ktorý ho zdržiaval od vojny s Nemcami, už nebolo. Prišiel na jeho dvor syn kráľa Ľudovíta ako ubehlík, sľuboval mu pomoc svojich ľudí i nahovoril ho, aby napadol jeho otca vtedy, keď si naskrze nebol istý ani pomocou Svätoplukovou, ktorý nebol ešte s reformami a prípravami hotový a v tie časy si nežiadal vojnu s Nemcami, ba naopak, čím najhlbší pokoj.

Bolo to v zime, padal poriedko sneh a zakrýval práve len priehlbiny v zamrznutom blate a v jarkoch. Svätopluk sedel so svojimi, teplo v kožušinách vyobliekanými spoločníkmi okolo krbu, v ktorom veľké horiace polená nevedeli rozohriať izbu, keďže nezastrenými oblokmi vnikala do nej zima.

Holešovi bol pred chvíľou doniesol starý zbrojnoš list od Radzu z Devína. Kňaz im bol prečítal jeho obsah.

— Tak náš strýko sa chce biť. Zunovali sa mu už nemecké štuchance! Škoda Kojatu, — riekol Svätopluk, sediaci v kresle a vystierajúci nohy nad vatru.

Slavomír, zaodetý v medvedej bunde, šúchal si skrehnuté ruky:

— Škoda-neškoda! Keby žil, Rastic by sa nebil s Nemcami, lebo by ho už mali vo vreci a nás možno s ním!

Kroza — bol najľahšie odetý, zdalo sa, že vôbec necíti zimu — opýtal sa svojím ostrým hlasom:

— Veľký knieža počíta ešte na nás. Čo urobíme, pôjdeme?

Holeš nervózne prestupoval z nohy na nohu:

— Rastic naskrze nie je dostatočne pripravený. Nemá také vojsko, s ktorým by sa mohol pustiť do vojny bez porážky. Bez nás ho celkom iste ubijú, ale i my by sme v najlepšom prípade mohli dosiahnuť len to, že by sa vojna predĺžila a zostala nerozhodná. Stratili by sme však svoje s takou biedou vycvičené a dosiaľ nedostatočné vojská. Museli by sme znovu začať. A možno by sa nám mohlo i horšie viesť a prídeme o všetko. Dnes nádeje na víťazstvo niet.

— A ani na Ľudovíta sa nespolieham. Je to opora, ktorá sa zlomí, akonáhle sa na ňu chceš oprieť, — hovoril Svätopluk ticho, ako sebe samému, takže ho len pri ňom najbližšie stojaci Slavomír porozumel a poznamenal:

— Isté je, že keby Ľudovít videl, že sa mu nevedie celkom dobre, vyrovná sa s otcom a naši priatelia z dneška nám zajtra vpadnú do boka.

— Moc mladého Ľudovíta je neveľká a nie istá. Rastic ju preceňuje, — podotkol Kroza. — S tým by sme si i my ľahko dali rady. Ja myslím, že my sme tvrdší orech, ako vy mienite. Moji chlapi sú čeliadka, akú treba hľadať. Myslím, že by sme i kráľovým rytierom poriadne povybíjali zuby!

Svätopluk s úsmevom pozrel na Krozu a kývol mu hlavou:

— Pravdu máš, ale škoda by ich bolo postaviť na neisté. Príde náš čas, keď budeme môcť rytierov udrieť po hlave tak, že im odpadne. Lenže neposlúchnutie výzvy Rasticovej znamená vzburu.

Slavomír si prstami pretiahol po chudých lícach:

— To znamená vzburu. Knieža má pravdu!

— Keď nevyvládze Rastic proti Nemcom, tým menej bude môcť bojovať s Nemcami a s nami zároveň, — mienil Holeš, ľahko berúc námietku.

— Lenže ani Rastic nie je taký hlúpy, akým by sme ho chceli mať, — podotkol Svätopluk. — Najprv sa vrhne na nás, ak mu vypovieme poslušnosť, a len keď nás premôže, pôjde na Nemcov.

— To je veru pravda, — riekol Kroza. — Ale i na nás je prislabý. Ručím za to, že ho premôžeme.

— Pekne je to od teba, že tak dôveruješ vo svojich junákov, — povedal Svätopluk a vstal zo stolca a prešiel sa po izbe, — ale istejšie by bolo, keby sme si proti nemu zaistili pomoc Nemcov.

Slavomír sa zamračil:

— Hm, hm, spojiť sa s Nemcami proti nášmu kniežaťu. Veď je to zrada!

Holeš skočil proti Slavomírovi:

— A to nie je zrada, keď ho opustíme v boji oproti Nemcom?

Kroza zvolal:

— Neškriepte sa, ubijeme ho i sami.

Traja páni pustili sa do tuhej hádky, či by to bola zrada a aká.

Svätopluk ich počúval bez slova, hrajúc sa so svojím mečom, vyťahujúc ho z pošvy a udierajúc ho silne naspäť. Napokon ich prerušil:

— Čujte, priatelia, neškriepte sa o slová. Čo ako tú vec krútite, tak je to zrada. Ide nám o to, či spáchať zradu a zachrániť sa; a či ísť do boja proti svojmu rozumu a hlúpou vernosťou zahynúť? Musíme však i na to myslieť, že Nemcom nehodno veriť. Oni nám sľúbia podporu proti Rasticovi a nám ju i dajú, a keď ho premôžeme, tak urobia koniec i nám.

Kroza si trhal bradu a hmkal:

— To je veru tvrdý orech.

Holeš pokrútil hlavou a predstúpil pred knieža:

— Nie je to také nebezpečné, ako vyzerá. Pravda, musíme v Nemcoch vzbudiť dôveru k sebe. Ale počítajme i s týmto: Veľká Morava nie je taká slabá, že by ju Nemci ľahko podmanili. Naisto im budú milí spojenci spomedzi nás, aspoň zo začiatku. Ale najväčšmi padá na váhu, že keby bol Rastislav odstránený, mal by možnosť náš knieža dostať do moci celú krajinu, a ja myslím, že pod jeho vodcovstvom by sme našli spôsob odolať Nemcom so silou celej ríše. Padá na váhu i to, že sa Nemci tiež vždy rujú medzi sebou a bijú na všetky strany. Ako i to, že by sme azda našli spojencov i v iných, nimi otročených národoch.

Všetci hľadeli s pozornosťou na Holeša a po jeho reči zamĺkli na chvíľu.

— Vec je teraz celkom jasná, — začal Slavomír tichým hlasom. — Kniežaťu ide vlastne o to, aby bol Rastislav odstránený, lebo nie je súci priviesť svoju ríšu do takého stavu, aby vedela Nemcom odolať. Títo mu urobia možno tú veľkú službu, že ho odpracú, a knieža by bol blázon, keby im v tom prekážal. A to je tá najčistejšia zrada.

Svätopluk pristúpil tvrdými krokmi k Slavomírovi a chytil ho za prsia:

— Vidíš, Slavomír, čo ty hovoríš, to je pravda. To je skutočne tá najčistejšia zrada. A my ju urobíme a nepôjdeme s Rastislavom.

— Urobíme, lebo nám iný východ nezostáva; lebo my s Rasticom spolu zahynúť nechceme, — dotvrdil Holeš. Kroza mienil, že by bolo jednako hodno skúsiť, či by nevedeli skrotiť Nemcov s pomocou jeho junákov.

Svätopluk neodvetil na Krozovu námietku ani slovo.

— Zostaneme pri tom, čo sme povedali: nepôjdeme s Rasticom. On koná bez nás, a na našu vôľu sa nás ani nespýtal; budeme i my konať, ako my pokladáme za výhodné. Teraz sa rozíďte odtiaľto po jednom a takým spôsobom, aby Wichingovi ľudia nepobadali, že sme sa tu radili.

Traja páni odišli ticho, každý iným východom. Slavomír kráčal so sklopenou hlavou a jeho srdce bolo ťažké.

Svätopluk chodil krátku dobu po izbe, rozmýšľajúc, keď sluha otvoril záclonu a voviedol k nemu biskupa Wichinga. Bol to vysoký, tučný chlap s okrúhlou červenou tvárou a veľkými, vždy do úsmevu idúcimi ústami. Oči mal malé s hrubými viečkami; keď ich trochu prižmúril, vyzeral, akoby ich v jeho tvári ani nebolo. Usmievajúc sa a šúchajúc si tučné veľké ruky, predstupoval, klaňajúc sa kniežaťu, ktorý zastal a hľadel naň s trochu opovržlivým úškrnom.

— Tak, biskup mi prišiel ako na zavolanie. Máme veľmi vážnu vec.

Wiching sa veľmi široko zasmial, vyceriac silné žlté zuby a prižmúriac oči:

— Hahaha, čože Jarslavka, Jarslavka robí ťažkosti. Taká ženička dá mnoho práce. No a keď sú dve!

Svätopluka vždy mrzelo, keď mu spomínal Jarslavu alebo jeho ženu; robilo to naň dojem, akoby sa ich dotýkal vilnou rukou.

— Dostal som zvesť, že sa veľký knieža chystá ísť na pomoc Ľudovítovi proti jeho otcovi.

Wichingova tvár sa razom premenila: stúlil hrubé pery a roztvoril oči:

— Nonono, syn proti otcovi! Aká to nemravnosť, aký to hriech! Rastislav tiež hreší, keď to napomáha, hreší! Čo mu povie na to jeho Metodius.

— Čo mu povie Metodius, môžeš si ľahko predstaviť. Ľudovít mu iste svoju vec tak predstavil, že on má pravdu a že on sa nebude biť s otcom, ale vlastne s jeho radcami, ktorí huckajú proti nemu.

— No, to je nešťastie, to je veľké nešťastie. To znamená, že sa Veľká Morava pustí do boja proti kráľovi Ľudovítovi. To je zle, to je zle. Ako sa to skončí? Ľudovít je silný, Ľudovít je veľmi silný. A čo urobí knieža Svätopluk? — Wiching zazeral na Svätopluka jedným okom dohora, obrátiac tvár ku kniežaťu.

Svätopluk vytiahol a vrazil naspäť svoj krátky meč.

— Ako poddaný údelník musím tiahnuť s Rastislavom.

Wiching si mädlil ruky a hľadiac na ne, kýval hlavou:

— Veru tak, veru tak! Knieža musí tiahnuť so svojím pánom.

Svätopluk mu položil ruku na plece:

— Ty vieš, že chcem s kráľom Ľudovítom žiť nielen v pokoji, ale i v priateľstve. Ty vieš, že si Nemcov vážim a že naskrze nesúhlasím s počínaním svojho strýka. Čo mám urobiť?

Wiching sa vypäl, zdal sa iným človekom, keď hovoril, a vystrel ruku oproti Svätoplukovi:

— Knieža Svätopluk je múdry, bohom požehnaný človek: nemôže vpadnúť do hriechu, hoc by to i jeho veľký knieža nariaďoval. Zlému sa treba sprotiviť!

Svätopluk prešiel so sklonenou hlavou po izbe, akoby hlboko rozmýšľal a ťažko sa rozhodoval; zrazu zastal pred biskupom:

— Ľahko tebe hovoriť. Ale Rastislav ma napadne, keď ho neposlúchnem. A ako môžem vzdorovať jeho moci? Prinúti ma ísť s ním, alebo ma zbaví môjho údelu.

— Dobrý kresťan donesie i obeť, keď ide o premoženie krivdy. Náš Pán Ježiš Kristus ťa neopustí, najsvätejšia Panna tiež bude stáť pri tebe, — riekol Wiching, dvíhajúc ruku dohora, a ticho poznamenal k tomu so širokým úsmevom: — A kráľ Ľudovít je nikto? Kráľ Ľudovít svojich pomocníkov neopustí, on ti musí pomáhať, on ťa nesmie dať poraziť.

Svätopluk sa tiež usmial:

— Tak teda kráľ Ľudovít ma neopustí, myslíš? Lebo či mi bude Pán Ježiš Kristus pomáhať proti strýkovi, nie je celkom isté.

Wiching si zase mädlil ruky a kýval hlavou:

— Veru má knieža pravdu: tí svätí majú ťažkú prácu s nami hriešnikmi. Možno je v tomto prípade pomoc kráľova spoľahlivejšia. Ale bolo by dobre ho o tom upovedomiť. Lebo Pán Ježiš Kristus pozná naše myšlienky, ale Ľudovít len tak, keď ho o tom upovedomíme.

Knieža kývol hlavou:

— Múdro hovoríš. Ja nesmiem poslať zprávu Ľudovítovi, ty môžeš, urobíš to?

Wiching chtivo odvetil:

— Urobím, ako by nie. Spoľahni sa na mňa. Tak to je pevne ustálené rozhodnutie kniežaťa?

— To je moje pevné rozhodnutie. Urob to čím skorej. Zbohom! — kývol mu rukou.

Wiching sa zase vystrel a kývajúc oboma rukami nad hlavou kniežaťa, riekol:

— Buď božie požehnanie nad tvojím počínaním. Amen.

Knieža odvetil trochu netrpezlivo:

— Amen, amen, a choď už!

Svätoplukovi sa mnoho ráz zdalo, že láska Jarslavy nie je taká, ako bola. Zdalo sa mu, že je viac strojenosti ako skutočného citu a oddanosti v nej. Často, keď sa s ňou rozišiel, bol na ňu taký nahnevaný, že si umienil, že ju opustí nadobro a odošle i s Holešom preč zo svojho dvora. Ale už kým rozmýšľal o tom, ako by to urobil, nadchádzala ho túžba za ňou. Ako povahove silný človek nemenil ľahko svoje city. Cítil, že láska k nej je v ňom tak zakorenená, že zriecť sa jej presahuje jeho sily. Zdalo sa mu, že keby ju stratil, stratil by tým zároveň i záujem o všetko, čo sa mu zdalo cenným a žiadúcim v živote.



[40] Borivojovi, aby pýtalo preň jeho sestru Svätožížňu. — V Cividalskom evanjeliári sa skutočne medzi pútnikmi spomínajú Svätopluk a Svätožižňa (szuentiepulc szuentezizna). Všeobecne sa udáva, že Svätožižňa bola dcéra niektorého z českých kniežat, ale či bola sestrou Bořivoja, nie je isté.




Ladislav Nádaši-Jégé

— významný prozaik generácie neskorého realizmu, redaktor, literárny teoretik, lekár, znalec jazykov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.