ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätopluk bol so svojím sprievodom už niekoľko dní v Byzanci. Veľkoleposť prístavu, ulíc, palácov, bohatstvo, ktoré všade klalo oči, pestrosť a rozmanitosť po uliciach sa potĺkajúceho ľudu na mieste, kde sa stýkali tri čiastky sveta so svojimi prerozmanitými národmi, ohromili nielen mužstvo Svätoplukovo, ale i jeho priateľov a jeho samého. Pri každom kroku videli predmety, o ktorých nemali tušenia, že niečo podobného je na svete. Zastávali pred chrámami neslýchanej nádhery, obdivovali dlhé, široké, palácmi obrúbené ulice a nerozumeli ohromnosti hlavnej, z rôznych mramorov vystavanej brány cisárskeho paláca, ktorý zaberal celú štvrtinu veľkého mesta so svojimi prekrásnymi staviskami a záhradami. Obdivovali najmä vojsko, ktorého mnoho pochodovalo ulicami pri hlahole rozličných hudobných nástrojov, sprevádzané množstvom rozličných, im úplne neznámych vojnových strojov.

Svätopluk a jeho dôverní priatelia, Slavomír a Borivoj, so stiesneným srdcom mysleli na svoju chudobu a zaostalosť. Každý z nich bol videl nemecké mestá, ktorým výstavnosťou podobných v ich krajine nebolo, ale bohatstvo nemeckých miest zmizlo, zdali sa im takými biednymi ako ich vlastné osady v porovnaní s týmto mestom, v ktorom sa tiesnilo, čo najrafinovanejšia štátna správa vedela zobrať z celého vtedy známeho sveta a čo vykvitlo z tisícročných kultúr najumeleckejších národov zeme.

Prvé dni ich tlačil pocit vlastnej chudoby a zaostalosti, ale sa ho chytro striasli. Neznajúc pohodlie a pôžitky, poskytované bohatstvom, nebažili za ním; tešilo ich však, že v porovnaní s Grékmi Nemci sú skoro takí zaostalí ako oni. Chytro sa v nich upevnilo presvedčenie, že od Grékov by sa mohli mnohému naučiť, čo by im bolo na pomoci premôcť svojich odvekých nepriateľov. Najmä v tom sa zhodli, že zariadenie a vyzbrojenie gréckeho vojska, ktoré vtedy, navzdor stálym domácim rozkolom, bilo celý svet, poprehliadajú a budú sa usilovať zaviesť z neho, čo sa im bude zdať primeraným, do svojej brannej moci.

Počítali s tým, že v Byzanci zostanú dlhšiu dobu, lebo keby sa im podarilo vierozvestov dostať hneď od cisára, jednako je hodno po dlhej ceste zostať za čas v meste, kde bolo možno naučiť sa tak mnoho osožného. So Zemižížňom sa veľmi nestýkali, lebo ich chcel viesť podľa svojej hlavy. A keď si robili z neho len posmešky, družil sa radšej k podriadeným vodcom bohatierov Svätoplukových, ktorí ho poslúchali s úctou.

Grécka vláda ich bola privítala pri príchode vyššími úradníkmi, hoc málo vedela o ich krajine, vykázala im za obydlie palác veľkopanskej rodiny Hegesiovej, vyvraždenej pri poslednej ikonoklastickej vzbure,^[5] v ktorom sa na skromné príbytky privyknutá čata Svätoplukova veľmi pohodlne umiestnila, a určila pre nich audienčný deň u cisára, do ktorého mali ešte niekoľko dní času, čomu sa Svätopluk i jeho priatelia tešili, majúc takto príležitosť privyknúť trochu na grécky prepych a s ním spojené ceremoniózne spôsoby, ktoré sa im sprvu zdali nielen neprirodzené, ale často i smiešne.

Uzhodli sa, že pri svojom pochode na audienciu neupotrebia šperky a rôzne, väčšinou od nepriateľov odobraté šaty, ktoré doma považovali za skvostné a prekrásne, lebo videli, že by nimi v Byzanci nevyvolali obdiv, ale skorej opovržlivé poľutovanie a možno i posmech.

Svätopluk si z márnivosti, ale i z vypočítavosti vybral za sprievodcov voskrz mužov bohatierskej postavy a tváre. Nechcel sa v cudzine zahanbiť za svoj rod. Zo stodvadsiatich junákov, ktorí šli s ním do Byzanca, vybral teraz dvadsiatich za sprievodníkov na audienciu, z ktorých každý mohol smelo slúžiť za vzor sochy Marsa. Obliekli sa všetci len do svojich domácich krojov z vlny a plátna, ktorých okrasou boli krásne výšivky a zriedkavé prámy, ktoré v Byzanci cenili vysoko. Šatstvo bolo účinlivé i tým, že priviedlo k plnej platnosti vysoké bohatierske postavy.

Keď jachali na bujných koňoch do zámku, obyvateľstvo, privyknuté na tie najrôznejšie zjavy, s obdivom obzeralo sa za nimi, a čo viac, i na vyberaných junákoch stráže cisárskeho paláca bolo vidno závistlivú pozornosť. Ale keď vošli do ohromného, sochami a prekrásnymi kríkmi obrúbeného dvora hradu, dvorné úradníctvo ich prijalo zdvorilo, ale bez najmenšieho vzrušenia. Ono prijímalo tých posolstiev toľko a tak rozmanitých, že ho už nijaké nevynieslo z rovnováhy. Zaviedli Svätopluka s jeho druhmi do predsiene malej dvorany, v ktorej už čakalo mnoho posolstiev iných národov. Slavomír, muž štíhlej postavy a tváre dievčensky hladkej a milej, posmešne sa uškrnul. Keď čakali dosť hodnú chvíľku, potiahol zamračeného Svätopluka za rukáv a riekol:

— Pozeraj na tú peknú kamennú ženu na dvore, keď kývne rukou, vtedy nás pustia pred cisára.

Borivoj, muž bohatierskej postavy, poznamenal:

— Ono ani tí ľudia tuná nehľadia s väčšou úctou na nás ako tá kamenná socha.

Svätopluk ticho zadunel:

— Pánmi sme len tam, kde sú ostatní našimi sluhami. Tu sa musíme učiť trpezlivosti.

Zemižížeň sa pustil do dlhej rozprávky, že Gréci vyhadzujú peniaze na daromné veci, keď Slavomír, ukážuc hlavou na dve postavy v dlhých, striebrom vyšívaných rúchach, poznamenal:

— Hľa, už idú dvaja krásni Gréci k nám.

Gréci predstúpili pred Svätopluka a hlboko sa uklonili. Jeden z nich ich oslovil po slovensky:

— Vznešený konzul ríše Romeov, Bardas,^[6] prosí vašu kniežaciu milosť, aby ste sa ustávali pred svetlo najvyššieho cézara Romeov.

Svätopluk so svojimi priateľmi pozorne vykračoval po vyleštenej, z rozličných mramorov vykladanej podlahe za Grékmi; keď prišli pred vysoké, bohato vyšívanými záclonami zastreté dvere, rozhrnuli ich pred nimi a otvorili výhľad do neveľkej, ale ohromným bohatstvom vystrojenej siene, ktorá dostávala svetlo z otvorov, umiestnených vysoko medzi porfýrovými^[7] pilastrami.^[8] Oproti vchodu, na vyvýšenom pódiu bol trón, na jeho oboch stranách sa vznášali anjeli s rozopätými krídlami a nad ním holubica, predstavujúca Ducha svätého, obkolesená zlatými, drahokameňmi vykladanými lúčmi. Na tróne sedel o jeden jeho bok nedbalo opretý cisár Michal III. s plášťom zahodeným len na pleciach a naprával si skvostný diadém^[9] na hlave, ktorý mu na nej dobre nesedel. Svätopluk a jeho druhovia pozreli jeden na druhého; zdalo sa im, že cisár len napochytre odbehol z nejakej zábavky, aby si odbavil čím najrýchlejšie posolstvá a vrátil sa k nej naspäť. Pod trónom, na pódiu stáli dvaja mužovia: konzul Bardas a Bazilios,^[10] najmilší druh cisárskych kratochvíľ.

Michal, hodný atletický muž peknej, ale surovej tváre, zhováral sa veselo s Baziliom. Obidvaja, zbadajúc, že akési posolstvo akýchsi Slovenov až od Horného Dunaja stojí pred nimi, robili naň žartovné poznámky, ktoré okolostojace panstvo s úsmevom počúvalo. Jediný Bardas pokročil k nim s vážnou tvárou, obrúbenou dlhou, čiernou lesklou bradou. Keď Svätopluk s druhmi prikročil ku pódiu, riekol im slovanskou rečou hovoriaci Grék, aby sa poklonili a kľakli pred cisárom na kolená. Ale Svätopluk, urazený nevšímavosťou a držaním cisára, si nekľakol. Jediný Zemižížeň sa spustil na jedno koleno. Bardas sa pred posolstvom poklonil hlboko a privítajúc ho prosil, aby predložili svoju žiadosť. Svätopluk oddal pozdrav kniežaťa Veľkej Moravy a potom prepustil reč Zemižížňovi, ktorý predniesol žiadosť o vierozvestov a súčasne rozkázal za sebou idúcim sluhom, aby Rastislavove dary položili na pódium trónu. Svätopluk a jeho druhovia mienili, že to neboli predmety hodny opovrženia. Boli to krásne šperky a zbrane. Cisár si kázal podať len jeden meč, ktorý s Baziliom znalecky obzeral, kým Bardas prevzal pergamen so žiadosťou, ktorý mu Zemižížeň podával na zamatovom vankúši. Bardas, bez dohovoru s cisárom, uistil Svätopluka, že žiadosti Rasticovej vyhovejú, lenže je na to potrebný čas, aby našli primeraných mužov.

Cisár sa niečo opýtal Bardasa a po jeho odpovedi vstal, hodil meč na trón a oprúc sa o plece Baziliovo, kývol posolstvu hlavou a odišiel.

Po odchode cisára sa Bardas ešte vypytoval s veľkou obradnosťou Svätopluka o ich pobyte v Byzancii a o pomeroch v ich vlasti. Uistil ho, že dostanú svätých kňazov, znajúcich slovenskú reč, a s úklonmi ich dal vyviesť zasa na dvor.

Svätopluk i jeho druhovia videli i sami, čo už boli počuli rozprávať, že sa cisár stará iba o svoju zábavu, ktorá pozostáva z rozličných atletických hier v spoločnosti krásnych žien a hetér,^[11] ako aj cirkusových borcov. Správu ríše viedol Bardas so znamenite zapracovaným štátnym úradníctvom, ktoré po stá rokov držalo pohromade stálym vnútorným a zovnútorným otrasom vystavenú krajinu.

Kňazič sedel na rozľahlom, vysokým stĺporadím obkolesenom dvore na mramorovom kresle. Hlavice stĺpov boli okrášlené zlatými akantmi,^[12] spomedzi ktorých vyzerali rôznofarebné, sklenené kvety a ovocie. Naprostriedku dvora čľupkala chladiaca fontána do bieleho mramorového bazénu a fŕkala z neho medzi palmovými listmi na podlahu, vykladanú pestrou mozaikou báječných potvor. Okolo kňaziča stála družina mužov, bez výnimky mladých, silných atlétov. Oblečení boli v ľahkých plátenných alebo hodvábnych rôznofarebných chitónoch,^[13] z ktorých vyzerali ich sťa kovové, svalnaté údy.

Slnce, vystupujúc na oblohe, hádzalo do dvora lúče, ktoré nielen páľou, ale i odbleskom na hladkom mramore obťažovalo mužov, zaoberajúcich sa vo dvore rozličnými hrami a šermom.

— Zatôňte dvor! — zvolal kňazič.

Otroci chytili sa povrazov tôniacich plachiet a roztiahli ich ponad ožiarenú čiastku dvora, pričom jeden povraz, vyšmyknúc sa z kladky, na ktorej bežal, padol medzi listy akanta jednej hlavice stĺpa, ktoré ho zachytili, takže sa nemohol pohnúť. Pri Svätoplukovi stojaci Strojmír kývol asi osemnásťročnému arabskému otrokovi:

— Choď a vysloboď ten povraz!

Hnedá tvár otroka zosinela ľakom, ale utekal. O chvíľu bolo ho vidno kráčať opatrne po úzkej rímse stĺporadia, aby sa dostal nad stĺp, na ktorom bola žinka zachytená. Chlapec kľakol na rímsu a hľadel sa zohnúť opatrne, aby mohol dočiahnuť povraz. Družina si otroka nevšímala.

Svätopluk pokrútil hlavou:

— Že sa ešte neviete vybrániť Symmachovmu bodnutiu! Nože, ty Slavoš, skúste to so Strojmírom!

Dvaja mužovia vzali štíty a meče, ležiace naporúdzi, a zaujali bojovný postoj.

Chlapec nad stĺpom sa zohýnal, ale nebol schopný nakloniť sa tak, aby bez utratenia rovnováhy mohol dočiahnuť povraz, a k tomu ešte lúče slnka padali na nezatônený priestor, práve na šermujúcich mužov.

Strojmír urobil podivne komplikovaný pohyb mečom a poranil Slavoša na prsiach vtedy, keď si tento štítom bránil hlavu.

— Hrom do toho! — skričal Slavoš. — Slnce ma slepí! — a odhodiac štít, stisol si krvácajúcu ranu na prsiach.

— Spusť tú plachtu! — zvolal hnevlivo kňazič a mladý otrok zľaknúc sa nerozvážne sa zohol a zletel s prenikavým výkrikom na mozaiku dvora, kde zostal nehybne ležať, pričom mu krv tiekla z rany a tvorila pomaly mláku okolo jeho hlavy.

Dvaja otroci utekali k nemu a vyniesli ho zo dvora. Druhí dvaja utekali na strechu, aby spustili povraz. Cvičiaci mužovia si nevšimli ani slovom, ani posunkom celú príhodu.

— Myslím, že toto bodnutie nevieme odraziť, — podotkol Borivoj.

— Ja som ho cvičil s Odolenom, len nevedeli sme nájsť spôsob, ako sa mu vybrániť.

Svätopluk vstal z kresla a vzal ostrý meč a štít.

— Postav sa, Borivoj, a ukáž, ako to robíte.

Borivoj, pochádzajúci z jedného z českých plemien, dorážal vrtko a nemilosrdne na kňaziča a bránil sa čím najpozornejšie, lebo meče, s ktorými cvičili, boli ostré. Ostatní mužovia ich obstali a robili poznámky na jednotlivé výpady.

— Stojte! — zvolal zrazu Slavoš.

— Prichádza Netol so zvesťou. — I ukazoval na muža, ponáhľajúceho sa dvorom a kývajúceho rukou na znak, že je niečo skončené.

Kňazič oddal zbrane otrokovi a zvolal:

— Hovor, čo sa stalo? Netol zadychčane hovoril:

— Kňazič Filémon odišiel do navy a či do kresťanského neba. Jeho na kríž pribitý boh ho neochránil. Tejto noci zahynul pod kopytami koní a vozmi cisára Michala, keď hrmel so svojím sprievodom z hipodrómu.^[14]

— A kde, ako sa to stalo? — spýtal sa Svätopluk.

— O polnoci šlo s cisárom množstvo tríg a kvadríg,^[15] šli s ním jazdci jeho telesnej stráže Herakliovou cestou, keď starý Filémon šiel ňou so svojím otrokom od chorého. Množstvo fakieľ blýskalo sa na strieborných prilbách a pancieroch a Filémon, stratiac hlavu, v krajnej tiesni dvíhal ukrižovaného Spasiteľa proti cisárovi, ale ten ho neochránil. Diví jazdci stráže sa rozskočili pred ním, ale v kvadrige uháňajúci cisár zvolal: „Napred!“ A zrazil nemilosrdne svojho svätca na zem; ostatná záplava sa prevalila cez neho. Keď zanikol hluk, vybehol spod jednej brány otrok a plačúc zobral rozbitú mŕtvolu pánovu.

— Ajhľa, kresťanský cisár! — zvolal Svätopluk.

— A hľa, kresťanská viera, ktorú máme pre náš národ doniesť! — zakričal Strojmír.

Slavomír krútil hlavou:

— Veru by náš knieža nebol prešiel beztrestne telom žreca Svarohovho^[16] alebo veštca Svantovítovho!^[17] Veľká je tvoja moc, nesmierne tvoje bohatstvo, ale i tvoja zvrhlosť nemá hraníc, ó, Byzanc!

— A ich vieru máme zaniesť do našich krajín! — opakoval zasa Strojmír.

— Milý druh, taká je vôľa Rastislava a tak sa uzniesol on so svojou radou, a proti tomu by sme sa darmo stavali, — riekol Slavoš.

Nastalo ticho, ktoré po chvíli pretrhol kňazič:

— Filémona je škoda, bol to človek múdry a oddaný svojej viere.

— Kto nás teraz bude ďalej vyučovať?

— Viera, ktorá nespája národ, ale ho trhá, nemôže byť osožná, — mienil Strojmír. — Ikonoduli a ikonoklasti sa rujú medzi sebou ani vlci.

Svätopluk sa podíval ostro na Strojmíra:

— Ty nerojčíš za kresťanstvo. Ale ktoráže viera spája tak, že by sa kmene a plemená neporážali medzi sebou? A pritom, ako nás učí Aristagoras, je naša od otcov prevzatá viera prijednoduchá, nestačí rozmýšľajúcemu umu a nevysvetľuje nijakú záhadu jestvovania a bytia. Ale kresťanstvo všetko zakryje tajomným závojom, za ktorým tušíš, čo chceš, bojíš sa a úfaš.

— Trojicu, Ducha svätého, jednotnosť alebo dvojitosť Kristovej prírody, kto tomu rozumie? A preto sa medzi sebou rujú, — podotkol posmešne Strojmír.

— Rastislav má jednako pravdu, je to veľký knieža! — riekol Slavomír.

Borivoj mu skočil do reči:

— Musíme prijať kresťanstvo!

— Rastislav je veľký kňaz a musíme prijať kresťanstvo! Ale od koho? Od Grékov, či od Rimanov? — spýtal sa Svätopluk.

— Byzanc nás so svojím oslobodzuje a Rím podmaňuje Nemcom, — podotkol rozhodne Borivoj.

Strojmír zaškrípal a zvolal, vystrúc svalnaté rameno so zaťatou päsťou:

— Od Nemcov nás neoslobodí nijaký Byzanc, iba naša železná päsť!

Slavomír sa usmial a podotkol:

— S päsťou bez rozumu ďaleko nezájdeš. Musíme byť múdri. Byzanc nás naučil mnohému. Nemôžeme sa dať viesť citmi, ale chladnou rozvahou. Byzanc sa bije s Rímom o vedenie sveta. Rím padol mnoho ráz, Byzanc stojí stále. Ale Byzanc je od nás ďaleko a Rím susedí s nami skrz Nemcov!

— Ale Rastislav chce Byzanc, — zvolal víťazoslávne Borivoj.

Svätopluk kývol hlavou:

— Áno, Rastislav chce Byzanc! Strojmír, pozri, prichádza akési posolstvo, choď ho prijať.

Svätopluk vstal zo stolca a položiac ruku na plece Borivoja, riekol:

— Otázka je, čo chce veľký boh kresťanov? Teraz z rúk znamenitého borca a jazdca, vraha svätého Filémona, najvznešenejšieho cisára Michala III. dostaneme svätých bratov Konštantína a Metoda.^[18] Skvostný to dar nehodného darcu. Uvidíme, čo chce boh kresťanov, alebo či sme ešte v rukách Perúna.

— Sme v rukách trojjediného boha kresťanov, ktorý jediný a sám vládne svetom, — riekol s nápadnou rozhodnosťou Borivoj.

— Tak nebojíš sa hnevu a pomsty Perúna? — usmial sa kňazič.

Borivoj zase s nápadnou rozhodnosťou povedal:

— Nebojím sa jej!

Svätopluk mu pozrel ostro do očí:

— Borivoj, bojíš sa jej.

Borivoj neriekol viac ani slova.

— Predveďte tých poslov! — zvolal Svätopluk.

Strojmír kráčal vážne s troma do skvostných, striebrom vyšívaných plášťov odetými Grékmi a predviedol ich pred Svätopluka. Gréci kľakli na jedno koleno a jeden z nich, majúci tvár bystrých očí, s dlhou krásnou čiernou bradou, podal kňazičovi zvinutý pergamen s týmito slovami:

— Bardas, najznamenitejší pán, konzul ríše Romeov, posiela ti pozdrav a tento odkaz. Nech ho tvoja kniežacia milosť s dobrotou prijme.

Svätopluk prevzal papyrus a oddal ho Strojmírovi, od ktorého ho prevzal starší, vážny otrok, vediaci čítať. Tento rozviazal hodvábnu stuhu a rozvinúc závitok, čítal:

„Ja, Bardas, konzul ríše Romeov, pozdravujem Jeho Milosť kňaziča veľkomoravského Svätopluka, syna Mojmírovho, a pozývam ho na oslavu narodenín najvznešenejšieho cisára ríše Romeov Michala, toho mena tretieho.“

Svätopluk sa poslom poďakoval za pozvanie. Grék mu oznámil podrobnosti slávnosti, kedy a kde bude, a zároveň ho upovedomil, že z jeho družiny šesťdesiati môžu sa na nej zúčastniť v úboroch, primeraných prítomnosti najvznešenejšieho cisára. Poslovia odišli vyprevádzaní zasa Strojmírom.

Po ich odchode riekol kňazič veselo:

— Tak, druhovia, čaká nás veľká hostina a neslýchané slávnosti. Choďte a vyberte druhov, ktorých pokladáte za najpovolanejších.

Z odchádzajúcich zadržal Borivoja a Slavomíra nepatrným kývnutím hlavy. Keď zostali sami, podíval sa po odoslaní otrokov na dvoch mužov a riekol:

— Čo myslíte o celej tejto slávnosti a o jej usporiadaní?

Borivoj odpovedal:

— Bardas si chce cisára zase nakloniť a súčasne si získať i priazeň Byzantíncov, z ktorých tisíce bude hostiť a zabávať v hipodróme.

— A ty, Slavomír, čo myslíš? — spýtal sa Svätopluk, keď bol kývol prisviedčavo na Borivojovu odpoveď.

— Ja myslím, že Bardas v čomsi počíta s nami, keď nás pozýva až šesťdesiatich, a to úplne vyzbrojených, lebo slávnostný úbor znamená, že máme doniesť so sebou i zbrane, — odvetil Slavomír.

— Pravdu máš, Bazilios Bardasovi podráža nohy. Na poslednej štátnej rade nemal Bardas ani účasť. Víťazstvo Bazilia znamená smrť Bardasa a jeho spojencov. Bardas snaží sa brániť a pravdepodobné je, že ak sa mu úmysel podarí, nepríde ani cisár, ani Bazilios viac domov. Teraz je otázka, čo máme my robiť? Hovor, Borivoj.

— Bardas vedie stále všetky veci ríše a Bazilios sa s cisárom baví, chodí s ním do cirku a behá s ním za milenkami. Bardas má v rukách vládu a tak sa nemá čoho báť.

Slavomír poznamenal:

— Macedónec Bazilios stiahol z Kapadócie^[19] macedónsku légiu do mesta. Ja myslím, že kňazič má pravdu.

Borivoj na to:

— Pred tromi dňami i Bardas, i Bazilios boli v cisárovej lóži a všetci traja sa zabávali veľmi priateľsky. Cisár dlho držal Bardasa pred celým Byzancom oblapeného okolo krku.

Svätopluk sa chvíľu díval na zem, potom zdvihnúc hlavu, pozrel svojim spoločníkom do očí:

— Tak pôjdeme na slávnosť? Obidvaja odvetili jedným hlasom:

— Pôjdeme!

— Áno, pôjdeme! Bardas je naším priateľom a Bazilios nám už i preto nedôveruje. Keby sme nešli, nepriateľa sa nezbavíme, ale priateľa a ochrancu stratíme. Slavomír, povedz Zemižížňovi, aby naše lode boli potajomky vystrojené na prípadný náhly odchod. My sme tu už svoju úlohu skončili a čo nám je po ich sporoch? Nám je milý boj, ale s inými nepriateľmi! — I napružil svoje silné ramená a pri sebe stojacich mužov oblapil okolo krku a pritisol silne k prsiam.

— Držím vás oboch a nepustím, dokiaľ žijem. Nevymôžete sa mi!

Dvaja silní mužovia sa vzdor všetkým námahám nemohli vyslobodiť z objatia kňazičovho. Keď sa dosť dlho pasovali, roztvoril Svätopluk naraz ramená:

— Teraz ste voľní!

Borivoj zvolal hnevlivo na Slavomíra:

— Ty si viac na mňa útočil ako na kňaziča. Rebrá ma bolia od tvojich lakťov.

Svätopluk sa zasmial:

— Tak to má aj byť, Borivoj. Lenže chyba je, že si sa tak chcel vymôcť z môjho objatia.

— Mal si ma zadusiť!

— Musel som ťa pevne privinúť, keď si sa silou vymáhal. Keby si ma bol i ty oblapil, bolo by bývalo moje objatie lahodnejšie. Dokiaľ žijem, ťa neopustím!

— Možno nie, kým nás nemecká obruč stíska dovedna. A ktorý boh vie, či ešte dlho?

O štyri dni neskoršie bola slávnosť na počesť narodenia cisára. Nesmierne bohatý Byzanc, v ktorom sa schádzali zvyky a prepych troch dielov sveta, vystrojoval slávnosti takej okázalosti, o akej sa pozdejším vekom ani nesnívalo. Domy hlavnej ulice, pomenovanej podľa Justiniána,^[20] vedúcej z cisárových palácov do chrámu Hagia Sofia,^[21] boli kvetmi a skvostnými kobercami vyzdobené, ulica sama kvetmi zasypaná, miestami stáli vysoké kandelábre s voňavými ohňami. Jej šírka bola husto preklenutá reťazami z kvetov; také kvetinové mosty spájali aj husto rozostavené, vencami ovinuté stožiare, z ktorých viali veľké zástavy s monogramom cisárovým. Obyvateľstvo sa skvelo v pestrých hodváboch a v šatách z iných jemných látok s mnohými šperkami. Od paláca až do chrámu stáli rady vyberaných junákov telesnej stráže v strieborných prilbách a pancieroch a so štítmi tiež zo striebra, na ktorých sa v zlatej obrube jagal zlatý monogram Krista. V určený čas vytiahol z ohromnej mramorovej brány cisárskeho paláca slávnostný pochod pri hlahole fanfár. Prví kráčali, vážne, s fakľami v rukách, bradatí mnísi v dlhých tmavých kutniach, za nimi šli vycivené, opálené, polonahé postavy pustovníkov, za tými kňažstvo v tých najskvelejších ornátoch a tiarách; za kňažstvom najvyššie úradníctvo a na ihrajúcich koňoch skvelá čata vojenských vodcov. Za tými sa niesol na krásnom, bohatým purpurom a lesklými drahokameňmi vyzdobenom sivkovi najvznešenejší imperátor a cézar Michal, na hlave s bohatým diadémom, z ktorého mu okolo tváre viseli retiazky s diamantmi a rubínmi. Na sebe mal plášť, splývajúci až na boky koňa, plášť, ktorý bol hoden jednu ríšu. Celá jeho postava sa v slnci jagala ako najskvelejšia socha pohanského boha, na ktorú nebolo možno pre lesk ani hľadieť. Sivka viedli z dvoch strán Bardas a Bazilios. Kadiaľ kráčali s ním, hádzalo sa obyvateľstvo na kolená a kričalo mu na slávu. Za cisárom šlo zasa vysoké úradníctvo a napokon v dlhom rade poslanstvá tých najrozličnejších národov a krajín, medzi ktorými bol kňazič so svojou čatou. Bulhari, Rusi, Arabi, Peržania, Frankovia; Góti boli vyobliekaní s tým najkrajnejším bohatstvom, honosiac sa ulúpenými šatami a skvostmi.

Sloveni vo svojich národných úboroch nevynikali bohatstvom, ale junáckosťou tváre a postáv. Celej ohromnej scéne, plnej šumotu a huku, majúcej práve svojím neslýchaným, pestrým bohatstvom i pri rafinovanej kultúre barbarský náter, tvorilo klenbu bezoblačné, jednofarebné, tmavobelasé nebo.

Skvostný portál Hagie Sofie dlho hltal nekonečné bohatstvo pochodu. Keď vošiel dnu cisár, ozvali sa z galérií trúby a cimbaly, triangle^[22] a kotly, ktoré boli prerušené prelahodným cirkevným spevom, prednášaným mladými dievčatami. Mnohým sa zdalo, že sa otvorili brány nebies a zaznievajú z nich chóry anjelov.

Svätopluk nebol prvý raz v tom jedinečnom chráme. Ale po každý raz mu zarazila dych vznešene, ako v povetrí sa vznášajúca kupola svojou ohromnosťou a neslýchaným bleskom svojich mozaikových obrazov. Voči nemu sa vznášal ako v povetrí veľký, slávny Kristus, Pán celého sveta. Zdalo sa mu, že práve naň upiera svoj vznešený, všemohúci, najdobrotivejší pohľad, i cítil mimovoľne, že to musí byť boh opravdivejší a mohutnejší, ako sú jeho dediční bohovia. Tvár sa mu zamračila silným citom a rýchlo sa mihajúcimi myšlienkami. Hnali sa mu umom obrazy jeho domoviny, skromnosť ich života, videl spolovice v zemi zapadnuté príbytky pospolitosti, skromné drevené hrady nielen kmeťov, ale i kniežat, a pomyslel si, že na túto ich chudobu vystiera hrabivú a ukrutnú ruku ich strašný, nemilosrdný sused preto, aby dostal do svojej moci ten mohutný, krásny ľud, ktorý v tej skromnosti prebýva, aby ho prinútil za seba robotovať a krvácať a pritisol jeho hrdú šiju k samej zemi, aby vraždil v jeho prospech i najmilšiu svojeť!

Svätopluk si vzdychol zhlboka:

— Kriste Pane, Boh kresťanov, ak ozaj jestvuješ a máš v moci svet, vydaj nám do rúk našich nepriateľov, ochráň našu nevinu! Pomôž mi, aby som ovládal slovenské krajiny a aby som s celou ich silou rozbil našich vrahov naveky!

V tom okamihu zaznel slávnostný spev kňazov spred oltára a vytrhol kňaziča z jeho dumania, naplniac zároveň i srdce jeho tušením, že Kristus, Spasiteľ a Autokrator^[23] celého sveta, vyslyšal jeho modlitbu.

Po skončení cirkevných obradov pochod sa v tom poradí, ako bol prišiel, vrátil do cisárskych palácov a zaplavil hodovacie siene, kde zvláštne úradníctvo roztriedilo pozvaných do mnohých skvelých miestností, vyzdobených s veľkým prepychom. Všetky tie siene boli obrúbené porfýrovými a mramorovými stĺporadiami a ozdobené utešenými tepichmi a girlandami z tých najkrajších a najľúbeznejšie voňajúcich kvetov. Bohato, rozličným krásnym skleným, strieborným a zlatým náčiním, jemným ovocím a skvostne pripravenými jedlami naložené tabuly stáli v každej sieni, z ktorých bolo spomedzi stĺporadia vidieť do utešených cisárskych záhrad. Medzi stolmi stáli všade pódiá, pokryté pestrými kobercami, na ktorých počas hodovania predvádzali prekrásne tanečnice svoje čarovné tance alebo vyspevovali znamenití speváci a rečnili chýreční rétori.

Za vrchom jednej tabuly sedel na vyvýšenom tróne cisár. K jeho stolu sa dostal i Svätopluk so svojimi priateľmi. Bolo to zvláštne vyznamenanie, ktoré utvrdilo Svätopluka v jeho tušení, že Bardas má s ním nejaké zámery.

Po hostine donieslo štyridsať nubijských otrokov^[24] na dlhých žrdiach obrovskú klietku z postriebrených železných prútov a postavili ju na veľké pódium v sieni, v ktorej bol cisár. Klietka bola železnými mrežami rozdelená na dve polovice; v jednej bol krásny panter, bijúci a driapajúci svojimi pazúrmi podlahu, oblizujúci sa dlhým jazykom spomedzi vycerených zubov. Nablízku pri stoloch sediaci mimovoľne odskočili zo susedstva zázračnej opachy, zabudnúc na ochranu mreží, ktoré sa im zdali prislabými pre ich bezpečnosť pred divou šelmou. V druhej polovici bol mladý atletický muž, postavou ani socha Lysippova,^[25] krytý len malou šatôčkou na bedrách; v rukách držal štít a krátky britký meč. Sprvu pri pohľade na klietku zatíchol šum rozhovorov, aby sa zmenil na výkriky obdivu, ba úžasu nad divosťou pantera a krásou muža, zajatého to Peržana. Rozčúlené napätie nad výsledkom boja, ktorý mal nastúpiť medzi mužom a beštiou, bolo na najvyššom stupni, keď cisár rozkázal, aby otvorili mreže, rozdeľujúce klietku.

Panter fučiac urobil zo svojho kúta niekoľko krokov ku Peržanovi, ktorý stál neďaleko steny oproti nemu; bolo na ňom vidno, že všetky jeho sily sú napäté ani struny. Vtom panter skočil k nemu. Peržan, vypočítavší si jeho pohyb, bleskom odskočil a vrazil mu ostrý meč do boku, odšvihnúc sa v tom okamihu, lebo beštia už zaťala zubmi za jeho rukou. Zver zaručal bolesťou a vrhol sa za chlapom. Zdalo sa, že mu neujde, keď sa veľkým švihnutím prehodil ponadeň a vrazil mu zase zbraň do slabiny. Zo zvera ranami prúdila krv i zdalo sa, že už tak ochabol, že ho Peržan ľahko dobije. Ale zrazu sa beštia zobrala a metajúc sa šialene, splietla sa s chlapom do klbka, v ktorom sa mihali v úžasnom roji údy oboch tvorov tak, že nebolo možno rozoznať jednotlivé pohyby. Trvalo hodnú chvíľu, keď panter chrapľavo zaručal, padol a v poslednom kŕči vystrel údy, vytrčiac pritom ukrutné pazúry. Peržan tiež ležal na zemi. Zrazu vstal, bol dokrvavený, dolu chrbtom a stehnom sa mu valila krv z dlhých rán, zavinených pazúrmi zvera, ale vystrel ramená so štítom a mečom a zakričal víťazne. Diváctvo, ktoré dosiaľ so zatajeným dychom sledovalo boj, oduševnene volalo Peržanovi na slávu. Tento niekoľko ráz zamával mečom a štítom, razom sa však zatočil a spadol bez vedomia na svoju obeť.

Svätopluk zvolal:

— Hľa, Aristagoras má pravdu: „Duch víťazí nad silou!“

Po hostine Svätopluk s druhmi odišiel do cisárskych záhrad, kde otroci práve zapaľovali fakle a kandelábre. Medzi prechádzkou prišli na odľahlé miesto, kde nebolo iných návštevníkov a dalo sa predpokladať, že ich rozhovor nikto nepočuje.

Borivoj riekol:

— Tak sa zdá, že Bardas nemal úmysel prepadnúť cisára a Bazilia. Spoločnosť sa rozišla a nič sa nestalo. My sme tiež nedostali nijaký pokyn.

Svätopluk sa opýtal:

— A videli ste na hostine Bazilia? Ja som ho nevidel. Slavomír a Borivoj ho tiež nevideli.

— Tak, hľa, Bardas vedel veľmi dobre, že keď Bazilios neprišiel, je pri svojej macedónskej légii. Keby sa cisára dotkol, bol by nás Bazilios všetkých zrezal, najprvšieho, pravdaže, Bardasa, ktorý by mu bol odprataním cisára najväčšiu službu urobil.

Slavomír pritakal hlavou:

— Kňazič má pravdu, ako vždy. Teraz je otázka, čo zamýšľa urobiť Bardas?

— Najskôr predbežne nič, lebo nie je pripravený na nový úskok.

Zazreli blížiť sa k sebe dve bohato, do hodvábov vyobliekané a skvostnými opaskami vyzdobené dievčatá krásnej postavy a milej usmievavej tváre.

Všetci traja zastali a očakávajúc ich, dívali sa na ne. Keď prišli dievčatá k nim, poklonili sa im a jedna chytila Borivoja, druhá Slavomíra za ramená a ťahali ich so sebou.

— Poďte, ukážeme vám všetky krásy záhrady, vy ste tu neznámi.

Borivoj a Slavomír sa dorozumeli pohľadom so Svätoplukom, či môžu odísť, a na jeho s úsmevom dané dovolenie odišli s dievčatami. Svätopluk, zostanúc sám, trochu sa mrzel, že práve ním opovrhli tie pekné Grékyne, bol by sa aj on vďačne zabavil. Kráčal smerom k vavrínovému bosketu^[26] a zišlo mu na um, či je to nie nejaká schválnosť, že ho pripravili o spoločnosť. Nevedel si predstaviť, kto by mohol mať v tom nejaký zámer chcieť mu škodiť, veď sa nemiešal ani on, ani jeho družina do vecí Grékov. Oni vykonali len svoje posolstvo, poprosili cisára, aby im dal vierozvestov.

Svätopluk bol už v Byzanci dva roky a poučil sa nielen o kresťanstve, ale aj o iných zariadeniach tejto ríše. Videl s úžasom, pozdejšie s veľkým porozumením, že pre dosiahnutie cieľa pokladajú Byzantínci každý krok za dovolený. Chýbala mu sprvu znalosť reči, o niekoľko mesiacov sa však on i jeho najbližší druhovia dorozumeli s Grékmi. Pravdaže, od rozličných dobrodružstiev s dievčatami sa neodťahoval ani on, ani jeho družina. Zo všetkých Grékyň, s ktorými sa stýkal alebo ktoré videl, len jedna jediná urobila naň silnejší dojem.

Raz kráčal sám podvečer cisárskou záhradou, a tu mu pred nohy padla ruža. Pozrel dohora a zazrel na jednej loggii krásnu postavu ženy, dívajúcej sa nadol. Keď videla, že hľadí na ňu, roztvorila túžobne ramená a zložila ich na prsia. Svätopluk zodvihol ružu a chcel ju ňou pozdraviť, ale krásneho dievčaťa nebolo viac vidno. Jeho pátranie po nej bolo daromné, ale dojem, ktorý naň urobila, zostal nezabudnuteľný.

Teraz vošiel do vavrínového hájika, sadol si na mramorovú lavicu a myslel túžobne na neznámu krásavicu. Chcel práve skúsiť šťastie a ísť zasa pred palác, v ktorom ju bol zazrel, keď predstúpil pred neho efebos,^[27] oblečený v belasých šatách s veľkými vyšívanými kvetmi a s vencom na hlave, a kýval mu, aby šiel za ním. Svätopluk vstal a pomaly kráčal za mládencom. Prešli húšťou krásnych subtropických krovín a stromov a vstúpili na široké mramorové schodište, vedúce do hĺbky pod zem. Na konci schodišťa bol veľký mramorový reliéf, predstavujúci únos Proserpiny^[28] spred otcovského paláca, s postavami skoro v životnej veľkosti. Efebos pritisol na okrasu dverí paláca, dvere sa otvorili a oni vošli na chodbu, vykladanú hladeným mramorom, z ktorej mládenec zaviedol Svätopluka do okrúhlej, zôkol-vôkol hodvábnymi, ťažkými záclonami obvešanej miestnosti. Záclony boli tak usporiadané, že medzi nimi a stenou miestnosti zostala dosť pohodlná chodba.

V sieni visela z povaly lampa s jasnohnedým sklom, následkom čoho okolie vyzeralo ako pozlátené. Mládenec ukázal Svätoplukovi na veľmi pohodlnú pohovku, pri ktorej stál krásny pozlátený stolík so zlatými nádobami, v ktorých bolo víno a skvostné ovocie a pečivo.

Svätopluk sa bez rozmýšľania uložil na pohovku a okúsil víno a ovocie. Medzitým počul jednotlivé zvuky harfy, ktoré zneli, akoby prichádzali z veľkej diaľky. Zvuky sa s čarovnou ľúbeznosťou stupňovali a združovali i s tónmi iných hudobných nástrojov: flauty, píšťal a cimbalu. Svätopluka hudba tak zaujala, že ju počúval s úplným vhĺbením sa do nej. Keď bol pred dvoma rokmi prišiel do Byzanca, nemal pre grécku hudbu nijaké porozumenie, ale časom ju chápal a ona naň veľmi účinkovala. I teraz, keď počúval mäkké zvuky flauty a zvonivé, hlbinu duše prerývajúce tóny harfy, zavládol v ňom neopísateľne clivý cit a pred jeho dušou sa zjavili obrazy jeho rodnej zeme, jej nivy, háje, jej skromné chalúpky a drevené hrady. K nim ho tiahla celá sila cítenia. Pri nežných zvukoch ľúbostnej piesne sa mu ukázala prelestná postava Jarslavy. Videl ju v dubovom háji pred sebou stojacu, videl, ako sa opája pohľadom na jej zružovenú tvár a túžobné čierne oči. Vtom lampa na povale zhasla a v náprotivnom kúte od pohovky sa ukázalo temné svetlo, ani keď sa začína rozvidnievať. Svätopluk obrátil pozornosť na stále rastúcu žiaru, až začal rozoznávať v nej obrysy nahej ženy. Svetlo pomaly vzrástlo a zjavila sa pred ním v zlatom jase postava Venuše, vystupujúcej z mora. Obrátila k nemu krásnu, usmievajúcu sa tvár s plným porozumením a opanovaním života a vystrela za ním svoje čarovné ramená. Svätopluk vstal a kráčal ku nej, ale svetlo zhaslo a postava zmizla.

Vrátil sa na svoju pohovku a pri dojemnej, tichej hudbe zazvučali v ňom zase jeho rodné piesne, ale krásna Venuša dostala črty Jarslavy. Všetky jeho túžby a sny sa točili len okolo jeho otčiny, tú chcel vidieť silnú a víťaznú. Hudba, pozdvihnuvšia jeho obrazotvornosť a zostriac jeho citlivosť, čarovala pred neho obrazy víťazných pochodov a najpovznesenejšej lásky. Jeho najvnútornejšie, najhlbšie ležiace túžby prešli na povrch. Sedel s hlavou medzi rukami a stratil úplne povedomie svojho okolia pri jasných vidinách, tiahnúcich mu dušou.

Mládenec tichučko pristúpil k nemu a položil mu ľahučko ruku na plece. Kňazič sa strhol a pozrel s prekvapením na postavu, nehravšiu v jeho blúznení nijaký zástoj.

— Poď so mnou, — riekol mu eféb a chytiac ho za ruku, viedol ho medzi hodvábnymi záclonami a tepichmi.

Prišli do dlhej miestnosti, ktorej boky boli tvorené veľkými gobelínmi, na ktorých boli zobrazené scény lásky Jupitera a Lédy.^[29] Oproti vchodu stála v modrastom osvetlení mladá, vysoká žena v rúchu, ako sa Svätoplukovi zdalo, mníšky. Jej tvár bola obrúbená ku hlave presne priliehajúcim, tmavorubínovým, bielo lemovaným šatom, ktorý splýval vo voľných záhyboch až po zem. Dlhé, široké rukávy, tratiace sa medzi záhybmi, zakrývali jej úplne ramená.

Svätopluka zarazila jej tvár. To bola žena, ktorá mu bola hodila z výšky paláca kvety. To bola žena, ktorá krem Jarslavy jediná zaberala jeho tajné dumy.

Svätopluk kráčal k nej, a keď bol na tri kroky od nej, vybleskli zo záhybov šiat krásne, bohatými náramkami ozdobené, až po plecia nahé ramená.

— Vítam ťa, — zaznel jej melodický, spevavý hlas a jej nehybná tvár zrazu oživla výrazom radosti.

Svätopluk ju chytil za ramená:

— Kto si ty, najkrajšia z gréckych žien?

— Som ti milá? Chcel by si so mnou kráčať krásami života?

— Pôjdem s tebou aj do kresťanského pekla, — zvolal Svätopluk a schytil ju náruživo do svojich mohutných ramien.

Pozerajúc mu z bezprostrednej blízkosti do očí, spýtala sa ho nežným, lichotivým hlasom:

— Miluješ ma veľmi?

— Každú obeť ti donesiem a každý hriech spácham za teba, — šeptal Svätopluk náruživo a privinul ju k sebe.

— Čo žiadaš odo mňa? Kto si ty?

— Žiadam od teba, aby si ma miloval väčšmi ako každú inú ženu na svete. Ja som Eufemia, Bardasova dcéra.

Svätopluk ju pustil:

— Ty si Bardasova dcéra! — zvolal prekvapene a odmlčal sa.

Eufemia stála pred ním so sklopeným zrakom; jej ramená zmizli v záhyboch šiat, vyzerala zase ako mníška, ponížená a pokorná.

— Žiadaš odo mňa len moju lásku? — spýtal sa po chvíli Svätopluk.

— Tvoju lásku, za ktorú ťa odmením cisárskou korunou Byzanca, — zašepkala, blýskajúc očami. Chytila ho za ruku a priviedla ho ku širokej pohovke, kde mu ukázala, aby sa posadil. Pri chôdzi sa jej podivné šaty tak roztvárali, že prebleskúvali nimi jej skvostné údy.

Svätopluk si sadol a Eufemia si kľakla k nemu:

— Svätopluk, syn Mojmírov, ty si tu dva roky a ja všetko viem o tebe. Neurobil si krok, o ktorom by som nebola vedela. Viem, že si muž, bohom určený za veľkého panovníka. Hoden si byť cisárom najbohatšej a najsilnejšej ríše sveta. Vedz, že cisárska hodnosť byzantská je ako veľký ťažký meč: v rukách silných nezdolná zbraň, v rukách slabých ťarcha. Keď ty vezmeš do svojej mocnej ruky ten meč, prerastie tvoja moc a sláva vysoko slávu Justiniána. Prisahaj mi, že ma posadíš k sebe na najskvelejší trón sveta, a ja ti dám možnosť, aby si ho dostal do svojej moci.

Svätopluk sa zohol, zdvihol Eufemiu a posadil ju k sebe:

— Prisahám ti, na akého boha žiadaš, že vyplním tvoju žiadosť, nakoľko to bude v mojej moci. Život svoj a svojich druhov vďačne nasadím, aby som získal teba. Hovor, čo mám robiť?

— Verím tvojej prísahe, lebo mi moje srdce hovorí, že ma neoklameš. Vedz, že od tvojej vernosti závisí môj život a život môjho otca. Spolieham sa na teba, kladiem ho do tvojich rúk.

Svätopluk ju privinul k sebe:

— Môj život je s tvojím zrastený, s tebou žijem a mriem. Hovor!

Eufemia vydýchla zhlboka:

— Poznáš pomery na byzantskom dvore. Cisár sa nestará o vládu, on sa len zabáva a samopaší. Ríšu spravuje môj otec. Teraz ho vytíska z moci Bazilios, zabávajúci sa s Michalom. Je celkom isté, že chcú môjho otca odstrániť. Vieš, že odstránenie znamená jeho smrť a smrť jeho rodiny. Musíme ich predísť. Bazilios už doviedol do mesta macedónsku légiu, zanedlho má prísť aj sýrska, jemu oddaná. Musíme na nich udrieť, dokiaľ tá sem nepríde, lebo s nami je kapadócka a trácka légia a tak máme istú prevahu. Prvá vec je odpratať Bazilia; bez neho je Michal stratený. Urobíš to? — Eufemia sa dívala úzkostlivo na Svätopluka.

— Urobím, — povedal Svätopluk hlasom, z ktorého vyznievalo pevné odhodlanie.

— Tak v zajtrajšiu noc maj svojich hrdinov pohromade. Príde k vám muž, ktorý vás povedie. Bazilios sa bude brániť, ale vy budete vo veľkej presile a premôžete ho ľahko. Vedz, že musí odísť zo sveta. S cisárom si dá rady môj otec. Urobíš, čo žiadam od teba?

Svätopluk sa chvíľu zamyslene díval na oči Eufemie, potom ju zrazu oblapil a posadil si ju do podolka, šeptajúc jej:

— Ty si moje jediné spasenie, za teba pôjdem do boja nielen proti Baziliovi, ale aj proti všetkým jeho légiám.

Eufemia ho obdarila nežnosťou svojej lásky, nezastavujúcou sa pred nijakou hranicou.

Keď Svätopluk vyšiel zase do záhrady, našiel svojich druhov, čakajúcich ho neďaleko kríčia na mramorových laviciach. Vzal ich pod ramená a viedol rýchle von zo záhrady, no nepreriekol slova. Keď prišli do paláca Hegesia, vošiel s nimi do jednej zo spacích komôr a vyrozprával im, čo Eufemia od nich žiada. Slavomír a Borivoj po rozprávke zostali tichí a hľadeli na kňaziča.

— Čo urobíš? — spýtal sa napokon Slavomír.

— Ešte tejto noci, hneď sa zoberieme a ujdeme na najatej lodi. Našu loď s polovicou mužstva pošleme do Čierneho mora a my pôjdeme na juh.

— Tak nechceš byzantské cisárstvo! — zvolal Borivoj.

— Nechcem. Mňa teší len boj s Nemcami, a tých tu niet. Chcete vy tu zostať?

Obidvaja zvolali jednohlasne:

— Nie! S tebou pôjdeme.

Slavomír sa ho spýtal:

— Prečo si neodmietol žiadosť Eufemie, prečo si ju oklamal? Bola k tebe dobrá, nezaslúžila si to.

Svätopluk pokýval hlavou:

— Pravdu máš. Ale keby som bol jej žiadosť, ktorú mi prezradila, odmietol, nikdy by som nebol vyšiel z toho podzemia. Mala tam iste dosť zabíjačov v tej hodvábnej klietke. A potom ktovie, či aj tak jej nie je prvším otec pri cisárskej korune. Ale hocako by bolo, pre mňa niet zeme krem Veľkej Moravy. Vábi vás azda byzantské zlato a byzantská úskočnosť?

Bolo okolo polnoci, keď sa zišlo celé Svätoplukovo mužstvo na dvore paláca. Bolo tma, mesiac nesvietil, mužovia prichádzali ticho ako tône. Východy obsadili najspoľahlivejší mužovia Svätoplukovi, ktorí nevpustili a nevypustili viac nikoho. Dva malé kahance osvetľovali malý krúžok pred Svätoplukom a jeho najbližšími druhmi, ostatok bol v úplnej tme a v takom tichu, že nebolo počuť ani dýchanie.

Svätopluk tichým, ale jasne zrozumiteľným hlasom hovoril toto:

— Junáci, naskutku, ako vám dopoviem tieto slová, rozdelíme sa na dve rovnaké čaty. Jedna pôjde pod vodcovstvom Zemižížňa na naše lode do prístavu, vysadne na ne a odvesluje do Čierneho mora. Druhá čata pôjde so mnou, vysadne do najatých lodí a odvesluje na juh. Byzantínci ma budú hľadať, preto chcem ich zaviesť, aby šli za vami; kým vás budú prenasledovať, za ten čas im my azda ujdeme. Junáci, ide o to, aby som ja ušiel nenápadne odtiaľto. Dostal som z domu zprávy, ktoré ma nútia odísť tak, aby o tom — predbežne — nikto nevedel.

Teraz sa vás pýtam, ktorí z vás chcú ísť so mnou a ktorí so Zemižížňom? Rozostúpte sa k nemu a ku mne.

Medzi mužmi nastal tichý pohyb, po skončení ktorého stálo pri Svätoplukovi len dvadsaťtri mužov, všetko príslušníkov jeho kmeňa a jeho najlepších priateľov, ostatní všetci stáli okolo Zemižížňa.

Svätopluk ostal tichý, jeho priatelia sa horšili, že sa družina nepridala k nemu.

— Zavolajte sem Radošu, — povedal Svätopluk, ukazujúc na jedného pomenšieho muža, stojaceho v popredí čaty, pridavšej sa ku Zemižížňovi. Borivoj prešiel k nemu a doviedol ho. Radoša sa díval vyzývavo na Svätopluka.

— Prečo ste sa všetci odtrhli odo mňa?

— Poviem ti, kňazič, prečo. My sme tušili, že sa čosi kuje a že najskorej chceš odísť. Porej a Prkoš, naši žreci, doniesli obeť Perúnovi. Obetovali bieleho a čierneho barana a Perún dal znaky, že tvoja cesta zle vypadne, že nikdy nedôjdeš domov.

Svätopluk kývol Radošovi:

— Odíď! Prkoš a Porej, predstúpte predo mňa.

Dvaja bradatí chlapi vystúpili a pomaly a vážne sa postavili pred kňaziča. Porej bol starší a hľadel úkosom na Svätopluka, zložiac ruky na prsiach. Prkoš, mladší, nie bez opovržlivého vyzývania pozeral mu do očí.

— Nuž, ako to bolo s tou obeťou? Prečo bol Perún proti mojej ceste? — Povedz, Porej.

— Kňazič, biely baran utiekol spod noža a črevá čierneho ukazovali samé nehody: nemoce, búrky, boje. Koniec bol samá číra smrť. Všetci, ktorí pôjdu s tebou, umrú, ostatní pôjdu ako biely baran, ktorý ušiel spod noža.

— Čo hovoríš ty, Prkoš? — spýtal sa Svätopluk.

— Hovorím to isté, čo Porej. Kto pôjde s tebou, umrie, a my ostatní zostaneme pri živote.

— Tak kto nepôjde so mnou, ten príde šťastlivo domov? — spýtal sa Svätopluk jasným hlasom. Obidvaja žreci kývli hlavou.

Svätopluk pristúpil ku žrecom a bleskurýchle vytiahol dýku z pošvy a vrazil ju Porejovi do pŕs, zatým priskočil Borivoj a preklal Prkoša. Žreci sa zatackali a padli jeden na druhého, chrčiac a metajúc údmi.

— Tak vidíte, ako vedia veštiť kňazi Perúnovi! — zvolal Svätopluk.

— Pobil žrecov! Prekliata ruka, ktorá sa zdvihla na Perúnovho žreca! — ozval sa krikľavý hlas zo zhluku mužov, ktorí bzučali ani včely v úli.

Svätoplukovi chlapi sa zhŕkli okolo neho.

— Pokoj! — zvolal Zemižížeň, hodiac sa do prázdneho priestoru medzi dvoma nerovnými čatami. On bol spokojný, že zostane sám veliteľom, hoc i zmenšeného posolstva.

— Pokoj a ticho, junáci! Rozmyslite si, čo robíte! My sme sem prišli pre kresťanských kňazov a nebudeme sa pre pohanských žrecov zabíjať. Videli sme všetci, že žreci neznajú osud ľudský napred. Veštili, že prídu živí domov, a nikdy neuvidia náš Velehrad, tu zložili svoje kosti. — Kňaz Svätopluk musí ísť domov a samého ho nemôžeme pustiť. Pomyslite, ako by hľadeli na nás, keby sme nástupcu nášho veľkého Rastislava nechali putovať s niekoľkými mužmi ako arabského kupca. Poslúchneme jeho rozkaz: polovica z nás pôjde s ním a druhá zostane tu so mnou, aby odprevadila vierozvestov, ktorých nám cisár prisľúbil.

Mužovia sa uspokojili. Zašumel tichý hovor, ktorý hneď utíchol, keď predstúpil zase Svätopluk:

— Junáci, rozostúpte sa ešte raz, ktorí pôjdu so mnou a ktorí so Zemižížňom. Ubezpečujem vás, že sa pre vaše terajšie správanie nebudem ani na jednom z vás vŕšiť; ani na Tuňovi nie, ktorý zvolal, že je prekliata ruka, pozdvihnutá proti Perúnovmu žrecovi.

Nastal tichý pohyb, pri ktorom tu i tu hrklo okružie, a veľká čiastka prešla k Svätoplukovi.

Urazený Zemižížeň sa hneval a pomyslel si: „Aký je to národ! Krúti sa sťa breza vo vetre.“

Svätopluk zavolal svojich najbližších druhov k sebe a riekol im:

— Vyberte len svojich najbližších súkmeňovcov a ostatní nech idú so Zemižížňom, hoc by ich bolo i viac. Nespoľahlivci by nám boli len na ťarchu.